Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-115-2013.pdf
PDF · 84.14 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/115/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Slovenská advokátska komora, Bratislava, Kolárska 4, zast. splnomocnenkyňou: Legium, s. r. o., Bratislava, Májová 21, proti žalovanému: JUDr. H. P., H., P. X, o 258,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany z 12. marca 2013 č. k. 8C/312/2011-42 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov právneho zastúpenia m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov jej právneho zastúpenia v sume 92,78 eur a to splnomocnenkyni žalobkyne v splátkach po 34,80 eur vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto uznesenia s tým, že omeškanie so splnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napádaným uznesením súd prvého stupňa schválil „súdny“ zmier, na základe ktorého je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni I. sumu 258,10 eur s 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 120,75 eur od 1. mája 2009 do zaplatenia a zo sumy 16,60 eur taktiež od 1. mája 2009 do zaplatenia (kde inak - pri určení počiatku omeškania s platením oboch čiastkových istín rovnakým dňom, rovnakom neuzavretí konca úročeného obdobia a do tretice i pri rovnakej sadzbe úrokov z omeškania - odvolaciemu súdu uniká zmysel rozdelenia sumy úročenej istiny na dve časti) v splátkach po 34,80 eur mesačne, splatných do 15. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou uznesenia s tým, že omeškanie s splnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia a II. náhradu a/ trov právneho zastúpenia v sume 185,58 eur a b/ iných trov konania v sume 1,65 eur, taktiež v splátkach po 34,80 eur s účinnosťou od zaplatenia žalovanej pohľadávky s príslušenstvom, splatných do 15. dňa v mesiaci „k rukám právneho zástupcu navrhovateľa“ (? - ide tu o právnickú osobu, ktorá - ako je známe - žiadne ruky nemá, pričom ani označovanie účastníkov tzv. sporového konania i podania začínajúceho takéto konanie nebolo v súlade s ust. § 79 ods. 1 a § 90 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Rozhodnutie v časti trov konania odôvodnil len vecne a to tým, že došlo k uzavretiu zmieru a jeho schváleniu, pričom trovy právneho zastúpenia žalobkyne (na odmene za 2 úkony právnej služby s režijným paušálom a DPH, na cestovnom a náhrade za stratu času, všetko v sumách uvedených v odôvodnení) boli vyčíslenými v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „advokátska tarifa“) a iné trovy tu žalobkyni vznikli len na súdnom poplatku za žalobu (pre uzavretie zmieru iba v rozsahu 10% z inak patriacej sumy 16,50 eur).
Proti tomuto uzneseniu len v časti trov právneho zastúpenia podal včas odvolanie žalovaný a to s návrhom na zmenu uznesenia uložením mu povinnosti zaplatiť príslušnú časť náhrady len v sume 92,78 eur. S odvolaním sa na skončenie sporu zmierom a citáciou ust. § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 písm. e/ advokátskej tarify namietal vyčíslenie aj priznanie žalobkyni takej náhrady, aká by bola namieste pri
vykonávaní dokazovania (a autoritatívnom rozhodnutí súdu), poukázal tiež na svoju ťaživú sociálnu situáciu (podľahnutie celého majetku exekúcii v kombinácii s nedostatkom žiadneho príjmu okrem dôchodku, z ktorého mu po exekučných zrážkach a úhrade nákladov na bývanie a súvisiacich tzv. réžií ostáva len suma rovnajúca sa súdom prvého stupňa určenej výške splátky).
Žalobkyňa navrhla uznesenie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Argumentovala tým, že zmier uzavretý so žalovaným sa týkal i otázky trov konania, trovy právneho zastúpenia ona riadne vyčíslila a ak by žalovaný prejavil dostatok ochoty na vyriešenie predmetu sporu mimosúdne ešte pred dostavením sa jej zástupcu na pojednávanie, vzniku nezanedbateľnej časti trov (hotovým výdavkom) by predišiel (zvlášť, ak aj od začatia konania ešte v novembri 2011 do pojednávania uplynul značný čas).
