Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cob/22/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v obchodnej veci žalobcu: Ing. B. L. Deštrukprojekt, so sídlom podnikania P., J. XXXX/X, IČO: 32 996 187, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, so sídlom Rožňava, Nám. 1. mája 11, proti žalovanému: FESTRA, s.r.o., so sídlom Široké 630, IČO: 36 455 636, zastúpenému advokátom Michalom Novotným, so sídlom Bratislava, Hodžovo nám. 1A, o zaplatenie 8.371,51 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 25.10.2011 pod č. k. -79, jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zaväzujúcej časti o povinnosti žalovaného plniť žalobcovi.

Z a m i e t a návrh žalovaného na pripustenie dovolania proti tomuto rozsudku.

odôvodnenie:

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.371,51 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 5.5.2009 do zaplatenia do 3 dní od jeho právoplatnosti. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 13.6.2005 Kúpnu zmluvu o dodávke zariadenia v zmysle . Jej predmetom bolo dodanie strojného zariadenia na drvenie kamenia žalovaným žalobcovi pri dohodnutej kúpnej cene 1.800.000,- Sk bez DPH, ktorá mala byť zaplatená v splátkach. V priebehu tohto právneho vzťahu došlo vzájomnou dohodou účastníkov k jej zrušeniu, pretože predmet kúpy v mesiaci február 2006 prevzal žalovaný späť s tým, že dovtedy zaplatená kúpna cena v celkovej výške 46.610,90 eur (1.404.200,- Sk) bude vrátená žalobcovi. K naplneniu týchto dohodnutých podmienok v skutočnosti aj došlo tým, že žalovaný celkovo vrátil žalobcovi platbami 38.239,39 eur (1.152.200,- Sk), pričom doposiaľ zostalo neuhradených 8.371,51 eur (252.200,- Sk), ktorú sumu žalovaný žalobcovi uhradiť odmieta.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť, pretože k zrušeniu kúpnej zmluvy medzi účastníkmi nedošlo. Z tohto dôvodu nie je povinný určiť žalobcovi ním zaplatenú kúpnu cenu späť. Žalobca už zaplatil z kúpnej zmluvy kúpnu cenu takmer v 3/4 a preto za tohto stavu neprichádza do úvahy dohoda o zrušení záväzku, na ktorú odkazuje žalobca. Ak predmet kúpnej zmluvy (strojné zariadenie na drvenie kameňa) prevzal od žalobcu, tak iba v záujme, aby toto strojné zariadenie mohlo byť ďalej predané Z. M. s miestom podnikania O., P. XXX/XXX, IČO: 10 768 726. Teda žalovaný tak konal iba na podnet žalobcu ako sprostredkovateľ, resp. na základe komisionárskej zmluvy. V žiadnom prípade vo vzťahu k žalobcovi nebol kupujúcim na základe nejakej ďalšej kúpnej zmluvy.

Aplikáciou § 409 ods. 1 a násl., § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, 2 Obch. zákonníka, § 457, § 516 ods. 1, 2, § 572 ods. 2 a § 573 Obč. zákonníka uzavrel, že nárok žalobcu je dôvodný. Dospel k záveru, že vo februári 2006 došlo medzi účastníkmi konania k dohode o tom, že žaloba žalovanému vráti dodané zariadenie, že žalovaná strana si ho preberie a že žalovaný žalobcovi vráti dovtedy zaplatenú časť kúpnej ceny v celkovej výške 1.404.102,- Sk. Žalovaný žalobcovi vrátil iba 1.152.200,- Sk (38.239,39 eur) a doposiaľ ostalo neuhradených 8.371,51 eur (252.200,- Sk). Skutočnosť, že došlo medzi účastníkmi k dohode o odstúpení od kúpnej zmluvy ústne, prípadne konkludentne, potvrdzuje to, že žalovaný od žalobcu spätne na vlastné náklady prevzal predmetné technologické zariadenie, toto následne vo svojom mene a na vlastný účet predal inému subjektu, ako aj to, že žalobcovi po spätnom prevzatí tohto zariadenia vrátil časť zaplatenej kúpnej ceny. Obojstranným odstúpením od kúpnej zmluvy sa táto zmluva od počiatku zrušila a zmluvným stranám tak vznikla povinnosť vrátiť si všetko, čo si na základe nej plnili (§ 349 ods. 1 a násl. Obch. zákonníka). Žalobca si splnil svoju povinnosť tým, keď žalovanému vydal v celom rozsahu dodané technologické zariadenie, naopak, žalovaný si svoju povinnosť splnil len čiastočne, keď žalobcovi vrátil iba časť nezaplatenej kúpnej ceny. Doposiaľ žalobcovi nevrátil časť kúpnej ceny vo výške 8.371,51 eur napriek výzve zo dňa 24.4.2009 v lehote 5 dní od jej doručenia. Výzva bola žalovanému doručená dňa 29.4.2009, pričom v zmysle nej mal žalobcovi plniť najneskôr do 4.5.2009. Keďže k plneniu nedošlo, žalovaný sa dostal do omeškania s platením svojho peňažného záväzku a z tohto dôvodu žalobcovi vznikol nárok aj na platenie 9,25 % ročného úroku z omeškania zo žalovanej sumy od 5.5.2009 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti preto nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zamietol.

