Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-392-2013.pdf
PDF · 78.92 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/392/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: E. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. 4, X., L. XX/XX, O. republika, proti odporcovi: A. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X., B. XXX/X, t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom JUDr. Ladislavom Blaškom, vyšším súdnym úradníkom Krajského súdu v Nitre, o zaplatenie 150.000,-Kč s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 04. 07. 2013 č.k. 9C/134/2013-33, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal zaplatenia sumy 150.000,-Kč s 9 % úrokom z omeškania od 16. 07. 2010 do zaplatenia z titulu nevrátenej pôžičky. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 120 ods. 1, § 132 a § 153 ods. 1 OSP dôvodiac, že za situácie, keď navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal poskytnutie pôžičky odporcovi, hoci bol na to súdom vyzvaný, neuniesol tak dôkazné bremeno na preukázanie, že medzi ním a odporcom bola poskytnutá pôžička. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.
Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zmeny a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu 150.000,-Kč s príslušenstvom. Dôvodil, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že zaplatenia čiastky 150.000,-Kč sa domáha z titulu poskytnutej pôžičky, pričom príslušný doklad, tzv. dlžný úpis odporcu pripojil k svojmu návrhu a následne na jeho základe bol vydaný i príslušný platobný rozkaz. Tento dlžný úpis zaslal súdu duplicitne prostredníctvom Českej pošty, a preto sa nezakladá na pravde tvrdenie súdu, že listinný dôkaz nezaslal. Taktiež nie je pravdivé tvrdenie súdu, že sa na pojednávanie neospravedlnil, keďže tak učinil jednak telefonicky, ako aj prostredníctvom emailu. Zároveň k svojmu odvolaniu pripojil i mailové podania, ktorých obsahom bolo jednak ospravedlnenie na pojednávanie, ako i uznanie dlhu.
Opatrovník odporcu sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 150.000,-Kč s 9 % úrokom z omeškania od 16. 07. 2010 do zaplatenia z titulu pôžičky, ktorú poskytol odporcovi dňa 12. 07. 2010 a ktorú sa odporca zaviazal vrátiť do 15. 07. 2010. Tvrdil, že ku dňu podania návrhu si odporca svoj záväzok vrátiť mu poskytnutú pôžičku nesplnil a ako dôkaz označil uznanie dlhu zo dňa 12. 07. 2010, ktorý však k návrhu pripojený nebol.
Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie veci na voľné nakladanie, druhové určenie veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti; pokiaľ táto nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§ 563 OZ). Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, v dôsledku čoho ju možno uzatvoriť ústne, ako i konkludentným prejavom.
V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že na návrh navrhovateľa súd prvého stupňa dňa 02. 04. 2012 vydal platobný rozkaz č.k. 12Ro/238/2011-9, ktorým uložil odporcovi povinnosť do 15 dní od jeho doručenia zaplatiť navrhovateľovi sumu 150.000,-CZK s 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 07. 2010 do zaplatenia, ako i trovy konania vo výške 370 eur alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde. Pre nedoručenie platobného rozkazu do vlastných rúk odporcovi bol tento uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 03. 10. 2012 č.k. 12Ro/238/2011-19 zrušený a následne uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 30. 04. 2013 č.k. 9C/134/2013-28 po zistení, že odporca sa zdržiava na neznámom mieste, mu bol za opatrovníka v konaní ustanovený JUDr. Ladislav Blaško, vyšší súdny úradník Krajského súdu v Nitre. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 30. 05. 2013, ktoré však bolo odročené pre neprítomnosť účastníkov konania na deň 04. 07. 2013. Tento termín pojednávania spolu s výzvu na zaslanie listinných dôkazov preukazujúcich poskytnutie pôžičky odporcovi navrhovateľ prevzal dňa 19. 06. 2013 a opatrovník odporcu dňa 30. 05. 2013. Žiaden z účastníkov konania sa tohto pojednávania nezúčastnil, preto súd konal v intenciách § 101 ods. 2 OSP v ich neprítomnosti, na tomto pojednávaní vo veci vyhlásil i napadnutý rozsudok, ktorý založil na neunesení dôkazného bremena navrhovateľom o vzniku pôžičky pre nepredloženie listinných dôkazov.
