Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-1082-2013.pdf
PDF · 82.78 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/1082/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľky J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. R. H., Ul. Š. K. XX/X, zastúpenou D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. nad H., Ul. Š. K. XX/X, proti odporcovi N. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.. H., Ul. H. XX/X, právne zastúpeného JUDr. Alžbetou Slašťanovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Žiar nad Hronom, Nám. Matice slovenskej č. 6, v konaní o určenie výživného, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 18C/23/2013-34 zo dňa 18. 09. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil vyživovaciu povinnosť odporcu (otca) voči navrhovateľke (plnoletej dcére) tak, že odporcovi uložil povinnosť prispievať na navrhovateľku výživným vo výške 110 € mesačne vopred vždy do 20-teho dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky, počnúc dňom 01. 09. 2013. Na zameškané výživné za obdobie od 01. 09. 2013 do 18. 09. 2013 spolu vo výške 66 € povolil odporcovi splátky vo výške 10 € mesačne, ktoré je povinný zasielať spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 142 ods. 2 O. s. p..
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľka v súčasnej dobe nie je schopná sama sa živiť, nakoľko študuje na vysokej škole, a to dennou formou. Z týchto dôvodov nemá v súčasnej dobe žiadny pravidelný príjem s výnimkou brigádnickej činnosti. Navrhovateľka žije v spoločnej domácnosti s matkou a svojím maloletým bratom s tým, že rodičia navrhovateľky napriek tomu, že sú naďalej manželmi spolu nežijú. Na matku navrhovateľky, ktorá jej poskytuje osobnú starostlivosť bol vyhlásený konkurz, a teda jej finančná situácia je značne nepriaznivá. Odporca je zamestnaný, dosahuje príjem vo výške 672,00 € mesačne v čistom. Prihliadajúc tak na príjmy a celkové pomery oboch rodičov navrhovateľky, ako i jej odôvodnené potreby, ustálil vyživovaciu povinnosť vo výške 110,00 € mesačne, ktoré výživné považoval za primerané a určené v súlade s ust. § 62 Zákona o rodine. Súčasne konštatoval, že výživné má prednosť pred ostatnými nákladmi a výdavkami odporcu v zmysle ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, nakoľko takéto výdavky nesúvisia s výkonom práce odporcu, resp. s jeho zhoršeným zdravotným stavom, a teda nie sú slúžiace na uspokojovanie nevyhnutných potrieb. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie odporca, a to výslovne proti prvému a druhému výroku napadnutého rozsudku. Odvolanie odôvodnil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O. s. p., nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal najmä, že stanovené výživné považuje za neprimerané vzhľadom k jeho majetkovým pomerom. Podľa neho súd len čiastočne vzal do úvahy jeho nepriaznivú majetkovú situáciu, preto sa domnieva, že „by mal pri určovaní výživného súd viac zohľadniť jeho aktuálnu finančnú situáciu vzhľadom na to, že rozhodnutia o výživnom nie sú nemenné a pri zmene pomerov je možné podať na súd nový návrh na určenie výživného“. Konštatoval, že v jeho prípade výdavky, na ktoré poukazoval, bol nútený vynaložiť, nakoľko ide o splátky úverov, ktoré si bral spolu s matkou navrhovateľky počas trvania ich spolužitia na udržiavanie životného štandardu rodiny, a ktoré spláca i naďalej. Uviedol, že hypotéku na byt, v ktorom býval s matkou navrhovateľky a deťmi, musel znovu kúpiť po tom, čo kvôli manželke bol byť predaný na dražbe kvôli neplateniu pôžičiek. Aj ďalšia jeho pôžička bola prevzatá ním za účelom nákupu bežných vecí do domácnosti. Naviac, spláca bytovému spoločenstvu dlh na nájomnom, ktorý vznikol ešte za trvania manželského spolužitia s matkou navrhovateľky. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie o povinnosti prispievať na výživu navrhovateľky určí sumou 60 € mesačne, prípadne, aby vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Navrhovateľka k odvolaniu odporcu v písomnom vyjadrení uviedla, že odporca má aj po oddelení spolužitia s manželkou k plnej dispozícii časť spoločného majetku tvoreného zariadením bytu, osobný automobil a dvojizbový byt, ktorého je výlučným vlastníkom. Naopak, jej matka zo svojho príjmu zabezpečuje okrem vlastných potrieb aj ubytovanie a potreby pre maloletého brata, ktorý študuje dennou formou na Strednej odbornej škole elektrotechnickej v D. D.. Navrhla preto, aby odvolací súd neprihliadal na nedôvodné odvolanie odporcu, naopak, aby prihliadal na jej oprávnené záujmy a „odvolanie odporcu zamietol“.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky výživným vo výške 110 € mesačne a povolil odporcovi zaplatiť zameškané výživné v splátkach (v poradí prvý a druhý výrok), vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Výrok, ktorým okresný súd návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietol, nebol odvolaním napadnutý, preto v zmysle ust. § 216 ods. 2 O. s. p. zostáva nedotknutý.
