Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3S-32-2011.pdf
PDF · 208.35 KB
Case nature
Area
Subarea
3S/32/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a sudkýň JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej v právnej veci žalobcu C. C. - SAVARNA, IČO 10 766 839, Červenica, Dubník 133, zastúpeného JUDr. Vladimírom Kotusom, advokátom so sídlom v Košiciach, Žižkova 6, proti žalovanému Hlavnému banskému úradu v Banskej Štiavnici, Kammerhofská 25, Banská Štiavnica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa zo dňa 7. apríla 2011, číslo: 71-651/2011 v spojení s rozhodnutím Obvodného banského úradu v Košiciach zo dňa 2. decembra 2010, číslo: 130-2360/2010 na základe žaloby takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 7. apríla 2011, číslo: 71-651/2011 v spojení s rozhodnutím Obvodného banského úradu v Košiciach zo dňa 2. decembra 2010, číslo: 130-2360/2010 podľa § 250j ods. 2 písm. d), e) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.
Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 774,36 Eur, ktoré je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Vladimíra Kotusa, vedený vo H., a.s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX.
odôvodnenie:
Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 7.4.2011 rozhodol žalovaný ako príslušný odvolací orgán o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Obvodného banského úradu v Košiciach zo dňa 2.12.2010, číslo 130-2360/2010 (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) o zastavení konania vo veci určenia dobývacieho priestoru W. tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že ako príslušný odvolací orgán v odvolacom konaní posúdil odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote s tým, že v rozhodnutí citoval odvolacie námietky. V odvolacom konaní preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v celom rozsahu a zistil nasledovný skutočný stav veci:
V tomto konaní o návrhu odvolateľa na určenie dobývacieho priestoru (ďalej len „DP") W. už prvostupňový orgán raz rozhodol rozhodnutím č. 2671/2005 z 12.12. 2005 tak, že konanie zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, teda z dôvodu, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo rozhodnutím č. 1337/2000 z 11.10.2000 a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Odvolací orgán na základe odvolania odvolateľa proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu č. 2671/2005 z 12.12.2005 rozhodnutím č. 142-976/2007 z 18.04.2007 odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Odvolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho orgánu č. 142-976/2007 z 18.04.2007 aj rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 2671/2005 z 12.12.2005 žalobou na Krajskom súde v Prešove, ktorý rozsudkom č. k. 1S/48/2007-93 z 27.05.2008 rozhodnutia odvolacieho orgánu aj prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu v Prešove na základe odvolania odvolacieho orgánu potvrdil rozsudkom č. k. 5Sžp/ 7/2008 z 29. 09.2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Odvolací orgán listom č. 1241-2367/2009 z 25. 01.2010 vrátil prvostupňovému orgánu spisový materiál a naznačil ďalší postup v konaní. Vychádzajúc zo žiadosti odvolateľa z 03.11.2005 o určenie DP W., v ktorej si uplatnil prednostné právo podľa § 24 ods. 2 zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „banský zákon"), je procesný postup upravený v § 28 banského zákona a bolo potrebné vyžiadať doplnenie podania, ktoré neobsahovalo náležitosti ustanovené v § 28 ods. 1 banského zákona.
V rámci nového prejednania veci prvostupňový orgán listom č. 130-1092/2010 z 03.03.2010 podľa § 19 ods. 3 správneho poriadku vyzval odvolateľa na doplnenie podania o: stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „MH SR") podľa § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona, rozhodnutie o určení chráneného ložiskového územia (§ 28 ods. 1 písm. b) banského zákona), doklady a dokumentáciu ustanovenú vykonávacími predpismi k banskému zákonu (§ 28 ods. 1 písm. d) banského zákona), banské oprávnenie (§ 28 ods. 1 písm. c) banského zákona) a podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku prerušil konanie.
Prvostupňový orgán pochybil, pretože vo výzve na odstránenie nedostatkov podania nepoučil odvolateľa, že v prípade neodstránenia nedostatkov podania v určenej lehote, konanie zastaví.
Podľa § 19 ods. 3 správneho poriadku pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne ho poučí, že inak konanie zastaví.
Vyššie uvedené pochybenie prvostupňového orgánu nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože toto pochybenie prvostupňový orgán napravil vo výzve č. 130-2360/2010 z 29. 07. 2010.
Prvostupňovému orgánu bolo dňa 17. 05.2010 doručené podanie odvolateľa z 13. 05. 2010 vo veci formálne označené ako „Žiadosť o pokračovanie konania na určenie dobývacieho priestoru W..“
Odvolateľ žiadal pokračovať v konaní na určenie DP W. a tvrdil, že vykonal prieskum ložiska na vlastné náklady a podľa príslušných ustanovení platných právnych predpisov má zákonom stanovené prednostné právo na určenie DP W., pritom citátmi z vyjadrenia odvolacieho orgánu č. 229/2007 z 12.03.2007 poukázal na dva prvky inkorporované v inštitúte DP a to oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska a územné rozhodnutie.
V bode 3. odvolateľ tvrdil, že z návrhu na určenie DP aj zo zrušeného rozhodnutia č. 2671/2005 z 12.12.2005 jednoznačne vyplýva, že sa jedná o určenie už raz určeného DP W. a podľa jeho názoru ide o využitie prvej zložky inkorporovanej v inštitúte DP, teda oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska pre legitimovanú osobu, ktorá má prednostné právo na určenie DP.
V bode 4. odvolateľ tvrdil, že ustanovenia týkajúce sa náležitosti návrhu na určenie už raz určeného DP nemôžu mať totožný procesný režim ako procesný režim ešte neurčeného DP a tento názor opieral o citát z už vyššie citovaného vyjadrenia odvolacieho orgánu a ďalej tvrdil, že ak by doplnil návrh na určenie DP W. v zmysle výzvy prvostupňového orgánu č. 130-1092/2010 z 03.03.2010, mohlo by dôjsť k zastaveniu konania na základe princípu „res iudicata“.
V bode 5. odvolateľ tvrdil, že listom z 27.04.2005, teda ešte pred uverejnením oznámenia o výberovom konaní na určenie DP W. inej organizácii, oznámil prvostupňovému orgánu, že si bude uplatňovať prednostné právo na určenie DP W. v zákonom stanovenej lehote šiestich mesiacov od schválenia výpočtu zásob a namieta, že v zmysle § 24 ods. 1 až 4 banského zákona, na základe jednoznačne prejavenej vôle odvolateľa a rozhodnutia MŽP SR č. 242/2005-v.s.ú. z 26.07.2005 o schválení výpočtu zásob, mal prvostupňový orgán výberové konanie o určenie DP W. prerušiť do doby uplynutia zákonnej lehoty, teda do 27. 01. 2006.
Požiadavku odvolateľa a jeho tvrdenia považoval odvolací orgán za neopodstatnené a účelovo zavádzajúce. Odvolateľ je odborne spôsobilou osobou s banským oprávnením (§ 4a zákona č. 51/1988 Zb.), ktorej zodpovedným vedúcim zamestnancom s osvedčením o odbornej spôsobilosti podľa vyhl. MH SR č. 208/1993 Z. z. o požiadavkách na kvalifikáciu a o overovaní odbornej spôsobilosti pracovníkov pri banskej činnosti a činnosti vykonávanej banským spôsobom (ďalej len „vyhl. MH SR č. 208/1993 Z. z.") je sám C. C., ktorému vzhľadom na jeho odbornú spôsobilosť musí byť jasné, že len rozhodnutie, ktorým je pre dobývanie konkrétneho výhradného ložiska prvý krát určený DP, má právny účinok vo dvoch rovinách. V prvom rade vymedzuje v zemskej kôre priestor, v ktorom sa nachádza výhradné ložisko, ide teda o územné rozhodnutie (vzhľadom na dátum určenia DP W., podľa § 27 ods. 6 banského záko- na v znení účinnom do 31. 12. 2001), v druhom rade dáva toto rozhodnutie organizácii, ktorej je DP určený, oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v tomto DP a na nakladanie s vydobytým nerastom (vzhľadom na dátum určenia DP W., podľa § 24 ods. 1 a ods. 5 banského zákona v znení účinnom do 31. 12. 2001). Tieto právne účinky malo len rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 1337/2000 z 11. 10. 2000 o určení DP W., pričom oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v tomto DP a na nakladanie s vydobytým nerastom bolo týmto rozhodnutím určené organizácii SLOVENSKY OPÁL, s. r. o., W. - N., ktorá podala návrh na jeho určenie a ktorej konateľom, jediným spoločníkom a tiež zodpovedným vedúcim zamestnancom bol tiež C. C..
