Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_23C-95-2012.pdf
PDF · 185.91 KB
Case nature
Area
Subarea
23C/95/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Ildikó Vekrbauerovou v právnej veci navrhovateľa: Š. G., O.. XX.X.XXXX, V. R. XX, XXX XX M., právne zastúpeného JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, AK so sídlom Floriánska 19, 040 01 Košice, proti odporcom: v 1. rade: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 821 85 Bratislava, 2. rade: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom takto
rozhodol:
I. Návrh voči odporcovi v 2. rade z a m i e t a.
II. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade náhradu trov konania odporcovi v 1. rade nepriznáva.
III. Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade náhradu trov konania odporcovi v 2. rade nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 12.6.2002 v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 23C/415/2002 domáhal pôvodne voči odporcovi v 1. rade zaplatenia sumy 1.272.101,20 Sk (42.226,02 eur) a úroku z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 1.413.786,20 Sk (46.929,10 eur) od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 1.197.324,20 Sk (39.743,88 eur) od 1.1.2002 do zaplatenia a trov konania.
Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach bolo dňa 11.11.1997 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie voči navrhovateľovi pre podozrenie spáchania trestného činu neoprávneného podnikania, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 118 ods. 1, 3 Trestného zákona a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 Trestného zákona. Po vznesení obvinenia voči navrhovateľovi, Krajská prokuratúra v Košiciach dňa 5.2.1998 vydala opatrenie sp. zn. 2Kv 53/97 v súlade s § 79b Trestného poriadku, ktorým zaistila peňažné prostriedky na podnikateľských ako aj súkromných účtoch navrhovateľa, ktoré boli vedené v ČSOB, a.s., pobočka Košice a v AG Banke, a.s., pobočka Košice. Navrhovateľ sa o zaistení svojich peňažných prostriedkov na základe vyššie uvedeného opatrenia dozvedel až od peňažných ústavov. V roku 1999 odborníci začali avizovať rozsiahle problémy s likviditou AG Banky, a.s., v ktorej mal okrem iného aj navrhovateľ vedené účty, na ktorých sa nachádzali jeho peňažné prostriedky a boli zaistené opatrením prokurátora Krajskej prokuratúry a to konkrétne: 1. súkromný devízový účet č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX, na ktorom sa nachádzalo ku dňu 3.12.1999 27.025,88 USD, 2. podnikateľský korunový účet č. XXXXXXXX/XXXX, na ktorom sa nachádzala ku dňu 31.3.2000 čiastka 260.512,12 Sk. Navrhovateľ, voči ktorému sa viedlo
trestné stíhanie nebol oprávnený disponovať s peňažnými prostriedkami na zaistených účtoch a preto požiadal listom zo dňa 22.7.1999 Krajskú prokuratúru v Košiciach o prevod zaistených peňažných prostriedkov v AG Banke, a. s. do inej bankovej inštitúcie. Dôvodom jeho žiadosti bola predovšetkým skutočnosť, že ak by mal sám prístup k svojím peňažným prostriedkom v AG Banke, a.s., v ktorej ako klient pre jej ťažkosti a zlé hospodárenie a predvídané následky stratil dôveru, v snahe predísť škode na vlastnom majetku by urýchlene učinil kroky vedúce k prevodu jeho peňažných prostriedkov do iného peňažného ústavu. Tejto žiadosti navrhovateľa nebolo odporcom v 1. rade vyhovené, pretože ako uviedol L.. F. - prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach vo svojej odpovedi dňa 11.8.1999: „... prokuratúra nie je oprávnená zasahovať do činnosti bánk...“. Navrhovateľ vedomý si následkov vyhlásenia nútenej správy na AG Banku, a.s. listom zo dňa 1.12.1999 opätovne požiadal príslušného dozorujúceho prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach o prevod zaistených peňažných prostriedkov do inej bankovej inštitúcie, avšak bezúspešne. Od dozorujúceho prokurátora navrhovateľ nepožadoval zásah do činnosti banky ako sa domnieval prokurátor, ale len výlučne ochranu svojich peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na zaistených účtoch v banke, ktorá sa stala nedôveryhodnou pre navrhovateľa ako majiteľa účtov a vlastníka vložených finančných prostriedkov. Proti uvedenému postupu prokurátora podal navrhovateľ dňa 27.1.2000 sťažnosť adresovanú odporcovi v 1. rade, ktorý ho však len písomne upovedomil, že sťažnosť bola postúpená na vybavenie Krajskému prokurátorovi v Košiciach. Po viacerých výzvach navrhovateľa až po uplynutí takmer 4 mesiacoch, dňa 7.4.2000 opätovne L.. L. F. - prokurátor Krajskej prokuratúry, proti ktorého nekonaniu a nesprávnemu postupu bola podaná sťažnosť navrhovateľa, oznámil navrhovateľovi, že prokuratúra nie je orgánom vykonávajúci bankový dohľad a nemôže zodpovedať za hospodárnosť činnosti jednotlivých bánk. Tým, že by prokurátor vyhovel žiadosti navrhovateľa a nariadil, resp. súhlasil s prevodom peňažných prostriedkov napr. na účet navrhovateľa v ČSOB, a.s. Košice, ktorý taktiež podliehal zaisteniu, čo by nebolo v rozpore s účelom zaistenia peňažných prostriedkov v trestnom konaní, ale práve naopak takýmto svojím konaním by naplnil požiadavku jednej zo základných zásad trestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, ktorá ukladá orgánom činným v trestnom konaní povinnosť dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Zaistenie účtu predstavuje obmedzenie vlastníckeho práva, jedného zo základných práv navrhovateľa garantovaného ústavou SR. Zároveň čl. 13 ods. 4 Ústavy SR zakotvuje povinnosť pri každom obmedzovaní práv a slobôd občanov dbať na ich podstatu a zmysel. Podľa názoru navrhovateľa je proti podstate a zmyslu inštitútu zaistenie účtu podľa Trestného poriadku, aby príslušný orgán činný v trestnom konaní vydávajúci takéto rozhodnutie nekládol dôraz na zabezpečenie ochrany týchto peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na zaistených účtoch pred zlým hospodárením banky, ktorá vedie zaistený účet a to najmä vtedy, ak ho na to, navrhovateľ ako majiteľ zaistených účtov niekoľkokrát písomne upozornil. Navrhovateľ je toho názoru, že pri obmedzovaní práv a slobôd v rámci trestného konania, musia príslušné orgány činné v trestnom konaní, zabezpečiť aj dôslednú starostlivosť o jednotlivé veci, ktoré sú postihnuté ich obmedzujúcimi rozhodnutiami. Dôvodnosť obáv navrhovateľa ohľadom jeho peňažných prostriedkov na účtoch v AG Banke, a.s. sa naplnila dňa 3.12.1999, kedy Národná banka Slovenska vyhlásila AG Banku za neschopnú vyplácať vklady a zároveň došlo k opatreniu zákazu disponovania so všetkými účtami vedenými v tejto banke, ktoré sa stali nedostupnými pre majiteľov účtov. Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje čiastočnú ochranu vkladov zavedením zák. č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov, avšak podľa tohto zákona je poskytovaná len ochrana vkladov fyzických osôb s výnimkou vkladov fyzických osôb - podnikateľov zriadených na účely podnikania. Navrhovateľ poukázal na § 9 vyššie uvedeného zákona a uviedol, že v prípade náhrady nedostupných vkladov AG Banky a.s. bola stanovená maximálna výška náhrady za nedostupný vklad do sumy 310.500,- Sk. Navrhovateľ mal v AG Banke, a.s. ku dňu 3.12.1999, kedy Národná banka Slovenska vyhlásila AG Banku za neschopnú vyplácať vklady na zaistených účtoch peňažné prostriedky na súkromnom devízovom účte č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX vo výške 27.025,88 USD, čo pri kurze 42,673 Sk/1 USD platnom k 3.12.1999 predstavovalo čiastku 1.153.275,30 Sk a na korunovom podnikateľskom účte navrhovateľa č. XXXXXXXX/XXXX sa nachádzala ku dňu 31.3.2000 čiastka 260.512,12 Sk. Spolu teda ostalo v AG Banke navrhovateľovi zablokovaných 1.413.787,40 Sk. Po ukončení vyšetrovania vyšetrovateľ KÚV PZ SR v Košiciach rozhodol uznesením zo dňa 29.6.2001 ČVS:VP-46/20-1997, podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o zastavení trestného stíhania voči navrhovateľovi, lebo skutok pre ktorý sa viedlo trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001. Príslušný prokurátor odporcu v 1. rade zároveň dňa 28.6.2001 vydal rozhodnutie o zrušení príkazu na zaistenie účtov, ktoré mal navrhovateľ vedené v AG Banke, a.s., pobočka Košice, v konkurze. Po predložení rozhodnutia o zrušení príkazu na zaistenie účtov navrhovateľa, Fond ochrany vkladov poskytol navrhovateľovi finančnú náhradu avšak len vo výške 216.461,97 Sk, čo predstavuje len časť z celkovej sumy X.XXX.XXX,XX Sk,
