Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoP-111-2013.pdf
PDF · 76.38 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoP/111/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľky U.. J. Z. L., bytom Z., M. XXX/XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr Ažaltovič a partners s.r.o., so sídlom Trenčín, Potočná 41/109 proti odporcovi Ing. P. Z., bytom Z. - K., O. X. XXX/XX, t. č. Z., M. XXX/XX, o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom Z., R., nar. XX.XX.XXXX a R., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpeným kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 6. mája 2013, č.k. 30P/336/2012-206, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu a upravil ich práva a povinnosti k maloletým deťom, pochádzajúcim z manželstva, na čas po rozvode tak, že maloletých zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, odporcu zaviazal k plateniu výživného 130 Eur mesačne na mal. R. a 110 Eur mesačne na mal. R. a jeho oprávnenie stretávať sa s maloletými určil bez obmedzenia po vzájomnej dohode s navrhovateľkou. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 144 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na jej náhradu. K dôvodom rozvodu manželstva okresný súd uviedol, že možno konštatovať hlboký a trvalý rozvrat manželstva, čím boli naplnené predpoklady ustanovenia § 23 ods. 1 až 3 Zákona o rodine. O zverení maloletých na čas po rozvode do osobnej starostlivosti navrhovateľky rozhodol okresný súd podľa ust. 24 ods. 1 Zákona o rodine, keď sa priklonil k návrhu kolízneho opatrovníka a navrhovateľky a vychádzal z týchto skutočností: Až do rozvodu manželstva zabezpečovali výchovu a starostlivosť o oboch maloletých obaja rodičia na základe vzájomnej dohody. Náklady na domácnosť znáša predovšetkým navrhovateľka. Navrhovateľka a odporca vlastnia a užívajú dva bezprostredne susediace byty, ktoré sú stavebne prepojené. O striedavej osobnej starostlivosti sa účastníci v priebehu konania nevedeli dohodnúť, aj preto, že odporca nesúhlasil prvotne ani s rozvodom manželstva. Okresný súd pri zverení maloletých zohľadnil napokon i to, že mladšie z detí navrhovateľka v čase rozhodnutia súdu ešte kojila. V nadväznosti na zverenie maloletých navrhovateľke určil okresný súd otcovi vyživovaciu povinnosť podľa ust. § 62 ods. 1 až 5 Zákona o rodine, keď okrem iného vychádzal z príjmu odporcu vo výške 1.005,07 Eur mesačne. Vzhľadom na prepojenosť domácností navrhovateľky a odporcu, ako aj doterajší spôsob ich spolužitia s maloletými, ponechal okresný súd styk otca s maloletými bez obmedzenia s realizáciou na základe dohody s navrhovateľkou.
Proti rozsudku okresného súdu v časti zverenia maloletých podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu v časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky zmeniť a maloletých zveriť do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Iba takéto rozhodnutie považoval odporca za spravodlivé, keďže sa zúčastnil oboch pôrodov, so starším synom bol takmer tri roky na rodičovskej dovolenke, takmer výlučne vodí staršieho syna do škôlky a väčšinou i zo škôlky, vzájomne si s deťmi dôverujú a deti v ňom majú oporu, s deťmi stále žije a bude žiť ako normálny rodič, trávi s nimi maximum svojho času. Podľa odporcu nebudú maloletí ukrátení o prítomnosť matky ani v prípade striedavej osobnej starostlivosti a budú s ňou môcť byť v každodennom kontakte, ako doteraz. Striedavú osobnú starostlivosť považoval iba za akt formálnej spravodlivosti, pričom deti nebudú musieť pociťovať žiadne zmeny. Pre ilustráciu fungovania rodiny po rozvode popísal niekoľko situácií, ktoré sa v rodine udiali po rozvode. Odporca poukázal aj na to, že počas konania pred okresným súdom sa sústredil na záchranu manželstva a principiálne sa odmietal podieľať na rozvrate rodiny. Preto sa nesústredil na riešenie situácie, ktorá by mohla nastať po rozvode, a to bol dôvod, prečo iniciatíva k dohode o striedavej osobnej starostlivosti z jeho strany nebola.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadala rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vzhľadom na to, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia okresného súdu, kedy odporca striedavú osobnú starostlivosť odmietal, považovala všetky tvrdenia odporcu v odvolaní za nespôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Tieto tvrdenia mal odporca možnosť uplatniť už pred okresným súdom, preto sú z procesných dôvodov v odvolacom konaní neprípustné.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, že je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.