Zdá sa preto nepochopiteľným až absurdným, že odvolateľ so zodpovedným vedúcim zamestnancom C. C. pripustil podanie návrhu na určenie DP W. organizáciou SLOVENSKÝ OPÁL, s. r. o., W. - N. s konateľom a zodpovedným vedúcim zamestnancom C. C. a následné určenie DP W. tejto organizácii, keď musel vedieť, že má určené prieskumné územie a prieskum vykonáva na vlastné náklady, teda má prednostné právo na určenie DP W.. Ako jediné prijateľné vysvetlenie sa natíska to, že odborne spôsobilá osoba C. C. v pozícii fyzickej osoby - podnikateľa, nevedel čo robí C. C. v pozícii konateľa, jediného spoločníka a zároveň zodpovedného vedúceho zamestnanca organizácie SLOVENSKÝ OPÁL, s. r. o., W. - N..
Na základe vyššie uvedených skutočností je podľa názoru odvolacieho orgánu zrejmé, že rozhodnutie č. 1337/2000 z 11. 10. 2000 o určení DP W. prvostupňový orgán vydal na základe nespoľahlivo zisteného stavu veci, teda v rozpore so zákonom, pretože v konaní nezistil, či existuje organizácia, ktorá má prednostné právo na určenie DP a či si toto právo už vôbec mohla uplatniť, keď základný predpoklad na jeho uplatnenie, ktorým bolo schválenie výpočtu zásob, nastal až rozhodnutím MŽP SR č. 242/2005- v.s.ú. z 26. 07. 2005. Rozhodnutie č. 1337/2000 z 11. 10. 2000 o určení DP W. je však právoplatné a nemožno ho už zmeniť ani zrušiť žiadnym opravným prostriedkom.
K prednostnému právu na určenie DP odvolací orgán považoval za potrebné uviesť, že ho možno uplatniť len pri podaní návrhu na určenie DP, na základe ktorého príslušný obvodný banský úrad (prvý krát) určí DP, rozhodnutím s vyššie spomínaným právnym účinkom vo dvoch rovinách. O možnosť uplatniť si prednostné právo na určenie DP W. sa teda pripravil sám odvolateľ tým, že pripustil podanie návrhu na určenie DP W. organizáciou SLOVENSKÝ OPÁL, s. r. o., W. - N. s konateľom a zodpovedným vedúcim zamestnancom C. C. a následné určenie DP W. pre túto organizáciu.
Odvolateľ tvrdí, že v jeho návrhu ide o využitie prvej zložky inkorporovanej v inštitúte DP, teda oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska pre legitimovanú osobu, ktorá má prednostné právo na určenie DP.
Pritom ako odborne spôsobilej osobe mu muselo byť jasné, že oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v už raz určenom DP je v súčasnosti možné získať len zmluvným prevodom DP podľa § 27 ods. 7 banského zákona alebo na základe výberového konania podľa § 27a banského zákona, ale nie podaním návrhu na určenie DP s uplatnením prednostného práva podľa § 24 ods. 2 banského zákona v čase, keď DP W. bol už dávno právoplatne určený. Je potrebné ešte dodať, že pri zmluvnom prevode DP podľa § 27 ods. 7 banského zákona ani pri výberovom konaní podľa § 27a banského zákona už neexistuje žiadna legitímna osoba s prednostným právom na určenie DP, pretože toto právo po právoplatnom určení DP (vyššie popísaným rozhodnutím s právnym účinkom vo dvoch rovinách) už nemožno uplatniť.
Odvolateľ so zodpovedným vedúcim zamestnancom C. C. musí mať tiež vedomosť o tom, že organizácia SLOVENSKÝ OPÁL, s. r. o., W. - N. sa oprávnenia dobývať výhradné ložisko v už určenom DP W. sama zriekla tým, že ho v súlade s § 27 ods. 7 banského zákona dobrovoľne previedla na organizáciu Opálové bane Dubník a. s., N., W., ktorej jedným zo štatutárov a tiež aj zodpovedným vedúcim zamestnancom bol C. C. a táto organizácia sama svojim nezodpovedným konaním o toto oprávnenie prišla, keď v lehote troch rokov od prevodu dobývacieho priestoru nezačala výhradné ložisko drahého opálu dobývať, čím naplnila hypotézu právnej normy (§ 27 ods. 12 veta druhá banského zákona v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 05. 2007) a pre prvostupňový orgán tým vznikla povinnosť zrušiť DP W. alebo ho určiť inej organizácii na základe výberového konania.
Oznámenie odvolateľa o tom, že si bude uplatňovať prednostné právo na určenie DP W. v zákonom stanovenej lehote podané v čase, keď bol DP W. s vedomím odvolateľa dávno právoplatne určený, považuje odvolací orgán za právne irelevantné.
Tvrdenie odvolateľa, že ustanovenia týkajúce sa náležitosti návrhu na určenie už raz určeného DP nemôžu mať totožný procesný režim ako procesný režim ešte neurčeného DP sa javia vo vzťahu k jeho podaniu z 03. 11. 2005 ako nepochopiteľné, pretože odvolateľ nepodal návrh do výberového konania podľa § 27 ods. 12 banského zákona v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 05. 2007, ale podal návrh na určenie DP s uplatnením si prednostného práva podľa § 24 ods. 2 banského zákona.
Obavy odvolateľa o možnom zastavení konania na základe princípu „res iudicata“ v prípade doplnenia podania v zmysle výzvy prvostupňového orgánu považoval odvolací orgán za neopodstatnené. Aj z vyššie citovaných rozsudkov súdov vyplýva, že pre zastavenie konania na základe princípu „res iudicata“ nie je splnená podmienka totožnosti účastníkov konania, pretože nemožno stotožňovať odvolateľa, ktorý podniká ako fyzická osoba zapísaná v banskom registri s právnickou osobou SLOVENSKY OPÁL, s. r. o., W. - N., ktorej bol pôvodne určený DP W..
Námietku odvolateľa, týkajúcu sa povinnosti prvostupňového orgánu prerušiť výberové konanie o určenie DP W. v zmysle § 24 ods. 1 až 4 banského zákona považoval odvolací orgán za neopodstatnenú. Podľa § 27 ods. 12 veta druhá banského zákona v znení účinnom od 01.01.2002 do 31.05.2007 cit.: Obvodný banský úrad zruší dobývací priestor alebo ho určí inej organizácii na základe výberového konania (§ 24 ods. 4 až 10), ak organizácia, ktorej bol určený, do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie prerušila na dlhší čas ako tri roky.“ Odkaz na § 24 ods. 4 až 10 je umiestnený za slovným spojením „na základe výberového konania“ z čoho je jednoznačne zrejmé, že sa týka len výberového konania upraveného v § 24 ods. 4 až 10 banského zákona, ktoré nie je súčasťou správneho konania vo veci určenia DP.
§ 24 banského zákona v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 05. 2007 upravuje prerušenie konania v ods. 3 a ods. 4, v oboch prípadoch však ide o prerušenie správneho konania vo veci určenia DP, nie o prerušenie výberového konania. Na výberové konanie podľa § 27 ods. 12 banského zákona v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 05. 2007 sa však vzťahuje len ustanovenie § 24 ods. 4 cit.: „Ak organizácia podľa odseku 2 prednosť na určenie dobývacieho priestoru v určenej lehote neuplatnila a návrh na určenie dobývacieho priestoru podala jedna organizácia alebo viac iných organizácií v lehote podľa odseku 2 alebo po uplynutí tejto lehoty, obvodný banský úrad uskutoční výberové konanie. Oznámenie o začatí výberového konania a základné údaje o výhradnom ložisku uverejní obvodný banský úrad v Obchodnom vestníku najneskôr 90 dní pred dátumom ukončenia prijímania návrhov na určenie dobývacieho priestoru. Návrhy na určenie dobývacieho priestoru podľa prvej vety sa považujú za návrhy do výberového konania. Na dobu uskutočnenia výberového konania obvodný banský úrad konanie o určenie dobývacieho priestoru k podaným návrhom preruší“ a z neho sa výberového konania podľa § 27 ods. 12 týka len druhá veta, upravujúca jeho začatie.
Ustanovenie § 24 ods. 4 teda neupravuje povinnosť obvodného banského úradu prerušiť výberové konanie, ale správne konania k podaným návrhom na určenie (nového) DP.
Ďalej odvolateľ tvrdil, že neakceptuje výzvu prvostupňového orgánu na doplnenie podania v bodoch 1, 2, 3 písm. a), b) c) a e) pretože tieto doklady sú súčasťou návrhu na určenie DP W. v roku 2000 a ich opätovné dodanie by bolo dôvodom na zastavenie konania z dôvodu „res iudicata“.
