Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Cpr-1-2013.pdf
PDF · 168.23 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-15Cpr/1/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II. sudkyňou JUDr. Vierou Obermanovou v právnej veci žalobcu T. K. P. B. B. B.Í. Q. C. XX, K., J.: XX XXX XXX, W. zast. JUDr. Ing. Deziderom Jančikom, advokátom so sídlom Hlavná 119, Košice, proti žalovanej: J.. V. R., N.. XX.X.XXXX, A. S. XX, K., D.. J.. W. R., N.. XX.X.XXXX, A. K. XX, K., v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Žalobu, doručenou súdu 15.1.2013 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že rozviazanie pracovného pomeru okamžite zo strany zamestnanca zo dňa 15.11.2013 je neplatné, že pracovný pomer naďalej trvá a domáhal sa náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná vykonávala pre žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.4.2008, ktorá bola uzavretá na dobu neurčitú, prácu: vedúci odboru projekcie, č. funkcie 3101 s miestom výkonu práce Košice, že žalovaná doručila do sídla žalobcu 15.11.2012 okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v platnom znení, a síce pre omeškanie s výplatou mzdy za mesiac september 2012. Poukázal na to, že opakovane vyzval žalovanú na protokolárne odovzdanie kompletnej dokumentácie všetkých aktívnych aj ukončených zákaziek, zmlúv, cenových ponúk, atď., ktoré je boli zverené v písomnej, aj elektronickej forme a na odovzdanie pracovných prostriedkov, ktoré mala vo svojom užívaní pri výkone práce, avšak žalovaná doposiaľ tak neurobila. Bol toho názoru, že žalovaná účelovo využíva ust. § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, aby mohla predčasne skončiť svoj pracovný pomer so žalobcom, podľa jeho informácii údajne kvôli vycestovaniu za prácou do zahraničia. Citoval ust. §§ 37, 43 ods. 2 a 129 Zákonníka práce a s poukazom na tieto
ustanovenia vyslovil názor, že právny úkon žalovanej, spočívajúci v okamžitom skončení pracovného pomeru, je neplatný. Podľa žalobcu žalovaná ako zamestnanec mohla okamžite skončiť pracovný pomer až dňa 16.11.2012 a nie dňa 15.11.2012, ako to urobila. Navyše v danom prípade sú aj iné dôvody hodné osobitného zreteľa, keď žalovaná dobre vedela a bola informovaná o pobyte štatutárov zamestnávateľa v zahraničí na dlhodobo plánovanej ceste a vzhľadom na technické problémy leteckej spoločnosti došlo k posunu odletu a následne aj k neskoršiemu poukázaniu miezd všetkým zamestnancom. Podotkol, že už dňa 14.11.2012 zadal žalobca prevodný príkaz na úhradu mzdy žalovanej. Trval na tom, že pracovný pomer účastníkov konania naďalej trvá a o tejto skutočnosti informoval aj žalovanú, ktorú vyzval k nástupu do práce a k plneniu si povinnosti, avšak žalovaná na výzvu žalobcu doposiaľ nereagovala. Považoval celé konanie zamestnanca za účelové v snahe ukončiť
pracovný pomer so žalobcom za každú cenu a nastúpiť v zahraničí do novej, vopred plánovanej práce. Poukázal na ust. § 77 Zákonníka práce, podľa ktorého postupoval a uplatnil si touto žalobou neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením.
Proti uzneseniu súdu vyhotovenému vyššou súdnou úradníčkou dňa 12.2.2013, ktorým bola žalovaná vyzvaná na vyjadrenie k žalobe, doručila súdu žalovaná podanie, označené ako odvolanie, v ktorom navrhla napadnuté uznesenie VSÚ zrušiť a návrh žalobcu odmietnuť ako nedôvodný, pretože žaloba neobsahuje náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p., nakoľko v nej chýba označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovoláva, naopak k žalobe priložil dôkaz, ktorý priamo popiera jeho tvrdenie o neplatnosti výpovede, čím sám preukázal zrejmú nedôvodnosť žaloby. Argumentovala ust. § 121 O.s.p. , podľa nej je nedôstojné, aby sa súd zaoberal takými triviálnymi vecami, ako je počet dní v mesiaci október a počítanie do 15. Ďalej argumentovala tým, že každý zamestnanec má právo na mzdu v dohodnutej výške a nevyplatenie mzdy zamestnancovi je natoľko nebezpečné pre spoločnosť, že podľa trestného zákona sa nevyplatenie mzdy v deň splatnosti, hoci v ten deň mal zamestnávateľ prostriedky na ich výplatu, posudzuje ako trestný čin. Súd podľa nej prijal nedôvodnú šikanóznu žalobu zamestnávateľa proti bývalému zamestnancovi( čo posudzovala ako napomáhanie trestnému činu), ktorú súd napriek jej zrejmým vadám prijal, spolu so žalobcom sa snažia bezdôvodne dostať žalovanú do stavu právnej neistoty, znemožniť jej uplatniť sa na trhu práce a tým utrpieť ekonomickú stratu a zabezpečiť si živobytie. Poukázala na to, že v spoločnosti Regula Košice, a.s. bola mzda vyplácaná po termíne splatnosti veľmi často, nevyplatenie mzdy zamestnancom do 15 dní po uplynutí splatnosti mzdy sa v tejto spoločnosti nestalo prvýkrát a ona nie je jediný zamestnanec, ktorý z toho dôvodu okamžite skončil pracovný pomer v tejto spoločnosti. Celá žaloba je podľa nej účelová a žalobca sa takto snaží oddialiť vyplatenie peňazí, ktoré jej dlhuje, takto nekoná prvý raz a podobné metódy používa aj pri odchode iných zamestnancov, ktorí museli svoje práva uplatňovať cestou súdu, čo trvalo niekoľko rokov. Naviac žalobca postupne rozpredáva a likviduje svoj majetok, preto má obavy, či bude jej pohľadávka v budúcnosti vymožiteľná, z toho dôvodu pokusy žalobcu oddialiť si splnenie svojich povinnosti voči nej touto vedome zmätočnou žalobou ju poškodzujú. Na základe uvedených dôvodov navrhla napadnuté uznesenie VSÚ ako nesprávne zrušiť a návrh žalobcu odmietnuť ako nedôvodný.
Súd považoval podanie žalovanej doručené súdu 4.3.2013, označené ako odvolanie proti uzneseniu VSÚ zo dňa 12.2.2013, za vyjadrenie k žalobe (§ 41 ods. 2 O.s.p., kedy súd posudzuje podanie účastníka podľa jeho obsahu a nie podľa označenia), nakoľko žalovaná v ňom uviedla rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu a zároveň pripojila aj listiny, na ktoré sa odvolávala. Žalovaná následne predložila súdu 22.4.2013 podanie, v ktorom trvala na tom, že jej podanie zo dňa 4.3.2013 je odvolaním voči uzneseniu VSÚ a nie je vyjadrením
k žalobe. Opätovne navrhovala, aby súd žalobu odmietol v zmysle § 43 ods. 2 O.s.p., nakoľko neobsahuje predpísané náležitosti v zmysle § 79 ods. 2 O.s.p., keďže právny zástupca žalobcu oznámil súdu, že dôkazy dôležité pre rozhodnutie vo veci predložil spolu so žalobou, avšak podľa žalovanej tie listinné dôkazy, ktoré pripojil k žalobe, práve preukazujú nedôvodnosť žaloby. V závere svojho podania citovala uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/44/2011, v zmysle ktorého ak bolo podanie odvolanie v odvolacej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému by inak (ak by ho vydal sudca) nebolo odvolanie prípustné (proti ktorému rozhodnutiu zákon odvolanie nepripúšťa § 202 O.s.p. ), dochádza priamo na základe zákona (ex lege) k zrušeniu takéhoto rozhodnutia súdneho úradníka a vec sa dochádza do štádia, v akom bola pred vydaním tohto rozhodnutia.
Súd poukazuje na to, že podaním odvolania žalovanej proti rozhodnutiu VSÚ zo dňa 12.2.2013, tak ako to sama žalovaná citovala vo svojom podaní zo dňa 22.4.2013, došlo k zrušeniu rozhodnutia VSÚ zo zákona, z toho dôvodu nebolo potrebné zo strany súdu rozhodovať o odvolaní žalovanej a sudkyňa vyzvala žalovanú na vyjadrenie k žalobe.
V podaní, doručenom súdu 26.6.2013, ktoré sama žalovaná označila ako vyjadrenie k žalobe, opakovane navrhovala, aby súd žalobu odmietol v zmysle § 43 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca v žalobe doteraz neoznačil dôkazy, ktorých sa dovoláva, ani nepripojil listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva,
t.j. z ktorého by bolo zrejmé, či a kedy platba prebehla a žalobu bez tohto dôkazu mal súd podľa nej odmietnuť. Základný dôkaz o tom, že vyplatenie jej mzdy za september 2012 prebehlo z účtu spoločnosti T. K., a.s. podľa nej nepredložil žalobca preto, lebo takáto platba z účtu jej zamestnávateľa Regula Košice, a.s. nebola nikdy zrealizovaná, žalobca takýto dôkaz nemá a preto ho súdu ani nemôže predložiť. Navrhla vykonať výsluch pracovníčky Inšpektorátu práce Košice J.. K., ktorá vykonala šetrenie v spoločnosti žalobcu a podala o tom správu č. 194/2013 zo dňa 18.2.2013, kópiu ktorej predložila súdu spolu s odvolaním. Citovala vykonanou inšpekciou práce zistenú skutočnosť, že zamestnávateľ za mesiac 9/2012 neposkytol mzdu žalovanej v termíne stanovenom v pracovnej zmluve, a ani do konca nasledujúceho mesiaca, čo je v rozpore s ust. § 129 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Pracovná zmluva, správa zo šetrenia Inšpektorátu práce, ako aj skutočnosť, že žalobca nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by jeho tvrdenie a tým aj začatie súdneho konania robil oprávneným, svedčia o tom, že okamžitá výpoveď z jej strany bola oprávnená a žaloba žalobcu je nedôvodná. Znova citovala trestný zákon - § 214 ods. 1 a navrhla vykonať dôkaz vyžiadaním vyjadrenia žalobcu, či mal v deň riadneho výplatného termínu dňa 30.10.2012, ako aj v dodatočnej 15 dňovej lehote od 31.10.2012 do 14.11.2012 peňažné prostriedky na výplatu jej mzdy za 9/2012, ktoré nevyhnutne potreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti ako zamestnávateľ alebo či dôvodom nevyplatenia jej mzdy za 9/2012 v riadnom výplatnom termíne alebo v dodatočnej lehote boli výlučne technické problémy leteckej spoločnosti, ktoré zapríčinili posun odletu lietadla, ako to uvádza žalobca v žalobe zo dňa 14.1.2013. Vo vyjadrení k žalobe argumentovala ešte tým, že žalobca jej nevyplatiť doteraz okrem iného ani náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za výpovednú dobu 2 mesiacov, čo je podľa záverov zo spomínaného šetrenia Inšpektorátu práce taktiež v rozpore s § 69 ods. 4 Zákonníka práce, preto navrhla vykonať ďalší dôkaz vyžiadaním vyjadrenia žalobcu, či mal v deň riadneho výplatného termínu 30.11.2012, ako aj v období od 1.12.2012 až doposiaľ peňažné prostriedky na vyplatenie náhrady mzdy žalovanej za výpovednú dobu 2 mesiacov.
Súd vyzval žalobcu, aby predložil dôkaz na preukázanie tvrdenia, že dňa 14.11.2012 zadal prevodný príkaz na úhradu mzdy žalovanej, ako aj dôkaz o tom, kedy bola vyplatená
žalovanej mzda za september 2012. Žalobca predložil súdu 26.6.2013 hromadný príkaz na úhradu vystavený dňa 14.11.2012 T. K. M. L. A. a ďalej predložil súdu 3 výpisy z účtu v OTPbanke č. 10, 11,12, svedčiace o výplate mzdy žalovanej za august, október a november 2012, o ktoré ho súd ani nežiadal. Následne 18.7.2013 žalobca predložil súdu potvrdenie z UniCredit Bank „o uhradení mzdy žalovanej za mesiac september 2012 zo dňa 15.11.2012 „(omylom uvedené 2013), z ktorého je zrejmé, že sa týka výpisu z účtu č. 1171567006 spoločnosti T. W. s r.o., so sídlom Q. C. XX K., okrem iného o tom, že 15.11.2012 bola realizovaná transakcia - platba na účet č. 2618039176/1100 v sume 896,30 €, VS: 201209, konštantný symbol 138.
Žalovaná predložila súdu 23.7.2013 vyjadrenie k listinným dôkazom predloženým žalobcom súdu 26.6.2013 a návrh na vykonanie dokazovania, v ktorom konštatovala, že listinné dôkazy doručené žalobcom sú zámerne pozmeňované a niektoré údaje, ktoré by identifikovali, že sa skutočne jedná o účet žalobcu, sú vymazané. Žalobca podľa nej takto koná úmyselne, aby zakryl skutočnosť, že z účtu spoločnosti T. K., a.s. jej mzda za 9/2012 vyplatená nebola. Z účtu č. 1171567006/1111, ku ktorému žalobca predložil kópiu prevodného príkazu zo 14.11.2012 s chýbajúcim odtlačkom pečiatky platiteľa, nie je zrejmé, kto je majiteľom účtu a názov účtu a tento dôkaz nie je potvrdením o realizácii platby jej mzdy. Navrhla súdu vykonať ďalší dôkaz vyžiadaním Y. L. A. B.: oznámiť názov tohto účtu a jeho majiteľa dňa 14.11.2012, zaslať kópiu výpisu z účtu za mesiac november 2012 a zaslať kópiu hromadného príkazu na úhradu prijatého na realizáciu 14.11.2012 v Košiciach. Taktiež navrhla vyžiadať od OTP Banky Slovensko oznámenie o názve a majiteľovi účtu a zaslanie výpisov č. 10, 11 a 12 /2012 k účtu, nakoľko žalobca predložil súdu pozmenené kópie uvedených výpisov z účtu. Navrhla vykonať znovu dôkaz vyžiadaním od žalobcu, aby predložil nepozmenený výpis z účtu L. A. za 11/2012 a predložil na pojednávaní aj originál tohto výpisu a všetkých listinných dôkazov. Poukázala na to, že ani jeden z listinných dôkazov predložených žalobcom súdu nepreukazuje, aby jej žalobca vyplatil mzdu za 9/2012 v riadnom výplatnom termíne dňa 30.10.2012 alebo v dodatočnej 15 dňovej lehote začínajúcej dňa 31.10.2012 a končiacej 14.11.2012.
