Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoKR-6-2022.pdf
PDF · 119.14 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoKR/6/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: JUDr. Bohuslav Gelatka, Moyzesova 816/100, 017 01 Považská Bystrica, IČO 43 870 058, správca konkurznej podstaty úpadcu LIŠKA Slovakia, s.r.o. v konkurze so sídlom 913 31 Skalka nad Váhom 131, IČO 36 324 850, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o. (skrátený názov AK JUDr. Eckmann, s. r. o.), Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, IČO 47 241 110 proti žalovaným 1/ L. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XXX, XXX XX Z. a 2/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XXX, XXX XX Z., právne zastúpeným: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., advokát, A. Kmeťa 357/1, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO 42 152 101, o určenie odporovateľnosti právnych úkonov voči konkurzným veriteľom a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cbi/12/2020 -177 zo dňa 6. mája 2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaným 1/, 2/ sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že kúpna zmluva zo dňa 01.02.2017, uzatvorená dňa 22.03.2017 medzi predávajúcim LIŠKA Slovakia, s.r.o. so sídlom 913 31 Skalka nad Váhom 131, IČO 36 324 850 a žalovaným 1/ ako kupujúcim a opravená dňa 29.03.2017; a darovacia zmluva zo dňa 01.02.2018, uzatvorená dňa 23.02.2018 medzi žalovaným 1/ ako darcom a žalovaným 2/ ako obdarovaným; sú voči veriteľom úpadcu LIŠKA Slovakia, s.r.o. v konkurze so sídlom 913 31 Skalka nad Váhom 131, IČO 36 324 850, v konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38K/11/2019 zo dňa 16.10.2019, právne neúčinné. Zároveň žiadal, aby súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť vydať v prospech konkurznej podstaty úpadcu LIŠKA Slovakia, s.r.o. v konkurze so sídlom 913 31 Skalka nad Váhom 131, IČO 36 324 850, nehnuteľnosť, zapísanú na LV č. XXXX, k.ú. D., a to pozemok CKN parc. č. XX/X - záhrada o výmere 2806 m2 a strpieť jeho súpis a speňaženie. Tiež žiadal priznať náhradu trov konania. Súd prvej inštancie ďalej priznal žalovaným 1/, 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti, zistené vykonaným dokazovaním: Dňa 22.03.2017 uzavrel predávajúci LIŠKA Slovakia, s.r.o.
so žalovaným 1/ ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorou žalovaný 1/ predal žalovanému 2/ pozemok reg. „C“ parc. č. XX/X - záhrada o výmere 2806 m2, zapísaný na LV č. XXXX, k.ú. D.. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol povolený vklad vlastníckeho práva rozhodnutím Okresného úradu Trenčín, katastrálny odbor č. vkladu V 1756/2017 zo dňa 20.04.2017. Dňa 23.02.2018 uzavrel žalovaný 1/ ako darca so žalovanou 2/ ako obdarovanou darovaciu zmluvu, ktorou daroval žalovanej 2/ pozemok reg. „C“ parc. č. XX/X - záhrada o výmere 2806 m2, zapísaný na LV č. XXXX, k.ú. Opatová. Na základe tejto darovacej zmluvy bol povolený vklad vlastníckeho práva rozhodnutím Okresného úradu Trenčín, katastrálny odbor č. vkladu V 1160/2018 zo dňa 20.03.2018. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38K/11/2019 zo dňa 16.10.2019, ktoré bolo publikované v Obchodnom vestníku 205/2019 zo dňa 23.10.2019, bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu LIŠKA Slovakia, s.r.o. v konkurze so sídlom 913 31 Skalka nad Váhom 131, IČO 36 324 850, pričom do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený žalobca. Žalobca v konaní označil ako pohľadávky, ktoré mali byť ukrátené žalovaným právnym úkonom úpadcu (kúpna zmluva uzatvorená 22.03.2017) v zmysle § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, pohľadávky veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s., uvedené v tabuľke nachádzajúcej sa na č.l. 89-93 súdneho spisu pod por. č. 35 až 65 a 67 až 78, v súhrnnej výške 3.629.846,34 eur, ktorých právnym dôvodom vzniku je nezaplatená daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia od januára 2012 do januára 2015. V spore však nebolo preukázané, že tieto pohľadávky existovali v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22.03.2017 (príp. v čase povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností).