Tvrdenia odvolateľa sú neopodstatnené. To, že doklady požadované prvostupňovým orgánom vo výzve na doplnenie podania boli predložené k návrhu na určenie DP W. v roku 2000 je právne irelevantné pre toto konanie. Návrh na určenie DP W. v roku 2000 podal iný subjekt, išlo teda o iné správne konanie. To, že toto konanie nie je možné zastaviť z dôvodu „res iudicata“ už bolo zdôvodnené vyššie.
Aj požiadavka odvolateľa na prerušenie konania o povolenie banskej činnosti pre inú organizáciu sa netýka tohto konania.
Listom z 30.06.2010, v ten deň aj doručeným prvostupňovému orgánu, odvolateľ opätovne žiadal pokračovať v konaní a v prílohe predložil stanoviská orgánov a organizácií, ktorým prislúcha ochrana iných celospoločenských záujmov podľa osobitných predpisov a oznámenie MH SR. Odvolateľ tvrdil, že prvostupňový orgán na jeho žiadosť o pokračovanie konania žiadnym spôsobom nereagoval a nevyrovnal sa ani s argumentáciou o nelogickej a právne nepodloženej žiadosti o doplnenie podania uvedenej vo výzve č. 130-1092/2010 z 03. 03.2010 a predpokladá, že prvostupňový orgán má v úmysle zastaviť konanie pre nedoplnenie podania. Preto predložil vyjadrenia dotknutých orgánov a organizácii v zmysle cit. výzvy.
Tvrdenia odvolateľa považoval odvolací orgán za neopodstatnené. Výzva prvostupňového orgánu na doplnenie podania je plne opodstatnená. Žiadne ustanovenie správneho poriadku neukladá správnemu orgánu reagovať na podania účastníka konania, predkladané v priebehu správneho konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania.
Z priložených vyjadrení dotknutých orgánov a organizácii nespĺňa ustanovené náležitosti minimálne oznámenie MH SR zn. 374/2010-3410 z 24. 05. 2010, ktoré nemožno považovať za stanovisko v zmysle § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona. MH SR v ňom odvolateľovi oznamuje, že stanovisko podľa § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona bolo ministerstvom vydané pod č. 765/99-230 zo 06. 07. 1999 k návrhu organizácie SLOVENSKÝ OPÁL, s. r. o., W. - N., na základe ktorého bol rozhodnutím pr- vostupňového orgánu č. 1337/2000 z 11. 10. 2000 určený dobývací priestor W.. Preto neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na vydanie ďalšieho stanoviska podľa § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona k návrhu na určenie dobývacieho priestoru, ktorý už raz bol právoplatne určený. Aj ďalšie dotknuté orgány a organizácie vo svojich vyjadreniach upozorňujú, že ich už raz vydávali k návrhu organizácie SLOVENSKÝ OPÁL, s. r. o., W. - N..
Ďalej odvolateľ opakoval tvrdenia z predchádzajúcej žiadosti o pokračovanie v konaní o svojom zákonom stanovenom prednostnom práve na určenie DP W. a o tom, že štátna banská správa mala ešte pred výberovým konaním dostatočný písomný prejav jeho vôle uplatňovať si toto prednostné právo na určenie DP W..
Ďalej odvolateľ namietal, že nie je jeho chybou to, že štátna banská správa ignorovala jeho prednostné právo a ,,darovala“ DP organizácii, ktorej súčasne predložený POPD výhradného ložiska je doslova a do písmena výsmechom príslušných ustanovení banského zákona o racionálnom využívaní výhradných ložísk.
Odvolateľ na základe vyššie uvedeného žiadal pokračovať v konaní na určenie DP W. na základe zákonom stanoveného prednostného práva.
K prednostnému právu odvolateľa a možnosti jeho uplatnenia odvolací orgán uviedol svoj právny názor už vyššie.
Prvostupňový orgán výzvou č. 130-2360/2010 z 29. 07. 2010 vyzval odvolateľa na doplnenie podania o overenú mapu povrchovej situácie v zmysle § 10 ods. 4 a ods. 5 vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb. o chránených ložiskových územiach a dobývacích priestoroch v znení vyhl. SBÚ č. 533/1991 Zb. a vyhl. MH SR č. 295/1999 Z. z. (ďalej len „vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb.“), overený výpočet plošného obsahu DP vrátane overenia zoznamu súradníc vrcholov v zmysle § 10 ods. 4 a ods. 5 vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb., aktuálny zoznam a adresy známych účastníkov konania (§ 28 ods. 1 písm. e) banského zákona a § 10 ods. 3 písm. k) vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb.), súhlas príslušného orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy (§ 10 ods. 4 písm. e) vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb.) a konanie podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku prerušil do 29. 10. 2010.
Odvolací orgán považoval požiadavku v bode 4. cit. výzvy za neopodstatnenú. Poľnohospodárska pôda na ploche DP W. sa nachádza len v južnej časti DP medzi vrcholmi 5, 6 a 7, ktorá nepokrýva žiadne zásoby výhradného ložiska. Vzhľadom na skutočnosť, že zásoby výhradného ložiska drahých opálov tvoria zásoby na opustených odvaloch a v základne v bani, poľnohospodárska pôda nemôže byť oprávnením dobývať výhradné ložisko nijako dotknutá, teda nedochádza k žiadnemu stretu záujmov so záujmom ochrany poľnohospodárskej pôdy.
Odvolateľ doplnil podanie podaním z 26. 10. 2010 o „mapu dobývacieho priestoru“ v 7 vyhotoveniach s údajom vypočítaného plošného obsahu DP, overenú hlavným banským meračom. Odvolateľ zase nedoplnil podanie v rozsahu výzvy prvostupňového orgánu. Z predložených 7 vyhotovení mapy povrchovej situácie ani jedno vyhotovenie nie je trvalého charakteru na trvanlivom podklade, teda nie je naplnená požiadavka § 10 ods. 5 vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb.
Údaj vypočítaného plošného obsahu, uvedený spolu so súradnicami vrcholov na „mape dobývacieho priestoru" nemožno zamieňať za výpočet plošného obsahu DP, ktorý je povinnou prílohou k návrhu na určenie DP podľa § 10 ods. 4 písm. b) vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb.. Napadnutým rozhodnutím prvostupňový orgán zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku.
Odvolací orgán posúdil v odvolacom konaní aj dôvody podaného odvolania.
V štvrtom odseku na str. 2 odvolateľ tvrdil, že odvolací orgán listom č. 1241-2367/2009 z 25. 01. 2010 zvrátil rozhodnutia obidvoch rozsudkov v tom, že zaviazal prvostupňový orgán aby v ďalšom konaní pokračoval tak, ako keby išlo o určenie nového DP.
Odvolací orgán považoval námietku za neopodstatnenú. Ak odvolateľ podal návrh na určenie DP a uplatňuje si prednostné právo podľa § 24 ods. 2 banského zákona, tak sám predurčil charakter tohto konania, pretože cit. ustanovenie hmotnoprávne upravuje prvotné určovanie DP po ukončení ložiskového geologického prieskumu, po vydaní osvedčenia o výhradnom ložisku (§ 6 banského zákona/ a po zabezpečení ochrany výhradného ložiska /§ 16 a § 17 banského zákona).
V bode 1) na str. 2 odvolateľ namietal, že konanie bolo zastavené podľa § 30 správneho poriadku napriek tomu, že v rozsudkoch súdov sa uvádza, že ho nie je možné zastaviť podľa § 30 správneho poriadku.
Námietka je neopodstatnená. Krajský súd v Prešove aj Najvyšší súd SR neuznali argumentáciu, že ide o rozhodovanie v už rozhodnutej veci, teda nebolo možné zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku. Z odôvodnení oboch rozsudkov vyplýva, že ak bolo konanie zastavené procesným rozhodnutím (res iudicata) potom odôvodnenie rozhodnutia sa musí viazať k výroku a správny orgán sa v ňom nemôže zaoberať dôvodmi nad rámec výroku, pretože potom takýto charakter odôvodnenia jednoznačne predurčuje potrebu vydania meritórneho rozhodnutia.
V odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove, v predposlednom odseku na str. 16 je síce uvedené, že v ďalšom konaní je nevyhnutné, aby o žiadosti žalobcu bolo meritórne rozhodnuté, odvolací orgán sa však nedomnieva, žeby to bolo možné vykladať len tak, ako odvolateľ, teda že konanie vôbec nie je možné zastaviť podľa § 30 správneho poriadku.
Argumenty súdov o nemožnosti zastavenia konania podľa § 30 správneho poriadku sa viažu len k zrušeným rozhodnutiam, v ktorých výrok nezodpovedal argumentácii v odôvodnení, čo potvrdzuje aj odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR v druhom odseku na str. 7, v ktorom je uvedené, že ak chcel prvostupňový orgán a následne po ňom aj žalovaný tieto argumenty v odôvodnení použiť, musí zosúladiť formu rozhodnutia s jeho obsahom, čo jednoznačne vylučuje vydanie rozhodnutia ukončujúceho správne konanie podľa § 30 správneho poriadku.