Naopak, žalobca považoval hromadný prevodný príkaz od L. A. zo 15.11.2012 za dôkaz, ktorý preukazuje, že zadal banke príkaz na úhradu mzdy žalovanej za september 2012. Potvrdenie o uhradení tejto sumy zo dňa 15.11.2012 (mylne uvedené 2013) potvrdzuje podľa žalobcu, že tento príkaz bol aj zrealizovaný a suma skutočne odpísaná z účtu žalobcu a poukázaná na účet žalovanej, pričom peniaze žalobcovi neboli nikdy späť vrátené. Dal do pozornosti súdu , že pod VS je jasne napísané a špecifikované, že ide o platbu za mesiac september 2012 s označením 09/2012, aj konštantný symbol 0138 pri danej platbe podľa žalobcu znamená popis mzdy alebo časti mzdy v zmysle priloženej tabuľky, pričom na danom hromadnom prevodnom príkaze sa nachádzajú všetci ostatní zamestnanci žalobcu, ktorým tak isto boli uhrádzané ich mzdy. Zároveň žalobca zdôvodnil, že potvrdenie o vyplatení mzdy žalovanej za iné mesiace predložil z dôvodu ozrejmenia, že skutočne za iné mesiace rovnakým spôsobom bola mzda žalovanej poukazovaná a doposiaľ tieto úhrady nereklamovala, nespochybňovala, pričom takto jej bola poukazovaná mzda už viac ako 2 roky a nikdy s tým nemala problém. Na zváženie je podľa žalobcu konanie žalovanej, ktorá poukázané peniaze si ponechala a nikdy ich nevrátila, pokiaľ nevedela, ako tvrdila, aké peniaze jej na účet došli. Žalobca nepozmeňoval doložené kópie listinných dôkazov, jedine prekryl počiatočnú a konečnú sumu na účte, čo je logický a opodstatnený krok. Ak by nebola žalovanej vyplatená mzda za september 2012 , ako to naznačuje, nie je zrejmé, z akých
dôvodov ju nezahrnula medzi svoje nároky uplatnené v rámci konania na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 42Ro/771/2012, kde požaduje len odstupné a diéty.
Podaním, doručeným súdu 9.10.2013 žalovaná navrhla spojiť na spoločné konanie veci sp. zn. 15Cpr/1/2013 s konaním sp.zn. 29C/90/2013, zároveň predložila návrh na vykonanie dokazovanie a vyjadrenie k listinným dôkazom žalobcu a predložila aj listinné dôkazy. V rámci návrhov na vykonanie dokazovania požadovala od žalobcu doložiť ďalšie účtovné doklady, preukazujúce finančnú transakciu medzi spoločnosťou T. W.,B. T..Y.. a spoločnosťou T. K., a.s., týkajúce sa uhradenia mzdy za 9/2012. K účtu č. 11507827/5200 s názvom účtu J. B., ku ktorému žalobca predložil súdu pozmenené kópie výpisov č. 10, 11 a 12/2012, navrhla opakovane vyžiadať od OTP Banky Slovensko oznámiť, kto bol majiteľom účtu 14.11.2012, poskytnúť výpisy č. 10,11, 12/ 2012 k tomuto účtu, navrhovala vyžiadať od žalobcu doloženie účtovných dokladov, preukazujúcich finančnú transakciu medzi majiteľom účtu s názvom Ivica Svačková a spoločnosťou Regula a.s. týkajúcou sa uhradenia mzdy za 11/2012 a vyžiadať u exekútorského úradu Q.. W. V. M. K. informácie, či sa voči žalobcovi vedie exekúcia a či sa týka aj účtov žalobcu. Vyjadrila súčasne názor, že žalobca klame a že pozmeňoval doložené kópie listín predložené súdu. Predložila súdu ďalšie listinné dôkazy k zisteným, podľa nej podstatným skutočnostiam pre toto konanie- rôzne výpisy z LV v katastri nehnuteľnosti, preukazujúce podľa nej prebiehajúce exekúcie na majetok žalobcu a zablokovanie účtov patriacich spoločnosti žalobcu.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkýň, predloženými a vyžiadanými listinnými dôkazmi a rozhodol vo veci po zistení tohto skutkového stavu:
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 25.4.2008 došlo medzi nimi k uzavretiu pracovnej zmluvy č. 1008600400, podľa ktorej bol dohodnutý pracovný pomer žalovanej u žalobcu na dobu neurčitú, s nástupom do práce dňa 21.4.2008, s miestom výkonu práce Košice, druh práce: vedúci odboru projekcie. V rámci bodu 3, písm.a ďalších pracovných podmienok pracovnej zmluvy účastníci dohodli výplatný termín: najneskôr do 30. dňa bežného mesiaca nasledujúceho po odpracovanom mesiaci, za ktorý vznikol nárok na mzdu.
Žalovaná doručila žalobcovi dňa 15.11.2012 okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré odôvodnila v zmysle ust. § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce tým, že jej nevyplatil žalobca mzdu za september 2012 do 15 dní po uplynutí jej splatnosti s tým, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou č. 1008600400 zo dňa 25.4.2008 sa končí okamžite, t.j. dňa 15.11.2012. Okamžité skončenie pracovného pomeru preukázateľne došlo žalobcovi 15.11.2012, ktoré zaevidovala a podpísala pod č. podania 527 J.. K., ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná a vyplynulo to aj z jej výpovede pred súdom ako svedkyne. Rovnako v uvedený deň prevzala J.. K. od žalovanej aj žiadosť o vystavenie pracovného
posudku a potvrdenie o zamestnaní v zmysle § 75 Zákonníka práce, ktorú žiadosť tiež označila pečiatkou Reguly, a.s. s dátumom 15.11.2012 a č. podania 527.
Z predloženého podania AK Jančík & Partners zo dňa 15.11.2012, adresovaného žalovanej a označeného ako „Akceptácia skončenia pracovného pomeru okamžite a výzva na protokolárne odovzdanie agendy a zverených pracovných predmetov“ súd zistil, že JUDr. Ing. Dezider Jančik, advokát v Košiciach ako splnomocnený právny zástupca obchodnej
spoločnosti T. K., a.s. - bývalého zamestnávateľa žalovanej, jej týmto listom oznámil, že spoločnosť Regula a.s. akceptuje skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 15.11.2012. Zároveň v mene klienta vyzval advokát žalovanú k protokolárnemu odovzdaniu jej zverenej agendy a predmetov, ktoré bližšie označil, ktoré mala vo svojom užívaní pri výkone práce v svojom pracovnom zaradení. Zároveň v tomto podaní sa uvádza, že štatutárni zástupcovia sa len dnes vrátili zo zahraničia, z toho dôvodu navrhol dátum odovzdania 26.11.2012 o 10.00 hod. v sídle bývalého zamestnávateľa na Q. C. XX M. K..
Z potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 30.11.2012, adresovaného žalovanej súd zistil, že žalovaná je evidovaná v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia ako zamestnanec v pracovnom pomere L. T. K., a.s. IČO: XXXXXXXX na Q. C. XX M. K. od 1.1.1993 do 15.11.2012.
