Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3CoCsp-45-2022.pdf
PDF · 117.85 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/45/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast. JUDr. Oskarom Chnápkom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského 3, proti žalovaným 1. A. B., nar. X.X.XXXX a 2. C. B., nar. X.XX.XXXX, obaja bytom v D., E. XXX/XX, zastúpeným JUDr. Michalom Petríkom, advokátom, Poprad, Francisciho 25, o zaplatenie 17.046,79 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 1Csp/133/2018-307 zo dňa 22. apríla 2022
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Súd žalobu zamieta. II. Žalovaným sa priznáva plná náhrada trov konania. III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
2. Rozhodol tak na základe žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia istiny 17.046,79 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že medzi stranami sporu bola dňa 23.8.2012 uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 20.000,00 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali solidárne splatiť v pravidelných splátkach v zmysle zmluvne dohodnutých podmienok. Z dôvodu omeškania žalovaných so splácaním poskytnutého úveru o viac ako 3 mesiace, žalobca postupom podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zaslal žalovaným upozornenie pred zosplatnením úveru listom zo dňa 25.8.2015. Nakoľko žalovaní v stanovenej lehote 15 kalendárnych dní úhradu pohľadávky nevykonali, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 11.9.2015, o čom žalovaných informoval listom označeným ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“. Žalovaní ani na uvedenú výzvu nereagovali a pohľadávku žalobcovi neuhradili. Žalobcom uplatnený nárok pozostáva z istiny vo výške 17.046,79 eur, úrokov vo výške 4.141,93 eur, úrokov vo výške 3.655,05 eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny 17.046,79 eur vo výške 8,9% ročne od 1.6.2018 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 17.046,79 eur od 1.6.2018 do zaplatenia a poplatkov vo výške 65,41 eur.
3. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 26.1.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.3.2021 žalobu v časti uplatnených úrokov vo výške 4.141,93 eur a v časti úrokov vo výške 3.655,05 eur odmietol, nakoľko žalobca v uvedenej časti žalobu náležite a meritórne neodôvodnil.
4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaní uzavreli dňa 23.8.2012 Zmluvu o úvere – stavebný úver so sporením č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným úver vo výške 20.000,00 eur a tento sa žalovaní zaviazali splatiť v 120 mesačných splátkach po 267,50 eur vždy ku 25. dňu v mesiaci a to od 25.9.2012, s termínom konečnej splatnosti úveru 25.8.2022, pri RPMN 10,04%, priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov 11,40% a úrokovej sadzbe 8,9%. Celková výška nákladov bola v zmluve uvedená vo výške 10.953,07 eur. Ďalej zistil, že na predmetnom úvere žalovaní uhradili ku dňu 31.5.2018 právnemu predchodcovi žalobcu na istine sumu 2.953,21 eur (č.l. 7-8), na úrokoch sumu 3.624,79 eur a na poplatkoch sumu 517,36 eur (č.l. 43 rub). Právny predchodca žalobcu dňa 25.8.2015 listom - Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru, podanou na poštovú prepravu dňa 26.8.2015, vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok a žalovaných upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Reálne doručenie tejto zásielky žalovaným žalobca nepreukázal, preukázal iba jej odoslanie. Listom zo dňa 11.9.2015 - „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ oznámil právny predchodca žalobcu žalovaným, že úver sa stal splatným v celom rozsahu naraz ku dňu 11.9.2015 a žiadal uhradenie sumy vo výške 18.539,56 eur. Táto výzva resp. oznámenie bolo žalovaným odoslané dňa 14.9.2015 bez potvrdenia doručenia, nakoľko boli zásielky adresované žalovaným dňa 7.10.2015 právnemu predchodcovi žalobcu vrátené.
