Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_38C-331-2010.pdf
PDF · 238.55 KB
Case nature
Area
Subarea
38C/331/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I. samosudkyňou JUDr. Jarmilou Centkovou v právnej veci žalobkyne C. N., L.. XX.XX.XXXX, J. D. XX, XXX XX J. T.-M. proti žalovanej Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice v konaní o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru a o náhradu mzdy
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 30.12.2010 domáhala voči žalovanému určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 18.10.2010 je neplatná a po pripustení zmeny žaloby Uznesením č.k. 38C/331/2010-118 zo dňa 13.2.2012 aj zaplatenia náhrady mzdy v sume jej priemerného zárobku vo výške 613,36 EUR od 1.11.2010 do dňa, dokedy jej žalovaný začne opätovne prideľovať prácu, pričom suma náhrady mzdy ku dňu 13.2.2012 činí 9.813,76 EUR. Svoj žalobný návrh odôvodnila tým, že pracovala u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 31.1.2008, pričom pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Vykonávala prácu asistentky riaditeľa Odboru riadenia inšpekcie práce Národného inšpektorátu práce (ďalej v texte „NIP“). Dňa 19.9.2010 mala úraz a od 20.9.2010 do 1.10.2010 bola práceneschopnou, do práce nastúpila dňa 4.10.2010. Ihneď po nástupe do zamestnania zistila, že jej prácu vykonáva pani Katarína Mikulská, ktorá sedela v kancelárií na jej mieste. Ing. Sukovský jej v ten deň oznámil, že jej pracovné miesto bolo zrušené z dôvodu zmeny organizačnej štruktúry, avšak keď sa ho spýtala ako je možné, že jej pracovné miesto sa zrušilo, keď jej prácu vykonávala pani Mikulská, povedal jej, že časom to bude úplne vyzerať inak. V ten istý deň Ing. Sukovský, za prítomnosti MVDr. Jany Gibódovej a pani Kataríny Mikulskej predložil žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru a oznámil, že je možné skončiť pracovný pomer aj dohodou. Ešte v ten istý deň jej generálna riaditeľka Ing. Popovičová za prítomnosti Ing. Michala Sukovského a Ing. Alžbety Kočiščákovej, vedúcej osobného úradu oznámila, že v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou má nárok na trojmesačné odstupné vo výške funkčného platu, t.j. dvojmesačné odstupné na základe zákona o jednomesačné, ktoré vyplýva z kolektívnej zmluvy. O tejto informácii sa navrhovateľka poradila s JUDr. Hamarim, na základe čoho súhlasila s ukončením pracovného pomeru dohodou pri vyplatení štvormesačného odstupného. Dňa 18.10.2010 jej bola na pracovisku predložená na podpis dohoda o skočení pracovného pomeru z dôvodov organizačných zmien. Výpoveď, ktorá jej jej bola predložená dňa 4.10.2010 bola zo dňa 27.9.2010 a prerokovaná so zástupcom zamestnancov bola 28.9.2010, z čoho jasne vyplýva, že žalovaný nesplnil povinnosť podľa § 74 zákona č. 311/2001 Z.z., podľa ktorého bol povinný výpoveď prerokovať vopred so zástupcom zamestnancov. Navyše v rámci tzv. prerokovania žalovaný iba predložil zástupcovi zamestnancov zoznam zamestnancov, s ktorými mal byť skončený štátnozamestnanecký alebo pracovný pomer, bez konkrétneho vyjadrenia pri jednotlivých zamestnancov z akého dôvodu sa stali nadbytočnými. Ďalej uviedla, že jej pracovné miesto nebolo
zrušené na základe tejto organizačnej zmeny Národného inšpektorátu práce, pretože túto prácu ďalej vykonávala pani Mikulská, a že zmena organizačnej štruktúry NIP bola vypracovaná a schválená až v priebehu mesiaca november 2010. Preto sa domnieva, že jej pracovné miesto bolo zrušené účelovo s ohľadom na jej osobu a nie s ohľadom na pracovné úlohy, pretože najskôr bol vydaný príkaz GR č.4/2010, ktorým sa niektoré pracovné miesta zrušili až následne bola spracovaná a schválená nová organizačná štruktúra NIP, pričom ani tento príkaz GR č.4/2010 jej nebol predložený, nebola s ním oboznámená. O potrebe existencie organizačnej zmeny už v čase, keď je zamestnancom vydaná výpoveď, alebo keď zamestnanec podpíše dohodu o skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov svedčí aj súdne rozhodnutie R 3/1992, podľa ktorého „základným predpokladom výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. v) Zákonníka práce ak má ísť o výpoveď pre organizačné zmeny je skutočnosť, že o tejto organizačnej zmene rozhodol príslušný orgán organizácie. V záujme zabezpečenia ochrany práva oprávnených záujmov pracovníkov je táto podmienka nevyhnutná. „Aj keď organizácia nie je viazaná zákonným obmedzením v tom, s ktorým konkrétnym pracovníkom rozviaže pracovný pomer v oboch prípadoch však môže k rozviazaniu pracovného pomeru pre nadbytočnosť dôjsť len u tých pracovníkov, ktorých pracovná činnosť je toho druhu, ktorí sú pre organizáciu nadbytočnými.“ Žalobkyňa pritom uviedla, že Ing. Sukovský po svojom nástupe do funkcie riaditeľa s ňou nehovoril o obsahu jej pracovnej náplne asistentky riaditeľa odboru riadenia inšpekcie práce napriek tomu, že v čase jej neprítomnosti občas zastupovali iné kolegyne väčšinou Ing. Šimková. To považuje za diskriminačné konanie vo vzťahu k sebe, pretože mala zo všetkých zamestnancov Odboru riadenia inšpekcie práce NIP najviac skúseností s danou agendou a najdlhšiu prax, 2 roky a 8 mesiacov. Ako uviedla, Ing. Sukovský však osobne hovoril s pani Mikulskou, ktorá dovtedy pôsobila na inom odbore NIP a mala pracovnú náplň inú, ako mala mať asistentka riaditeľa tohto odboru. Po návrate z práceneschopnosti jej Ing. Sukovský nepridelil žiadnu prácu, dokonca ani miesto na sedenie, kde by sa bola zdržiavala do konca pracovného pomeru, chodila len z kancelárie do kancelárie a posadila sa tam, kde bolo momentálne voľné miesto pri stole, čo považuje takisto za diskriminačné konanie. Tvrdí, že dohodu o skočení pracovného pomeru podpísala iba preto, lebo sa obávala, že v opačnom prípade by jej Ing. Sukovský v práci počas výpovednej doby robil problémy, našiel by u nej závažné porušenie pracovnej disciplíny, napr. kontrolovali by presný príchod a odchod z práce a skončil by s ňou pracovný pomer okamžite a bez poskytnutia odstupného. Preto táto obava z okamžitého skončenia pracovného pomeru bola natoľko závažná, že radšej ukončila dohodu o skončení pracovného pomeru dohodou. Za diskriminačné konanie žalobkyňa považuje aj pokyn od MVDr. Gibódovej v posledný deň trvania pracovného pomeru, hodinu pred koncom pracovnej doby, kedy jej za prítomnosti p. Mikulskej oznámila, aby vypracovala a odovzdala archiváciu spisov za roky 2009 až 2010, čo nebolo v priebehu jednej hodiny možné splniť, ako sa neskôr dozvedela iní pracovníci, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť v najbližšej dobe, mali čas na takúto úlohu do 25.11.2010, t.j. v dostatočnom predstihu pred skončením pracovného pomeru. Za diskriminačné konanie žalovaného a za porušenie článku 16 ods. 1 Ústavy SR nedotknuteľnosti jej osoby a súkromia považuje aj to, že jej žalovaný zadržal a nevrátil niektoré jej osobné listiny, ktoré mala uložené v spodnej zásuvke svojho stola a to výplatné pásky, pracovnú zmluvu, pracovnú náplň, osvedčenie o absolvovaných školeniach. Žalobkyňa dňa 8.11.2010 písomne oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, dňa 29.11.2010 sa spolu s Ing. Šimkovou a JUDr. Hamarim dostavili za MVDr. Gibódovou do kancelárie za účelom prerokovania oznámenia o ďalšom trvaní pracovného pomeru, avšak ani napriek hodinu a pol trvajúcom čakaní ich nikto neprijal. Toto konanie žalovaného takisto navrhovateľka považuje za diskriminačné konanie. Na základe konania žalovaného podala dve sťažnosti vo veci diskriminácie, prvú dňa 8.11.2010, druhú dňa 30.11.2010. Žalobkyňa tvrdí, že ku skončeniu pracovného pomeru bola donútená žalovaným, a že skončenie pracovného pomeru je neplatné z dôvodu porušenia pracovno-právnych predpisov, že ide o nezákonný postup žalovaného, pričom sa stala obeťou diskriminácie z dôvodu iného postavenia.
Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, účastníckymi výpoveďami, ich písomnými podaniami, svedeckými výpoveďami, pripojeným spisom, ako aj celým spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav :
Dňa 31.1.2008 sa žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ dohodli na vzniku pracovného pomeru na dobu neurčitú, s nástupom do práce od 1.2.2008, do funkcie administratívny pracovník, s miestom výkonu práce Masarykova 10 v Košiciach.
Predmetom pracovnej náplne žalobkyne bolo :
- zabezpečenie a účasť na príprave projektov zameraných na propagáciu a praktickú pomoc pri rozvíjaní a budovaní účinného systému BOZP,
- zabezpečenie a vybavovanie korešpondencie NIP so zahraničím,
- podieľanie sa na spracúvaní materiálov s medzinárodným prvkom týkajúcich sa pôsobnosti NIP,
- využívať on-line elektronické katalógy iných informačných stredísk zameraných na problematiku BOZP,
- spolupráca s vnútorným informačným systémom sústavy NIP,
- zabezpečenie a vybavovanie administratívnej agendy riaditeľa odboru,
- vykonávanie záznamov z porád a vybavovanie úloh na základe poverenia riaditeľa odboru,
- vedenie evidencie termínov na plnenie úloh a dozeranie na ich dodržiavanie,
- dojednávanie a organizovanie porád riaditeľa odboru,
- vybavovanie jednoduchej korešpondencie ,
- zabezpečovanie služieb spojených s plynulým chodom odboru,
- vybavovanie žiadostí o spoluprácu so Sociálnou poisťovňou vo veci vystavovania formulárov E 101,
- vysielanie zamestnancov v rámci poskytovania služieb,
- správa registratúry ,
- podľa pokynov riaditeľa.
Podľa obsahu činnosti štátnozamestnaneckého miesta Kataríny Mikulskej (ktorá nastúpila na miesto žalobkyne), predmetom jej činnosti vo vymedzenom úseku činnosti bolo :
- plní funkciu kontaktnej osoby pre zabezpečenie spolupráce so zahraničím,
- spracováva návrhy v zahraničných vzťahov NIP a ich vyhodnocovanie,
- koordinuje medzinárodné aktivity vo vzťahu členstva Národného inšpektorátu práce s inšpekčnými orgánmi v medzinárodných organizáciách a inštitúciách,
- metodicky usmerňuje inšpektoráty práce v nadväznosti na priority zahraničnej spolupráce,
- plní funkciu kontaktnej osoby na spoluprácu so Sociálnou poisťovňou v otázkach súvisiacich s vysielaním zamestnancov a vystavovaním formulárov E 101 a E 102,
- plní funkciu kontaktnej osoby pre korešpondenciu s inšpektorátmi práce,
- plní úlohy podľa pokynov vedúceho zamestnanca.
