Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Er/5824/2011

Uznesenie

Okresný súd Košice I v exekučnej veci oprávneného: ICI CALDAIE S.P.A., Via Giovanni Pascoli 38, 37 059 S. Maria di Zevio, (VR) Talianska republika, právne zastúpeného JUDr. Danielou Surkošovou, advokátka, AK so sídlom v Bratislave, Na Hrebienku 16, proti povinnému: SLOVTERM s.r.o., so sídlom Národná trieda 76, Košice, IČO: 36 187 801, právne zastúpeného JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou, AK so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, pre vymoženie 9 872,00 eur s prísl. a trov exekúcie, v konaní vedenom pred súdnym exekútorom JUDr. Tomášom Peltznerom, Exekútorský úrad so sídlom Radlinského 27/B, 811 07 Bratislava takto

rozhodol:

Námietky povinného proti exekúcii z a m i e t a.

odôvodnenie:

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, ktorý bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 15.11.2011 a poverenia na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX vydaného Okresným súdom Košice I dňa 14.12.2011, upovedomil súdny exekútor účastníkov exekučného konania o začatí exekúcie upovedomením EX 501/2011-5 zo dňa 28.12.2011, ktoré bolo povinnému doručené dňa 11.1.2012.

Povinný v zákonne 14-dňovej lehote doručil súdnemu exekútorovi a tunajšiemu súdu

dňa 18.1.2012 námietky proti exekúcii, v ktorých uviedol, že exekútor zahájil konanie proti povinnému na základe predloženého rozhodnutia č. 4253/10 Ing. 108510 R.G.I. zo dňa 25.10.2010 vydaného súdom v meste Verona a že v prvom rade namieta predloženú listinu ako rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a to z toho dôvodu, že postupom talianskeho súdu neboli dodržané zásady prístupu k súdnemu konaniu, nakoľko taliansky súd zmaril možnosť konania povinného pred talianskym súdom a to dokonca dvakrát. Po prvýkrát bolo doručované rozhodnutie talianskym súdom povinnému v mesiaci november 2010 v talianskom jazyku s úradným prekladom z ktorého bolo zrejmé, že proti nemu povinný je oprávnený v lehote do 50 dní od doručenia podať odpor na súd, ktorý ho vydal. Z prekladu bolo zrejmé, že sa jedná o civilný a trestný súd Verona, že rozhodol sudca JUDr. Lara Ghermandi, avšak žiadna iná adresa, na ktorú by bolo možné podať odpor nebola povinnému oznámená. Listová zásielka bola povinnému doručená bez označenia odosielateľa. Preto právna zástupkyňa povinného JUDr. S. Višňovská sa skontaktovala s talianskym zastupiteľstvom na území Slovenskej republiky a žiadala o oznámenie adresy na ktorú mal povinný odpor doručiť. Táto korešpondencia následne sa uskutočnila cez e-mailový kontakt. V stanovenej lehote povinný zaslal odpor prostredníctvom ad hoc zvolenej právnej zástupkyne JUDr. Ľubici Višňovskej a to dňa 16.12.2010. Právna zástupkyňa povinného bola viac ako nemilo prekvapená, keď bez toho, aby súd ponechal čo i len jednu listinu, ktorú ako dôkaz pre podaný odpor zasielala, súd vo Verone JUDr. Ľubici Višňovskej vrátil spisy a to dňa 7.2.2011 s obálkou, ktorú zasielala súdu vo Verone s tým, že bez prekladu v talianskom jazyku jej oznámil, že spis je vrátený nakoľko menovaná advokátka nie je zapísaná v zozname advokátov talianskej komory. Preto podľa názoru povinného taliansky súd porušil medzinárodné európske dohovory, podľa ktorých ad hoc môže zastupovať aj advokát nezapísaný v komore druhého štátu Európskej únie, avšak súd ho