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len pokiaľ šlo o otázku trov právneho zastúpenia (kde ide - vychádzajúc zo súčasnej úpravy procesného práva - /matematicky/ o podmnožinu množiny trov konania, napadnuteľnú i samostatne bez toho, aby sa to prejavilo na potrebe zaoberania sa tiež správnosťou rozhodnutia o tej časti trov konania, ktoré zákonodarca zahrnul do pojmu „iné trovy konania“, v tejto súv. por. i § 151 ods. 8 O. s. p. a čl. II bod 7 a čl. IX zákona č. 332/2011 Z. z.) a v ich rámci navyše len nad žalovaným nespochybňovanú sumu 92,78 eur (majúcu podľa všetkého vyjadrovať polovicu z okresným súdom prisúdenej náhrady, nech aj so zaokrúhlením na sumu nižšiu o jeden eurocent /185,58 : 2 = 92,79/) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že odvolaniu treba čiastočne pre jeden z dôvodov uvádzaných odvolaním a čiastočne pre nie celkom správne posúdenie otázky účelnosti vzniknutých trov (v tomto prípade prameniace z praktickej absencie právneho posúdenia veci v príslušnej časti súdom prvého stupňa) priznať úspech.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal; podľa § 146 ods. 1 písm. b/ rovnakého zákona potom žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak sa konanie skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné.
Podľa § 99 ods. 2 vety prvej O. s. p. súd rozhodne o tom, či zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore s právnymi predpismi.
Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Podľa § 37 ods. 1 O. z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Napokon podľa § 14 ods. 3 písm. d/ advokátskej tarify (v znení rozhodnom pre prejednávanú vec, teda ešte pred novelizáciou advokátskej tarify vyhláškou č. 184/2013 Z. z.) odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania a podľa odseku 8 rovnakého paragrafu i predpisu za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie.
Pri riadení sa aj práve citovanými ustanoveniami (z ktorých súd prvého stupňa podľa obsahu odôvodnenia napádaného uznesenia nepoužil žiadne) tak žalovanému bolo treba dať za pravdu v tom, že honorovanie i v poradí druhého úkonu účtovaného tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou, zastupujúcou žalobkyňou (úkonu reprezentovaného účasťou zástupkyne takejto spoločnosti na pojednávaní, na ktorom došlo k vydaniu zmier schvaľujúceho uznesenia) plnou tarifnou sadzbou nemohlo byť správnym. V tomto prípade totiž evidentne treba rozlišovať medzi účasťou advokáta (čo od zavedenia možnosti výkonu advokácie i prostredníctvom na to zakladaných obchodných spoločností
platí aj na ne) na tzv. meritórnom pojednávaní, na ktorom sa vykonáva dokazovanie (na jednej strane) a účasťou pri takých úkonoch súdu, ktoré síce z formálneho hľadiska sú taktiež pojednávaniami, takéto označenie si však zasluhujú buď len formálne, alebo pri nich súdy veci fakticky neprejednávajú (či už preto, že nie sú splnené podmienky vykonania pojednávania, preto, že dôjde k urobeniu podania majúceho za následok potrebu konania skončiť inak než vecným rozhodnutím alebo preto, že pojednávanie treba odročiť či ešte pred pristúpením k započatiu prejednávania veci samej dôjde medzi účastníkmi konania k dohode).
Hoci príslušná námietka by (sama osebe) pre zbavenie žalovaného tzv. náhradovej povinnosti v rozsahu požadovanom odvolaním nepostačovala a prakticky žiaden právny význam tu nemala obrana nepriaznivou sociálnou situáciou účastníka majúceho náhradu zaplatiť, bola tu kumulácia viacerých ďalších faktorov brániacich podľa odvolacieho súdu priznaniu žalobkyni náhrady trov právneho zastúpenia vyššou sumou, než tú, na zaplatenie ktorej bol podľa obsahu odvolania ochotný žalovaný.
Prvým z takýchto faktorov bolo vyčíslenie požadovanej náhrady splnomocnenkyňou žalobkyne až po pojednávaní, na ktorom došlo k vydaniu zmier schvaľujúceho uznesenia. Takýto postup síce zákon nevylučuje, ba dokonca ho priamo umožňuje (por. § 151 ods. 1 O. s. p.) a aj tu došlo k vyčísleniu požadovanej náhrady trov právneho zastúpenia v zákonom ustanovenej lehote, úmerne okolnostiam prípadu v tejto konkrétnej veci to však znamenalo, že žalovaný v čase uzavierania i dohody o trovách konania (v rámci dojednávania zmieru) nemohol mať ešte bezpečnú vedomosť o tom, v akej výške sa tu bude náhrada požadovať (i so zreteľom k odvolaním taktiež uvádzanému ustanoveniu advokátskej tarify, umožňujúcemu advokátom základnú sadzbu odmeny znížiť) a jeho súhlas so znením dohody majúcej byť pojatej do zmier schvaľujúceho uznesenia nemohol byť dostatočne informovaný. Preto ani jeho prejav nemohol byť dostatočne určitý, vyvolať musel prinajmenšom pochybnosti o jeho platnosti a podľa všetkého z takýchto úvah vychádzal aj súd prvého stupňa, ak 1. výrok o trovách konania nepojal za organickú súčasť schváleného zmieru (zjavne s vedomím, žeby pri posudzovaní súladnosti aj takejto časti zmieru musel takpovediac naraziť na práve spomenutú a len ťažko prekonateľnú prekážku) a 2. aj v poučení o odvolaní pripustil možnosť odvolania proti tzv. náhradovému výroku (čo by tiež pri vyjdení z úvahy o takomto výroku ako integrálnej súčasti zmieru možným nebolo).