Dňa 14.10.2010 žalovaný priznal žalobkyni odmenu vo výške 460 EUR za „aktívny prístup k plneniu pracovných povinností a pri odovzdávaní agendy, ktorá zaniká, resp. prechádza na iné pracovné miesto zmenou k 1.12.2010“.
Podľa písomného vyjadrenia Kataríny Mikulskej (radca odboru RIP) bez uvedenia dátumu spracovania vyplýva, že menovaná sa k požiadavke na vypracovanie a odovzdanie archivácie spisov za roky 2009 a 2010, ktorú žalobkyni oznámila hodinu pred koncom pracovnej doby v posledný deň pracovného pomeru MVDr. Gibódová za jej prítomnosti, kým ostatným zamestnancom ORIP bolo na spracovanie archivácie
nariadené v lehote do 25.11.2010 uviedla, že „MVDr. Jana Gibódová dňa 28.10.2010 sa dozvedela od pani Gaľovej poobede, približne okolo 13- tej hodine, že je posledný deň v práci. Po tejto informácii zavolala Mgr. Mackovej, či jej bola odovzdaná agenda od pani Gaľovej. Tá jej potvrdila, že áno, ale neskôr došlo k vysvetleniu, že odovzdala, len agendu za rok 2008. Pani Gaľová sa ohradila, že jej to nikto nepovedal, že je potrebné odovzdať aj agendu za roky 2009 a 2010, vybavenú aj nevybavenú, ktorú by Mgr. Macková prevzala prostredníctvom odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu do príručnej registratúry. Pani Gaľová ani tak v tento deň neurobila. Dňa 3.11.2010 bola Katarína Mikulská požiadaná Mgr. Mackovou, aby z počítača umiestneného na sekretariáte bola zaslaná zamestnancom ORIP mailová správa, týkajúca sa odovzdávania agendy kvôli tomu, aby sa v budúcnosti predišlo takým situáciám ako sa stalo v prípade pani Gaľovej. Keďže po mojom preložení z Kancelárie GR na ORIP v čase práceneschopnosti pani Gaľovej bolo voľné miesto na sekretariáte, tak túto mailovú správu zaslala Katarína Mikulská dňa 4.11.2010“.
Ako vyplýva zo stanoviska Ing. Michala Sukovského (bez uvedenia dátumu) k sťažnosti žalobkyne na diskriminačné konanie zo strany zamestnávateľa spočívajúce v tom, že jej žalovaný zadržal „nejaké dokumenty, ktoré mala v spodnej zásuvke jej pracovného stola“, do súkromia žalobkyne nikto nezasahoval, nikomu dokumenty neodovzdala a nikto ich za žalovaného neprevzal. Uviedol, že súkromné veci, ktoré mala v kancelárii jej neboli nikým odovzdané, zobrala si ich sama aj napriek tomu, že ju nikto nepožiadal, aby si ich vysťahovala, keďže ešte v tom čase bola zamestnaná. Podľa neho si dokumenty, ak mala podozrenie, že sa môžu stratiť, mala si ich vziať hneď, alebo najneskôr v posledný deň jej prítomnosti na pracovisku. Svedok uviedol, že nastupujúca pani Mikulská žiadne veci v kancelárii nepremiestňovala, čo bolo v zásuvkách stola nechala v pôvodnom stave a nič nevyhadzovala ani nezobrala, využila len zásuvky, ktoré boli prázdne, alebo obsahovali kancelárske potreby. Svedok uviedol, že nemá informáciu o tom, že by žalobkyňa si od niekoho tieto dokumenty pýtala, či nárokovala si ich prevziať oproti podpisu. Na základe tejto sťažnosti sa dňa 6.12.2010 nahliadlo do obsahu spodnej zásuvky v prítomnosti pani Mikulskej, Ing. Sukovského a Ing. Gecelovskej a zistilo sa, že tieto dokumenty sa tam nachádzajú.
Podľa Záznamu z rozhovoru so zamestnancom, dňa 18.10.2010 prebehlo v kancelárii Osobného úradu NIP stretnutie so žalobkyňou, kde bolo žalobkyni oznámené, že sa stala nadbytočným zamestnancom, a že žalovaný nemá žiadne voľné pracovné miesto. Súčasne jej bolo oznámené, že zamestnávateľ prejednal výpoveď so zástupcom zamestnancov dňa 28.9.2010. V závere sa konštatuje, že zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli na skončení pracovného pomeru dohodou. Záznam podpísali MVDr. Gibódová, Katarína Mikulská, Ing. Kočiščáková a žalobkyňa.
Dňa 18.10.2010 sa žalobkyňa a žalovaný dohodli na skočení pracovného pomeru ku dňu 31.10.2010 v nadväznosti na písomné rozhodnutie generálnej riaditeľky NIP o organizačnej zmene, ktorým je daný príkaz GR č.04/2010 na základe čoho bolo zrušené miesto asistenta riaditeľa v organizačnom útvare Odbor riadenia inšpekcie práce, ktoré žalobkyňa zastávala, čím sa stala nadbytočným zamestnancom s odkazom na § 60 Zákonníka práce.
Ako vyplýva z Príkazu GR č. 04/2010 na zabezpečenie organizačných zmien zo dňa 27.9.2010, ktorý bol zverejnený dňa 29.9.2010 v počítačovej sieti žalovaného, od 1.12.2010 mala platiť na NIP v Košiciach nová organizačná štruktúra a s tým, že dňom 30.11.2010 sa rušia štátnozamestnanecké miesta :
- 1 miesto hlavného radcu v kancelárii GR,
- 1 miesto hlavného radcu na odbore právnych služieb,
- 4 miesta hlavných radcov na odbore riadenia inšpekcie práce a
- 1 miesto hlavného radcu na odbore kontroly.
Dňom 30.11.2010 sa rušia miesta zamestnancov vo výkone práce vo verejnom záujme:
- 1 miesto kuchára vo VRSNIP Malá Lučivná a
- 1 miesto asistenta riaditeľa v organizačnom útvare odboru riadenia inšpekcie práce.
Z distribučného zoznamu (bez uvedenia dátumu) súd zistil, že Príkaz GR č. 04/2010 zo dňa 27.9.2010 bol dňa 29.2.2010 distribuovaný na jednotlivé odbory, za ORIP prevzatie podpísala p. Mikulská.
Podľa Žiadosti zamestnávateľa NIP o prerokovanie výpovedí zo dňa 28.9.2010 v súvislosti s písomným rozhodnutím o organizačnej zmene na NIP, ktorým je príkaz GR č. 04/2010 zo dňa 27.9.2010 bola zástupcovi zamestnancov Ing. Petrovi Palaščákovi predložená táto žiadosť so zoznamom zamestnancov NIP, ktorým mali byť podľa uvedeného príkazu zrušené štátnozamestnanecké a pracovné miesta. V žiadosti sa ďalej uvádza, že pracovný pomer zamestnancov, ktorí sa stali v dôsledku tohto rozhodnutia nadbytoční, sa skončí výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. ZP, pričom v Zozname je špecifikovaný organizačný útvar, meno a priezvisko zamestnanca, jeho funkcia a v poznámke forma právneho vzťahu (štátno-zamestnanecký, resp. pracovný pomer). Pod por.č.8 v ORIP je uvedená žalobkyňa, ako asistentka riaditeľa odboru ORIP v riadnom pracovnom pomere. Prílohou žiadosti bol príkaz GR č. 04/2010, na ktorý odkazuje.
Ako vyplýva zo Zápisnice z 28.9.2010 podpísanej Ing. Palaščákom, zástupcom zamestnancov vyplýva, že výpovede zamestnancov v riadnom pracovnom pomere a aj štátnozamestnaneckých pomerov boli prerokované.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako príslušný orgán verejnej správy vykonal šetrenie sťažnosti žalobkyne zo dňa 8.11.2010 na spôsob ukončenia pracovného pomeru a diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k jej osobe a na základe vykonaného šetrenia k tvrdeniu žalobkyne, že na základe konania Ing. Popovičovej a Ing. Sukovského bola donútená pod psychickým tlakom podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, pričom jej pôvodné pracovné miesto nebolo reálne zrušené a pracovnú agendu dodnes vykonáva Katarína Mikulská dospel k záveru, že pracovné zaradenie Kataríny Mikulskej voči pracovnej náplni žalobkyne je od 28.9.2010 kvalitatívne odlišné, nakoľko ide o služobné miesto radcu v štátnej službe s dôrazom na zabezpečovanie aktívnych činností, ktoré sa týkajú medzinárodnej spolupráce. V súvislosti s diskrimináciou v nadväznosti na žiadosť o archiváciu spisov za roky 2009 a 2010 MPSVR SR konštatovalo, že zabezpečovanie úloh spojených s odovzdávaním spisov a ich archiváciou, a to aj pred skončením pracovného pomeru, je pracovnou úlohou rovnakou pre všetkých zamestnancov. Osobitne zamestnanec, ktorý končí pracovný pomer, odovzdáva vybavenú a nevybavenú agendu. MPSVR SR zastáva názor, že aj v tomto prípade bol prístup zamestnávateľa k zamestnancovi v súlade s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, ktorý ustanovuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahom musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. MVDr. Jana Gibódová dala pokyn na odovzdávanie agendy oprávnene, a to na základe písomného poverenia Ing. Michala Sukovského pre MVDr. Jana Gíbódovú na jeho trvalé zastupovanie v plnom rozsahu zo dňa 20.9.2010. MPSVR SR sťažnosť žalobkyne považovalo za neopodstatnenú, so záverom, že konanie NIP zastúpeného Ing. Janou Popovičovou pri ukončení pracovného pomeru Márie Gaľovej, bolo v súlade s právnymi predpismi. K námietke žalobkyne, ohľadom rozhodnutia o organizačnej zmene na NIP bolo podľa stanoviska MPSVaR dňa 27.9.2010 Príkazom GR č. 04/2010 na zabezpečenie organizačných zmien, na základe ktorého bolo ku dňu 30.11.2010 zrušené miesto asistenta riaditeľa v organizačnom útvare Odbor riadenia inšpekcie práce. V súvislosti s písomným rozhodnutím o organizačnej zmene došlo k prerokovaniu skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov dňa 28.9.2010. Z dôvodu, že pracovný pomer s Máriou Gaľovou bol ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce, nevyžadovalo sa prerokovanie skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je namieste konštatovanie, že je v súlade s právnymi predpismi, ak NIP najskôr rozhodol o organizačnej zmene a až následne došlo k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru so sťažovateľkou, nakoľko Zákonník práce neustanovuje kritéria pre výber zamestnancov, s ktorými má byť ukončený pracovný pomer, ale sám zamestnávateľ rozhoduje, ktorí zamestnanci sú pre neho nadbytoční.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako príslušný orgán verejnej správy opätovne vykonal šetrenie sťažnosti žalobkyne zo dňa 30.11.2010 na možné trvanie pracovného pomeru a na postup vo veci nevydania osobných dokladov a dospel k záveru, že jej námietka bola neakceptovateľná, nakoľko podľa vyjadrenia Ing. Michala Sukovského, riaditeľa odboru riadenia inšpekcie práce sa o tejto skutočnosti dozvedel len na základe tejto sťažnosti žalobkyne. Podľa vyjadrenia pani Mikulskej žiadne veci v kancelárii nepremiestňovala, čo bolo v zásuvkách stola nechala v pôvodnom stave, nič nevyhadzovala ani nič nezobrala. Využila len zásuvky, ktoré boli prázdne, alebo obsahovali kancelárske potreby. Odbor riadenia inšpekcie práce nemá žiadnu informáciu ani o tom, že by si sťažovateľka chýbajúce dokumenty pýtala od niekoho iného, alebo si nárokovala prevziať ich oproti podpisu. Na základe tejto sťažnosti bolo za prítomnosti pani Mikulskej, Ing. Sukovského a Ing. Gecelovskej, zamestnancov NIP nahliadnuté do obsahu spodnej zásuvky a zistilo sa, že uvedené dokumenty sa tam nachádzajú. Zo stanoviska NIP vyplýva, že osobné veci sťažovateľky sa stále nachádzajú na mieste, kde ich sťažovateľka zanechala, t.j. v spodnej zásuvke písacieho stola. Tak ako tam boli ponechané, sa tam nachádzajú aj v súčasnosti. Za obsah zásuvky zamestnanci NIP nezodpovedajú a ani sa k nemu nevyjadrujú, pretože im nebol nikým odovzdaný a nikto ho ani neprebral. Zo stanoviska taktiež vyplýva, že sťažovateľka medzičasom už niekoľkokrát navštívila NIP, ale nikdy o odovzdanie týchto vecí nepožiadala. Podľa príkazu riaditeľa odboru riadenia inšpekcie práce, pokiaľ si tieto veci sťažovateľka nevyžiada, tieto veci zostanú na pôvodnom mieste až do konečného rozhodnutia. V súvislosti s rešpektovaním súkromia zamestnancov súvisí aj pravidlo morálneho charakteru ustanovené v § 13 ods. 3 Zákonníka práce. V zmysle § 13 ods. 3 Zákonníka práce musí byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy do pôsobnosti súdu. V tejto časti je sťažnosť neopodstatnená.