mal vyzvať, aby si zabezpečil kontaktnú osobu v Taliansku. Vzhľadom k týmto skutočnostiam povinný podal sám odpor proti platobnému rozkazu bez právneho zastúpenia a to dňa 10.2.2011, ktorý bol talianskemu súdu doručený dňa 17.2.2011, ktorý následne napriek tomu, že povinný dodatočne zaslal aj do talianskeho jazyka preložený odpor, teda aby talianske orgány tomuto rozumeli a v ktorom výslovne žiadal, že keďže nie je znalý talianskeho opráva, aby mu súd pridelil právneho zástupcu na konanie pred týmto súdom, vrátil povinnému celú zásielku bez toho, aby si akýkoľvek doklad ponechal a to rozhodnutím zo dňa 25.2.2011 konajúceho sudcu Gianfranco Gilardi. Sudca uvedeným rozhodnutím rozhodol tak, že vec sa má vrátiť pre nedodržanie formy podľa , žiadne iné poučenie alebo podrobné odôvodnenie súd neuviedol. Podľa názoru povinného takéto rozhodnutie nemôže byť právoplatné, pretože taliansky súd svojím konaním zabránil povinnému uplatniť si svoje právo pred talianskym súdom o čom jednoznačne hovorí Smernica Rady Európy č. 2003/8/ES, týkajúca sa prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch. Podľa tejto smernice je povinný členský štát rešpektovať právo na uplatnenie si svojej ochrany pred cudzím štátom a samotný povinný si podľa kapitoly 1 čl. 2 uplatnil právnu pomoc, avšak túto mu talianske súdy jednoducho odignorovali. Ďalšia zásada, ktorá sa musí dodržať je, že pri cezhraničných súdnych sporoch je príslušný v prvom rade súd, ktorý je vzájomne dohodnutý v zmluve, na ktorú skutočnosť povinný poukázal vo svojom odpore, že podľa ich vzájomnej zmluvy t. j. zmluvy uzatvorenej medzi oprávneným a povinným o dodávke tovaru, kde ako predávajúci vystupoval oprávnený a ako kupujúci vystupoval povinný je vyslovene v ods. 11, ods. 11.2. uvedené, že v prípade nesplnenia povinnosti jednej zo strán má druhá strana v zákonom ustanovenom poriadku krajiny kupujúceho požiadať o doriešenie tohto vzťahu. V tomto prípade, keďže kupujúci je povinný, teda občan Slovenskej republiky, mal byť rozhodne príslušný súd SR. Povinný uviedol vo svojom odpore aj ďalšie dôvody, t. j. že talianska spoločnosť nedodala dodávku v dohodnutom rozsahu, čo do kvality a kvantity a že sa vzájomne dohodli, že povinný sám na svoje náklady dokúpi potrebné súčiastky do celej dodávky a že tým, že mu nevyplatí celú kúpnu cenu budú ich vzájomné pohľadávky vyriešené. Zjavne druhá strana tento dohovor odignorovala a domáhala sa finančných prostriedkov, ktoré jej jednoznačne neprináležali. Ďalší dôvod, ktorý povinný v odpore uviedol bol ten, že podľa platného práva na území SR vzájomné pohľadávky medzi obchodnými spoločnosťami sa premlčujú v lehote 4 rokov, pričom ich zmluvný vzťah a realizácia sa uskutočnila v roku 2004, pričom návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný v roku 2009. Vzhľadom k postupu talianskych súdov povinný sa obrátil na medzinárodný súdny dvor v Štrasburgu a podal žalobu proti talianskemu súdu, ktorá vec bola vedená pod č. 35524/11, a dňa 27.10.2011 tento medzinárodný súdny tribunál povinnému oznámil, že doposiaľ nevyužil všetky vnútroštátne opravné prostriedky, ktoré si vyžaduje čl. 35 ods. 1 Dohovoru a preto v ďalšom nebude v tejto sťažnosti pokračovať. Preto na základe tejto skutočnosti povinný podal odvolanie proti poslednému rozhodnutiu súdu vo Verone a zdôraznil, že postupom súdu došlo k zmareniu možnosti konať pred súdom zo strany povinného, nakoľko neboli dodržané medzinárodné zmluvy, konkrétne Haagsky dohovor o medzinárodnom prístupe k spravodlivosti zo dňa 25.10.1980. Predmetné odvolanie bolo podané dňa 15.12.2011, ktorého kópiu povinný predložil súdu a uviedol, že výsledok konania povinnému doposiaľ nie je známy. Na základe vyššie uvedených skutočností bol povinný toho názoru, že došlo k porušeniu Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 98/5/ES zo dňa 16.2.1998 pokiaľ taliansky súd bez akýchkoľvek ďalších náležitostí odmietol prijať odpor povinného, ktorý bol zaslaný včas a riadne len z toho dôvodu, že tento bol zaslaný advokátom zapísaným v zozname advokátov iného členského štátu Európskej únie, ďalej došlo k porušeniu Smernice Rady 2003/8/ES zo dňa 27.1.2003 o zlepšení prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch, pretože taliansky súd, ktorý zastupuje spravodlivosť v štáte Európskej únie jednoducho odignoroval tú skutočnosť, že mal v zmysle tejto smernice povinnému poskytnúť právnu pomoc pridelením právneho zástupcu, ktorý podľa jeho názoru má právo konať pred talianskymi súdmi keď nerešpektoval Smernicu č. 98/5/ES a ani neriešil prvoradú otázku, či vôbec je príslušný na konanie vo veci tak ako to má na mysli Smernica Rady č. 2003/8/ES, kde je výslovne uvedené, že príslušným súdom je súd, ktorý bol vzájomne dohodnutý medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Podľa názoru povinného rovnako bola porušená aj Charta základných práv EÚ, článok 47, t. j. všeobecné uznávané právo prístupu k spravodlivosti ale aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950, ktoré upravujú najmä rešpektovanie zásady rovnosti oboch účastníkov v spore. Na základe uvedených skutočností povinný navrhol, aby súd námietkam vyhovel a zrušil uznesenie, ktorým bolo vydané poverenie zo dňa 14.12.2011 Okresným súdom Košice I na zahájenie exekučného konania.

