Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Co-191-2013.pdf
PDF · 109.41 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/191/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej B. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XX, Z., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom v Stropkove, Nám. SNP 7, o zaplatenie 7 175,15 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 25. 06. 2013, č. k. 8C 366/2012-93, takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 294,18 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, advokáta, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal a zaviazal žalobcu zaplatiť náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej 930,98 Eur na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX VS: XXXXXXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil zistením, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava uzavrela dňa 25. 10. 2004 so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere (ďalej len zmluva), na základe ktorej žalovanej poskytla úver vo výške 4 647,10 Eur (140 000 Sk). Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v mesačných splátkach po 92,20 Eur (2 780 Sk) splatných k 20. dňu v mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky bola dňa 20. 11. 2004 a konečná splatnosť úveru bola dňa 20. 10. 2010. Žalovaná so splácaním úveru sa dostala do omeškania. Z návrhu na začatie konania súd zistil, že pre porušenie zmluvných povinností právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Žalobca však nepredložil súdu žiaden dôkaz o tom, aby od úverovej zmluvy právny predchodca žalobcu skutočne odstúpil. Z podania žalobcu zo dňa 12. 06. 2012 označeného ako pokus o zmier zase vyplýva, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a. s., vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, avšak opäť neuviedol, ku ktorému dňu tak učinil. Žalobca opäť nepredložil dôkaz o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom. Keďže žalobca relevantne nepreukázal, akým spôsobom bol úverový vzťah ukončený, jediným dôkazom je výstup z bankového systému označený ako príloha k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 10. 2008, z ktorého vyplýva, že pohľadávka bola v omeškaní 1258 dní. Z uvedeného je preto zrejmé, že úverový vzťah bol ukončený v januári 2005. Uvedenému svedčí aj skutočnosť, že Slovenská sporiteľňa, a. s. ako banka je držiteľom bankového povolenia podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách, čo znamená, že nemohla postúpiť žalobcovi ako nebanke tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Predmetom postúpenia na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 10. 2008 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom bola pohľadávka z už ukončeného úverového vzťahu.
Na základe takto vykonaného dokazovania prvostupňový súd uzavrel, že niet akýchkoľvek pochybností, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je zmluvou spotrebiteľskou. Preto je potrebné na daný právny vzťah a na jeho spotrebiteľských charakter aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaná zmluvu neuzatvorila ako podnikateľka, ale ako fyzická osoba a Obchodný zákonník je primárne určený na úpravu právnych vzťahov medzi podnikateľmi, čím sa postavenie žalovanej ako nepodnikateľky v právnych vzťahov vyplývajúcich zo zmluvy javí ako nevýhodnejší v porovnaní s úpravou právnych vzťahov vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka.
Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, že uplatnená pohľadávka bola splatná najneskôr v januári 2005. Pretože vedľajší účastník na strane žalovanej vzniesol námietku premlčania súd prednostne skúmal oprávnenosť tejto námietky a dospel k záveru, že je dôvodná. Žalobca podal žalobu na súde dňa 02. 07. 2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Vo svojom rozhodnutí ďalej súd prvého stupňa vyhodnotil a podrobil súdnej kontrole aj neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Rozhodnutie, resp. zámer žalobcu dosiahnuť nevymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uznaní záväzku zo dňa 17. 01. 2010 vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené znaky zákonného inštitútu, a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach je formulár, ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka, ktorý nemá žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Jedná sa o kombináciu jednostranných a dvojstranných právnych úkonov upravujúcich právne vzťahy, ktoré vyplývajú zo spotrebiteľskej zmluvy. Formulár obsahuje jednostranný právny úkon uznania záväzku a dvojstranné právne úkony pri dohode o splátkach a dohode o uzatvorení rozhodcovskej doložky. Podpisom tejto formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie a uzatvorenie tejto dohody mu privodilo značnú ujmu, čo je v rozpore s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Z týchto dôvodov má súd za to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Preto súd dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 17. 01. 2010 vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, v dôsledku ktorej je uznanie dlhu žalovanou s následkom predlženia premlčacej doby na 10 rokov neplatné.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav veci. Dňa 17. 01. 2010 žalovaný podpísal dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (ďalej len dohoda), prostredníctvom ktorej žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej dňa 25. 10. 2004 so Slovenskou sporiteľňou, a. s., vo výške 7 475,03 Eur s príslušenstvom, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok. Predmetná dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň žalovaný potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na čl. 3 bod 3.1 dohody, v ktorej je jednoznačne, zrozumiteľne a jasne uvedené: „osoby uvedené v bode 1.2 alebo 1.3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany žalovaného ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona je porušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona. Podľa § 110 ods.1 druhá veta Občianskeho zákonníka, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ zdôraznil, že rozhodnutím súdu dochádza k popretiu, k nerešpektovaniu základných a zákonných ustanovení a poškodzovaniu práv veriteľa. Podľa jeho názoru tiež nemožno hovoriť o nekalej obchodnej praktike, pretože prehlásenie dlžníka je v dohode jednoznačne, zrozumiteľne uvedené. Obsah dohody je zrozumiteľný a spôsob vyhodnotenia predložených dôkazov súdom žalobca považuje za zarážajúci, kedy súd neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že žalovaný sa dohodol s veriteľom na splátkach a uznal svoj záväzok voči žalobcovi. Pokiaľ ide o trovy, ktoré boli priznané vedľajšiemu účastníkovi, žalobca sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu, pretože v prejednávanej veci nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Poukázal na to, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a k nehospodárnosti konania.