Podľa Organizačnej štruktúry NIP k 1.3.2007, k 1.7.2007 a k 1.12.2010 NIP sa členilo na jednotlivé odbory a jednotlivé inšpektoráty práce. Z prehľadu počtu štátnozamestnaneckých miest k 4.9.2010 a k 1.12.2010 vyplýva, že na odbore riadenia inšpekcie práce došlo k zníženiu počtu zamestnancov z 24 na 21.
Žalobkyňa namietala, že žalovaný nebol oprávnený rozhodovať o organizačnej zmene príkazom generálneho riaditeľa.
V súlade s čl. II Organizačnej smernice č. 2-1/06 o zásadách práce s internými normami, internými normami NIP sú : organizačná norma, organizačná smernica, príkaz generálneho inšpektora práce, metodické usmernenie GIP, metodický pokyn GIP a oznam GIP. Podľa definície pojmov interné normy NIP sú záväzné predpisy, dokumenty, ktoré jednotne vymedzujú pravidlá, zásady, právomoci a zodpovednosť, určujú postupy, úlohy alebo ciele pre výkon činnosti organizačných útvarov alebo určujú právomoci a povinností zamestnancov a predstavených NIP a inšpektorátov práce. Základné organizačné normy sú normy organizačného a riadiaceho charakteru, definujú základné pravidlá riadenia subsystémov NIP, organizačné vzťahy NIP, jeho organizačných útvarov a základné práva a povinností zamestnancov NIP. Medzi nepatria organizačný poriadok, pracovný poriadok, služobný poriadok a registratúrny poriadok a registratúrny plán. Príkazy GIP sú interné normy upravujúce najmä povinnosti NIP a IP a ich organizačných útvarov pri realizácii konkrétnych časových úloh. Príkazy GIP ukladajú vedúcim zamestnancom, prípadne aj výkonným zamestnancom na rôznych úrovniach riadenia. Súčasťou príkazov GIP sú konkrétne termíny realizácie úloh, spôsob monitorovania a vyhodnocovania zadaných úloh.
Z predloženého dokumentu Organizačného poriadku NIP súd zistil, že pôvodný Organizačný poriadok žalovaného bol účinný od 1.1.2009 a nový Organizačný poriadok, ktorý bol vytvorený v novembri 2010 bol účinný od 1.12.2010. Z pôvodného organizačného predpisu vyplývajú oprávnenia generálnej riaditeľky NIP, ako štatutárnej zástupkyne, mimo iného aj oprávnenia na vydávanie organizačného poriadku a organizačnej štruktúry NIP. Pokiaľ sa v tomto predpise uvádza predkladania návrhu organizačného poriadku a organizačnej smernice Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny na schválenie, žalovaný uviedol, že táto povinnosť je tam najviac, pretože tieto organizačné predpisy žalovaného nemusí byť schválená Ministerstvom, je to nad rámec zákonných povinností. Žalovaný predložil súdu list ministerstva zo dňa 23.2.2012, v ktorom je táto skutočnosť potvrdená.
Právne postavenie žalovaného ako orgánu štátnej správy je upravené v § 5 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a právne postavenie Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny v tejto oblasti pôsobenia, v § 4 citovaného zákona. Podľa týchto zákonných ustanovení Národný inšpektorát práce je orgán štátnej správy so sídlom v Košiciach. Národný inšpektorát práce je rozpočtová organizácia. Národný inšpektorát práce riadi a za jeho činnosť zodpovedá generálny riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
a) zabezpečuje tvorbu a uskutočňovanie štátnej politiky ochrany práce,
b) vypracúva koncepčné materiály, programové materiály a návrhy na zlepšenie stavu v oblasti ochrany práce,
c) koordinuje činnosť orgánov štátnej správy v oblasti ochrany práce,
d) riadi a kontroluje Národný inšpektorát práce a zodpovedá za výkon inšpekcie práce,
e) je odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol Národný inšpektorát práce,
f) zabezpečuje a usmerňuje výskumnú činnosť v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
g) vypracúva návrhy na plnenie záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku z medzinárodných zmlúv a dohovorov v oblasti ochrany práce a zabezpečuje medzinárodnú spoluprácu v súčinnosti s príslušnými ústrednými orgánmi štátnej správy,
h) rozhoduje pri pochybnostiach, či sa na pracovisku vykonáva inšpekcia práce,
i) predkladá vláde Slovenskej republiky správu o stave ochrany práce a o činnosti orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce za predchádzajúci kalendárny rok do šiestich mesiacov po jeho skončení,
j) predkladá Európskej komisii každých päť rokov správu o uplatňovaní tohto zákona a osobitného predpisu spolu so stanoviskami zástupcov zamestnávateľov a zástupcov zamestnancov.
Na pojednávaní dňa 3.2.2012 žalobkyňa uviedla, že trvá na neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo protizákonné. Uviedla, že predchádzajúcim nadriadeným pred Ing. Sukovským bol Ing. Habina, u ktorého pracovala na pozícii asistentka riaditeľa odboru. Ing. Sukovského dovtedy nepoznala, v práci sa šírili správy, že sa chystajú nejaké všeobecné zmeny na ich úseku v NIP. Potom, ako si zlomila malíček bola dva týždne práceneschopná a po ukončení práceneschopnosti sa vrátila do práce, kedy zistila, že na jej mieste sedí a pracuje za jej počítačom kolegyňa, pracovala pod jej kontom, odosielala poštu a zabezpečovala toto oddelenie v jej mene. Žalobkyňa tvrdila, že bola doslova z kancelárie vyhostená, pretože tam nemala už žiadne veci. V pondelok, potom, ako prišla do práce jej Ing. Sukovský oznámil, že zmeny na úseku sa budú riešiť výpoveďami, neskôr jej oznámil, že by mohla ukončiť pracovný pomer aj dohodou. Uviedla, že aj predtým v čase práceneschopnosti alebo počas čerpania dovolenky ju krátkodobo zastupovala kolegyňa z odboru, ktoré poznali jej agendu, pričom v tomto prípade už na jej miesto bola preradená pani Mikulská. Po návrate z práceneschopnosti dňa 4.10.2010 jej bola predložená výpoveď, ktorú neprijala, takže ju v ten istý deň oboznámili aj s možnosťou dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú potom podpísala až 18.10.2010. V čase od 4.10.2010 do 18.10.2010 čerpala dovolenku, v práci bola len sporadicky, zhruba 2 až 3 dni a ďalšie 2 až 3 dni doma. Počas tohto obdobia sedela v kancelárii u pani Takáčovej, ktorá bola v tom čase práceneschopná. Dňa 18.10.2010 podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru na osobnom úrade u p. Kočiščákovej a potom dňa 8.11.2010 oznámila žalovanému, že naďalej trvá na prideľovaní práce a na trvaní pracovného pomeru. Bolo to na základe uváženia a zistenia okolností, že aj ďalší zamestnanci, ktorí dostali výpoveď ju považovali za neplatnú, dospela k záveru, že výpoveď zo dňa 4.10.2010 a následná dohoda o skončení pracovného pomeru sú neplatné. Uviedla, že keby v tom čase vedela, že výpoveď je neplatná, nikdy by nepodpísala dohodu o skončení pracovného pomeru dobrovoľne. Výpoveď považuje za neplatnú z dôvodu, že nebola predložená zo strany zamestnávateľa a že jej nebolo ponúknuté žiadne iné pracovné miesto. Zamestnanci, ktorí dostali výpovede a namietali ich platnosť boli
Dr. Hamari a Ing. Šimková. Uviedla, že u žalovaného pracovala od 1.2.2008 do 4.10.2010 a za celý ten čas dosahovala dobré pracovné výsledky, žalovaným bola odmeňovaná ako ostatní zamestnanci, zo strany žalovaného neboli na jej prácu žiadne sťažnosti. Od času, odkedy jej dňa 4.10.2010 žalovaný dal výpoveď, odvtedy jej nepridelil žiadnu prácu a jej prácu vykonávala iná osoba. Podľa pracovnej náplne v čase od 1.2.2008 do 4.10.2010 jej povinnosťou bolo vykonávať : 1, administratívne práce, 2, organizovanie porád odboru 3, kontrola dochádzky zamestnancov odboru, 4, kontrola termínov plnenia úloh, 5, vybavovanie korešpondencie so zahraničím, 6, vybavovanie žiadostí o prácu so sociálnou poisťovňou, 7, správa registratúry, 8, spolupráca s vnútorným informačným systémom, 9, spolupráca pri zasielaní zamestnancov pri poskytovaní služieb, 10, príprava projektov týkajúcich sa BOZP a ďalšie práce podľa osobných pokynov riaditeľa.