Aj Najvyšší súd SR v odôvodnení uvádza, že úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude postupovať v medziach právneho názoru vysloveného krajským súdom s modifikáciou uvedenou v tomto rozsudku a o žiadosti žalobcu meritórne rozhodnúť, ale hneď v ďalšej vete s prihliadnutím na charakter zisteného nedostatku napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje, že cit.: „predmetom súdneho prieskumu neboli samotné právne závery žalovaného vzťahujúce sa na argumenty žalovaného. Je iba v rozhodovacej právomoci žalovaného, či si túto argumentáciu ponechá alebo pod vplyvom tvrdení žalobcu si osvojí iný záver a iné rozhodovacie dôvody.“ Pritom vychádzajúc zo zmyslu cit. textu sa odvolací orgán domnieva, že v citácii zvýraznené slovo „žalovaného“ je uvedené chybne a správne má byť „žalobcu“.
Ak po zrušení rozhodnutí prvostupňový orgán pokračoval v konaní, zistil vecné nedostatky podania, vyzval na ich odstránenie a tieto nedostatky neboli v určenej lehote odstránené, odvolací orgán nevidí inú možnosť, len zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku.
V bode 2) odvolateľ namietal, že prvostupňový orgán postupoval len podľa pokynov odvolacieho orgánu a odignoroval rozsudky súdov a ďalej tvrdil, že napadnuté rozhodnutie nereaguje na argumentáciu Najvyššieho súdu SR cit.: „Nutnosť rozhodnúť vo veci navyše vyplýva aj z argumentácie žalobcu, lebo ten poukazuje na obmedzenie, resp. na poškodenie svojich práv k dobývaciemu priestoru, ktorý doposiaľ užíva iná osoba. Iba procesné rozhodnutie nie je spôsobilé na tieto argumenty ponúknuť uspokojivú odpoveď“, a opätovne rozhodol procesným rozhodnutím.
Námietku považoval odvolací orgán za neopodstatnenú. Napadnuté rozhodnutie je procesným rozhodnutím, v ktorom sa prvostupňový orgán aj vzhľadom na právny názor súdov, že odôvodnenie rozhodnutia musí zodpovedať jeho výroku, nemohol zaoberať vecnými argumentmi žalobcu, týkajúcimi sa poškodenia jeho práv k dobývaciemu priestoru.
V bode 3) odvolateľ namietal, že štátnej banskej správe na základe jeho listov a aj z úradnej činnosti je známe, že mu ide o využívanie už určeného DP W. na základe zákonom stanoveného prednostného práva a napriek tomu na základe listu odvolacieho orgánu mal predložiť všetky doklady požadované § 28 ods. 1 banského zákona. Poukázal na to, že súhlasné stanoviská dotknutých orgánov boli vydané už pri určení DP W. v roku 2000, čo podľa odvolateľa je veľmi presne uvedené aj v liste MH SR č. 374/2010-3410 z 24. 05. 2010, že neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na vydanie ďalšieho stanoviska podľa § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona k návrhu na určenie DP, ktorý už bol právoplatne určený.
Odvolací orgán považoval námietku za neopodstatnenú. Orgánom štátnej banskej správy je úplne jasné, že odvolateľovi ide o využívanie už určeného DP W.. Avšak odvolateľovi ako odborne spôsobilej osobe s banským oprávnením by tiež malo byť jasné, že oprávnenie na využívanie výhradného ložiska v už určenom DP W. v roku 2005 bolo možné získať už len zmluvným prevodom DP podľa § 27 ods. 7 banského zákona alebo na základe výberového konania podľa § 27 ods. 12 banského zákona ale nie tak, že si uplatní prednostné právo na určenie DP podaním návrhu na určenie DP podľa § 24 ods. 2 banského zákona v čase, keď DP W. bol s jeho vedomím už dávno právoplatne určený.
Ak odvolateľ podal návrh na určenie DP W. podľa § 24 ods. 2 banského zákona, prvostupňový orgán je takýmto návrhom viazaný a je povinný konať tak, ako by išlo o návrh na určenie nového DP. Preto je povinný vyžadovať od navrhovateľa, aby návrh spĺňal všetky náležitosti, ustanovené platnými právnymi predpismi.
Odvolateľ dokonca účelovo vo svoj prospech, teda úplne opačne, vykladá zmysel slovného spojenia v oznámení MH SR č. 374/2010-3410 z 24. 05. 2010, že neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na vydanie ďalšieho stanoviska podľa § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona k návrhu na určenie DP, ktorý už bol právoplatne určený.
V bode 4) odvolateľ namietal, že prvostupňový orgán mal v zmysle § 24 ods. 3 banského zákona prebiehajúce výberové konanie prerušiť. Ďalej považoval za smiešne tvrdenie odvolacieho orgánu, že odobratím DP organizácii, ktorá ho získala vo výberovom konaní dobromyseľne, by táto utrpela ujmu a tvrdí že táto ujma je niekoľko stonásobne nižšia ako ujma organizácie, ktorá vykonala geologické práce na vlastné náklady.
Námietka sa týka výberového konania na určenie DP inej organizácii podľa § 27 ods. 12 banského zákona v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 05. 2007, ktoré nesúvisí s týmto konaním.
V bode 5) odvolateľ uviedol prehľad udalostí od určenia prieskumného územia až po podanie žiadosti o určenie DP W. odvolateľom a tvrdil, že rozhodnutie MZP SR o schválení zásob bolo určené aj pre odvolací orgán, teda štátna banská správa bola oboznámená s tým, že odvolateľovi svedčí prednostné právo a že si ho bude uplatňovať. Podľa odvolateľa mal prvostupňový orgán na základe týchto skutočností výberové konanie prerušiť.
Tvrdenia odvolateľa sa zase týkajú výberového konania na určenie DP inej organizácii, teda nesúvisia s týmto konaním.
V bode 6) odvolateľ napádal výberové konanie z roku 2004, tiež konanie o povolení banskej činnosti pre organizáciu Opálové bane a brusiarne s. r. o., Prešov a oznámil podanie podnetu o možnosti spáchania trestného činu porušovania autorských práv na Okresnú prokuratúru v Prešove. Tvrdenia odvolateľa nesúvisia s týmto konaním.
V bode 7) odvolateľ namietal nesprávne tvrdenia prvostupňového orgánu v napadnutom rozhodnutí, týkajúce sa stanoviska MH SR, ktoré podľa odvolateľa nemuseli predložiť organizácie OBaB s. r. o., ani Opálové bane a brusiarne s. r. o., ani Opálové bane Libanka s. r. o. ale on už ho predložiť musí.
Námietku považoval odvolací orgán za neopodstatnenú. Odvolateľove argumenty vyznievajú tak, ako keby ani nebol odborne spôsobilou osobou s banským oprávnením. Odvolateľom uvádzané organizácie predsa nepodávali návrh na určenie DP podľa § 24 ods. 2 banského zákona. Organizácia OBaB s. r. o., Prešov získala DP W. vo výberovom konaní a k návrhu podanému vo výberovom konaní sa stanovisko podľa § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona neprikladá. Ďalšie dve organizácie získali oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v DP W. zmluvným prevod DP podľa § 27 ods. 7 banského zákona, pri ktorom sa takéto stanovisko taktiež nepredkladá.
Naviac toto výberové konanie ani zmluvné prevody DP W. nesúvisia s týmto správnym konaním.
Na str. 7 odvolania odvolateľ namietal dôvody zastavenia konania:
- že nebol predložený súhlas príslušného orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy aj keď o štyri odseky vyššie z tohto stanoviska cituje, pričom v citácii OBU „okrem iného“ treba v skutočnosti rozumieť súhlas Krajského pozemkového úradu v Prešove s určením DP W. pre odvolateľa tak, ako je vyjadrený v tomto stanovisku.
Stanovisko Krajského pozemkového úradu v Prešove č. 2010/00172 zo 04. 05. 2010 nemožno považovať za súhlas podľa § 13 ods. 2 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
K neopodstatnenosti požiadavky prvostupňového orgánu na predloženie súhlasu príslušného orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy uviedol odvolací orgán zdôvodnenie svojho právneho názoru už v bode 8. tohto odôvodnenia.
Toto pochybenie prvostupňového orgánu samo o sebe nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože konanie bolo napadnutým rozhodnutím zastavené aj z iných dôvodov.
- že predložené mapy povrchovej situácie nie sú zobrazené na úplnej snímke
pozemkovej mapy - neobsahujú parcelné čísla.
