Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_41Cob-129-2012.pdf
PDF · 124.27 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/129/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci navrhovateľa W.. W. V. - Lekáreň PANACEA, Venevská 45, Veľký Krtíš, IČO: 00 627 526, zastúpeného JUDr. Vladimírom Zvarom, advokátom so sídlom Veľký Krtíš, SNP 1/A proti odporcovi Všeobecná nemocnica s poliklinikou n. o., Nemocničná 1, 990 01 Veľký Krtíš, IČO:31 908 977, zastúpenému advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš o zaplatenie 17.678, 81 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7Cb 56/2008-420 zo dňa 9. mája 2012 takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7Cb 56/2008-420 zo dňa 9. mája 2012 potvrdzuje.
Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 413,48 eur na účet právneho zástupcu odporcu.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie práva. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom č. k. 7Cb 56/2008-326 zo dňa 19. 4. 2010 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 8.550,49 eur s príslušenstvom, vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol s tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 41 Cob 167/2010-342 zo dňa 27. 4. 2011 predmetný rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v predmetnom rozhodnutí uviedol, že okresný súd dôsledne nerozobral vzťah medzi účastníkmi konania v zmysle cit. ustanovení § 261 a § 262 Obch. zákonníka. Neuviedol, či sa jedná o obchodno-právny alebo občiansko-právny vzťah. Nezisťoval, či došlo k porušeniu povinností zo záväzkového vzťahu stanoveného Obchodným zákonníkom alebo k porušeniu inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku, prípadne, či došlo k porušeniu povinnosti stanovenej iným právnym predpisom, kedy by povinný zodpovedal za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Okresný súd ďalej uviedol, že vykonal dokazovanie v smere naznačenom krajským súdom a z vykonaného dokazovania mal nesporne preukázané, že účastníci konania uzavreli zmluvu o nájme nebytových priestorov v súvislosti s rozhodnutím Okresného súdu Veľký Krtíš v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý nahradil vyhlásenie vôle odporcu tak, že uzatvára s navrhovateľom ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej užíval navrhovateľ nebytové priestory vlastnícky patriace odporcovi a v týchto priestoroch prevádzkoval lekáreň PANACEA. Uvedené vo svojom uznesení zo dňa 27. 4. 2011 konštatoval aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uvedenú skutočnosť zistil z obsahu spisu 7Cb 56/2008. Pokiaľ sa týka účastníkov, navrhovateľa je podľa názoru okresného súdu potrebné považovať v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. c/ Obch. zák. za podnikateľa, ide totiž o osoby, ktoré podnikajú na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov a ich oprávnenie podnikať sa opiera o osobitný predpis. Pokiaľ
sa týka odporcu, jedná sa o neziskovú organizáciu, pričom podľa definície neziskovej organizácie ide o takú organizáciu, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok, a ktorej zisk sa nesmie použiť v prospech zakladateľov, členov orgánov, ani jej zamestnancov, ale sa musí použiť v celom rozsahu na zabezpečenie všeobecne prospešných služieb. Neziskové organizácie sú organizácie, ktoré nie sú zriaďované za účelom dosiahnutia zisku, teda nie sú založené za účelom podnikania. Hlavným cieľom takýchto organizácií je dosiahnutie určitého vopred určeného cieľa, pričom výška príjmov získaných pri dosahovaní vytýčeného cieľa je len sekundárnou záležitosťou. Ak aj nejaký zisk dosiahne, vracia ho späť do ďalších verejno- prospešných akcií. Ďalej okresný súd poukázal na ust. § 261 ods. 1 Obch. zákonníka s tým, že podľa jeho názoru ani predmetné zákonné ustanovenie nemožno aplikovať na riešenie vzťahov medzi účastníkmi. Na to, aby sa vzťahy medzi subjektmi spravovali právnou úpravou Obchodného zákonníka, musia byť splnené zákonom ustanovené