Žalovaný na tomto pojednávaní uviedol, že organizačné zmeny u zamestnávateľa nastali v mesiacoch 9 až 10 roku 2010 a týkali sa celého NIP, tieto kroky súviseli s novým vedením žalovaného, ktorí mali predstavu o fungovaní úradu, na základe čoho sa prijali organizačné zmeny týkajúce sa organizačnej štruktúry. Tieto rozhodnutia vychádzali z programového vyhlásenia vlády a pokynov Ministerstva financií SR s cieľom znížiť stav zamestnancov minimálne o 10%. Išlo o celoplošné riešenie, teda žalovaný nemal šancu nerealizovať zmeny na svojom úseku. Poprela, aby išlo o osobný záujem voči žalobkyni, alebo voči ostatným zamestnancom, aj sama žalobkyňa povedala, že s novým riaditeľom odboru a ani s novou generálnou riaditeľkou sa nepoznala, boli to noví zamestnanci, teda nič osobné vo vzťahu k nej nikto nemal. Výber zamestnancov, ktorých sa týkali organizačné zmeny vyplýval z príkazu generálnej riaditeľky, podľa ktorého nová organizačná štruktúra mala byť platná od 1.12.2010, s tým, že dovtedy sa mala vykonať zmena štruktúry jednotlivých úsekov NIP. Jednotliví vedúci zamestnanci jednotlivých odborov podávali správy o fungovaní jednotlivých úsekov a jednotlivých odborov, na základe čoho bolo vydané rozhodnutie generálnej riaditeľky ako Príkaz generálneho riaditeľa č.04/2010 zo dňa 27.9.2010 (Ing. Jana Popovičová ) o zrušení konkrétnych štátnozamestnaneckých miest alebo práce vo verejnom záujme. Toto opatrenie sa tiež týkalo aj miesta žalobkyne a zámerom týchto zmien u žalovaného bolo posilniť inšpekciu práce, preto nebolo potrebné ďalej držať miesto navrhovateľky - asistentky riaditeľa v organizačnom útvare v normálnom pracovnom pomere a súčasne iné miesto zamestnankyne Kataríny Mikulskej v štátno-zamestnaneckom pomere. Poukázal na to, že so žalobkyňou bol riadne skončený pracovný pomer dohodou, s podmienkami skončenia pracovného pomeru bola riadne oboznámená a v zmysle dohody jej bolo vyplatené odstupné za tri mesiace vo výške trojnásobku priemernej mesačnej mzdy, plus jednej mesačnej mzdy. S návrhom nesúhlasí navrhol žalobu, náhradu trov konania si neuplatnil.
Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 24.10.2012 uviedla, že dohoda o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 18.10.2010 je neplatná, pretože tu chýba sloboda prejavu a teda vôľa žalobkyne uzavrieť takúto dohodu, ďalej z dôvodu, že v čase uzatvárania tejto dohody ešte nebol právoplatne rozhodnuté o organizačných zmenách u žalovaného. Považujeme aj za neštandardný spôsob tú skutočnosť, že v čase pred podpísaní tejto dohody o skončení pracovného pomeru bola moja klientka žalobkyňa na PN, pričom na jej miesto už bola pridelená iná pracovníčka, ktorej od 28.9.2008 do pracovnej náplne už uviedli činnosti, ktoré vykonávala žalobkyňa. Preto sa domnieva, že po nástupe do práce 4.10.2010 už nemala svoju prácu, nemohla ju teda ani vykonávať. V čase podpísania dohody o skončení pracovného pomeru neboli účinné organizačné zmeny, pretože príkaz generálneho riaditeľa 04/2010 o zrušení pracovných miest nie je záväzným rozhodnutím, tým je až interná norma Organizačný poriadok z 15.11.2010, ktorý bol schválený dňa 8.11.2010 Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.
Dňa 24.10.2012 žalobkyňa na doplnenie svojej účastníckej výpovede uviedla, že neprejavila svoju vôľu slobodne, pretože pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru dňa 18.10.2010 sa akurát vrátila z PN, jej prácu robila kolegyňa, preto len sedela v kresle pre hostí, alebo v iných kanceláriách, ktoré boli voľné, nemala pridelenú žiadnu prácu, hneď po návrate z PN jej zamestnávateľ predložil výpoveď, nariadil jej, aby vyčerpala zvyšných desať dní dovolenky, pretože nemala nárok na jej preplatenie, že pred jej PN, pred 1.1.2010 o žiadnych organizačných zmenách nič nevedela, vo všeobecnosti sa šírili tzv. „chodbové reči“ o tom, že sa možno znížia stavy alebo, že aj zostanú stavy a bude sa to riešiť inak, ale nič špecifické a konkrétne nevedeli.
Dňa 24.10.2012 zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že listom zo dňa 18.8.2010 Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny vydalo pokyn Národnému inšpektorátu práce na úsporu o čerpania financií vo výške 10% a ponechalo na rozhodnutí NIP, akým spôsobom úsporu zrealizuje, či zmenou organizačnej štruktúry, znižovaním stavu zamestnancov alebo znižovaním už existujúcich platov. Keďže tie platy boli také aké sú, tak sa vedenie NIP rozhodlo, že platy sa znižovať nebudú ale že sa zracionalizuje činnosť úradu znížením počtu zamestnancov, ktorých bolo zhruba 10%. Rozhodnuté o tom bolo Príkazom generálnej riaditeľky č.04/2010. K tomu, že žalobkyňa spochybnila aj kompetenciu generálnej riaditeľky rozhodovať o týchto skutočnostiach zástupkyňa žalovaného uviedla, že podľa stanoviska vedúceho služobného úradu k schváleniu organizačných zmien a organizačného poriadku a štruktúry nie je potrebný súhlas MPSVaR, ale toto rozhodnutie je v plnej kompetencii generálnej riaditeľky. Jej rozhodnutie bolo v zmysle zákona a v rámci jej legitímnych kompetencií. Toto rozhodnutie bolo účinné a platné a to aj podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého, o nadbytočnosti písomne rozhoduje zamestnávateľ, pričom zákon neurčuje žiadnu špeciálnu formu tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o účinnosť zmien, tak zamestnávateľ aj z logického hľadiska musí najprv prijať rozhodnutie o organizačnej zmene a až potom môže tieto zmeny začať realizovať, čiže štandardný postup je vždy ten, že zamestnávateľ rozhodne nejakým spôsobom, pokiaľ ide o nadbytočnosť zamestnancov a až potom začne riešiť znižovanie stavu napr. výpoveďami, dohodami a podobne, presne tak postupoval žalovaný. Pokiaľ ide o prejav slobodnej vôle žalobkyne, nie je daný absolútne žiadny dôvod spochybniť jej slobodnú vôľu, pretože žalobkyňa mala dostatočný priestor na to, aby proste získala prehľad o celkovej situácii u žalovaného. Žalobkyňa pri tomto spôsobe skončenia pracovného pomeru nebola na svojich právach nijako ukrátená, pretože aj napriek dohode jej bol zachovaný aj jej nárok na poskytnutie odstupného a v čase, kedy končila pracovný pomer jej bola vyplatená aj odmena. K jej námietkam, že bola donútená čerpať dovolenku zástupkyňa žalovaného uviedla, že zamestnávateľ plne disponuje čerpaním dovolenky, môže ak to dovoľuje plnenie úloh konkrétneho zamestnanca rozhodnúť o čerpaní dovolenky, pričom ide o štandardný postup. Tvrdenie, že po jej návrate z PN už na mieste žalobkyne sedela iná zamestnankyňa je pravdivé, toto bol zámer zamestnávateľa v čase, keď sa rozhodovalo o organizačných zmenách, na základe čoho zamestnávateľ rozhodol, že nie je potrebné samostatné miesto asistentky riaditeľa a v riadnom pracovnom pomere, ale že toto bude vykonávať iná zamestnankyňa v štátno- zamestnaneckom pomere. Po návrate z práceneschopnosti žalovaný nemal pre žalobkyňu žiadnu prácu, preto aj napriek tomu, že obdŕžala plat, prácu jej nepridelil.
Právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že namietajú spôsob, akým došlo k organizačným zmenám, nakoľko žalovaný nedodržal postup podľa vnútorných predpisov t.j. Organizačného poriadku internej normy č.1/2009, ktorý platil v čase organizačných zmien.
Na pojednávaní dňa 11.1.2013 vypovedal svedok JUDr. Daniel Hamari, bývalý kolega žalobkyne, a bývalý zamestnanec žalovaného. Uviedol, že takisto dostal výpoveď od zamestnávateľa, čo bolo takisto predmetom súdneho konania. Potom, ako žalobkyňa dostala výpoveď od Ing. Sukovského, vtedajšieho riaditeľa Odboru inšpekcie práce, prišla sa s ním poradiť, pred ním výpoveď roztrhala. Navrhol jej, aby radšej podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru, nakoľko u zamestnávateľa pretrvávala atmosféra v tom duchu, že so zamestnancami chce zamestnávateľ skončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru. Týmto tvrdeniam uveril, podporovali to aj jednotlivé kroky zamestnávateľa, napr., bola vykonaná kontrola požitia alkoholu prístrojom, ktorý sa nepoužíva na pracovno-právne účely, ako to bolo na prístroji napísané, ďalej napr. neprijateľný bol spôsob kontroly, Ing. Sukovský si vybral niektorých zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď. Cítili sa týmto postupom diskriminovaní, preto až na základe námietok ktoré medzi sebou rozprávali zamestnanci, o ktorých Ing. Sukovského informovala pani Gibódová zavolali ku kontrole aj ďalších zamestnancov. Ďalej napr. poveril zamestnanca Mgr. Halušku, ktorý sám trávil v kancelárií pri práci len zhruba štyri-päť hodín denne kontrolou dochádzky zamestnancov, ktorí podliehali výpovedi, ten spôsob bol neprijateľný, ďalej poveril zamestnanca Mgr. Halušku aj kontrolou spisov, ale zase len u niektorých zamestnancov, hľadali sa pravdepodobne porušenia pracovnej disciplíny, aby bol dôvod skončiť pracovný pomer. Na základe týchto krokov pretrvávala u zamestnávateľa atmosféra, že zamestnancom skutočne hrozí okamžité skončenie pracovného pomeru, preto odporučil žalobkyni podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Ďalej uviedol, že žalobkyňa pred skončením pracovného pomeru pracovala na pozícií asistentky riaditeľa, a svedok v neprítomnosti zastupoval Mgr. Juricu, neskôr JUDr. Oravca a Mgr. Halušku a pôsobil ako neformálny vedúci oddelenia pracovno-právnych vzťahoch, zúčastňoval sa porád, kde sa hovorilo o žalobkyni pochvalne. Keď sa žalobkyňa vrátila z PN, bolo jej miesto už obsadené inou
zamestnankyňou a do skončenia pracovného pomeru nemala kde sedieť, sedela v rôznych kanceláriách. Uviedol, že žalobkyňu v čase neprítomnosti zastupovali dve kolegyne, ktoré určil Ing. Habina, a to Mgr. Takáčová a Ing. Šimková a v prípade ich neprítomnosti Ing. Tipčuková. V čase po príchode žalobkyne z PN sa aj naďalej agenda posielala zamestnancom cez e-mail pod kontom žalobkyne. Svedok uviedol, že žalovaný so žiadnym zamestnancom neskončil pracovný pomer okamžitým skončením, tento dojem mal iba zo spôsobu a konania Ing. Sukovského a ďalších jemu blízkych zamestnancov. Jemu Ing. Sukovský neponúkol dohodu. Uviedol, že si nespomína na Záznam z pohovoru s ním, a ani na to, že boli oboznámený o možnosti skončenia pracovného pomeru aj dohodou a že tento doklad aj podpísal. Poukázal však na to, že aj pri žalobkyni aj pri ostatných zamestnancoch prebiehali aj ďalšie, viaceré rozhovory pred tým, ako podpísali dohody o skočení pracovného pomeru, ale v jeho prípade to tak nebolo. Potvrdil, že žalobkyni radil v tejto veci po celý čas od 4.10.2010 do 18.10.2010 vždy, keď za ním prišla do kancelárie. Uviedol, že žalobkyňa od augusta do decembra 2012 pracovala v jeho firme na vedenie poradenstva a účtovníctva. Firmu si založil v roku 2011 a žalobkyňa pracovala na základe dohody o pracovnej činnosti, ako asistentka.