Súd prvého stupňa sa nestotožnil s obranou žalovaného v tom smere, že z jeho strany došlo k spätnému prevzatiu technologického zariadenia (spätná kúpa, resp. spätný predaj), prípadne k zmluve o sprostredkovaní predaja alebo zariadenia určitej obchodnej záležitosti na základe konkludentne uzavretej komisionárskej zmluvy. V danom prípade sa nemohlo jednať o sprostredkovateľskú zmluvu, pretože žalovaný strojné zariadenie následne predal sám, vo vlastnom mene a na vlastný účet. To isté platí aj v prípade založenia právneho vzťahu na základe komisionárskej zmluvy, keďže žalovaný nerealizoval následný predaj na účet žalobcu. Zároveň súd prvého stupňa neakceptoval ani započítaciu námietku žalovaného z titulu započítania škody, ktorá by mala predstavovať rozdiel medzi cenou, ktorú by musel vrátiť z titulu odstúpenia od zmluvy, a kúpnou cenou, ktorá mu bola zaplatená treťou osobou v rámci ďalšieho predaja. Taktiež za nedôvodnú považoval aj námietku premlčania zo strany žalovaného, pretože k dohode o odstúpení od zmluvy došlo vo februári 2006 a žaloba bola na súde podaná dňa 25.5.2009.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa .

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bol zaviazaný na plnenie žalobcovi, podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal v tejto časti o jeho zmenu tak, aby návrh žalobcu bol zamietnutý. V odvolaní predovšetkým namietal okresným súdom konštatovanú dohodu o odstúpení od kúpnej zmluvy č. 1/2005. Odstúpenie podľa § 344 a násl. Obch. zákonníka je právnou teóriou i judikatúrou jednoznačne a bez akejkoľvek pochybnosti považované za jednostranný právny úkon, ktorým môže účastník zrušiť zmluvu, (resp. záväzok z nej) aj proti vôli druhého účastníka. Už z povahy veci plynie, že dohoda o odstúpení by bola vždy dohodou o zániku záväzku a museli by sa na ňu aplikovať ustanovenia § 572 a § 573 Obč. zákonníka. V danom prípade by ale súd musel vysvetliť a riadne právne odôvodniť, aký význam by mala okolnosť, že záväzok žalovaného i žalobcu bol v spornom čase splnený z veľkej časti, pričom § 572 ods. 2 Obč. zákonníka umožňuje dohodnúť sa o zániku len nesplneného záväzku. Sám žalobca nepopiera, že predmet tzv. prvej kúpnej zmluvy mu bol zo strany žalovaného dodaný, pričom neuviedol nič v tom smere, žeby toto dodanie nebolo riadne alebo úplné. Súd žiadne dokazovanie v tomto smere nevykonal, v napadnutom rozsudku nijako nevysvetlil, prečo takéto dokazovanie nebolo potrebné, ani neobjasnil svoje právne názory na možnosť dohody o zrušení splneného záväzku. Uchýlil sa k zjavne excesívnemu právnemu záveru o „dohode o odstúpení od zmluvy“, ktorý je v rozpore so všeobecne uznávanými názormi právnej vedy i judikatúry. Nie je správny ani názor súdu o tom, že výhrada vlastníckeho práva bránila komisionárskej zmluve alebo spätnej kúpe. Z ustanovenia § 409 Obch. zákonníka je totiž zrejmé, že predávajúci sa tu len zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo. Podľa tohto ustanovenia tak možno uzavrieť kúpnu zmluvu aj ohľadom veci, ktorá v tom čase nepatrí predávajúcemu, s čím tento zákonník zjavne počíta (§ 446). Je pritom nepodstatné, komu daná vec vlastnícky patrí, teda či patrí tretej osobe alebo dokonca samotnému kupujúcemu (žalobcovi), keďže kúpna zmluva pre neho tvorí dodatočný titul na to, aby si svoje vlastnícke právo mohol ponechať, hoci podľa pôvodne dojednanej

výhrady by ho mal stratiť zaplatením ceny pôvodného predávajúceho, (t.j. kupujúceho v predchádzajúcej zmluve). Z tohto dôvodu napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 1.3.2012 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa zásad uvedených v , , a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Ani po doplnení dokazovania odvolacím súdom sa nič nezmenilo na správne zistenom skutkovom stave okresným súdom, ani ohľadom jeho právnych záverov. Preto v tejto súvislosti odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa ( ).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd dopĺňa:

Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny vo výške 8.371,51 eur s príslušenstvom ako plnenia z titulu zrušenia pôvodnej kúpnej zmluvy č. 1/2005 zo dňa 13.6.2005 vzájomnou dohodou účastníkov. Súd prvého stupňa akceptoval vzájomnú dohodu o zrušení predmetnej kúpnej zmluvy a podľa § 351 ods. 2 Obch. zákonníka zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu v žalovanej výške. Obrana žalovaného počas celého konania spočíva v tom, že k dohode o odstúpení od kúpnej zmluvy č. 1/2005 nedošlo. Ak od žalobcu prevzal ním dodané technologické zariadenie, tak iba na jeho žiadosť, aby žalobcovi sprostredkoval predaj tohto zariadenia podnikateľovi Z. M. a z tohto dôvodu nie je žalobcovi nič dlžný. Teda z jeho strany nedošlo k spätnému odkúpeniu strojného zariadenia, iba sprostredkoval pre žalobcu jeho predaj ďalšiemu kupujúcemu Z. M..

Podľa § 351 ods. 1 Obch. zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.

Podľa § 351 ods. 2 Obch. zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

Podľa § 344 Obch. zákonníka, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.

Z Kúpnej zmluvy č. 1/2005 zo dňa 13.6.2005 (č. l. 5) nevyplýva možnosť odstúpenia od nej niektorou zo zmluvných strán. Ani , ani však vo svojich ustanoveniach nevylučujú možnosť zrušenia kúpnej zmluvy dohodou účastníkov. Teda nie vždy musí ísť o jednostranný prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy vo vzťahu k druhej strane. Či už jednostranné odstúpenie od zmluvy alebo dohoda o zrušení zmluvy majú však za následok vrátiť si vzájomné plnenie poskytnuté pred odstúpením od zmluvy ( ).

Doposiaľ vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že na základe kúpnej zmluvy žalovaný ako predávajúci predal žalobcovi ako kupujúcemu strojné zariadenie na drvenie kameňa za dohodnutú kúpnu cenu 1.800.000,- Sk bez DPH, pričom žalobca ako kupujúci z tejto kúpnej ceny žalovanému ako predávajúcemu uhradil 1.404.200,- Sk. Po zrušení kúpnej zmluvy vznikla na strane jej účastníkov povinnosť vrátiť poskytnuté plnenie druhej strane, t.j. povinnosť žalobcu žalovanému vrátiť strojné zariadenie na drvenie kameňa a na druhej strane povinnosť žalovaného žalobcovi vrátiť doposiaľ zaplatenú kúpnu cenu vo výške 1.404.200,-Sk (46.610,50 eur).

Žalobca žalovanému predmetné strojné zariadenie vrátil, o čom svedčia výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania v tom smere, že žalovaný si pre ňho prišiel svojimi motorovými vozidlami. Na druhej strane žalovaný vrátil žalobcovi z dovtedy zaplatenej kúpnej ceny iba 1.152.000,- Sk (38.239,39 eur), teda

zostalo neuhradených 252.200,- SK (8.371,51 eur), ktorá suma je predmetom tohto konania. Výšku úhrad a spôsob úhrad po uzavretí kúpnej zmluvy a po jej zrušení žalobca preukázal jednak faktúrami, ako aj výdajovými a príjmovými pokladničnými dokladmi.

Ani odvolací súd neprijal obranu žalovaného, že v danom prípade nedošlo k zrušeniu kúpnej zmluvy dohodou a že z tohto dôvodu každá strana nie je povinná vrátiť druhej strane plnenie, ktoré získala pred odstúpením od zmluvy dohodou účastníkov. Žalovaný sa bránil predovšetkým tým, že kúpna zmluva zostala i naďalej platnou, avšak na žiadosť žalobcu sprostredkoval pre neho následný odpredaj strojného zariadenia ďalšiemu kupujúcemu, ktorým bol podnikateľ Z. M.. Ak by súd dospel k záveru, že nešlo medzi účastníkmi o sprostredkovateľský vzťah, stalo sa tak na základe uzavretej medzi nimi komisionárskej zmluvy. Správanie žalovaného po prevzatí strojného zariadenia od žalobcu však tomu nenasvedčuje. Zmluva o sprostredkovaní podľa § 642 a násl. Obch. zákonníka predpokladá, že ňou sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu). Podstatnú náležitosť tejto zmluvy (určenie zmluvných strán - sprostredkovateľa a záujemcu), určenie činnosti sprostredkovateľa, určenie zmluvy, ktorej uzavretie má byť sprostredkované, žalovaný počas celého konania nepreukázal. Dôkaz o uzavretí záväzkového vzťahu zo zmluvy o sprostredkovaní vylúčil vo svojej svedeckej výpovedi aj vypočutý svedok Z. M. v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní odvolacom. Na odvolacom pojednávaní dňa 17.12.2013 menovaný svedok v podstate uviedol, že pri kúpe strojného zariadenia sa nezaujímal o to, či toto patrí žalovanému alebo inému subjektu.