1.3 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 57 ods. 1, 4, § 60 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 1, § 78 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, § 2 písm. e), f), § 68 ods. 4, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok a zdôraznil, že odporovateľnosť právnych úkonov je osobitným inštitútom, ktorý slúži na ochranu veriteľov. Právnym dôsledkom odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu. Jedným zo zákonných predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 57 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii je existencia platného a účinného právneho úkonu dlžníka. Osobitným predpokladom odporovateľnosti v konkurznom konaní je ukrátenie pohľadávky veriteľa, ktorý si prihlásil pohľadávku v zmysle § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Právnym úkonom dlžníka musí dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, existujúcej v čase urobenia právneho úkonu dlžníka a zároveň prihlásenej a zistenej v konkurze. Správca je teda oprávnený podať odporovaciu žalobu vtedy, ak v čase, keď dlžník urobil právny úkon, ukrátil ktorúkoľvek, čo aj len jednu (riadne prihlásenú) pohľadávku, ktorá existovala v čase (pohľadávka vznikla a nemusela byť splatná), keď bol právny úkon dlžníka urobený. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostal na uspokojenie predmetnej pohľadávky. Avšak aj keď právnym úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu jeho majetku, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti voči konkurzným veriteľom, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal v čase urobenia úkonu, postačoval na uspokojenie predmetnej pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, existujúcej v čase urobenia právneho úkonu dlžníka a zároveň prihlásenej a zistenej v konkurze. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko v spore nebolo preukázané ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. V spore neboli preukázané také záväzky dlžníka (úpadcu), ktoré by existovali v čase uzatvorenia žalovanej kúpnej zmluvy (22.03.2017) a zároveň boli riadne prihlásené (zistené) v predmetnom konkurze, vyhlásenom na majetok úpadcu (38K/11/2019). Žalobca v konaní označil ako pohľadávky, ktoré mali byť ukrátené žalovaným právnym úkonom úpadcu (kúpna zmluva uzatvorená 22.03.2017) v zmysle § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s., uvedené v tabuľke nachádzajúcej sa na č.l. 89-93 súdneho spisu pod por. č. 35 až 65 a 67 až 78, v súhrnnej výške 3.629.846,34 eur, ktorých právnym dôvodom vzniku je nezaplatená daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia od januára 2012 do januára 2015. V spore však nebolo preukázané, že tieto pohľadávky existovali v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22.03.2017 (príp. v čase povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností). Z vyjadrení strán sporu, predmetnej tabuľky, ako aj predložených rozhodnutí Daňového
úradu Trenčín je zrejmé, že uvedené pohľadávky predstavujú úpadcom nezaplatenú daň (§ 2 písm. b) Daňového poriadku), ktorá bola v zmysle § 68 ods. 4 Daňového poriadku vyrubená rozhodnutiami správcu dane vydanými v rokoch 2017-2019 (počínajúc dňom 08.03.2017). Tieto pohľadávky teda vznikli až dňom právoplatnosti príslušných rozhodnutí Daňového úradu v Trenčín, t.j. až v období po účinnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, daňová povinnosť síce vzniká dňom dodania tovaru, týmto dňom však v spornom prípade nevznikla daňová pohľadávka (§ 2 písm. e) Daňového poriadku), ani daňový nedoplatok (§ 2 písm. f) Daňového poriadku). V tomto prípade, keďže daň bola vyrubená rozhodnutím správcu dane v zmysle § 68 ods. 4 Daňového poriadku, daňová pohľadávka vzniká dňom právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, v ktorom, podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. Právnou skutočnosťou vzniku verejnoprávneho záväzkového vzťahu, založenom na zákonnom oprávnení správcu dane požadovať od daňového subjektu splnenie daňových povinností, je splnenie podmienok v zmysle ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku. Citované