Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Sa-80-2022.pdf
PDF · 111.89 KB
Case nature
Area
Subarea
23Sa/80/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, sudkyňou JUDr. Lenkou Kostolanskou, v právnej vo veci žalobcu: KAER-M, s.r.o. „v likvidácii", IČO: 46 650 091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, IČO: 31 140 483, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, Slančíkovej 3, Nitra, IČO: 30 807 484, za účasti ďalších účastníkov: 1. F. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. G. XX, V. G., 2. B. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. 9, A.-W., o preskúmanie zákonnosti oznámení žalovanej zo dňa 18. 06. 2019 č. 14501-1/2019-NR, č. 14501-2/2019-NR, č. 14501-3/2019-NR, č. 14501-4/2019-NR, č. 14501-5/2019- NR, č. 14502-1/2019-NR, č. 14502-2/2019-NR, č. 14502-3/2019-NR, č. 14502-4/2019-NR, takto
rozhodol:
Návrh na spojenie vecí na spoločné konanie podaný žalovanou z a m i e t a .
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanej, ako ani ďalším účastníkom konania, právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Z predloženého administratívneho spisu žalovanej správny súd zistil, že dňa 02. 02. 2016 bola Sociálnej pobočke, ústredie, doručená žiadosť o stiahnutie formulárov A1, nakoľko pri vyšetrovaní vo Francúzsku sa ukázalo, že zamestnanci žalobcu by nemali mať možnosť uplatňovať ustanovenia o vyslaní pracovníkov, keďže táto spoločnosť dosahuje celkový obrat vo Francúzsku, a preto nevykonáva žiadnu podstatnú činnosť na Slovensku v zmysle ustanovení nariadení (ES) č. 883/2004 a 987/2009 a rozhodnutia A2 z 12. 06. 2009.
2. Následne žalovaná vydala oznámenia označené ako O. F., narodený XX. XX. XXXX,č. 14501-1/2019- NR, č. 14501-2/2019-NR, č. 14501-3/2019-NR, č. 14501-4/2019-NR, č. 14501-5/2019-NR všetky zo dňa 18. 06. 2019, bližšie opísané v čl. II tohto odôvodnenia.
3. Okrem toho žalovaná vydala aj rozhodnutie č. 8131-15/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019, ktorým rozhodla, že Milanovi Havrišovi ako zamestnancovi zamestnávateľa - žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti k 08. 09. 2015. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, o ktorom rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 48117-2/2019-BA zo dňa 07. 06. 2019 tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra. Právoplatnosť nadobudlo rozhodnutie dňa 17. 06. 2019.
4. Rovnaký postup žalovaná zvolila aj pri F. U., pri ktorom tiež vydala oznámenia označené ako U. F., č. 14502-4/2019-NR, č. 14502-3/2019-NR, č. 14502-2/2019-NR, č. 14502-1/2019-NR všetky zo dňa 18. 06. 2019, bližšie opísané v čl. II tohto odôvodnenia.
5. Okrem toho žalovaná tiež vydala aj rozhodnutie č. 8131-18/2019-NR zo dňa 26. 02. 2019, ktorým rozhodla, že F. U. ako zamestnancovi zamestnávateľa - žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti k 08. 09. 2015. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, o ktorom rozhodla Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 52306-2/2019-BA zo dňa 03. 06. 2019 tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra. Právoplatnosť nadobudlo dňa 10. 06. 2019.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovanej
6. Žalovaná vydala dňa 18. 06. 2016 oznámenia, ktorými vyhlásila za neplatné jednotlivé potvrdenia a to takto:
- oznámenie č. 14501-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 15-00082979-110-000- A-1993847, týkajúci sa F.
- oznámenie č. 14501-2/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 15-00086023-110-000- A-1997033, týkajúci sa F.- oznámenie č. 14501-3/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 15-00099352-110-000-A-2010592, týkajúci sa F. O..
- oznámenie č. 14501-4/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 16-00008082-110-000- A-2023652, týkajúci sa F. O..
- oznámenie č. 14501-5/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 16-00046522-110-000- A-2060675, týkajúci sa F. O..