Na pojednávaní dňa 11.1.2013 vypovedala ako svedkyňa Ing. Alžbeta Kočiščáková, zamestnankyňa žalovaného na osobnom úrade, ide o samostatný organizačný útvar, na pozícii hlavný radca asi od roku 2005. Osobne sa zúčastnila na pracovnom stretnutí so žalobkyňou o prejednaní dohody o skočení pracovného pomeru dňa 4.10.2010, ďalej boli prítomné aj generálna riaditeľka Ing. Popovičová, Ing. Sukovský. Išlo o štandardné pracovné stretnutie, na ktorom žalobkyni oznámila jej nároky pri skončení pracovného pomeru dohodou, ponúkli jej trojmesačné odstupné, dva mesiace vyplývali zo Zákonníka práce, jeden mesiac z vyššej kolektívnej zmluvy, žalobkyňa chcela ešte vyššie odstupné, preto jej navrhla generálna riaditeľka Ing. Popovičová, že navyše odstupné za ďalší mesiac jej dajú formou nenárokovateľnej odmeny, v žiadnom prípade na žalobkyňu nikto nevyvíjal žiaden nátlak. Nepotvrdila tvrdenie žalobkyne, že by generálna riaditeľka podráždene reagovala na žiadosť o vyššie odstupné. Žalobkyňa z tohto stretnutia odišla s tým, že sa poradí, vrátila sa o krátky čas späť s tým, že súhlasila s dohodou o skončení pracovného pomeru. Dohodu potom podpisovala až po 14 dňoch, t.j. 18.10.2010 v kancelárii na osobnom úrade za prítomnosti svedkyne, pani Gibódovej a pani Mikulskej, mala teda dostatočný čas a priestor, aby si túto možnosť rozmyslela. Podpísala dohodu absolútne v pohode, bez stresu, bez akýchkoľvek výhrad a dokonca s úsmevom, nikto nemal pocit, že by s niečím v dohode nesúhlasila. Čo sa týka odmeňovania, resp., ohodnotenia pracovnej aktivity a pracovnej morálky u žalobkyne, tak svedkyňa nevedela uviesť presne, kedy bola odmeňovaná, ale domnievala sa, že rovnako, ako ostatní zamestnanci.
Žalobkyňa poukázala na to, že zamestnávateľ ju uviedol do omylu, keďže nedošlo k zmene počtu zamestnancov v uvedenom čase k 30.9.2010 a k 31.12.2010, t.j. v čase keď dostala výpoveď a takisto aj dohodu o skončení pracovnému pomeru, a teda v tom čase, k prepúšťaniu ešte nemalo dôjsť. Namietala skutočnosť, že prepúšťaním zamestnancov skutočne malo dôjsť k šetreniu finančných prostriedkov, spochybnila, či boli preukázané finančné vrátky z dôvodu prepúšťania zamestnancov na NIP, teda, či sa týmto prepúšťaním ušetrili finančné prostriedky a či na úkor toho nedošlo k neprimerane vyplateným odmenám.
Zástupkyňa žalovaného uviedla, že žalovaný od od vykonania organizačných zmien 1.12.2010 až dodnes funguje v zníženom počte zamestnancov, to znamená v čase pred výpoveďami zamestnancom resp., iným skončením pracovného pomeru bol počet zamestnancov 63, skončením pracovného pomeru došlo k zníženiu počtu o deväť zamestnancov a dodnes žalovaný má 54 zamestnancov.
Na pojednávaní dňa 4.2.2014 bol vypočutý ako svedok Ing. Michal Sukovský, ktorý
pracoval na úseku riaditeľa Odboru riadenie inšpekcie práce od septembra 2010 ako riaditeľ. Žalobkyňa bola zamestnankyňou na tomto odbore riadenie inšpekcie práce, pracovala v kancelárií riaditeľa. Na objasnenie postupu žalovaného, svedok uviedol, že NIP pôvodne sídlil v Bratislave, neskôr sa sťahoval do Košíc, kde sa nanovo vytvárala organizačná štruktúra NIP v Košiciach. Na tejto sa osobne podieľal svedok, obsadzoval a vytváral pracovné miesta. Po určitom čase fungovania NIP a pri zmene vlády odišiel dohodou z úradu preč a opätovne sa vrátil po voľbách v roku 2010, kedy bol
požiadaný, aby odborne viedol úrad. V tom čase strana SAS mala vo svojom programovom vyhlásení aj reorganizáciu štátnych orgánov, na základe čoho bola vznesená požiadavka na zefektívnenie práce aj NIP, a odsúhlasené Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny. V záujme zefektívňovania práce NIP na porade všetkých zamestnancom oznámil, že je teda potrebné zefektívniť chod organizácie, preto navrhol tri spôsoby riešenia, po 1. aby sa personálne riešil tento stav znížením počtu zamestnancov, po 2. znížením materiálneho stavu zabezpečenia NIP a po 3. znížiť miezd dovtedajším zamestnancom. Vyzval zamestnancov, aby písomne oznámili svoje stanoviská k týmto spôsobom riešenia situácie. Potom, ako obdržal odpovede zistil, že až 80% zamestnancov si vybrala voľbu 1. t.j. znížením počtu zamestnancov. Toto bol podnet na riešenie situácie formou znižovania počtu zamestnancov. Z celkového počtu zamestnancov, ktorí boli týmto opatrením dotknutí, bolo asi 10%. Svedok uviedol, že počas svojho pôsobenia na NIP vždy vyžadoval, aby na NIP pracovali v riadiacej funkcii len odborne zdatní ľudia, pretože ak mali oni sami riadiť a usmerňovať výkonné inšpektoráty práce, tak mali by byť odborníkmi na svojich miestach, to znamená, mali byť už inšpektormi práce. Tento názor sa snažil preniesť aj do zákona, avšak toto nakoniec nebolo prijaté. V roku 2010 zistil z tohto pohľadu veľmi nepriaznivý personálny stav, pretože na pozíciách neboli odborníci, niektorí nevedeli kam sú zaradení, viacerí pracovali na jednej a tej istej úlohe. K menám, ktorí mali opustiť NIP vo vední dospeli po porade u generálneho riaditeľa, kde sa stretli aj za prítomnosti riaditeľov útvarov a vedúcich útvarov, kde ich požiadal, aby oni sami označili zamestnancov, ktorých chcú a ktorých nie. Konkrétne sa nepamätal, kto dal podnet na to, aby žalobkyňa bola jednou z tých, ktorí majú odísť, ale uviedol, že u neho osobne nespĺňala odborné predpoklady, uviedol, že bola dlhodobo práceneschopná, avšak nikdy voči žalobkyni nepostupoval diskriminačne, nemal na to nijaký dôvod vystupovať inak, ako voči ostatným zamestnancom, osobne ju nepoznal. Od asistentky na svojom odbore vyžadoval vykonávať aj inú činnosť, ktorú mal vykonávať odbor, aj výchovu a vzdelávanie, pretože NIP vydáva oprávnenia pre firmy, pre právnické osoby a z tohto dôvodu táto osoba by teda mala vykonávať aj túto agendu. Voči žalobkyni nič konkrétne nemal avšak bol tu stav, že bola navyše, bolo ich jednoducho veľa, bolo na výber z viacero zamestnancov typovo rovnakých a musel to nejako vyriešiť. Na žalobkyňu si vôbec nepamätal, uviedol, že vôbec vlastne nebola v práci, nepamätal sa, aby hovorili o tom, či by tieto úlohy zvládla. Uviedol, že žalobkyňa za ním nikdy osobne neprišla a nič od neho nežiadala. Svedok jednoznačne uviedol, že žalobkyňa mala možnosť až do ukončenia pracovného pomeru pracovať na svojom mieste, pamätal si, že tam boli dve stoličky, uvedomil si, že to bol to v tom čase luxus, že mal dve asistentky, takže na toto určite pamätal. Svedok absolútne poprel tvrdenie žalobkyne, že by akýmkoľvek spôsobom za jeho úradovania niektorý zo zamestnancov bol diskriminovaný, a nikdy sa tak nepostupovalo ani voči žalobkyni. Jeho jediným záujmom bolo, aj keby ako uviedol by už mohol mať iný názor, pretože už tam nepracuje, aby to bol odborný úrad, aby tam pracovali odborníci. Nikdy by nebol dovolil, aby sa voči niekomu, či voči žalobkyni postupovalo diskriminačne, nemá vedomosť o tom, že by niekto mal úmysel z vedúcich pracovníkov, ktorí tam pracovali diskriminovať žalobkyňu. Potvrdil, že jedným z faktorov pre výber zamestnancov bolo aj to, či boli riadni alebo štátni zamestnanci a že tí, ktorí zostali nielen spĺňali kvalifikačné predpoklady ale navyše boli to štátni zamestnanci. Svedok poprel, že by zámerom vedenia NIP bolo zbaviť sa nepohodlných zamestnancov, pretože ak by tomu tak bolo, boli by museli „vyletieť „ niektorí iní zamestnanci, ale keďže hľadiskom bola odbornosť, tak tam zostali. Aj niektorí, napriek tomu, že niekedy sa nezhodli so svedkom, naďalej tam zostali.
Ako vyplýva z písomného vyjadrenia svedkyne Ing. Jany Popovičovej zo dňa 12.1.2014 samotnú prípravu ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru a výber zamestnancov neriešila osobne z dôvodu, že kvalitu zamestnancov ako nová generálna riaditeľka nevedela objektívne posúdiť, preto každý z riaditeľov jednotlivých odborov si túto problematiku riešil samostatne. V tejto situácií vystupovala ako štatutár, na detaily si nespomína, poukázala v celom rozsahu na svoju výpoveď v konaní vedenom na tunajšom súde pod spisovou značkou č.18C/21/2011.
