Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8SaZ/4/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobkyne: E. V., rod. V., nar. XX.XX.XXXX v M., adresa posledného pobytu v zahraničí: mesto M., mestská časť T., ulica V., K. iL. republika, E. príslušnosť, toho času bytom L. J. XXXX/XXA, XXX XX F., SR, číslo afganského pasu: T ID: XXX XXX, zastúpená: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 812 72 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 06. marca 2023 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-326-20/2022-Ž zo dňa 02. februára 2023, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobkyni n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Správna žaloba

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“) sa žalobkyňa s odkazom na ust. , a a ods. 2 a o azyle (ďalej aj „ZoA“ alebo „zákon o azyle“) domáhala vynesenia rozsudku, ktorým by súd pre nesprávne právne posúdenie veci a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy nedostačujúce na riadne posúdenie veci, zrušil rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-326-20/2022-Ž zo dňa 02.02.2023, ktorým jej podľa ust. ZoA neudelil azyl z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre udelenie azylu na území SR, ale jej poskytol doplnkovú ochranu podľa ust. a zákona o azyle. 2. Nesprávne právne posúdenie veci nachádzala v nezohľadnení jej výpovede na doplňujúcom pohovore, že na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) je zamestnaná a pracovala by aj keby manžel zarábal dostatok na to, aby dokázal uživiť rodinu. S manželovým súhlasom by pracovala, aj v prípade návratu do Iránu. Žalovaný nezohľadnil ani na tú skutočnosť, že v prípade návratu do Afganistanu by bola nútená pracovať jednak preto, že sama má záujem zarobiť si na svoje živobytie, ale hlavne z dôvodu, že v Afganistane nemá žiadnych príbuzných, ktorí by sa dokázali o ňu postarať. Uvedená situácia by ju prinútila pracovať, čo je však v rozpore s nariadeniami nastolenými Talibanom a mohla by tak viesť k jej prenasledovaniu a potrestaniu. 3. Žalovanému tiež vytkla, že nesprávnym vyhodnotením zabezpečených informácii do administratívneho spisu rozhodol, že v krajine pôvodu jej nehrozí prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. V súčasnej situácii však, napriek vyhláseniam Talibanu, že práva žien budú rešpektované, už taktiež preukázateľne dochádza vo vzťahu k ženám k rôznym druhom násilia a k obmedzovaniu ich práv, opísaným v informáciách o krajine pôvodu Afganistan, ktoré sú priamo presadzované, páchané a vynucované vládnou mocou, a ktoré majú charakter perzekúcie v zmysle

zákona o azyle. Násilie je páchané z dôvodu, že ide o ženy, teda o skupinu obyvateľstva definovanú pohlavím (odlišnú od mužov). 4. Rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu označila za nesprávne právne posúdené aj preto, že v prípade návratu do krajiny pôvodu je založené na posúdení hrozby jej prenasledovania v smere do budúcna, len vo vzťahu k porušovaniu základných ľudských práv a slobôd žien v Afganistane a ich možného prenasledovania. Počas vstupného ani doplňujúceho pohovoru však takéto obavy neprezentovala a nevyjadrila ich ani v súvislosti s prenasledovaním náboženskej menšiny šiitov v Afganistane, ktorých je príslušníčkou. Žalovaný si napriek tomu, informácie o prenasledovaní žien v Afganistane vyhľadal, nevyhľadal si však informácie o prenasledovaní náboženskej menšiny šiitov, napriek jeho vedomosti o prenasledovaní šiitov v Afganistane a to jednak zo strany Talibanu, ale aj zo strany iných radikálnych skupín ako je napr. ISIS. Svoju obavu z prenasledovania nevyjadrila nie preto, lebo prenasledovanie žien a šiitov k akému dochádza v Afganistane nikdy nezažila, keďže sa narodila a žila v Iráne, ale preto, že je ženou nevzdelanou, a teda nevedela verbálne vyjadriť, že jej obavy z Talibanu sa zakladajú na náboženskom základe a na základe prenasledovania žien. Žalovaný aj s prihliadnutím na skutočnosť, že jej nebolo poskytnuté právne poradenstvo a počas prvostupňového konania nemala právne zastúpenie, mal problematike možného nebezpečenstva prenasledovania, ktoré príslušníkom náboženskej menšiny šiitov v Afganistane hrozí, venovať pozornosť už na vstupnom pohovore. Poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. zo dňa 16.06.2017 a sp. zn. zo dňa 10.02.2015. 5. Do žaloby začlenila rozsiahle informácie o obavách šiitskych moslimov z prenasledovania Talibanom. Informácie často konkrétne vymenúvajú šiitskych Hazarov, pričom dôvodom prenasledovania šiitskych Hazarov je príslušnosť k šiitskei vetve islamu, a preto sa podľa žalobkyne informácie vzťahujú na všetkých príslušníkov šiitskei vetvy islamu v Afganistane. Dostupné informácie hovoriace o prenasledovaní sa venujú šiitskym Hazarom, pretože táto skupina šiistkych moslimov je v Afganistane najviac zastúpená. 6. Žalobkyňa poznamenala, po obdržaní rozhodnutia žalovaného, kontaktovala svojho otca v Iráne s požiadavkou o vysvetlenie dôvodov, pre ktoré ešte pred jej narodením opustili Afganistan. Otec jej oznámil, že v čase ich pobytu v krajine pôvodu boli on aj s jeho rodinou prenasledovaní jeho bratom, ktorý bol členom Talibanu. Vyhrážal sa im zabitím z dôvodu, že otec odmietal sympatizovať s Talibanom a aj preto, že odmietol konvertovať v rámci islamského náboženstva z moslim šiit na náboženstvo moslim sunnit, tak ako to urobil jeho brat. Po ich úteku do Iránu, pokračoval jeho brat vo vyhrážkach s tým, že ak sa vrátia do Afganistanu, nájde ich a zabije, resp. že tým poverí niektorého člena Talibanu. Po ovládnutí Afganistanu Talibanom v roku 2021, začal otcov brat pracovať na vedúcej pozícii v miestnej pobočke polície v Kandaháre. Otec jej povedal, že brat disponuje informáciou, že sa vydala za príslušníka náboženskej menšiny Hazara, p. C. Y. a že v tejto súvislosti sa opätovne rodine vyhrážal smrťou v prípade návratu do Afganistanu. Žalobkyňa do konania ako dôkaz zabezpečila tazkiru (preukaz totožnosti) svojho strýka. Skutočnosť, že strýko je členom Talibanu má dokazovať aj šatka na jeho hlave, ktorá je typickou šatkou, akú nosia príslušníci hnutia Taliban. Podľa jej názoru, na základe uvedeného spĺňa podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako utečenka „sur place“ v zmysle príručky „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov“ vydanou UNHCR v januári 1992. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS SR, sp. zn. zo dňa 30.06.2020, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 26. 03.2008 a na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“) sp. zn. zo dňa 21.11.2022. 7. V závere žaloby navrhla, aby jej bol udelený azyl v zmysle ust. § 8 zákona o azyle, a to z dôvodu opodstatnenej obavy o jej život z prenasledovania z náboženských, politických dôvodov a z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. II. Vyjadrenie žalovaného

8. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 21.04.2022 k námietke žalobkyne, že v prípade jej návratu do Afganistanu, by bola nútená pracovať, čo je však v rozpore s nariadeniami nastolenými Talibanom, žalovaný uviedol, že ide o dôvod, pre ktorý jej bola poskytnutá doplnková ochrana. Dodal, že pokiaľ bude v Afganistane trvať momentálny stav, nepredĺženie doplnkovej ochrany a ani následný návrat do krajiny pôvodu jej nehrozí. Poznamenal, že sa dôkladne vysporiadal s rizikom prenasledovania žien v Afganistane a nenašiel dôvod spájať žalobkyňu s príslušnosťou k sociálnej skupine, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 26.10.2022.