K podanému odvolaniu podal písomné vyjadrenie vedľajší účastník. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. V písomnom vyjadrení uviedol, že prvostupňový súd správne vyhodnotil postup žalobcu pri predkladaní formulárov na predĺženie premlčacej lehoty značne znevýhodňujúcej spotrebiteľa. Ide o nielen neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale aj o nekalú obchodnú praktiku.
K odvolaniu sa vyjadrila aj žalovaná. Stotožnila sa s vedľajším účastníkom so vznesenou námietkou premlčania celej pohľadávky. Uviedla, že v januári 2010 ju v jej byte navštívil díler spoločnosti EOS, ktorý na ňu vyhľadal kontakt a doslova ju nútil, aby podpísala papier, ktorý jej predložil, pretože ak ho nepodpíše, dajú jej prípad riešiť exekútorovi. Díler jej vravel, že ide len o splátkový kalendár, avšak ona v tú dobu začiatkom roku 2010 nepracovala, preto bolo pre ňu veľmi ťažké splácať mesačne 151 Eur. Napriek uvedenému však predložený formulár podpísala. Nikto ju nepoučil, že dlh, ktorý mala voči Slovenskej sporiteľni a následne proti žalobcovi je už premlčaný. Ak chcela splátky, musela podpísať celý formulár. Je pravdou, že splátky chcela v nižšej výške, avšak to jej nebolo umožnené. Na prvé splátky si požičala a niekedy v máji alebo júni 2010 si našla prácu, preto splátky mohla aj naďalej splácať. V apríli 2011 prácu stratila, začala mať zdravotné problémy a nebola schopná splátky splácať. Nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že sa dohodla s veriteľom na splátkach a že uznala svoj záväzok voči žalobcovi, pretože chcela iba splátky (aj keď v nižšej úrovni), ale na podpis jej bol daný celý formulár. Nikto ju nepoučoval o premlčaní ani uznaní záväzku, vôbec nevie, čo znamená rozhodcovská doložka. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O. s. p., s oznámením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods.3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods.3 O. s. p.).
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods.2 O. s. p.).
K odvolacím námietkam a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd udáva.
Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho záveru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery.
Odvolateľ obhajuje dohodu o uzavretí splátkového kalendára ako úkon v dôsledku ktorého záväzok trval aj v čase uznania a premlčacia doba sa predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Poukazuje na skutočnosť, že dohoda má písomnú formu, obsahuje výšku pohľadávky, ako aj prísľub dlžníka, ktorý zároveň potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu ako aj vedomosť o následkoch s tým spojených. Nemožno preto podľa odvolateľa považovať postup za nekalú obchodnú praktiku, pretože v dohode je jednoznačne a zrozumiteľne uvedené a dohoda nie je rozsiahla.
Odvolací súd nevidel dôvod na odklon s právoplatnými rozsudkami v iných prípadoch, v ktorých sa skonštatovala nekalosť použitej obchodnej praktiky zo strany žalobcu pri predkladaní formuláru na predĺženie premlčacej lehoty značne znevýhodňujúcej spotrebiteľa (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove 20Co/86/2012 zo dňa 29.11.2000, 11Co/37/2012 zo dňa 7.6.2012).
Odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Z tohto hľadiska je preto aj správny záver o tom, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná, a preto bola dôvodne uplatnená námietka premlčania (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co 37/2012 zo dňa 7.6.2012).