Námietku považoval odvolací orgán za opodstatnenú. Predložená mapa povrchovej situácie spĺňa náležitosti ustanovené v § 10 ods. 4 vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb.
Citované ustanovenie umožňuje priložiť k návrhu na určenie DP mapu povrchovej situácie: na snímke pozemkovej mapy (obsahuje parcelné čísla) alebo na snímke štátnej mapy 1: 5000 - odvodenej (obsahuje hranice pozemkov ale neobsahuje parcelné čísla).
Aj toto pochybenie prvostupňového orgánu samo o sebe nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože konanie bolo napadnutým rozhodnutím zastavené aj z iných dôvodov:
- že nebol predložený výpočet plošného obsahu DP, čo odvolateľ považuje z hľadiska práva za prekonané, vzhľadom k tomu, že výpočet plochy bol vykonaný počítačom a podľa neho oveľa presnejšie, ako keby bol urobený ručne.
Námietku považoval odvolací orgán za neopodstatnenú. Odvolateľ nepochopil podstatu veci. Požiadavka § 10 ods. 4 písm. b) vyhl. SBÚ č. 79/1988 Zb. na priloženie výpočtu plošného obsahu dobývacieho priestoru k návrhu na určenie DP je ustanovená platným právnym predpisom a vôbec nie prekonaná, ako sa domnieva odvolateľ. Výpočet plošného obsahu DP sa k návrhu na určenie DP prikladá z dôvodu, aby obvodný banský úrad mohol naplniť požiadavku správneho poriadku, že rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Inšpektor obvodného banského úradu nemusí mať odborné predpoklady na to aby dokázal samostatne zrealizovať výpočet plošného obsahu DP, preto musí mať možnosť prekontrolovať vypočítaný údaj plošného obsahu DP, ak ho má obvodný banský úrad uviesť vo výroku rozhodnutia o určení DP. Aj do výpočtového programu je možné zadať nesprávne údaje. Avšak pri dvakrát nezávisle urobenom výpočte plošného obsahu s rovnakým výsledkom omyl nie je možný.
- v štvrtej odrážke odvolateľ namietal dôvod zastavenia konania pre nepredloženie zoznamu a adries známych účastníkov konania a tvrdil, že nepozná ustanovenie, podľa ktorého by mal predložiť zoznam účastníkov konania ak ich nepozná. Ďalej vyslovil názor, že prvostupňový orgán mal o začatí konania oboznámiť účastníkov konania verejnou vyhláškou.
Odvolací orgán považoval námietku za neopodstatnenú. Ak odvolateľ nevie identifikovať účastníkov konania o určenie DP, tak potom je opodstatnená pochybnosť o odbornej spôsobilosti jeho zodpovedného vedúceho zamestnanca, ktorým je sám C. C. podľa vyhl. MH SR č. 208/1993 Z. z., minimálne o znalosti banského zákona, ktorý túto problematiku upravuje.
Odvolateľ nemôže svoju neochotu identifikovať účastníkov konania skrývať za možnosť oznámiť začatie konania verejnou vyhláškou. Túto možnosť prvostupňový orgán má, ale len v prípade, že správnemu orgánu nie sú účastníci konania známi (nie navrhovateľovi).
V odvolaní ďalej uvedené námietky a tvrdenia, ktoré sa týkajú marenia investícii odvolateľa štátnou banskou správou a jej negatívneho vzťahu k nemu, nesúvisia s napadnutým rozhodnutím.
V závere odvolateľ žiadal, aby bol odvolací orgán vylúčený z rozhodovania, pretože má pochybnosť o nepredpojatosti predsedu odvolacieho orgánu a z hľadiska pracovnej podriadenosti aj voči ostatným pracovníkom úradu.
Podľa § 9 ods. 1 správneho poriadku (podčiarkujeme relevantné) cit.: „Zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.“ Z cit. ustanovenia podľa názoru odvolacieho orgánu jednoznačne vyplýva, že z rozhodovania nemôže byť vylúčený správny orgán ale len zamestnanec správneho orgánu.
Podľa § 10 správneho poriadku cit.: „Účastník konania oznámi správnemu orgánu skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie zamestnanca správneho orgánu (§ 9), len čo sa o nich dozvie.“
Odvolateľ uplatnil v odvolaní námietku pochybnosti o nepredpojatosti predsedu odvolacieho orgánu, neoznámil však žiadne skutočnosti nasvedčujúce vylúčenie predsedu odvolacieho orgánu z prejednávania a rozhodovania veci, ktoré podľa § 10 správneho poriadku má oznámiť, ak sa o nich dozvedel.
Odvolací orgán preto listom č. 71-101/2011 z 02.03.2011 vyzval odvolateľa na odstránenie vyššie uvedeného nedostatku odvolania v lehote 14 dní odo dňa doručenia výzvy a rozhodnutím č. 71-101/2011/1 z 02.03.2011 prerušil konanie.
Odvolateľ podaním zo 14.03.2011 (ďalej len „doplnenie odvolania“) v určenej lehote doplnil odvolanie, pričom ale ani v tomto doplnení odvolania neuviedol žiadne skutočnosti, zodpovedajúce zákonným dôvodom ustanoveným v § 9 ods. 1 správneho poriadku, nasvedčujúce vylúčenie predsedu odvolacieho orgánu z prejednávania a rozhodovania veci.
Ďalej odvolateľ žiadal aby MH SR ako najvyšší orgán štátnej banskej správy zrušilo napadnuté rozhodnutie, vrátilo vec na nové prejednanie a zaviazalo prvostupňový orgán na vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci určenia DP W. na základe zákonom stanoveného prednostného práva.
Odvolací orgán považoval požiadavku odvolateľa za neopodstatnenú. Odvolacím orgánom proti rozhodnutiam obvodných banských úradov v zmysle § 40 ods. 2 zákona č. 51/1988 Zb. je Hlavný banský úrad.
V úplnom závere odvolateľ žiadal MH SR o preskúmanie konania štátnej banskej správy v súvislosti s „výberovými konaniami s ohľadom na jeho určenie organizácii, ktorej konateľ Ing. Bc. B. L. predložil do výberového konania doklady získané nelegálne, teda bez súhlasu autora.“
Táto časť odvolania nesúvisí s konaním a podľa názoru odvolacieho orgánu ju nemožno považovať za odvolanie. Touto časťou odvolania sa odvolateľ obracia priamo ma MH SR, ktorému bolo podľa rozdeľovníka odvolanie tiež zaslané na vedomie.
Odvolací orgán dal účastníkovi konania v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku listom č. 71-620/2011 z 21.03.2011 možnosť, aby sa v určenej lehote mohol pred vydaním rozhodnutia o odvolaní vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Túto možnosť odvolateľ nevyužil.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu (OBÚ). V žalobe opísal skutkový stav, poukázal na skoršie rozhodnutie žalovaného a na skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove zrušené pričom na základe odvolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. Vyslovil záväzný právny názor, že správne orgány sú povinné vo veci meritórne rozhodnúť. Žalovaný ani prvostupňový správny orgán však v ďalšom konaní nepostupovali v medziach právneho názoru vysloveného krajským súdom vrátane modifikácie uvedenej v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Konanie bolo zastavené podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku, teda z dôvodu neodstránenia nedostatkov podania. Podmienky vyplývajúce z listu žalovaného č. 1241-2367/2009 zo dňa 25.01.2010 ukladajú OBÚ, aby požadoval od žalobcu predloženie všetkých dokladov uvedených v § 28 ods. 1 banského zákona, najmä aktuálne stanovisko Ministerstva hospodárstva SR, príslušné banské oprávnenie ako aj ostatné doklady a dokumentáciu vyžadovanú podľa vykonávacích predpisov k tomuto zákonu. Podľa OBU zároveň z tohto listu vyplýva, že v konaní týkajúcom sa určenia dobývacieho priestoru „W." doklady a stanoviská orgánov, potrebné v konaní, vystavené pre iné fyzické alebo právnické osoby než je žiadateľ, nemožno akceptovať. Ako sa uvádza v odôvodnení rozhodnutia OBÚ (str. 2, druhý odstavec) „výzvou na doplnenie podania č. 130-1092/2010 z 3.3.2010 uplatnil úrad požiadavky na predloženie chýbajúcich podkladov za účelom vydania meritórneho rozhodnutia“.