Z odvolania odporcu je zrejmé, že ním požadovaná zmena napadnutého rozhodnutia v podobe nariadenia striedavej osobnej starostlivosti je motivovaná jeho záujmom na rovnakom rozsahu práv a povinností, a vôbec všeobecne na rovnakom rozsahu akéhokoľvek (nielen právneho) vzťahu oboch rodičov k maloletým. Iba takéto riešenie vníma odporca ako spravodlivé. Pripúšťa, že k zmene faktických pomerov vo vzťahu k deťom nedôjde. Možno sa stotožniť s odporcom, že v danom prípade je skutočne dopad akéhokoľvek súdneho rozhodnutia na faktický výkon starostlivosti o deti prakticky bezvýznamný, no i tak musí byť rozhodnutie súdu svojim obsahom v najlepšom záujme maloletých detí. Napriek rozvodu manželstva dokázali obaja rodičia v maximálnej miere zabrániť dopadu narušenia ich vzájomného vzťahu na deti. O deti sa počas rozvodového konania starali v zásade rovnako ako predtým a z odvolania odporcu sa podáva, že k zmene nedošlo ani po rozvode. Je zrejmé, že vo vzťahu k deťom konajú obaja rodičia citlivo a racionálne. S týmto prístupom nachádzajú rodičia sami riešenia, ktoré sú aj v zložitej rodinnej situácii v záujme maloletých detí. Za daného stavu sa tak natíska otázka samotnej potreby ingerencie verejnej moci do ich pomerov k deťom. Zákonnú úpravu obligatórne vyžadujúcu súdne rozhodnutie, či prinajmenšom schválenie rodičovskej dohody o úprave práv a povinností k maloletým deťom v prípade rozvodu manželstva (ust. § 24 Zákona o rodine) možno za daného stavu považovať za nedokonalú. Bolo teda úlohou okresného súdu, aby túto nedokonalosť, spočívajúcu v nutnosti úpravy pomerov k deťom aj tam, kde táto úprava nie je nutná, odstránil vhodnou aplikáciou. Keďže na viacero príležitostí daných súdom na uzavretie rodičovskej dohody rodičia nereagovali uzavretím tejto dohody, musel okresný súd upraviť práva a povinnosti k maloletým deťom vlastným rozhodnutím. Pokiaľ chcel prijať úpravu, čo najviac sa približujúcu existujúcej vyhovujúcej forme starostlivosti rodičov o maloletých, rozhodol správne, ak sa bez dohody rodičov nepriklonil k striedavej osobnej starostlivosti, ale k zvereniu maloletých jednému z rodičov za súčasného neobmedzeného styku druhého rodiča. Je potrebné si uvedomiť, že osobná starostlivosť jedného rodiča nepredstavuje obmedzenie rodičovských práv a ani povinností druhého rodiča (ust. § 28 Zákona o rodine). Starostlivosť o deti je v rovnakom rozsahu povinnosťou oboch rodičov, tak spolužijúcich, ako aj žijúcich oddelene. Osobná starostlivosť je pojem užší, ako pojem starostlivosť, a zahŕňa plnenie povinností bezprostredne súvisiacich s opaterou dieťaťa, a to zo strany toho rodiča, v ktorého prítomnosti dieťa je. Z rozhodnutia o zverení maloletých do osobnej starostlivosti navrhovateľky so súčasným neobmedzeným stykom odporcu tak vyplýva iba to, že o základné potreby detí je povinná sa postarať matka, pokiaľ s nimi nie je otec. To v zásade zodpovedá aj existujúcemu modelu, keď bežné každodenné potreby maloletých, ako strava a ošatenie zabezpečuje v prevažnej miere navrhovateľka. Pokiaľ by však súd autoritatívne určil, že v osobnej starostlivosti sa rodičia budú striedať v konkrétnych intervaloch, prakticky by sa vzdialil od existujúceho vyhovujúceho modelu. Povedal by tým, že navrhovateľka zabezpečí opateru a základné potreby maloletých v jednom konkrétnom čase a odporca zabezpečí to isté v zostávajúcom konkrétnom čase. Paradoxne by tak nariadením striedavej osobnej starostlivosti zasiahol do dobre fungujúcich vzťahov rodičov voči maloletým viac, ako je tomu pri riešení, ktoré prijal okresný súd v napadnutom rozhodnutí, a ktorým ich fakticky kopíruje. Odporcom požadovaná striedavá osobná starostlivosť by tak možno bola riešením vnímaným subjektívne z jeho strany ako riešenie spravodlivé, no svojim obsahom by v danom prípade nebola v záujme maloletých zďaleka do takej miery, ako úprava prijatá napadnutým rozhodnutím, ktorá sa najviac približuje existujúcemu faktickému stavu. A tým je stav, na ktorom nie je dôvod nič meniť, pretože sa ukázal ako vyhovujúci najmä maloletým.
Keďže bolo o otázke zverenia maloletých detí na čas po rozvode rozhodnuté okresným súdom správne, krajský súd napadnuté rozhodnutie v dotknutej časti potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .