Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23CoE-295-2012.pdf
PDF · 97.14 KB
Case nature
Subarea
23CoE/295/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci oprávnenej: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová č. 2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpený: Advokáti, s. r. o., so sídlom Klariská 7, Bratislava, IČO: 36 715 638, proti povinnému: R. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.. B. XXX/XX, F. B., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Ľubomír Pekár, so sídlom P. Pázmaňa 49/3, Šaľa, pod sp. zn. EX 810/09, o vymoženie 1.231,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12Er/180/2009-26 zo dňa 1. augusta 2012, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Prvostupňový súd zastavil exekúciu, v ktorom bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie č. k. 12Er/180/2009-10 zo 17.04.2009, na základe žiadosti súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 810/09. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a ods. 5 a § 879j Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a čl. 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že exekučným titulom je vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený ROZHODCOVSKOU, ARBITRÁŽNOU A MEDIAČNOU, a. s., sp. zn. B1208284 zo 06.02.2009. Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere z 25.08.2009. Z predloženej zmluvy súd prvého stupňa považoval za nesporné, že záväzkovo-právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávnenej (Poštová banka, a. s.) a povinným podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. OZ, keďže právna predchodkyňa oprávnenej bola podnikateľom a úvery poskytovala opakovane a povinný je fyzická osoba, ktorá nekonala v úverovom vzťahu rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj obchodné podmienky, v ktorých čl. 9.2. obsahoval rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené dohodou, inak v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným ROZHODCOVSKOU, ARBITRÁŽNOU A MEDIAČNOU, a.s. s tým, že jeho rozhodnutie bude pre strany konečné a záväzné. Prvostupňový súd zistil, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Prvostupňový súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, a preto je v zmysle cit. smernice neprijateľná, a teda neplatná. Z tohto dôvodu nie je rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom a preto exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená. Poukázala na to, že cieľom úpravy obsiahnutej v § 54 ods. 4 písm. r) OZ je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka sa neprieči dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle tejto rozhodcovskej doložky. Poukázala na § 93b ods. 1 a 2 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách, v zmysle ktorých boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Poukázala na chybný preklad smernice 93/13/EHS, keď podľa správneho prekladu smernica považuje za nekalú podmienku takú rozhodcovskú doložku, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory predkladal na riešenie výhradne v rozhodcovskom konaní, na ktoré sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov. V slovenskom právnom poriadku je rozhodcovské konanie upravené zákonom č. 244/2002 Z. z. Ďalej poukázala na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a je záväzný aj pre exekučný súd. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK je exekučný súd oprávnený skúmať výlučne súlad plnenia so zákonom (resp. dobrými mravmi), pričom nedovolenosť by sa mala skúmať z hľadiska predmetu záväzku a nie z hľadiska platnosti jednotlivých ustanovení zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok. Poukázala na rozsudok súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29.01.2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodriguez Nogueira a na skutočnosť, že povinný nevyužil možnosť podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd nemôže nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa. Oprávnená uviedla, že nepovažuje za odôvodnený záver, z ktorého by vyplývala exekučnému súdu povinnosť skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky v zmluve o úvere. Podľa jej názoru z § 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky sa rozhoduje v sporovom konaní, a toto ustanovenie nie je možné použiť v exekučnom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter rei iudicatae. Oprávnená navrhla zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, aby súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Oprávnená si uplatnila trovy odvolacieho konania 46 eur.
Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods. 3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:
Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti.
Zo zmluvy o úvere č. 8547108406 z 25.08.2006 ktorej kópia je pripojená v spise vyplynulo, že právna predchodkyňa oprávnenej (Poštová banka, a.s.) ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli zmluvu, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver 40.000 Sk, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v 50 mesačných splátkach po 1.252 Sk pri RPMN 25,58 %. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky pre úver, v ktorých bod 9.2. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú riešené v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., pričom rozhodnutie bude pre strany konečné a záväzné. Z rozhodcovského rozsudku pripojeného v spise vyplynulo, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 30.09.2007 a následne zmluvy o postúpení pohľadávok z 09.09.2008 došlo k postúpeniu pohľadávky banky spolu s príslušenstvom na oprávnenú.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala právna predchodkyňa oprávnenej už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.
Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
Keďže právna predchodkyňa oprávnenej bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť právna predchodkyňa oprávnenej ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu, medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súd v súvislosti s rozhodcovskou doložkou poukazuje aj na § 93b ods. 1 a 2 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi, podľa ktorého banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy boli banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahovala už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nebol povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou. Ak klient neprijal návrh rozhodcovskej zmluvy, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa mali riešiť postupom podľa osobitných predpisov (na všeobecných súdoch). Uvedené ustanovenie uložilo banke povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú doložku. Slovné spojenie povinnosť ponúknuť je však potrebné vyložiť tak, že povinnosťou banky bolo ponúknuť klientovi možnosť rozhodnúť sa (vybrať si), či v prípade sporu bude rozhodovať spor všeobecný súd a ktorákoľvek zmluvná strana podá návrh na tento súd alebo spor bude rozhodovať rozhodcovský súd a návrh podá ktorákoľvek zmluvná strana na takýto súd (a to počas trvania záväzkového vzťahu, resp. vzniku sporu). Ak však banka naformulovala rozhodcovskú doložku v hore uvedenom znení, klientovi nič neponúkla, ale sama určila, že oprávnený rozhodovať spory je rozhodcovský súd. Dohodnutá rozhodcovská doložka je podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade aj v rozpore s § 93b ods. 1 a 2 zákona o bankách.
Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak konanie začne dodávateľ. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa §53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím § 53 ods. 1 OZ za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.