kritériá. Pokiaľ ide o kritérium spočívajúce v povahe subjektov, zákon rozlišuje dve skupiny, prvú upravuje odsek 1, ktorého základnou podmienkou je, že musí ísť o obchody medzi podnikateľmi, to znamená, že subjektmi záväzkového vzťahu musia byť na oboch stranách podnikatelia. Sem predmetné vzťahy medzi účastníkmi nemožno priradiť. Druhú skupinu upravuje odsek 2 § 261 Obch. zák., kde je síce tiež rozhodujúce kritérium subjektu, ale zákon tu prelamuje zásadu vyslovenú v odseku 1, že na oboch stranách záväzkového vzťahu musia stáť podnikatelia a pripúšťa, aby režimu Obchodného zákonníka boli podriadené aj vzťahy, v ktorých podnikateľ vystupuje ako subjekt len na jednej strane. Zákon vyžaduje, aby na jednej strane záväzkového vzťahu stál podnikateľ a aby záväzok súvisel s jeho podnikateľskou činnosťou. Podľa záveru súdu navrhovateľa možno v súlade s ust. § 2 ods. 2 písm. c/ považovať za podnikateľa, pokiaľ sa týka odporcu, subjektmi druhej strany záväzkového vzťahu v zmysle ods. 2 sú jednak štát, napr. rozpočtové organizácie, ďalej sú tam samostatné územné jednotky, napr. obce a ďalej sú to právnické osoby, ktoré boli zriadené zákonom ako verejno-právne inštitúcie. Odporca ako nezisková organizácia tieto podmienky nespĺňa. Na to, aby záväzkový vzťah podliehal režimu Obchodného zákonníka, musí byť okrem požiadaviek kladených na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka, a to, aby sa záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, to znamená, že z hľadiska predmetu záväzkového vzťahu na strane podnikateľa musí ísť o výkon jeho podnikateľskej činnosti a z hľadiska druhej strany záväzkového vzťahu musí ísť o zabezpečenie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky. Podľa názoru súdu ani táto podmienka splnená nebola. Súd zároveň skúmal aj tú okolnosť, či si účastníci vzťahy neupravili v súlade s ust. § 262 Obch. zák., podľa ktorého režim Obchodného zákonníka možno rozšíriť aj dohodou, účastníci si takýto režim nedohodli. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na odvolanie navrhovateľa ako aj odporcu, keď navrhovateľ vo svojom odvolaní sám uvádza, že v danom prípade nie je možné aplikovať na uvedený právny stav ustanovenia Obchodného zákonníka, a to konkrétne ustanovenia § 373 o náhrade škody, kedy ustanovenie § 373 Obch. zák. podľa jeho názoru je potrebné považovať za ustanovenie špeciálne k všeobecnej úprave náhrady škody, ktorá je obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Sám navrhovateľ uviedol, že ku škode, ktorá vznikla nedošlo v dôsledku porušenia zmluvných povinností, ale v dôsledku porušenia všeobecných ustanovení týkajúcich sa výkonu práva nájmu nebytových priestorov, pričom však po zrušenom rozhodnutí Krajským súdom v Banskej Bystrici navrhovateľ žiadal, aby súd posúdil danú vec podľa Obchodného zákonníka, keďže podľa jeho názoru ide o taký vzťah medzi účastníkmi, ktorý je potrebné podriadiť ust. Obchodného zákonníka, a to v súlade s ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. Skúmaním týchto okolností súd dospel k záveru, že v danom prípade vzťah medzi účastníkmi konania je potrebné posudzovať ako občiansko-právny vzťah. Medzi účastníkmi jednak nedošlo k porušeniu povinností vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu stanovených Obchodným zákonníkom, ale ani k porušeniu inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku, a zároveň sa nejedná o subjekty, ktorých vzájomné vzťahy by sa mohli riadiť a boli upravené Obchodným zákonníkom, konkrétne § 261 Obch. zák. a zároveň si títo ani v súlade s ust. § 262 nedohodli, že by ich vzťah spadal pod vzťahy uvedené v ust. § 261. Potom podľa názoru okresného súdu z uvedeného vyplýva, že medzi účastníkmi sa nejedná o obchodno-právny vzťah, ale sa jedná o občiansko-právny vzťah, ktorý upravuje Občiansky zákonník, z ktorého potom súd vychádzal pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa, ktorý si uplatnil náhradu škody. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ust. § 106 ods. 1 a § 420 ods. 1 Obč. zák. Odporca vzniesol námietku premlčania voči uplatnenej náhrade škody, preto súd posudzoval otázku premlčania práva na náhradu škody, ktorú si uplatnil v tomto konaní navrhovateľ a dospel k záveru, že právo navrhovateľa, pokiaľ sa týka uplatnenia náhrady škody vo výške 17.538,90 eur, t. j. náhrada škody, ktorú si uplatňuje navrhovateľ za lieky, kde expiračná doba mala uplynúť v priebehu krátkeho časového obdobia, v ktorom sa nepodarilo uvedené lieky expedovať pacientom alebo s nimi inak šetrne zaobchádzať, t. j. ponúknuť ich na vydanie iným lekárňam - 1.128,57 eur, za lieky, kde uplynula expiračná doba počas
zadržiavania tohto tovaru - 6.071,70 eur, poškodený destilačný prístroj v hodnote 580,89 eur odcudzená hotovosť vo výške 9.128,33 eur a suma 629,41 eur, ktorá bola uplatnená návrhom zo dňa 10. 2. 2009 (jednalo sa o suroviny, ktoré boli odovzdané navrhovateľovi zo strany odporcu 5. 9. 2006) je premlčaný. Nárok na zaplatenie sumy vo výške 139,91 eur z titulu náhrady škody súd nepovažoval za premlčaný, keďže tento nárok na zaplatenie uvedenej čiastky bol podaný dňa 11. 2. 2009 a predstavuje podľa vyjadrenia navrhovateľa sumu, ktorú musel zaplatiť vtedy vo výške 4.215,--Sk ako pokutu daňovému úradu vyrubenú rozhodnutím daňového úradu. Pri posudzovaní otázky premlčania súd v danej veci zistil, že navrhovateľ sa dozvedel o tom, kto zodpovedá za škodu dňom 10. 10. 2005, teda tým dňom, kedy došlo zo strany navrhovateľa podľa jeho názoru k protiprávnemu názoru, pričom sa jedna o osobu odporcu. Pokiaľ sa týka vedomostí navrhovateľa o škode je potrebné uviesť, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený o škode skutočne, teda nie iba pravdepodobne dozvedel, t. j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia. Nestačí teda iba dozvedenie sa o právnej skutočnosti, z ktorej vznikla škoda, pojem dozvedel sa o škode vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby mohol poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatňovať aj na súde, ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške (o rozsahu v peňažnom zmysle). Podľa názoru súdu navrhovateľ získal vedomosť o rozsahu jeho majetkovej ujmy, a to najneskôr dňa 5. 9. 2006, kedy mu odporca protokolárne odovzdal lieky, z ktorých si v tomto konaní náhradu škody uplatňuje. Keďže sa odporca dovolal premlčania, nemohol súd premlčané právo (nárok) priznať a musel návrh navrhovateľa na začatie konania o náhrade škody zamietnuť. Pokiaľ sa týka náhrady škody uplatnenej navrhovateľom, ktorú si tento uplatnil na tom skutkovom základe, že mu daňový úrad uložil pokutu vo výške 139,91 eur z rozdielu vlastnej daňovej povinnosti vyplývajúcej z podaného dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie október 2005, súd bol tohto názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že v dôsledku protiprávneho konania odporcu a následne príčinnej súvislosti s týmto konaním musel navrhovateľ podať dodatočné daňové priznanie, ktoré podľa jeho vyjadrenia mal podať za mesiac október 2005. V žiadnom prípade navrhovateľ nepreukázal, že by sa jednalo o škodu, ktorá by vznikla v dôsledku toho, že nemal k dispozícií potrebné podklady pre spracovanie daňového priznania. Predloženie dodatočného priznania je povinný daňový subjekt predložiť napr. v prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť vyššia ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení a toto dodatočné daňové priznanie je povinný predložiť do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení. Navrhovateľ podľa názoru súdu ničím nepreukázal, že by v dôsledku toho, že nemal prístup do priestorov odporcu, musel dodatočne podať daňové priznanie, v ktorom deklaroval vyšší príjem než v riadnom daňovom priznaní, preto súd ani v tejto časti nemohol návrhu vyhovieť. O náhrade trov súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 7 O. s. p. Odporca mal v konaní úspech, v dôsledku toho mu súd priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie práva.