Z pripojeného spisu č.k. 18C/21/2011 súd zistil, že vo svojej svedeckej výpovedi Ing. Jana Popovičová, v tom čase štatutárna zástupkyňa žalovaného uviedla, že ako generálna riaditeľka NIP nastúpila dňa 4.9.2010, kedy ju minister práce, soc. vecí a rodiny vymenoval do tejto funkcie. Bola ešte krátko vo funkcii, keď došlo k zníženiu počtu zamestnancov NIP. Uviedla, že rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov bolo obsiahnuté v príkaze GR č. 04/2010, kde boli presne určené počty pracovných miest na jednotlivých odboroch. Z toho príkazu teda vyplývalo, kde koľko zamestnancov treba prepustiť. K tomuto opatreniu došlo po nástupe novej vlády v r. 2010, keď vedúci štátneho úradu na ministerstve práce a soc. vecí Dr. Kozický vydal pokyn na zníženie počtu zamestnancov najmenej o 10%, resp. o
zníženie nákladov o 10%, teda mohlo sa ísť aj cestou znižovania mzdy. Zníženie verejných financií o 10% bolo obsiahnuté v programovom vyhlásení vlády. Vzhľadom na to, že NIP sa rozhodol ísť cestou znižovania počtu zamestnancov, bolo rozhodnuté o znížení počtu zamestnancov a následne boli vyhotovované výpovede pre zamestnancov, ktoré boli prejednané so zástupcami zamestnancov na základe jej žiadosti zo dňa 28.9.2010, u tých zamestnancov, ktorí boli uvedení v príkaze generálnej riaditeľky č. 04/2010 a to v ten istý deň, čiže k prerokovaniu výpovedí došlo 28.9.2010, pričom vyjadrila presvedčenie, že zrejme výpovede už pripravené boli, pretože nasledujúci deň sa doručovali dotknutým zamestnancom. Štatutárna zástupkyňa nevedela uviesť žiadne podrobnosti ku konkrétnym zamestnancom, ktorých sa výpovede týkali, vychádzala pritom zo stanoviska riaditeľov jednotlivých odborov. Vzhľadom na to, že riaditeľom ORIP bol Ing. Sukovský, návrh na to, koho prepustiť z tohto odboru, podával práve on. Pri výbere zamestnancov sa však inšpektorát práce sústredil najmä na tých zamestnancov, ktorí mali skúsenosti a prax pri inšpekcii práce, určite sa nezohľadňovala znalosť angličtiny, pretože táto sa na dennej báze na NIP nepoužíva. Ďalej štatutárna zástupkyňa poukázala na to, že všetky opatrenia, teda aj príkaz generálnej riaditeľky a zmena organizačnej štruktúry boli pripravené tak, aby začali platiť od 1.12.2010, teda, aby v čase začatia platnosti novej organizačnej štruktúry už boli vysporiadaní tí zamestnanci, ktorí sa stali nadbytočnými. Štatutárna zástupkyňa tvrdila, že o zmene organizačnej štruktúry je NIP oprávnený rozhodovať samostatne, nie je potrebné k tomu schválenie ministra práce, soc. vecí a rodiny. Ďalej uviedla, že pokiaľ dotknutým zamestnancom, ktorí dostali výpovede, nebolo ponúknuté voľné pracovné miesto, bolo to z toho dôvodu, že žiadne voľné pracovné mesto na NIP nebolo.
Vzhľadom na tvrdenie žalobkyne, že žalovaný v skutočnosti nemal žiaden dôvod na znižovanie stavu zamestnancov, že možno išlo len o kumuláciu peňazí na vyplácanie odmien pre vedenie, súd po nahliadnutí do spisu č.k. 18C/21/2011 zistil, že Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR v stanovisku zo dňa 19.6.2012 uviedlo, že „limit počtu zamestnancov na NIP stanovuje Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny na základe limitu kapitoly schválenej uznesením vlády SR na príslušný rok. Počas roka môže NIP požiadať Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR o vykonanie zmeny limitu počtu zamestnancov, pričom kapitola, ak sa jedná o zvýšenie počtu, musí na túto zmenu dostať súhlas od ministra financií. Pre rok 2011 boli limity počtu zamestnancov určené listom zo dňa 5.1.2011 s počtom 54 zamestnancov a určený objem mzdových prostriedkov 609.000 EUR“.
Dňa 11.8.2010 (č.16632/10-I/81) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako ústredný orgán verejnej správy oznámil NIP návrh rozpočtu na roky 2011 až 2013, a v tejto súvislosti vyzval generálnu riaditeľku NIP postupovať pri príprave návrhu rozpočtu na uvedené roky v súlade s príručkou na zostavenie návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2011 až 2013 za použitia Rozpočtovej klasifikácie (Opatrenie MF č.MF/010175/2004-42). V správe sa ďalej uvádza, že rozpísaný objem mzdových prostriedkov na nasledujúce tri roky zohľadňuje zníženie výdavkov v nadväznosti na zníženie počtu zamestnancov (10%).
Listom zo dňa 18.8.2010 (č.17057/10-I/81) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ako ústredný orgán verejnej správy vyzval generálnu riaditeľku NIP aby do 10.9.2010 oznámila, akým spôsobom sa pristúpilo k zavádzaniu úsporných opatrení vyplývajúcich z Programového vyhlásenia vlády SR v oblasti zefektívnenia činnosti organizácie, t.j. či zmenou organizačnej štruktúry, alebo prehodnotením platov alebo znížením stavu zamestnancov.
V nadväznosti na tieto upozornenia zo strany MPSVaR SR generálna riaditeľka NIP dňa 9.9.2010 oznámila Úsporné opatrenia v sústave NIP, na základe čoho na NIP malo dôjsť k zníženiu počtu zamestnancov o 15%, t.j. o 9 zamestnancov.
Pri posudzovaní dôvodnosti nárokov žalobkyne súd aplikoval na Zákonník práce č.311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 (k 18.10.2010).
Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Žalobkyňa sa touto žalobou domáha určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 18.10.2010 je neplatná. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá dňa 18.10.2010, pracovný pomer sa mal skončiť dňa 31.10.2010, t.j. žalobkyňa mala lehotu na podanie žaloby do 31.12.2010, a žaloba bola na tunajšom súde podaná dňa 30.12.2010, t.j. v zákonnej prekluzívnej lehote.
Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.
Podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.
Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.
Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Z ustanovenia § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania a citovaných zák. ustanovení súd po vyhodnotení jednotlivých dôkazov samostatne ale aj v ich vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnený nárok nie je dôvodný.
Ako vyplýva z ustanovení Zákonníka práce, jedným z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Ide o dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán, platnosť takejto dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované.
Súd v súvislosti s dohodou o skončení pracovného pomeru, ktorú podpísala žalobkyňa so žalovaným dňa 18.10.2010 zistil, že tejto predchádzali nasledujúce okolnosti. Žalovaný, ako orgán štátnej správy a viazaný na štátny rozpočet SR bol nútený pristúpiť z dôvodu úsporných opatrení ohľadne mzdových prostriedkov, ktoré mu boli pridelené po zmene vlády v r. 2010 k organizačným opatreniam formou, ktorú si zvolí. NIP na úrovni vedenia (za súčinnosti ostatných zamestnancov) si z troch spôsobov riešenia vybralo znižovanie počtu dovtedajších zamestnancov. Z celkového počtu zamestnancov pred
zmenou sa toto opatrenie dotklo 9 zamestnancov. Žalovaný o tejto organizačnej zmene rozhodol internou normou formou príkazu generálnej riaditeľky, ktorá ako štatutárna zástupkyňa žalovaného mala oprávnenie o takejto organizačnej zmene rozhodnúť. Tieto organizačné zmeny sa následne premietli do zmeneného organizačného poriadku a do organizačnej štruktúry NIP platnej od 1.12.2012. Žalovaný však nemohol pristúpiť iba k zmene organizačnej štruktúry bez toho, aby rozhodol aj o organizačnej zmene interným riadiacim aktom, pretože v tom čase vypracovaná organizačná štruktúra (ako už bolo uvedené) neobsahovala špecifikáciu počtu zamestnancov a počtu pracovných miest. Rozhodnutie žalovaného formou GP č.04/2010 zo dňa 27.9.2010 platilo v čase podpísania dohody o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou (18.10.2010).
Dňa žalobkyňa a žalovaný podpísali v súlade s §60 Zákonníka práce Dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.10.2010, s odkazom na Rozhodnutie generálnej riaditeľky NIP o organizačnej zmene Príkazom GR č.04/2010, na základe ktorého došlo k zrušeniu miesto asistenta riaditeľa v organizačnom útvare Odbor riadenia inšpekcie práce, ktoré vykonávala žalobkyňa. Dôvod skončenia pracovného pomeru bol vymedzený §63 ods.1 písm.b) Zákonníka práce s odkazom na Príkaz GR č.04/2010 a reorganizáciu NIP.
Od momentu, od ktorého mala vedomosť o skončení pracovného pomeru dňa 4.10.2010 mala žalobkyňa dostatočný časový priestor na zváženie, akým spôsobom skončí pracovný pomer, či dohodou alebo výpoveďou (v tom prípade pri zachovaní možnosti napadnutia jej platnosti na súde), keďže k uzavretiu dohody došlo až 18.10.2010, t.j. až o 14 dní potom, ako jej dňa 4.10.2010 predložil žalovaný výpoveď. Z výpovedí žalobkyne a svedka JUDr. Hamariho vyplynulo, že žalobkyňa sa opakovane s ním, ale aj s ďalšími kolegami na právnom oddelení radila o tom, čo je v tejto situácii vhodné urobiť a že o skončení pracovného pomeru viedla viaceré rozhovory so žalovaným. Nemožno sa teda domnievať, že by pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru konala nerozvážne, zbrklo a pod stresom.
Súd tvrdenie žalobkyne, že dohodu nepodpísala dobrovoľne, že bola pod tlakom neakceptoval, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania, napr. zo svedeckej výpovede JUDr. Hamariho že „okrem neho, mali žalobkyňa ale aj ostatní zamestnanci so žalovaným viaceré rozhovory predtým, ako podpísali dohody o skočení pracovného pomeru“. Aj z tohto je zrejmé, že žalobkyňa si dňa 18.10.2010 (od 4.10.2010) musela byť plne vedomá toho, čo znamená dohodnúť sa na skončení pracovného pomeru, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom, že by bola týmto zaskočená. Takéto tvrdenie by v hypotetickej rovine prichádzalo do úvahy snáď vtedy, keby dohodu podpísala hneď po návrate z PN, dňa 4.10.2010.
Práve naopak, žalobkyňa v danej situácii postupovala cieľavedome a po dôslednom uvážení celej situácie si vyžiadala nielen odstupné podľa zákona a kolektívnej zmluvy (t.j. spolu za 3 mesiace), ale aj ďalšie, ktoré jej žalovaný vo forme nenárokovateľnej odmeny aj poskytol. Súd takisto prihliadol aj na obsah dohody, ktorej obsah je presný, zrejmý a určitý, v žiadnom prípade nie zavádzajúci.
Ak niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu.
Za bezprávnu vyhrážku, či nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ale ani za zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca (§ 13 ods. 5 ZP) súd nepovažuje s ohľadom na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka konanie žalovaného, ktorý najprv dňa 4.10.2010 dal žalobkyni výpoveď a po rozhovore s ňou jej navrhol dohodu, aj keď ona to v danej chvíli posúdila ako donucovacie správanie. Žalovaný v danej situácii nemal možnosť ako inak konať, pretože potom, ako dospel k záveru, že žalobkyňa sa stala nadbytočným zamestnancom v dôsledku organizačnej zmeny, mal právo v zmysle
63 ods. 1 písm. b/ ZP jej dať výpoveď, ktorej účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho vôľu alebo tiež mal právo uzavrieť so žalobkyňou dohodu o skončení pracovného pomeru.
Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce a ani iného právneho predpisu totiž nevyplýva, že by skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebo postupne, bolo zakázané (porovnaj R 31/1998).
Žalovaná v danej situácii mohla subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a mohlo to u nej vyvolať stres a nepohodu, avšak z objektívneho hľadiska nejde o taký stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle žalobkyne.