ustanovenie rozlišuje okamih vzniku tohto zákonného oprávnenia správcu dane, ktorý môže nastať momentom podania daňového priznania (vrátane dodatočného daňového priznania) alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie alebo rozhodnutím správcu dane vo vyrubovacom konaní (v rámci uplatňovania zákonných oprávnení správcu dane). V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/16/2017 zo dňa 21.02.2018. Žalobca v žalobe označil ako ukrátenú pohľadávku aj pohľadávku veriteľa molton, s.r.o. Z listu obchodnej spoločnosti molton, s.r.o. zo dňa 06.10.2021 je však zrejmé, že veriteľ molton, s.r.o. vzal späť jeho prihlášku predmetnej pohľadávky v označenom konkurze, a preto ani pri tejto pohľadávke nebolo preukázané ukrátenie jej uspokojenia podľa § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. V spore nebola preukázaná právna neúčinnosť žalovaných právnych úkonov (kúpna a darovacia zmluva) voči konkurzným veriteľom v označenom konkurze, a preto súd prvej inštancie v zmysle § 63 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, zamietol žalobu i v časti o uloženie povinnosti žalovaným 1/, 2/ vydať v prospech konkurznej podstaty úpadcu LIŠKA Slovakia, s.r.o. v konkurze so sídlom 913 31 Skalka nad Váhom 131, IČO 36 324 850, nehnuteľnosť, zapísanú na LV č. XXXX, k.ú. D., a to pozemok CKN parc. č. XX/X - záhrada o výmere 2806 m2 a strpieť jeho súpis a speňaženie. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom C.. F., ani pracovníkov ako svedkov, a tiež ani oboznámením príloh k prihláškam pohľadávok, nakoľko tieto dôkazy posúdil ako nadbytočné, keďže v spore nebolo preukázané ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok v zmysle § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom k tomuto dôvodu zamietnutia žaloby súd sa tiež nezaoberal ostatnými predpokladmi odporovateľnosti právnych úkonov upravenými v § 58 a § 60 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP. Žalovaní mali vo veci plný úspech, preto im súd prvej inštancie proti žalobcovi priznal náhradu 100 % trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že považuje za nesprávny záver súdu prvej inštancie uvádzaný v odsekoch 9, 10 odôvodnenia rozsudku, že v spore nebolo preukázané ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, keďže v spore neboli preukázané také záväzky úpadcu, ktoré by existovali v čase uzatvorenia žalovanej kúpnej zmluvy a zároveň boli riadne prihlásené v predmetnom konkurze. Podľa súdu žalobcom označené pohľadávky vznikli až v období po účinnosti predmetnej kúpnej zmluvy, a to dňom právoplatnosti príslušných rozhodnutí Daňového úradu Trenčín. Takýto výklad súdu považoval za nesprávny, pretože rozhodnutia správcu dane, ktorými vyrubil úpadcovi rozdiel dane, majú podľa jeho názoru len deklaratórny charakter, čo možno vyvodiť z toho, že úpadcovi nevyruboval daň, ale len jej rozdiel. Podľa jeho názoru mal súd na danú vec aplikovať ustanovenia § 77 ods. 1, 2, § 78 ods. 1 zákona o DPH. Vzhľadom na výšku dosiahnutých obratov bol úpadca mesačným platiteľom DPH, preto bol povinný platiť DPH do 25
dní po skončení zdaňovacieho obdobia (príslušného kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikla daňová povinnosť), čiže pohľadávky v čase uskutočnenia napadnutého právneho úkonu existovali. Úpadca podával po uplynutí jednotlivých zdaňovacích období daňové priznania, ale uvádzal v nich nižšiu daňovú povinnosť, nakoľko si neoprávnene uplatňoval vyššiu daň na vstupe, než mal. Domnieval sa, že verejnoprávne záväzkový vzťah spočívajúci v práve správcu dane požadovať od daňového subjektu splnenie daňovej povinnosti nastal momentom podania jednotlivých daňových priznaní k DPH. Na podporu svojho tvrdenia, že jednotlivé záväzky vznikali úpadcovi postupne, ako plynuli zdaňovacie obdobia, poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Trenčín zo dňa 18.05.2021, ktorým bola úpadcovi uložená pokuta za to, že v daňovom priznaní za apríl 2015 uviedol nižšiu daň, ako mal. Na strane 2 tohto rozhodnutia je uvedený výpočet pokuty, z ktorého je zrejmé, že správca dane si ju uplatnil spätne aj za roky 2015 a 2016, teda za obdobie predchádzajúce vyrubovaciemu