nachádzajúcich sa na účtoch navrhovateľa v AG Banke, a.s., ktoré boli postihnuté rozhodnutím odporcu v 1. rade sp. zn. 2KV 53/97 , ktorým zaistil peňažné prostriedky na podnikateľskom a súkromnom účte navrhovateľa. Navrhovateľ okrem škody (rozdiel medzi finančnými prostriedkami nachádzajúcich sa na zaistených účtoch a náhradou vyplatenou Fondom ochrany vkladov 1.413.786,20 Sk - 216.461,97 Sk), ktorú vyčísľuje čiastkou 1.197.324,20 Sk, utrpel v príčinnej súvislosti so zaistením účtov dozorujúcim prokurátorom odporcu v 1. rade v AG Banke, a.s. aj ďalšiu škodu vo výške 74.777,- Sk. Zaistením účtov rozhodnutím prokurátora odporcu v 1. rade zo dňa 5.2.1998 bolo navrhovateľovi znemožnené disponovať s jeho peňažnými prostriedkami v plnom rozsahu, preto navrhovateľ bol nútený požiadať správcu dane - Daňový úrad Košice III o povolenie odkladu zaplatenia dane z príjmu fyzických osôb za rok 1998 od 1.4.1998 do 31.3.1999, jeho žiadosti bolo vyhovené, avšak po uplynutí doby odkladu navrhovateľovi bol správcom dane rozhodnutím zo dňa 2.7.1999 č. 697/240/14898-Eč/99Dem vyrúbený v súlade s § 59 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe dani a poplatkov v znení neskorších predpisov úrok vo výške 140% dvojnásobku diskontnej sadzby vo výške 106.824,- Sk z dôvodu povolenia odkladu. Neskôr na základe žiadosti navrhovateľa po uvedení dôvodov odkladu správca dane rozhodnutím zo dňa 22.9.1999 povolil úľavu z úroku v sume 32.047,- Sk a výška úroku za povolenie odkladu sa znížila na 74.777,- Sk. Navrhovateľ požiadal dňa 30.3.1998 prokurátora odporcu v 1. rade o uvoľnenie blokácie čiastky, ktorá zodpovedala výške dane z príjmu navrhovateľa, avšak ako v predchádzajúcich prípadoch k žiadosti bolo zaujaté záporné stanovisko. Navrhovateľ teda utrpel v príčinnej súvislosti so zaistením účtov dozorujúcim prokurátorom škodu vo výške 1.272.101,20 Sk (1.197.324, 20 Sk + 74.770,- Sk), pričom je toho názoru, že táto škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom prokurátora, za ktorý nesie zodpovednosť odporca v 1. rade. Navrhovateľ vo svojom návrhu poukázal na ust. § 162 zák. č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom prokurátora. Ďalej navrhovateľ poukázal aj na ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb. podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. V právnych vzťahoch upravených citovaným zákonom vystupuje v mene štátu ústredný orgán. Odporca v 1. rade je pasívne legimitovaný v tomto konaní, pretože podľa § 40 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, Generálna prokuratúra je ústredný štátny orgán.
Odporca v 1. rade sa k návrhu vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 24.9.2002, v ktorom uviedol, že ust. § 162 ods. 1 zák. č. 154/2002 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry jednoznačne ustanovuje, že za škodu spôsobenú rozhodnutím prokurátora alebo jeho nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát, pričom túto zodpovednosť štátu upravuje zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Odporca v 1. rade poukázal a citoval ust. § 25 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 prvá veta, druhá veta, štvrtá veta, § 9 ods. 2 a § 10 zák. č. 58/1969 Zb. a argumentoval, že je zrejmé, že za škodu spôsobenú v trestnom konaní rozhodnutím prokurátora alebo jeho nesprávnym úradným postupom zodpovedá Slovenská republika podľa citovaného zákona, v mene ktorej vystupuje v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je vecne legitimovaná v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej v trestnom konaní rozhodnutím prokurátora alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 58/1969 Zb. Ustanovenie § 40 ods. 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, podľa ktorého je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ústredným štátnym orgánom, nie je nepriamou novelizáciou zák. č. 58/1969 Zb. . Nepriamou novelizáciou by bolo ustanovenie v zák. č. 153/2001 Z. z. alebo v inom zákone, ktoré by expressis verbis, nerešpektujúc § 9 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. , ustanovovalo, že „za škodu spôsobenú v trestnom konaní rozhodnutím prokurátora alebo jeho nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát, v mene ktorého vystupuje v právnych vzťahoch upravených v zák. č. 58/1969 Zb. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky“. Takéto ustanovenie sa však nenachádza v právnom poriadku Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odporca v 1. rade navrhol, aby súd voči odporcovi v 1. rade návrh zamietol v celom rozsahu.
Okresný súd Košice I uznesením č. k. 23C/415/02-94a zo dňa 28.7.2003 v spojení s opravným uznesením č. k. 23C/415/2002 -341 zo dňa 3.8.2009 pripustil, aby do konania na strane odporcu v 2. rade vstúpila SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 23C/415/02 -154 zo dňa 17.6.2004 návrh zamietol v celom rozsahu a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti vyššie uvedenému rozsudku navrhovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 14Co 301/04 -188 zo dňa 20.9.2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. III ÚS 117/06 -53 zo dňa 23.8.2006 rozhodol tak, že základné právo Š. G. podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14Co 301/04 -188 z 20.9.2005 porušené bolo, zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 14Co 301/04 -188 z 20.9.2005 a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol, Štefanovi Luptákovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk a Krajský súd v Košiciach zaviazal túto sumu zaplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a uložil povinnosť Krajskému súdu v Košiciach zaplatiť náhradu trov konania Štefanovi Luptákovi v sume 5.302,- Sk na adresu jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu a sťažnosti Štefana Luptáka vo zvyšnej časti nevyhovel.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 4Co/96/2007 -219 zo dňa 10.10.2007 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 23C/415/2002 -154 zo dňa 17.6.2004 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 23C/415/2002 -367 zo dňa 8.10.2009 zaviazal odporcu v 2. rade k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 39.616,54 eur a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 38.281,68 eur od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 eur od 1.1.2002 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol voči odporcovi v 2. rade, návrh v celom rozsahu zamietol vo vzťahu k odporcovi v 1. rade a zaviazal odporcu v 2. rade k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi na účet advokáta JUDr. Milana Kuzmu 6.038,- eur a na účet advokáta JUDr. Ondreja Lučivjanského 5.822,21 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4Co/53/2010 -406 zo dňa 30.9.2010 potvrdil vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti ako aj vo výroku o trovách konania a zaviazal odporcu v 2. rade nahradiť trovy odvolacieho konania navrhovateľa vo výške 506,78 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Ondreja Lučivjanského, AK so sídlom Floriánska 16, Košice.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3M Cdo 18/2011 zo dňa 13.9.2012 zrušil rozsudok a) Krajského súdu v Košiciach z 30.9.2010 sp. zn. 4Co 53/2010 a b) Okresného súdu Košice I z 8.10.2009 č. k. 23C/415/2002 -367 vo výroku, ktorým bol odporca v 2. rade zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 39.616,54 eur a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 38.281,68 eur od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 eur od 1.1.2002 do zaplatenia a zároveň zrušil výrok tohto rozsudku o trovách konania. Vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení vyššieho uvedeného uznesenia okrem iného uviedol, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu odporcu v 2. rade napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu a tiež odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa mimoriadnym dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že nimi bol porušený zákon uviedol, že v konaní došlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1, písm. b) O.s.p.) a napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1, písm. c) O.s.p.). Mimoriadne dovolanie napadnutým rozsudkom vytýka ich nepreskúmateľnosť. V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu, publikovaného pod R 111/1998, je generálnym prokurátorom vytýkané nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu kvalifikované ako tzv. iná vada konania (§ 241 ods. 2, písm. b) O.s.p., resp. § 243f ods. 1, písm. b) O.s.p.). Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutie súdu (až na výnimky viď napr. § 157 ods. 4 O.s.p. alebo § 219 ods. 2 O.s.p.) musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku; zákon mu ukladá vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup dostatočne vysvetliť s poukazom na rozhodujúce skutkové okolnosti a tiež ich právne posúdenie. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované ustanovenia a prečo pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť
jasne a zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých otázkach, ktoré sú pre posúdenie veci významné. Ak rozhodnutie súdu nemá uvedené náležitosti, je nepreskúmateľné.
V prejednávanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní (§ 18 zák. č. 58/1969 Zb. ). Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (viď § 20 zák. č. 58/1969 Zb. ).
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že v preskúmavanej veci sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom, dostatočne ale nevysvetlili v čom spočíva ich danosť.
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup prokurátora v preskúmavanej veci bol neprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že prokurátor tento postup nezachoval. V predmetnom konaní navrhovateľ netvrdil, že by samo zaistenie jeho finančných prostriedkov bolo nesprávnym úradným postupom; namietal , že prokurátor nereagoval primerane na jeho upozornenie o ohrození prosperity banky, v ktorej boli zaistené finančné prostriedky. Pri posudzovaní opodstatnenosti tohto tvrdenia bolo potrebné zohľadniť § 79b ods. 1 a 4 Trestného poriadku vymedzujúci podmienky, za ktorých môže prokurátor zrušiť alebo obmedziť existujúce zaistenie peňazí na účte v banke. Súdy nižších stupňov konštatovali, že prokurátor sa dopustil nesprávneho úradného postupu, v odôvodneniach svojich rozhodnutí ale nevysvetlili, konkrétne ktoré ustanovenia prokurátor porušil (nerešpektoval) a aký mal byť podľa ich názoru správny (zákonu zodpovedajúci) postup prokurátora po doručení predmetného upozornenia. Odôvodnenia ich rozhodnutí nekonkretizujú, podľa ktorého ustanovenia a akého všeobecne záväzného právneho predpisu mal prokurátor konať tak, aby jeho postup nebol súdmi považovaný za nesprávny úradný postup a aby nedošlo ku škode, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáhal. Nevysvetleným v odôvodneniach ich rozhodnutí teda zostalo predovšetkým to, konkrétne ktorú (z ktorého ustanovenia vyplývajúcu) povinnosť prokurátor nesplnil. Z týchto dôvodov najvyšší súd konštatoval, že myšlienkový postup súdov nie je dostatočne vysvetlený a ich rozhodnutia sú v tomto smere nepreskúmateľné.
Súdy v danej veci nepodali zrozumiteľný a jasný výklad ani pokiaľ ide o podstatu údajnej navrhovateľovej škody. Zo spisu vyplýva, že navrhovateľ podal návrh o náhradu škody, okrem toho, ale uplatnil svoje nároky voči banke v konkurznom konaní (viď medzi iným strana 7 rozsudku súdu prvého stupňa). So zreteľom na to mali súdy uviesť, na akom podklade bolo možné pred jeho právoplatným skončením konkurzného konania ustáliť, že u navrhovateľa nastala škoda (a v akej výške), navyše škoda za ktorú by zodpovedal štát (§18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. ). Súdy v tomto smere svoj myšlienkový postup adekvátne neodôvodnili a obmedzili sa na len na výpočet finančnej straty, ktorú navrhovateľ v danom prípade zaznamenal. V dôsledku toho odôvodnenia ich rozhodnutí nezodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. .
Vzhľadom na to, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov sú v danej veci nepreskúmateľné tak pokiaľ ide o prvý z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu (nesprávny úradný postup), ako aj druhý z predpokladov tejto zodpovednosti (vznik škody), neodôvodnenými zostali aj závery súdov o existencii príčinnej súvislosti medzi postupom prokurátora a vznikom navrhovateľom tvrdenej škody.
K vyššie uvedenému najvyšší súd uviedol, že generálny prokurátor opodstatnene namietal aj to, že súd prvého stupňa nevysvetlil, z čoho vyvodil záver, že navrhovateľovi patrí úrok z omeškania (súd iba skonštatoval, že ide o príslušenstvo podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a že ho priznal zo sumy 38.281,68 eur od 3.12.1999 do 31.12.2001, kedy navrhovateľovi Fond na ochranu vkladov poskytol sumu 7.185,19 eur); námietkou odvolateľa, že navrhovateľovi nemožno priznať úroky z omeškania, sa odvolací súd nezaoberal.
So zreteľom na konštatovanie, že napadnuté rozhodnutia nie sú vo vyššie uvedenom zmysle dostatočne preskúmateľné, najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a v ňom obsiahnutému návrhu generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutia, proti ktorým smeroval tento mimoriadny opravný prostriedok. Z týchto dôvodov najvyšší súd zrušil rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu v rozsahu napadnutom mimoriadnym dovolaním a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej vo veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3M Cdo 18/2011 zo dňa 13.9.2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 26.9.2012.
Ako už bolo vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedeným uznesením zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30.9.2010 sp. zn. 4Co 53/2010 a rozsudok Okresného súdu Košice I z 8.10.2009 č. k. 23C/415/2002 -367 vo výroku, ktorým bol odporca v 2. rade zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 39.616,54 eur a úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 38.281,68 eur od 3.12.1999 do 31.12.2001 a zo sumy 31.096,49 eur od 1.1.2002 do zaplatenia, zároveň zrušil výrok tohto rozsudku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 23C/415/2002 -367 zo dňa 8.10.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co 53/2010 -406 zo dňa 30.9.2010 nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol vo vzťahu k odporcovi v 2. rade, a vo výroku, ktorým súd návrh v celom rozsahu zamietol vo vzťahu k odporcovi v 1. rade a to dňa 13.1.2010. Výrok rozsudku, ktorým súd odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal bol zrušený, preto odporca v 1. rade (voči ktorému návrh bol zamietnutý v celom rozsahu) zostal účastníkom tohto konania v časti trov konania.
Súd po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky súdu prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie písomnými a ústnymi vyjadreniami navrhovateľa, odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade, obsahom listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 23C/415/2002 a zistil tento skutkový stav veci.
Z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice ČVS:KUV-46/20-97 zo dňa 11.11.1997 je zrejmé, že voči navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku za trestný čin neoprávneného podnikania spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 3 k § 118 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona pre skutok bližšie opísaný v uvedenom uznesení.
Zo Zmluvy o zriadení a vedení bežného korunového účtu súd zistil, že Agrobanka Praha, a.s., pobočka Banská Bystrica (ako banka) a Š.Z. G. - H., R. XX, M. XXX XX, C.: XX XXX XXX (ako majiteľ účtu) uzavreli dňa 23.10.1995 Zmluvu o zriadení a vedení bežného korunového účtu č. XXXXXX-XXX/XXXX . Z uvedenej zmluvy je zrejmá tá skutočnosť, že banka ku dňu 23.10.1995 naďalej vedie bežný korunový účet č. XXXXXX-XXX/XXXX pôvodne zriadený dňa 20.7.1992.
Zo zmluvy o otvorení a vedení bežného devízového účtu uzavretej medzi Agrobankou Praha a.s., zastupiteľstvom Košice, Štúrova 11, 043 21 Košice a G. Š., Adlerova 23, 040 01 Košice, súd zistil, že navrhovateľ a Agrobanka Praha, a.s. uzavreli dňa 25.2.1994 zmluvu o bežnom devízovom účte, podľa ktorej banka otvorila ku dňu 25.2.1994 bežný devízový účet č. XXXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX, ktorého majiteľom v zmysle uvedenej zmluvy bol navrhovateľ.