Ako vyplýva z článku 6 odsek 1 Smernice Rady č. 2005/29 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu ,,obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k jednému alebo k viacerým prvkom vymenovaným v tomto článku 6 ods.1, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcií, ktoré by inak neurobil. Článok 2 písm. d/ smernice č. 2005/29 definuje pojem obchodné praktiky použitím zvlášť širokej formulácie ako „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia, vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom (rozsudky zo 14.1.2010 Plus Warenhandelsgesellschaft,C-304/08 Zb. s. I-217, bod 36, a z 9.11.2010, Mediaprint Zeitungs - unt zeitschriftenverlak C 540/08 , bod 17).
S prihliadnutím práve na okolnosti uzavretej dohody o uznaní záväzku a splátkovom kalendári je potrebné skonštatovať, že žalobca umiestnil text o vedomosti premlčaného dlhu do dohody napriek tomu, že dlh v čase uzatvárania dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu bol premlčaný. Súd preto nemohol poskytnúť ochranu uplatnenému právu, ktoré je výsledkom použitia nekalej obchodnej praktiky, pretože výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa tvrdenia žalovanej dohodu o uzavretí splátkového kalendára spojil žalobca zámerne s uznaním dlhu aj napriek tomu, že chcela a súhlasila len s vypracovaním dohody o uzavretí splátkového kalendára. Žalovaná potvrdila, že zamestnanec žalobcu (díler spoločnosti EOS) ju doslova nútil, aby podpísala „papier“, ktorý jej predložil lebo v opačnom prípade „jej prípad bude riešiť exekútor“, nepoučil ju, že dlh je premlčaný. Všetky tieto okolnosti len dosvedčujú fakt, že žalobca chcel dosiahnuť uznanie dlhu v zmysle Občianskeho zákonníka a v dôsledku toho uplatniť právo na súde aj napriek tomu, že žalobkyňa chápala uzavretie dohody ako dohodu o úhrade pohľadávky v splátkach. Súd teda nemôže poskytnúť ochranu uplatnenému právu, ktoré je výsledkom použitia nekalej obchodnej praktiky, pretože výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§3 ods.1 OZ). Konštatovanie nekalosti obchodnej praktiky predstavuje jeden z prvkov, na ktorých príslušný súd môže založiť svoje posúdenie aj o nekalosti zmluvných podmienok podľa článku 4 ods.1 Smernice Rady č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Práve na základe konštatovania nekalosti tejto obchodnej praktiky je v súlade s článkom 4 ods.1 Smernice č. 93/13 potrebné posúdiť aj nekalosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa predĺženia premlčacej doby dlhu žalovanej. Správne teda prvostupňový súd považoval uplatnenú pohľadávku žalobcu za premlčanú z dôvodu, že uplatnená pohľadávka bola splatná najneskôr v januári 2005 a žaloba bola podaná na súde až dňa 02. 07. 2012,teda po márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby (§§ 100, 101 Občianske zákonníka).
Odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že uplatnená pohľadávka bola splatná najneskôr v januári 2005. Ako vyplýva z obsahu spisu, právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou dňa 25. 10. 2004 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej finančné prostriedky. Zo samotného návrhu na začatie konania vyplýva, že pre porušenie zmluvných povinností právny predchodca žalobca odstúpil od zmluvy a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Žalobca zámerne v konaní nepredložil žiaden dôkaz o tom, aby od úverovej zmluvy právny predchodca žalobcu skutočne odstúpil. Z podania žalobcu zo dňa 12. 06. 2012 označeného ako pokus o zmier, nepochybne vyplýva, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a. s., vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, avšak zámerne neuviedol, ku ktorému dňu tak učinil. Žalobca opäť nepredložil dôkaz o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom. Keďže žalobca relevantne nepreukázal akým spôsobom bol úverový vzťah ukončený, jediným dôkazom preukazujúcim túto skutočnosť je výstup z bankového systému označený ako príloha k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 10. 2008 (č. l. 20 spisu). Z uvedenej prílohy totiž nepochybne vyplýva, že pohľadávka bola ku dňu 22. 10. 2008 v omeškaní 1371 dní. Z uvedeného je preto zrejmé, že úverový vzťah bol ukončený v januári 2005. Uvedenému svedčí aj skutočnosť, že právny predchodca žalobcu ako banka je držiteľom bankového povolenia podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách, a teda nemohla postúpiť žalobcovi ako nebanke tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Predmetom postúpenia teda už mohla byť (a aj bola) pohľadávka z ukončeného úverového vzťahu.