- oznámenie č. 14502-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 15-00082974-110-000- A-1993842, týkajúci sa F. U..
- oznámenie č. 14502-2/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo XX-XXXXXXXX-XXX-XXX- A-XXXXXXX, týkajúci sa F. U..
- oznámenie č. 14502-3/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 16-00008118-110-000- A-2023699, týkajúci sa F. U..
- oznámenie č. 14502-4/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila PD A1 číslo 16-00037153-110-000- A-2051646, týkajúci sa F. U..
7. V odôvodnení poukázala na čl. 11 ods. 3 písm. a), čl. 12 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len “základné nariadenie”) a skutočnosť, že dňa 14. 01. 2019 bolo žalovanou zistené, že zamestnávateľ ako spoločnosť nedosahovala od roku 2012 do septembra 2017 obrat vo výške 25 %, čo je jedna zo základných podmienok pre udelenie formulárov PD A1 pre vyslanie zamestnancov do zahraničia. K zisteniu, že zamestnávateľ nemá od svojho založenia žiadnu prevažujúcu činnosť v krajine pôvodu, t.j. v Slovenskej republike, dospela francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia na základe vlastného šetrenia. V súvislosti s uvedeným došlo k výmene informácií medzi oboma inštitúciami. K rovnakému zisteniu o rozsahu výkonu činnosti zamestnávatea na území Slovenska vo vzťahu k výkonu činnosti na území Francúzska dospela aj žalovaná na základe vykonanej vonkajšej kontroly správnosti odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinnosti zamestnávateľa, ako aj na základe kontroly Národného inšpektorátu práce. Následne poukázala na obrat zamestnávateľa na území Slovenskej republiky a Francúzska za roky 2012 - september 2017.
III. Argumenty žalobkyne v podanej žalobe
8. Žalobou zo dňa 08. 09. 2019 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia opatrení žalovanej zo dňa 18. 06. 2019 č. 14501-1/2019-NR, č. 14501-2/2019-NR, č. 14501-3/2019-NR, č. 14501-4/2019-NR, č. 14501-5/2019-NR, č. 14502-1/2019-NR, č. 14502-2/2019-NR, č. 14502-3/2019-NR, č. 14502-4/2019- NR.
9. Dôvodil tým, že opatrenia sú nezákoné, pretože sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu
žalovaným bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných opatrení vo veci samej.
10. Mal za to, že odôvodnenie oznámení je nedostatočné, nemá oporu v žiadnom právom predpise a hlavne nedáva žiadny zmysel. Nesprávne právne posúdenie vzhliadol v tom, že žalovaná pri ich vydávaní postupovala v rozpore so základným nariadením a tiež v rozpore s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. 09. 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len “vykonávacie nariadenie”), ako aj v rozpore s ďalšími právnymi predpismi. Všeobecným pravidlom uplatňovania právnych predpisov v oblasti sociálneho poistenia je, že osoba vykonávajúca práce ako zamestnanec v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto členského štátu tak, ako to upravuje článok 11 základného nariadenia. Zo všeobecného pravidla existuje výnimka upravená v článku 12 ods. 1 základného nariadenia pre vyslaných zamestnancov. Následne namietal, že v oznámeniach žalovaná uvádzala prvky charakterizujúce výkon podstatných činností na území vysielajúceho štátu, pričom udávala predpokladaný obrat aspoň 25 %, ktorý z celkového obratu dosiahne zamestnávateľ na území Slovenska počas doby vyslania. Žalovaná však už neodôvodnila, z akého právneho predpisu vychádza a tiež, aký obrat má na mysli. Mal za to, že splnenie podmienok vyslania žalobca preukázal rozsiahlymi dôkazmi počas obdobia, v ktorom údajne prebiehal vzájomný dialóg medzi francúzskou a slovenskou stranou. Okrem toho bol aj toho názoru, že pri posudzovaní kritéria obratu mal byť zohľadnený rozdiel v mzdách na Slovensku a vo Francúzsku, a teda aj zistenie skutkového stavu žalovanou bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podstatné porušenie ustanovení o konaní vzhliadol v tom, že k zrušeniu PD A2 došlo s odstupom času až 3 až 4 roky po ichy vystavení a to bez náležitého odôvodneia, nezákonným postupom žalovanej, zakladajúcom sa na svojvôli žalovanej, čím došlo k zásahu do princípu právnej istoty a tento postup je tiež v rozpore so zásadou ochrany legitímnych očakávaní, ktoré sa uplatňujú nielen v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale aj v práve EÚ.
