Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-559-2013.pdf
PDF · 76.86 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/559/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 18C/297/2012-95 zo dňa 5. 9. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/424/2011 mal zistené, že dňa 7. 2. 2011 bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci EX 1048/11 na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 09386/10 zo dňa 12. 10. 2010 s právoplatnosťou 2. 11. 2010 a vykonateľnosťou 5. 11. 2010. Uznesením zo dňa 22. 7. 2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 8. 2011. Voči danému rozhodnutiu nebol podaný opravný prostriedok. Na základe uvedeného a ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zastal názor, že 15- dňová lehota je stanovená iba v prípade, ak nie je rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V danom prípade exekučný súd preskúmal exekučný titul, posúdil rozpor so zákonom, a preto žiadosť zamietol. Ďalej uviedol, že samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29. 6. 1999). Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo žiadosť zamietne. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25. 8. 2009). Za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti. Navrhovateľ však nesplnil zákonné podmienky, nepodal riadny opravný prostriedok, resp. podal a vzal ho späť a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. 12. 2010. Zo spisu 18Er/424/11 vyplýva, že súd si zabezpečoval všetky potrebné a nevyhnutné podklady pre
rozhodnutie o žiadosti, teda ak i došlo k prieťahom, neboli zo strany súdu, nakoľko tento vzhľadom na predmet exekučnej veci bol nútený zabezpečiť si ďalšie podklady pre posúdenie jej zákonnosti. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s § 151 ods. 1 O.s.p..
Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ. V podanom odvolaní vytýkal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - ak účastníkovi konania sa postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., ak rozhodoval vylúčený sudca, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to aj napriek tomu, že navrhovateľ podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu návrh na zrušenie pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O.s.p. a predložiť vec na rozhodnutie predsedovi súdu a ten vzhľadom na ust. § 12 O.s.p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej pridelení inému súdu. Zdôraznil, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“. V konaní mal okresný súd uskutočňovať také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Ďalej poukazoval, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal. Zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie napokon náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Otázka zákonného sudcu v predmetnej veci bola vyriešená uznesením Krajského súdu v Žiline ako súdu nadriadeného sp. zn. 8NcC/185/2013 zo dňa 28. marca 2013, ktorým nadriadený súd sudkyňu Okresného súdu Žilina JUDr. Gabrielu Panákovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, na podklade čoho je možné ustáliť, že v predmetnej veci konal a rozhodoval zákonný sudca.
Pokiaľ sa týkalo ďalších námietok navrhovateľa o tom, že súd sám určil rozsah dokazovania, navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť k týmto dôkazom a tvrdeniam sa vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, je potrebné uviesť, že sám sa tohto svojho práva vzdal, keď sa na vytýčený termín pojednávania, na ktorý bol riadne predvolaný, nedostavil. Pokiaľ i žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, vzhľadom na rozhodovaciu činnosť a prax nadriadeného súdu Okresnému súdu Žilina o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu v jednotlivých obdobných veciach, nemal dôvod spoliehať sa na to, že okresný súd jeho žiadosti o odročenie pojednávania vyhovie a v konaní nebude ďalej pokračovať.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Naviac okresný súd v rámci dokazovania oboznámil exekučný spis, oboznámenie ktorého ako dôkazu bolo navrhnuté samotným navrhovateľom. Z vyjadrenia odporcu, ktoré síce v rozsudku spomenul, pri rozhodovaní nevychádzal, nakoľko námietky odporcu nemali zásadný vplyv na rozhodnutie súdu. Podstatným pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bola skutočnosť, že v rámci vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že v exekučnej veci, od ktorej navrhovateľ odvodzuje svoje nároky v predmetnom konaní, k vydaniu poverenia pre súdneho exekútora vôbec nedošlo. V poukazovanej exekučnej veci exekučný súd si v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zabezpečoval podklady pre ďalší procesný postup. Konal v súlade so zákonom, keď žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nevyhovel. Naviac proti tomuto uzneseniu navrhovateľ ako oprávnený riadny opravný prostriedok - odvolanie vôbec nepodal. Krajský súd sa pripojil k argumentácii okresného súdu, že 15-dňová lehota platí len pre prípad udelenia poverenia pre súdneho exekútora. To sa v danej exekučnej veci nestalo.
V nadväznosti na uvedené krajský súd stotožniac sa s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu, toto ako správne, podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko tieto si návrhom neuplatnil, ani nevyčíslil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie prípustné.