Žalobca vyhotovil dňa 20.11.2012 potvrdenie o zamestnaní pre žalovanú, v ktorom sa rovnako uvádza, že bola v jeho organizácii zamestnaná v dobe od 21.4.2008 do 15.11.2012 ako vedúca odboru projekcie, pričom jej započítali v organizácii ako pracovníčke 4 roky a 210 dní do doby trvania pracovného pomeru. Ako dôvod skončenia pracovného pomeru sa uvádza § 69 ods. 1 písm. b/ ZP a ďalej sa uvádzajú údaje pre zápočet predchádzajúcich období PN a údaje o zrážkach zo mzdy a odchodnom. Z predloženého potvrdenia o zamestnaní žalovanej u žalobcu zo dňa 20.11.2012 súd zistil, že uvedené potvrdenie podpísala za T. K., a.s. a opatrila pečiatkou zamestnávateľa J.. K. ako zamestnanec oprávnený konať v jeho mene.
Z predloženej „Odpovede na podnet na vykonanie inšpekcie práce“, vyhotovenej Inšpektorátom práce Košice dňa 18.2.2013, adresovanej žalovanej, súd zistil, že na základe podnetu žalovanej vykonal Inšpektorát práce Košice u zamestnávateľa T. K., a.s. inšpekciu práce so zameraním na neposkytnutie mzdy a náhrady mzdy žalovanej v súvislosti so skončením jej pracovného pomeru a vydaním dokladov s tým súvisiacich a z jej výsledku oznámil žalovanej zistenú skutočnosť v rámci svojej kompetencie, že zamestnávateľ žalovanej za mesiac 9/2012 neposkytol mzdu v termíne stanovenom v pracovnej zmluve a ani do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, čo je v rozpore s ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce. Ďalšie zistenia uvedené v tejto odpovedi žalovane,j sa týkali šetrenia ohľadom vyplácania poskytnutej mzdy žalobcom žalovanej za obdobie 11/2012 a nasledujúce, ktoré nie je predmetom tohto konania. Inšpektorát práce Košice vo svojej odpovedi zároveň poukázal na to, že Regula, a.s. ako zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru žalovanej dňa 15.11.2012 z dôvodu podľa § 69 ods. 1 písm. b/ ZP, vydal jej potvrdenie o zamestnaní až dňa 20.11.2012, čo je v rozpore s ust. § 75 ods. 2 Zákonníka práce a písomnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru doručoval prostredníctvom pošty, nie do vlastných rúk, čo je v rozpore s § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce.
Žalobca od počiatku v konaní prezentoval názor, že žalovaná ako zamestnanec mohla okamžite skončiť pracovný pomer až dňa 16.11.2012 a nie 15.11.2012, ako to urobila. Tvrdil, že ak by aj pripustil, že by došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru okamžite zo strany žalovanej 15.11.2012, tak najbližší výplatný termín je posledný deň kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, za ktorý vznikol nárok na mzdu, teda do konca decembra 2012 a vzhľadom k uvedenému sa nemohol dostať žalobca ako zamestnávateľ do omeškania s vyplatením jej mzdy za september 2012 a právny úkon žalovanej spočívajúci v okamžitom skončení pracovného pomeru je neplatný. Trval na tom, že pracovný pomer účastníkov
konania naďalej trvá a že napriek tomu, že žalobca vyzval žalovanú k nástupu do práce a k plneniu si jej povinností, žalovaná na jeho výzvu doposiaľ nereagovala. Uvedené tvrdenie dokladoval písomnou výzvou k nástupu do práce, adresovanou žalovanej 27.12.2012, v ktorej uviedol, že pokladá okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej za neplatné a vyzval ju, aby po obdržaní tejto výzvy nastúpila do práce 7.1.2013.
V konaní pred súdom žalobca spochybnil aj doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanej zo dňa 15.11.2012 žalobcovi. J.. K.Á., ktorá ho prevzala od žalovanej, je podnikateľkou a externou spolupracovníčkou žalobcu a nebola oprávnená preberať okamžité skončenie pracovného pomeru za žalobcu.
Z výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu J.. T. K. ( jeden z konateľov žalobcu podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I. z 23.10.2013) je zrejmé, že okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za mimoriadny spôsob skončenia pracovného pomeru. Poukázal na to, že pracovná zmluva žalovanej obsahuje výplatný termín, a to 30. deň mesiaca nasledujúceho, avšak zákon hovorí jednoznačne, že mzda je splatná pozadu, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, a to podľa neho už nehovorí o výplate mzdy, ale o splatnosti, čo považoval za podstatné. Za september 2012 mala byť výplata žalovanej splatná do 31.10.2012, lebo október má 31 dní, čo sa ale nestalo z dôvodu, že obaja štatutárni zástupcovia, t.j. J.. K. P. J.. B. boli v zahraničí, nemohli dôjsť na Slovensko do 31.10.2012, o čom žalovaná podľa neho od prvej chvíle vedela, t.j. o tom, že dostane mzdu neskôr a nie do konca októbra, ako o tom mali vedomosť všetci zamestnanci, kvôli ich pobytu v zahraničí, pretože bankový prevod nebolo možné vykonať z Austrálie na Slovensko. Ak žalovaná neobdrží do 15 dní od splatnosti mzdu, má nárok podať okamžité zrušenie pracovného pomeru, ale žalovaná 15. deň nepočkala, prišla do prevádzky žalobcu na Južnej triede a cudzej pracovníčke pani K. „. N. B. Y. D.Z. W. W., W. J.. K. Q. oznámila, že výplata jej už v predchádzajúci deň šla. Následne štatutárny zástupca žalobcu vysvetlil, že kvôli havárii motora lietadla sa opozdene dostavili štatutárni zástupcovia na Slovensko, inak by výplatu bola dostala žalovaná presne. Tvrdil, že 15.11.2012 on už prišiel a keď chcela, tak mohla dať okamžité skončenie pracovného pomeru jemu, boli by si to vysvetlili, ale žalovaná ho nepočkala a ráno o 9.30 hod. v pracovný deň zmizla. Podľa neho to okamžité skončenie podala žalovaná pred termínom, ktorý jej zo zákona vyplýva a preto ju považoval za úmyselne vymyslenú a všetky argumenty za fabulované. Poukazoval na postavenie žalovanej v spoločnosti žalobcu a na odovzdanie príslušných dokladov z titulu jej funkcie zamestnávateľovi. Poukázal na to, že postup pri rozviazaní pracovného pomeru u žalobcu upravuje organizačná smernica: „Postup pri realizácii pracovnoprávnych vzťahov z 28.11.2002“. Vyslovil názor, že keď nechcela žalovaná pracovať u žalobcu, mala podať výpoveď, avšak nepáčilo sa jej, že dostala pár dní výplatu pozdejšie, aj keď vedela, že výplata už jej bola poukázaná 15.11.2012 a ona v ten deň dopoludnia podala okamžité skončenie pracovného pomeru, aj keď jej nárok nevznikol, ale až nasledujúci deň 16.11.2012. Videl v tom špekuláciu žalovanej, ako zarobiť a vyrobiť spor. Poukázal na to, že po obdržaní okamžitého skončenia pracovného pomeru od žalovanej sa žaloba ako zamestnávateľ v súlade so zákonmi zachoval tak, že odhlásil žalovanú zo sociálnej poisťovne, vyhotovil jej posudok, ale zákon umožňuje zamestnávateľovi v lehote 2 mesiacov podať žalobu na súd o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo po zvážení aj realizoval. Žalobca argumentoval prostredníctvom štatutárneho zástupcu ďalej tým, že na preberanie pošty a všetkých dokladov za žalobcu bola oprávnená pani Helena Halušková a nie Ing. Kohútová, ktorá vykonávala pre žalobcu účtovníctvo na základe zmluvy. Napokon tvrdil, že dňa 13.11.2012 prišiel z Austrálie
