Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/68/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: P. X., rod. F., nar. X. P. XXXX, bytom W. V., zastúpenej opatrovníčkou: M. K., Okresný súd Senica, o 3.014,33 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Spotrebiteľské združenie OSA, Bratislava, Fedinova 9, zast. splnomocnenkyňou: HKP Legal, s. r. o., Bratislava, Sasinkova 6, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 18. októbra 2012 č. k. -77 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, II. žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. a , a Obch. z. (13/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); , až 4, , a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení); o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnení; a a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení); s paušálnym poukazom na ustanovenia osobitného o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení. Vecne potom okrem záverov o tom, že v predmetnej veci ide o absolútny obchod a záveru o spotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy, uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa a. s., Bratislava) a žalovanou (Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty č. XXXXXXXXX z 19. augusta 2004 v znení jej Dodatku č. 1 z rovnakého dňa, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné podmienky pre poskytovanie a používanie Elektronických služieb a platobných kariet z 10. septembra 2002 a Všeobecné obchodné podmienky s účinnosťou od 1. augusta 2002, ďalej len „Zmluva“) najmä tým, že vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ktorú bol tento oprávnený vzniesť v prospech - v záujme žalovanej) posúdil ako dôvodnú s použitím úpravy o premlčacích dobách v zmysle ustanovení O. z., keďže použitie úpravy o premlčacích dobách z Obch. z. na ochranu spotrebiteľa neprichádza do úvahy, pretože je v ňom zakotvená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba, ktorá zvyšuje ochranu veriteľa a naopak predlžuje stav neistoty spotrebiteľa, že by veriteľ od neho mohol niečo úspešne žalovať. Žalobu v celom rozsahu zamietol s tým, že premlčané právo nemožno priznať, nakoľko sa žalovaná premlčania dovolala. K žalobkyňou predloženej Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 22. februára 2011 (ďalej len „Dohoda“) súd prvého stupňa uviedol, že zo strany žalobkyne išlo o zrejmý zámer dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky po uplynutí všeobecnej trojročnej (štvorročnej) premlčacej doby a túto Dohodu považoval za právne neúčinnú, keďže pri jej uzatváraní došlo zo strany žalobkyne k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie sa priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, ktorému je adresovaná, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Mal za to, že v čase uzavretia Dohody bola pohľadávka žalobkyne premlčaná, v konaní

nebolo preukázané, že by žalovaná vedela o premlčaní pohľadávky žalobkyne v čase jej uznania tak ako to vyžaduje ustanovenie § 558 O. z., uznať možno aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav má právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný, čo v predmetnej veci žalobkyňa nepreukázala, zo samotnej Dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch sú zakomponované v bode 3 tejto Dohody, označenom ako Forma splatenia záväzku. Rozhodnutie v časti o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. a a vecne úspechom žalovanej v konaní a nepriznaním jej náhrady trov konania z dôvodu absencie návrhu na ich priznanie, keď ani z obsahu spisu žiadne nevyplývajú. Nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi odôvodnil nevyčíslením uplatnených trov právneho zastúpenia, a to ani v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, keď z obsahu spisu iné trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu, alternatívne ho navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým stavom, poukazujúc na prerušenie plynutia premlčacej doby v dôsledku podpísania žalovanou Dohody, keď uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhej vety O. z. nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 O. z., uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 O. z. viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. Žalobkyňa mala za to, že žalovaná po tom, čo sa oboznámila s obsahom Dohody, svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznala a vyjadrila svoju vedomosť o prípadnom premlčaní pohľadávky.

Žalovaná ani vedľajší účastník na jej strane odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa a vec v medziach odvolania (teda v napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k zamietnutiu žaloby, a v časti trov konania, v ktorej malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa bez pojednávania (pretože tu síce šlo (aj) o vec samu, popri tom však najmä so zreteľom k dôvodne uplatnenej námietke nesprávneho (nie celkom úplného) právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa však nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou).

V prvom rade bol súd prvého stupňa povinný posúdiť či ide v predmetnej veci o obchodnoprávny vzťah alebo o občianskoprávny vzťah. Súd prvého stupňa uzavrel, že ide o absolútny obchod, zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a ohľadom premlčania použil úpravu o premlčacích dobách v zmysle ustanovení O. z., keďže použitie úpravy o premlčacích dobách z Obch. z. vzhľadom na ochranu spotrebiteľa podľa neho neprichádzalo do úvahy.

Odvolací súd je to názoru, že v predmetnej veci záväzok dlžníčky vznikol zo zmluvy o úvere uzavretej podľa ust. § 497 Obch. z., ktorá je podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na charakter účastníkov riadi ustanoveniami tretej časti Obch. z. Napriek povahe výlučného obchodného záväzku je však zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že dlžníčka ako jedna zo strán tejto zmluvy nebola podnikateľom, zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. O. z.

