Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-273-2012.pdf
PDF · 101.31 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/273/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne N.. S.Y. Y., bytom N. Y. E., Y. X, zast. JUDr. Dušanom Kazárom, advokátom, Banská Bystrica, Československej armády 25, proti žalovanému W. Ž., Ž., zast. JUDr. Darinou Horváthovou, advokátkou, Moldava nad Bodvou, Hlavná 8, o zaplatenie 2.959,30 € istiny s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 15C 130/2009-137 z 22.6.2012 Okresného súdu Košice
- okolie
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť JUDr. Darine Horváthovej, advokátke, Moldava nad Bodvou, Hlavná 8, trovy právneho zastúpenia vo výške 741,60 € v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovanej domáhala zaplatenia sumy 2.959,30 € „titulom nevyplatenej práce nadčas, ako aj skutočnosť, že odporca nepreradil navrhovateľku do vyššej triedy“ na tom skutkovom základe, že u žalovanej je zamestnaná ako riaditeľka základnej školy v Žarnove od 24.8.2001 s pedagogickým úväzkom 18 hodín týždenne, a k 1.4.2009 s ňou žalovaná skončila pracovný pomer okamžite, že ako zamestnankyňa bola zaradená do 10. tarifnej triedy (správne platovej triedy) podľa zákona o výkone práce vo verejnom záujme, avšak mala byť od 1.1.2009 zaradená do 11. tarifnej triedy s tarifným platom vo výške 615,50 € mesačne v súlade s nariadením vlády č. 341/2004 Z.z., keďže dňa 16.12.2008 vykonala prvú kvalifikačnú skúšku, žalovaná ju však nepreradila a vyplácala jej nižší plat (za obdobie od 19.2.2009 do 31.3.2009 vznikol nedoplatok vo výške 200,71 €), pričom nezaplatila jej ani za vykonávanú prácu nadčas od 1.10.2006 do 31.3.2009 spolu sumu 2.758,59 €, titulom nezaradenia do správnej platovej triedy a za prácu nadčas sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 2.959,30 €, a po čiastočnom späťvzatí žaloby o sumu 40,07 € (ktorú žalovaná žalobkyni vyplatila 8.6.2011) sa domáhala zaplatenia sumy 2.919,23 € s prísl. (č.l. 93). V odôvodnení rozsudku súd ďalej uviedol stanoviská procesných strán a skutočnosti, ktoré mu vyplynuli z výpovedí žalobkyne, štatutárneho zástupcu žalovanej, a z listinných dôkazov predložených účastníkmi (z pracovnej zmluvy uzavretej 24.8.2001 medzi žalobkyňou a Okresným úradom Košice - okolie, osvedčenia o vykonaní odbornej skúšky zo 16.12.2008 na č.l. 4, zriaďovacej listiny Okresného úradu Košice - okolie na č.l. 130, podkladov predkladaných žalobkyňou žalovanej pre výplatu premenlivých zložiek platu pedagogických pracovníkov za obdobie od 10/2006 do 12/2008 na č.l. 97 - 125). Citoval ustanovenia §§ 97 ods. 1, 2, 4, 6 a 9 Zákonníka práce a čl. 14 Pracovného poriadku pre pedagogických zamestnancov a ostatných zamestnancov škôl a školských zariadení vydaný Ministerstvom školstva SR č. CD 2005-19381/26382-1/14 (č.l. 59 - 63), v ktorom je upravený výkon práce nadčas ako práca vykonávaná zamestnancom školy alebo školského zariadenia na príkaz vedúceho zamestnanca, alebo s jeho súhlasom nad určený pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. U pedagogických zamestnancov je prácou nadčas práca vykonávaná nad základný úväzok stanovený osobitným predpisom, u zamestnancov s kratším
pracovným časom je prácou nadčas práca presahujúca týždenný pracovný čas, týmto zamestnancom nemožno prácu nadčas nariadiť. U pedagogických zamestnancov sa za jednu hodinu práce nadčas považuje vyučovacia hodina, lebo hodina priamej výchovnej práce, prevyšujúca mieru vyučovacej činnosti, alebo výchovnej činnosti stanovená osobitným predpisom; riaditeľ školy pri príprave rozvrhu hodín presne rozvrhne predovšetkým základný úväzok pedagogického zamestnanca, a osobitne určí hodiny vyučovacej činnosti alebo hodiny výchovnej činnosti prevyšujúce tento základný úväzok, ktoré sa budú považovať za prácu nadčas. Konštatoval, že zamestnanec je povinný pracovať nadčas, ak mu zamestnávateľ nariadil prácu nadčas v súlade s právnymi predpismi, pričom zamestnávateľ má vydať takémuto zamestnancovi príkaz na prácu nadčas v primeranom časovom predstihu. Za prácu nadčas sa však nepovažuje práca, ktorú zamestnávateľ zamestnancovi nenariadil a ani ju neschválil. Základným prvkom v systéme práce nadčas pri zabezpečovaní výchovno-vzdelávacej práce je sústavná, prehľadná a presná evidencia počtu nadčasových hodín jednotlivými pedagogickými zamestnancami, evidencia nadčasovej práce musí jednoznačne dokumentovať a preukazovať charakter nadčasovej práce a fakt, že táto práca bola skutočne vykonaná. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaná žalobkyni prácu nadčas nenariadila, ani neschválila a žalobkyňa si neviedla žiadnu evidenciu nadčasovej práce s presným rozsahom výkonu tejto práce a ani jej zamestnávateľ nemá vedomosť o tom, že by takáto práca bola vykonávaná. Za nepravdivé považoval i tvrdenie žalobkyne, že v minulosti jej bol vyplácaný príplatok za prácu nadčas, keďže z predložených dôkazov - opisov mzdových listov za roky 2005 - 2009 je zrejmé, že nemala vykázané žiadne nadčasové hodiny, a nikdy žiadne nadčasové hodiny vyplatené nemala. Záverom súd poznamenal, že žalobkyňa na základnej škole pracovala ako jediná osoba, a teda nemala dôvod na zastupovanie iných učiteľov, pre účely výkonu práce nadčas. Na základe uvedených skutočností žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá mala vo veci úspech, priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia (tarifná odmena, paušálna náhrada hotových výdavkov) za 6 úkonov právnej služby podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ako aj náhradu za stratu času vo výške 100,96 € a náhradu cestovných výdavkov vo výške 63,96 €, celkom priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 741,60 € a uložil žalobkyni povinnosť prisúdenú náhradu trov konania zaplatiť zást. žalovanej JUDr. Darine Horváthovej, advokátke, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok napadla žalobkyňa včas podaným odvolaním, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa v konaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) prácou nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. U pedagogických zamestnancov sa v zmysle § 2 ods. 5 nariadenia vlády SR č. 238/2004 Z.z. o rozsahu vyučovacej a výchovnej činnosti pedagogických zamestnancov hodina vyučovacej alebo výchovnej činnosti prevyšujúca základný úväzok považuje za hodinu práce nadčas. Základným úväzkom učiteľa základnej školy v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 238/2004 Z.z. je 23 vyučovacích hodín týždenne a z ust. § 5 ods. 1 písm. g/ cit. nariadenia vlády vyplýva, že základný úväzok riaditeľa základnej školy je 18 vyučovacích hodín týždenne. Teda v jej prípade, keďže bola vo funkcii riaditeľky školy, každá odučená hodina nad 18 hodín úväzku, bola prácou nadčas. Bola toho názoru, že v danom prípade pri posudzovaní práce nadčas nie je možné striktne aplikovať iba ust. § 97 ods. 1 ZP, ale prácu nadčas je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti aj s ust. § 2 ods. 5 nariadenia vlády SR č. 238/2004 Z.z., keďže bola na Základnej škole v Žarnove riaditeľkou, ale zároveň aj jediným pedagógom, ktorý musel odučiť všetky vyučovacie hodiny vyplývajúce z osnov vydaných Ministerstvom školstva SR a na základe nich vypracovaných učebných plánov školy, ktoré boli súdu aj predložené. S týmto musela byť žalovaná ako zamestnávateľ ale zároveň aj ako zriaďovateľ školy oboznámená (§ 6 ods. 8 písm. a/, h/, ods. 13 zák. č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve), teda od počiatku mala vedieť, že dodržiavaním pracovných povinností, ktoré pre ňu vyplývali aj z uvedených dokumentov, bude dochádzať u nej k práci nadčas a tým, že žalovaná do školy neprijala ďalšieho pedagogického zamestnanca na kratší úväzok, vlastne od začiatku s týmto stavom súhlasila. Naviac počas celej doby, za ktorú sa uplatňuje nárok na plat za prácu nadčas, žalovanej predkladala prehľad odpracovaných nadčasových hodín, teda o tejto skutočnosti žalovaná mala vedomosť a napriek tomu neurobila žiadne opatrenia, aby k práci nadčas u nej nedochádzalo, teda jej túto prácu nezakázala a ani žiadnu pracovnú silu neprijala. Skutočnosť, že k tomuto problému sa žalovaná stavala absolútne pasívne, ju nezbavuje zodpovednosti v zmysle ust. § 19 ods. 1 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorého sú zamestnanci rezortu školstva odmeňovaní, teda povinnosti žalovanej za prácu nadčas