Povinný podaním doručeným súdu dňa 16.3.2012 doplnil svoje námietky po uplynutí zákonnej lehoty na podanie námietok proti exekúcii a poukázal na to, že konajúci súd vo veci vydaného platobného

rozkazu je talianskym súdom a podľa a Nariadenia Rady EÚ č.1393/2007 sa v prípade cezhraničného súdneho sporu musí doručovať takáto zásielka v súlade s nariadením rady, teda písomnosti sa musia doručovať prostredníctvom súdu v obvode ktorého má sídlo komu sa zásielka doručuje, v tomto prípade mal byť samozrejme súd v Košiciach. Takéto doručenie sa musí uskutočňovať na tlačive, ktoré je prílohou nariadenia rady a Krajský súd by v tomto prípade bol povinný zabezpečiť v zmysle tohto nariadenia rady doručenie predmetnej zásielky. Ďalej povinný uviedol, že zásielka musí byť preložená do jazyka, ktorý je úradným jazykom v sídle osoby, ktorej je doručovaná a musí byť overená, teda preklad tejto listiny úradným spôsobom. Až v prípade, že nie je možné takéto doručovanie prostredníctvom súdnych orgánov až následne sa môže doručovať podľa odd. 142 platného v Taliansku adresátovi poštovou zásielkou, pričom ďalšiu kópiu tejto zásielky pošle prokuratúre, ktorá zariadi zaslanie Ministerstvu zahraničných vecí aby doručilo zásielku adresátovi. V prípade povinného jednoznačne zásielka mu nebola doručovaná prostredníctvom súdu v Košiciach, čo si súd vie aj overiť a teda takýto platobný rozkaz nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Ďalej uviedol, že síce taliansky súd v preklade uviedol, že podľa č. 645 talianskeho súdneho poriadku má možnosť podať odpor proti tomuto platobnému rozkazu v lehote 50 dní, avšak neupozornil povinného, že podľa čl. 82, druhý odsek, talianskeho môže podávať odpor proti tomuto platobnému rozkazu iba prostredníctvom obhajcu. Preto povinný bol toho názoru, že nebol správne poučený o forme a spôsobe podávania odporu a aj táto vada má za následok nemožnosť uplatnenia si svojho práva a prístupu ku spravodlivosti. Listiny, ktorými boli vrátené jednotlivé doklady zo strany konajúceho súdu už neboli pretlmočené do slovenského jazyka a teda došlo k porušeniu Nariadenia Rady č. 1393/2007, ktorá jednoznačne hovorí o tom, že takýto preklad uskutočnený musí byť. Povinný mal za to, že v tomto prípade došlo aj k porušeniu Dohovoru o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine prijatého v Haagu dňa 25.10.1980 a poukázal na čl. 9 tohto dohovoru a na to, že povinný v podanom odpore výslovne žiadal, aby mu bol poskytnutý advokát, nakoľko nie je znalý talianskeho práva a napriek tejto skutočnosti a nesprávneho poučenia vo vydanom platobnom rozkaze taliansky súd vyznačil právoplatnosť na platobný rozkaz. Preto bol toho názoru, že takýto platobný rozkaz nemôže byť právoplatný.

Oprávnený sa k námietkam povinného vyjadril podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 23.3.2012 v ktorom okrem iného uviedol, že povinný vo svojich námietkach neuviedol žiadnu takú skutočnosť, ktorá by nasvedčovala naplneniu niektorého z dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorým je možné odôvodniť námietky proti exekúcii. Žiadne z tvrdení povinného uvedených v podaných námietkach ani žiadny z predložených dôkazov nepreukazujú, že by po vzniku exekučného titulu nastala okolnosť spôsobujúca zánik vymáhaného nároku, alebo že by existoval dôvod pre ktorý by exekúcia bola neprípustná. Z podania povinného je zrejmé, že všetky ním uvádzané námietky sa týkajú konania pred talianskym súdom v meste Verona, v ktorom bol vydaný exekučný titul, ktorý sa žiada v tomto konaní vykonať. Oprávnený zdôrazňoval, že predmetom preskúmavania podľa § 50 Exekučného poriadku nie sú skutočnosti, ktoré mohol povinný namietať v tkz. základnom konaní, ale len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu. Oprávnený poukázal na to, že rozhodnutie súdu vo Verone, č. 4253/10 Ing. 10851/10 R.G.I. zo dňa 25.10.2010 bolo vydané v súlade s talianskymi predpismi občianskeho procesného práva a rovnako boli splnené podmienky predpokladané Nariadením č. 805/2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky na to, aby rozhodnutie bolo osvedčené ako európsky exekučný titul. Oprávnený ďalej poukázal na to, že je zrejmé, že povinný nepostupoval vo veci kvalifikovane a preto možno konštatovať, že v priebehu súdneho konania nevzniesol námietky v súlade s procesnými pravidlami upravenými právnymi predpismi členského štátu pôvodu a preto v zmysle čl. 3, ods. 1, písm. b) Nariadenia č. 805/2004 je možné považovať nárok oprávneného za nesporný a nakoľko boli splnené aj ďalšie uvedeným Nariadením požadované predpoklady, súd v meste Verona osvedčil vydané rozhodnutie ako európsky exekučný titul. Oprávnený konštatoval, že napriek tomu, že všetky námietky povinného sú vecne a právne neopodstatnené, vzťahujú sa na tkz. základné konania a nemožno sa preto nimi zaoberať v konaní podľa § 50 Exekučného poriadku. Na základe vyššie uvedených skutočností oprávnený žiadal, aby súd námietky povinného v plnom rozsahu zamietol ako nedôvodné.