Podľa § 54 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ods. 2 naposledy citovaného ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Výkladom citovaného ustanovenia však nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa priaznivejšie, nakoľko by to vnášalo do právnych vzťahov neistotu a znamenalo by to výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v O. z. a Obch. z. je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiaden nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa, pokiaľ súd prvého stupňa argumentoval výhodnejšou úpravou premlčania pre spotrebiteľa v O. z. pre kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu oproti úprave v Obch. z., mohlo by ísť o výhodu len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka, keby bol v postavení veriteľa,

potom by podľa logiky kratšia premlčacia doba už výhodou nebola. Podľa úpravy v O. z., ktorá je podľa názoru súdu prvého stupňa pre spotrebiteľa priaznivejšia preto, že stanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu, je podľa ust. § 110 ods. 1 O. z. premlčacia doba desaťročná, kdežto podľa úpravy v ust. § 407 ods. 1 Obch. z. je premlčacia doba štvorročná, v prípade uznania záväzku dlžníkom je teda úprava premlčacej doby v oboch zákonoch, pokiaľ ide o jej dĺžku, úplne opačná z hľadiska výhodnosti pre spotrebiteľa v postavení dlžníka. I z tohto porovnania úpravy premlčacej doby v O. z. a Obch. z. je možné vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v O. z. nie je možné považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v zmysle ust. § 54 O. z. v rozhodnom znení.

Na základe uvedeného sa odvolací súd nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že otázka premlčania v predmetnej veci sa má posudzovať podľa ustanovení O. z., keďže úprava premlčania obsiahnutá v § 101 a nasledujúcich O. z. nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa.

Ďalšou rezonujúcou otázkou v predmetnej veci bola otázka, kto je oprávnený vzniesť námietku premlčania.

Podľa § 388 ods. 1 Obch. z. premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Podľa v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Pri riešení otázky, či je vedľajší účastník oprávnený vzniesť námietku premlčania je potrebné vychádzať z Obch. z., že námietku premlčania môže vzniesť len povinná osoba - dlžník. V zmysle druhej vety vedľajší účastník koná len sám za seba a nemôže konať za účastníka, na strane ktorého stojí. Hlavný účastník má všetky práva a povinnosti, preto by mal konať sám za seba a vo svoj prospech. Ak by sa prijal záver, že vedľajší účastník môže uplatniť námietku premlčania za hlavného účastníka, znamenalo by to prevahu procesného práva oproti právu hmotnému. Procesné právo sa uplatňuje na realizáciu hmotného práva a nie naopak. I tento úkon však má súd „posúdiť po uvážení všetkých okolností“.

Odvolací súd je toho názoru, že vedľajší účastník nemôže sám účinne vzniesť námietku premlčania a v prípade ak tak napriek tomu urobí, jeho podanie (obsahujúce vznesenie námietky premlčania) je potrebné doručiť všetkým účastníkom konania a vyzvať ich, aby sa s týmto podaním dôkladne oboznámili a v stanovenej lehote oznámili súdu svoje stanovisko k nemu, čo sa ale v predmetnej veci nestalo.

Podľa súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Je už záverom konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu, na ktorom ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť, že postihnutie konania v prvom stupni či výsledku takéhoto konania (rozhodnutia) vadou podľa je tu nielen vtedy, ak súd prvého stupňa nezistil dostatočne skutkový stav preto, že sa pri právnom posudzovaní veci (predloženej mu na rozhodnutie) obrazne vôbec netrafil (do ustanovenia zákona, dopadajúceho na prejednávanú vec), ale i vtedy, ak inak správne zvolené ustanovenie nesprávne vyložil (interpretoval), v oboch prípadoch za súčasného splnenia podmienky, že dôsledkom takejto interpretácie bola nesprávnosť či omyl v skutkových zisteniach, mylný záver o úplnosti alebo dostatočnosti podkladov pre takéto zistenia, resp. tiež týkajúci sa toho, čo z tvrdení sporiacich sa účastníkov možno a čo naopak nemožno považovať za preukázané. Stále preto treba trvať i na tom, že nemožno prisvedčiť niektorým názorom teórie i rozhodovacej praxe súdov, 1. preferujúcim (inak za cenu nekorektného narábania s pravidlami používania štátneho jazyka) nemäkčenú podobu slova „správne“ z ustanovenia, o ktoré tu ide, 2. usilujúcim sa takto o výklad v prospech dostatočnosti nájdenia (súdmi prvého stupňa) rozhodného práva (tu rozumej bez ohľadu na to, či toto bude aj akceptovateľným spôsobom použité) a 3. prakticky sa zasadzujúcim za povinnosť odvolacích súdov dokončiť konania (čiže prvostupňové rozhodnutia nerušiť, ale ich potvrdzovať alebo nanajvýš meniť) v prevažnej väčšine prípadov, teda aj vtedy, ak na podporu

spôsobu rozhodnutia zvoleného v prvom stupni bola použitá pochybná či celkom scestná interpretácia právnych predpisov vzťahujúcich sa na súdenú vec.

O prípad zaťaženia konania a predovšetkým napádaného rozsudku takouto vadou šlo potom aj v prejednávanej veci. Za vyššie opísaného stavu vecí založenie rozsudku na nesprávnom právnom posúdení veci zapríčinilo ako neúplnosť skutkových zistení (potrebných pre rozhodnutie jedným alebo druhým do úvahy prichádzajúcim spôsobom), tak i praktickú nepreskúmateľnosť rozhodnutia - spôsobenú tým, že po vyvrátení jediného dôvodu použitého súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia tu už nebol žiaden iný, schopný presvedčiť o tom, že tzv. zamietnutie žaloby by mohlo byť predsa len vecne správnym rozhodnutím.

Odvolaciemu súdu preto ani neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa a podporne aj f/ zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania i o trovách tohto odvolacieho konania ( ) a to s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim na relevantné otázky patričné odpovede ( ).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.