Z opatrenia Krajskej prokuratúry v Košiciach 2Kv 0053/97 -262 zo dňa 5.2.1998 súd zistil, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach L.. L. F. v trestnej veci vedenej proti obvinenému R. F. a spol. pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona a iné podľa § 79b ods. 1 Trestného poriadku prikázal zaistiť priamo na účte: 1. č. XXXXXXXXXXXXX-XXX/XXXX vedenom na meno Š. G. v AG banke a.s. Košice, Štúrova 11 sumu 27.576,95 USD a 2. č. XXXXXX-XXX/XXXX vedenom ako podnikateľký účet na firmu H. - Š. G. v AG
banke, a.s. Košice, ul. Štúrova 11 sumu 256.675,13 Sk a zároveň v zmysle § 79b ods. 3 Trestného poriadku zakázal výber a prevod finančných prostriedkov z týchto účtov. Z odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmé, že uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Košice sp. zn. KÚV - 46/20-1997 zo dňa 11.11.1997 bolo vznesené obvinenie okrem iného aj proti Štefanovi Luptákovi pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b), ods. 4 a iné Trestného zákona a že dňa 17.11.1997 predložil vyšetrovateľ KÚV PZ Košice na Krajskej prokuratúre v Košiciach návrh na zaistenie oboch účtov s odôvodnením, že existuje obava, že peniaze z týchto účtov, ktoré majú zrejme pôvod v trestnej činnosti by mohli byť prevedené na účty zahraničných bánk. V priebehu vyšetrovania bolo zistené, že obvinený Štefan Lupták skutočne peniaze získané za nelegálny predaj vozidiel zn. Lada občanom bývalého ZSSR vkladal na súkromný devízový účet č. 201013-227314644 vedený v AG banke a.s. Košice a odtiaľ peniaze prevodnými príkazmi prevádzal najprv na podnikateľský účet firmy H. - Š. G. Č.. XXXXXX-XXX/ XXXX vedený taktiež v AG banke a.s. Košice a odtiaľ na účty vedené v zahraničných bankách. Finančné prostriedky zaistené na citovaných účtoch sú teda peniazmi pochádzajúcimi z trestnej činnosti a ako také sú veci dôležité pre trestné konanie. Keďže existuje reálna obava, že uvedené finančné čiastky z vyššie uvedených účtov by mohli byť prevedené do zahraničia bolo potrebné zaistiť sumu 27.576,95 USD a 256.675,13 Sk.
Z výpisu účtu navrhovateľa č. 13 (duplikát) číslo XXXXXX-XXXXXXX (staré číslo účtu XXXXXXXXXX- XXXXXX) zo dňa 31.12.1999 vyplýva, že zostatok na tomto účte bol ku dňu 31.12.1999 vo výške 27.025,85 USD.
Z výpisu účtu navrhovateľa č. 4 (duplikát) číslo 46233504 (staré číslo účtu XXXXXXXXX-X) zo dňa 31.3.2000 vyplýva, že zostatok na tomto účte bol ku dňu 31.3.2000 vo výške 261.351,02 Sk.
Zo žiadosti navrhovateľa adresovanej Krajskej prokuratúre Košice zo dňa 17.3.1998 je zrejmé, že navrhovateľ v nadväznosti na blížiaci sa termín odovzdávania daňových priznaní za rok 1997 požiadal prokurátora o uvoľnenie čiastky 250.000,- Sk z jeho podnikateľského účtu č. XXXXXX-XXX/XXXX a taktiež čiastky 21.500,- USD (okolo 750.000,- Sk) z jeho súkromného devízového účtu č. XXXXXX- XXXXXXX-XXX/XXXX, ktoré sú vedené v AG Banke v Košiciach za účelom zaplatenia daní z podnikateľskej činnosti navrhovateľa za uvedené obdobie.
Z oznámenia Krajskej prokuratúry Košice 2Kv 53/97 -313 zo dňa 30.3.1998 vyplýva, že Krajská prokuratúra Košice oznámila navrhovateľovi, že na základe jeho žiadosti zo dňa 17.3.1998 o uvoľnenie čiastky 250.000,- Sk resp. 21.580,- USD z podnikateľského a osobného devízového účtu navrhovateľa, finančné prostriedky vo výške 256.675,13 Sk a 27.576,95 USD na účtoch boli opatrením 2Kv 53/97 zo dňa 5.2.1998 v zmysle § 79 ods. 1 Trestného poriadku zaistené, pretože existuje reálny predpoklad, že ide o peniaze pochádzajúce z trestnej činnosti, ktorá je predmetom trestného stíhania navrhovateľa a z uvedených dôvodov nie je možné vyhovieť žiadosti navrhovateľa.
Zo žiadosti navrhovateľa adresovanej Krajskej prokuratúre v Košiciach zo dňa 22.7.1998 je zrejmé, že navrhovateľ požiadal prokurátora o prevod finančných prostriedkov, ktoré sú zablokované na jeho podnikateľskom účte, ako i súkromnom devízovom účte z AG Banky do inej napr. do Obchodnej banky, VÚB resp. inej bankovej inštitúcie v súvislosti so spoločenskou-politickou situáciou, ktorá vládne okolo bankových inštitúcii a nepriaznivo sa odzrkadľuje v postavení AG Banky. Okrem uvedeného navrhovateľ svoju žiadosť odôvodnil tým, že vyšetrovanie tejto kauzy je v rovine, kedy sa nedá predpokladať ani termín ukončenia vyšetrovania a rozhodnutím o blokácii jeho účtov sa cíti byť obmedzený na svojich právach ako občan Slovenskej republiky. Ďalej navrhovateľ alternatívne žiadal o zváženie, či by tieto finančné prostriedky nemohli byť uvoľnené a nahradené nehnuteľnosťou v hodnote zodpovedajúcej finančným prostriedkom blokovaným na jeho peňažných účtoch.
Z oznámenia Krajskej prokuratúry Košice 2Kv 53/97 -448 zo dňa 11.8.1999 vyplýva, že prokurátor Krajskej prokuratúry L.. L. F. navrhovateľovi oznámil, že na základe jeho žiadosti o prevod finančných prostriedkov zaistených na podnikateľskom účte z AG banky do inej banky zo dňa 22.7.1999 preskúmal doterajší postup orgánov prípravného konania a dôvodnosť ďalšieho trvania nariadeného opatrenia. Ďalej krajský prokurátor poukázal a citoval ust. § 79b ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Trestného poriadku a uviedol, že voči navrhovateľovi je naďalej vedené trestné stíhanie okrem iného aj pre trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona teda pre trestný čin uvedený v §2 ods. 2, písm. a) zák. č. 249/1994 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnkov a zároveň naďalej trvajú dôvody postupu podľa § 79b ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň navrhovateľovi oznámil, že súčasná právna úprava neumožňuje prokurátorovi, ale ani iným orgánom činným v trestnom konaní zasahovať do činnosti bánk v zmysle navrhovateľom požadovaného prevodu finančných prostriedkov, naviac požadovaný postup by bol v rozpore s ust. § 79b ods. 3 Trestného poriadku a že navrhovateľom uvádzané argumenty týkajúce sa AG Banky sú z hľadiska účelu trestného konania a účelu zaistenia účtu v zmysle § 79b Trestného poriadku právne irelevantné.
Zo žiadosti navrhovateľa zo dňa 1.12.1999 adresovanej Krajskej prokuratúre v Košiciach je zrejmé, že navrhovateľ opätovne požiadal prokurátora Krajskej prokuratúry o uvoľnenie jeho finančných prostriedkov a uviedol, že podľa jeho názoru od zahájenia vyšetrovania uplynula dostatočne dlhá doba, aby orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že finančné prostriedky nepochádzajú z trestnej činnosti a zároveň upozornil na skutočnosť, že celá vec sa môže skomplikovať súčasnou objektívnou situáciou, a to hroziacim bankrotom (stratou licencie), ktorá toho času hrozí vo finančnej inštitúcii t. j. AG Banke, kde sú blokované jeho finančné prostriedky. Ďalej navrhovateľ poukázal na to, že takúto možnú situáciu Trestný poriadok nerieši a preto v záujme predídenia možných komplikácii navrhuje previesť finančné prostriedky z AG Banky na depozitný účet prokuratúry alebo súdu resp. na jeho devízový účet vedený v ČSOB, ktorý je tiež blokovaný.