Okresný súd Košice I uznesením č. k. -84 zo dňa 10.12.2012 námietky povinného proti exekúcii zamietol, pretože návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a súd nezistil, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti spôsobujúce zánik vymáhaného nároku resp. brániaceho vymáhateľnosti, či spôsobujúce neprípustnosť exekúcie. Vyššie uvedené uznesenie bolo

povinnému doručené dňa 14.1.2013, ktorý voči nemu podal v zákonnej lehote odvolanie na tunajšom súde dňa 28.1.2013.

Povinný vo svojom odvolaní okrem iného uviedol, že uznesenie súdu, ktorým zamietol námietky povinného je nepreskúmateľné, pretože súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázku, či došlo k porušeniu práva na strane talianskych súdov a to tak, že došlo k porušeniu práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. Ďalej povinný poukázal a citoval odôvodnenie uznesenia uviedol, že trvá na svojich námietkach a poukázal na o medzinárodnom práve, súkromnom a procesnom, konkrétne na , ods. 2, podľa ktorého preskúmanie cudzieho rozhodnutia sa vo veci samej nepripúšťa. Výklad tohto ustanovenia však je nutné uskutočniť v súlade s právnom Európskej únie a to konkrétne Nariadeniami Brusselu ako aj medzinárodných zmlúv podľa ktorých sa rozhodnutie cudzieho súdu neuznáva v inom členskom štáte ak je zjavne v rozpore s verejným poriadkom členského štátu a pôjde hlavne o tie prípady, kde došlo k porušeniu práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. Povinný ďalej argumentoval, že druhým dôvodom odmietnutia uznania cudzieho rozhodnutia je uvedený v čl. 34, ods. 2 nariadenia Brusselu I, ktorý citoval a poukázal na to, že platobný rozkaz bol povinnému doručený a to prostredníctvom pošty a je pravdou, že so slovenským prekladom, tak ako je z textu v slovenskom jazyku zrejmé povinný má uhradiť oprávnenému v lehote do 50 dní od doručenia vydaného rozkazu peňažnú pohľadávku. Keďže povinný dostal poučenie, že mal dať v lehote 50 dní odpor a to podľa , tento tak aj urobil. Je pravdou, že pôvodný odpor zaslaný súdu Verona zo dňa 16.12.2010 povinný podával tak, že bol v konaní zastúpený advokátkou zapísanou v zozname advokátov SR, ktorej taliansky súd dňa 7.2.2011 vrátil všetky listiny s obálkou s tým, že nie je advokátkou zapísanou v zozname talianskych advokátov. Nijaké iné poučenie jej nebolo zaslané. Samotný povinný nebol zo strany talianskeho súdu vyzvaný na odstránenie nedostatkov vo svojom odpore a napriek tomu sám bez právneho zástupcu poslal nanovo odpor a to dňa 10.2.2011 v ktorom zároveň žiadal, aby mu bol talianskym súdom ustanovený právny zástupca. Vzhľadom na časovú tieseň až dodatočne zaslal tento odpor aj preložený do talianskeho jazyka, avšak všetky tieto listiny povinnému boli vrátené s tým, že konajúci sudca nariadil vrátiť tieto listiny, pretože neboli dodržané formy resp. postupy podľa 645 . Povinný ďalej poukázal na Nariadenie Brusel podľa ktorého je možné preskúmať rozhodnutie cudzieho štátu a toto rozhodnutie nemusí byť uznané v inom členskom štáte ak je zjavne v rozpore s verejným poriadkom členského štátu a to konkrétne ak došlo k porušeniu účastníkov konania na spravodlivý súdny proces. Napriek tomu, že povinný podal dvakrát odpor, nebol zo strany talianskych súdov poučený tak, aby si mohol platne uplatniť svoje právo na spravodlivý súdny proces, pretože z daného poučenia vôbec nebolo jasné akou formou t.j. že len prostredníctvom obhajcu môže takýto odpor podať. Podľa talianskeho práva a to konkrétne v zmysle a Nariadenia Rady č. 1393/2007 sa musí platobný rozkaz doručovať tak, že je preložený, preklad musí mať buď súdne razítko alebo razítko slovenského konzulátu, musí byť adresovaný na súd v mieste sídla povinného, ktorý súd vyzve povinného, aby si zásielku vyzdvihol. Bez takéhoto doručenia nie je možné považovať platobný rozkaz za platne doručený. Povinný poukázal na čl. 9 Dohovoru o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine uzatvorený dňa 25.10.1980 a na čl. 5 tohto dohovoru, na Nariadenie Rady ES č. 1896/2006 zo dňa 12.12.2006, ktorým sa uvádza európske konanie o platobnom rozkaze a v závere podaného odvolania uviedol, že zo strany talianskych súdov došlo k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý súdny proces a to jednak tým, že taliansky súd porušil svoje vnútroštátne predpisy a Nariadenie Rady o spôsobe doručovania platobného rozkazu. Povinný nebol riadne poučený akým spôsobom ma podať odpor proti platobnému rozkazu, taliansky súd vôbec nebol príslušný na konanie vo veci samej, pretože právny nárok oprávneného vychádza zo zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným na základe zmluvy na dodávku zariadenia.