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý uviedol, že v predmetnej veci okresný súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie a rozhodol rozsudkom zo dňa 19. 4. 2010, kde mal navrhovateľ čiastočne úspech. V dôsledku toho napadol rozsudok odvolaním, pričom odvolanie podal aj odporca. Odporca podal odvolanie proti výroku, ktorým ho súd zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 8.550,49 eur s príslušenstvom a tiež proti výroku o náhrade trov konania. Odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a vyslovil vo veci aj všeobecné právne závery. Po doplnenom dokazovaní prvostupňový súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Navrhovateľ uviedol, že vyčíta prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov ustálil nesprávny skutkový záver a celú vec aj nesprávne právne posúdil. Prvostupňový súd sa zaoberal aj otázkou nájmu nebytových priestorov, hoci podľa názoru navrhovateľa zo strany odporcu šlo pri vypratávaní o anarchiu a toto násilné vypratanie malo byť postihnuté aj inou než občiansko-právnou formou. Prvostupňový súd v novom rozhodnutí zaujal stanovisko, že právo na náhradu škody je premlčané vo vzťahu ku škode vo výške 17.538,90 eur, t. j. ku škode za lieky poškodené uplynutím expiračnej doby po vydaní veci, pritom mal súd jednoznačne preukázané, že expiračná doba plynula aj počas zadržiavania liekov a do vydania sa neskončila, avšak pre krátkosť času sa navrhovateľovi nepodarilo vydať lieky pacientom a po uplynutím expiračnej doby už vydávať nemôže. Každému lieku končila expiračná doba inak, a preto pri každom lieku je iný začiatok premlčacej lehoty. Premlčacia lehota v danom prípade nemôže plynúť skôr, než uplynula doba expiračná. Súd nepovažoval za premlčaný nárok na zaplatenie sumy 139,91 eur a neobstojí ani tvrdenie a záver súdu, že by si navrhovateľ
neuplatnil nárok na náhradu škody za lieky, ktorým expiračná doba uplynula po podaní návrhu, teda po 30. 9. 2008, resp. po odovzdaní liekov - zásob zo strany odporcu. Tvrdí, že vznik škody na strane navrhovateľa je potrebné posudzovať podľa premlčacích lehôt uvedených v Obchodnom zákonníku, pretože medzi ním ako podnikateľom a odporcom, ktorý má tiež postavenie osoby, ktorej činnosť sa posudzuje podľa Obchodného zákonníka sa má posudzovať ako obchodno-právny vzťah, kde nie je upravená subjektívna a objektívna premlčacia lehota, ale všeobecná štvorročná premlčacia lehota. Podľa názoru navrhovateľa pre nájomný vzťah platí § 1 ods. 2 Obch. zák. s tým, že z § 261 Obch. zák. vyplýva, že všetky záväzkové vzťahy uvedené za týmto ustanovením sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka a v § 261 ods. 3 Obch. zák. sú vymedzené absolútne obchody. Tu sa nespomína napr. zmluva o predaji nehnuteľnosti, avšak aj predaj nehnuteľnosti platí ods. 6 cit. ustanovenia, že na tento zmluvný typ treba použiť Občiansky zákonník, avšak z tohto ustanovenia nevyplýva riešenie otázky premlčania. V občianskom práve napr. premlčanie nie je upravené v tej časti (ôsma časť, kde sú upravené záväzkové práva). Vo všeobecnosti platí, čo nie je uvedené v Obchodnom zákonníku, môže sa použiť a posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. V Obchodnom zákonníku je upravené premlčanie, a preto vždy vo vzťahu medzi podnikateľmi alebo obdobnými subjektmi treba použiť premlčanie podľa obchodného práva, to znamená, že nemožno aplikovať ust. § 261 ods. 1 o absolútnych neobchodoch. V tomto prípade by bolo možné v rámci zmluvy o nájme nebytových priestorov v nej dojednať množstvo vedľajších dojednaní napr. zabezpečovacích prostriedkov, ktoré majú výlučne charakter zakotvený v Obchodnom zákonníku. Navrhovateľ tvrdí, že nájom nebytových priestorov je záväzkový právny vzťah. Nasvedčuje tomu aj tá skutočnosť, že napr. v Občianskom zákonníku je nájom upravený v ôsmej časti, siedmej hlavy Obč. zákonníka, a na základe ktorej je prenajímateľ povinný prenechať za odplatu vec - vzniká mu povinnosť