v prvom rade poskytnúť plat, resp. dohodnúť sa s ňou na čerpaní náhradného voľna. Uviedla ďalej, že práca nadčas u nej vznikla nezávisle na jej vôli, nakoľko ako jediný pedagogický zamestnanec na škole bola povinná odučiť všetky vyučovacie hodiny, ktorých počet vyplynul z dokumentov vydaných Ministerstvom školstva SR a v podmienkach, ktoré na škole vytvorila žalovaná ako jej zriaďovateľ. Žalovaná sa preto podľa jej názoru nemôže zodpovednosti za preukázateľne vykonanú prácu nadčas zbaviť len poukázaním na ust. § 97 ods. 1 ZP a konštatovaním, že táto práca nadčas nebola ňou priamo nariadená ani odsúhlasená. V tejto súvislosti poukázala aj na zásadu ustanovenú v článku 2 Základných zásad Zákonníka práce, podľa ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nesmie sa zneužívať na škodu druhého účastníka. Napokon uviedla, že pokiaľ bol zriaďovateľom a zamestnávateľom iný subjekt (Okresný úrad Košice) pred nadobudnutím zriaďovateľskej kompetencie žalovanej, s preplácaním práce nadčas neboli žiadne problémy. Z uvedených dôvodov navrhla rozsudok zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a priznať jej náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok potvrdiť ako vecne správny a žalobkyni uložiť nahradiť jej trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 58,25 € podľa § 14 ods. 1 písm. b/, § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov. Mala za to, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy správne hodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku a vec správne právne posúdil. Podľa jej názoru žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala pravdivosť svojich tvrdení o tom, že má nárok na zaplatenie žalovanej sumy, preto súd prvého stupňa správne žalobu v celom rozsahu zamietol. Uviedla, že rozsah vyučovacej a výchovnej činnosti t.j. základný úväzok pedagogických zamestnancov je ustanovený nariadením vlády SR č. 422/2009 Z.z., ktorým sa ustanovuje rozsah priamej vyučovacej a výchovnej činnosti pedagogických zamestnancov. Citovala ust. § 97 ods. 1 a 2 ZP a uviedla, že u pedagogických zamestnancov škôl podľa § 3 ods. 5 zák. č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov, za jednu hodinu práce nadčas sa považuje jedna hodina vyučovacej činnosti alebo hodina výchovnej činnosti prevyšujúca základný úväzok pedagogického zamestnanca stanovený v § 2, 3, 5 nariadenia vlády SR č. 238/2004 Z.z. o rozsahu vyučovacej činnosti a výchovnej činnosti pedagogických zamestnancov v znení neskorších právnych predpisov. Za prácu nadčas sa však nepovažuje práca, ktorú zamestnávateľ nenariadil ani ju neschválil. Tvrdila, že žalobkyni nikdy nenariadila a ani neschválila žiadnu prácu nadčas, žalobkyňa nikdy žiadne výkazy ani žiadne iné podklady k nadčasovej práci nepredkladala, ani neviedla žiadnu evidenciu nadčasovej práce a zamestnávateľ ani nemá vedomosti o tom, že by bola vykonávala nadčasovú prácu. Uviedla, že evidencia práce nadčas u pedagogických zamestnancov by mala vychádzať z týchto dokumentov: - pri práci nadčas vyplývajúcej z výuky nad základný úväzok, keď je táto zahrnutá do rozvrhu hodín je základný - príkazový dokument k výkonu práce nadčas rozvrh hodín, rozpis rozvrhu, v ktorom musí byť osobitne vyznačený základný úväzok a osobitne (menovite) práca nadčas (deň, vyučovacia hodina, trieda, prípadne predmet). Rozpis sa spracúva individuálne pre každého učiteľa na osobitnom príkaze. V nadväznosti na uvedené je potrebné, aby riaditeľ školy pri príprave rozvrhu hodín presne rozvrhol predovšetkým základný úväzok pedagogického zamestnanca a osobitne určil hodiny vyučovacej činnosti a hodiny výchovnej činnosti prevyšujúce tento základný úväzok, ktoré sa budú považovať za prácu nadčas. Uviedla, že nemá vedomosti o takejto evidencii práce nadčas, ani o výkone takejto práce žalobkyňou. Pri poverení pedagóga zastupovaním iného pedagóga je základný príkazový dokument oznámenie na tabuli oznamov v zborovni, resp. inou formou, ktorá je uvedená vo vnútorných dokumentoch školy. Zamestnanec zodpovedný za sledovanie práce nadčas musí mať tieto príkazy na zastupovanie založené a musia byť k dispozícii pri kontrole - tento spôsob práce nadčas sa však u žalobkyne neuplatňoval, nakoľko žalobkyňa bola jediným zamestnancom školy, a nemala tak dôvod na zastupovanie iných pedagógov. Počet hodín, ktoré žalobkyňa uvádza v návrhu na začatie konania ako hodiny nadčasovej práce, nikde nikdy nevykázala a ničím ich ani nepreukázala. Nie je pravdivé ani jej tvrdenie, že v minulosti jej bol vyplácaný príplatok za prácu nadčas. Čo sa týka zaplatenia doplatku rozdielu vo vyplatenej mzde, uznala, že žalobkyňa mala správne byť zaradená do 11. platovej triedy z dôvodu, že vykonala I. kvalifikačnú skúšku, avšak preradením do 11. platovej triedy vznikol u žalobkyne nedoplatok za sporné obdobie iba vo výške 40,07 €, a nie 200,71 € ako to uvádza žalobkyňa.
Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, lebo súd
prvého stupňa rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil, a okrem toho postupom súdu bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, preto odvolací súd rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie (na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke) je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z hľadísk námietok žalobkyne uvedených v odvolaní dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody a námietky žalobkyne sú opodstatnené a rozsudok nie je vecne správny z dôvodov uvedených v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Okrem toho odvolací súd zistil, že postupom súdu prvého stupňa bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, lebo napadnutý rozsudok je čiastočne nepreskúmateľný a jeho odôvodnenie nezodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a v konaní došlo tiež k procesným vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým súd znemožní účastníkovi realizáciu (uplatňovanie) konkrétnych procesných práv priznaných mu procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Takýmto rozhodnutím je aj rozsudok, ktorý je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, preto je povinnosťou súdu v rozhodnutí uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je založené, tak po skutkovej, ako i právnej stránke veci. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré musia byť v súlade so skutkovými zisteniami.
O nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak dôvody neobsahuje alebo sú nezrozumiteľne podané, alebo ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z tvrdení účastníkov a boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy vo vzťahu k uplatnenému nároku nevyhodnotil z hľadiska relevantných ustanovení právnych predpisov rozhodujúcich pre danú vec. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je neúplné a tiež nezrozumiteľné, keď vyvodené právne závery súdu prvého stupňa nezodpovedajú skutkovým zisteniam a záverom (skutočnostiam, ktoré boli v konaní preukázané), resp. sú s nimi v logickom rozpore. Žalobkyňa v konaní na dôkaz svojho tvrdenia, že vykonávala pre žalovanú v žalovanom období aj práce nad rozsah určeného týždenného pracovného úväzku zamestnanca (18 hodín týždenne) predložila fotokópie výplatných listín a výkazov odpracovaných (vyučovacích) hodín za sporné obdobie, ktoré mali slúžiť ako podklady pre výplatu premenlivých zložiek platu, a tvrdila, že tieto výkazy každý mesiac odovzdávala žalovanej (č.l. 97 - 125)
- čo súd napokon aj konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia. Z uvedených listinných dôkazov však vyvodil nesprávne a nelogické skutkové závery (zistenia), že žalobkyňa si neviedla žiadnu evidenciu nadčasovej práce a že žalovaná nemala vedomosť o vykonávaní nadčasovej práce žalobkyňou, ktoré skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. V odôvodnení rozsudku tiež absentuje úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru, že prácu nadčas žalobkyňa vykonávala bez súhlasu a vedomia žalovanej, keď v konaní bolo nesporne zistené, že žalobkyňa ako riaditeľka ZŠ v Žarnove bola na tejto škole jediným pedagógom a je tiež zrejmé, že žalovaná tento problém neriešila iným spôsobom, napr. prijatím do pracovného pomeru pedagogických zamestnancov. Súd prvého stupňa vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku a na daný prípad nesprávne aplikoval relevantné ust. § 97 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce v spojení s § 3 ods. 1, § 19 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a uplatnený nárok nesprávne právne posúdil aj z toho dôvodu, že neaplikoval nariadenie vlády SR č. 238/2004 Z.z. o rozsahu vyučovacej činnosti a výchovnej činnosti pedagogických zamestnancov účinného do 1.11.2009, a preto žalobkyňa v odvolaní dôvodne uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.