Oprávnený sa k odvolaniu povinného písomne nevyjadril.

Podľa , proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( ), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia () (ďalej len "oprávnený").

Podľa ust. § 38 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

Podľa ust. § 39 ods. 1 Exekučného poriadku, z návrhu na vykonanie exekúcie musí byť zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný a datovaný. Okrem toho návrh na vykonanie exekúcie musí obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak je účastníkom fyzická osoba, názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba, a presné označenie exekučného titulu, vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený dovoláva.

Podľa ust. § 39 ods. 2 Exekučného poriadku, k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyznačuje na notárskej zápisnici (§ 41 ods. 2).

Podľa ust. § 39 ods. 3 Exekučného poriadku, k návrhu na vykonanie exekúcie na podklade cudzieho rozhodnutia oprávnený pripojí aj listiny uvedené v osobitnom predpise.

Podľa ust. § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2, písm. b) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul.

Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Podľa čl. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES (č.805/2004 z 21.4.2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (ďalej len „Nariadenie“), účelom tohto nariadenia je vytvorenie európskeho exekučného titulu pre nesporné nároky, aby bol na základe stanovenia minimálnych pravidiel umožnený voľný pohyb rozhodnutí, súdnych zmierov a verejných listín vo všetkých členských štátoch bez toho, aby sa v členskom štáte výkonu pred uznaním a výkonom muselo konať akékoľvek ďalšie konanie.

Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia, toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na podstatu súdu alebo tribunálu. Nevzťahuje sa najmä na daňové, colné alebo správne veci alebo na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone štátnej moci ("acta iure imperii").

Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia, toto nariadenie sa uplatňuje na rozhodnutia, súdne zmiery a verejné listiny o nesporných nárokoch.

Nárok sa považuje za nesporný, ak:

a) s ním dlžník výslovne súhlasil tým že ho uznal alebo tak urobil prostredníctvom zmieru, ktorý schválil súd alebo bol uzavretý pred súdom v priebehu konania, alebo

b) dlžník voči nemu nikdy nevzniesol námietky v priebehu súdneho konania v súlade s príslušnými procesnými požiadavkami podľa právnych predpisov členského štátu pôvodu, alebo

c) dlžník sa nezúčastnil na súdnom pojednávaní alebo nebol na takom pojednávaní zastúpený potom, ako najskôr v priebehu súdneho konania vzniesol námietky proti nároku, za predpokladu, že sa takéto konanie dlžníka podľa právnych predpisov členského štátu pôvodu rovná tichému uznaniu nároku alebo skutočností, ktoré tvrdí veriteľ, alebo

d) dlžník ho výslovne uznal vo verejnej listine.

Podľa čl. 3 ods. 2 Nariadenia, toto nariadenie sa tiež uplatňuje na rozhodnutia doručené po podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiam, súdnym zmierom alebo verejným listinám, ktoré boli osvedčené ako európsky exekučný titul.

Podľa čl. 4 ods. 1, 4., 5., 6. Nariadenia, na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto definície:

"rozhodnutie": akékoľvek rozhodnutie vydané súdom alebo tribunálom členského štátu, bez ohľadu na to ako sa nazýva, vrátane výnosu, príkazu, rozhodnutia alebo súdneho exekučného rozkazu ako aj rozhodnutie o trovách alebo výdavkoch konania vydané súdnym úradníkom.

"členský štát pôvodu": členský štát, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, schválený alebo uzavretý súdny zmier alebo bola vypracovaná či zaregistrovaná verejná listina, ktoré majú byť osvedčené ako európsky exekučný titul.

"členský štát výkonu": členský štát, v ktorom sa žiada výkon rozhodnutia, súdneho zmieru alebo verejnej listiny, ktoré boli osvedčené ako európsky exekučný titul.