5. Súd prvej inštancie citoval § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/ až d/, § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Za preukázané mal, že žalobca v danom prípade nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou, na základe ktorej by bol oprávnený sa domáhať žalovaného plnenia. Dôvodil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. II/2018 zo dňa 25.10.2018 došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej v tomto konaní vyplývajúcej z predmetnej úverovej zmluvy z pôvodného veriteľa – Poštová banka, a.s. na súčasného žalobcu, pričom zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX vyplýva, že termín konečnej splatnosti bol v zmluve dohodnutý na 25.8.2022, z čoho je zrejmé, že k postúpeniu pohľadávky na základe uvedenej zmluvy o postúpení malo dôjsť ešte pred termínom konečnej splatnosti. V dôsledku omeškania žalovaných s uhrádzaním jednotlivých splátok úveru právny predchodca žalobcu listom zo dňa 11.9.2015 vyhlásil okamžitú splatnosti celého úveru, avšak toto oznámenie nebolo reálne doručené žalovaným a žalobca, resp. jeho právny predchodca uplatnil iba fikciu doručenia. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na ustanovenie § 53 ods. 9 OZ, ktoré vyžaduje pred zosplatnením pohľadávky upozornenie spotrebiteľa na možnosť takéhoto postupu v zmysle § 565 OZ aspoň 15 dní pred takýmto postupom a mal za to, že takéto upozornenie nebolo nikdy preukázateľne žalovaným doručené do vlastných rúk, nakoľko Upozornenie zo dňa 25.8.2015 (č.l. 22 spisu), obsahujúce upozornenie na možnosť zosplatnenia celej pohľadávky, bolo žalovaným odoslané na adresu uvedenú v predmetnej zmluve, čo právny predchodca žalobcu považoval zrejme v zmysle všeobecných obchodných podmienok predmetnej zmluvy za účinné doručenie. Súd prvej inštancie sa s takýmto názorom nestotožnil, pretože doručovanie takýchto dôležitých písomností týkajúcich sa úverového zmluvného vzťahu fikciou doručenia bez toho, aby sa spotrebiteľ o nich reálne dozvedel, resp. bez toho, aby sa boli bývali dostali do jeho sféry poznania, považoval za nekalú praktiku dodávateľa rozpornú s dobrými mravmi. Zároveň v ďalšom poukazujúc na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. uviedol dôvody pre ktoré nepovažoval za preukázané, že by žalobca resp. jeho právny predchodca bol býval všetkými dostupnými prostriedkami posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľov splácať úver. Z uvedeného mal za to, že v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nebol právny predchodca žalobcu oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť. Nakoľko teda právny predchodca žalobcu nebol oprávnený zosplatniť predmetný úver pred dojednaným termínom konečnej splatnosti, v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nebol ani oprávnený platne postúpiť takúto pohľadávku pred dojednaným dňom zročnosti (20.3.2024 - pozn.) na žalobcu. Z uvedeného dôvodu konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože v zmysle uvedeného ustanovenia nemohol subjekt oprávnený poskytovať bankové úvery postúpiť nesplatnú pohľadávku na nebankový subjekt, ktorým žalobca nepochybne je. Súd prvej inštancie upriamil taktiež pozornosť na ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dôvodiac, že v danom prípade existencia výzvy pred postúpením pohľadávky a už vôbec jej reálne doručenie alebo aspoň odoslanie žalovaným nebolo žiadnym spôsobom preukázané, z ktorého dôvodu
nemožno považovať postúpenie uplatnenej pohľadávky na žalobcu za platné. Zdôraznil pritom, že nie je možné stotožňovať výzvu v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ s výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko v prvom prípade sa jedná o ochranu dlžníka a spotrebiteľa a v druhom prípade sa jedná o ochranu bankového tajomstva klienta banky a nie je možné doručenie žaloby považovať za splnenie povinnosti výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže v tom čase sa už spor sporových strán stáva vecou verejne známou v zmysle zásady verejnosti súdneho pojednávania a prejednania veci. Uzavrel teda, že zo strany žalobcu neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ, nakoľko žalobca nepredložil doručenku k oznámeniu o vyhlásení okamžitej splatnosti. Keďže žalobca nepreukázal existenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, nepreukázal logicky ani lehotu 90 dní a preto neboli splnené podmienky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Keďže nedošlo k platnému postúpeniu predmetnej uplatnenej pohľadávky na súčasného žalobcu, súd musel na jeho strane konštatovať nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v spore, čo malo za následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a plne úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že má voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, nakoľko spolu