Vo všetkých dokumentoch ktoré OBÚ požadoval a žalobca predložil sa okrem súhlasu uvádza, že stanoviská k určeniu dobývacieho priestoru boli už vydané v roku 2000 pre spoločnosť Slovenský opál s.r.o. Veľmi jasné stanovisko k požiadavke OBÚ (a vlastne aj k listu žalovaného) uviedlo Ministerstvo hospodárstva SR: „Na základe vyššie uvedených skutočností Vám ministerstvo oznamuje, že Vašej žiadosti nemôže vyhovieť, pretože neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na vydanie ďalšieho stanoviska podľa § 28 ods. 1 písm. a) banského zákona k návrhu na určenie dobývacieho priestoru, ktorý už bol právoplatne určený.“
Ak pre Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré je najvyšším orgánom štátnej banskej správy, neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na vydanie ďalšieho stanoviska k určeniu už určeného dobývacieho priestoru, nie je ani žiadny právne relevantný dôvod pre nižšie zložky štátnej banskej správy takéto stanoviská požadovať.
Žalobca je presvedčený, že požiadavky žalovaného uplatnené v liste adresovanom OBÚ mali jediný dôvod, a to vytvoriť podmienky pre zastavenie konania z procesných dôvodov ako je to uvedené aj v odôvodnení rozhodnutia OBÚ (str. 3 prvý odsek): „Oznámenie Ministerstva hospodárstva SR zn. 374/2010-3410 z 24.5.2010, ... ..., nie je možné považovať za stanovisko z hľadiska realizácie surovinovej politiky pre ďalší subjekt.“
Napriek tomu, že konanie bolo zastavené z procesného dôvodu, v odôvodnení rozhodnutia OBÚ sa uvádza: „Prednostné právo na určenie už určeného dobývacieho priestoru nie je možné uplatniť. V tomto prípade nebolo povinnosťou úradu prebiehajúce výberové konanie prerušiť“, čo je meritórne odôvodnenie, a teda je tu opätovne rozpor medzi procesným rozhodnutím a odôvodnením.
V zmysle právneho záveru Krajského súdu v Prešove (str. 16 rozsudku): Správny orgán by sa nemal zaoberať dôvodmi nad rámec výroku rozhodnutia, lebo v dôsledku uvedeného je rozhodnutie nepreskúmateľné a zmätočné.
Okrem týchto, z uhla pohľadu žalobcu nezmyslených a právne neodôvodnených a neodôvodniteľných požiadaviek na predloženie nových dokladov už určeného dobývacieho priestoru, ktorý vznikol len a len na základe geologických prác žalobcu, ako keby išlo o nový dobývací priestor aj keď orgánom štátnej banskej správy musí byť z ich úradnej činnosti a na základe vyjadrení a stanovísk žalobcu zrejmé, že v tomto prípade nejde o určenie územia, na ktorom je možné dobývanie výhradného ložiska vykonávať, ale o oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska, ktorého prieskum na vlastné náklady vykonal žalobca, však bolo v správnom konaní prvostupňového orgánu niekoľko závažných procesných pochybení. Za najzávažnejšie považuje žalobca (okrem toho, že nemá k dispozícii vyššie citovaný list žalovaného, voči ktorému by sa mohol určitým spôsobom brániť), že OBÚ žalobcu pred vydaním rozhodnutia neoboznámil s podkladom rozhodnutia, čím porušil príslušné ustanovenia zákona č. 71/1967 o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Ďalej citoval § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 správneho poriadku.
Žalobca listom z 12.12.2010 podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu OBÚ, ktoré žalovaný svojim, touto žalobou napadnutým rozhodnutím č. 71-651/2011 zo dňa 07. apríla 2011 zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uvádza žalovaný doklady, ktoré tvoria podklad rozhodnutia o odvolaní, pričom v nich absentuje akýkoľvek doklad prvostupňového správneho orgánu o tom, že by žalobcu oboznámil s podkladom rozhodnutia, dal nm možnosť vyjadriť sa k nemu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku.
V ďalšej časti odôvodnenia v desiatich bodoch (str. 2 - 8) skúmal odvolací orgán napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a pritom zisťoval skutočný (?), stav veci. Až desiaty bod odôvodnenia sa venuje samotnému odvolaniu žalobcu.
Pretože okrem zistenia skutočného stavu veci žalovaný aj jednotlivé skutky či konania komentoval, a to nie vždy podľa pravdy a skutočnosti, alebo podľa príslušných ustanovení právnych predpisov, žalobca spochybňuje aj jednotlivé vyjadrenia uvedené v odôvodnení.
Následne sa žalobca veľmi podrobne vyjadroval k bodom preskúmavaného rozhodnutia pod poradovými číslami 1 až 9. Vo vzťahu k bodu 10 uviedol, že v tomto bode žalovaný posudzoval dôvody podaného odvolania z 12.12.2010 aj keď sa dôsledne nevenoval všetkým dôvodom odvolania, resp. ich označoval ako nesúvisiace s týmto konaním. V prvom rade považoval žalovaný tvrdenie žalobcu, že listom č. 1241-2367/2009 z 25.01.2010 zvrátil odvolací orgán rozsudky obidvoch súdov za neopodstatnené, pretože uplatnenie prednostného práva podľa § 24 ods. 2 banského zákona „hmotnoprávne upravuje prvotné určenie DP po ukončení ložiskového geologického prieskumu, po vydaní osvedčenia o výhradnom ložisku (§ 6 banského zákona) a po zabezpečení ochrany výhradného ložiska (§16 a 17 banského zákona).“
Toto tvrdenie žalovaného má síce oporu v citovaných ustanoveniach banského zákona, nie však pri výkone štátnej banskej správy, pretože žalovaný musí zo svojej úradnej činnosti vedieť, že chránené ložiskové územie pre ložisko drahého opálu bolo určené a OBU niekoľkokrát menené bez toho, aby bol nielenže ukončený, ale nebol ani začatý ložiskový geologický prieskum tohto ložiska, a pochopiteľne nebolo vydané ani osvedčenie o ložisku. Z týchto krokov štátnej banskej správy je zrejmé, že sa sama nedrží ustanovení predpisov, o ktoré sa opiera len vtedy, keď jej to vyhovuje.
Námietku žalobcu v bode 1), že konanie bolo zastavené podľa § 30 správneho poriadku napriek výrokom súdov, teda že ho nie je možné zastaviť podľa § 30 správneho poriadku, považoval žalovaný za neopodstatnenú a v piatich odsekoch na str. 9 toto svoje tvrdenie obhajuje, s čím sa však žaloba v žiadnom prípade nemôže stotožniť.
V prvom odstavci žalovaný uviedol: „Z odôvodnení obidvoch rozsudkov vyplýva, že ak bolo konanie zastavené procesným rozhodnutím (res iudicata), potom odôvodnenie rozhodnutia sa musí viazať k výroku a správny orgán sa v ňom nemôže zaoberať dôvodmi nad rámec výroku, pretože potom takýto charakter odôvodnenia jednoznačne predurčuje potrebu vydania meritórneho rozhodnutia.“
Z celého odôvodnenia žalovaného ale aj OBÚ v tomto pokračujúcom konaní však vyplýva, že sa štátna banská správa opätovne zaoberá dôvodmi nad rámec výroku. Okrem odôvodnenia rozsudkov o potrebe vydania meritórneho rozhodnutia vo veci sa opierajú aj o iné skutočnosti.
Žalobca je na rozdiel od žalovaného toho právneho názoru, že z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove kde je v predposlednom odseku na str. 16 uvedené, že „V ďalšom konaní je nevyhnutné, aby o žiadosti žalobcu bolo meritórne rozhodnuté“, jasne vyplýva, že sa táto úprava týka ďalšieho konania, čo odporuje aj ďalšiemu tvrdeniu žalovaného, že „Argumenty súdov o nemožnosti zastavenia konania podľa § 30 správneho poriadku sa viažu len k zrušeným rozhodnutiam, ...“.
Rovnaký postup vyplýva pre správne orgány aj z rozsudku najvyššieho súdu SR.
V treťom odstavci na str. 10 žalovaný uvádza: „Ak odvolateľ podal návrh na určenie DP W. podľa § 24 ods. 2 banského zákona, prvostupňový orgán je takýmto návrhom viazaný a je povinný konať tak, ako by išlo o návrh na určenie nového DP. Preto je povinný požadovať od navrhovateľa, aby návrh spĺňal všetky náležitosti, ustanovené platnými právnymi predpismi.“
Žalobca sa s týmto tvrdením nemôže stotožniť. Rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru má okrem iného aj atribút územného rozhodnutia v zmysle stavebného zákona. Dokonca v zákonom stanovených prípadoch je banský úrad špecializovaným stavebným úradom. Aj iné konania podľa banského zákona a súvisiacich predpisov majú procesný charakter stavebného konania a to napríklad aj konania o povolení rôznych druhov banskej činnosti, teda v takýchto prípadoch ide akoby o konanie o stavebnom povolení. V prípade stavebného konania však konaniu o stavebnom povolení predchádza územne konanie v ktorom sa rozhoduje napríklad o využití územia lebo umiestnení stavby. Banský zákon pri prvom určení dobývacieho priestoru však v sebe inkorporuje obidva tieto prvky, tak ako je možné aby stavebný úrad vydal naraz územné rozhodnutie a zároveň aj stavebné povolenie.