"pôvodný súd": súd alebo tribunál, ktorý sa zaoberá konaním v čase splnenia podmienok stanovených v článku 3 ods. 1 písm. a), b) alebo c;

Podľa čl. 5 Nariadenia, rozhodnutie, ktoré bolo v členskom štáte pôvodu osvedčené ako európsky exekučný titul, sa uzná a vykoná v iných členských štátoch bez potreby vyhlásenia o vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti podať námietky proti jeho uznaniu

Podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia, rozhodnutie o nespornom nároku vydané v členskom štáte bude na základe žiadosti v ľubovoľnom čase predloženej pôvodnému súdu osvedčené ako európsky exekučný titul, ak:

a) je rozhodnutie vykonateľné v členskom štáte pôvodu; a

b) rozhodnutie nie je v rozpore s predpismi o súdnej právomoci tak, ako sú stanovené v oddieloch 3 a 6 kapitoly II nariadenia (ES) č. 44/2001; a

c) súdne konanie v členskom štáte pôvodu spĺňa požiadavky stanovené v kapitole III, pričom je nárok nesporný v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) alebo c); a

d) rozhodnutie bolo vydané v členskom štáte, v ktorom má dlžník bydlisko v zmysle článku 59 nariadenia (ES) č. 44/2001 v tých prípadoch, v ktorých

- je nárok nesporný v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) alebo c); a

- sa týka zmluvy, ktorú uzavrela osoba ktorá je spotrebiteľ na účel, ktorý je možné považovať za nepatriaci do výkonu jeho živnosti alebo profesie; a

- dlžník je spotrebiteľ.

Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia, ak rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul prestalo byť vykonateľné alebo jeho vykonateľnosť bola pozastavená alebo obmedzená, na základe žiadosti predloženej v ľubovoľnom čase pôvodnému súdu sa vydáva osvedčenie o nevykonateľnosti alebo obmedzenej vykonateľnosti na vzorovom tlačive uvedenom v prílohe IV.

Podľa čl. 6 ods. 3 Nariadenia, bez toho, aby bol dotknutý článok 12 ods. 2, ak bolo rozhodnutie vydané po vznesení námietky voči rozhodnutiu osvedčenému ako európsky exekučný titul v súlade s ods. 1 tohto článku, na základe žiadosti podanej v ľubovoľnom čase sa vydá na vzorovom tlačive uvedenom v prílohe V náhradné osvedčenie, ak je rozhodnutie o námietke vykonateľné v členskom štáte pôvodu.

Podľa čl. 9 ods. 1 Nariadenia, osvedčenie o európskom exekučnom titule sa vydáva na vzorovom tlačive uvedenom v prílohe I.

Podľa čl. 9 ods. 2 Nariadenia, osvedčenie o európskom exekučnom titule sa vydáva v jazyku rozhodnutia.

Podľa čl. 10 ods. 4 Nariadenia, voči vydaniu osvedčenia o európskom exekučnom titule nie je možné podať odvolanie.

Podľa čl. 11 Nariadenia, osvedčenie o európskom exekučnom titule nadobúda účinnosť iba v rámci vykonateľnosti rozhodnutia.

Podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia tejto kapitoly, sa vykonávacie postupy riadia právnymi predpismi členského štátu výkonu.

Rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul sa vykonáva za tých istých podmienok ako rozhodnutie vydané v členskom štáte výkonu.

Podľa čl. 20 ods. 2 Nariadenia, od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytol príslušným vykonávacím orgánom členského štátu výkonu:

a) kópiu rozhodnutia, ktorá spĺňa podmienky potrebné na preukázanie jeho pravosti; a

b) kópiu osvedčenia o európskom exekučnom titule, ktoré spĺňa podmienky potrebné na preukázanie jeho pravosti; a

c) v prípade potreby, prepis osvedčenia európskeho exekučného titulu alebo jeho preklad do úradného jazyka členského štátu výkonu, alebo, ak je v tomto členskom štáte niekoľko úradných jazykov, do úradného jazyka alebo jedného z úradných jazykov miesta súdneho konania, v ktorom sa výkon vyžaduje, v zhode s právnymi predpismi tohto členského štátu alebo do iného jazyka, ktorý členský štát výkonu uviedol ako prijateľný. Každý členský štát môže uviesť iný úradný jazyk alebo jazyky Európskeho spoločenstva ako jeho vlastný, ktorý môže akceptovať pre vyhotovenie osvedčenia. Preklad sa overuje osobou, ktorá má k tomu oprávnenie v jednom z členských štátov.

Podľa čl. 21 ods. 1 Nariadenia, príslušný súd v členskom štáte výkonu na žiadosť dlžníka výkon zamietne, ak je rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul nezlučiteľné s predošlým rozhodnutím vydaným v ktoromkoľvek členskom štáte alebo v tretej krajine, za predpokladu, že:

a) predošlé rozhodnutie sa týkalo toho istého predmetu sporu medzi tými istými stranami; a

b) predošlé rozhodnutie bolo vydané v členskom štáte výkonu alebo spĺňa podmienky potrebné pre jeho uznanie v členskom štáte výkonu; a

c) nezlučiteľnosť nebola a nemohla byť vznesená ako námietka v súdnom konaní v členskom štáte pôvodu.

Podľa čl. 21 ods. 2 Nariadenia, za žiadnych okolností sa v členskom štáte výkonu nemôže skúmať vecná stránka rozhodnutia alebo jeho osvedčenia o európskom exekučnom titule.

