Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-519-2012.pdf
PDF · 89.03 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/519/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Bc. C. M., nar. XX. O. XXXX, F., E. XX, zast.: JUDr. Ján Chmelo, advokát, Royova 9, Piešťany proti žalovanému: Ing. D. L., nar. XX. G. XXXX, F., V. V. XX, zast. Mgr. O. N., nar. X. C. XXXX, R., L. XXX/XX, o 40.828,52 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 16. júla 2012 č. k. 37C/209/2009-153, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 40.828,52 eur a 5 % úrok z omeškania p. a. z uvedenej sumy od 1.1.2009 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 2.449,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4.925,23 eur všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku do rúk JUDr. Jána Chmela a III. štátu nepriznal náhradu trov konania v sume 260 eur voči žalovanému. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 488, § 489, § 494, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 558 a § 657 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom prakticky tým, že žalobca požičal žalovanému vo forme viacerých ústnych zmlúv o pôžičkách v období rokov 2002 až 2005 sumu v celkovej výške 1.480.000 niekdajších Sk. Žalovaný poskytnutie pôžičiek spochybnil, ale viacerými svedeckými výpoveďami (i keď ku svojmu poznaniu svedkovia väčšinou prišli sprostredkovane) bolo preukázané ich poskytnutie - napr. 1/ Y. E. uviedla že požičaná suma bola 1,5 až 1,8 milióna Sk, čo jej potvrdil žalobca aj žalovaný, ako bývalá manželka žalovaného potvrdila jeho závislosť / gamblerstvo, 2/ F. M. bol osobne prítomný pri odovzdávaní peňazí v hotovosti, celková požičaná suma presiahla 1 milión Sk, potvrdil uznanie dlhu, ktoré dobrovoľne podpísal žalovaný, 3/ K. M. má o poskytnutí pôžičiek sprostredkovanú vedomosť z rozhovorov s F. M. a žalobcom, 1krát bol osobne prítomný pri odovzdávaní sumy 400.000 Sk, 4/ N. M. má sprostredkovaná vedomosť o poskytovaní pôžičiek z rozhovorov so žalobcom, pričom celková pôžička bola cca. 1 milión Sk, 5/ M. H. má sprostredkovanú vedomosť z rozprávania žalobcu aj žalovaného o pôžičkách v celkovej sume okolo 1 milión Sk. Dňa 3.2.2005 žalovaný podpísal listinu „Uznanie dlhu“, kde sa zaviazal sumu vo výške 1.480.000 Sk (ustálená celková výška poskytnutých pôžičiek) zaplatiť žalobcovi do konca roka 2008; je pravdou že uznanie dlhu ako zabezpečovací inštitút je vyvrátiteľnou domnienkou jeho existencie, žalovaný však túto domnienku nevyvrátil, i napriek tomu že tvrdil, že podpis na uvedenom doklade nie je jeho podpisom - znalkyňa však vo svojom znaleckom posudku uviedla, že sporný podpis na písomnosti „Uznanie dlhu“ zo dňa 3.2.2005 je pravdepodobne pravým podpisom žalovaného. Zo všetkých okolností prípadu súd prvého stupňa dospel k záveru že žalovaný skutočne od žalobcu prevzal vo viacerých častiach sumu v celkovej výške 1.480.000 Sk, z ktorej dňa 19.3.2005 vrátil žalobcovi čiastku 250.000 Sk; zostatok sumy vo výške 1.230.000 Sk /40.828,52 eur ostal nezaplatený. K námietke premlčania dlhu neprihliadol, nakoľko v prípade uznania dlhu je premlčacia doba 10 rokov a začína plynúť (v súdenom prípade) od uplynutia lehoty určenej na plnenie (do „konca roku 2008“, t.j. do 31.12.2008); keďže žaloba na súd
bola podaná dňa 16.1.2009, nemohlo prísť k premlčaniu práva žalobcu. Žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzba Európskej centrálnej banky zvýšenej o 8 percentuálnych bodov - podotkol, že žalobca mal nárok na úrok z omeškania vo výške 10,50% ročne; avšak nemohol prekročiť jeho návrh (na priznanie úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne) vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie návrhové; preto rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal úrok z omeškania v uplatnenej výške 5,00% ročne zo sumy 40.828,52 eur odo dňa 1.1.2009 (prvý deň nasledujúci po uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu uvedenej v uznaní dlhu - „do konca roka 2008“) do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 a ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s § 10, § 11, § 14 a § 16 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania celkom v sume 7.374,73 eur.