Z oznámenia Krajskej prokuratúry Košice č. 2Kv 53/1997 -475 zo dňa 20.1.2000 adresovanej navrhovateľovi vyplýva, že prokurátor Krajskej prokuratúry - L.. L. F. oznámil navrhovateľovi, že jeho opätovnej žiadosti o zrušenia zaistenia účtov v Agrobanke a ČSOB - pobočka Košice nie je možné vyhovieť. Ďalej krajský prokurátor poukázal a citoval ustanovenie § 79c ods. 1 a ods. 4 Trestného poriadku a poukázal na tú skutočnosť, že v trestnej veci, v ktorej je navrhovateľ trestne stíhaný pre trestný čin neoprávneného podnikania a legalizácie príjmu z trestnej činnosti, doposiaľ nezmenene trvajú dôvody na zaistenie účtov tak, ako v čase rozhodnutia a že pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na prevod finančných prostriedkov zaistených na účtoch vedených v Agrobanke, na účet vedený v ČSOB a.s., pobočka Košice nie je v kompetencii orgánov prokuratúry vykonávať uvedené postupy, resp. dávať pokyny, resp. súhlas bankovým inštitúciám na takýto prevod. Zaistením peňazí na účte v banke v zmysle § 79c ods. 1 Trestného poriadku nedochádza k zmene vlastníckych práv, len k obmedzeniu dispozičného oprávnenia vlastníka. Z uvedených dôvodov vlastnícky vzťah navrhovateľa s uvedeným obmedzením naďalej trvá, orgány prokuratúry nezodpovedajú za hospodárenie bankových subjektov, ani nevykonávajú bankový dohľad a hospodárska situácia banky z hľadiska účelu trestného konania nie je relevantná. Z uvedených dôvodov nie je možné vyhovieť žiadosti navrhovateľ zo dňa 1.12.1999.
Zo sťažnosti na postup prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 27.1.2000, ktorú navrhovateľ adresoval Generálnej prokuratúre SR súd zistil, že navrhovateľ touto dával podnet na prešetrenie postupu krajského prokurátora nakoľko mal za to, že svojím postupom opomenul jednak sledovať skutočný účel inštitútu zaistenie účtu ako aj všeobecnú právnu povinnosť predchádzať vzniku škôd.
Z oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 10.2.2000 č. V/1/GPt 297/97-105 súd zistil, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila právnemu zástupcovi navrhovateľa, že podnet navrhovateľa zo dňa 27.1.2000 odstúpila na priame vybavenie krajskému prokurátorovi v Košiciach a ktorého upravila, aby preskúmal vo veci možnosť postupu podľa § 79c ods. 4 Trestného poriadku v znení zák. č. 272/1999 Z. z. .
Z oznámenia Krajskej prokuratúry v Košiciach č. 2Kv 53/97 zo dňa 7.4.2000 súd zistil, že prokurátor Krajskej prokuratúry L.. L. F. oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa, že listami zo dňa 11.8.1999 a zo dňa 20.1.2000 mu odpovedal na podnety, týkajúce sa zaistenia účtov Štefana Luptáka a možnosti zrušenia tohto opatrenia. Ďalej oznámil, že v súčasnosti vyšetrovateľ vykonáva formou dožiadania na Ministerstve vnútra SR a Ministerstvo financií vyšetrovacie úkony smerujúce k objasneniu otázok, ktoré majú podstatný vplyv na budúce meritorné rozhodnutie vo veci a bez stanoviska uvedených orgánov nie je možné v súčasnom štádiu vyšetrovania vo veci objektívne rozhodnúť a teda rozhodnúť o možnosti zrušenia a zaistenia uvádzaných účtov. Ďalej poukázal na to, že prokuratúra nie je orgánom vykonávajúcim bankový dohľad a nemôže zodpovedať za hospodárnosť resp. nehospodárnosť činnosti jednotlivých bánk a navrhovateľom navrhované vyhovenie riešenia prevodu peňazí zo zaistených účtov z AG Banky a.s., pobočka Košice na účty navrhovateľa vedené v ČSOB a.s., pobočka Košice nepatrí do kompetencie orgánov prokuratúry a že po zabezpečení spomínaných stanovísk orgánov štátnej správy bude urýchlene rozhodnuté aj o ďalšom trvaní zaistenia príslušných bankových účtov navrhovateľa.
Z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach ČVS VP-46/20-1997 zo dňa 29.6.2001 súd zistil, že vyšetrovateľ podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie proti Š. G. (navrhovateľovi) pre trestný čin neoprávneného podnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti zastavil z dôvodu, lebo skutok pre ktorý sa vedie trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.2001.
Z opatrenie Krajskej prokuratúry v Košiciach č. 2Kv 53/97 -708 zo dňa 28.6.2001 súd zistil, že v trestnej veci vedenej pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a neoprávneného podnikania bolo zrušené zaistenie: l. sumy 27.576,95 USD na účte č. XXXXX-XXXXXXX-XXX/XXXX vedenom v AG Banke, a.s. Banská Bystrica, pobočka Košice, ul. Štúrova 11, na meno Š. G. a 2. sumy 256.675,13 Sk na účte č. 381836-644/6900, vedenom v AG Banke a.s. Banská Bystrica, pobočka Košice, ul. Štúrova 11. Z odôvodnenia tohto opatrenia je zrejmé, že výsledkami vyšetrovania nebolo preukázané spáchanie trestného činu, a pominuli dôvody pre zaistenie peňazí na účtoch.
Z rozhodnutia Daňového úradu Košice III, Garbiarska 1, Košice, č. XXX/XXX/XXXXX-W.-Y. zo dňa 2.7.1999 vyplýva, že Daňový úrad Košice III vyrúbil Š. G., V. M., R. XX úrok v celkovej sume 106.824,- Sk.
Z oznámenia Daňového úradu Košice III, Garbiarska 1, 040 01 Košice, č. XXX/XXX/XXXXX/XX-Y. zo dňa 22.9.1999 vyplýva, že Daňový úrad Košice III oznámil navrhovateľovi tú skutočnosť, že povoľuje úľavu z úroku v sume 32.047,- Sk, ktoré bolo vyrubené rozhodnutím Daňového úradu Košice III, č. XXX/ XXX/XXXXX-W.-Y. zo dňa 2.7.1999 v celkovej výške 106.824,- Sk.
Z výpovede navrhovateľa súd zistil, že na pokyn krajského prokurátora mu boli zaistené účty v peňažnom ústave v AG Banke a v ČSOB a že v priebehu svojho trestného stíhania mal vedomosti o tom, že AG Banka je v zlej finančnej situácii a preto požiadal prokurátora, aby účty previedol do iného peňažného ústavu aj keby naďalej zostali zaistené. Žiadostiam navrhovateľa nebolo vyhovené, následne na majetok AG Banky bol vyhlásený konkurz v dôsledku ktorého účty neboli vyplatené. Navrhovateľ mal za to, že zo strany prokurátora došlo ku konaniu v rozpore so zákonom a v príčinnej súvislosti s jeho konaním neboli navrhovateľovi finančné prostriedky vrátené a mal za to, že týmto konaním mu vznikla škoda. Ďalej navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že požiadal prokurátora keďže sa blížilo zdaňovacie obdobie a povinnosť odviesť daň z príjmu, aby mal možnosť použiť finančné prostriedky na týchto účtoch na svoju daňovú povinnosť, avšak prokurátor jeho žiadosti nevyhovel v dôsledku čoho požiadal Daňový úrad o povolenie odkladu so splácaním dane z príjmov. Jeho žiadosti o odklad bolo vyhovené a v dôsledku povoleného odkladu musel zaplatiť penále. Navrhovateľ penále taktiež považoval za škodu, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s trestným konaním a nezákonným postupom krajského prokurátora. Ďalej navrhovateľ uviedol, že banku nežiadal o súčinnosť, komunikoval iba s prokurátorom, pričom o zaistení svojich účtov sa nedozvedel od prokurátora alebo od orgánov činných v trestnom konaní, ale až priamo od peňažného ústavu, keď chcel disponovať s finančnými prostriedkami a kedy mu bolo oznámené, že účty sú zablokované.