9. K obave žalobkyne z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k náboženskej skupine šiítskych moslimov žalovaný uviedol, že prenasledovanie hazarov pramení z ďalekej histórie a ide predovšetkým o rozdielnosť v etnickom pôvode. Žalobkyňa na pohovore sama uviedla, že patrí k afganskej národnosti, a preto spájanie s hazarskym etnikom považuje za nedôvodné, nakoľko žalobkyňa sa s týmto etnikom nestotožňuje. To že je šiítka neznamená, že je automaticky hazarka. Tieto tvrdenia, vnesené do konania právnou zástupkyňou žalobkyne, označil za umelo vykonštruované. . Žalobkyňa o udelenie azylu nepožiadala na základe týchto skutočností, ale ako dôvod svojej žiadosti uviedla, že o medzinárodnú ochranu žiada z dôvodu zlúčenia so svojím manželom, ktorý má na Slovensku poskytnutú doplnkovú ochranu. Ako sama uviedla, o azyl požiadala z obavy, že by jej nebol predĺžený pobyt na účel zlúčenia rodiny, nakoľko jej končí pas a vybavenie nového môže trvať dlho. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 23.09.2014. 10. So žalobkyňou bol vykonaný aj doplňujúci pohovor, bola dôkladne dopytovaná a mala dosť možností vyjadriť svoje obavy z návratu do Afganistanu z dôvodu príslušnosti k náboženskej menšine, čo však neurobila. Právna zástupkyňa uvedené namietala až v správnej žalobe, kde tvrdla, že žalovaný riziko prenasledovania vo vzťahu k príslušnosti k náboženskej menšiny šiítov neposúdil aj napriek tomu, že žalobkyňa obavy z prenasledovania ani raz nespomenula. V uvedenej súvislosti odkázal na rozsudok NS SR (pozn. správne mal zjavne na mysli rozsudok NSS SR) sp. zn. zo dňa 21.11.2022. 11. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa počas celého konania neuviedla ani jeden relevantný dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o azyle, a preto sa jej žiadosť môže javiť ako účelová a ako jej posledná možnosť. Na územie SR sa dopravila legálne, už koncom roka 2019 a o azyl požiadala až v septembri 2022 (až po uvedomení si, že platnosť jej pasu končí v auguste 2023, teda nepožiadala o medzinárodnú ochranu po tom, čo si uvedomila, že v prípade jej návratu do Afganistanu by jej niečo hrozilo). 12. K novým informáciám, týkajúcim sa jej otca, na ktoré poukázala právna zástupkyňa v žalobe, žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa o týchto skutočnostiach počas celého konania nezmienila. O možnom prenasledovaní jej otca a ani o tom, že jej manžel je hazar, nič neuviedla ani na doplňujúcom pohovore. Žalovaný sa žalobkyne explicitne opýtal, prečo rodičia odišli do Iránu, na čo odpovedala, že si myslí, že to bolo kvôli vojne, ale presne uviesť nevedela. Svojho otca mohla kontaktovať už počas konania a nie až po vydaní rozhodnutia. Uvedené tvrdenia sa preto javia ako tendenčné. Prenasledovanie jej otca a tiež vyhrážanie sa smrťou z dôvodu sobáša s jej manželom, je prvýkrát spomenuté v správnej žalobe, čo žalovaný označil za účelové, s cieľom vytvoriť relevantný dôvod na udelenie azylu. 13. Napadnuté rozhodnutie označil za vecne správne a zákonné a žalobu navrhol zamietnuť. III. Konanie na krajskom súde

14. Krajský súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný ( a (ďalej aj „“) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy podľa ust. , v spojení s ust. a po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia, postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a vypočutí účastníkov konania na nariadenom pojednávaní, súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. ). 15. Podľa , , , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 16. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 17. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 18. Podľa , a (ďalej aj „Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli

svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. IV. Napadnuté rozhodnutie

19. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm. d/, e/, f/, § 8, § 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, § 13a, § 19a, § 20 ods. 4 ZoA a § 32 Správneho poriadku s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobkyňa požiadala o udelenie medzinárodnej ochrany súd zistil, že žalovaný jej neudelil azyl, ale poskytol jej doplnkovú ochranu. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že žalobkyňa dňa 13.09.2022 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadala o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že by tu chcela ostať žiť s manželom, ktorému bola na území SR poskytnutá doplnková ochrana. 20. Za účelom zdôvodnenia žiadosti žalobkyne, s ňou bol dňa 03.10.2022 vykonaný vstupný a dňa 14.10.2022 doplňujúci pohovor, v ktorých uviedla, že sa narodila v Iráne, afganským rodičom. Nevie kedy rodičia do Iránu odišli, ale podľa nej to bolo určite veľmi dávno a podľa jej názoru kvôli vojne v Afganistane. Do školy v Teheráne chodila iba 4 roky, pretože v Iráne majú deti cudzincov obmedzený prístup ku školskej dochádzke. Otec pracoval a zabezpečoval celú rodinu (rodičia, 3 sestry a 2 bratia). Ona, jej matka ani sestry neboli nikdy zamestnané, v súlade s afganskou kultúrou, podľa ktorej iba mužskí príbuzní v rodine majú pracovať a zabezpečiť život celej rodiny, sa starali o domácnosť. Takýto spôsob života jej vyhovoval, nič jej nechýbalo a bola spokojná. V Iráne mali ako cudzinci, všetci členovia rodiny povolenie na pobyt (nevedela presnejšie uviesť, akú formu pobytu) na jeden rok, ktoré si každoročne predlžovali. 21. So svojim budúcim manželom, krajanom s poskytnutou doplnkovou ochranou na území SR, sa spoznala v Iráne, kde už nejaký čas žila aj jeho rodina. Po tradičnom sobášnom obrade v roku 2018 novomanželia zašli na zastupiteľský úrad Afganistanu (ďalej len „ZU“) v Teheráne, kde im vystavili potvrdenie o sobáši. Manžel sa potom vrátil späť na územie SR, kde jej vybavoval povolenie na pobyt na účel zlúčenia rodiny a ona si na ZU v Teheráne vybavila afganský cestovný pas. Koncom roka 2019 sa legálne, letecky prepravila z Teheránu na letisko v rakúskom Schwechate, kde ju už čakal manžel a odtiaľ sa autobusom spolu dopravili do Bratislavy. 22. V auguste 2023 platnosť jej afganského cestovného pasu končí a po nástupe hnutia Taliban môže vybavenie nového pasu trvať aj dlhšie ako rok. Ak nový pas nezíska včas, nebude jej predĺžené povolenie na pobyt na území SR a musela by sa vrátiť za rodinou do Iránu. S rodinou síce žiadne problémy nemala, ale keďže tu má manžela, chce s ním na Slovensku ostať legálne žiť a časom si tu založiť rodinu. Iné dôvody svojej žiadosti o azyl neuviedla. 23. Žalovaný skonštatoval, že jeho úlohou je zistenie skutočného stavu veci v administratívnom konaní, a to v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Udelenie azylu je podľa ust. § 8 zákona o azyle objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti uvedenej ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle. Na to, aby mohol byť danej osobe priznaný azyl (ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany), musí byť objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z ust. § 8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Z výpovede žalobkyne však vyplývalo, že túžba žiť spolu s manželom, ktorému je na území SR poskytnutá doplnková ochrana, nezakladá žiaden relevantný dôvod na udelenie azylu v zmysle ust. § 8 zákona o azyle a naviac v jej prípade konanie, ktoré by predstavovalo prenasledovanie v krajine pôvodu, kde nikdy nebola, objektívne ani nemohlo byť preukázané. Takémuto konaniu nečelila ani v krajine pobytu, teda v Iráne. 24. Žalovaný v rozhodnutí ďalej uviedol, že v azylovom konaní sa posudzuje nielen alternatíva prenasledovania osoby počas jej pobytu v krajine pôvodu, ale aj potencionálne prenasledovanie v budúcnosti, po prípadnom návrate do krajiny pôvodu. Žalovaný si k uvedenému zaobstaral informácie so zameraním na postavenie žien v Afganistane (č. p.: MU-ODZS-2022/ 000099-038 z 15.12.2022, informácie z usmernenia EUAA pre Afganistan k situácii žien po prevzatí moci Talibanom z apríla 2022, ako aj ďalšie verejne dostupné informácie, najmä z usmernenia EUAA pre Afganistan z januára 2023). Z nich je zrejmé, že po tom ako v polovici augusta 2021 Taliban prakticky bez boja ovládol celú krajinu, sa bežných ľudí zmocnila panika a v krajine zavládol chaos. V tejto súvislosti poukázal na Aktualizáciu