Proti tomuto rozsudku (ako celku) podal včas odvolanie žalovaný a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nepreukázaním poskytnutia mu pôžičky v roku 2002 vo výške 1.480.000 Sk (49.127 eur), ktorá bola uznaná listom „Uznanie dlhu zo dňa 3.2.2005“, pretože si nikdy nepožičal od žalobcu žiadne peniaze, preto nemohol mať vedomosť o existencii dlhu ani o uznaní, ako ani o tom, že by nejaké uznanie dlhu podpisoval. Znalecký posudok č. 9/2011 vypracovaný Mgr. Danielou Novosadovou jednoznačne nepreukázal pravosť podpisu na uznaní dlhu. Určitá pravdepodobnosť vyslovená znalcom o pravosti podpisu na listine ,,Uznanie dlhu“ - nepreukazuje ani nenasvedčuje tomu, že si peniaze požičal. Uznanie dlhu hovorí o pôžičke z roku 2002, avšak existencia pôžičky v čase pravdepodobného podpísania listu „Uznanie dlhu“ preukázaná nebola, keď žalobca v rámci konania nepreukázal poskytnutie mu žiadnej pôžičky a vzhľadom k zaujímavostiam vo výpovediach svedkov (K. M., F. M., M. H.), že pri odovzdávaní finančných prostriedkov mal byť väčšinou sám s žalobcom, možno niekedy bola prítomná aj sekretárka, synovia K. a F., keď F. M. tvrdil „ ... bol som osobne prítomný pri tom, keď žalobca požičiaval žalovanému peniaze, jednalo sa o pôžičky v hotovosti, ktoré boli realizované niekedy od roku 2002 do roku 2005, prítomný som bol preto, lebo mám s žalobcom spoločnú kanceláriu“, nemôže byť pravdou, pretože svedok v tom čase navštevoval denné štúdium Vysokej školy v Nitre a sekretárka M. H. uviedla, „ ... ja som osobne nikdy nebola pritom, keď žalobca poskytol žalovanému pôžičku“ a spochybnila výpoveď F. M., keď uviedla, že „ ... podľa môjho názoru žalobca v kancelárii sedával - pracoval sám“, preto je možné pochybovať o hodnovernosti svedkov vypočutých v konaní, ktorí krivo vypovedali aj napriek poučeniu súdu o trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 5CDo/55/1998, je pôžička reálnym kontraktom, v rámci ktorého musí dôjsť k odovzdaniu peňazí, buď hotovostnou formou alebo prevodom na účet
- k jednej pôžičke z roku 2002 1.480.000 Sk v skutočnosti nedošlo, žalobca jednoznačne dôkazmi nepreukázal existenciu pôžičky, hovorilo sa o rôznych čiastkach, i o rôznych sumách, nikto nevedel s istotou povedať ani rok, ani sumu, ani nič konkrétne. Poukázal taktiež na rozhodnutie Okresného súdu Nitra č. k. 25C/187/2008 zo dňa 16. júla 2009, z odôvodnenia ktorého vyplýva „Uznanie dlhu súd považoval za neplatné ohľadne pôžičiek z roku 2001 a 2002, pretože v tomto zmysle, čo do dôvodu a výšky dlh odporcu v tomto uznaní špecifikovaný nebol“. Žalovaný žiadal taktiež vykonať dôkaz a to výsluchom svedka, JUDr. Q. L., ktorá v rozhodnom období, t.j. v rokoch 2002 až 2005 vykonávala činnosť štatutárneho orgánu vo všetkých spoločnostiach, v ktorých figuroval žalobca a ktorá by vedela dosvedčiť, či tento mohol mať sumu 1.480.000 Sk, aby ju mohol niekomu vôbec požičať, aj s ohľadom na to, že v tom čase bol vo finančnej tiesni, ako aj všetky jeho spoločnosti, v ktorých figuroval.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania žalovaného celú vec (pretože napriek výslovnému namietaniu i uplatneniu odvolacích dôvodov len voči rozhodnutiu vo veci samej mali všetky ďalšie čiastkové výroky rozsudku povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania, pretože tu síce išlo o rozhodnutie vo veci samej, popritom však i o výskyt pochybenia súdu prvého stupňa reprezentovaného nedostatočným odôvodnením rozsudku a skutkového stavu, kde práve takéto vady vylučovali konečné rozhodnutie odvolacieho súdu či už zmenou rozsudku a zamietnutím žaloby alebo potvrdením rozsudku.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Ide o jedno zo základných práv, ktoré v podmienkach tuzemského právneho poriadku zaručujú okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tu por. oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c/ a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), ÚS SR (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), ale tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba pritom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, ďalej prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú (pokiaľ vôbec takéto právne závery urobené boli) a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.