IV. Vyjadrenie žalovanej k podanej žalobe
11. Podaním zo dňa 11. 12. 2019 žalovaná podala návrh na spojenie vecí vedených pod sp. zn. 19Sa/12/2019, 23Sa/80/2019, 23Sa/81/2019 a 23Sa/82/2019.
12. V rovnaký deň podala žalovaná aj písomné vyjadrenie k žalobe, v ktorom uviedla, že bolo preukázané, že žalobca nevykonával v domovskej krajine žiadnu významnú činnosť medzi rokmi 2013 a 2014, pričom ďalšie šetrenie preukázalo, že situácia pokračovala aj v roku 2015 a 2016, pričom v roku 2015 spoločnosť dosiahla obrat vo výške 90 % a v roku 2016 vo výške 97 % vo Francúzsku. Ak by aj k náboru a vytvoreniu pracovných zmlúv došlo na území Slovenska, neexistuje žiadny dôkaz, že zmluvy so zákazníkmi neboli podpísané vo Francúzsku. Okrem toho, obrat bol realizovaný takmer výhradne vo Francúzsku a bez tohto obratu by spoločnosť na Slovensku nebola životaschopná. A preto v dôsledku absencie činnosti na Slovensku, prípadne existencie jednej, takmer nulovej činnosti, dočasní zamestnanci vyslaní na územie Francúzska budú musieť a musia byť registrovaní vo Francúzsku. V nadväznosti na to bola žalovaná vyzvaná na odňatie (vyhlásenie za neplatné) formulárov PD A1 a francúzska inštitúcia zamestnancov prihlásila do francúzskeho poistného systému. Zároveň poukázala na to, že ak by si žalobca splnil svoju povinnosť a v lehote 8 dní oznámil, že za obdobie, za ktoré mu žalovaná vydala formuláre PD A1 nesplnil podmienku obratu, tieto by boli obratom vyhlásené za neplatné a žalobca nemusel čeliť následkom v úhrne za viac ako 5 rokov. Zároveň sa vyjadrila k nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti opatrenia a poukázala na právoplatné rozhodnutia, týkajúce sa sociálneho poistenia ďalších účastníkov ako zamestnancov žalobcu a v nadväznosti na to splnenie predpokladov na podanie správnej žaloby.
Navrhla, aby súd žalobu zamietol.
V. Ďalší priebeh súdneho konania
13. V žalobe označení ďalší účastníci písomné vyjadrenie k žalobe nepodali.
14. K vyjadreniu žalovanej zaslal písomné vyjadrenie žalobca, v rámci ktorého poukázal na dlhodobú nečinnosť žalovanej a mal za to, že v žiadosti sa uvádza predpokladaný obrat a nie skutočný a povinnosť
nahlásiť, že zamestnávateľ nesplnil vlastný predpoklad mu z ničoho nevyplýva. Opatrenia naďalej považoval za nepreskúmateľné a trval na dôvodoch uvedených v žalobe. Nesúhlasil ani s tým, či vôbec došlo k ukráteniu nejakých jeho práv.
15. Žalovaná ďalšie písomné vyjadrenie nepodala.
16. Súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní a rozhodol rozsudkom č.k. 23Sa/82/2019-141 zo dňa 13. 07. 2020, proti ktorému podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/56/2021 zo dňa 21. 09. 2022 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre v znení opravného uznesenia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
17. V ďalšom konaní súd zistil, že ďalší účastník F. zomrel, preto uznesením č.k. 23Sa/80/2022-273 zo dňa 01. 02. 2023 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom - B. U., ďalej účastníčka konania v rade 2/.