do Košíc, v ten deň podal príkaz UniCredit Bank, kde nemá účet Regula, a.s., ale on má svoje 3 účty a na základe zmluvy uzavretej s T., a.s. platí za žalobcu zo svojho účtu niektoré nákladové položky, keď nemá T. peniaze na svojom účte v Slovenskej sporiteľni, a.s. Tvrdil, že nemenovaný kolega, ktorý má účet v Tatra banke ako žalovaná, dňa 15.11.2012 použil peniaze zo svojho účtu, preto aj žalovaná mala mať výplatu už 15.11.2012 na svojom účte, ale nemuselo to tak byť. Za podstatné považoval v merite veci, že nárok na tak závažné prerušenie pracovného cyklu, ako je okamžité skončenie pracovného pomeru, nastal žalovanej až 16.11.2012 a nie 15.11.2012. Nepoprel teda, že vo výplatnom termíne nevyplatili
žalovanej mzdu, že to bolo opozdene, avšak v takom termíne, že to nezakladalo právo žalovanej na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Z výpovede žalovanej pred súdom vyplynulo, že u žalobcu pracovala 26 rokov, so započítaním práce u jeho právnych predchodcov. V čase jej odchodu zo spoločnosti u žalobcu bolo iba 6 zamestnancov, vrátane žalovanej. Dňa 28.9.2012 J.. K. doniesla zamestnancom oznámenie o tom, že prevádzka žalobcu na Južnej triede 68 bude uzavretá v čase od 10.10.2012 do 14.11.2012. Napriek dočasnému uzavretiu prevádzky príkazom generálneho riaditeľa mali zamestnanci čerpať dovolenky a nevyčerpané náhradné voľná v tom čase. Žalovaná musela vykonávať práce na zazmluvnených kontraktoch a splnila si všetky povinnosti podľa príkazu generálneho riaditeľa. Dňa 15.11.2012 prišla na pracovisko žalobcu a zo 6 zamestnancov pani S. bola dlhodobo PN, J.. B. odcestovaná, takže do budovy vošli štyria zamestnanci- žalovaná, dvaja montéri a technik, pričom budova bola nevykúrená, napriek tomu si vykonávala počas dňa svoje pracovné povinnosti. Cca o 15. hodine v ten deň prišla na pracovisko J.. K., ktorej odovzdala okamžité skončenie pracovného pomeru, a to z dôvodu nevyplatenia mzdy za september 2012, odovzdala jej všetky pracovné pomôcky, ktoré menovaná od nej prijala, aj keď spočiatku nechcela, avšak po telefonáte s J.. B. povedala žalovanej, že má súhlas od nej prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru, šla na sekretariát vziať pečiatku podateľne, dala žalovanej pečiatku podateľne na okamžité skončenie pracovného pomeru a zaznamenala tak, ako vždy na nej poradové číslo pošty. Podľa žalovanej J.. K. stále prijímala poštu, evidovala ju do počítača a prideľovala jej poradové číslo došlej pošty, a to niekoľko rokov. Pred ňou túto činnosť vykonávala B. J.. X., ktorá skončila so žalobcom v súdnom spore o mzdové nároky. Žalovaná navrhovala súdu pripojiť spisy tunajšieho súdu v konaniach zn. 13C/79/2011 a zn. XXCpr/X/XXXX, v ktorých sa bývali zamestnanci žalobcu domáhajú vyplatenia odstupného od žalobcu. Trvala na tom, že J.. K. jej osobne oznámila, že J.. B. jej dala súhlas na prevzatie jej okamžitého skončenia pracovného pomeru, že J.. K. ako jediná osoba u žalobcu evidovala poštu, zaznamenala ich do počítača, zaevidovala do knihy došlej pošty a dala na došlú poštu pečiatku podateľne. W. S. u žalobcu túto činnosť nikdy nevykonávala, nemala prístup na sekretariát ani k počítaču a pečiatke, a mala za úlohu chodiť pre poštu žalobcu len na poštu, kedy ju fyzicky doniesla do spoločnosti, čo D. J.. K. nevykonávala. Podľa žalovanej J.. K. mala kľúče od poštovej schránky a vyberala poštu aj v uvedenom čase, keď bola prevádzka žalobcu uzavretá, že žaloba vyplácal mzdu neskoro veľmi často, posledné 2 roky pravidelne sa omeškával aj viac dní a stalo sa aj to, že nevyplatil mzdu aj 3 mesiace, kedy ona nemala žiaden príjem a dostávala sa do finančných ťažkostí. Poukázala na Zákonník práce a § 38 ods. 3 a 4, v ktorom je upravené doručovanie s tým, že ona tento postup dodržala a doručila žalobcovi skončenie pracovného pomeru na pracovisku, tak ako to ustanovuje ods. 3 cit. ustanovenia ZP, pričom si splnila si aj svoju povinnosť v zmysle jeho ods. 4, čo fakticky potvrdil žalobca prostredníctvom jeho právneho zástupcu v písomnej Akceptácii skončenia pracovného pomeru okamžite dňa 15.11.2012. Vyslovila názor, že je to úplne jedno, komu
bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené na pracovisku žalobcu 15.11.2012, ak je preukázateľné, že bolo doručené a okrem toho podľa nej bolo doručené správnej osobe, o čom svedčí skutočnosť, že obdŕžala na svojom podaní pečiatku z podateľne žalobcu, s vyznačeným poradovým číslom a dňom odovzdania okamžitého skončenia, aj keď to nebolo v dopoludňajších hodinách, ako uviedol pred súdom J.. K., ale po skončení pracovnej doby, kedy sa dostavila na pracovisko J.. K.. Podľa nej u žalobcu neexistovali interné predpisy, ktoré by určovali, kto môže preberať listiny ohľadne vzniku, zmeny a zániku pracovného pomeru, pričom Zákonník práce jasne uvádza zákonný postup a v tom smere to nepovažovala za sporné. Pokiaľ ide o organizačnú smernicu z r. 2002, ktorú predložil žalobca súdu „o postupe pri realizácii pracovno-právnych vzťahov“, tá bola vypracovaná v čase, keď bolo v spoločnosti žalobcu 80 ľudí a v čase, keď tam ostalo 6 ľudí, nič sa neriadilo podľa tejto smernice, v ktorej sa ani neuvádza, ako sa postupuje pri okamžitom skončení pracovného pomeru, len to, že sa má postupovať podľa ZP, čo ona dodržala. Námietka žalobcu ohľadom doručenia okamžitého skončenia jej pracovného pomeru neoprávnenej osobe je podľa žalovanej preto účelová.
Pokiaľ ide o druhý dôvod neplatnosti okamžitého skončenia jej pracovného pomeru, tvrdený žalobcom, zotrvala na svojom už prezentovanom názore, že dňa 15.11.2012 nemala na účte výplatu, ani za september, ani za október 2012, že finančné prostriedky, ktoré jej prišli od spoločnosti T. W., D. ktorej nikdy predtým jej žiadna výplata neprišla, nevedela posúdiť ich účel, nakoľko nesedela jej suma, ani
konštantný a variabilný symbol, a nič nenasvedčovalo tomu, že išlo o mzdu od žalobcu. Aj keď je pravdou, že 16.11.2012 jej bola poukázaná z účtu T. W. platba 896,30 €, ak by to bola mzda za september 2012 od žalobcu, tá mala byť vyplatená do 30.10.2012 alebo v dodatočnej lehote do 14.11.2012. Poprela tvrdenie J.. K. pred súdom, že mala vedomosť o tom, že štatutárni zástupcovia žalobcu boli na súkromnej ceste v Austrálii a pre ich oneskorený návrat ( poruchu lietadla) jej bude mzda za september 2012 vyplatená neskôr. Zákon jej umožňoval skončiť okamžite pracovný pomer pri nevyplatení mzdy a vzhľadom na to, že 2 roky dozadu mali neustále neskoro vyplácanú mzdu, dala žalobcovi okamžité skončenie jej pracovného pomeru.
