Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9C-13-2011.pdf
PDF · 87.63 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/13/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci navrhovateľa: E.. H. U. Z. C. Z. J. O., F. XX. XX.XXXX, T. Q. XXX/X, XXX XX C. J. zastúpený advokátkou: JUDr. Darina Jelínková, Janotova 14, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866, o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov takto
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 25.01.2011 domáhal proti odporcovi určenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov - Personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25.03.2003 a Rozhodnutia Ministra vnútra SR o zamietnutí rozkladu zo dňa 09. 06. 2003 podľa § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Svoj návrh odôvodnil tým, že obidve rozhodnutia Ministerstva vnútra SR boli vydané na základe nezákonného a nedôvodného Návrhu na prepustenie navrhovateľa zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka policajného zboru, vypracovaný priamym nadriadeným E.. O.. A. E. dňa 03.03.2003.
Navrhovateľ uviedol, že obsah personálneho rozkazu Ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25.03.2003 bol v plnom rozsahu vyvrátený a odmietnutý rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, vydaným dňa 30.09.2010 pod č.k. 2T/76/2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.10.2010 a navrhovateľom bol prevzatý dňa 02.11.2010.
Navrhovateľ uviedol, že právnymi úkonmi odporcu bol privodený nezákonný stav, spočívajúci v nedôvodnom trestnom stíhaní, obvinení a trestnom súdnom konaní proti osobe navrhovateľa, ktoré trvalo 8 rokov, a spravodlivosti bolo urobené zadosť až rozsudkom OS Bratislava V, č.k. 2T/76/2003 zo dňa 30.09.2010. Poukázal na na to, že návrh navrhovateľa má oporu aj v medzinárodnom Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v článku 13 zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy, „Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností“.
Odporca navrhol konanie v danej veci v súlade ustanovením § 104 ods. 1 OSP s poukázaním na § 159 ods. 3 O.s.p. zastaviť, v opačnom prípade návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že navrhovateľ využil zákonnú možnosť a v lehote stanovenej zákonom podal žalobu v súlade s piatou časťou O.s.p. - Správne súdnictvo za účelom preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, pričom Najvyšší súd SR túto žalobu rozsudkom č.k. 4 Sž 117/03 zo dňa 19.02.2003 v plnom rozsahu zamietol.
V písomnom podaní doručenom súdu dňa 09.03.2012 odporca uviedol, že v zmysle Zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromno-právneho pomeru, ale vždy mal a má znaky verejno-právneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako „zamestnávateľa“ policajta a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi policajtom a Policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátnoslužobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného funkcionára a po celú svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovno-právneho pomeru. Služobný pomer príslušníka Policajného zboru je inštitútom verejného práva. Z uvedeného vyplýva, že použitie ustanovení Občianskeho zákonníka pojednávajúce o neplatnosti právnych úkonov v predmetnej veci je nedôvodné.
Pokiaľ ide o otázku aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR napr. č. k. ÚS 403/2011-23 zo dňa 14.09.2011, v zmysle ktorej cit.: „K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa či. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o „občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti či. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru.
Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. I dohovoru (rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. Marca 1997). Výnimkou sú len prípady, ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).
Odporca zároveň vzniesol námietku premlčania nároku z dôvodu, že žalobou napadnuté rozhodnutia boli vydané a žalobcovi doručené v roku 2003. S poukázaním na ustanovenie § 101 OZ už v roku 2006 došlo k premlčaniu práva, ktoré uplatňuje žalobca v podanom návrhu.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľa, odporcu, výsluchom svedkov (O.. D. U. ,D.. E. I., O.. H. E., H. B.Ň. ) listinnými dôkazmi (Návrh na prepustenie zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru zo dňa 03.03.2003, Personálny rozkaz Ministra vnútra SR č. 96, zo dňa 25. 03. 2003, Rozhodnutie Ministra vnútra Slovenskej republiky o zamietnutí rozkladu zo dňa 09. 06.2003, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sž 117/03, Rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 2T/76/2003 zo dňa 30. 09. 2010, obsahom spisu Ministerstva vnútra SR č. SLV - PS.S.292/2011, obsahom spisu Okresného súdu Bratislava č k. 2T/76/2003 ) a ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav:
Personálnym rozkazom Ministra vnútra SR č. 96, zo dňa 25.03.2003 bol navrhovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) Zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.
Rozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 09. 06. 2003 č. p.: KM-85/PK-03 podľa § 243 ods.3 zákona rozklad podaný navrhovateľom ako nedôvodný zamietnutý a napadnuté rozhodnutie potvrdené.
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.02.2003 č.k . 4 Sž 117/03 Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol žalobou z 11.08.2003, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia č. KM-86/PK-03 zo dňa 9.6.2003, ktorým žalovaný zamietol ním podaný rozklad a zároveň potvrdil rozhodnutie - personálny rozkaz ministra vnútra SR 5. 96 z 25.3.2003 o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a železničnej polície.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.09.2010 č.k. 2T 76/2003 bol navrhovateľ oslobodený pod obžaloby Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava, sp. zn, OPv 40/2003 a sp. zn. OPv 337/2003 pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. Zák. v bodoch 2. 3 obžaloby sp. zn. OPv 40/2003 a v bodoch I až 4 obžaloby OPv 337/2003 kvalifikovaného podľa § 158 ods. 1 písm. B) Tr. Zák. účinného do 31.12.2005 pretože skutky nie sú trestnými činmi.
Podľa § 159 ods. 3/ O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku ( Zák. č. 99/1963 Zb.) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva;
c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
V danom prípade sa navrhovateľ domáhal určenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov - Personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25.03.2003 a Rozhodnutia Ministra vnútra SR o zamietnutí rozkladu zo dňa 09. 06. 2003 podľa § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka. Konajúci súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu , že v dnom prípade sa jedná o prekážku rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3/ O.s.p. Právomoc všeobecného súdu na rozhodnutie v danom prípade je daná podľa § 7 ods. 1 O.s.p., pretože sa jedná o spor vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov, čomu nasvedčuje formulácia žalobného petitu o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Súd zaujal stanovisko, že je daná právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o určovacej žalobe o neplatnosť právnych úkonov podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Konajúci súd neprihliadol na vznesenú námietku premlčania nároku, nakoľko navrhovateľom uplatnený nárok na vyslovenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov sa nepremlčuje.
Súd skúmal naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení absolútnej neplatnosti právnych úkonov - Personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 96 zo dňa 25.03.2003 a Rozhodnutia Ministra vnútra SR o zamietnutí rozkladu zo dňa 09. 06. 2003.
Podľa R 11/1972 naliehavý právny záujem na určení je daný najmä vtedy, keď by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo keď by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.
Ak sa navrhovateľ domáha určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, v zmysle ustanovenia § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku treba preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení. Naliehavý právny záujem na tomto určení jestvuje pritom najmä vtedy, keď by bez to určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.
Navrhovateľ má právny záujem na žiadanom určení ak by bez toho určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený alebo ak by sa jeho právne postavenie bez tohto určenia stalo neistým.
Určovací návrh je teda prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, takže jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. Akonáhle však už bolo právo navrhovateľa porušené, stráca prevencia akýkoľvek zmysel a navrhovateľ už nemôže mať žiadny právny záujem na určení daného práva alebo právneho vzťahu. Návrh na takého určenie nemôže mať úspech a v tomto zmysle je neprípustný. Navrhovateľ má v tomto prípade právny záujem len na odstránení následkov porušenia práva. V danom prípade súd dospel k záveru, že návrhu nemožno vyhovieť z dôvodu, že navrhovateľ sám uviedol, že právnymi úkonmi odporcu už bol privodený nezákonný stav, spočívajúci v nedôvodnom trestnom stíhaní, obvinení a trestnom súdnom konaní proti osobe navrhovateľa, ktoré trvalo 8 rokov, a spravodlivosti bolo urobené zadosť až rozsudkom OS Bratislava V, č.k. 2T/76/2003 zo dňa 30.09.2010. Z uvedeného vyplýva, že na poskytnutí preventívnej ochrany práva určovacou žalobou navrhovateľ už nemá žiadny právny záujem, preto určovacia žaloba nie je podľa ustálenej judikatúry súdov opodstatnená.
Z vyššieuvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa na určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, veta prvá O.s.p. Odporcovi, ktorý mal vo veci úspech trovy nevznikli, súd preto odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť dôvodmi uvedenými v § 205, ods. 2 O.s.p