Pritom pri porovnaní obidvoch možností skončenia pracovného pomeru, nie je možné usudzovať, že by v danom prípade žalobkyňa konala k svojmu neprospechu, ak sa rozhodla predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a sama si zvolila možnosť skončiť pracovný pomer dohodou. V tomto prípade žalovaný po dohode so žalobkyňou pristúpil k riešeniu, ktoré bolo pre žalobkyňu vhodnejšie a finančne výhodnejšie, k uzavretiu dohody.
Súd na základe toho dospel k právnemu názoru, že žalobkyňa právny úkon (dohodu o skončení pracovného pomeru) urobila ako prejav slobodnej vôle, preto nie je právny dôvod na určenie, že Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 18.10.010 je podľa § 37 ods. 1 OZ neplatná.
Súd ďalej dospel k záveru, že uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru sa neprieči dobrým mravom. Ako vyplýva z podstaty samotnej veci danej vzájomne protichodným postavením zúčastnených strán, v pracovnoprávnom vzťahu býva skončenie pracovného pomeru pre zamestnávateľa a zamestnanca z hľadiska ich záujmov nerovnako výhodné. Výkon práva skončiť zákonom stanoveným spôsobom pracovnoprávny vzťah má najmä pre zamestnanca nie v ojedinelých prípadoch za následok vznik určitej ujmy, a to bez zreteľa, či je pracovný pomer rozväzovaný jednostranným právnym úkonom alebo dohodou.
Podľa názoru súdu a so zreteľom na konkrétnu situáciu (žalobkyňa akceptovala uzavretie dohody, uplatnila si vyššie odstupné, žalovaný akceptoval žalobkyňou zvolený spôsob skončenia pracovného pomeru, aj keď bol pre neho o jednomesačné odstupné nevýhodnejší, žalobkyni vyhovel a vyplatil o 1 mesiac vyššie odstupné) a s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru (že žalovaný z dôvodu napojenia na štátny rozpočet konať len v rozsahu a za podmienok mu daných zákonom, resp. inými právne záväznými aktmi) nejde o prípad vymykajúci sa prevládajúcim mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
Podľa § 77 zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Žalobkyňa si na súde neuplatnila určenie neplatnosti výpovede, ktorú jej žalovaný dal dňa 4.10.2010, iba neplatnosť dohody, ktorá napokon bola právnym dôvodom skončenia pracovného pomeru.
Dôvodmi uvádzanými pre neplatnosť výpovede sa súd nemôže zaoberať v inom konaní o určenie neplatnosti iného právneho úkonu (napr. o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru) alebo v inom konaní ani formou predbežnej otázky (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 36/2000).
Preto žalobkyňou uvádzanými dôvodmi pre neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zo dňa 4.10.2010, t.j. 1. otázkou predbežného prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, ďalej 2.
že výpoveď nebola opodstatnená, pretože jej pracovné miesto nebolo na základe organizačnej zmeny NIP v skutočnosti zrušené, keď jej prácu naďalej vykonávala iná zamestnankyňa, pani Mikulská 3, že podkladom výpovede bola zmena organizačnej štruktúry NIP, ktorá bola vypracovaná a schválená až v priebehu mesiaca november 2010, pričom výpoveď jej bola daná 4.10.2010, 4. že žalovaný predložil zástupcovi zamestnancov iba zoznam zamestnancov s ktorými mal byť skončený štátnozamestnanecký alebo pracovný pomer, bez konkrétneho vyjadrenia pri jednotlivých zamestnancov z akého dôvodu sa stali nadbytočnými, sa súd nezaoberal, nakoľko dôvodmi neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou sa súd môže zaoberať len v konaní o určenie neplatnosti výpovede, ktoré by bolo začaté na základe návrhu podaného v zákonnej lehote, avšak v tomto prípade sa žalobkyňa nedomáha určenia neplatnosti výpovede, ale dohody o skončení pracovného pomeru.
Žalobkyňa ďalej tvrdila, že žalovaný v rámci času, keď jej bola daná výpoveď 4.10.2010 a potom aj Dohoda o skončení pracovného pomeru až do jeho skončenia sa k nej správal diskriminačne z dôvodu iného postavenia, nakoľko :
1. k zrušeniu pracovných miest pristúpil na základe osobných antipatií voči konkrétnym zamestnancom, nie na základe novoprijatej organizačnej štruktúry,
2. žalovaný, resp. Ing. Sukovský po svojom nástupe do funkcie riaditeľa s ňou nehovoril o obsahu jej pracovnej náplne asistentky riaditeľa Odboru riadenia inšpekcie práce napriek tomu, že v čase jej neprítomnosti občas zastupovali iné kolegyne väčšinou Ing. Šimková. Žalobkyňa sa domnieva, že mala zo všetkých zamestnancov Odboru riadenia inšpekcie práce NIP najviac skúseností s danou agendou a najdlhšiu prax, 2 roky a 8 mesiacov. Ako uviedla, Ing. Sukovský však osobne hovoril s pani Mikulskou, ktorá dovtedy pôsobila na inom odbore NIP a mala pracovnú náplň inú, ako mala mať asistentka riaditeľa tohto odboru.
3. po návrate z práceneschopnosti jej Ing. Sukovský nepridelil žiadnu prácu a nemala ani miesto na sedenie kde by sa bola zdržiavala do konca pracovného pomeru, chodila len z kancelárie do kancelárie a posadila sa tam, kde bolo momentálne voľné miesto pri stole,
4. pokyn od MVDr. Gibódovej v posledný deň trvania pracovného pomeru, hodinu pred koncom pracovnej doby, kedy jej za prítomnosti p. Mikulskej oznámila, aby vypracovala a odovzdala archiváciu spisov za roky 2009 až 2010, čo nebolo v priebehu jednej hodiny možné splniť, ako sa neskôr dozvedela iní pracovníci, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť v najbližšej dobe, mali čas na takúto úlohu do 25.11.2010, t.j. v dostatočnom predstihu pred skončením pracovného pomeru,
5. porušenie článku 16 ods. 1 Ústavy SR nedotknuteľnosti jej osoby a súkromia považuje aj to, že jej žalovaný zadržal a nevrátil niektoré jej osobné listiny, ktoré mala uložené v spodnej zásuvke svojho stola a to výplatné pásky, pracovnú zmluvu, pracovnú náplň, osvedčenie o absolvovaných školeniach,
6. dňa 29.11.2010 sa spolu s Ing. Šimkovou a JUDr. Hamarim dostavili za MVDr. Gibódovou do kancelárie za účelom prerokovania oznámenia o ďalšom trvaní pracovného pomeru, avšak ani napriek hodinu a pol trvajúcom čakaní ich nikto neprijal.
Žalobkyňa uviedla, že voči diskriminačnému konaniu žalovaného podala dve sťažnosti, prvú dňa 8.11.2010, druhú dňa 30.11.2010.
Pre posúdenie tvrdeného diskriminačného konania žalovaného vo vzťahu k žalobkyni súd aplikoval ustanovenia Ústavy SR a Zákonníka práce.
Podľa čl. 36 písm. a) Ústavy SR zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Podľa §13 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa
pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.
Podľa §13 ods. 2 Zákonníka práce na účely princípu rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 je nepriama diskriminácia navonok neutrálny pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce podstatne väčšiu skupinu fyzických osôb, ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú vhodné a nevyhnutné a nemôžu sa ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami.
Podľa §13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nesmie sa znižovať dôstojnosť zamestnancov na pracovisku.
Podľa §13 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením práv a povinností ustanovených v odsekoch 1 až 3; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky.
Za nerovné zaobchádzanie sa nepovažuje rozlišovanie, ktoré stanoví zákonník práce alebo zvláštny právny predpis, keď je vecný dôvod spočívajúci v povahe práce, ktorú zamestnanec vykonáva, ktorý je pre výkon tejto práce nevyhnutný.
Vzhľadom k tomu, že negatívne skutočnosti z povahy veci preukazovať nie je možné, podá protistrana
- žalovaný v konaní dôkaz opaku tým, že preukáže rovné zaobchádzanie so všetkými zamestnancami, resp. s tými, ktorých sa tvrdená diskriminácia týka.
K záveru, že konanie žalovaného, ktoré vo svojich sťažnostiach popísala žalobkyňa dňa 8.11.2010 a dňa 30.11.2010 nie je diskriminačným, dospelo aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vo svojich stanoviskách po vykonanom šetrení sťažností žalobkyne v dňoch 18.11.2010 a tiež dňa 7.1.2011, a takisto aj žalovaný dňa 8.11.2010.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nie je preukázané, že by konanie žalovaného vo vzťahu k žalovanej bolo v zmysle §13 Zákonníka práce v akomkoľvek ohľade diskriminačné.
Žalovaný k zrušeniu pracovných miest pristúpil na základe skutočnosti, že ako orgán štátnej správy a viazaný na štátny rozpočet SR bol nútený pristúpiť z dôvodu úsporných opatrení ohľadne mzdových prostriedkov, ktoré mu boli pridelené po zmene vlády v r. 2010 k organizačným opatreniam formou, ktorú si zvolí. K tomuto kroku ho opakovane vyzývalo MPSVaR SR, ako ústredný orgán verejnej správy dňa 11.8.2010 a dňa 18.8.2010. Vzhľadom na to žalovaný na úrovni vedenia, na čo mal oprávnenie v zmysle zákona, si aj po prieskume medzi samotnými zamestnancami NIP (ako vyplýva z výpovede Ing. Sukovského, až 80% zvolilo spôsob znižovania stavu zamestnancov) v záujme zefektívňovania práce NIP vybral pre zefektívnenie činnosti NIP na roky 2010 až 2013 znižovanie počtu zamestnancov. Táto zmena sa konkrétne dotkla 9 zamestnancov, čo bolo zhruba 10% z celkového počtu. Svedok Ing. Michal Sukovský (ktorý bol od septembra 2010 riaditeľom ORIP) uviedol, že návrhy na mená konkrétnych zamestnancov podávali riaditelia jednotlivých odborov NIP, za jeho odbor podal návrh na žalobkyňu, ktorá podľa jeho názoru nespĺňala odborné predpoklady, pretože od asistentky na svojom odbore vyžadoval okrem činnosti asistenta vykonávať aj inú činnosť, ako dovtedy mala žalobkyňa, a to výchovu a vzdelávanie, pretože NIP vydáva oprávnenia pre právnické osoby a z tohto dôvodu táto osoba by teda mala vykonávať aj túto agendu. Poprel, že by on, alebo niekto iný voči žalobkyni postupoval diskriminačne, nemal na to žiaden dôvod vystupovať voči nej inak, ako voči ostatným zamestnancom,
osobne ju nepoznal. Uviedol, že v danej chvíli uprednostnil na výkon tejto činnosti pani Mikulskú aj z dôvodu, že bola v štátno-zamestnaneckom pomere a nie ako žalobkyňa, v riadnom pracovnom pomere. Svedok uviedol, že žalobkyňa za ním nikdy osobne neprišla a nič od neho nikdy nežiadala. Žalobkyňa tieto tvrdenia svedka na pojednávaní nenamietala. V konaní sa nepreukázalo tvrdenie žalobkyne že by na základe konania Ing. Popovičovej a Ing. Sukovského bola donútená pod psychickým tlakom podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, pričom jej pôvodné pracovné miesto nebolo reálne zrušené a pracovnú agendu dodnes vykonáva Katarína Mikulská. Súd dospel k záveru, že pracovné zaradenie Kataríny Mikulskej v porovnaní s pracovnou náplňou žalobkyne je od 28.9.2010 kvalitatívne odlišné, nakoľko ide o služobné miesto radcu v štátnej službe s dôrazom na zabezpečovanie aktívnych činností, ktoré sa týkajú medzinárodnej spolupráce a s dôrazom na samostatnú, riadiacu činnosť na svojom úseku aj vo vzťahu k orgánom, s ktorými žalovaný komunikuje. Z tohto správania súdom nebolo zistené, že by sa žalovaný k žalobkyni správal diskriminačne, na základe osobných antipatií ako uviedla, ale že naopak, postupoval na základe novoprijatej organizačnej zmeny NIP na roky 2010 až 2013 a na základe inštrukcií MPSVaR SR.