Z výsluchu svedka L.. L. F. súd zistil, že do kontaktu s navrhovateľom prišiel služobne a že svedok bol dokurujúcim prokurátorom vo veci trestného stíhania vedeného proti navrhovateľovi a na základe návrhu vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach bolo rozhodnuté niekoľkými opatrenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach podľa § 79 Trestného poriadku o zaistení účtov navrhovateľa v Obchodnej banke a asi aj AG Banke. Svedok rozhodol na základe návrhu vyšetrovateľa, pretože boli splnené podmienky pre vydanie opatrenia a v danom prípade išlo o ekonomickú trestnú činnosť, kde bolo potrebné prostriedky resp. pohyb finančných prostriedkov na účte navrhovateľa obmedziť tak, aby bolo možné po skončení trestného stíhania prípadne po právoplatnom skončení veci realizovať rozsudok súdu. Je známe, že trestné konanie trvá niekoľko rokov. Tieto inštitúty, ktoré boli zavedené novelou Trestného poriadku v roku 1994 sa využívajú, aby nedošlo k situáciám, že rozsudok súdu nebude vykonateľný, teda pokiaľ by bol uložený napr. peňažný trest, alebo prepadnutie majetku alebo zhabanie veci. Ďalej svedok vo svojej výpovedi uviedol, že ako prokurátor rešpektoval zákon, najmä ústavu ale aj zákon o prokuratúre, ktorý mu neumožňoval postupovať inak, ako obmedziť alebo zrušiť zaistenie účtu a že tento spôsob je upravený v Trestnom poriadku a žiadny iný spôsob nemohol využiť, pretože inak by sa vystavil riziku zneužitia právomoci verejného činiteľa, ktorý je tiež trestným činom. Svedok nezisťoval skutočný stav v bankách, nejaké informácie z verejného života mal k dispozícii, ale dôvody, ktoré navrhovateľ a jeho právny zástupca uvádzali v žiadostiach o zrušenie zaistenia účtu
nepreveroval, bol si vedomý, že jeho postup je zákonný a že žiadne predisponovanie nemôže vykonať. Svedok poukázal na to, že vydanie opatrenia inicioval vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania a to na základe vyšetrovacieho spisu, pretože sa domnieval, že dôjde k neoprávnenému disponovaniu s týmito finančnými prostriedkami a svedok zdôraznil, že v súvislosti s trestným stíhaním proti navrhovateľovi išlo o rozsiahlu trestnú činnosť do ktorej bolo zainteresovaných niekoľko osôb a preto opatrenie o zaistení účtov navrhovateľa bolo prijaté na základe poznania situácie orgánov finančnej polície a vyšetrovateľa, ktorí zistili v predchádzajúcom období (pred vydaním tohto opatrenia) rozsiahle pohyby na účtoch dotknutých trestne stíhaných osôb. Preto to bolo legálne a zmysluplné opatrenie, prijaté na zabezpečenie efektívneho vedenia trestného stíhania. Ďalej svedok uviedol, že nebolo možné zrušiť opatrenie, pretože postup prokurátora v prípade ak by vyhovel žiadosti o predisponovanie finančných prostriedkov do inej banky by odporoval ust. § 79a v tom čase Trestného poriadku, podľa ktorého pokiaľ ide o osoby dôležité alebo veci dôležité pre trestné konanie, ktorými v danom prípade boli peniaze, prokurátor tieto finančné prostriedky má zaistiť. Predmetom trestného stíhania boli finančné transakcie s niekoľkými desiatkami miliónov korún, takže opatrenie, ktoré sa týkalo finančných prostriedkov bolo len v malej časti opatrením, ktoré by zamedzovalo v ďalšej trestnej činnosti.
Z vyjadrenie Národnej banky Slovenska zo dňa 19.12.2003 súd zistil, že AG Banka, a.s., Coboriho 2, 949 77 Nitra (od 15.4.1997 do 27.9.1999 bolo sídlo na Kuzmányho 18, Banská Bystrica) získala povolenie na založenie banky rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. ÚBD - 606/1997 zo dňa 11.4.1997, právoplatným dňa 14.4.1997 a rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. ÚBD 707/1997 zo dňa 23.4.1997, právoplatným dňa 23.4.1997, bolo AG Banke a.s. udelené povolenie na výkon bankových činností. Následne AG Banke, a.s. bolo rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. ÚBD
- 2337/2/1999 zo dňa 1.12.1999, bankové povolenie pôsobiť ako banka odobraté a zároveň jej bolo rozhodnutím Národnej banky Slovenska č. ÚBD - 1801/3/1999 zo dňa 1.12.1999 uložené zdržať sa prijímania vkladov, poskytovania úverov a vykonávania ďalších činností uvedených v povolení na výkon bankových činností s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie pohľadávok a záväzkov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia. Vyhlásením Národnej banky Slovenska č. SGU - 2451/1/1999 zo dňa 3.12.1999 bola AG Banka a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady podľa ust. § 8 ods. 3 zák. č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. AG Banke a.s. bolo rozhodnutím Národnej banky Slovenska, úseku bankového dohľadu č. ÚBD - 467/9/2000 zo dňa 13.4.2000, právoplatným dňa 3.5.2000 povolenie pôsobiť ako banka odobraté.
Z vyjadrenie Národnej banky Slovenska zo dňa 17.3.2004 súd zistil, že právo nakladať s účtom, v súlade s účelom na ktorý bol zriadený, má majiteľ účtu a tieto dispozície predkladá majiteľ účtu banke písomnou formou spolu s predložením príslušných dokladov. Pri uzatvorení zmluvy sa vyhotovuje podpisový vzor, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V podpisovom vzore majiteľ účtu určí spôsob disponovania peňažnými prostriedkami na účte a osoby oprávnené disponovať s nimi.
Z vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.7.2008 súd zistil, že v konkurznej veci úpadcu: AG Banka a.s. Coboriho 2, 949 77 Nitra, IČO: 36 019 895, konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené a že pod zväzkom č. 757 si prihlásil svoju pohľadávku Š. G., O.. XX.X.XXXX, V. R. XX, M. a že prihlásená pohľadávka vo výške 1.613.645,- Sk v prvej triede správca konkurznej podstaty uznal len do výšky 951.652,73 Sk, a vo zvyšku 661.992,27 Sk poprel z dôvodu, že pohľadávka nesúhlasila so zostatkom na účte. Po preverení nebolo zistené, že veriteľ v zákonnej lehote podal incidenčnú žalobu, z tohto dôvodu súd eviduje voči veriteľovi správcom konkurznej podstaty uznanú pohľadávku vo výške 951.652,73 Sk.
Z vyjadrenia L.. P. U., správcu konkurznej podstaty úpadcu AG Banka, a.s. v konkurze, Coboriho 2, 949 77 Nitra, IČO: 36 019 895 zo ňa 17.7.2008 súd zistil, že Š. G., V. R. XX, M. prihlásil do konkurzného konania úpadcu sumu v celkovej výške 1.613.645,- Sk prihláškou zo dňa 7.6.2000 a že je nepochybné, že Š. G. mal u úpadcu vedené viac účtov okrem iného aj účet č. XXXXXXXXX/XXXX, avšak aký bol zostatok na predmetných účtoch nie je možné zistiť pre nefunkčnosť hardvéru obsahujúceho informačný systém úpadcu a navyše k prihláške pohľadávky Štefana Luptáka nie sú pripojené žiadne doklady, preto nie je možné určiť ani to, či prihlásil pohľadávku z titulu zostatku na vyššie uvedenom účte. Na prieskumnom pojednávaní konanom dňa 30.10.2003 správca konkurznej podstaty uznal prihlásenú pohľadávku Š. G. vo výške 951.652,73 Sk, nakoľko vo vtedy ešte funkčnom informačnom systéme úpadcu bol evidovaný zostatok na účtoch veriteľa v takejto sume a vo výške 661.992,27 Sk pohľadávku
veriteľa poprel a že menovaný veriteľ nepodal žalobu o určenie pravosti výšky a poradia popretej pohľadávky.
Z Obchodného vestníka SR č. 148/2013 súd zistil, že Krajský súd v Bratislave upovedomil vo veci konkurzného konania vedeného pod č. K1/2000-5490 úpadcu AG Banka, a.s., Coboriho 2, 949 77 Nitra úpadcu a konkurzných veriteľov, že správca konkurznej podstaty L.. P. U., R., Dunajská 25, 811 08 Bratislava, predložil súdu dňa 6.6.2013 konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu. Súd zverejnil konečnú správu pod číslom konania 1K1/2000-4574 vyvesením na úradnú tabuľu Krajského súdu v Bratislave v deň zverejnenia tohto upovedomenia v Obchodnom vestníku.