k Správe o krajine: Aktuálna bezpečnostná situácia v Afganistane mimovládnej organizácie Švajčiarska pomoc utečencom (SFH) z novembra 2022. 25. Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA) v analýze z apríla 2022 k situácii žien po prevzatí moci zo strany Talibanu uvádza, že postavenie žien a dievčat v Afganistane charakterizujú hlboko zakorenené postoje, silné kultúrne presvedčenie a spoločenské štruktúry. Vedenie Talibanu síce vydalo ubezpečenia, že ľudia môžu pokračovať vo svojom každodennom živote a príručka Talibanu načrtla „miernejší prístup“ k zaobchádzaniu s osobami, ktoré nedodržiavali talibanský výklad práva šaría, napríklad pokiaľ ide o pravidlá obliekania sa pre ženy (nosenie búrky, ako „dobrého a úplného hidžábu“ nie je povinné). Dochádza však k tomu, že ženy sú zastavované a obťažované bojovníkmi Talibanu za to, že nie sú vhodne oblečené alebo za to, že opustili svoje domovy bez mužského príbuzného. Z ďalších verejne dostupných informácií aktuálne vyplynulo, že po tom ako hnutie Taliban zrušilo dievčatám školskú dochádzku po šiestom ročníku, ženám zakázal prístup na štátne aj súkromné vysoké školy a obmedzil im prístup k väčšine zamestnaní. 26. Podľa definície utečenca v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, kľúčovým prvkom je opodstatnený strach z prenasledovania. V zmysle Príručky Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca, je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil, čo v prípade žalobkyne splnené nebolo. V Afganistane nikdy nežila, v Iráne, nemala žiadne problémy, so žiadnymi iránskymi štátnymi orgánmi neprišla do styku a o politiku sa nezaujímala. Napriek jej tvrdeniu, že do školy v Iráne mohla ako cudzinka chodiť iba štyri roky, z informácií zabezpečených žalovaným, sa žiadne takéto obmedzenie pre cudzincov nepotvrdilo. Irán je hostiteľom jednej z najväčších populácií utečencov na svete, z ktorých väčšina pochádza z Afganistanu. 27. Podľa nezávislého projektu pre humanitárnu analýzu (ACAPS): Prehľad o Iráne k 20. októbru 2022, všetky deti v Iráne majú prístup k základnému a stredoškolskému vzdelaniu bez ohľadu na postavenie. Iránska vláda pomaly zaviedla politiku na zvýšenie poskytovania a každoročného obnovovania kariet Amayesh (preukazy totožnosti utečencov), ktoré utečencom zabezpečujú určitú slobodu pohybu, dočasné pracovné povolenia a prístup k národným systémom vzdelávania a zdravotnej starostlivosti, ktorú podľa všetkého vlastnila aj žalobkyňa a celá jej rodina. Na karte Amayesh je síce uvedené, že ide o „kartu dočasného pobytu pre cudzincov,“ no v kontexte Iránu sa to prekladá ako štatút utečenca a poskytuje držiteľom karty ochranu poskytovanú utečencom - majú prístup k vzdelávaniu, zdravotným službám, zdravotnému poisteniu a zamestnaniu. Od roku 2015 Irán umožňuje deťom afganských štátnych príslušníkov bez dokladov, prístup k základnému a stredoškolskému vzdelaniu. Uvedené potvrdzuje napríklad dokument UNHCR: Pohľad na Irán z júna 2022. 28. Z dostupných informácií je zrejmé, že keby žalobkyňa chcela, mohla v Iráne v štúdiu pokračovať. Žalovaný analogicky dospel k záveru, že aj keby žila v Afganistane, o ďalšie štúdium by nemala záujem a preto nariadenia Talibanu, ktorými obmedzil dievčatám a ženám prístup ku vyššiemu vzdelaniu, by ju nijako neobmedzovali. Obdobne možno skonštatovať, že nijako by sa jej netýkal ani zákaz vykonávania väčšiny zamestnaní ženami, nakoľko ani v Iráne nepracovala. Taktiež spôsob jej obliekania v Iráne, bol plne v súlade s aktuálne platným kódexom Talibanu, týkajúcim sa zahaľovania žien na verejnosti. Vzhľadom k tomu, ako teda žila v Iráne, ktorý je tiež islamskou krajinou, je vysoko pravdepodobné, že by takým istým spôsobom žila aj v Afganistane. Preto možno vylúčiť, že by jej v prípade neuposlúchnutia alebo porušenia zavedených obmedzení voči ženám v Afganistane, mohol hroziť nejaký trest alebo pokuta. 29. Žalovaný vylúčil aj to, že v prípade návratu žiadateľky do krajiny pôvodu, by jej pobyt v Afganistane mohol byť z azylovo relevantných dôvodov neznesiteľný, a to ani z dôvodu, že sa narodila a dlhodobo žila v Iráne. Podľa aktuálneho usmernenia EUAA ku krajine Afganistan, z januára 2023, v prípade jednotlivcov, ktorí sa narodili v Iráne alebo Pakistane alebo ktorí tam žili dlhý čas, vo všeobecnosti neexistuje súvislosť s dôvodom prenasledovania podľa Dohovoru z roku 1951. Podľa článku spravodajskej agentúry Ariana News z apríla 2022, sa každý deň z Iránu do Afganistanu vracia najmenej 3000 afganských utečencov, z ktorých mnohí sú násilne vrátení. Kábul si však želá dobré vzťahy s Teheránom a chce, aby zatiaľ hostili afganských utečencov. Zástupca hovorcu Islamského emirátu Afganistan (IEA) uviedol, že ak sa Afganci vrátia z Iránu, v spolupráci s ministerstvom pre utečencov im bude pri návrate poskytnuté zázemie. IEA chce, aby bol Irán dobrým hostiteľom, ako v predchádzajúcich rokoch, kým sa v Afganistane situácia neznormalizuje. 30. Žalovaný dospel k záveru, že individuálne okolnosti, ktoré by v prípade návratu do krajiny pôvodu mali žalobkyni dôvodne spôsobovať opodstatnené obavy z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov,