18. Súd vec opätovne prejednal na nariadenom pojednávaní, konanom dňa 14. 04. 2023, v neprítomnosti žalobcu, právneho zástupcu žalobcu a ďalších účastníkov konania podľa § 114 SSP a za účasti žalovanej.
VIII. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
19. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 10 a § 13 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/56/2021 zo dňa 21. 09. 2022, preskúmal žalobou napadnuté oznámenia zo dňa 18. 06. 2019, ako i konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP.
20. Vychádzal pritom z právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR, prezentovaného v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/56/2021, týkajúceho sa predmetnej veci, v rámci ktorého kasačný súd uviedol, že „podstatou prerokúvanej veci je posúdenie otázky, za akých podmienok mohla žalovaná zrušiť, resp. vyhlásiť na neplatné potvrdenie o uplatniteľných právnych predpisoch, ktoré vydala podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009.“
21. V prerokúvanej veci nie je pritom sporné, že žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004, ktorí tu mali svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia. Zároveň týchto zamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku. V dôsledku toho títo zamestnanci spadali do rozsahu osobnej pôsobnosti citovaného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Čl. 13 ods. 1 cit. nar. ustanovuje osobitné pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.
22. Na uvedené čl. 12 a 13 nariadenia č. 883/2004 nadväzujú čl. 14 až 16 nariadenia č. 987/2009, pričom ani zo strany žalovanej, ako ani žalobcu nie je spochybňované, že v danej veci ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie zamestnancov pritom upravuje čl. 15 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II nariadenia č. 883/2004, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu). Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie uvedené v článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 a bezodkladne sprostredkuje inštitúcii členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva, informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na túto osobu podľa čl. 12 nariadenia č. 883/2004. Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.
23. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 nariadenia č. 987/2009). Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda“ v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne uspokojivé riešenie pôvodne spornej situácie. Dohoda o určovaní uplatniteľných právnych predpisov v tomto prípade neprichádza do úvahy už preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 nariadenia č. 883/2004 a čl. 5 a 15 nariadenia č. 987/2009 určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nar.
24. Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 normuje výnimku, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva činnosť. Úlohou inštitúcie členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, pri rozhodovaní o zrušení tohto osvedčenia tak spočíva v posúdení, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009. Toto posúdenie je táto inštitúcia povinná vykonať samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou, a nie je obmedzená tým, že by predtým musela docieliť formálnu dohodu s inštitúciou členského štátu vyslania.
25. S poukazom na vyššie uvedené, správny súd bol toho názoru, že žalovaná správne dospela k záveru, že v danej veci vyššie uvedené podmienky splnené neboli. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. a má sa vykladať úzko. Preto sa toto nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru
dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že žalobca mal uzatvorené budúce zmluvy, na základe ktorých mal mať zabezpečenú činnosť a aj obrat aj na území Slovenskej republiky, avšak tie sa nevykonali. V takom prípade, ako správne žalovaná uviedla, bolo povinnosťou žalobcu oznámiť v lehote 8 dní žalovanej túto skutočnosť, v dôsledku čoho by žalovaná sama prehodnotila vydanie formulárov PD A1 a skutočnosť, či žalobca spĺňa podmienky na ich vydanie alebo nie, a nebol by potrebný postup francúzskych inštitúcií a následné zisťovanie.
26. Čo sa týkalo smernice 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 sa výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie nariadení č. 883/2004 a č. 987/2009.