rozhodnutiu správcu dane, od ktorého súd odvodzoval splatnosť pohľadávky. Súdu predložil listinný dôkaz, vytlačený email od zamestnankyne Daňového úradu Trenčín zo dňa 06.04.2022, v ktorom sa uvádza, že u úpadcu prebiehali viaceré daňové kontroly v rokoch 2013, 2015 i 2016. Výsluchom konateľa úpadcu bolo tiež preukázané, že u úpadcu boli vykonávané daňové kontroly už od roku 2012, 2013, pričom mu boli vyraďované DPH, v dôsledku čoho sa bál exekúcie, blokácie majetku a nakoniec likvidácie firmy správcom dane. Samotný konateľ úpadcu priznal úmysel, ktorý sledoval napadnutým právnym úkonom, a to uchrániť nehnuteľný majetok úpadcu pred prepadnutím v prospech správcu dane. V tomto smere poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 25CoKR/9/2014 zo dňa 08.04.2015, podľa ktorého ZKR upustil od termínu vymáhateľná pohľadávka a viaže možnosť odporovateľnosti len na prihlásenú pohľadávku niektorého konkurzného veriteľa. Musí ísť o pohľadávku, ktorá v čase vykonania odporovaného právneho úkonu existovala, respektíve o vzniku pohľadávky dlžník vedel a následne si ju v konkurze veriteľ prihlásil. V konkrétnych súvislostiach nemožno vylúčiť poskytnutie právnej ochrany prostredníctvom odporovacej žaloby aj pre takú pohľadávku, ktorá vznikla po vykonaní právneho úkonu (pohľadávka sa navyše stane splatnou až po určitej dobe) a dlžník o vzniku pohľadávky vedel a budúci veriteľ o právnom úkone dlžníka nemohol vedieť. S poukazom na toto uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pre posúdenie odporovateľnosti napadnutých právnych úkonov je irelevantné, či pohľadávky daňového úradu vznikli uplynutím tej - ktorej lehoty na podanie daňového priznania alebo až na základe jednotlivých vyrubovacích konaní a rozhodnutí vydaných správcom dane, pretože sa jedná o pohľadávky prihlásené v konkurze úpadcu, preto je nepodstatné, či v čase vykonania sporných úkonov existovali, alebo boli vymáhateľné. Úpadca vedel, že jeho protiprávnym konaním, nesprávnym vypočítaním a zaplatením DPH, vzniknú voči správcovi dane pohľadávky. Súd prvej inštancie mal týmto pohľadávkam poskytnúť právnu ochranu, lebo boli prihlásené do konkurzu úpadcu, ale neurobil tak, pretože si nesprávne vyložil a aplikoval § 57 ods. 4 ZKR.
3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili tak, že ho považujú za nedôvodné a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V úvode akcentovali skutočnosť, že na vznik, trvanie zánik daňových pohľadávok ako pohľadávok verejnoprávneho charakteru nemožno nahliadať cez prizmu súkromnoprávneho vymedzenia pohľadávok. Právna povaha a všetky charakteristiky daňovej pohľadávky sú vymedzené v zákone č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok). Len v prípadoch, keď to Daňový poriadok výslovne upravuje, možno aplikovať explicitne určené ustanovenia iných právnych predpisov. Opakovane zdôraznili, že je potrebné rozlišovať medzi vznikom povinnosti daňovníka podať daňové priznanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie a vyrubením dane správcom dane. Zákon o DPH neupravuje, kedy sa pohľadávka z titulu DPH považuje za pohľadávku pre účely konkurzu. Osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu upravuje Daňový poriadok. Pokiaľ zákon o DPH neobsahuje osobitné ustanovenia pre konkurz, vrátane definície daňového nedoplatku ako pohľadávky pre účel konkurzu a tieto upravuje Daňový poriadok, je potrebné pri definícii konkurznej pohľadávky z titulu DPH postupovať podľa Daňového poriadku. Za pohľadávku pre účel konkurzu sa potom považuje daňový nedoplatok (§ 158 ods. 1 Daňového poriadku), ktorým je dlžná suma dane po lehote splatnosti dane (§ 2 písm. f) Daňového poriadku). Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/16/2017 zo dňa 21.02.2018, podľa ktorého daňový nedoplatok ako pohľadávka pre účely konkurzu nie je totožný so vznikom daňovej povinnosti, pretože daňovým nedoplatkom je až dlžná suma po lehote splatnosti dane. Právnou skutočnosťou vzniku verejnoprávneho záväzkového vzťahu, založenom na zákonom oprávnení správcu dane požadovať od daňového subjektu splnenie daňových povinností, je splnenie podmienok