Súd prvého stupňa hoci vo svojom zamietavom rozsudku správne citoval ust. § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP, ktorými sa pri rozhodovaní súdu riadi civilný proces a tiež poskytol i teoretický výklad procesnej dôkaznej povinnosti účastníka konania, jeho odôvodnenie však už neposkytuje presvedčivé argumenty pre bezpečný záver o nepreukázaní uzatvorenia zmluvy o pôžičke účastníkmi konania, z ktorej navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok. V tomto smere nie je totiž postačujúca konštatácia prvostupňového súdu, že navrhovateľ nepredložil listinný dôkaz na preukázanie poskytnutia pôžičky a žiadny takýto dôkaz sa v spise nenachádzal v čase jeho rozhodovania. Nesporne ale navrhovateľ v zmysle § 120 ods. 1 OSP v samotnom návrhu označil dôkaz na preukázanie vzniku pôžičky a to uznanie dlhu zo dňa 12. 07. 2010, ktorý zrejme nedopatrením k návrhu nepripojil. Dôkazom toho je i obsah mailového podania navrhovateľa z 01. 07. 2013, adresovaného podateľni súdu prvého stupňa, kde označil uznanie dlhu za už súdu zaslané a v ktorom zároveň ospravedlnil i svoju neúčasť na pojednávaní na deň 04. 07. 2013 s tým, že súhlasil, aby súd konal v jeho neprítomnosti. I keď predmetné mailové podanie sa v spise nenachádza a toto navrhovateľ predložil ako prílohu svojho odvolania, nemožno prípadné pochybenie pri administratívnych úkonoch zo strany súdu (nezaloženie podania do spisu) pričítať na ťarchu účastníka konania. S ohľadom na súhlas navrhovateľa s pojednávaním v jeho neprítomnosti tak prejednaním veci s následným vyhlásením rozsudku na uvedenom pojednávaní bez prítomnosti účastníkov síce nedošlo k odňatiu ich možností konať pred súdom pre splnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 OSP, ale zrejme obsah ospravedlnenia navrhovateľa by viedol súd prvého stupňa, pokiaľ by ho mal k dispozícii, k záveru o mylnom presvedčení navrhovateľa, že uznanie dlhu už súdu predložil a k náprave tohto jeho pochybenia, k čomu však nedošlo. Za danej situácie, keď navrhovateľ označil dôkaz na preukázanie svojich tvrdení a medzi účastníkmi konania nebolo ani sporné, že došlo k poskytnutiu pôžičky navrhovateľom pre odporcu (z tohto dôvodu bol vo veci vydaný i platobný rozkaz, ktorý spochybnený nebol účastníkmi a k jeho zrušeniu došlo len pre jeho nedoručenie do vlastných rúk odporcu), bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa, pokiaľ mal o pravdivosti tvrdení navrhovateľa o vzniku pôžičky dôvodné a závažné pochybnosti,
sa s touto okolnosťou objektívne a právne relevantným spôsobom vyporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998). Aj Ústavný súd SR vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.“ Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Platí preto, že odôvodnenie rozsudku ako výklad myšlienkového postupu súdu o tom, ako dospel k príslušnému výroku rozsudku, má spĺňať požiadavku, aby bol účastníkom konania objektívne zrozumiteľným a presvedčivým, t.j. aby bolo z neho možné preskúmať správnosť postupu súdu a zároveň získať aj odpoveď na všetky podstatné argumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ak preskúmavaný rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a postupom súdu tak účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vyššie uvedené kritériá nespĺňa, keď súd prvého stupňa v okolnostiach prípadu sa dostatočne neriadil ust. § 157 ods. 2 OSP pre absenciu dostatočného a objektívneho odôvodnenia, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. Tento záver tak musí viesť bez ďalšieho k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vrátenia mu veci na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa po prejednaní veci a doplnení dokazovania opätovne rozhodne o návrhu navrhovateľa, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i s námietkami navrhovateľa uplatnenými v jeho odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov celého konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.