so žalobou predložil súdu listinné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj platnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu. K súdom tvrdenému nepreukázaniu skutočného doručenia upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ, teda výzvy zo dňa 25.8.2015 žalobca uviedol, že súdu predložil dôkaz listom zo dňa 25.8.2015 „Upozornenie – Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“, doručovaný žalovaným dňa 26.8.2015 (Podací hárok č. EPH005177899). Zároveň list zo dňa 11.9.2015 označený ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ doručoval žalobca žalovaným formou doporučenej zásielky, avšak z dôvodu neprevzatia zásielky žalovanými, boli tieto vrátené. Žalobca poukázal na ustanovenie VOP zmluvy, bod 3.4. (čl. 3 časť II) VOP, v zmysle ktorého „pri doručovaní písomností v poštovom styku sa písomnosti považujú za doručené v tuzemsku tretí deň a v cudzine siedmy deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší termín doručenia, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie alebo zásielka sa vráti ako nedoručená“. Zároveň poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 15.12.2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020, v intenciách ktorého ust. § 53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa. S poukázaním na § 45 ods. 1 OZ uviedol, že v zmysle tohto ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde, teda sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, podľa ktorej sa pri hmotnoprávnych úkonoch nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Žalobca má zato, že z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že listy zo dňa 25.8.2015 ako aj zo dňa 11.9.2015 boli žalovaným preukázateľným spôsobom zaslané, pričom ust. § 53 ods. 9 OZ ako ani § 565 OZ či iný právny predpis výslovne neustanovujú, že upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ, či zosplatňujúcu výzvu je potrebné žalovaným aj preukázateľne doručiť. Má za to, že opačný právny názor by viedol k situácii, že banka by nikdy nemusela mať právo na postúpenie jej pohľadávky, nakoľko dlžník môže úmyselne nepreberať akékoľvek zásielky. V ďalšom žalobca uviedol, že pokiaľ ide o „Výzvu na úhradu dlžnej sumy“ zo dňa 11.9.2015, túto je potrebné považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže v nej boli žalovaní na zaplatenie dlžnej sumy vyzvaní a uplynula lehota 90 dní, a teda nie je potrebná žiadna ďalšia výzva osobitne upozorňujúca na možnosť postúpenia pohľadávky na nebankový subjekt. K posúdeniu schopnosti žalovaných ako spotrebiteľov splácať spotrebiteľský úver tak ako to učinil súd prvej inštancie žalobca uviedol, že podľa jeho názoru právny predchodca žalobcu dostatočným spôsobom a s odbornou starostlivosťou skúmal bonitu žalovaných a považuje za irelevantné poukazovanie súdu na opatrenie NBS č. 10/2017, nakoľko zmluva o úvere bola uzatvorená v roku 2012, teda pred prijatím uvedeného opatrenia.
8. Žalovaní v reakcii na odvolanie žalobcu uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za zákonné a vecne správne, pričom žalobca v odvolaní nepredložil súdu žiadne dôkazy, ktoré by mohli vyvrátiť jeho vecnú argumentáciu. Žalovaní uviedli, že už zo samotného názvu podania žalobcu –
výzva na splatenie dlžnej časti úveru je zrejmé, že sa nejedná o výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ, ale že žalobca sa uvedeným domáhal zaplatenia celého úveru a zároveň apelujú, že z obsahu tohto podania nie je zrejmé, ktorá konkrétna splátka mala byť žalovanými neuhradená. Upriamili pozornosť na skutočnosť, že samotný žalobca v odvolaní uviedol, že list zo dňa 25.8.2015 bol žalovaným doručovaný formou obyčajnej listovej zásielky. Majú za to, že tak závažný úkon, s ktorým sú spojené právne následky v zmysle § 53 ods. 9 OZ žalobca nepreukázal a neuniesol bremeno dôkazu týkajúce sa splnenia podmienok vyžadovaných zákonom. Žalovaní majú zároveň za to, že z listu zo dňa 11.9.2015 označeného ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“ nie je zrejmé, že žalobca týmto podaním vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.
9. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaných k odvolaniu žalobcu zotrval na svojich predošlých tvrdeniach o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho je rozsudok nezákonný a výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie. Doplnil, že pokiaľ ide o list zo dňa 25.8.2015, tak zo samotného obsahu tohto je zrejmé, že právny predchodca žalobcu sa odvoláva na § 53 ods. 9 OZ a upozorňuje žalovaných , že sú viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti a zároveň ich upozorňuje na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalobca preto zotrval na odvolacom návrhu prezentovanom v podanom odvolaní. Žalovaní v odvolacej duplike trvali na vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku.
10. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a rozsudok v jeho napadnutej zamietavej časti ako aj vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
11. Žalobca podaným odvolaním uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
13. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
14. Žalobca uplatnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
15. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalobca v konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou, pričom uvedené založil na závere o tom, že nedošlo k účinnému zosplatneniu predmetného úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu a teda nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že by oznámenie zo dňa 11.9.2015, ktorým žalovaným oznámil vyhlásenie okamžitej splatnosti celého úveru, bolo žalovaným reálne doručené a žalobca resp. jeho právny predchodca v tomto postupe uplatnil iba fikciu doručenia. Zároveň nemal za preukázané ani doručenie upozornenia zo dňa 25.8.2015, obsahujúce upozornenie na možnosť zosplatnenia celého úveru.
16. Podstata odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení o tom, že žalobca predložil v konaní potrebné dôkazy, preukazujúce, že jeho právny predchodca v rámci postupu pri zosplatnení úveru dodržal zákonom predpísané podmienky a žalovaným doručil tak upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ, ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru odvolávajúc sa okrem iného aj na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020, v zmysle ktorého zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu.
17. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí, na ktoré žalobca poukazuje v podanom odvolaní dôvodil, že v zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t.j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov
- zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to,
ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.
18. Najvyšší súd však zdôraznil, že je potrebné si uvedomiť, že v prípade sporu o doručenie písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa a je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.
19. Z obsahu súdneho spisu ako aj z odôvodnia napadnutého rozsudku vyplýva, že uvedené skutočnosti ohľadom doručovania uvedených písomností v konaní žalovaní rozporovali. Za danej situácie je teda v rámci sporu o doručení vyššie uvedených písomností žalovanými, bremeno dôkazu o doručení písomnosti na ťarchu žalobcu.
20. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o doručovaní upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ označeného ako „Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 25.8.2015 podací hárok č. F. (čl. 21 spisu) preukazujúci len to, že právny predchodca žalobcu zaslal žalovanému v 1. rade (u žalovanej v 2. rade hárok predložený nebol) predmetné upozornenie, nie však dôkaz o to, že by takéto upozornenie aj reálne bolo žalovanému doručené a dostalo sa tak do jeho dispozičnej sféry. V odvolaní sa žalobca zároveň odvoláva, že žalovaní boli oboznámení a vyjadrili súhlas so všeobecnými obchodnými podmienkami právneho predchodcu žalobcu (ďalej len „VOP“), ktorých súčasťou v zmysle bodu 3.4 (čl. 3 časť II) bolo ustanovenie, podľa ktorého pri doručovaní písomností sa tieto považujú za doručené v tuzemsku tretí deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší termín doručenia, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie alebo zásielka sa vráti ako nedoručená. S uvedeným postupom a zmluvným dojednaním sa odvolací súd nemôže stotožniť, nakoľko ako bolo vyššie uvedené, dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Odvolací súd s prikláňa k názorovému prúdu, podľa ktorého takto dohodnutá fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 OZ v spojení s ustanovením § 39 OZ.
21. V intenciách uvedeného sa preto odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že samotné upozornenie žalovaných podľa § 53 ods. 9 OZ na možnosť postupu v zmysle § 565 OZ nebolo reálne doručené žalovaným, keďže žalobca túto skutočnosť v konaní nepreukázal, a teda nebol dodržaný zákonný postup pre platné predčasné zosplatnenie celého úveru pred termínom konečnej splatnosti úveru, čo bez ďalšieho neoprávňovalo právneho predchodcu žalobcu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. postúpiť predmetnú pohľadávku na žalobcu, ktorý v dôsledku uvedeného nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby voči žalovaným.
22. Vzhľadom na vyššie uvedený záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, odvolací súd nepovažoval za dôvodné vysporiadať sa s ostatnými námietkami žalobcu, nakoľko tieto bez ďalšieho nie sú spôsobilé privodiť iný právny záver a odlišné rozhodnutie.
23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a nárok na náhradu trov odvolacieho konania bol priznaný úspešným žalovaným.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).