Pri konaní o stavebnom povolení nemá stavebník povinnosť opätovne predložiť a doložiť doklady a vyjadrenia, ktoré predkladali celkom iné subjekty pri územnom konaní a vychádzajúc z rovnakých procesných charakterov je preto podľa žalobcu absurdné aby predkladal doklady, súhlasy a vyjadrenia, ktoré už boli doložené a predložené.
Námietky v bode 4), 5), 6) a 7) žalovaný odmietol s tým, že výberové konanie a prevody dobývacieho priestoru nesúvisia s týmto konaním. Žalobca tvrdí, že práve naopak, pochybenia štátnej správy pri určení dobývacieho priestoru v roku 2000, ale aj pri výberových konaniach (boli dve aj keď štátna banská správa stále operuje len s výberovým konaním z roku 2005) a pri následných prevodoch dobývacieho priestoru sú pravou príčinou toho, že problém okolo dobývacieho priestoru vznikol a preto je len a len na banskej správe aby ho vyriešila. Až na strane 11 sa žalovaný vyjadruje k dôvodom zastavenia konania.
Pri prvej námietke žalovaný konštatoval neoprávnenosť požiadavky prvostupňového orgánu, ale toto pochybenie nie je samo o sebe dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Pri druhom dôvode zastavenia konania považoval banský úrad námietku žalobcu za opodstatnenú v tom, že na rozdiel od prvostupňového správneho orgánu predložená mapa povrchovej situácie spĺňa predpísané náležitosti.
Pri treťom dôvode žalovaný nepresne a neúplné citoval námietku, ktorá v skutočnosti znie: „Vyhláška z roku 1988 nemohla reagovať na vývoj digitálnych technológií a už vôbec nie na vývoj softvérových programov. Na predloženej mape dobývacieho priestoru hlavný banský merač overil svojim podpisom samostatne mapu a samostatne aj výpočet plochy dobývacieho priestoru. Neviem ako je možné predložiť výpočet plochy, ktorú vykoná počítač (a nepochybujem, že oveľa presnejšie ako keby bol urobený ručne;. Dôležité podľa názoru žalobcu je to, že tento výpočet je overený hlavným banským meračom. Túto požiadavku považuje (aj keď je uvedená v citovanej vyhláške) z hľadiska práva za prekonanú a s ohľadom na používanie počítačových programov aj za zbytočnú.“ A uviedol, že ju považuje za neopodstatnenú s odôvodnením, že „Výpočet plošného obsahu DP sa k návrhu na určenie DP prikladá z dôvodu, aby obvodný banský úrad mohol naplniť požiadavku správneho poriadku, že rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Inšpektor obvodného banského úradu nemusí mať odborné predpoklady na to, aby dokázal samostatne zrealizovať výpočet plošného obsahu DP. preto musí mať možnosť prekontrolovať vypočítaný údaj plošného obsahu DP, ak ho má obvodný banský úrad uviesť vo výroku rozhodnutia o určení DP. Aj do výpočtového programu je možné zadať nesprávne údaje. Avšak pri dvakrát nezávisle urobenom výpočte plošného obsahu s rovnakým výsledkom omyl nie je možný.“
OBÚ však výpočet plošného obsahu DP od roku 2000 má, preto túto požiadavku považuje žalobca za obyčajné šikanovanie a nie za dôvod zastavenia konania. V samotnom odôvodnení, okrem absurdného tvrdenia že do počítačového programu sa môžu zadať nesprávne údaje, pretože ten pracuje s plochami určenými súradnicovou sieťou a nie vloženými údajmi, si odôvodnenie v jednotlivých častiach odporuje. Na jednej strane žalovaný uvádza, že „Inšpektor obvodného banského úradu nemusí mať odborné predpoklady na to aby dokázal samostatne zrealizovať výpočet plošného obsahu DP,“ na druhej strane tvrdí, že „Avšak pri dvakrát nezávisle urobenom výpočte plošného obsahu s rovnakým výsledkom omyl nie je možný.“ Na tomto mieste vyvstáva aj otázka ako inšpektor obvodného banského úradu, ktorý nevie samostatne urobiť výpočet, dokáže skontrolovať či výpočet (a hlavne matematický postup tohto výpočtu) je správny a hlavne, ako môžu inšpektori banského úradu overovať odbornú spôsobilosť banských meračov, ak nevedia samostatne urobiť výpočet plošného obsahu dobývacieho priestoru.
Dôvodom zastavenia konania mala byť aj skutočnosť, že nebol predložený „Aktuálny zoznam a adresy známych účastníkov konania podľa požiadavky § 28 ods. 1 písm. e) banského zákona a § 10 ods. 3 písm. k) vyhlášky. Ku žiadosti však boli doložené všetky požadované stanoviská, vyjadrenia a súhlasy dotknutých orgánov a organizácií, ktorým patrí ochrana objektov a záujmov chránených podľa osobitných predpisov. Žalobcovi nie je známe žiadne právne ustanovenie, podľa ktorého by mal predložiť zoznam účastníkov konania, ak ich nepozná, prípadne že by mal predložiť vyjadrenie, že nepozná známych účastníkov konania.
Podľa názoru žalobcu mal OBÚ podľa § 18 ods. 3 správneho poriadku upovedomiť neznámych účastníkov konania o začatí konania verejnou vyhláškou. Tento krok mal však úrad urobiť pri začatí konania, teda v roku 2005.“
V súvislosti s tým treba tiež uviesť, že zoznam známych účastníkov konania bol OBÚ predložený v roku 2005 v návrhu na určenie dobývacieho priestoru W..
Ďalšie námietky žalobcu o úmyselnom marení investícií žalobcu do geologických a banských prác podľa žalovaného nesúvisia s týmto konaním. Podľa odôvodnenia Najvyššieho súdu SR sa však mal správny orgán v ďalšom konaní zaoberať aj týmto aspektom.
Nesprávne je aj právne posúdenie veci, ak OBÚ aj žalovaný považovali nedostatok v podobe nepredloženia požadovaných listín za vadu podania, pre ktorú môže správny orgán podľa § 30 ods. 1 správneho poriadku konanie zastaviť.
Banský zákon v znení platnom ku dňu podania žiadosti, t.j. 03.11.2005 v ustanovení § 28 ods. 3 síce umožňuje zastaviť konanie, ale podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia neboli splnené, pretože jednak správne orgány mali zoznam fyzických osôb a právnických osôb a jednak vedeli zistiť okruh účastníkov konania postupom podľa § 18 ods. 3 v spojení s § 26 správneho poriadku.
Pochybenie správnych orgánov spočíva aj v tom, že Krajský súd v Prešove aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sú v zmysle ustanovenia § 250i O.s.p. povinní prihliadať na skutkový stav, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Preto ak oba konajúce súdy prijali právny záver, že správne orgány majú vydať meritórne rozhodnutie, prihliadli aj na obsah celého spisu, t.j. aj na všetky dokumenty, je aplikácia ustanovenia § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku v spojení s § 28 ods. 3 Banského zákona o zastavení konania, pri nezmenenom skutkovom základe, vylúčená, pretože tým oba konajúce súdy prejudikovali, že žiadosť o určenie dobývacieho priestoru zo dňa 03.11.2005 je úplná z hľadiska ustanovení správneho poriadku ako aj Banského zákona. Tento záver o.i. potvrdzuje aj výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktorý predchádzajúce rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil. Taktiež žalobca poukázal na odôvodnenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vylúčil aplikáciu ustanovenia § 30 ods. 1 správneho poriadku, teda nie len ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku.
Zároveň po právoplatnom zrušení rozhodnutí oboch správnych orgánov zaťažili OBÚ a žalovaný celé konanie takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napádaných rozhodnutí. Ak si totiž v pôvodnom konaní nezadovážili samy, alebo nevyžiadali od žalobcu žiadnu dokumentáciu, tak porušili ustanovenie § 32 ods. 1 správneho poriadku.
Z uvedených dôvodov žiadal aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácie uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, lebo rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.) a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.).
Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 2.12.2010 konanie o určenie dobývacieho priestoru W. podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku zastavil.
Na základe odvolania žalobcu rozhodol žalovaný tak, že podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Rozhodnutiu v tej istej veci predchádzalo skoršie rozhodnutie žalovaného zo dňa 18.4.2007, ktoré bolo na základe žaloby žalobcu rozsudkom krajského súdu v Prešove č.k. 1S/48/2007-93 zo dňa 27.5.2008 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č.k. 5Sžp/7/2008 zo dňa 29.9.2009 (na základe odvolania žalovaného) bol rozsudok krajského súdu potvrdený. V rozsudkoch bol vyslovený záväzný právny názor podľa ktorého bol žalovaný povinný vo veci rozhodnúť meritórne.