V prejednávanej exekučnej veci exekučné konanie sa vedie voči povinnému na základe exekučného titulu osvedčeného ako európsky exekučný titul a je ním rozhodnutie súdu vo Verone (Talianska republika, členský štát Európskej únie) zo dňa 25.10.2010 č. 4253/10/ Ing. 10851/10 R.G.I. , v zmysle ktorého bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 9.872,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 5.8.2004 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania v sume 624,50 eur a trovy exekučného konania.

Keďže v danom prípade exekučnému súdu bol predložený exekučný titul osvedčený ako európsky exekučný titul súd aplikoval na vykonanie takéhoto exekučného titulu Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 zo dňa 21.4.2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky a na postup pri vykonávaní exekúcie . Ako to vyplýva z vyššie citovaných ustanovení Nariadenia exekučný titul osvedčený ako európsky exekučný titul v členskom štáte pôvodu sa uzná a vykonáva v iných členských štátoch bez potreby vyhlásenia o vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti podať námietky proti jeho uznaniu. Osvedčenie o európskom exekučnom titule (rozhodnutie súdu vo Verone) bolo vydané a exekučnému súdu predložené v jazyku rozhodnutia (v talianskom jazyku) na vzorovom tlačive uvedenom v prílohe č. 1 Nariadenia a súdu bol predložený aj jeho úradný preklad z jazyka talianskeho do jazyka slovenského, teda rozhodnutie bolo predložené súdu v úradnom jazyku štátu výkonu. Rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul sa vykonáva za tých istých podmienok ako rozhodnutie vydané v členskom štáte výkonu. Za žiadnych okolností sa v členskom štáte výkonu nemôže skúmať vecná stránka rozhodnutia alebo jeho osvedčenia o európskom exekučnom titule. Ako to vyplýva z citovaného ust. čl. 21 ods. 1 Nariadenia príslušný súd v členskom štáte výkonu na žiadosť povinného výkon zamietne, ak je rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul nezlučiteľné s predošlým rozhodnutím vydaným v ktoromkoľvek členskom štáte alebo tretej krajine za predpokladu uvedeného v čl. 21 ods. 1, písm. a, b, c Nariadenia.

Ako už bolo vyššie uvedené povinný v zákonnej lehote podal po doručení upovedomenia o začatí exekúcie exekútorom námietky proti exekúcii. Predmetom námietok proti exekúcii môžu byť len skutočnosti hmotného a procesného práva, ktoré vznikli po právoplatnosti exekučného titulu. Pri rozhodovaní o námietkach môže súd prihliadnuť len na dôvody, ktoré sú uvedené v ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku a to: a) zánik vymáhaného nároku, b) okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti, c) dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, d) hmotno-právnu legitimáciu účastníkov oprávneného alebo povinného. Okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti možno namietať, iba ak nastali po vzniku exekučného titulu. Okolnosti týkajúce sa dôvodnosti nároku, ktorý je predmetom základného konania, preto nemožno uplatniť ako námietky proti exekúcii. Inštitút námietok totiž neslúži ako opravný prostriedok proti rozhodnutiam, na základe ktorých je vedené exekučné konanie. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu. V exekučnom konaní sa nerozhoduje o dôvodnosti nároku, ktorý je predmetom základného konania. Skutočnosti uvádzané v námietkach môžu byť také, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu. Z ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že námietky musia byť odôvodnené a na dodatočné uvedené dôvody sa neprihliadne. Preto súd pri posúdení dôvodnosti námietok povinného vzal do úvahy námietky, ktoré povinný uviedol vo svojom podaní zo dňa 17.1.2012 a ktorý bol doručený súdu dňa 18.1.2012 (v zákonnej lehote podané námietky proti exekúcii) a nemohol brať do úvahy dôvody, ktoré povinný uviedol vo svojom podaní doručenom súdu dňa 16.3.2012 a ktoré označil ako doplnenie námietok a taktiež nevzal do úvahy odôvodnenie námietok povinného proti exekúcii, ktoré povinný uviedol vo svojom odvolaní doručenom súdu dňa 13.9.2012, nakoľko povinný v uvedených podaniach

uviedol dodatočné dôvody proti exekúcii, na ktoré súd nemohol prihliadať v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.

