Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23CoE/76/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grősslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému A. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., M. J. XX, o 326,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 29. decembra 2011 č. k. -30, takto

rozhodol:

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa uznesením napadnutým odvolaním vyhlásil exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčeka pod sp. zn. neprípustnou a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol tak, že uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť náhradu trov exekúcie vo výške 104,53 eur súdnemu exekútorovi. Zároveň zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a tým, že exekučný titul, ktorým je v danom prípade notárska zápisnica, nie je spôsobilým exekučným titulom schopným vyvolať účinky exekučného titulu z dôvodu, že jeho vydanie bolo založené na neprijateľnej zmluvnej podmienke, ktorá je neplatnou, ktorou považoval splnomocnenie dlžníka udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi, advokátovi, Bratislava, Za kasárňou 1 na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Vychádzal z toho, že zmluva o úvere z 3.10.2003, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť v dohodnutých splátkach je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle a , nakoľko zmluvnými stranami sú dodávateľ - oprávnený, ktorého predmetom činnosti bolo poskytovanie pôžičiek a úverov, ktorý konal v rámci predmetu svojho podnikania a povinný je spotrebiteľom, nakoľko pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nerozhodným považoval, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, rozhodným považoval, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu dodávateľom. Zmluvnú podmienku, ktorou je v danom prípade splnomocnenie, považoval v zmysle ustanovením spotrebiteľskej zmluvy, spôsobujúcim značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorú považoval v súlade s odchylujúcou sa od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože sa ňou spotrebiteľ vopred vzdal svojich práv, ktoré mu priznáva , ktorá sa prieči dobrým mravom. Použitie dodávateľom zmluvnej podmienky v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorou je plnomocenstvo, považoval výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Splnomocnenie, ktoré malo založiť legitimitu exekučného titulu, znemožnilo spotrebiteľovi voľbu jeho

zástupcu, ktorý by ho zastupoval vo vzťahu k veriteľovi, prípadne v sporoch, ktoré by medzi nimi vznikli, si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jeho súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, t. j. aj splnomocneniu a následnému vyhláseniu o uznaní záväzku formou notárskej zápisnice. Poukázal na aplikáciu článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993, ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná , v zmysle ktorého nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ktoré je kogentným ustanovením, smerujúcim k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, bod 36 a Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). Splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra v úverovej zmluve považoval neurčitým, koncipovaným široko a všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice neplatným. Neplatným právnym úkonom splnomocnenie považoval aj z dôvodu, že v čase udelenia splnomocnenia žiadny záväzok neexistoval, i keď do budúcna bolo možné predpokladať jeho vznik, nie však jeho výšku. Udelením splnomocnenia sa dlžník vzdal vopred svojho práva záväzok (ne)uznať. Zástupca povinného tiež určil lehotu zaplatenia dlhu zjavne bez splnomocnenia povinným. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva obsahovala predtlač mena splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra, čím je spochybnený základný predpoklad, že splnomocnene bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Vzhľadom k tomu, že v zmysle existuje rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného, je splnomocnenie v zmysle neplatným právnym úkonom. Následne potom aj notárska zápisnica obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. Tomáš Kušnír je absolútne neplatná, na ktorú ex offo súd musí prihliadať. Rozhodnutie vo výroku o trovách konania odôvodnil ustanoveniami a Exekučného poriadku a tým, že k zastaveniu exekúcie prišlo zavinením oprávneného, ktoré videl v tom, že oprávnená navrhla vykonať exekúciu na základe neplatného exekučného titulu. Súdnemu exekútorovi prisúdil hodinovú odmenu v zmysle a vyhlášky č. za tri hodiny po 6,64 eur + 20% DPH 3,98, spolu 23,90 eur, v zmysle a citovanej vyhlášky paušálnu odmenu za päť úkonov po 3, eur vo výške 16, eur + 20% DPH 3, eur, spolu 19, eur, v zmysle citovanej vyhlášky hotové výdavky vo výške 55, eur a v zmysle citovanej vyhlášky náhradu za stratu času vo výške 5,28 eur. Zamietnutie oprávneným navrhovanej zmeny súdneho exekútora odôvodnil vyhlásením exekúcie neprípustnou a jej zastavením.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom ( v spojení s ), nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Namietal prekročenie právomoci exekučným súdom, nakoľko komplexne preskúmal exekučný titul vydaný podľa Exekučného poriadku následne po preskúmaní exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Podľa odvolateľa exekučný súd je pri prieskume exekučného titulu - notárskej zápisnice limitovaný ustanovením o notároch a notárskej činnosti, ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ustanovenie Notárskeho poriadku s tým, že štát v zmysle Notárskeho poriadku prevzal na seba zodpovednosť za škodu pri výkone notárskej činnosti. Notár pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi ( Notárskeho poriadku). Vyslovil názor, že odvolávať sa na nezákonnosť v štádiu výkonu práva na účely približovania sa k idei spravodlivosti nesmie viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych občianskych práv ustanovených zákonom, a tým k narušovaniu istoty v občianskoprávnych vzťahoch. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že vykonáva činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu náležiacemu notárovi tým, že posudzuje súlad so zákonom a dobrými mravmi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nepatrí. Preto, ak notár neodmietne v zmysle Notárskeho poriadku vykonať úkon, zanikne, podľa oprávneného, právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Argumentoval tiež tým, že v súlade s ustanovením Notárskeho poriadku všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou

mu zasahovať do garancie dodatočnej nezmeniteľnosti právneho úkonu, ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej zápisnice. Poukázal na to, že exekučný súd pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie exekučného titulu zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania za účelom posilňovania pozície spotrebiteľa, ktorý účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníkov konania. Odvolateľ uviedol, že postup exekučného súdu, ktorým zasiahol do platných notárskych listín (keďže úkon notára nebol napadnutý, platí, že úkon notára je platný a správny), ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určených adresátov (fyzických alebo právnických osôb), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný. Pokiaľ povinný dlžník nevyužil možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure alebo možnosť domáhať sa náhrady škody, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je notárskou zápisnicou viazaný rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. Namietal, že v štádiu posudzovania zákonných predpokladov pre poverenie na vykonanie exekúcie, ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery), nakoľko nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Navrhol prerušiť konanie podľa a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia Exekučného poriadku a čl. 1 ods. 1 veta prvá pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Podľa odvolateľa exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným, ktorý mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces a boli mu taktiež poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania pred súdom, oproti oprávnenému, s ktorým zaobchádzal odlišne, ktorý postup je vylúčený priamo i Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného exekučný súd porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy spôsobom nezlučiteľným s SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou boli ustanovenia , a Notárskeho poriadku a právne normy , a Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Rozhodnutie odôvodnil tiež normatívnou úpravou, nemajúcou v Slovenskej republike povahu prameňa práva, ktorou je smernica 93/13/EHS, ktorá bola implementovaná do nášho právneho poriadku a ktorá nemá priamy účinok a všeobecnú záväznosť nariadenia a navyše rozhodnutie založil neprípustne na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení. Odňatie možnosti účastníkom súdom konať pred súdom videl v tom, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na nelegálne vykonanom dokazovaní, nakoľko účastníci konania nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť. Nesprávne právne posúdenie videl v tom, že súd prvého stupňa posúdil plnomocenstvo neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiaden nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu, ktorou nie je oprávnený, oprávnenie uznať svoj dlh formou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný však mohol v zmysle kedykoľvek plnomocenstvo odvolať. Uviedol, že v zmysle , plnomocenstvo je jednostranný právny úkon, adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene zastúpeného, nie je však zmluvným ustanovením, na ktoré možno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa . Plnomocenstvo nie je neurčitým právnym úkonom, nakoľko z neho vyplýva prejav vôle povinného a generálne plnomocenstvo je tiež prípustné. Podľa odvolateľa, právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne z uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vznikol, pretože nešlo o budúce právo, t. j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. v nadväznosti na ust. . Udelenie plnomocenstva neznamená stratu možnosti povinného sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. možnosti výkonu určitého práva. Uviedol tiež, že povinný udelil plnú moc vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak, aby uvedené právne úkony vykonal zákonom predpísaným spôsobom, t. j. aby v notárskej zápisnici bol určený aj čas plnenia. Zástupca povinného konal pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice v rámci svojho

oprávnenia, ktoré neprekročil. Udelenie plnej moci advokátovi, ktorý nie je bežnou civilnou osobou, je v súlade s ust. o advokácii, nakoľko advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta. Napokon uviedol, že notárska zápisnica pre neprítomnosť oprávneného nie je v rozpore s ust. Exekučného poriadku, nakoľko uvedená požiadavka nevyplýva zo zákona a nemožno ju do citovaného ustanovenia doplniť ani výkladom.

Povinný vo vyjadrení k odvolaniu požiadal o možnosť zaplatenia dlhu v splátkach po 10 eur mesačne, nakoľko je nezamestnaným.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach odvolania, bez pojednávania, pretože nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní ( a ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Predmetom konania je zastavenie exekúcie v danej veci.