v zmysle § 68 ods. 4 Daňového poriadku. Ako preukázateľne vyplýva zo súhrnných prihlášok č. 1, 2 veriteľa Slovenská republika - Daňový úrad Trenčín a príloh, s výnimkou pohľadávky č. 1 v súhrnnej prihláške č. 1 žiadna z prihlásených pohľadávok nepredstavuje nezaplatenú vlastnú daňovú povinnosť DPH úpadcu. S poukazom na uvedené, daňový nedoplatok ako pohľadávka na účely konkurzu z titulu nezaplatenia DPH podľa jednotlivých daňových priznaní DPH nevznikla. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie daňového úradu zo dňa 18.05.2021 o uložení pokuty, mali za to, že dochádza k dezinterpretácii ustanovení Daňového poriadku. Ako vyplýva z ustanovení § 154 ods. 1 písm. e), § 155 ods. 1 písm. f), § 155 ods. 2 Daňového poriadku, pokuta je ukladaná za spáchanie správneho deliktu, nejde o príslušenstvo pohľadávky. Sankcia sa ukladá nie od vzniku pohľadávky, ale odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, a to preto, že takýto spôsob výpočtu sankcie definuje priamo Daňový poriadok. Spôsob výpočtu pokuty nemá nič spoločné s domnelou existenciou daňových pohľadávok ani so žalobcom tvrdeným omeškaním. Následky omeškania s úhradou peňažných daňových povinností explicitne upravuje § 156 Daňového poriadku. Ako nakoniec bez pochybností vyplýva aj z obsahu prihlášok Daňového úradu Trenčín, úpadcovi žiaden úrok z omeškania z dovyrubenej dane, odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, vyrubený nebol. Pokiaľ žalobca poukazuje na uznesenie Krajského súdu Banskej Bystrici zo dňa 08.04.2015, popierajú právny názor žalobcu, že vo vzťahu k ukráteniu veriteľov je bez právneho významu, kedy pohľadávka ukráteného veriteľa vznikla. Takýto právny názor je v rozpore s doktrínou, relevantnou judikatúrou a ustálenou aplikačnou praxou. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 25CoKR/2/2014 zo dňa 01.07.2014. Podľa vedomosti žalovaných úpadca si všetky záväzky v rozhodnom období riadne a včas plnil, nebol platobne neschopný ani predĺžený. Daňovým kontrolám sa nevyhýbal, s pracovníkmi správcu dane plne spolupracoval. Obavu mal zo svojvôle správcu dane.
4. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
7. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 8. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Žalobca v odvolaní namieta odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, spočívajúci v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
13. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
14. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
15. V rozhodovanej veci odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany, skonštatoval, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a v napadnutom rozsudku sa riadne vysporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou strán vznesenou v prvoinštančnom konaní. Popísané skutkové a právne závery súd prvej inštancie náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP i rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít.
16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením.
17. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že žalobca v konaní označil ako pohľadávky, ktoré mali byť ukrátené žalovaným právnym úkonom úpadcu (kúpna zmluva uzatvorená 22.03.2017) pohľadávky veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s. v súhrnnej výške 3.629.846,34 eur, ktorých právnym dôvodom vzniku je nezaplatená daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia od januára 2012 do januára 2015. Na základe vykonaného dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu správne konštatoval, že v spore nebolo preukázané, že tieto pohľadávky existovali v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 22.03.2017 (príp. v čase povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností). Predmetné pohľadávky totiž predstavujú úpadcom nezaplatenú daň (§ 2 písm. b) Daňového poriadku), ktorá bola v zmysle § 68 ods. 4 Daňového poriadku vyrubená rozhodnutiami správcu dane vydanými v rokoch 2017-2019 (počínajúc dňom 08.03.2017). Tieto pohľadávky vznikli až dňom právoplatnosti príslušných rozhodnutí Daňového úradu v Trenčíne, t.j. až v období po účinnosti predmetnej kúpnej zmluvy.