preukázané neboli. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. z 20.06.2019, s ktorým sa následne stotožnil aj NS SR v rozsudku sp. zn. 10Sžak/15-2019 zo dňa 25.09.2019. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobkyne a všetkých relevantných informácií dospel žalovaný v rozhodnutí k záveru, že v jej prípade neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území SR v zmysle ust. § 8 zákona o azyle. 31. Žalovaný ďalej v zmysle ust. § 13a ZoA posudzoval, či žalobkyňa spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. K postaveniu žien v Afganistane skonštatoval, že od 15.08.2021 Taliban vydal niekoľko nariadení a pokynov, ktoré obmedzili slobodu pohybu a prejavu žien a dievčat, prístup k vzdelávaniu, zamestnaniu, zdravotnej starostlivosti a sociálnej ochrane. Taliban neoznámil žiadnu jednotnú politiku, týkajúcu sa prístupu žien k zamestnaniu, a tak práva a pracovné podmienky žien ostávajú neisté. Politika Talibanu negatívne zasiahla najmä slobodné ženy a ženy na čele domácnosti, nakoľko Taliban ženám obmedzil aj možnosť pracovať a zarábať si na živobytie, čo ich privádza do chudoby. Keďže vysoký počet mužov bol zabitý na bojisku alebo pri násilnostiach, ženy, starí ľudia a niekedy aj deti museli prevziať úlohu živiteľov domácnosti. Na základe pokynu Talibanu, ktorým je sloboda pohybu žien obmedzená požiadavkou mužského súhlasu alebo doprovodu, najmä pri dlhších trasách, môže mať za následok aj úmyselné odopretie zdravotnej starostlivosti pre osamotenú ženu. Po prevzatí moci Talibanom, jeho príslušníci údajne zastavovali a obťažovali ženy za to, že opustili svoje domovy bez mužského príbuzného alebo nenosili hidžáb. Bývanie osamote je tiež spojené s nevhodným správaním voči ženám, čo by mohlo potenciálne viesť k obvineniam z morálnych trestných činov. 32. V prípade návratu žalobkyne, ako osamotenej ženy do Afganistanu, kde nemá žiadne zázemie, žiadnu rodinu a najmä blízkeho mužského príbuzného, by bola vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle § 2 písm. f/ bod 2 zákona o azyle. Žalovaný preto rozhodol, že žalobkyni je potrebné na území SR poskytnúť doplnkovú ochranu. V. Právne posúdenie správneho súdu

33. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 34. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta ). Právo na azyl je právom len cudzinca, a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 35. Žalobkyňa žiadala v správnej žalobe napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec žalovanému vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, so vznesením námietky nesprávneho právneho posúdenia a z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 36. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať

dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 37. Podľa ust. , ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 38. Podľa ust. zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v , konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 39. Podľa zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 40. Ustanovenie zákona o azyle, definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobkyne aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine ( ZoA)

41. Za prenasledovanie v zmysle ust. § 8 zákona o azyle je možné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľky o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazovala inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ktorá vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jej tvrdení a dôveryhodnosť jej osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené a je povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry NS SR (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 09.04.2013). 42. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobkyne ani jeden z uvedených predpokladov, zakotvených v ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle, nebol ani potvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať. Podľa rozsudku NS SR, sp. zn. „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných.“ 43. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej

bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR, sp. zn. ). 44. Žalobkyňa požiadala o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že by tu chcela ostať žiť s manželom, ktorému bola na území SR poskytnutá doplnková ochrana. Počas vstupného pohovoru dňa 03.10.2022 a doplňujúceho pohovoru dňa 14.10.2022 uviedla, že jej v auguste 2023 končí platnosť afganského cestovného pasu a má obavy, že nakoľko v Afganistane prevzalo moc hnutie Taliban, vybavenie nového cestového pasu by bolo problematické. Na území SR by tak ostala bez platných dokladov totožnosti, následne by jej kvôli tomu nebolo ani predĺžené povolenie na pobyt na území SR a musela by sa vrátiť do Iránu, čo vzhľadom na skutočnosť, že tu má manžela, odmieta. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedla. 45. Správny súd akcentuje, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, upravené zákonom o azyle. Aj NS SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 25.03.2015 konštatuje: „Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.“ V obdobnom rozsudku sp. zn. zo dňa 23.09.2014 NS SR skonštatoval: „Azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. (...) Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.“ 46. Azyl je teda špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky - teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Za rozhodujúci dôvod žalovaný uviedol obavu žalobkyne z nestabilnej politicko