Predovšetkým bolo potrebným zodpovedať otázku viazanosti exekučného súdu notárskou zápisnicou, ktorú oprávnený namietal.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa odseku 2 písm. c) citovaného ustanovenia podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že exekučnými titulmi sú, okrem notárskej zápisnice, vykonateľné rozhodnutia. Vo všeobecnosti sa pod vykonateľnosťou rozumejú účinky rozhodnutia štátneho orgánu umožňujúce núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne. Prejavom materiálnej stránky vykonateľnosti podľa interpretovaného ustanovenia je to, že vykonateľné rozhodnutie priznáva právo na peňažné plnenie, ukladá povinnosť na nepeňažné plnenie alebo postihuje majetok, prípadne obmedzuje vlastnícke právo v dôsledku predovšetkým vecných práv k cudzím veciam. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach. Súd preverí materiálnu aj formálnu stránku vykonateľnosti. Formálna stránka spočíva v dodržaní notárskej zápisnice tak, ako je táto upravená v Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná priamo zákonom v Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom. Notárska zápisnica má obsahovať právny záväzok, oprávnenú osobu a povinnú osobu, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

V preskúmavanej veci správne preto postupoval súd prvého stupňa, ktorý skúmal formálnu i materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. Správne preto skúmal, či notárska zápisnica zo 13.8.2004 sp. zn. N 1688/2004, NZ 64355/2004 obsahuje prejav vôle povinného o uznaní právneho záväzku a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Uvedené preskúmanie nie je možným bez skúmania úverovej zmluvy z 3.10.2003 č. 1430075, nakoľko záväzok, ktorý mal povinný uznať a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, vyplýva práve z tejto zmluvy.

Z preskúmavanej notárskej zápisnice vyplýva, že v mene povinného konal Mgr. Tomáš Kušnír, advokát, Bratislava, Za kasárňou 1 na základe plnej moci, nachádzajúcej sa v zmluve o úvere. Zo zmluvy o úvere z 3.10.2003 č. 1430075 vyplýva, že na jej základe poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 398,33 eur (12 000 Sk), ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému vrátiť zvýšený o poplatok v celkovej výške 637,32 eur (19 200 Sk) v 15 dvojtýždňových splátkach po 42,49 eur (1 280 Sk) od 17.10.2003. Súčasťou uvedenej zmluvy o úvere je plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý mal preukázať

existenciu právneho vzťahu zastúpenia dlžníka - povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene splnomocnený advokát uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa alebo pre exekúciu podľa Exekučného poriadku a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Rozhodujúcim však je, či plnomocenstvo osvedčuje právny vzťah zastúpenia.

Podľa , zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve. Podľa (ďalej len „“) pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona, na základe rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme: 1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či iného štátneho orgánu, 2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie). Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme: a) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. nazýva takúto zmluvu dohodou o plnomocenstve (). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú právny vzťah zastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa právnej pomoci uzavreté medzi klientom a advokátom, b) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný predmetom a obsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia; c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.

V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal 3.10.2003 s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon a zo zmluvy o úvere nevyplýva, že takáto zmluva bola aj platne uzavretá, ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy, okrem súhlasu s prijatou sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník prejaviť. S uvedeného vyplýva, že existencia dohody o plnej moci z predmetnej úverovej zmluvy nevyplýva a jej uzavretie v písomnej forme v inej zmluve, resp. samostatnej, než spomínaná úverová zmluva, oprávnený ani netvrdil, pričom v zmysle , ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme - písomnej forme notárskej zápisnice, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne, pričom v prípade, ak právny úkon nebol urobený v písomnej forme, ktorú vyžaduje zákon, je neplatný ( ). Z uvedeného preto vyplýva, že skúmaná notárska zápisnica, predložená exekučným titulom, je neplatným právnym úkonom, ktorý nemá vlastnosti exekučného titulu, nakoľko v mene povinného konal advokát bez dohody o plnej moci s povinným.

Platným právnym úkonom podľa je taký právny úkon, v ktorého prípade prišlo k prejavu vôle slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.

Podľa o advokácii v platnom znení, každý má právo na poskytnutie právnej pomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.

Takáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači úverovej zmluvy, v textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné podmienky pre poskytnutú výšku úveru a podmienky jej vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na

základe plnomocenstva obhajovať záujmy splnomocniteľa. Odvolací súd dospel k záveru, že nie je možné jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý obhajuje jeho záujmy.