splniť záväzok a nájomcovi vzniká právo užívať vec. Ide teda o zodpovednosť zo záväzku a nie je podstatné, či Obchodný zákonník nájom upravuje alebo nie. Okresný súd vylúčil možnosť aplikácie Obchodného zákonníka aj z toho dôvodu, že odporca je neziskovou organizáciou a nespĺňa požiadavky § 2 ods. 2 písm. c/ Obch. zák. ako subjektu záväzkového vzťahu. Pritom je nesporné, že odporca podniká na základe povolenia, ktoré vydáva Ministerstvo zdravotníctva v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti s odkazom na príslušné predpisy upravujúce poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Je nesporné, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti je verejnou potrebou a v tomto smere odkazuje na ust. § 2 zák. č. 213/1997 Z. z. Neobstojí argumentácia súdu, že na strane odporcu nie je zisk. Z hľadiska výkladu je nesprávne tvrdenie, že by nedošlo ku škode v dôsledku porušenia zmluvných povinností, ale v dôsledku porušenia všeobecných ustanovení týkajúcich sa výkonu práva nájmu nebytových priestorov. Nájom nebytových priestorov je záväzkový vzťah a je od neho závislé aj samotné podnikanie. Pri posudzovaní veci z tohto pohľadu sa javí jednoznačné, že návrh ako taký premlčaný nie je, pričom v rámci preukázania škody vzhľadom na námietky odporcu pokiaľ by bolo potrebné, nech súd ustanoví znalca, pretože inak škoda na liekoch sa posudzovať nedá, a to najmä preto, že zrejme odporca spochybňuje údaje o expiračnej dobe. Samotná problematika neziskových organizácií nie je jednoznačná a ani definícia nie je jednoznačná. Nejde celkom o neziskové organizácie, ale dosahujú zisk, teda podnikajú a nie nutne na to, aby z týchto peňazí profitovali vlastníci, resp. zakladatelia. Ide v podstate o analogicky nevládne neziskové organizácie, ktoré majú vlastné systémy, a v rámci dosiahnutia príjmu - zisku vyvíjajú činnosť, ktorou kryjú svoje náklady v súvislosti s poskytovaním všeobecne prospešných služieb. Je jednoznačné, že odporca porušil nájomnú zmluvu svojim protiprávnym konaním a neumožnil navrhovateľovi nakladať s liekmi a užíval priestory, kde tieto lieky mal. Navrhovateľ bol úspešný v spore o neplatnosť vypratania nebytových priestorov, kde však neskôr bolo konanie zastavené. Došlo teda jednoznačne k porušeniu zmluvných povinností, ktoré sú v príčinnej súvislosti so škodou, teda škoda je následok týchto porušení. Je tu daná zodpovednosť odporcu podľa § 373 Obch. zákonníka. Uviedol, že napáda aj výrok o trovách konania, najmä keď súd vychádzal jedine a výlučne z konečného rozhodnutia. Pri akomkoľvek rozhodnutí sa nejaví etické, aby pri nekalej činnosti odporcu bol tento chránený aj tým, že mu musí navrhovateľ uhradiť fiktívne trovy konania. Odporca je zastupovaný inou formou, a preto tieto trovy aj náklady, ktoré eventuálne právny zástupca vyčísli naozaj na strane odporcu nevznikli. V predmetnom spore sa riešili veľmi nechutné a protiprávne vzťahy, ktoré navrhovateľ nevyvolal, pričom dáva do pozornosti odvolaciemu súdu aj to, že navrhovateľ obmedzil svoje práva len na skutočné škody, neuplatňoval ušlý zisk, výplatu miezd svojim zamestnancom v čase keď mu bolo znemožnené podnikať a podobne. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť s tým, že v samotnom odvolaní navrhovateľ nenavrhuje vykonať nijaké iné dôkazy a nenamieta,
že by súd takéto dôkazy nevykonal, a preto možno toto odvolanie pokladať za účelové so snahou zvrátiť doterajší stav hlavne z hľadiska právneho posúdenia, pričom odporca sa stotožňuje v plnej miere s právnym zdôvodnením rozhodnutia vo veci samej, ktoré vychádza z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o nájme a prenájme nebytových priestorov, ako aj sa opiera o súčasnú judikatúru a rozhodnutia v obdobných veciach, pokiaľ sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. V konaní nebolo preukázané, že by sa odporca dopustil takého protiprávneho konania, ktoré by malo za následok tú skutočnosť, že by bolo začaté trestné stíhanie voči