Z výpovede svedkyne S. S. vyplynulo, že je zamestnaná u žalobcu ako recepčná doposiaľ. Jej pracovná náplň spočívala v preberaní doporučenej pošty pre žalobcu na Slovenskej pošte, a.s., ktorú potom odniesla na stôl B.C. J.. B. P. J.. K., od sekretariátu kľúče nemala a nevedela, akým spôsobom bola ňou donesená pošta evidovaná, pričom nikdy nepreberala poštu od zamestnancov. V rozhodnom čase bola od 1.10.2012 do 3.2.2013 práceneschopná a nebola vôbec na pracovisku. Nemala vedomosť o tom, kto v tom čase vykonával jej prácu. Začiatkom roku 2012 odovzdala J.. B. pečiatku, ktorú používala dovtedy pri preberaní doporučenej pošty, išlo ale o úzku pečiatku bez dátumu, s označením názvu žalobcu, ktorou označovala prevzatú poštu.
Z výpovede svedkyne J.. T. K. vyplynulo, že so spoločnosťou žalobcu má uzavretú zmluvu od 2.2.2009, predmetom ktorej je vykonávanie účtovníckych a ekonomických činností pre spoločnosť žalobcu. V súvislosti s výkonom činnosti hlavného účtovníka spoločnosti mala vedomosť o tom, ako boli vyplácané mzdy zamestnancom u žalobcu. Potvrdila, že pri výplate mzdy za september 2012 bol daný prevodný príkaz do banky 14.11.2012 po jeho podpísaní J.. K. ako riaditeľom žalobcu, v ktorom bola aj mzda za september 2012 pre všetkých zamestnancov žalobcu, pričom výplata mzdy nebola z účtu žalobcu, ale z účtu spoločnosti T. W., s ro.o., ktorej konateľom je J.. K., a to na základe zmluvy uzavretej medzi T. P..B.. P. T. W. s r.o. Svedkyňa potvrdila, že pri
odúčtovaní úhrad v decembri 2012 sa dozvedela, že mzdy boli odpísané z účtu T. W. s.r.o. dňa 15.11.2012. Nemala ale vedomosť, kedy mzdy boli aj poukázané zamestnancom na základe tohto príkazu. Potvrdila aj tvrdenie žalovanej, že boli obdobia rokov 2009 a 2010, kedy neboli posielané mzdy zamestnancom žalobcu v rámci zákona do posledného dňa kalendárneho mesiaca. Svedkyňa tvrdila, že nemala písomné oprávnenie od štatutárov žalobcu na vykonávanie inej činnosti, ako mzdových a ekonomických vecí, preberala ale od zamestnancov písomnosti, napr. potvrdenia o práceneschopnosti, s evidenciou a triedením pošty pracuje u žalobcu od r. 2012 po odchode W.. X., t.j. zabezpečovala evidenciu pošty, na ktorej vyznačila pečiatku a číslo podania pošty. Doporučenú poštu vyberala pre žalobcu na Slovenskej pošte pani S., ktorá poštu doniesla na pracovisko a tú už evidovala svedkyňa. Svedkyňa potvrdila skutočnosť, že pracovisko žalobcu bolo koncom roku 2012 uzavreté z prevádzkových dôvodov, že 15.11.2012 bola po mesiaci a pol firma otvorená, že na pracovisko zvykne prísť až po 13. hodine a tak tomu bolo aj 15.11.2012, kedy jej žalovaná odovzdala okamžité skončenie pracovného pomeru a trvala na tom, aby ho svedkyňa prevzala. Aj keď to spočiatku nechcela, napokon potvrdila žalovanej prevzatie okamžitého skončenia pracovného pomeru, dala na neho pečiatku došlej pošty dňa 15.11.2012, s názvom žalobcu a poradovým číslom došlej pošty, pod ktorým to bolo zaevidované. Považovala to za jednoduchú administratívnu prácu, ktorú v jej neprítomnosti vykonávala J.. B.. Po prevzatí okamžitého skončenia pracovného pomeru od žalovanej, aj žiadosti o vystavenie pracovného posudku a potvrdenia o zamestnaní a po ich zaevidovaní založila listiny do knihy došlej pošty pre štatutárnych zástupcov, ktorí následne riešia došlú poštu. V ten deň 15.11.2012 sa s nimi nestretla a na druhý deň odhlásila žalovanú zo sociálnej a zdravotnej poisťovne ako zamestnanca T., a.s., čo považovala za bežnú jej činnosť účtovníčky pri skončení pracovného pomeru, k čomu nepotrebuje žiaden pokyn. Vyjadrila názor, že ak by ona nebola prítomná na pracovisku žalobcu 15.11.2012, nemala by komu odovzdať okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaná. Svedkyňa jednoznačne potvrdila, že doporučené zásielky pre žalobcu vyberá len pani S., na čo má splnomocnenie od Slovenskej pošty, a.s. , že z účtu T. W. s.r.o. iba jedenkrát výnimočne bola poukázaná mzda zamestnancom, čo vyplynulo zo situácie, keď štatutári boli odcestovaní, inak žalobca používa na výplatu miezd účet v OTP Banke. Na objasnenie konštantného symbolu v príkaze na úhradu miezd svedkyňa dodala, že symbol 0138 sa používa na akékoľvek zrážky zo mzdy a neriešila nikdy správnosť konštantného symbolu na príkazoch.
Predmetom tohto konania je neplatnosť rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany žalovanej u žalobcu zo dňa 15.11.2012, aj keď v petite žaloby zrejme omylom uvádza žalobca rok 2013. Súd z toho dôvodu žalobu bez ďalšieho nezamietol pre prílišnú arbitrárnosť takéhoto rozhodnutia.
Súd vec právne posúdil najmä podľa týchto zákonných ustanovení:
Podľa ust. § 77 Zákonníka práce v platnom znení (ďalej ZP) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Vychádzajúc zo spisového materiálu súd skúmal z úradnej povinnosti dodržanie 2 mesačnej lehoty (ktorá má prekluzívny charakter) na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde zo strany žalobcu a dospel k záveru, že žalobca si uplatnil svoj nárok v rámci tejto lehoty.
Po zhodnotení zisteného skutkového stavu veci súd považoval za preukázané v konaní, že v danom prípade došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru žalovanej u žalobcu okamžitým skončením dňa 15.11.2012.
Podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b/ ZP zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu alebo náhradu mzdy, alebo ich časť do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, pričom podľa ods. 3 cit. ustanovenia ZP zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.
Podľa ust. § 129 ods. 1 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.