Okrem už uvedeného, zo zmluvy o úvere vyplýva, že plnomocenstvo je začlenené do uvedenej úverovej zmluvy tak, aby dlžník - povinný v prípade svojho prvoradého záujmu o poskytnutie úveru od veriteľa

- oprávneného, súčasne súhlasil s prezentovaním aj plnomocenstva pre práve s veriteľom vopred vybraným splnomocnencom, ktorá skutočnosť vyplýva z toho, že úverovú zmluvu ako celok mal veriteľ vopred pripravenú a dopisoval do nej len údaje týkajúce sa povinného. Uvedené ustanovenie tak splýva s ostatnými štandardne dojednanými ustanoveniami zmluvy a z preskúmavanej zmluvy vyplýva, že dlžník

- povinný si uvedené ustanovenie vopred nedojednal, ale bol nútený odmietnuť uvedenú zmluvu ako celok alebo sa podrobiť všetkým jej ustanoveniam, t. j. aj prezentácii plnomocenstva o dohode o právnom zastupovaní práve veriteľom vopred vybraným splnomocnencom. Okrem uvedeného, je potrebné si uvedomiť dosah právnych úkonov, na ktoré by právne zastupovanie, pokiaľ by existovalo, oprávňovalo splnomocnenca, ktorým bolo uznanie záväzku a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedeného preto vyplýva, že pokiaľ by aj dlžník mal v úmysle prezentovať podpísaním úverovej zmluvy, do nej veriteľom včlenené plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho vzťahu zastúpenia, vzhľadom k tomu, že právny vzťah zastúpenia neexistoval, nemohol domnelý zástupca povinného zastupovať povinného pri vyhlásení o uznaní právneho záväzku a v notárskej zápisnici súhlasiť s jej vykonateľnosťou.

V danom prípade právny vzťah účastníkov je založený na zmluve o úvere, uzavretej 3.10.2003.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formuláru mal oprávnený už pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ustanovenie , účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004, zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový , ktorý v pôvodnom znení v zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa alebo , alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa , sa primerane použijú ustanovenia s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

0/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ustanovení rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa , ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1.1.2008 v spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Vychádzajúc z uvedených právnych predpisov je nesporné, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle v znení od 24.11.2004, keďže jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou, preto je potrebné pri jej skúmaní aplikovať normy spotrebiteľského práva.

Podľa (v znení do 31.12.2007 vzhľadom k uzavretiu zmluvy 11.1.2005) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "").

Podľa v znení účinnom do 31.12.2007 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu ustanovení uvedených v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle prvá veta , nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa prvá veta ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu dopĺňaný a precizovaný. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS.

Plnomocenstvo je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru odvolacieho súdu je však dojednanie plnomocenstva v takej forme v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle neplatná. Svoj názor odvolací súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na

podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť. Obsah zmluvy bol vopred daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Rovnako obsah plnomocenstva bol dodávateľom vopred pripravený.

Odvolací súd dospel k záveru, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy neovplyvní, na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica (pričom plnomocenstvo si spotrebiteľ osobitne nevyjednal).

Uvedené skutočnosti sú zrejmé zo zmluvy o úvere a viedli odvolací súd k tomu, že podrobil súdnej kontrole plnomocenstvo berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či plnomocenstvo začlenené v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa v zmysle .

Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň tým vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu.

Odvolací súd považoval výkon práv oprávneného podľa plnomocenstva s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha plnomocenstva dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie plnomocenstva a následné konanie pred notárom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl. a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k názoru, že dojednanie plnomocenstva v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä a nasl. , ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS.

Ak bola vydaná notárska zápisnica na základe plnomocenstva, ktoré je vyhodnotené ako neprijateľná zmluvná podmienka a ktorú odvolací súd považuje ako celok za neprijateľnú a neplatnú, tak v zmysle ust. , súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil v zmysle Exekučného poriadku, nakoľko poverením z 25.11.2004 č. 5201022660 poveril Okresný súd Dunajská Streda vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčeka.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania ( a ).

Súčasťou odvolania bolo aj podanie oprávneného označené : „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci ktorého podania poukázal na skutočnosť, že exekučný súd pri skúmaní formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti notárskej zápisnice je oprávnený skúmať len dodržanie formy notárskej zápisnice v zmysle Notárskeho poriadku a vyznačenie oprávnenej

a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou s tým, že žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Uviedol, že podstatným je posúdiť splnomocnenie z hľadiska jeho koncipovania široko a všeobecne, z hľadiska obmedzenia zmluvnej voľnosti povinného pri výbere advokáta, z hľadiska vzdania sa povinným práva uznať prípadný záväzok a z hľadiska, či zástupca povinného, ktorý určil lehotu splnenia dlhu tak urobil bez splnomocnenia povinným. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení : 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy a 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil v napadnutom uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného ustanovenia zmluvy z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bol platne uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci. Z uvedených dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už

rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.