konkrétnym osobám s tým, že navrhovateľ vyčerpal všetky pokusy celú záležitosť dať do roviny trestno-právnej, pričom všetky jeho podania v tomto smere boli odmietnuté s tým, že príslušné orgány činné v trestnom konaní nemali dôvod vo veci konať. Je nesporné, že celú záležitosť si zavinil navrhovateľ sám, keď nerešpektoval ukončenie nájomného vzťahu a prevádzkoval lekáreň v nebytových priestoroch, ktoré patria odporcovi napriek tomu, že sa ukončil zmluvný vzťah a tak isto si navrhovateľ bol vedomý, že odporca uzavrel zmluvu s inou spoločnosťou, ktorá v týchto priestoroch aj v súčasnej dobe prevádzkuje lekáreň. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 413,48 eur.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 30. 9. 2008 domáhal zaplatenia 17.678,81 eur s príslušenstvom. Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom č. k. 7Cb/138/2000 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 12Co/2112/01 rozhodol, že nahrádza vyhlásenie vôle odporcu s tým, že uzatvára s navrhovateľom ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov. Na základe takto uzatvorenej nájomnej zmluvy užíval navrhovateľ nebytové priestory vlastnícky patriace odporcovi a v týchto priestoroch prevádzkoval lekáreň PANACEA. Navrhovateľ si uplatňoval náhradu škody, vo výške 17.678,81 eur v súvislosti s konaním odporcu, ktorý zamedzil navrhovateľovi vstup do prenajatých priestorov. Z toho suma 9.128,33 eur predstavovala finančnú hotovosť, ktorá sa v čase neoprávneného vstupu do prenajatých nebytových priestorov nachádzala v predmetnej lekárni, uplatnená náhrada škody vo výške 1.128,56 eur predstavuje hodnotu liekov, ktorým v krátkej dobe končila expiračná doba, suma 6.071,69 eur predstavuje hodnotu liekov, ktorým končila expiračná doba počas zadržiavania tohto tovaru odporcom, náhrada škody vo výške 580,89 eur za poškodený destilačný prístroj, suma 629,41 eur predstavuje cenu za suroviny a náhrada škody vo výške 139,91 eur predstavuje zaplatenú pokutu daňovému úradu. Navrhovateľ si uplatnil aj právo na zaplatenie úroku z omeškania počnúc dňom neoprávneného vniknutia do predmetných priestorov. Okresný súd návrh navrhovateľa zamietol s odôvodnením, že v časti je nárok navrhovateľa premlčaný a tiež z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a skutočnosť, že za škodu zodpovedá odporca.
Podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Podľa § 757 Obchodného zákonníka pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.
Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v §) 261, sa spravuje týmto zákonom.
Podľa ust. § 106 ods. 1 Obč. zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a on tomu zodpovedá.
Podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku je upravená len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Za škodu zodpovedá ten, kto poruší povinnosť zo záväzku, a to z obchodných záväzkov tak, ako sú vymedzené v § 261 a v § 262. Záväzková zodpovednosť za škodu je rozšírená aj na porušenie inej právnej povinnosti, ako povinnosti zo záväzku. Podľa § 757 pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností stanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. Zodpovednosť za škodu sa takto rozširuje aj na prvú a druhú časť Obchodného zákonníka. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinností zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinností. Podľa § 373 pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje porušenie povinností z obchodného záväzkového vzťahu (§ 261 a § 262) alebo porušenie inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku. Zodpovednosť je daná len vtedy, keď vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinností (kauzálny nexus). V nadväznosti na ustanovenie § 1 ods. 2 kogentná právna norma obsiahnutá v ustanovení § 261 vyjadruje spôsob úpravy obchodných záväzkových vzťahov, t. j. ustanovuje podmienky, po splnení ktorých sa obligatórne uplatní úprava Obchodného zákonníka.
