Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/519/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Bc. C. M., nar. XX. O. XXXX, F., E. XX, zast.: JUDr. Ján Chmelo, advokát, Royova 9, Piešťany proti žalovanému: Ing. D. L., nar. XX. G. XXXX, F., V. V. XX, zast. Mgr. O. N., nar. X. C. XXXX, R., L. XXX/XX, o 40.828,52 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 16. júla 2012 č. k. -153, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 40.828,52 eur a 5 % úrok z omeškania p. a. z uvedenej sumy od 1.1.2009 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 2.449,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4.925,23 eur všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku do rúk JUDr. Jána Chmela a III. štátu nepriznal náhradu trov konania v sume 260 eur voči žalovanému. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. , , , veta prvá a , a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom prakticky tým, že žalobca požičal žalovanému vo forme viacerých ústnych zmlúv o pôžičkách v období rokov 2002 až 2005 sumu v celkovej výške 1.480.000 niekdajších Sk. Žalovaný poskytnutie pôžičiek spochybnil, ale viacerými svedeckými výpoveďami (i keď ku svojmu poznaniu svedkovia väčšinou prišli sprostredkovane) bolo preukázané ich poskytnutie - napr. 1/ Y. E. uviedla že požičaná suma bola 1,5 až 1,8 milióna Sk, čo jej potvrdil žalobca aj žalovaný, ako bývalá manželka žalovaného potvrdila jeho závislosť / gamblerstvo, 2/ F. M. bol osobne prítomný pri odovzdávaní peňazí v hotovosti, celková požičaná suma presiahla 1 milión Sk, potvrdil uznanie dlhu, ktoré dobrovoľne podpísal žalovaný, 3/ K. M. má o poskytnutí pôžičiek sprostredkovanú vedomosť z rozhovorov s F. M. a žalobcom, 1krát bol osobne prítomný pri odovzdávaní sumy 400.000 Sk, 4/ N. M. má sprostredkovaná vedomosť o poskytovaní pôžičiek z rozhovorov so žalobcom, pričom celková pôžička bola cca. 1 milión Sk, 5/ M. H. má sprostredkovanú vedomosť z rozprávania žalobcu aj žalovaného o pôžičkách v celkovej sume okolo 1 milión Sk. Dňa 3.2.2005 žalovaný podpísal listinu „Uznanie dlhu“, kde sa zaviazal sumu vo výške 1.480.000 Sk (ustálená celková výška poskytnutých pôžičiek) zaplatiť žalobcovi do konca roka 2008; je pravdou že uznanie dlhu ako zabezpečovací inštitút je vyvrátiteľnou domnienkou jeho existencie, žalovaný však túto domnienku nevyvrátil, i napriek tomu že tvrdil, že podpis na uvedenom doklade nie je jeho podpisom - znalkyňa však vo svojom znaleckom posudku uviedla, že sporný podpis na písomnosti „Uznanie dlhu“ zo dňa 3.2.2005 je pravdepodobne pravým podpisom žalovaného. Zo všetkých okolností prípadu súd prvého stupňa dospel k záveru že žalovaný skutočne od žalobcu prevzal vo viacerých častiach sumu v celkovej výške 1.480.000 Sk, z ktorej dňa 19.3.2005 vrátil žalobcovi čiastku 250.000 Sk; zostatok sumy vo výške 1.230.000 Sk /40.828,52 eur ostal nezaplatený. K námietke premlčania dlhu neprihliadol, nakoľko v prípade uznania dlhu je premlčacia doba 10 rokov a začína plynúť (v súdenom prípade) od uplynutia lehoty určenej na plnenie (do „konca roku 2008“, t.j. do 31.12.2008); keďže žaloba na súd

bola podaná dňa 16.1.2009, nemohlo prísť k premlčaniu práva žalobcu. Žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzba Európskej centrálnej banky zvýšenej o 8 percentuálnych bodov - podotkol, že žalobca mal nárok na úrok z omeškania vo výške 10,50% ročne; avšak nemohol prekročiť jeho návrh (na priznanie úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne) vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie návrhové; preto rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal úrok z omeškania v uplatnenej výške 5,00% ročne zo sumy 40.828,52 eur odo dňa 1.1.2009 (prvý deň nasledujúci po uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu uvedenej v uznaní dlhu - „do konca roka 2008“) do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s a a a v súlade s , , a vyhlášky MS SR č. tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania celkom v sume 7.374,73 eur.