Novými rozhodnutiami ktoré sú predmetom tohto preskúmavacieho konania správne orgány opätovne rozhodli procesnými rozhodnutiami majúc za to, že neporušili záväzný právny názor súdov, pretože ich argumentácia o nemožnosti zastaviť konanie podľa § 30 správneho poriadku sa viazala len k zrušeným rozhodnutiam, ktorých výrok nezodpovedal argumentácii v odôvodnení. Ak po zrušení rozhodnutí prvostupňový správny orgán pokračoval v konaní a zistil vecné nedostatky podania, vyzval na ich odstránenie a tieto neboli v určenej lehote odstránené, žalovaný nemal inú možnosť, len konanie zastaviť.
Žalobca namietal, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. V žalobe predovšetkým namietal, že sa správne orgány neriadili záväzným právnym názorom súdov.
Predmetom preskúmania sú teda rozhodnutia správnych orgánov vo veci žiadosti žalobcu zo dňa 3.11.2005 o určenie dobývacieho priestoru podľa § 24 zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití národného bohatstva (ďalej len banského zákona). Z negatívneho vymedzenia uvedeného v § 41 banského zákona vyplýva, že aj v tomto konaní boli správne orgány povinné postupovať podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Zároveň z § 250j ods. 7 O.s.p. vyplýva, že ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému na ďalšie konanie, sú správne orgány viazané právnym názorom súdu.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 1, 3 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak účastník konania na výzvu správneho orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený.
Účelom ustanovenia § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku je, aby v prípade ak nedostatky podania účastníka konania znemožňujú pokračovať v správnom konaní, po splnení zákonných podmienok, mohol správny orgán konanie zastaviť.
Predpokladom pre takýto postup ale je, aby išlo o také nedostatky (vady) podania, ktoré bránia pokračovať v správnom konaní a vo veci meritórne rozhodnúť, že bol na odstránenie konkrétnych vád podania účastník vyzvaný, že mu na ten účel bola poskytnutá primeraná lehota a že bol súčasne poučený, že ak nedostatky podania neodstráni, správny orgán konanie zastaví.
Aj pre procesné rozhodnutia platí, že odôvodnenie má poskytovať skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, inak je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Z uvedeného vyplýva, že ak by mal krajský súd teoreticky potvrdiť, že preskúmavané procesné rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné, museli by byť splnené všetky tieto predpoklady. Splnené však neboli.
Krajský súd zastáva názorom, že odhliadnuc aj od záväzného právneho názoru súdov, nebol dôvod na postup podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku, pretože v prípade žalobcu nešlo o odstránenie vád podania ktoré bránili v pokračovaní správneho konania, pretože ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, aj zo samotnej výpovede zástupcu žalovaného na pojednávaní konanom dňa 19.12.2013, návrhu žalobcu aj keby predložil všetky správnym orgánom požadované doklady, nemohlo byť vyhovené, to znamená dobývací priestor W. by žalobcovi určený nebol. Vo výzvach na odstránenie vád podania zo dňa 3.3.2010 a 29.7.2010 nebola splnená ani poučovacia povinnosť správneho orgánu, že ak žalobca vady podania neodstráni bude správne konanie zastavené, čo už samo o sebe je dôvodom na zrušenie rozhodnutia.
Aj keď bolo konanie zastavené z dôvodu neodstránenia vád podania, odôvodnenie nekorešponduje s výrokom rozhodnutia a teda je zmätočné, nepreskúmateľné a v svojej podstate je odôvodnením akoby meritórneho rozhodnutia, v ktorom správne orgány nereagovali na to, na čo mali prioritne reagovať, to znamená vysvetliť a odôvodniť prečo boli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku.
Všetky tieto skutočnosti len pridružene poukazujú na nevyhnutnosť a potrebu vo veci rozhodnúť meritórne tak, ako to vyslovili súdy v skorších rozhodnutiach a aj napriek ich záväznosti sa týmto záväzným právnym názorom správne orgány neriadili, čo je základným dôvodom pochybenia žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu.
Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že povinnosť meritórne rozhodnúť sa viazala len k skorším rozhodnutiam správnych orgánov, pretože z odôvodnení rozhodnutia krajského súdu aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto záver nevyplýva. Práve naopak najvyšší súd v rozsudku uviedol, že „nutnosť vo veci rozhodnúť vyplýva aj z argumentácie žalobcu, lebo ten poukazuje na obmedzenie, resp. na poškodenie svojich práv k dobývaciemu priestoru, ktorý doposiaľ užíva iná osoba. Iba procesné rozhodnutie nie je spôsobilé na tieto argumenty ponúknuť uspokojivú odpoveď“. Aj krajský súd v závere rozsudku uviedol, že v ďalšom konaní je nevyhnutné, aby o žiadosti žalobcu bolo meritórne rozhodnuté a na týchto skutočnostiach sa nič nezmenilo.
Ďalšou vadou ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia je aj skutočnosť, že sa žalovaný pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia nevysporiadal s námietkou zaujatosti uplatnenou žalobcom v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňovému správnemu orgánu voči Ing. D. L. (str. 2 tretí odsek zdola odvolania), o ktorej bol povinný rozhodnúť podľa § 12 správneho poriadku.
Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. d). e) zrušil napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude sa vysporiadať s námietkou zaujatosti uplatnenou žalobcom a následne vo veci meritórne rozhodnúť tak, ako to naznačil krajský súd v tomto rozsudku.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v sume 774,36 Eur. Tieto pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66,- €, trov právneho zastúpenia v sume 694,25 €, a hotových výdavkov žalobcu v sume 14,11 €. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom a účinnom ku dňu vykonania úkonu právnej služby (ďalej len „vyhláška“), pričom základná sadzba tarifnej hodnoty za jeden úkon právnej služby podľa §11 ods. 4 vyhlášky je jedna šestina výpočtového základu a pozostávajú zo 4 úkonov právnej služby, a to: prevzatie a príprava právneho zastúpenia (JUDr. C. L.) -123,50 € (§14 ods. i písm. a) vyhlášky), žaloba zo dňa 14.06.2011 - 123,50 € (§14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), prevzatie a príprava právneho zastúpenia (JUDr. H. L.) - 127,16 € (§14 ods. 1 písm. a) vyhlášky), účasť na pojednávaní dňa 19.12.2013 - 130,16 € (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky) + 4 x režijný paušál (2 x 7,41 € pre rok 2011 + 1 x 7.63 € pre rok 2012 + l x 7,81 pre rok 2013) - 30,26 €. Trovy právneho zastúpenia tak spolu predstavujú sumu vo výške 534,58 €.
Hotové výdavky právneho zástupcu v súvislosti s právnym zastupovaním žalobcu sú aj vo vynaloženom cestovnom a predstavujú: náhrady za spotrebované pohonné hmoty (cena ku dňu 19.12.2013 - 1,377 €/l) motorového vozidla Audi A4 Limousine, EČV: KE 342 10 pri priemernej spotrebe 4,8 1/100 km a 1 x ceste L. - D. a späť pri vzdialenosti 72 km vo výške 4,76 € a amortizácia vo výške 13,18 € (0,183 x 72 km). Hotové výdavky právneho zástupcu predstavujúc sumu vo výške 17,94 €.
Vzhľadom na to, že pri úkonoch, ktoré obhajca vykonal ide aj o také úkony, ktoré sa vykonávali v mieste, ktoré nie je sídlom obhajcu, obhajca si uplatnil aj náhradu za stratu času s poukazom na § 15 písm. b) vyhlášky v spojení s § 17 ods. l vyhlášky, základom pre výpočet náhrady za stratu času je jedna šesťdesiatina výpočtového základu. Cesta na pojednávanie konané dňa 19.12.2013 z L. do D. a späť - 2 začaté polhodiny t. j. 26,02 € ako náhrada za stratu času. Náhrada za stratu času právneho zástupcu predstavuje sumu vo výške 26,02 € + 20%DPH = 115,71 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky).
Trovy právneho zastúpenia, hotové výdavky, strata času spolu bez DPH je 578,54 € + 20 % DPH 115,71 € = spolu s DPH 694,25 €.
Hotové výdavky žalobcu - C. C. spočívajú vo vynaloženom cestovnom a sú spolu vo výške 14,11 € (náhrada za PHM bola vypočítaná pri spotrebe 8,5l/100 km a cene PHM 1,455 € a prejdených 46 km z Dubníka do Prešova a späť; náhrada za amortizáciu pri 46 km x 0,183 = 8,42 €. Hotové výdavky žalobcu predstavujú sumu vo výške 14,11 €.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.