Medzi žalobcom a žalovaným neprichádza do úvahy ani žalovaným tvrdený vzťah z komisionárskej zmluvy v zmysle § 577 a násl. Obch. zákonníka, v zmysle ktorej sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť, a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu. Ak by žalovaný takúto zmluvu uzavrel ako komisionár, musel by sa zaviazať, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta (žalobcu) na jeho účet určitú obchodnú záležitosť. Z faktúry č. 200703 (č. l. 50) však vyplýva opak. Touto faktúrou žalovaný fakturoval odberateľovi Z. M. cenu strojného zariadenia na spracovanie kameňa vo výške 429.590,- Sk, ktorú mu svedok M. ako odberateľ aj uhradil. O neexistencii tohto zmluvného vzťahu nemení nič ani tvrdenie žalovaného, že túto sumu poukázal po jej obdŕžaní na účet žalobcu.

Do úvahy neprichádza ani zmluvný vzťah medzi účastníkmi po zrušení kúpnej zmluvy z titulu mandátnej zmluvy podľa § 566 a násl. Obch. zákonníka, v zmysle ktorého sa touto zmluvou mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti, a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Ak by v tomto zmluvnom vzťahu mal žalovaný vystupovať ako mandatár, musel by sa zaviazať, že pre mandanta (žalobcu) na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť v mene mandanta, čo však ani v tomto prípade žalovaný nepreukázal. Už z vyššie označenej faktúry vyplýva, že žalovaný vo vzťahu k svedkovi M. vo vlastnom mene vystupoval ako predávajúci na základe novej kúpnej zmluvy.

Do úvahy neprichádza medzi žalobcom a žalovaným ani uzavretie zmluvného vzťahu z titulu zmluvy o obchodnom zastúpení (§ 652 a násl. Obch. zákonníka), ani práva spätnej kúpy podľa § 607 a násl. Obč. zákonníka. Všetky vymenované typy zmlúv totiž predpokladajú jej uzavretie v písomnej forme, čo však žalovaný počas celého konania nepreukázal.

Z uvedených dôvodov teda nemožno vyčítať nič súdu prvého stupňa, ak návrhu žalobcu na zaplatenie istiny 8.371,51 eur vyhovel. To isté sa týka aj priznaného 9,25 % ročného úroku z omeškania z tejto sumy od 5.5.2009 do zaplatenia, pričom úrok z omeškania bol priznaný v zmysle § 369 Obch. zákonníka (účinného v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi účastníkmi). Úrok z omeškania bol priznaný odo dňa 5.5.2009, t.j. dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na plnenie na základe výzvy žalobcu zo dňa 24.4.2009.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti o povinnosti žalovaného plniť žalobcovi ako vecne správny ( ).

Podaním zo dňa 28.1.2014 (č. l. 186) žalovaný pre prípad, ak by odvolací súd mienil potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, žiadal pripustiť dovolanie na otázky:

1.) V prípade zrušenia kúpnej zmluvy, ak bola časť kúpnej ceny splatená vecným plnením, môže si kupujúci vybrať, či bude od predávajúceho požadovať vrátenie finančného ekvivalentu tohto vecného plnenia, alebo či môže požadovať iba dané vecné plnenie? 2.) Ako treba vykladať pojem „na účet komitenta“ v zmysle - znamená tento pojem „na bankový účet komitenta“? Inak povedané, bráni citované ustanovenie tomu, aby komisionár prijal plnenie na svoj účet plniaci funkciu (technicko-účtovného) zhromaždenia kúpnej ceny pred jej konečným zaslaním komitentovi?

Ustanovenie pripúšťa prípustnosť dovolania tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a . V prípade žalovaným stanovených dovolacích otázok však odvolací súd je toho názoru, že jednak zaujal k nim stanovisko v odôvodnení tohto rozsudku, a jednak v súvislosti s nimi nejde o rozhodnutie po právnej stránke tak zásadného významu, ktorá by nebola riešená doterajšou judikatúrou v prípade zrušenia kúpnej zmluvy dohodou jej účastníkov, resp. v súvislosti so zmluvou komisionárskou podľa Obch. zákonníka. Z tohto dôvodu odvolací súd ďalším výrokom návrh žalovaného na pripustenie dovolania proti tomuto rozsudku zamietol.

Vzhľadom na znenie výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.