Proti tomuto rozsudku (ako celku) podal včas odvolanie žalovaný a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nepreukázaním poskytnutia mu pôžičky v roku 2002 vo výške 1.480.000 Sk (49.127 eur), ktorá bola uznaná listom „Uznanie dlhu zo dňa 3.2.2005“, pretože si nikdy nepožičal od žalobcu žiadne peniaze, preto nemohol mať vedomosť o existencii dlhu ani o uznaní, ako ani o tom, že by nejaké uznanie dlhu podpisoval. Znalecký posudok č. 9/2011 vypracovaný Mgr. Danielou Novosadovou jednoznačne nepreukázal pravosť podpisu na uznaní dlhu. Určitá pravdepodobnosť vyslovená znalcom o pravosti podpisu na listine ,,Uznanie dlhu“ - nepreukazuje ani nenasvedčuje tomu, že si peniaze požičal. Uznanie dlhu hovorí o pôžičke z roku 2002, avšak existencia pôžičky v čase pravdepodobného podpísania listu „Uznanie dlhu“ preukázaná nebola, keď žalobca v rámci konania nepreukázal poskytnutie mu žiadnej pôžičky a vzhľadom k zaujímavostiam vo výpovediach svedkov (K. M., F. M., M. H.), že pri odovzdávaní finančných prostriedkov mal byť väčšinou sám s žalobcom, možno niekedy bola prítomná aj sekretárka, synovia K. a F., keď F. M. tvrdil „ ... bol som osobne prítomný pri tom, keď žalobca požičiaval žalovanému peniaze, jednalo sa o pôžičky v hotovosti, ktoré boli realizované niekedy od roku 2002 do roku 2005, prítomný som bol preto, lebo mám s žalobcom spoločnú kanceláriu“, nemôže byť pravdou, pretože svedok v tom čase navštevoval denné štúdium Vysokej školy v Nitre a sekretárka M. H. uviedla, „ ... ja som osobne nikdy nebola pritom, keď žalobca poskytol žalovanému pôžičku“ a spochybnila výpoveď F. M., keď uviedla, že „ ... podľa môjho názoru žalobca v kancelárii sedával - pracoval sám“, preto je možné pochybovať o hodnovernosti svedkov vypočutých v konaní, ktorí krivo vypovedali aj napriek poučeniu súdu o trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. , je pôžička reálnym kontraktom, v rámci ktorého musí dôjsť k odovzdaniu peňazí, buď hotovostnou formou alebo prevodom na účet

- k jednej pôžičke z roku 2002 1.480.000 Sk v skutočnosti nedošlo, žalobca jednoznačne dôkazmi nepreukázal existenciu pôžičky, hovorilo sa o rôznych čiastkach, i o rôznych sumách, nikto nevedel s istotou povedať ani rok, ani sumu, ani nič konkrétne. Poukázal taktiež na rozhodnutie Okresného súdu Nitra č. k. zo dňa 16. júla 2009, z odôvodnenia ktorého vyplýva „Uznanie dlhu súd považoval za neplatné ohľadne pôžičiek z roku 2001 a 2002, pretože v tomto zmysle, čo do dôvodu a výšky dlh odporcu v tomto uznaní špecifikovaný nebol“. Žalovaný žiadal taktiež vykonať dôkaz a to výsluchom svedka, JUDr. Q. L., ktorá v rozhodnom období, t.j. v rokoch 2002 až 2005 vykonávala činnosť štatutárneho orgánu vo všetkých spoločnostiach, v ktorých figuroval žalobca a ktorá by vedela dosvedčiť, či tento mohol mať sumu 1.480.000 Sk, aby ju mohol niekomu vôbec požičať, aj s ohľadom na to, že v tom čase bol vo finančnej tiesni, ako aj všetky jeho spoločnosti, v ktorých figuroval.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania žalovaného celú vec (pretože napriek výslovnému namietaniu i uplatneniu odvolacích dôvodov len voči rozhodnutiu vo veci samej mali všetky ďalšie čiastkové výroky rozsudku povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa bez pojednávania, pretože tu síce išlo o rozhodnutie vo veci samej, popritom však i o výskyt pochybenia súdu prvého stupňa reprezentovaného nedostatočným odôvodnením rozsudku a skutkového stavu, kde práve takéto vady vylučovali konečné rozhodnutie odvolacieho súdu či už zmenou rozsudku a zamietnutím žaloby alebo potvrdením rozsudku.