Odvolací súd vo vzťahu k neúčelnosti zastúpenia vedľajšieho účastníka uvádza, že účastník konania, ktorý v spore uspel (§ 142 ods. 1 O. s. p.) alebo zastavenie konania nezavinil (§146 ods. 2 O. s. p.), má nárok na náhradu trov tohto konania Tento postup môže súd prelomiť a nepriznať náhradu trov konania, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 O. s. p.), na ktorú skutočnosť v podstate žalobca aj poukazuje. Odvolací súd preto podrobil žalobcom označené skutočnosti vyhodnoteniu, či predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Žalobca argumentuje predmetom činnosti vedľajšieho účastníka inter alia jeho vedľajšími intervenciami na ochranu spotrebiteľov v súdnych konaniach. Tým má byť podľa žalobcu vedľajší účastník spôsobilý sám vystupovať v konaní a zastúpenie advokátom len navyšuje trovy.
Táto argumentácia je zjavne nepresvedčivá a naráža aj na základné princípy občianskeho súdneho konania. Predovšetkým žalobca neuviedol jediný rozumný dôvod, prečo práve tento typ právnickej osoby má byť vylúčený z práva na právne zastúpenie advokátom a niet na to opory v žiadnom ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu. Túto argumentáciu nepodporuje ani judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, ktorá naopak nevidí žiadny dôvod na poskytnutie právnej ochrany aj právnickej osobe „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby, a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom“ ( porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09).
Ak by súd mal prijať argumentáciu žalobcu, tak potom vzhľadom na jeho nepochybne profesionálne vymáhanie pohľadávok by sa malo to isté pravidlo aplikovať na neho samotného. Aj jeho právne zastúpenie by sa javilo nadbytočné a zbytočné navyšujúce trovy konania.
Argument o navyšovaní trov zjavne neobstojí. Každý účastník musí počítať s tým, že v súdnom konaní môže neuspieť a najtypickejším negatívnym následkom v takomto prípade je aj náhrada trov konania protistrane, ale aj na jej podporu vedľajšiemu účastníkovi. Niet dôvodu na výnimku u profesionálnych právnických osôb zaoberajúcich sa vymáhaním pohľadávok.
Aktivity vedľajšieho účastníka evidentne súvisia s ochranou spotrebiteľa a aj v predmetnej veci je zjavné, že žalovaný spotrebiteľ by musel čeliť žalobe profesionála pri vymáhaní pohľadávok naviac zastúpeného advokátom.
Ochrana spotrebiteľa súvisí s kvalitou života a jej podoby môžu byť rozmanité. Nemusí ísť výlučne o agendu neprijateľných podmienok (smernica Rady 93/13 EHS), či nekalých obchodných praktík (smernica EP 2005/29), ale o celú škálu rozmanitých vzťahov dopadajúcich na bežných ľudí. To platí aj pre zbytočné odkladanie uplatňovania práva s výrazným časovým odstupom, ktoré je spájané aj s rizikom jeho premlčania. Nie je nič výnimočné, že s odstupom času má spotrebiteľ zhoršené podmienky obrany, sťažuje sa dôkazná situácia, a preto aj obrana námietkou premlčania je dôležitá a má svoj význam.
Zákonodarca v § 137 O. s. p. explicitne u právnických osôb zaoberajúcich sa kolektívnou ochranou práv zvýraznil v rámci indikatívneho výpočtu trov konania aj výdavky takejto osoby. Z dôvodovej správy ,,Navrhovaná právna úprava bude dopadať aj na ďalšie právnické osoby, ktoré sú v súlade s právnymi aktmi Európskej únie aktívne legitimované na kolektívnu ochranu zákonom chránených záujmov, napr. vo sfére ochrany pred diskrimináciou, alebo vo sfére kolektívnej ochrany práv spotrebiteľa. V týchto prípadoch budú osobitnými predpismi napr. zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Navrhovaná právna úprava bude predstavovať aj výrazný príspevok ku kolektívnej ochrane práv osôb“. Niet dôvodu na výnimku ani v prípade vedľajšieho účastníka.
Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý uplatňovať svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie a dokonca špecializáciu (napr. bytové spotrebiteľské veci, finančný trh a iné). Služba advokáta je pochopiteľná a logická, pretože úspech v súdnom konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené.
Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila. V odvolacom konaní bol úspešný vedľajší účastník na strane žalovanej, a preto mu patrí právo na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. Jeho trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len vyhlášky) za jeden úkon právnej služby vo výške 237,34 Eur - vyjadrenie k odvolaniu podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky, 7,81 Eur režijný paušál (podľa §16 ods. 3 citovanej vyhlášky), 49,03 Eur 20 % DPH. Žalobca je preto povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej trovy odvolacieho konania v celkovej výške 294,18 Eur na účet jeho právneho zástupcu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.