Tvrdenie žalobkyne, že konanie žalovaného ohľadom rozhodnutia o organizačnej zmene na NIP bolo diskriminačné, súd uvádza, že k rozhodnutiu o organizačnej zmene na NIP došlo na základe Príkazu GR č. 04/2010 na zabezpečenie organizačných zmien, na základe ktorého bolo ku dňu 30.11.2010 zrušené miesto asistenta riaditeľa v organizačnom útvare Odbor riadenia inšpekcie práce. V súvislosti s písomným rozhodnutím o organizačnej zmene, následne došlo k prerokovaniu skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov dňa 28.9.2010. Nakoľko bol pracovný pomer so žalobkyňou ukončený dohodou o skončení pracovného pomeru nevzťahuje sa na tento prípad prerokovanie skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov (toto sa týka len výpovede). Vzhľadom na uvedené skutočnosti je namieste konštatovanie, že je v súlade s právnymi predpismi, ak NIP najskôr rozhodol o organizačnej zmene a až následne došlo k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou, nakoľko Zákonník práce neustanovuje kritéria pre výber zamestnancov, s ktorými má byť ukončený pracovný pomer, ale sám zamestnávateľ rozhoduje, ktorí zamestnanci sú pre neho nadbytoční.
Tvrdenie žalobkyne, že po návrate z práceneschopnosti jej Ing. Sukovský nepridelil žiadnu prácu a že nemala ani miesto na sedenie, kde by sa bola zdržiavala do konca pracovného pomeru, že len chodila z kancelárie do kancelárie a posadila sa tam, kde bolo momentálne voľné miesto pri stole zostalo nepreukázané a že toto konanie žalovaného v skutočnosti nemohlo mať takú intenzitu, ako to popisuje žalobkyňa, nakoľko nielen z výpovede samotnej žalobkyne, ale aj zo svedeckej výpovede Ing. Hamariho, a Ing. Sukovského vyplynulo, že žalobkyňa počas trvania pracovného pomeru od 4.10.2010 do skončenia pracovného pomeru nebola v práci nepretržite, že počas tohto trvania čerpala žalovaným nariadenú dovolenku a chodila do práce len na 2 až 3 dni v týždni, a zvyšok že týždňa bola doma, takže ani pre žalovaného nebolo v situácii, keď prebiehala organizačná zmena zabezpečiť na tento krátky čas pre žalobkyňu stabilné miesto. Ing. Sukovský vo výpovedi však jednoznačne uviedol, že žalobkyňa sedela vo svojej kancelárii aj potom, ako s ňou skončili pracovný pomer, že si jednoznačne pamätá, že v jej kancelárii boli dve stoličky, pre žalobkyňu a pani Mikulskú, a že z tejto situácie má zapamätateľný pocit, že „v štátnej organizácii mal luxus, nakoľko mal súčasne dve asistentky“. Dôkazmi, ktoré účastníci navrhli vykonať, sa nepreukázalo, že by toto konanie žalovaného bolo vo vzťahu k žalobkyni iné, ako voči iným zamestnancom, ktorí boli dotknutí skončením pracovného pomeru. Navyše je logické, že ak zamestnávateľ dospel k záveru, že pracovné miesto žalobkyne je nadbytočné, poveril od momentu, odkedy žalobkyňa podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru (18.10.2010) novú, na toto miesto určenú zamestnankyňu jej pracovnými úlohami, preto jej žiadne ďalšie nové úlohy neprideľoval. K žalobkyňou tvrdenej ponukovej povinnosti zamestnávateľa súd v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce poukazuje na skutočnosť, že táto povinnosť je viazaná na skončenie pracovného pomeru výpoveďou a nie dohodou.
Tvrdenie žalobkyne, že pokyn od MVDr. Gibódovej v posledný deň trvania jej pracovného pomeru, hodinu pred koncom pracovnej doby, kedy jej za prítomnosti p. Mikulskej oznámila, aby vypracovala a odovzdala archiváciu spisov za roky 2009 až 2010, čo nebolo v priebehu jednej hodiny možné splniť, ako sa neskôr dozvedela iní pracovníci, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť v najbližšej dobe, mali čas na takúto úlohu do 25.11.2010, t.j. v dostatočnom predstihu pred skončením pracovného
pomeru, je diskriminačné neobstojí, nakoľko zabezpečovanie úloh spojených s odovzdávaním spisov a ich archiváciou je pracovnou úlohou rovnakou pre všetkých zamestnancov, preto zamestnanec, ktorý končí pracovný pomer, odovzdáva vybavenú a nevybavenú agendu, na čo nepotrebuje od zamestnávateľa žiaden špeciálny pokyn. Z dokazovania vyplynulo, že MVDr. Jana Gibódová dala pokyn na odovzdávanie agendy oprávnene na základe písomného poverenia Ing. Michala Sukovského pre MVDr. Jana Gibódovú na jeho trvalé zastupovanie v plnom rozsahu zo dňa 20.9.2010. Ako uviedla svedkyňa Mikulská, žalobkyňa túto úlohu napokon ani neurobila, za čo nebola zo strany zamestnávateľa nijako potrestaná. Žalobkyňa napokon namietala diskriminačné konanie (v predchádzajúcom odseku), že nemala žiadnu prácu. Preto jej nič nebránilo v tom, aby túto archiváciu spisov minimálne od momentu, odkedy vedela, že ukončila pracovný pomer dohodou 18.10.2010 vykonávala bez pokynu nadriadené, a to aj s ohľadom na jej skúsenosti, na ktoré sa odvolávala. Súd zastáva názor, že aj v tomto prípade bol prístup zamestnávateľa k zamestnancovi v súlade s čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, ktorý ustanovuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahom musí byť v súlade s dobrými mravmi, pretože žalovaný nesplnením tejto úlohy žalobkyňu nepotrestal, a ani ju žiadnym spôsobom nediskriminoval, či v kolektíve pre toto ponížil. Preto súd konštatuje, že konanie žalovaného, zastúpeného MVDr. Jana Gibódovou pri príkaze na archiváciu spisov bolo v súlade s právnymi predpismi.
Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný jej zasiahol do súkromia tým, že jej zadržal a nevrátil niektoré jej osobné listiny, ktoré mala uložené v spodnej zásuvke svojho stola a to výplatné pásky, pracovnú zmluvu, pracovnú náplň, osvedčenie o absolvovaných školeniach, zostalo nepreukázané, nakoľko ako vyplýva z dokazovania navrhovaného účastníkmi, žalobkyňa sa zdržiavala v čase od 4.10.2010 do 31.10.2010 v práci okrem dovoleniek a nikdy žalovaného nepožiadala o vydanie chýbajúcich dokumentov. Na základe jej sťažnosti zo dňa 30.11.2010 šetrenie vykonal MPSVaR SR, kedy bolo zistené, že požadované veci žalobkyne sa v spodnej zásuvke stola nachádzali, avšak žalobkyňa si ich aj napriek opakovane návšteve žalobkyne na NIP neprevzala a nikdy nepožiadala žalovaného o ich vydanie, preto podľa príkazu riaditeľa odboru riadenia inšpekcie práce, pokiaľ si tieto veci sťažovateľka nevyžiada, mali byť ponechané na pôvodnom mieste až do konečného rozhodnutia. V súvislosti s rešpektovaním súkromia zamestnancov súvisí aj pravidlo morálneho charakteru ustanovené v § 13 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Súd v tomto konaní a na základe vykonaných dôkazov nevidel diskriminačné konanie voči žalobkyni, inak by tomu bolo, keby jej bolo žalovaným bránené prevziať si tieto veci.
Tvrdenie žalobkyne, že konanie žalovaného bolo diskriminačné v tom, že keď sa dňa 29.11.2010 spolu s Ing. Šimkovou a JUDr. Hamarim dostavili za MVDr. Gibódovou do jej kancelárie za účelom prerokovania oznámenia o ďalšom trvaní pracovného pomeru, nikto ich ani napriek hodinu a pol trvajúcom čakaniu, neprijal. Toto správanie môže byť považované sa neslušné, neseriózne či za neúctivé, avšak nie za diskriminačné, nakoľko za takéto by sa považovalo vtedy, keby sa ukázal rozdiel medzi správaním sa MVDr. Gibódovej k žalobkyni a iné k ostatným zamestnancom.
Na základe zistených skutkových okolností súd dospel k záveru, že žalobkyňou tvrdené diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k nej v období od 4.10.2010 do skončenia pracovného pomeru 31.10.2010 nebolo preukázané. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom žalovaného, že konanie žalovaného bolo vedené legitímnym cieľom, ktorým žalovaný dosiahol zníženie počtu zamestnancov, úsporu verejných financií a zefektívnenie činnosti na odbore riadenia inšpekcie práce. Tento legitímny cieľ žalovaného vylučoval diskrimináciu žalobcu, resp. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako to upravujú citované zákonné ustanovenia. Na základe uvedeného súd nezistil ani priamu ani nepriamu diskrimináciu žalobcu.
Záverom je nutné skonštatovať, že pri skončení pracovného pomeru je pochopiteľný subjektívny pocit nespokojnosti žalobkyne s postupom žalovaného pri skončení jej pracovného pomeru, avšak toto nie je totožné s objektívne zisteným skutkovým stavom, ktorého závery vylúčili akékoľvek diskriminačné konanie žalovaného voči žalobkyni a tiež vylúčili neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 18.10.2010.
Žalobkyňa si po zmene žaloby zo dňa 27.4.2012 (Uznesením č.k.38C/331/2010) uplatnila aj nárok na zaplatenie náhrady mzdy.
Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy.
Vzhľadom na skutočnosť, že súd zamietol návrh žalobkyne na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nakoľko je tento nedôvodný, žalobkyni nevznikol ani nárok zaplatenie náhrady mzdy, ktorej sa domáha.
Na základe uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Podľa §137 O.s.p. trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa §151 ods.1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa §142 ods.1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Procesne úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a žalobkyni, ktorá si náhradu trov konania síce uplatnila avšak v konaní bola neúspešná, nevznikol nárok na náhradu trov, na základe čoho súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( §42 ods.3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. §205 ods.2 odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. §251 ods.1 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V Košiciach, dňa 4. februára 2014
JUDr. Jarmila Centková
sudkyňa
Za správnosť vyhotovenia:
Mária Ušalová