Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Co-217-2013.pdf
PDF · 82.01 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/217/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Y. V., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v Y. XXX, proti žalovaným 1/ Ing. Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Y., C. XXX, 2/ Mgr. Q. V., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v Y., C. XXX, 3/ Ing. I. U., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v Y. XXX, 4/ Ing. architektke Z. J., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v V., B.. U. XX, o vydanie a vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 12.4.2012 č.k. 12C/54/11-79 takto jednohlasne
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej v 3/ rade trovy konania vo výške 1.947,83 Eur. Žalovaným v 1/, 2/ a 4/ rade náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi nepriznal.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť podľa ktorej žalobca je zapísaný ako vlastník parcely registra „E“ č. 612 o výmere 1225 m2. Túto nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX katastrálneho územia Y. nadobudol dedením po svojom otcovi Y. V.. Žalovaní sú zase vedení ako vlastníci parciel registra „C“ zapísaných na LV. č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX katastrálneho územia Y.. Nehnuteľnosti žalovaných, resp. ich časti sú podľa geometrického plánu vypracovaného Ing. G. B. pod č. 348187/66-15/2006 zo dňa 15.3.2006 identické s nehnuteľnosťou žalobcu. Sporné nehnuteľnosti žalovaní v 1/ a 2/ rade nadobudli v roku 1997 na základe kúpnej zmluvy. Neskôr časť z takto získaných nehnuteľností previedli na svoje dcéry, žalované v 3/ a 4/ rade. V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod spis. zn. 15C/46/2006 sa žalobca domáhal k tým istým nehnuteľnostiam určenia vlastníckeho práva. Jeho žaloba o určení vlastníckeho práva bola zamietnutá. Žalobca teda nie je vlastníkom nehnuteľností ktorých vydania sa domáha, a preto nie je splnená základná podmienka a predpoklad úspešnosti žaloby na vydanie veci podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, upravujúceho právo vlastníka na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Keďže žalovaní nehnuteľnosti neužívajú neoprávnene súd žalobu žalobcu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že je vlastníkom parcely registra „E“ č. 612 o výmere 1225 m2 vedenej na LV č. XXXX katastrálneho územia Y.. V čase skončenia súdneho konania vedeného na Okresnom súde Humenné pod spis. zn. 15C/46/2006 vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 5/6 k parcele č. 612 bol právny predchodca žalobcu Y. V.. Y. V. zomrel v roku XXXX. Uvedený spoluvlastnícky podiel žalobca nadobudol až po právoplatnom skončení súdnych konaní vedených na Okresnom súde Humenné pod spis. značkami 11C/12/2009 a 15C/97/2010. Po právoplatnom skončení konania vo veci 15C/46/2006 Okresného súdu Humenné teda došlo k zmene právneho stavu vlastníctva k parcele č. 612 a to tak, že výlučným vlastníkom tejto nehnuteľnosti sa stal žalobca. Skorší rozsudok Okresného
súdu Humenné vo veci 15C/46/2006 vydaný pred rozsudkami Okresného súdu Humenné vo veciach 11C/12/2009 a 15C/97/2010 tak nemohol byť v prebiehajúcom spore podkladom pre právny záver popierajúci vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam, vydania ktorých sa od žalovaných domáhal. Otázke zmeny vlastníckeho práva k parcele č. 612 sa nevenovala náležitá pozornosť a v tomto smere rozhodnutie ani nie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP. Žalobca bol bez právneho dôvodu pozbavený svojho vlastníckeho práva legitímne nadobudnutého dedením po otcovi Y. V.. Ním uplatnený nárok na ochranu vlastníckeho práva postupom podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dôvodný.
Žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd v Prešove vo veci už raz rozhodol a to rozsudkom zo dňa 25.10.2012 č.k. 7Co/80/2012-111. Týmto rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zároveň rozhodol o trovách konania účastníkov.
V dôsledku sťažnosti podanej žalobcom Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 12.9.2013 č.k. II.ÚS 155/13-32 vyslovil, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove porušené bolo. Zároveň zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Žalobcovi nepriznal primerané zadosťučinenie a rozhodol o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v sume 272,76 Eur.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny zohľadniac možnosť postupu podľa § 219 ods. 2 OSP. Podľa tohto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca (sťažovateľ) svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že svoje vlastnícke právo odvodzuje od právoplatných rozsudkov okresného súdu č.k. 11C/12/2009-25 z 25.8.2009 a č.k. 15C/97/2010-26 z 9.12.2010, ktorými bolo určené, že spoluvlastnícke podiely zapísané na LV č. XXXX pod B3, 5 k parcele registra „E“ č. 612 o výmere 1225 m2 totožnej s predmetom konania patria do dedičstva po nebohom Y. V., zomrelom XX.XX.XXXX. V priebehu konania pred okresným súdom navrhol pre prípad, ak ním predložený geometrický plán považuje súd za sporný, vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie s tým, že je pripravený na jeho vykonanie zložiť aj súdom určený preddavok.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudkov krajského súdu a okresného súdu, tieto sa žiadnym spôsobom s existenciou sťažovateľom uvádzaných právoplatných rozsudkov okresného súdu č.k. 11C/12/2009-25 z 25.8.2009 a č.k. 15C/97/2010-26 z 9.12.2010 nevysporiadali.
Svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o otázku vlastníctva predmetu sporu, založili iba na zistení, podľa ktorého okresný súd zamietol skoršiu žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva rozsudkom č.k. 15C/46/2006-133 z 23.9.2008 potvrdeným rozsudkom krajského súdu sp.zn. 3Co/6/2009 z 1.4.2009, z čoho teda vyplýva, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré požadoval od žalovaných vydať, a teda žalovaní ich neužívajú neoprávnene, a preto súd žalobu zamietol.
Ako však vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp.zn. 3Co/6/2009 z 1.4.2009, žaloba žalobcu bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Krajský súd v odôvodnení tohto rozsudku po tom, čo objasnil zmysel a účel ust. § 80 písm. c) OSP a pojem naliehavého právneho záujmu uviedol, že je nedôvodné sa domáhať určenia vlastníckeho práva určovacou žalobou, pokiaľ žalobca sám tvrdí, že už vlastníkom spornej nehnuteľnosti je, resp. je ku nej zapísaný v katastri nehnuteľností. V tomto smere treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že absentuje naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva. Za tejto situácie už ďalšie úvahy krajského súdu uvedené v rozsudku sp.zn. 3Co/6/2009 z 1.4.2009 o dôsledkoch spôsobu nadobudnutia nehnuteľností žalovanými ostávajú bez významu pre konanie vo veci sp.zn. 12C/54/2011. V prípade zamietnutia určovacej žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, nemožno z takéhoto rozhodnutia súdu v
inom konaní bez ďalšieho dokazovania vyvodiť záver o tom, že neúspešný žalobca v určovacom konaní nie je vlastníkom predmetu sporu alebo naopak, že jeho vlastníkom je iba z tohto dôvodu žalovaný.
Všeobecné súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali v odôvodnení svojho rozhodnutia ani s otázkou totožnosti predmetu sporu s parcelou registra „E“ č. 612 o výmere 1225 m2 zapísanej na LV č. XXXX katastrálneho územia Y., takže nemožno zistiť ich záver o tejto otázke a ani to, z akého dôvodu v prípade pochybnosti o totožnosti pozemkov nevykonali sťažovateľom navrhnuté znalecké dokazovanie. Pritom je zrejmé, že v prípade totožnosti pozemkov je podstatou konania vedeného pred okresným súdom pod sp.zn. 12C/54/2011 duplicitný zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Takýto stav je potrebné riešiť podľa všeobecných princípov ochrany vlastníckeho práva zo zohľadnením zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, ale aj právnej úpravy vydržania. Krajský súd v tejto súvislosti iba všeobecne konštatoval, že sťažovateľ vstúpil do právneho postavenia svojho otca dňom jeho smrti. Vo vzťahu k argumentom sťažovateľa o preukázaní jeho vlastníckeho práva právoplatnými rozsudkami okresného súdu č.k. 11C/12/2009-25 z 25.8.2009 a č.k. 15C/97/2010-26 z 9.12.2010 sa všeobecné súdy nezaoberali ani otázkou, či tieto rozhodnutia záväzne riešia otázku vlastníctva sťažovateľa aj s účinkami pre účastníkov tohto konania - materiálna právoplatnosť (§ 159 ods. 2 OSP).
Pokiaľ všeobecné súdy vo veci sťažovateľa konštatovali, že základnou podmienkou a predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je, že vec sa neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka, s týmto záverom sa stotožňuje aj ústavný súd. Pre skúmanie tejto podmienky je však nevyhnutné najprv ustáliť, či sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu a kedy sa tak stalo (vychádzajúc z rozsudkov okresného súdu č.k. 11C/12/2009-25 z 25.8.2009 a č.k. 15C/97/2010-26 z 9.12.2010, pokiaľ sú pre účastníkov týchto konaní záväzné, resp. v opačnom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania), následne skúmať okolnosti nadobudnutia nehnuteľnosti žalovanými s ohľadom na už uvedené princípy vysporiadania duplicitného vlastníctva a takto uzavrieť otázku platnosti právnych titulov, od ktorých odvodzujú vlastnícke právo žalovaní (prípadne aj so zohľadnením právneho inštitútu vydržania). Až potom je možné uzavrieť, či sa predmet sporu vo faktickej moci žalovaných nachádza oprávnene alebo neoprávnene.
Vzhľadom na to, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ani pri jeho skúmaní v spojení s rozhodnutím okresného súdu odpovede na tieto otázky, ktoré sú nepochybne pre vec významné nevyplývajú, odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nepovažuje ústavný súd za dostatočné. Pokiaľ preto z už citovaným odôvodnením krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, takéto odôvodnenie jeho rozhodnutia dostatočne neobjasňuje právny základ sporu v jeho podstatných okolnostiach.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd, ktorý je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle zásad ust. § 212 OSP opätovne preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP a zistil, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Závery Ústavného súdu Slovenskej republiky o nedostatočnom objasnení právneho základu sporu v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove sa totiž v plnej miere vzťahujú i na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 157 OSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
V tejto súvislosti je právne významné ust. § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 157 ods. 2 OSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, v rešpektovaní ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 OSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Prvostupňový súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP), v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.