Z vyjadrenia L.. P. U., správcu konkurznej podstaty úpadcu AG Banka, a.s. v konkurze zo dňa 20.12.2013 súd zistil, že Š. G., O.. XX.X.XXXX, R. XX, M. prihlásil do konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu pohľadávku v sume 1.613.645,- Sk, z čoho na prieskumnom pojednávaní konanom dňa 30.10.2003 správca konkurznej podstaty úpadcu uznal sumu 951.652,73 Sk a poprel sumu 661.992,27 Sk a že táto pohľadávka, ktorá sa na účely rozvrhu považuje za pohľadávku 4. triedy v zmysle zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, spolu s ostatnými pohľadávkami 4. triedy nebude v rámci konkurzného konania uspokojená ani z časti z dôvodu, že výťažok zo speňaženia majetku úpadcu nepostačuje na uspokojenie týchto pohľadávok.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 6.9.2003 okrem iného uviedol, že nenapadá zákonnosť postupu dozorujúceho prokurátora ako sa domnieva odporca v 2. rade, no podľa jeho názoru je proti podstate a zmyslu inštitútu zaistenia účtu podľa § 79c Trestného poriadku, aby príslušný orgán činný v trestnom konaní vydávajúci takéto rozhodnutie nekládol dôraz na zabezpečenie ochrany peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na zaistených účtoch pred zlým hospodárením banky, ktorá vedie zaistený účet a to najmä vtedy ak ho na to navrhovateľ ako majiteľ zaistených účtov niekoľkokrát písomne upozornil. Ďalej navrhovateľ uviedol, že odporca v 2. rade zastáva vo svojom vyjadrení názor, vychádzajúc z ústavného princípu, že štátny orgán môže konať len v rámci zákona a nakoľko navrhovateľom navrhovaný postup prevodu zaistených prostriedkov na účte navrhovateľa v inej banke by bol nad rámec zákona č. 153/2001 o prokuratúre nedošlo ku škode spôsobenej úradným postupom štátneho orgánu avšak navrhovateľ s týmto názorom nemôže súhlasiť, nakoľko mu v čase zaistenia účtu bolo zrejmé, že jedine prokurátor dozorujúci prípravné konanie trestného stíhania voči navrhovateľovi môže zabrániť prípadným škodám na jeho majetku. Od dozujúceho prokurátora nepožadoval navrhovateľ zásah do činnosti banky, ako sa domnieval prokurátor, ale len ochranu svojich peňazí nachádzajúcich sa na zaistených účtoch v banke, ktorá sa stala nedôveryhodnou pre navrhovateľa ako majiteľa účtov a vlastníka vložených finančných prostriedkov. Tým, že by prokurátor vyhovel žiadosti navrhovateľa a nariadil, resp. súhlasil s prevodom peňažných prostriedkov napr. na účet navrhovateľa v ČSOB a.s. Košice, ktorý taktiež podliehal zaisteniu, čo by nebolo v rozpore s účelom zaistenia peňažných prostriedkov v trestnom konaní, ale práve naopak takýmto svojím konaním by naplnil požiadavku jednej zo základných zásad trestného konania uvedenú v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, ktorá ukladá orgánom činným v trestnom konaní povinnosť dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Prokurátor nie je pri svojej činnosti viazaný len zákonom o prokuratúre, ale je vzhľadom na charakter svojich právomoci povinný dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Zaistenie účtu predstavuje obmedzenie vlastníckeho práva, jedného zo základných práv navrhovateľa garantovaného Ústavou Slovenskej republiky a zároveň čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje povinnosť pri každom obmedzovaní práv a slobôd občanov dbať na ich podstatu a zmysel. Práve v tomto pochybení prokurátora, ktorý absolútne nerešpektoval možné následky svojej nečinnosti a nevyhovel opakovaným žiadostiam navrhovateľa argumentujúc zmetočne nemožnosťou zásahov prokuratúry do činnosti bánk, vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup za ktorý nesie štát zodpovednosť.
Navrhovateľ na pojednávaní konanom dňa 17.1.2014 poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a to konkrétne na čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého Ústavný súd SR konštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa pri zaistení jeho účtov. Poukázal na to, že podľa navrhovateľa prokuratúra zaistila peňažné prostriedky na dvoch účtoch navrhovateľa iba z toho dôvodu, že navrhovateľ údaje o týchto účtoch mal pri sebe, pričom prokuratúra vôbec nezisťovala ďalší rozsah jeho majetku, prípadne policajný orgán vôbec nezisťoval aký je rozsah majetku navrhovateľa. Podľa názoru navrhovateľ pokiaľ prokuratúra tvrdila, že by bol zmarený účel trestného konania odblokovaním
účtov navrhovateľa, navrhovateľ je toho názoru, že v danom prípade prokuratúre nič nebránilo, aby zablokovala iné účty, na ktorých navrhovateľ mal finančné prostriedky prípadne iný jeho majetok.
Podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa ust. § 1 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľa § 18 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.
Podľa § 2 ods. 4, prvá veta zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdom (Trestný poriadok ), ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.
Podľa ust. § 79b ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.10.1999, ak sú v trestnom konaní o trestných činoch uvedených v osobitnom zákone vecou dôležitou pre trestné konanie peniaze na účte v banke, môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor dať príkaz, aby peniaze boli zaistené priamo na účte.
Podľa § 79b ods. 3 citovaného zákona, príkaz podľa odsekov 1 a 2 musí byť vydaný písomne a musí byť odôvodnený. Vždy sa v ňom uvedie i suma v príslušnej mene, na ktorú sa zaistenie vzťahuje. V príkaze podľa odsekov 1 a 2, ak nerozhodne predseda senátu alebo prokurátor inak, sa zakážu akékoľvek dispozície zaistenými peniazmi až do výšky zaistenia.
Podľa ust. § 79b ods. 4 citovaného zákona, ak zaistenie účtu na účely trestného konania už nie je potrebné, zaistenie sa zruší. Ak nie je potrebné v stanovenej výške, zaistenie sa obmedzí. O zrušení a obmedzení zaistenia rozhodne predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor.
Odporca v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 22.5.2003 k návrhu navrhovateľa okrem iného uviedol, že podľa ust. § 79b Trestného poriadku prokurátor môže dať príkaz, aby boli peniaze zaistené na účte, alebo môže, podľa § 79c ods. 4 Trestného poriadku, ak zaistenie účtu na účely trestného konania už nie je potrebné toto zrušiť. Ak nie je potrebné v stanovej výške, zaistenie sa obmedzí. O zrušenie alebo obmedzenie zaistenia rozhodne predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor. Z uvedeného vyplýva, že bol dodržaný procesný postup upravený v Trestnom poriadku, ako to uvádza aj samotný navrhovateľ. Vychádzajúc z ústavného princípu , že štátny orgán môže konať len v rámci zákona, t. j. čo mu zákon umožňuje, odporca zastával názor, že navrhovateľom navrhovaný postup spočívajúci v prevode peňažných prostriedkov do inej banky nebolo možné uskutočniť, nakoľko by to bolo nad rámec zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. V danom prípade teda nedošlo ku škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu a preto nie sú splnené podmienky uvedené v ust. § 18 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. V súvislosti s prípadnou zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu podľa § 25 v spojitosti s § 9 ods. 1 písm. b) zák. č. 58/1969 Zb. podľa názoru odporcu v 2. rade by bola Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (nie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), ktorá je podľa § 40 ods. 1 zák. Národnej rady
SNR č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ústredný orgán a najvyšší orgán prokuratúry nadriadený ostatným orgánom prokuratúry a tiež s prihliadnutím na ust. § 55 citovaného zákona. Podľa § 9 ods. 1 písm. b zák. č. 58/1969 Zb. je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ústredným orgánom pri uplatnení nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím len za predpokladu ak niet ústredného orgánu, v ktorom bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 40 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. by bola v tomto prípade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako ústredný orgán v ktorom bolo rozhodnutie vydané. Podľa názoru odporcu v 2. rade za vznik škody zodpovedá jednoznačne banka, ktorá je povinná vykonávať súčinnosť tak, aby nepoškodila záujmy vkladateľov a minimalizovala riziká pre jej klientov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže nie je daná zodpovednosť odporcu v 2. rade v zmysle ust. § 18 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. odporca v 2. rade navrhol návrh navrhovateľa na náhradu škody v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia. V predmetnej právnej veci súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu v 2. rade, uvedeným v jeho písomnom podaní zo dňa 22.5.2003, podľa ktorého nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania, keďže ako už bolo vyššie uvedené Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 23C/415/2002 -367 zo dňa 8.10.2009 návrh zamietol v celom rozsahu vo vzťahu k odporcovi v 1. rade (tento výrok nadobudol právoplatnosť dňa 13.1.2010) nakoľko ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku odporca v 1. rade v čase, kedy došlo k nesprávnemu úradnému postupu nebol ústredným štátnym orgánom podľa § 25 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. , teda súd návrh voči odporcovi v 1. rade zamietol z dôvodu chýbajúcej pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade v konaní. Keďže teda odporca v 1. rade nebol pasívne legitimovaným účastníkom konania (nebol ústredným štátnym orgánom) pri určení pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade bolo potrebné vychádzať z ust. § 1, § 9 ods. 1 písm. b), § 18 a § 25 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. , z ktorých vyplýva, že ak ide o rozhodnutie vydané okrem iného v trestnom konaní je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, na území ktorého má sídlo orgán, ktorý rozhoduje v prvom stupni. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v prejednávanej právnej veci ustálil, že je daná pasívna vecná legitimácia odporcu v 2. rade v tomto konaní.