- bezpečnostnej situácie v Afganistane, ktorá nastala po tom, ako z krajiny odišli spojenecké vojská a k moci sa vrátilo hnutie Taliban. Takáto situácia však sama o sebe nenapĺňa kritéria prenasledovania v zmysle ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle a nezakladá žiaden relevantný dôvod na udelenie azylu. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobkyne a všetkých relevantných informácií dospel žalovaný k záveru, že v jej prípade neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území SR v zmysle ust. § 8 a § 10 zákona o azyle. 47. Za účelom objektívneho posúdenia žiadosti žalobkyne, využil žalovaný informácie z databázy migračného úradu ku krajine pôvodu Afganistan so zameraním na postavenie žien v Afganistane (č. p.: MU-ODZS-2022/ 000099-038 z 15.12.2022, informácie z usmernenia EUAA pre Afganistan k situácii žien po prevzatí moci Talibanom z apríla 2022, ako aj ďalšie verejne dostupné informácie najmä z usmernenia EUAA pre Afganistan z januára 2023). 48. Informácie, ktoré si žalovaný v rámci konania zadovážil, potvrdzujú výpoveď žalobkyne o skutočnosti, že po tom, ako v polovici augusta 2021 Taliban ovládol celú krajinu, sa bežných ľudí zmocnila panika a v krajine zavládol chaos. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa narodila v Iráne, kde bola so svojim životom spokojná, s nikým nemala ani ona, ani nikto z rodiny žiadne problémy. V jej prípade konanie, ktoré by predstavovalo prenasledovanie v krajine pôvodu, kde nikdy nebola, objektívne ani nemohlo byť preukázané. Takémuto konaniu nečelila ani v krajine pobytu, teda v Iráne. Pri preukázaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania je potrebné v konaní skúmať mieru takéhoto strachu, a to v súvislosti s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, v súlade s ust. § 8 zákona o azyle. 49. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, že žalovaný sa nevysporiadal so skutočnosťou, že v prípade návratu do Afganistanu by bola nútená pracovať, jednak z dôvodu, že sama má záujem zarobiť si na svoje živobytie, ale hlavne z dôvodu, že tam nemá žiadnych príbuzných, ktorí by sa dokázali o ňu postarať, čo je však v rozpore s nariadeniami nastolenými Talibanom. Súd podotýka, že žalovaný sa s uvedeným vysporiadal, a na str. 7 napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že politika Talibanu negatívne zasiahla najmä slobodné ženy a ženy na čele domácnosti a tento negatívny zásah podrobne vymedzil. Skonštatoval, že žalobkyňa by bola vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu v zmysle ust. § 2 písm. f/ bod

2 zákona o azyle, ochranu pred ktorým však možno mať zabezpečenú udelením doplnkovej ochrany. S takýmto právnym záverom žalovaného, že uvedené spadá pod pojem vážneho bezprávia a nie pod pojem prenasledovanie, sa stotožnil aj správny súd. 50. Ani s námietkou žalobkyne, že žalovaný nesprávnym vyhodnotením zabezpečených informácii do administratívneho spisu rozhodol, že jej v krajine pôvodu nehrozí prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine sa súd nemožno nestotožnil a prisvedčil žalovanému, ktorý sa s touto skutočnosťou vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal (str. 3 až 6 rozhodnutia). 51. K jej ďalšej námietke, že žalovaný mal posúdiť riziko prenasledovania v prípade návratu do Afganistanu aj vo vzťahu k tomu, že je príslušníčkou náboženskej menšiny šiitov, i keď samotná žalobkyňa na pohovoroch obavu z prenasledovania z dôvodu náboženstva nevyjadrila, súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 23.09.2014: „odporca podľa názoru odvolacieho súdu vykonal vo veci náležité dokazovanie, z ktorého vyplynuli závery o nesplnení podmienok na udelenie azylu. Počas celého konania neuviedol navrhovateľ ani jeden dôvod, na základe ktorého by mu správny orgán mohol poskytnúť azyl v súlade so zákonom o azyle. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.“ Z toho istého dôvodu považoval súd za irelevantné aj tvrdenia žalobkyne, týkajúce sa prenasledovania hazarov, ktorých tvoria šiíti, konkrétne, že aj ona (ako šiítka) by eventuálne bola vystavená prenasledovaniu. 52. V zmysle rozsudku NSS SR sp. zn. zo dňa 21.11.2022: „Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky NSS ČR z 26.02.2008, č.j. - 64, a z 27.03.2008, č.j. - 63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. ), že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), pričom bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. Až v prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany uvedie skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia zákona o azyle, je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa.“ 53. K informáciám týkajúcim sa otca žalobkyne súd uvádza, že tieto žalobkyňa počas celého administratívneho konania vôbec nespomenula, a preto sa aj súdu javia ako tendenčné a vyfabulované pre účely súdneho konania. 54. Z uvedeného rezultuje, že nakoľko žalobkyňa v krajine pôvodu nikdy nežila, nemohla ani čeliť žiadnemu konaniu, ktoré by jej spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ju postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelila žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by jej akákoľvek forma prenasledovania zakotvená v ust. ZoA v prípade eventuálneho návratu do krajiny pôvodu mohla či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov hroziť. Súd podotýka, že hlavným dôvodom jej žiadosti o medzinárodnú ochranu bola snaha o zlegalizovanie pobytu na území SR, na ktoré legálne a bez akýchkoľvek problémov pricestovala za svojim manželom, ktorý má na území SR udelenú doplnkovú ochranu. Prezentované dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu nemožno považovať za relevantné na posúdenie ani v zmysle ust. zákona o azyle, nakoľko nie sú podraditeľné pod pojem prenasledovania ani z jedného z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení. Nijako totiž nekorešpondujú s jej rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým názorom a pod.

55. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 56. Podľa § 13c zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 57. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiadúce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. 58. V tejto časti je odôvodnenie rozhodnutia žalovaného rozanalyzované do najmenšieho detailu, a ďalšie rozvádzanie naplnenia možných dôvodov (uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), by bolo len zopakovaním zistení a nad rámec vykonaného odôvodnenia žalovaného. Možno len odobriť, bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola žalovaným vzatá do úvahy, a práve preto bola žalobkyni poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany. 59. Pre doplnenie správny súd konštatuje, že inštitút azylu a doplnkovej ochrany nie je zhodný, ako ani podmienky, ktoré musí cudzinec splniť na ich udelenie. Zatiaľ čo účelom udelenia azylu je ochrana cudzinca pred jeho prenasledovaním, doplnková ochrana ho má chrániť pred vážnym bezprávím. Prenasledovanie a vážne bezprávie sa od seba líšia svojim obsahovým vymedzením. Ide najmä o rôznu intenzitu ujmy hroziacej cudzincovi v krajine jeho pôvodu, ako aj o rôznu mieru preukázania hroziacej ujmy. Kým v prípade azylu je potrebné preukázať opodstatnenosť obáv žiadateľa z ujmy, tak pri doplnkovej ochrane postačujú vážne dôvody domnievať sa, že v prípade návratu žiadateľa do krajiny pôvodu, existuje reálna hrozba tejto ujmy. Ďalším rozdielom je aj v rozsah základných práv a oprávnených záujmov, ktorý je pri ochrane pred prenasledovaním podstatne širší, ako v prípade ochrany pred vážnym bezprávím. Z uvedených dôvodov nemožno zamieňať podmienky na udelenie doplnkovej ochrany cudzincovi, s podmienkami na udelenie azylu. 60. Možno tak uzavrieť, že vzhľadom k nesplneniu podmienok pre udelenie azylu, uvedených v ust. § 2 a § 8 zákona o azyle, azyl žalovaný dôvodne žalobkyni neudelil. Bola jej však poskytnutá doplnková ochrana, a to vzhľadom k splneniu podmienok pre udelenie doplnkovej ochrany uvedených v ust. § 2 písm. f/ a v ust. § 13a zákona o azyle. 61. Nad rámec uvedeného správny súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný síce správne postupoval, keď posúdil hrozbu prenasledovania žalobkyne a vážneho bezprávia v prípade návratu do krajiny pôvodu, čiže Afganistanu, avšak „návrat“ žalobkyne do Afganistanu by de facto ani neprichádzal do úvahy. Aj v prípade, že by žalobkyni nebola poskytnutá doplnková ochrana na území SR a predĺženie prechodného pobytu žalobkyne by nebolo možné, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa vrátila k svojej rodine do Iránu, kde by mohla opätovne požiadať o kartu Amayesh - „kartu dočasného pobytu pre cudzincov.“ 62. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

63. O trovách žalobkyne súd rozhodol v zmysle ust. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť v preskúmavanej veci, jej náhradu trov konania nepriznal. 64. Záverom súd poznamenáva, že i keď bola žalobkyňa v konaní neúspešná, je zo zákona oslobodená od platenia súdnych poplatkov za toto konanie ( ), a preto ju súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný ( ). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. ( ) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia

rozhodnutia krajského súdu ( ). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia ( ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).