Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7CoE-199-2013.pdf
PDF · 92.24 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/199/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: B. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXX, o vymoženie sumy 738,33 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 9Er/1469/2012-11, zo dňa 03. júna 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.10.2012. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 2 písm. a), b), § 4 ods. 3, 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 48 ods. 1 zmenkový a šekový zákon, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia nie je dôvodne podaná. Uviedol, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 01576/11, zo dňa 31. 03. 2011 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 738,33 eura, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 738,33 eura od 12. 10. 2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 738,33 eura od 29. 11.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 254,53 eura. Za preukázané považoval, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver vo výške 300 eur a povinný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 288 eur, t.j. celkovo sa zaviazal zaplatiť sumu 588 eur. Súd predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a) nasl. Občianskeho zákonníka a na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je potrebné na právny vzťah medzi účastníkmi aplikovať príslušné ust. Občianskeho zákonníka a spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Zastal názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj záver oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v nevýhodnom postavení, pokiaľ ide o možnosť ovplyvniť zmluvné podmienky, ale aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Dôvodil tým, že obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený,
povinný ako dlžník mohol len zmluvu prijať ako celok alebo odmietnuť. Zároveň vyslovil pochybnosť o tom, či si povinný bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Podľa názoru súdu dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to zmenkový úrok v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. V tomto smere súd dodal, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný aj na základe zabezpečenej zmenky, ktorá nemala byť vystavená a následne prijatá veriteľom, keďže príslušenstvo pohľadávky smie tvoriť maximálne 30% istiny poskytnutého úveru, čo v danom prípade nebolo dodržané, pretože len výška samotného poplatku za poskytnutie úveru presahuje zákonom stanovenú hranicu 30% istiny poskytnutého úveru. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský súd zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené, keďže povinného zaviazal na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru v rozpore s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.. Ďalej poukázal na to, že v zmluve o úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov ako údaj, v dôsledku čoho sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného súd zhodnotil predmetné exekučné konanie v časti neprimeraných úrokov z omeškania, neprimeranej odplaty za poskytnutý úver, neprijateľnej rozhodcovskej doložky a absencie ročnej percentuálnej miery nákladov ako konanie v rozpore so zákonom, napriek tomu však podľa názoru súdu nebolo možné exekúciu zastaviť len v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a poplatku za poskytnutie úveru. Navyše z exekučného titulu a ani z jeho odôvodnenia nebolo možné zistiť, čo z priznanej istiny tvorí úver a čo poplatok za jeho poskytnutie, a preto nebolo možné oddeliť plnenie nedovolené od ostatného vymáhaného plnenia, čo malo za následok nevykonateľnosť exekučného titulu s tým, že logickým dôsledkom toho stavu bola podľa súdu i nevykonateľnosť rozhodnutia v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky. S poukazom na uvedené súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, pričom po právoplatnosti predmetného rozhodnutia exekučné konanie zastaví.
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený v zákonom stanovenej lehote, domáhajúc sa zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako aj namietal, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Mal za to, že súd exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok v spojení so zákonom o rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, avšak v štádiu rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak ako vyžaduje ust. § 34 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Podľa názoru oprávneného v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, t.j. nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci . Svoj záver oprel aj o nález Ústavného súdu SR sp. zn. 5/2000. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza podľa oprávneného k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Záverom uviedol, že s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine, pričom v niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka obsiahnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktorú sú pre zmluvné strany záväzné. Uvedené skutočnosti však súd prvého stupňa dostatočne nezisťoval, čím zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. Sudkyňa súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 druhej vety OSP vyjadrila, že nemieni odvolaniu vyhovieť a preto predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania oprávneného (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.