18. Treba prisvedčiť argumentácii žalovaného v konaní, že v súdenej veci je potrebné rozlišovať medzi vznikom povinnosti daňovníka podať daňové priznanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie a vyrubením dane správcom dane. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH síce vzniká dňom dodania tovaru, ale tento vznik daňovej povinnosti je potrebné odlíšiť od vzniku daňovej pohľadávky, resp. daňového nedoplatku. Keďže zákon o DPH pojmy daňová pohľadávka, resp. daňový nedoplatok neupravuje, správne súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal z § 2 písm. e), f) Daňového poriadku. Osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu upravuje Daňový poriadok, ktorý vo všeobecnosti upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní, pričom v odkaze k ust. § 1 ods. 2 Daňového poriadku zákonodarca výslovne (okrem iných) uvádza aj zákon č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov. Pokiaľ teda zákon č. 222/2004 Z.z. o DPH ako lex specialis neobsahuje osobitné ustanovenia pre konkurz, vrátane definície daňového nedoplatku ako pohľadávky pre účel konkurzu a tieto upravuje Daňový poriadok ako lex generalis, je potrebné pri definícii konkurznej pohľadávky z titulu dane z príjmu právnickej osoby postupovať podľa Daňového poriadku. Za pohľadávku pre účel konkurzu sa potom považuje daňový nedoplatok (ust. § 158 ods. 1 Daňového poriadku), ktorým je dlžná suma dane po lehote splatnosti dane (ust. § 2 písm. f/ Daňového poriadku)
s tým, že ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo po vyhlásení konkurzu, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu (ust. § 158 ods. 3 Daňového poriadku). Daňový nedoplatok ako pohľadávka pre účely konkurzu nie je totožný so vznikom daňovej povinnosti, pretože daňovým nedoplatkom je až dlžná suma po lehote splatnosti dane. Právnou skutočnosťou vzniku verejnoprávneho záväzkového vzťahu, založenom na zákonnom oprávnení správcu dane požadovať od daňového subjektu splnenie daňových povinností, je splnenie podmienok v zmysle ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obo/16/2017 zo dňa 21.02.2018). V súdenej veci tak, s poukazom na to, že daň bola vyrubená rozhodnutím správcu dane v zmysle § 68 ods. 4 Daňového poriadku, daňová pohľadávka vznikla dňom právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, v ktorom, podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. Uvedený záver súdu prvej inštancie je tak plne v súlade s ustálenou súdnou praxou vyššej súdnej autority (čl. 2 ods. 2 CSP), pričom žalobca v konaní neprodukoval žiadne skutkové či právne argumenty, odôvodňujúce odklon od popísaných záverov najvyššieho súdu. Takýmto argumentom nie je ani poukaz na rozhodnutie Daňového úradu Trenčín zo dňa 18.05.2021, ktorým bola úpadcovi uložená pokuta a v ktorom je uvedený výpočet pokuty, z ktorého je podľa žalobcu zrejmé, že správca dane si ju uplatnil spätne aj za roky 2015 a 2016. Mechanizmus výpočtu výšky pokuty vrátane momentu, od ktorého sa pokuta správnym orgánom ukladá a počíta, ako sankcie podľa § 155 Daňového poriadku, nemožno aplikovať na posúdenie momentu vzniku daňovej pohľadávky, resp. daňového nedoplatku (ako pohľadávok pre účel konkurzu), ktorých ustálenie bolo pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúce a ktoré predstavujú osobitné inštitúty, sú upravené daňovými predpismi odlišným spôsobom.
19. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania, keď s poukazom na § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak, že vyslovil, že plne úspešnému žalovanému patrí voči neúspešnému žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
20. Žalobca v odvolacom konaní neprodukoval žiadne skutkové ani právne argumenty, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje.
21. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
22. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
23. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1/, 2/, ktorým voči neúspešnému žalobcovi patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
25. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaných 1/, 2/ rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).