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd náležite zistil skutkový stav a na základe neho rozhodol vecne správne v súlade s platnou právnou úpravou.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom stručne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, na základe akých skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri vyhodnotení skutkového stavu riadil, a teda spĺňa podmienky ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Na dôvody v ňom uvedené odvolací súd v podrobnostiach odkazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vzhľadom na podané odvolanie odporcu dodáva nasledovné:
Odporca v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné okolnosti, ktoré by neboli predmetom prvostupňového konania, resp., ktoré by prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí nezohľadnil. Z tohto dôvodu odvolací súd opätovne odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, ktorý jednoznačne konštatoval, že pri rozhodovaní bral do úvahy jednak osobné, zárobkové a majetkové pomery odporcu, nevynímajúc ani jeho náklady vynaložené na úver, resp. iné pôžičky. V zmysle ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami odporcu, nakoľko tieto výdavky nesúvisia ani s výkonom jeho práce, resp. s jeho nepriaznivým zdravotným stavom, a teda nie sú slúžiace na uspokojovanie jeho nevyhnutných potrieb. Ak odporcovi vznikajú výdavky v súvislosti s platením nájomného, energií, stravy, prípadne v súvislosti s úvermi na bývanie a spotrebiteľským úverom, či pôžičkami, ide o výdavky, ktoré vynakladá i matka navrhovateľky s tým, že hospodárenie rodičov navrhovateľky počas manželského spolužitia, resp. i v súčasnej dobe je hospodárením, ktorého dôsledky znášajú predovšetkým rodičia a nemôže mať nepriaznivý dopad na plnenie si ich vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke.
Z ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že u povinnej osoby sú rozhodujúce objektívne reálne schopnosti a možnosti poskytovať výživné. Povinnosť obidvoch rodičov starať sa o výživu detí je odrazom zásady, podľa ktorej sa na zabezpečenie osobných potrieb a výživy dieťaťa podieľajú obidvaja rodičia podľa svojich objektívnych možností a schopností, v ktorých sa zohľadňuje i vzdelanie, zdravotný stav, eventuálne iné relevantné skutočnosti, ktoré majú vplyv na ich sociálny status a majetkové a finančné zázemie a podľa pomeru ich zárobkov (finančného príjmu) a celkovej finančnej a sociálnej situácie.
Pri určovaní výšky výživného je potrebné brať ohľad na potreby oprávneného, teda dieťaťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť. Ich miera je rôzna podľa okolností prípadu, predovšetkým je odstupňovaná podľa veku dieťaťa, jeho školského zaradenia, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, zdravotnému stavu, jeho kultúrno-spoločenským potrebám a športovým záujmom a podobne.
Preskúmaním veci preto odvolací súd zistil, že okresný súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti rozhodol vecne správne, pretože zohľadnil všetky vyššie uvedené zákonné aspekty. Prvostupňový súd preto správne právne odôvodnil, prečo ustálil vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľke sumou 110 € mesačne a vo zvyšku návrh zamietol, keď konštatoval, že navrhovateľka ako študentka vysokej školy, nie je schopná sama sa živiť a odporca, teda otec navrhovateľky, ktorý s ňou nežije v spoločnej domácnosti je povinný prispievať na ňu výživným.
Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce. Právo na spravodlivý súdny proces nezahŕňa, aby sa súd stotožnil s názormi účastníkov konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04), a ani to, aby bol účastník úspešný v konaní (I. ÚS 50/04), ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhovaných dôkazov súdom.
Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto odôvodnení rozhodnutia, odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného a o zročnom výživnom vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil. Vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietnutý, zostal nedotknutý.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľka bola v odvolacom konaní úspešná, avšak náhradu trov odvolacieho konania si v zmysle ust. § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnila. Ak sa účastník do rozhodnutia, ktorým sa konanie končí nevyjadrí k otázke trov konania, súd nerozhodne o prisúdení trov konania takémuto účastníkovi. Odvolací súd preto navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.