Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-333-2013.pdf
PDF · 78.76 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/333/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: POTRUBIE KOŠICE spoločnosť s ručením obmedzeným, 040 01 Košice, Letná 45, proti povinnej: DUNAJSTAV spol. s r.o., 908 51 Holíč, Bernolákova 6, o 548,26 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Anton Bury, PhD., 811 05 Bratislava, Jelenia 26, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 13. marca 2013, č. k. 3Er/4306/2008-11, 9EX 046/01 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie
p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode I./ vyhlásil exekúciu za neprípustnú, vo výroku v bode II./ túto súčasne zastavil a vo výroku v bode III./ súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie o zastavení exekúcie právne odôvodnil ustanoveniami 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, teda Exekučného poriadku), § 19 , § 20, § 103, § 104 ods. 1 a § 107 ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 18 ods. 1, § 20a ods. 2 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb., teda Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne zánikom povinnej jej výmazom z obchodného registra dňom 24. septembra 2005, a to bez právneho nástupcu (počas konania), čím zanikla aj jej spôsobilosť byť účastníkom konania. Rozhodnutie o trovách exekúcie súdneho exekútora právne zdôvodnil § 37 ods. 1, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1, ods. 2 a § 203 E. p. a vecne potom opätovne zánikom povinnej jej výmazom z obchodného registra a nezavinením zastavenia exekúcie zo strany oprávnenej, ktorá ani pri náležitej opatrnosti nemohla predvídať dôvod zastavenia exekúcie, pričom na prejednávanú vec nebolo možné aplikovať ani ust. § 203 E. p. určujúce podmienky, za ktorých možno uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie oprávnenej.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie súdny exekútor s návrhom na priznanie mu náhrady trov exekúcie (teda so zrejmým návrhom na zmenu napadnutého uznesenia vo vzťahu k výroku III. uznesenia). Dôvodil len odopretím mu práva na trovy exekučného konania (správne exekúcie - pozn. odvolacieho súdu), na ktoré má právo podľa E. p. a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (tzv. exekútorská tarifa).
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 202 O. s. p. a § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 pri súčasnej aplikácii § 243b ods. 3 E. p. v aktuálnom znení), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), teda len v napadnutej časti trov exekúcie, a dospel k záveru,
že odvolaniu vecný úspech priznať nemožno a uznesenie v napadnutej časti výroku v bode III./ treba považovať za vecne správne.
Podľa § 196 E. p. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 2 E. p. ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 200 ods. 1 E. p. trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 1 E. p. ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 E. p. ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Podľa § 203 ods. 3 E. p. ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal § 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania uznesenia Vášho súdu odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57. Keďže však predmetné rozhodnutie (ktoré bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním súdneho exekútora podaným pred 1. novembrom 2013) vydala sudkyňa súdu prvého stupňa, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. sa o odvolaní súdneho exekútora muselo rozhodovať podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ktoré prípustnosť odvolania voči takémuto výroku pripúšťali, čo spôsobovalo i povinnosť odvolacieho súdu sa odvolaním zaoberať vecne.
Odvolací súd už skôr (vo viacerých skorších druhovo obdobných veciach) skonštatoval už len v prípadoch zastavenia exekúcie pre zánik povinnej právnickej osoby jej výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu, že vzťahujúca sa právna úprava neposkytuje priestor pre to, aby mohla byť uložená povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenému (resp. v danom prípade oprávnenej), pričom v súvislostiach prejednávanej veci uloženie takejto povinnosti nepripadá do úvahy i z dôvodu neexistencie aj oprávnenej v čase rozhodovania odvolacieho súdu.
Ustanovenie § 203 ods. 1 E. p. ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému totiž predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením treba zásadne rozumieť také vedomé konanie či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda dokonca nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť tak zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. Naopak druhý odsek vykladaného ustanovenia § 203 ods. 2 E. p. síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie oprávneným, toto pravidlo však výslovne dopadá len na jeden dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy ide o dôvod zastavenia exekúcie priamo upravený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.).
V prejednávanej veci by potom nešlo ani v prípade existencie oprávnenej o žiaden z takýchto prípadov, keďže tu o zavinení oprávnenej v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinnej (jej výmazom z obchodného registra) hovoriť nemožno. Rovnako však nebolo možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., nakoľko aj v prípade existencie oprávnenej by došlo k zastaveniu exekúcie práve pre zánik právnickej osoby (povinnej), čiže pre stratu spôsobilosti jedného z účastníkov konania byť účastníkom konania a takto z dôvodu, ktorý nemá pôvod priamo v E. p., ale v predpise majúcom sa tu použiť podporne, teda v O. s. p. (pre nedostatok úpravy všetkých otázok v E. p. podľa § 57 ods. 2 E. p. a § 107 ods. 4 O. s. p.) a nie pre nedostatok majetku povinnej (hoc aj je zrejmé, že právne neexistujúca osoba už nemôže vlastniť žiaden majetok). Podľa názoru odvolacieho súdu by totiž nemohlo považovať za akceptovateľnú ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v ust. § 203 ods. 2 E. p., teda o prakticky extenzívny (rozširujúci) výklad takéhoto ustanovenia, ktorým by sa malo dospieť k záveru, že i všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by sa mali považovať za prípady nedostatku majetku povinného spôsobilého aspoň na úhradu trov exekúcie. Ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 E. p. totiž zjavne majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií vedených proti právne existujúcim, avšak nemajetným povinným (o ten prípad by tu ale nešlo). Použiteľnou okrem toho by nemohla byť ani argumentácia zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 200 ods. 2 E. p., keďže z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť povinnosť mu túto priznať za každých okolností v prípadoch, keď aj exekútor zastavenie exekúcie nezavinil. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť ani existenciu práva na majetok u každej fyzickej aj právnickej osoby, čo platí aj vo vzťahu k v exekúcii oprávnenej osobe, ktorá nemôže dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášať dva razy - po prvý raz nevymožením jej skôr exekučným titulom priznaného práva a teda takýmto reálnym znížením jej majetku a po druhý raz uložením jej ešte povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne oprávnená dostala do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu svojej pohľadávky vôbec nepristúpila (v tejto súvislosti pozri tiež názor Ústavného súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález zo 17. decembra 2004 sp. zn. II. ÚS 31/04). Z vyššie uvedených dôvodov by preto nebolo možné oprávnenej ani v prípade jej existencie uložiť povinnosť na náhradu trov exekúcie.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie (teda vo výroku v bode III./) tak bolo správnym a odvolací súd ho preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 O. s. p. potvrdil.
Účastníkom odvolacieho konania v prejednávanej veci bol potom už len súdny exekútor (keď sa už konalo len o otázke náhrady trov exekúcie ním požadovanej, ktoré podľa jeho názoru má hradiť oprávnená). V rozhodnom čase už ako účastníčka konania neexistovala ani oprávnená ani povinná, ktorým by úspech v odvolacom konaní bolo možné podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O. s. p. pripísať, a práve to (ich neexistencia) je aj dôvodom prečo odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodnúť nemohol.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.