Povinnosť poskytovať odmenu za vykonanú prácu je základnou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá súčasne tvorí súčasť právnej povahy pracovného záväzku. V prípade neplnenia tejto základnej povinnosti zamestnávateľa sa poskytuje zamestnancovi možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Časť uplatnenia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca bezprostredne súvisí so splatnosťou mzdy alebo platu. V praxi môžu nastať dve kvalitatívne rozdielne právne situácie, ktoré majú rozdielne právne následky z hľadiska počítania času. V danom prípade si účastníci v pracovnej zmluve dohodli konkrétny výplatný termín, a to najneskôr do 30. dňa bežného mesiaca nasledujúceho po odpracovanom mesiaci, za ktorý vznikol nárok na mzdu, ako je to zrejmé z pracovnej zmluvy zo dňa 25.4.2008 v bode 3 písm. a/, 15 dňová lehota v zmysle ust. § 69 ZP, po uplynutí ktorej môže zamestnanec okamžite zrušiť pracovný pomer, začína plynúť dňom nasledujúcim od dohodnutého dňa splatnosti mzdy.
Vzhľadom na to, že účastníci si v pracovnej zmluve dohodli konkrétny výplatný termín, t. zn., že si určili konkrétne dátum splatnosti mzdy do 30. dňa mesiaca nasledujúceho po odpracovanom mesiaci, za september 2012 mal žalobca logicky vyplatiť žalovanej mzdu najneskôr do 30.10.2012, k čomu preukázateľne nedošlo. K vyplateniu mzdy za september 2012 žalovanej nedošlo zo strany žalobcu ani v lehote do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, t.j. do 14.11.2012, čo súd považoval v konaní tiež za nepochybne preukázané, a to predovšetkým z výpisu z účtu L. A. B. a.s., pobočka Košice, č. 1171567006 patriaceho s r.o. T. W. zo dňa 30.11.2012, z ktorého je zrejmé, že žalobca realizoval platbu 896,30 € na účet žalovanej č. 2618039176/1100 (túto skutočnosť v konaní žalovaná nespochybnila) až dňa 15.11.2012, z čoho je preukázané, že stalo sa tak po lehote splatnosti mzdy, ktorú nezaplatil žalobca ani v dodatočnej 15 dňovej lehote po uplynutí jej splatnosti, t.j. do 14.11.2012.
Zákonodarca už sám považuje za veľmi vážny dôvod pre okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca nevyplatenie hoci len časti mzdy alebo celej mzdy. K platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b/ ZP je potrebné, aby v čase, keď zamestnanec
skončil pracovný pomer, nastala už splatnosť mzdy a zároveň zamestnávateľ nevyplatil mzdu alebo jej časť ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Skutočnosť, že zamestnávateľ nemôže vyplatiť mzdu alebo jej časť zamestnancovi z akéhokoľvek dôvodu ( v prejednávanej veci žalobca tvrdil, že z dôvodu odcestovania jeho štatutárov v zahraničí a poruchy lietadla pri ich návrate nemohol včas poukázať mzdy
zamestnancom), sama o sebe nestačí k posúdeniu, že zamestnávateľ vyplatil mzdu zamestnancovi v lehote splatnosti. Zamestnávateľ je totiž povinný poukázať mzdu alebo jej časť určenú zamestnancom na ním určený účet v banke, ak sa na tom dohodli tak, aby určená suma peňažných prostriedkov mohla byť pripísaná na tento účet najneskôr v deň určený na výplatu.
Podľa názoru žalobcu žalovaná ako zamestnanec mohla okamžite skončiť pracovný pomer až dňa 16.11.2012 a nie 15.11.2012, ako učinila. Uvedený názor žalobcu je mylný, pretože skutočne splatnosť mzdy si účastníci dohodli v pracovnej zmluve inak, ako ustanovuje zákon (pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca kalendárneho mesiaca), a to do 30. dňa bežného mesiaca nasledujúceho po odpracovanom mesiaci, za ktorý vznikol nárok na mzdu, preto lehota na uplatnenie z hľadiska počítania času začína deň nasledujúci po dohodnutom dni splatnosti, t.j. v danom prípade 31.10.2012 a uplynula 14.11.2012, preto nepochybne ak žalobca dňa 15.11.2012 iba realizoval výplatu mzdy žalovanej za september 2012, tak aj vtedy, ak by bola výplata na účet žalovanej pripísaná v tento deň, t.j. 15.11.2012, stalo sa tak po uplynutí aj dodatočnej 15 dňovej lehote po splatnosti mzdy, žalovaná preto dôvodne v tento deň, t.j. 15.11.2012 v súlade s ust. § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite skončila pracovný pomer so žalobcom ako jej zamestnávateľom. Tieto skutočnosti súd považoval za rozhodujúce a nesporne preukázané v konaní a nezaoberal sa v rámci hodnotenia dôkazov množstvom ďalších tvrdení zo strany oboch účastníkov, týkajúcich sa či už označenia údajov žalobcom pri výplate mzdy, účtov, z ktorých vyplácal mzdu zamestnancom aj žalovanej, ktoré považoval súd za nepodstatné pri rozhodovaní v merite veci a za bez právneho významu. Z uvedeného dôvodu súd ani nevykonával doplnenie dokazovania, navrhované oboma účastníkmi na ostatnom pojednávaní, netýkajúce sa merita veci, keď nezisťoval od označených bánk údaje týkajúce sa mzdy žalovanej za iné obdobia ako za september 2012, nepripájal navrhované súdne spisy, týkajúce sa iných zamestnancov žalobcu v súvislosti so mzdovými nárokmi voči žalobcovi. Nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz navrhovaný žalobcom a zisťovať, kedy konkrétne boli žalovanej pripísané finančné prostriedky na jej účet titulom mzdy od žalobcu za september 2012, nakoľko súd považoval za hodnoverne a dostatočne preukázané v konaní, že žalobca ako zamestnávateľ nevyplatil mzdu žalovanej za 9/2012 v lehote jej splatnosti, ani do 15 dní po uplynutí splatnosti mzdy, t.j. najneskôr do 14.11.2012 a v tom smere sa súd stotožnil s argumentom žalovanej, že žalobca ako jej zamestnávateľ neposkytol jej mzdu za september 2012 v termíne stanovenom v pracovnej zmluve, t.j. do 30.10.2012, ani do 15 dní po uplynutí splatnosti mzdy, čo je v rozpore s ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce, ako to napokon bolo zistené aj vykonaným šetrením Inšpektorátu práce v Košiciach, čo bolo preukázané z odpovede zo dňa 18.2.2013 na podnet žalovanej u jej zamestnávateľa T. K., a.s. je logické, že mzda za 9/2012 nemohla byť poskytnutá žalovanej do 30.10.2012, ani najneskôr do14.11.2012, ale preukázateľne bola realizovaná platba tejto mzdy v L. A. až 15.11.2012, t. zn, ani do 15 dní po splatnosti mzdy.
Napokon nemožno neprihliadať na to, že žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu akceptoval skončenie pracovného pomeru okamžite zo strany žalovanej listom z 15.11.2012, v ktorom zároveň potvrdil jeho doručenie 15.11.2012 žalovanou žalobcovi a konštatuje, že štatutárni zástupcovia žalobcu sa len dňa 15.11.2012 vrátili zo zahraničia, preto navrhli žalovanej dátum odovzdania kompletnej dokumentácie zákaziek 26.11.2012, čo nekorešponduje s tvrdením J.. K. - štatutárneho zástupcu žalobcu pred súdom, že už 13.11.2012 v nočných hodinách sa vrátil za Austrálie.