V prejednávanej veci sa oprávnený svojím návrhom zo dňa 19. 10. 2012, spísaným pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 738,33 eura s prísl. Exekučným titulom je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 31. 03. 2011, sp. zn. SR 01576/11, vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.04.2011 a vykonateľnosť dňa 14.04.2011. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor prvostupňovému súdu dňa 28.11.2012, o ktorej súd následne napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že túto z dôvodov v ňom uvedených zamietol. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že jedným z predpokladov na vedenie exekúcie voči povinnému je exekučný titul, ktorým môže byť rozhodnutie súdu alebo rozhodnutie iných orgánov, prípadne iná verejná listina. Exekučným titulom je pritom také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá povinnému určitú povinnosť, pričom musí spĺňať tak formálne, ako aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní riadneho opravného prostriedku. Materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu sú, či účastníci označení v rozhodnutí skutočne existujú, či nejde o rozhodnutie voči neexistujúcemu subjektu, či sú označení natoľko presne, že nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť, o koho sa jedná a či ide o plnenie, ktorého vymoženie zákon predpokladá. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ak návrh na vykonanie exekúcie má náležitosti predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 EP, k návrhu je pripojený exekučný titul, exekútor nie je vo veci zaujatý a konaniu nebránia ani iné prekážky, exekútor predloží návrh spolu so žiadosťou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, súdu. V takom prípade má súd povinnosť exekútora poveriť vykonaním exekúcie v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti. Za "iné prekážky", ktoré by mohli brániť konaniu možno považovať najmä to, ak súd zistí, že: 1. oprávnený nie je nositeľom hmotného práva, účastník nemá spôsobilosť na práva alebo povinnosti, nie je daná právomoc súdu, 2. oprávnený nemá procesnú spôsobilosť, 3. návrh nemá náležitosti predpokladané zákonom ( § 39) a preto nemožno pokračovať v konaní, 4. exekútor sa cíti vo veci zaujatý. V prejednávanej veci niet sporu o tom, že skutkovým a právnym základom exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 31. 03. 2011, sp. zn. SR 01576/11,
vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, je zmluva o úvere, uzatvorená účastníkmi konania dňa 29. 09. 2009 (č.l. 5 spisu). Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, keďže veriteľ, v tomto spore oprávnený, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník, v tomto spore povinný, je osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy vystupovala v pozícii spotrebiteľa, a to i napriek tomu, že v predmetnej zmluve o úvere dlžník (povinný) prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Odvolací súd dodáva, že uvedené nepostačuje na vyvodenie záveru, že daná zmluva nie je spotrebiteľská, keďže veriteľ musí preukázať opodstatnenosť poukazu úveru na výkon zamestnania a súvis poskytovaného úveru so zamestnaním povinnej. Nepreukázanie tejto skutočnosti vedie k tomu, že normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, keďže normy spotrebiteľského práva sú špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, pričom platí zásada, že prednosť má špeciálna právna úprava pred všeobecnou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ust. § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne posúdil povinného ako spotrebiteľa, oprávneného ako dodávateľa, úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a správne aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa týkajúceho sa vyhlásenia za neprijateľnú podmienku samotnú rozhodcovskú doložku a dodáva, že za neprijateľnú podmienku treba považovať aj celú dohodu o zabezpečení úveru blankozmenkou a to z toho dôvodu, že v spotrebiteľskom práve nie je možné kumulovať a rôznym spôsobom nabaľovať sankcie smerujúce voči povinnému za to isté porušenie zmluvy, ktoré zabezpečenia spôsobujú zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa v jeho neprospech. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnému ako spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté jeho právo brániť sa a podať žalobu, prípadne akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky). Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými obchodnými podmienkami oprávneného. Mal možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára s druhou zmluvnou stranou typizované (formulárová, typová, tiež adhézna) zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto vec exekučným titulom, pričom práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to , že zmluva, ktorú povinný podpísal je typovou zmluvou , povinný nemal možnosť jej obsah meniť a tak nemal ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo.
Odvolací súd dodáva, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, pretože rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Keďže v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust.§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, súd prvého stupňa správne postupoval, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby sa zaoberal a posudzoval správnosť ďalších záverov súdu prvého stupňa, ktoré považoval za nadbytočné a nie vždy správne , pretože dôsledkom neplatnosti rozhodcovskej doložky je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vo veci rozhodnúť a ak tak urobil, jeho rozhodnutie nemôže byť exekučným titulom. Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.