Navrhovateľ v priebehu konania tvrdil, že od dozurujúceho prokurátora požadoval svojimi žiadosťami ochranu svojich peňazí, nachádzajúcich sa na zaistených účtoch v banke, ktorá sa stala pre navrhovateľa ako majiteľa účtov a vlastníka vložených peňažných prostriedkov nedôveryhodnou a že vidí nesprávny úradný postup za ktorý nesie zodpovednosť štát v pochybení prokurátora, ktorý absolútne nerešpektoval možné následky svojej nečinnosti a nevyhovel oprávneným žiadostiam navrhovateľa.
V prejednávanej právnej veci súdu bolo nepochybne preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania PZ Košice zo dňa 11.11.1997 bolo vznesené obvinenie a začaté trestné konanie voči navrhovateľovi pre trestný čin neoprávneného podnikania a trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spáchaných formou spolupáchateľstva a že Krajská prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 5.2.1998 vydaného podľa § 79b Trestného poriadku zaistila peňažné prostriedky navrhovateľa v sume 27.576,96 USD v sume 256.675,163 Sk vedených na účtoch navrhovateľa v AG Banke a.s., pobočka Košice. Z vykonaného dokazovania bolo súdu ďalej preukázané, že navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1998 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru v Košiciach o prevod finančných prostriedkov zaistených na účtoch v AG Banke a. s. na účet v iných bankách, ktorým Krajská prokuratúra nevyhovela a následne vyhlásením Národnej banky Slovenska zo dňa 3.12.1999 bola AG Banka a.s. vyhlásená za neschopnú vyplácať vklady a rozhodnutím Národnej banky Slovenska zo dňa 13.4.2000, právoplatným dňa 3.5.2000 bolo AG Banke a.s. povolenie ako banke odobraté. Uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach zo dňa 29.6.2001, právoplatného dňa 20. 7. 2001 trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené z dôvodu, lebo skutok pre ktorý sa vedie trestné konanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajská prokuratúra v Košiciach opatrením zo dňa 28.6.2001 zrušila zaistenie finančných prostriedkov navrhovateľa nachádzajúcich sa na účtoch vedených v AG Banke a.s..
Vyššie uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania neboli sporné, keďže spornou medzi nimi zostala otázka, či konanie resp. nekonanie prokurátora, ktorý nevyhovel žiadostiam navrhovateľa o prevod finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na jeho zaistených účtoch v AG Banke a.s., odôvodnených ohrozením prosperity tejto banky, je daný nesprávny úradný postup prokurátora a tým preukázaná zodpovednosť odporcu v 2. rade za škodu uplatnenú navrhovateľom.
Prvotnom podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Zák. č. 58/1969 Zb. v ust. § 18 bližšie
nedefinuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, nesprávnym úradným postupom podľa § 18 uvedeného zákona môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri nej alebo v jej dôsledku k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Aby bolo možné určitý úradný postup kvalifikovať ako nesprávny, musí byť úradný postup normatívne záväzne predpísaný. Aby bolo možné nekonanie orgánu v rámci určitého úradného postupu kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť v platnom právnom predpise upravená možnosť dotknutého orgánu konať. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia aj štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať vrátane druhu a obsahu sankcii, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.
Z uvedeného vyplýva, že ak má prokuratúra ako štátny orgán pri výkone jej činnosti pri ukladaní povinnosti na základe zákona (uloženie povinnosti strpieť obmedzenie dispozície s bankovým účtom jeho zaistením) a uloženú povinnosť v zmysle čl. 13 ods. 4 Ústavy a čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 20 ods. 4 Ústavy chrániť vlastníctvo navrhovateľa, je takáto možnosť zo strany prokuratúry daná výlučne jej zákonnými možnosťami.
Podľa ust. § 79b ods. 1 zák. č.141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok ), ďalej len „Trestný poriadok “ účinného do 31.10.1999 (v čase, kedy navrhovateľ žiadosťami zo dňa 22.7.1999 a 1.12.1999 žiadal Krajskú prokuratúru v Košiciach o prevod finančných prostriedkov z jeho účtu v AG Banke a.s. do iných bánk), prokurátor môže v prípravnom konaní dať príkaz, aby peniaze boli zaistené priamo na účte v prípade ak sú v trestnom konaní o trestných činoch uvedených v osobitnom zákone vecou dôležitou pre trestné konanie.
Podľa § 79b ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31.10.1999 prokurátor môže v prípravnom konaní rozhodnúť o zrušení a obmedzení zaistenia v prípade, ak zaistenie účtu na účely trestného konania už nie je potrebné, alebo ak nie je potrebné v stanovenej výške.
Z uvedeného teda je zrejmé, že vo vzťahu k posudzovaniu žiadosti navrhovateľa o presun finančných prostriedkov na iný účet, podľa Trestného poriadku platného v čase podania žiadosti navrhovateľom prokurátor mohol zrušiť zaistenie, ktoré však v zmysle vtedy platného právneho poriadku bolo možné výlučne iba v prípade, ak by zaistenie účtu už v danom čase nebolo pre účely trestného konania potrebné, čomu podľa názoru súdu tak nebolo, pretože voči navrhovateľovi bolo trestné stíhanie zastavené až uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach, právoplatného dňa 20.7.2001. Z uvedeného vyplýva, že zaistenie účtov navrhovateľa v čase podania jeho žiadosti bolo pre účely trestného konania potrebné. Druhou možnosťou prokurátora bolo nevyhovieť žiadosti navrhovateľa v prípade, ak neboli splnené zákonné podmienky pre zrušenie zaistenia. Prokurátor v rámci svojich zákonom daných oprávnení daných Trestným poriadkom (ktoré nemôže prekročiť) nemohol vykonať žiadne iné úkony smerujúce k ochrane finančných prostriedkov navrhovateľa, keďže nemal dispozičné právo nakladať s finančnými prostriedkami navrhovateľa na účte a preto nemohol prikázať banke, aby finančné prostriedky previedla na iný účet v inej banke. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že možnosť nakladania so zaistenými peňažnými prostriedkami na účte so súhlasom prokurátora bola zavedená až novým Trestným poriadkom teda zák. č. 301/2005 Z. z. konkrétne § 95 ods. 7, v ktorom je uvedená možnosť prokurátora konať v prospech ochrany vlastníctva obvineného.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok, a to: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Keďže prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu súd na základe vyššie
uvedených skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami dospel k záveru, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup prokurátora. Keďže táto prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti odporcu v 2. rade za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nebol v konaní preukázaný súd návrh navrhovateľa považoval za nedôvodný a preto ho zamietol. Preto v ďalšom už súd nevykonal dokazovanie na zistenie tej skutočnosti či navrhovateľovi vznikla škoda prípadne v akej výške, keďže ďalšie dokazovanie v tomto smere by už bolo nadbytočné.
Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdil, že prokuratúre nič nebránilo, aby zablokovala iné účty navrhovateľa na ktorých mal finančné prostriedky prípadne iný jeho majetok, keďže prokuratúra tvrdila, že by bol zmarený účel trestného konania odblokovaním účtov navrhovateľa, súd túto argumentáciu považoval bez právneho významu, keďže súd vyššie už v odôvodnení podrobne uviedol, aké možnosti mal prokurátor podľa platného Trestného poriadku.
O trovách konania odporcu v 1. rade súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s ust. § 151 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., podľa ktorých o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko odporca v 1. rade v lehote ustanovenej podľa § 151 ods. 1 trovy si nevyčíslil a zo súdneho spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia iné trovy nevyplývali, súd vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade náhradu trov konania odporcovi v 1. rade nepriznal.
O trovách konania odporcu v 2. rade, súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. Nakoľko z ust. § 151 ods. 1, prvá veta O.s.p. vyplýva, že o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh a úspešný odporca v 2. rade trovy konania si nežiadal priznať súd vyslovil, že vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade náhradu trov konania odporcovi v 2. rade nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I v 3 písomných vyhotoveniach.
Podľa ust. § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.