Žalobca namietal neplatnosť rozviazania pracovného pomeru zo strany žalovanej až v priebehu konania pred súdom z dôvodu, že písomný prejav žalovanej o skončení jej pracovného pomeru prevzala neoprávnená osoba, ktorú námietku považovala žalovaná za účelovú a nepravdivú, nakoľko už v akceptácii jej okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 15.11.2012 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu jej oznámil, že akceptuje okamžité skončenie pracovného pomeru, doručené žalobcovi dňa 15.11.2012. Tento list potvrdzuje podľa nej doručenie okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobcovi dňa 15.11.2012 riadne a včas na pracovisku, a to v súlade s ust. § 38 ods. 3 a 4 Zákonníka práce, ktorý citovala, ako aj judikát B14/1972 o účinkoch zrušovacieho prejavu.
Podľa ust. § 38 ods. 3 Zákonníka práce písomnosti zamestnanca, týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinnosti zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, doručuje zamestnanec na pracovisku, alebo ako doporučenú zásielku.
Podľa ods. 4 cit. ust. ZP povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.
Je potrebné zdôrazniť, že ide o kogentné ustanovenia ZP, ktoré uprednostňujú priame doručovanie pred doručovaním poštou. Žalovaná nepochybne doručovala žalobcovi ako zamestnávateľovi písomnosť o skončení jej pracovného pomeru, t.j. o zániku práv a povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, na pracovisku, ako jej to umožňuje zákon a nie formou doporučenej zásielky. V prípade, že zamestnanec chce okamžite skončiť pracovný pomer, doručenie je v tomto prípade podmienkou právneho úkonu. Písomnosť podľa názoru súdu v tomto prípade doručená žalobcovi nesporne bola dňa 15.11.2012, čiže žalovaná postupovala v súlade so zákonom a fakticky aj v súlade s“ Postupom pri realizácii pracovno- právnych vzťahov, platnom u žalobcu od 1.12.2002“, keď ako zamestnanec zabezpečila doručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru spoločnosti žalobcu W. J.. K., ktorá neodmietla okamžité skončenie prevziať, ani neusmernila žalovanú, ako sama odkazovala iných zamestnancov, doručovať písomnosť poštou, ale zaevidovala jeho prijatie od žalovanej dňa 15.11.2012, označila pečiatkou žalobcu a poradovým číslom došlej pošty, ktorú činnosť vykonávala bežne od roku 2012 po odchode J.. X. od žalobcu, t.j. aj dňa 15.11.2012, ako jediná osoba u žalobcu evidovala došlú poštu, zaznamenala ju do knihy došlej pošty a dala na došlú poštu pečiatku podateľne aj s poradovým číslom. Pani Halušková u žalobcu túto činnosť nikdy nevykonávala, nemala prístup na sekretariát, ani k pečiatke a mala za úlohu chodiť pre poštu žalobcu na Slovenskú poštu, a.s., kedy ju fyzicky doniesla do spoločnosti žalobcu, čo zase Ing. K.á nevykonávala. Tieto skutkové zistenia vyvodil súd z obsahu výpovede svedkýň Ing. K. P. S. pred súdom, ako aj z výsluchu žalovanej, preto súd považoval tvrdenie žalobcu, že J.. K. nebola oprávnenou osobou na preberanie písomnosti o zániku pracovného pomeru na pracovisku od žalovanej, za účelové a nepreukázané.
Výpoveď svedkyne K. nepochybne svedčí o tom, že aj keď nebola zamestnancom žalobcu, ako hlavná účtovníčka pracovala u žalobcu na zmluvu, bežne aj s evidenciou pošty, ktorú zapísala do knihy pošty, opatrila prijímacou pečiatkou, poradovým
číslom a nikto iný túto činnosť u žalobcu nevykonával, iba v prípade jej neprítomnosti ju zastupovala J.. B.. Svedkyňa uviedla, že nemala písomné oprávnenie od štatutárov Reguly Košice, a.s. na vykonávanie iných ako mzdových a ekonomických záležitosti pre žalobcu, ale na druhej strane z jej výpovede vyplýva, že preberala osobne od zamestnancov, resp. bývalých zamestnancov na pracovisku potvrdenia týkajúce sa PN, OČR a že dňa 15.11.2012 prevzala osobne na pracovisku od žalovanej písomné okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré zaevidovala riadne ako došlú poštu, opatrila razítkom z názvom žalobcu, dátumom a poradovým číslom a z pozície svojej funkcie aj odhlásila žalovanú zo zdravotnej a sociálne poisťovne ako zamestnanca T. K. a.s. od 15.11.2012, čo súd považoval za preukázané aj z predloženého potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice z 30.11.2012.
Z vyššie citovaných dokladov, ktoré osobne podpísala za spoločnosť T. K., a.s. Ing. Kohútová ako zamestnanec oprávnený konať v jeho mene (potvrdenie o zamestnaní z 20.11.2012, prevzatie žiadosti o vystavenie pracovného posudku, okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalovanou z 15.11.2012, vypracovanie čerpania dovoleniek 7/2012, oznámenie o dočasnom uzavretí prevádzky žalobcu) svedčia o opaku tvrdení žalobcu a o tom, že J.. K. vykonávala u žalobcu nielen účtovnícke práce, ale aj úkony týkajúce sa personálnych vecí a prijímania písomností, z ktorých úkonov sa žalovaná mohla dôvodne domnievať, že konala tak na základe pokynu štatutárnych zástupcov žalobcov a nie
z vlastného uváženia. Aj svedkyňa Halušková pred súdom potvrdila, že chodila len vyberať poštu pre žalobcu na poštu, ale jej zaevidovania a spracovanie už vykonávali J.. B. P. J.. K., D. C. Q. N., Ž. S. S. P.ko zamestnankyňa nebola poverená preberaním pošty od zamestnancov na pracovisku.
Po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu súd dospel k tomu záveru, že Ing. Kohútová Ružena vykonávala pre žalobcu nielen činnosti hlavného účtovníka, ale zabezpečovala na pracovisku žalobcu aj preberanie, zaevidovanie akejkoľvek pošty pre žalobcu. Nekonala tak svojvoľne, ale na pokyn žalobcu a žalovaná ako zamestnanec žalobcu za tejto situácie dôvodne považovala J.. K., ktorá štandardne mala prístup na sekretariát u žalobcu, k jeho pečiatke, bežne pracovala s evidenciou a triedením pošty a zásielok pre žalobcu, za osobu oprávnenú prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru 15.11.2012.
Písomnosť adresovanú zamestnávateľovi, ktorý je právnickou osobou, treba považovať za doručenú aj vtedy, ak ju prevzal ktorýkoľvek vedúci zamestnanec zamestnávateľa, teda bez ohľadu na to, či písomnosť prevzal nadriadený vedúci zamestnanec, alebo z hľadiska riadiacej pôsobnosti pre zamestnanca nepríslušný iný vedúci zamestnanec, vo vzťahu ku ktorým možno všeobecne predpokladať, že písomnosť odovzdajú na ďalšie konanie na to príslušnému útvaru alebo zamestnancovi zamestnávateľa.
Vyššie v rozsudku už súd zdôvodnil, z akých dôvodov nevykonal ďalšie účastníkmi navrhované dokazovanie, ktoré nepovažoval za právne významné pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu.
Po zhodnotení vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno, keď nepreukázal svoje tvrdenie o neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany žalovanej dňa 15.11.2012. Súd z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením v zmysle ust. § 151 ods. 1,2 O.s.p., nakoľko žalovaná aj keď si uplatnila na ostatnom pojednávaní náhradu trov konania, trovy nevyčíslila a nepreukázala ich účelnosť, preto súd nemohol o trovách bez toho rozhodovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Košice II.
V odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.