Ak potom povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka, resp. so špecifikami konkrétnej veci); porušením príslušného práva účastníka konania na jednej strane a zodpovedajúcej povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma tiež možnosť náležite skutkovo, ale aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Pretože nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.
Podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že práve takou vadou bol postihnutý aj napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci a to nie z toho dôvodu, žeby súd prvého stupňa neprezentoval svoje úvahy objektívne zrozumiteľne, ale preto, že v časti zaujímania ním postoja k otázke požičania peňazí žalobcom žalovanému vo forme viacerých ústnych zmlúv o pôžičkách v období rokov 2002 až 2005 v sume niekdajších 1.480.000 Sk nebolo toto v štádiu, v ktorom rozhodol v žiadnom prípade možné podradiť pod ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka (§ 657 O.z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu).
V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu, resp. zmluvy o peňažnej pôžičke, že tieto aj reálne poskytol a že žalovaný mu ich nevrátil v dohodnutej dobe. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, resp. zmlúv, teda existenciu
právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalobca preukázal uzavretie zmlúv o pôžičke a že poskytol na základe týchto žalovanému peniaze.
Odvolací súd však dospel k záveru, že skutkový dej popísaný súdom prvého stupňa v rozsudku, z ktorého vyvodil odôvodnenosť žalobného nároku žalobcu, nie je možné považovať za taký, kde by bolo možné s určitosťou povedať, že medzi účastníkmi existoval právny vzťah z pôžičky, resp. pôžičiek, a že došlo k jej resp. ich skutočnému plneniu. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako odvolací súd hodnotil výpovede svedkov, ktorí mali mať ani nie priamu, ale sprostredkovanú vedomosť o ,,požičaní nejakých peňazí“, napr. z hľadiska ich vierohodnosti (príbuzenský pomer, zamestnanecký pomer a pod.) a aj z hľadiska hodnotenia týchto dôkazov, t.j. čo tieto vniesli do preukázania existencie právneho vzťahu z pôžičky, resp. pôžičiek a jej resp. ich poskytnutia žalovanému. V konaní nebolo doposiaľ preukázané, kedy malo dôjsť k vzniku záväzkového vzťahu, resp. vzťahov medzi
žalobcom a žalovaným, pretože konštatáciu súdu prvého stupňa, že ,, ... že žalobca požičal žalovanému vo forme viacerých ústnych zmlúv o pôžičkách v období rokov 2002 až 2005 sumu v celkovej výške niekdajších 1.480.000 Sk ..., je tak vágna, že v žiadnom prípade nie je možné o existencii nejakého právneho, resp. právnych vzťahov hovoriť. Každopádne je potrebné preukázať, a dôkazné bremeno je tu na žalobcovi, kedy mala byť tá ktorá ,,ústna zmluva“ uzavretá, čo bolo jej predmetom a koľko v skutočnosti na tú ktorú ,,ústnu zmluvu“ žalobca plnil žalovanému, akým spôsobom bola dohodnutá doba vrátenia a pod..
Z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov možno považovať odvolanie žalovaného za dôvodne podané, pretože súd prvého stupňa nevykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, keď ním doposiaľ zistený skutkový stav nie je možné podradiť pod hypotézu hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. je povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia, keď bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V predmetnom konaní bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť všetky potrebné rozhodujúce skutočnosti a tieto aj preukázať, že došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke a odovzdaniu peňazí, ktoré mali byť predmetom pôžičiek. Žalobca označil dôkazy (výsluch svedkov), ktorými mienil preukázať uzavretie zmlúv o pôžičke, ktorá povinnosť vyplynula predovšetkým zo skutočnosti, že žalovaný poprel akúkoľvek pôžičku a prevzatie finančných prostriedkov, tieto však ako bolo vyššie uvedené vôbec nevyhodnotil a to aj z toho uhla pohľadu, aká okolnosť významná pre rozhodnutie vo veci nimi bola preukázaná.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie i so zodpovedaním si všetkých pre rozhodnutie relevantných otázok, výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a až potom rozhodnúť opätovne o veci a podľa § 224 ods. 3 O.s.p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.