Prácou nadčas (§ 97 Zákonníka práce) sa rozumie práca vykonávaná zamestnancom nad rámec zamestnávateľom určeného týždenného pracovného času vyplývajúceho z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času, vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných smien, ktorú zamestnanec vykonáva na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom. Obe kritériá pritom musia byť splnené súčasne. Prácou nadčas v pozitívnom zmysle je teda práca presahujúca všeobecne zamestnávateľom určený týždenný pracovný čas alebo špecificky (individuálne) dohodnutý kratší týždenný pracovný čas zamestnanca pri pracovnom pomere na kratší pracovný čas podľa § 49 ZP. Podľa platného právneho stavu práca nadčas teda môže byť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa, s jeho súhlasom alebo aj na základe dohody so zamestnancom.
So zreteľom na uvedené záver súdu prvého stupňa v prejednávanej veci, že žalobkyni nevznikol nárok na plat za vykonanú prácu nadčas v spornom období, nemá oporu v platných právnych predpisoch ani vo výsledkoch vykonaného dokazovania, a zatiaľ je predčasný, a tým aj nesprávny.
Okrem toho z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či súd prvého stupňa rozhodol aj o nároku v časti o zaplatenie sumy 160,64 € (200,71 - 40,07 €) titulom rozdielu platu, resp. či žalobu (aj) v tejto časti zamietol a z akých dôvodov ju považoval za nedôvodnú. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 200,71 € titulom rozdielu tarifného platu za obdobie od 19.2.2009 do 31.3.2009 z dôvodu jej nesprávneho platového zaradenia, pričom na pojednávaní dňa 8.2.2012 vzala žalobu v časti o zaplatenie 40,07 € späť z dôvodu, že žalovaná po podaní žaloby jej zaplatila vzniknutý rozdiel tarifného platu za žalované obdobie vo výške 40,07 €. Súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na pojednávaní 8.2.2012 zastavil konanie (iba) v časti o zaplatenie istiny 40,07 € (zápisnica o pojednávaní na č.l. 94), a preto v prevyšujúcej časti mal o
žalobe meritórne rozhodnúť, pokiaľ žalobkyňa na žalobe v tejto časti z titulu zaradenia do nesprávnej platovej triedy trvala.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok nie je vecne správny, a preto musel byť zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou odstrániť odvolacím súdom vytýkané nedostatky doterajšieho rozhodovania a odôvodnenia rozhodnutia, zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti z hľadiska tvrdení účastníkov a relevantného hmotného práva, a to vykonaním účastníkmi navrhnutých dôkazov a potrebného dokazovania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Po vyhodnotení vykonaných dôkazov podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 a nasl. O.s.p. súd prvého stupňa opätovne vo veci rozhodne, pričom nové rozhodnutie odôvodní v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby bolo presvedčivé a preskúmateľné, a dôsledne sa pritom vysporiadalo so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní, ako aj s námietkami žalobkyne a skutočnosťami, ktoré uviedla v odvolaní. Bude tiež povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní procesne sa vysporiadať aj s nárokom v časti o zaplatenie sumy 160,64 € ( 200,71 - 40,07 €), ktorý žalobkyňa uplatnila žalobou titulom rozdielu tarifného platu za obdobie od 19.2.2009 do 31.3.2009 vzniknutého jej nesprávnym platovým zaradením, príp. vyzvať žalobkyňu, či trvá na žalobe v tejto časti a v kladnom prípade vykonať dokazovanie o tomto nároku a po právnom posúdení veci podľa relevantných ustanovení právnych predpisov, o žalobe aj v tejto časti v novom rozhodnutí meritórne rozhodnúť.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.