Druhým z faktorov ovplyvňujúcich možnosť priznania náhrady trov právneho zastúpenia v prejednávanej veci bola faktická nemožnosť obhájenia aj účelnosti trov právneho zastúpenia účastníčky konania s celkom osobitým postavením, keďže tu v pozícii jednej z účastníčok konania (žalobkyne) vystupovala Slovenská advokátska komora (samosprávna stavovská organizácia so statusom právnickej osoby, združujúca všetkých advokátov zapísaných v zozname advokátov vedenom komorou, tu por. i čl. I § 66 ods. 2 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). V prípade takejto účastníčky (u ktorej je namieste považovať priam za vec stavovskej cti všetkých jej členov hájiť jej záujmy, resp. záujmy stavu ako takého i proti členom naopak si neplniacim svoje povinnosti či poškodzujúcim záujmy stavu a to bez nároku na odmenu) a vedenia ňou sporu s členom v postavení radového advokáta (hoc aj len bývalého) nemôže obstáť argumentácia princípom rovnosti zbraní, keďže takúto rovnosť povolanie (združením advokátov, nepochybne kolektívne disponujúcich dostatkom poznatkov na účinné vedenie sporu) v spore s relatívne osamoteným protivníkom „do zbroje“ ďalšieho advokáta, resp. tzv. advokátskej spoločnosti (môžbyť i so zámerom len zvýšiť ekonomické dopady na súpera v spore) práve narušuje.
Vychádzajúc z uvedeného tak ani rešpektovanie základného (i ústavne zaručeného) práva na súdnu a inú právnu ochranu (tu por. čl. 46 a nasl. Ústavy SR - ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) spojené s nemožnosťou vylúčenia z okruhu adresátov právnej ochrany kohokoľvek (teda ani žalobkyne z prejednávanej veci), neznamená automaticky, žeby na akékoľvek trovy vznikajúce v súvislosti s uplatňovaním príslušného práva bolo treba nazerať ako na trovy vynakladané účelne.
Opretie sa o takúto úvahu by dovoľovalo náhradu trov právneho zastúpenia žalobkyni nepriznať i celkom (keďže tu súbor faktorov opísaných vyššie zakladal i existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, odôvodňujúcich v zmysle rovnako vyššie citovaného ust. § 150 ods. 1 O. s. p. aj takýto postup), odvolací
súd však bol pri svojom rozhodovaní viazaný rozsahom odvolania (ktorým žalovaný požadoval zbavenie ho náhradovej povinnosti len nad rámec sumy 92,78 eur).
Preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti bolo podľa § 220 O. s. p. zmenené spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu. Namieste bolo i ponechanie výhody splátok (žalobkyňa uvádzané pomery žalovaného, odôvodňujúce takúto odchýlku od zákonnej trojdňovej lehoty plnenia podľa § 160 ods. 1 O. s. p. nespochybnila a nepodaním odvolania aj ňou sa s poskytnutím príslušnej výhody žalovanému uspokojila), ich počiatok však odvolací súd určil s prihliadnutím k uplynutiu času od právoplatnosti časti uznesenia, končiacej konanie vo veci na čas bezprostredne po právoplatnosti svojho uznesenia (keďže tu uplynutie bezmála roka od vydania napádaného uznesenia do rozhodovania odvolacieho súdu i v spojení s výškou dlhu na tzv. istine s príslušenstvom a výške povolených splátok neodôvodňovalo iný záver než ten, že k splneniu povinností vo veci samej už za riadneho - pri riadení sa zmier schvaľujúcim uznesením očakávaného - chodu vecí už prísť muselo).
O trovách odvolacieho konania bolo potom rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. i s použitím ustanovenia § 151 ods. 1 takéhoto zákona. V odvolacom konaní bol totiž plne úspešným žalovaný a principiálne právo na náhradu trov v tomto štádiu konania vzniklo jemu, nepodal však návrh na priznanie mu náhrady a pretože tu ide o nutnú zákonnú podmienku, bolo v tom treba vidieť vzdanie sa príslušného procesného práva (na náhradu trov odvolacieho konania).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.