27. Pozornosti súdu neušli rozhodnutia žalovanej, bližšie opísané v čl. I. tohto odôvodnenia, ktoré sú právoplatné a boli vydané v rámci nedávkového konania, týkajúceho sa vyhlásenia formulárov PD A1 za neplatné. Právoplatné rozhodnutie organizačnej zložky žalovanej má pritom záväzné účinky a žiadna z organizačných zložiek, teda ani žalovaná, ho nemôže ignorovať v inom konaní, ale musí vychádzať z jeho záverov. Právoplatnosťou sa označuje konečnosť, nemennosť a záväznosť právnych aktov, a to aj bez toho, aby boli tieto účinky výslovne normované. Právoplatnosť rozhodnutia organizačnej zložky žalovanej podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v určitej veci tak okrem iného znamená, že je v tejto veci pre organizačnú zložku záväzné aj pri vydávaní na to nadväzujúcich rozhodnutí (zhodne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7 Sžsk 37/2021 a tam citovaná prejudikatúra najvyššieho súdu). To isté podľa § 27 ods. 1 SSP platí aj pre konanie pred správnym súdom, keďže ani ten nemôže v iných konaniach posudzovať zákonnosť predchádzajúceho rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bolo možné preskúmať samostatnou žalobou podľa § 6 ods. 2 SSP. Preto v ďalších konaniach nie je podstatné, či právne posúdenie, z ktorého takéto predchádzajúce rozhodnutie vychádza, bolo alebo nebolo správne. O to menej je podstatné, či v konaní, v ktorom bolo predchádzajúce rozhodnutie vydané, došlo alebo nedošlo k procesným vadám. Pokiaľ nejde o najzávažnejšie vady nulity (zmätočnosti), sú tieto nedostatky právoplatnosťou rozhodnutia zhojené. Tieto účinky už dávnejšie našli svoje vyjadrenie v zásade, že res iudicata pro veritate accipitur (rozhodnutá vec sa považuje za pravdu).
28. S poukazom na uvedené súd bol aj toho názoru, že námietka žalovanej, týkajúca sa toho, že neboli splnené predpoklady na podanie správnej žaloby, je dôvodná. S poukazom na existujúce rozhodnutia súd bol tiež toho názoru, že preskúmavanými oznámeniami nebol žalobca ako zamestnávateľ ukrátený na práve vyplývajúcom z článku 12 ods. 1 základného nariadenia, ako ani na ostatných ústavou garantovaných právach, pretože v prípade, ak osoba vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo SZČO v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu a článok 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku na základe splnenia predpokladov. Naviac, v danej veci už bolo rozhodnuté aj v nedávkových konaniach, v rámci čoho sa žalobca mohol domáhať ochrany svojich subjektívnych práv.
29. Záverom správny súd dodáva, že jeho pozornosti neušiel ani návrh na spojenie vecí, zaslaný žalovanou, ale vzhľadom na pokročilé štádium konania ho nevzhliadol za dôvodný. Naviac, má za to, že spojenie vecí v prípade, ak tieto skutkovo súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov konania, predstavuje možnosť správneho súdu na spojenie a nie povinnosť, a v danom prípade správny súd nevzhliadol v takomto postupe ani hospodárnosť konania, preto návrh žalovanej na spojenie vecí zamietol. Uvedený procesný postup bol odobrený aj Najvyšším správnym súdom SR napr. v rozsudku sp. zn. 6Ssk/8/2021 zo dňa m 15. 07. 2022, v rámci ktorého ani kasačný súd nezdieľal názor žalovanej, že nespojením označených právnych vecí na spoločné konanie došlo k nehospodárnemu postupu krajského súdu v konaní.
30. Preskúmaním žalobou napadnutých oznámení žalovanej zo dňa 18. 06. 2019 správny súd nezistil dôvody na ich zrušenie podľa ust. § 191 SSP, ale dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.
31. O trovách konania, vrátane trov kasačného konania, správny súd rozhodol tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanej v súvislosti s predmetným konaním
trovy konania vznikli a to ani v rámci kasačného konania. Žalovaný správny orgán v zásade nemá právo na náhradu trov konania a táto mu môže byť priznaná len vo výnimočných prípadoch, pričom takúto situáciu súd v predmetnej veci nevzhliadol.
Rovnako tak nepriznal právo na náhradu trov konania ani ďalším účastníkom konania, a to podľa ust. § 169 SSP a § 171 ods. 1 SSP, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania ďalším účastníkom konania. Správny súd im neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by im vznikli trovy konania. V predmetnej veci správny súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné ďalším účastníkom konania priznať právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.