Podľa súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Vada konania vymedzená v je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Ide o jedno zo základných práv, ktoré v podmienkach tuzemského právneho poriadku zaručujú okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce (ústavného v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tu por. oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ). Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c/ a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), ÚS SR (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ), ale tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. ) treba pritom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, ďalej prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú (pokiaľ vôbec takéto právne závery urobené boli) a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.

Ak potom povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka, resp. so špecifikami konkrétnej veci); porušením príslušného práva účastníka konania na jednej strane a zodpovedajúcej povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma tiež možnosť náležite skutkovo, ale aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Pretože nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa , ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že práve takou vadou bol postihnutý aj napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci a to nie z toho dôvodu, žeby súd prvého stupňa neprezentoval svoje úvahy objektívne zrozumiteľne, ale preto, že v časti zaujímania ním postoja k otázke požičania peňazí žalobcom žalovanému vo forme viacerých ústnych zmlúv o pôžičkách v období rokov 2002 až 2005 v sume niekdajších 1.480.000 Sk nebolo toto v štádiu, v ktorom rozhodol v žiadnom prípade možné podradiť pod ustanovenie ( O.z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu).

V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu, resp. zmluvy o peňažnej pôžičke, že tieto aj reálne poskytol a že žalovaný mu ich nevrátil v dohodnutej dobe. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, resp. zmlúv, teda existenciu

právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalobca preukázal uzavretie zmlúv o pôžičke a že poskytol na základe týchto žalovanému peniaze.

Odvolací súd však dospel k záveru, že skutkový dej popísaný súdom prvého stupňa v rozsudku, z ktorého vyvodil odôvodnenosť žalobného nároku žalobcu, nie je možné považovať za taký, kde by bolo možné s určitosťou povedať, že medzi účastníkmi existoval právny vzťah z pôžičky, resp. pôžičiek, a že došlo k jej resp. ich skutočnému plneniu. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako odvolací súd hodnotil výpovede svedkov, ktorí mali mať ani nie priamu, ale sprostredkovanú vedomosť o ,,požičaní nejakých peňazí“, napr. z hľadiska ich vierohodnosti (príbuzenský pomer, zamestnanecký pomer a pod.) a aj z hľadiska hodnotenia týchto dôkazov, t.j. čo tieto vniesli do preukázania existencie právneho vzťahu z pôžičky, resp. pôžičiek a jej resp. ich poskytnutia žalovanému. V konaní nebolo doposiaľ preukázané, kedy malo dôjsť k vzniku záväzkového vzťahu, resp. vzťahov medzi

žalobcom a žalovaným, pretože konštatáciu súdu prvého stupňa, že ,, ... že žalobca požičal žalovanému vo forme viacerých ústnych zmlúv o pôžičkách v období rokov 2002 až 2005 sumu v celkovej výške niekdajších 1.480.000 Sk ..., je tak vágna, že v žiadnom prípade nie je možné o existencii nejakého právneho, resp. právnych vzťahov hovoriť. Každopádne je potrebné preukázať, a dôkazné bremeno je tu na žalobcovi, kedy mala byť tá ktorá ,,ústna zmluva“ uzavretá, čo bolo jej predmetom a koľko v skutočnosti na tú ktorú ,,ústnu zmluvu“ žalobca plnil žalovanému, akým spôsobom bola dohodnutá doba vrátenia a pod..

Z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov možno považovať odvolanie žalovaného za dôvodne podané, pretože súd prvého stupňa nevykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, keď ním doposiaľ zistený skutkový stav nie je možné podradiť pod hypotézu hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Podľa je povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia, keď bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V predmetnom konaní bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť všetky potrebné rozhodujúce skutočnosti a tieto aj preukázať, že došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke a odovzdaniu peňazí, ktoré mali byť predmetom pôžičiek. Žalobca označil dôkazy (výsluch svedkov), ktorými mienil preukázať uzavretie zmlúv o pôžičke, ktorá povinnosť vyplynula predovšetkým zo skutočnosti, že žalovaný poprel akúkoľvek pôžičku a prevzatie finančných prostriedkov, tieto však ako bolo vyššie uvedené vôbec nevyhodnotil a to aj z toho uhla pohľadu, aká okolnosť významná pre rozhodnutie vo veci nimi bola preukázaná.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie i so zodpovedaním si všetkých pre rozhodnutie relevantných otázok, výsledky celého konania podľa náležite zhodnotiť a až potom rozhodnúť opätovne o veci a podľa tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.