Rozlišovacie kritérium spočívajúce v povahe subjektov je upravené v ods. 1 a 2. Pokiaľ ide o kritérium spočívajúce v povahe subjektov, zákon tu rozlišuje dve skupiny. Prvú skupinu upravuje ods. 1. Základnou podmienkou je, že musí ísť o záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, to znamená, že subjektmi záväzkového vzťahu musia byť na oboch stranách podnikatelia. Druhou podmienok, ktorú ustanovuje zákon je, že záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi sa musia týkať ich podnikateľskej činnosti. Táto súvislosť musí byť zrejmá s prihliadnutím na všetky okolnosti. Z uvedeného zákonného vymedzenia vyplýva, že záväzky vzniknuté v rámci predmetu podnikania ako aj záväzky vzniknuté z činností súvisiacich s predmetom podnikania sa budú subsumovať pod obchodné záväzkové vzťahy, t. j. budú mať charakter obchodných záväzkov a budú sa riadiť Obchodným zákonníkom. Ak povinný poruší povinnosť stanovenú iným právnym predpisom, zodpovedá za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ak iný právny predpis neustanovuje inak.
Druhú skupinu upravuje odsek 2. Tu je síce tiež rozhodujúce kritérium subjektu, ale zákon tu prelamuje zásadu vyslovenú v ods. 1, že na oboch stranách záväzkového vzťahu musia stáť podnikatelia a pripúšťa, aby režimu Obchodného zákonníka boli podriadené aj vzťahy, kde podnikateľ vystupuje ako subjekt len na jednej strane (tzv. jednostranné obchody). Zákon vyžaduje, aby na jednej strane záväzkového vzťahu stál podnikateľ a aby záväzok súvisel s jeho podnikateľskou činnosťou. Na druhej strane záväzku môžu vystupovať subjekty uvedené v ods. 2. Na to, aby záväzkový vzťah podliehal režimu Obchodného zákonníka, musí byť okrem požiadaviek kladených na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka, a to, aby sa záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky. To znamená, že z hľadiska predmetu záväzkového vzťahu na strane podnikateľa musí ísť o výkon jeho podnikateľskej činnosti a z hľadiska druhej strany záväzkového vzťahu musí ísť o zabezpečenie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky. Uvedené požiadavky, ktoré dopĺňajú kritérium kladené na subjekty, musia byť zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti už pri vzniku záväzkového vzťahu.
V danom prípade sa navrhovateľ domáhal náhrady škody vzniknutej zo strany odporcu, ktorá mala vzniknúť na základe tej skutočnosti, že navrhovateľ užíval na základe uzatvorenej nájomnej zmluvy
nebytové priestory vlastnícky patriace odporcovi a v týchto priestoroch prevádzkoval lekáreň PANACEA a škoda mu mala vzniknúť v súvislosti s konaním odporcu, ktorý zamedzil navrhovateľovi prístup do prenajatých priestorov. Navrhovateľ tvrdil, že vznik škody treba posudzovať podľa premlčacích lehôt určených v Obchodnom zákonníku, pretože vzťah medzi ním ako podnikateľom a odporcom, ktorý má tiež postavenie osoby, ktorej činnosť sa posudzuje podľa Obch. zákonníka sa má posudzovať ako obchodno-právny vzťah a platí štvorročná premlčacia lehota. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na ust. § 2 zák. č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby a uviedol, že je nesporné, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti je verejnou potrebou.
Podľa ust. § 2 ods. 1 veta prvá zák. č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby nezisková organizácia je právnická osoba založená podľa tohto zákona, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby za vopred určených a pre všetkých používateľov rovnakých podmienok.