Povinný vo svojich námietkach voči exekúcii tvrdil, že postupom talianskeho súdu mu bola zmarená možnosť konať pred týmto súdom a to z dôvodu, že rozhodnutie bolo doručené povinnému v talianskom jazyku s úradným prekladom a s poučením možnosti podať v lehote 50 dní od doručenia odpor na súd, ktorý ho vydal a že z úradného prekladu bolo zrejmé, že rozhodnutie vydal civilný a trestný súd vo Verone a meno sudcu, avšak žiadnu adresu, na ktorú by bolo možné doručiť odpor nebola povinnému oznámená. Povinný až na základe dodatočného zistenia adresy na ktorú mal odpor zaslať v zákonnej lehote, zaslal odpor prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu a to dňa 16.12.2010. Následne súd vo Verone vrátil podaný odpor s prípisom právnej zástupkyni povinného dňa 7.2.2011, keďže právna zástupkyňa povinného nie je zapísaná v zozname advokátov talianskej komory. Preto povinný sám podal odpor proti platobnému rozkazu bez právneho zastúpenia a to dňa 10.2.2011, ktorý bol súdu doručený dňa 17.2.2011, pričom tento súd opäť vrátil povinnému celú zásielku bez toho, aby si akýkoľvek doklad ponechal. Z uvedeného dôvodu povinný bol toho názoru, že rozhodnutie nemôže byť právoplatné, pretože taliansky súd svojím konaním zabránil mu uplatniť si svoje právo pred týmto súdom. Povinný ďalej poukázal nato, že podal odvolanie proti poslednému rozhodnutiu súdu vo Verone dňa 15.12.2011, avšak výsledok konania mu doposiaľ nie je známy a že na základe vyššie uvedených skutočností došlo k porušeniu Smernice 98/5/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 16.2.1998, keďže taliansky súd bez akýchkoľvek ďalších náležitostí odmietol prijať odpor povinného, ktorý bol zaslaný včas a riadne, len z toho dôvodu, že tento bol zaslaný advokátom zapísaným v zozname iného členského štátu Európskej únie. Ďalej bol toho názoru, že došlo aj k porušeniu Smernice Rady 2003/8/ ES zo dňa 27.1.2003 o zlepšení prístupu spravodlivosti pri cezhraničných sporoch, pretože taliansky súd, ktorý zastupuje spravodlivosť v štáte Európskej únie jednoducho odignoroval tú skutočnosť, že mal v zmysle tejto Smernice povinnému poskytnúť právnu pomoc pridelením právneho zástupcu, ktorý podľa jeho názoru má právo konať pred talianskymi súdmi keď už nerešpektoval Smernicu č. 98/5/ES a ani neriešil prvoradú otázku, či vôbec je príslušný na konanie tak ako to má na mysli Smernica Rady č. 2003/8/ES kde je výslovne uvedené, že príslušným súdom je súd, ktorý bol vzájomne dohodnutý medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Podľa názoru povinného rovnako bola porušená Charta základných práv Európskej únie, čl. 47, t. j. všeobecne uznávané právo prístupu k spravodlivosti, ale aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950, ktoré upravujú najmä rešpektovanie zásady rovnosti oboch účastníkov v spore.

Súd v prejednávanej exekučnej veci vyššie uvedené námietky povinného proti exekúcii považoval za nedôvodne a to z nasledovných dôvodov:

Ako už bolo vyššie uvedené je nepochybné, že v predmetnej exekučnej veci exekútor predložil exekučnému súdu exekučný titul osvedčený ako európsky exekučný titul z ktorého je zrejmé, že je vykonateľný v členskom štáte pôvodu, že sa týka nesporného nároku podľa čl. 3, ods. 1 Nariadenia, že nie je možné proti nemu podať námietky, že doručenie rozhodnutia sa uskutočnilo v súlade s čl. 13 Nariadenia, že rozhodnutie je v súlade s čl. 6, ods. 1, písm. b) Nariadenia a že povinný bol informovaný v súlade s čl. 16 a 17 Nariadenia. Povinný súdu nepreukázal a ani netvrdil žiadne také skutočnosti, ktoré by preukázali dôvody zamietnutia výkonu a ktoré sú vyšpecifikované v čl. 21 Nariadenia. Súd pri svojom rozhodnutí o námietkach povinného poukazuje aj na ust. čl. 21, ods. 2 Nariadenia, podľa ktorého sa za žiadnych okolností v členskom štáte výkonu nemôže skúmať vecná stránka rozhodnutia alebo jeho osvedčenia o európskom exekučnom titule. Z uvedeného dôvodu exekučný súd považoval exekučný titul osvedčený ako európsky exekučný titul za právoplatný a vykonateľný a teda je riadne spôsobilým podkladom na vykonanie exekúcie. Dôvody, ktoré povinný uviedol vo svojich námietkach proti exekúcii mal namietať v pôvodnom konaní s prihliadnutím na dodržiavanie procesného postupu tak po stránke hmotnej ako aj po stránke formálnej. Exekučný súd je viazaný exekučným titulom a preto počas exekúcie nepreskúmava existenciu a obsah hmotno-právneho vzťahu pred vydaním exekučného titulu medzi oprávneným a povinným, čo znamená, že exekučný súd neposudzuje postup pôvodného konania a nemôže tak prihliadať na okolnosti, ktoré boli povinným namietané v pôvodnom konaní, resp. mali byť namietané v pôvodnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia Nariadenia a zákona súd rozhodol tak, že námietky povinného zamietol, pretože návrh oprávneného bol podaný dôvodne a súd nezistil, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti spôsobujúce zánik vymáhaného nároku resp. brániace jeho vymáhateľnosti, či spôsobujúce neprípustnosť exekúcie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie (podľa § 202

v spojení s Exekučného

poriadku).