Podľa § 2 písm. a zák. č. 213/1997 Z. z. všeobecne prospešné služby sú najmä: poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
V danom prípade odporca ako nezisková organizácia neposkytoval zdravotnú starostlivosť, pretože len uzatvoril nájomnú zmluvu na základe rozhodnutia súdu s navrhovateľom v priestoroch patriacich odporcovi. V žiadnom prípade uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom nemožno subsumovať pod všeobecne prospešnú službu, a to konkrétne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, čo tvrdil v odvolaní navrhovateľ. Nie je sporné, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti je všeobecne prospešnou službou, ale v tomto prípade o poskytovaní zdravotnej starostlivosti hovoriť nemožno, keď odporca len poskytol svoje priestory navrhovateľovi za účelom prevádzkovania lekárne. Medzi účastníkmi konania v tomto konkrétnom prípade nešlo o poskytovanie zdravotnej starostlivosti, na predmetný konkrétny vzťah medzi účastníkmi konania je preto tak, ako správne uviedol okresný súd potrebné aplikovať ust. Občianskeho zákonníka, pretože sa jedná o vzťah občiansko-právny. V tomto prípade nedošlo teda k porušeniu povinností z obchodného záväzkového vzťahu, preto medzi účastníkmi konania nešlo o obchodno-právny vzťah. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššie súdu SR z 24. 9. 2003 sp. zn. 4 Cdo 87/03 (aj keď nie je úplne totožné s touto vecou), podľa ktorého dokonca vzťah medzi zdravotníckym zariadením a zdravotnou poisťovňou, vyplývajúci zo zmluvy o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti je vzťahom občiansko-právnym.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti správne potom okresný súd vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu aplikoval na toto konanie jednak ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. a ohľadne vznesenej námietky premlčania ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že námietka premlčania vznesená odporcom je dôvodná v časti pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval náhradu škody vo výške 17.538,90 eur, t. j. pohľadávka, ktorej sa titulom náhrady škody navrhovateľ domáhal okrem sumy 139,91 eur z titulu náhrady škody, ktorá suma mala predstavovať pokutu daňovému úradu vyrubenú rozhodnutím Daňového úradu Veľký Krtíš zo dňa 15. 10. 2008 vtedy vo výške 4.215,--Sk, ktorý nárok navrhovateľa premlčaný nie je, avšak v danom prípade správne okresný súd uviedol a s jeho názorom sa odvolací súd stotožňuje, že v tomto prípade navrhovateľ nepreukázal , že by práve v dôsledku protiprávneho konania odporcu a následnej príčinnej súvislosti s takýmto konaním odporcu musel navrhovateľ podať dodatočné daňové priznanie za mesiac október 2005, navrhovateľ ani v konaní pred okresným súdom ani v odvolacom konaní nepreukázal, že by sa jednalo o škodu, ktorá vznikla v dôsledku toho, že nemal k dispozícii potrebné podklady pre spracovanie daňového priznania, teda nepreukázal príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody v súvislosti s konaním odporcu, preto správne okresný súd žalobu aj v tejto časti zamietol. Čo sa týka zvyšku nároku navrhovateľa správne okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že navrhovateľ získal vedomosť o rozsahu jeho majetkovej ujmy najneskôr dňa 5. 9. 2006 a tým, že žaloba bola na okresnom súde podaná až 30. 9. 2008, došlo k podaniu žaloby po uplynutí premlčacej lehoty stanovej v § 106 ods. 1 O. s. p., preto po dôvodne vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu nebolo možné navrhovateľovi nárok na náhradu škody vo výške 17.538,90 eur priznať. Zo zoznamu, ktorý sa nachádza v súdnom spise zrejmé, že k odovzdávaniu liekov a farmaceutických surovín došlo medzi účastníkmi konania postupne, dokonca už odo dňa 7. 8. 2006, potom 8. 8. 2006, 9. 8. 2006,
10. 8. 2006, 11. 8. 14. 8., 15. 8., 16. 8. , 18. 8., 21. 8., 22. 8., 23. 8., 28. 8., 30. 8., 31. 8. až do 5. 9. 2006. Od tohto okamihu navrhovateľovi začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1, pretože od tohto okamihu mal vedomosť o škode a bol schopný vyčísliť aj výšku škody v žalobnom návrhu.
Navrhovateľ v odvolaní namietal aj výrok rozhodnutia okresného súdu, ktorým rozhodol, že odporcovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie práva s tým, že okresný súd vychádzal jedine a výlučne zo svojho konečného rozhodnutia. Podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca mal v konaní plný úspech, preto má nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva. Odvolací súd o trovách konania v napadnutom rozsudku rozhodol podľa ust. § 151 ods. 7 O. s. p., podľa ktorých môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal trovy odvolacieho konania vo výške 413,48 eur, ktoré pozostávajú z 1 úkonu právnej služby vo výške 336,94 eur (vypracovanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa), 1 x režijný paušál vo výške 7,63 eur a DPH 20 % vo výške 68,91 eur v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.