Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoP-260-2013.pdf
PDF · 101.17 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/260/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky: S. G., J.. XX.XX.XXXX, G. Z. H. XX, U. A., zastúpenej JUDr. Klárou Decsiovou, advokátkou, Radničná 4, Nové Zámky, proti odporcovi: O.. V.. Y. G., K.., J.. XX.XX.XXXX, G. Z. H. XX, U. A., o návrhu na určenie vyživovacej povinnosti voči plnoletému dieťaťu, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28.02.2013, č.k. 28P/76/2012-205, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Odporcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa :
- uložil s účinnosťou od 13.4.2012 odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky mesačne sumou XXX euro, a to vždy do vždy do 15.dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky,
- zročné výživné vo výške za obdobie od 13.4.2012 do 28.2.2013 vo výške XXX euro uložil odporcovi uhradiť navrhovateľke do 30.6.2013,
- vo zvyšku návrh zamietol,
- určil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
-
Rozhodnutie právne odôvodnil § 43 ods.2, § 62 ods.1,2,5, § 75 ods.1 Zákona o rodine, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o čiastočnej opodstatnenosti uplatneného návrhu. Súd prvého stupňa mal preukázané, že navrhovateľka študuje na vysokej škole, čím nepochybne dochádza k pretrvávaniu stavu, kedy rodičia sú povinní v zmysle zákona prispievať na výživu svojho dieťaťa, ktoré nie je schopné samo uspokojovať svoje potreby. Konštatoval, ž plnenie vyživovacej povinnosti voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí nepochybne i štúdium. Odporca sa nemôže zbaviť svojej vyživovacej povinnosti poukazovaním na svoju finančnú situáciu a možnosti navrhovateľky. Pri určení výšky výživného zohľadnil príjem odporcu a jeho výdavky berúc do úvahy, že samotný odporca navrhol výživné vo výške XXX euro mesačne. V rozhodnutí ďalej uviedol, že od odporcu nemožno žiadať, aby dosahoval príjem vo výške, ktorou by uspokojil všetky nároky svojich potomkov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča, platí to však aj opačne, že je nevyhnutné prispôsobiť životnej úrovni rodičov aj výdavky detí. Z dokazovania vyplynulo, že odporca je vysokoškolský pedagóg, vedec, nízke odmeny v školstve ako aj v oblasti vedy, sú všeobecne známym javov v našej spoločnosti a bolo by nespravodlivé požadovať od neho vyššie príjmy, napr. brigádnou činnosťou popri jeho pedagogickej a vedeckej činnosti. Súd prvého stupňa sa nestotožnil so zjednodušujúcim postojom právneho zástupcu navrhovateľky nebrať do úvahy splátky hypotekárneho úveru hradeného odporcom s tým, že záhrady, ktoré odporca s manželkou vlastnia je potrebné predať, resp. je potrebné predĺžiť splatnosť úveru. Ku kúpe nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva rodičov navrhovateľky pristúpili obidvaja rodičia, obidvaja sa zaviazali k úveru, pričom tento úver spláca len odporca, túto skutočnosť nespochybnila ani svedkyňa (manželka odporcu). Odporca bez súčinnosti manželky nemôže urobiť žiadny krok, ani záhrady predať ani dosiahnuť zmenu podmienok poskytnutia úveru t.j. predĺženie splatnosti. Jedine čo by mohol urobiť je prestať uhrádzať úverové splátky, čo by prinieslo pre rodinu maximálne negatívny efekt ( nakoľko by to zrejme znamenalo uplatnenie záložného práva na rodinný dom v U. A.).
Súd prvého stupňa v rozhodnutí nespochybnil istý príjem odporcu zo služobných ciest do U., avšak bral v úvahu jeho nevyhnutné výdavky na živobytie ( minimálne stravu a náklady na bývanie) a plnenie vyživovacej povinnosti k ďalším deťom. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa bral do úvahy aj správanie navrhovateľky, ktorá ako dcéra je povinná ctiť a rešpektovať si svojich rodičov, čo zrejme jej správanie nespĺňa ( samotná navrhovateľka v konaní uviedla, že má s otcom zlý vzťah). V rozhodnutí ďalej zohľadnil aj skutočnosť, že rozhodnutie študovať v zahraničí navrhovateľka nekonzultovala s odporcom ( v tom zmysle, či je v jeho finančných možnostiach na tento pobyt prispievať) a naviac zvýšené výdavky v zahraničí sú kompenzované z prideleného grantu. Vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke má aj jej matka a pokiaľ si ju bude plniť v takej výške ako odporca ( pokiaľ nie, môže sa navrhovateľka domáhať plnenia tejto povinnosti na súde), budú základné potreby navrhovateľky zabezpečené pri zohľadnení prídavku na dieťa a jej príjmov z brigádnej činnosti.
Pokiaľ ide o nevykonanie dôkazov ( vyžiadanie si od zamestnávateľa odporcu potvrdenie o výške cestovných náhrad minimálne od r. 2009, vykonanie dopytu na Sociálnu poisťovňu za účelom či navrhovateľka bola, resp. je evidovaná ako zamestnanec a s akým vymeriavacím základom, vykonanie dopytu na Fakultu sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, či navrhovateľka bolo poskytnuté štipendium a ak áno, v akej výšky a kým jej bolo poskytnuté a zdokladovanie výdavkov navrhovateľky) tieto súd prvého stupňa považoval za nadbytočne. Odporca nepopieral, že sú mu vyplácané cestovné náhrady, tieto sú ale primárne určené na stravu a ubytovanie počas služobnej cesty. Na skutočnosti, že odporca dokáže pri extrémnom šetrení časť ( možno aj väčšiu časť) týchto finančných prostriedkov uložiť, ešte nemožno založiť jeho možnosti a takto ušetrené finančné prostriedky považovať za jeho pravidelný príjem. Odporca má právo sa riadne stravovať počas služobnej cesty. Dôkaz zistenia príjmov navrhovateľky nevykonal poukazujúc na to, že väčšinu rozhodujúceho obdobia trávila navrhovateľka v zahraničí, takže sotva mohla mať príjmy z doučovania na území Slovenska. Rovnako súd nepovažuje za rozhodujúce preukázanie výdavkov navrhovateľky v Španielsku, nakoľko navrhovateľka by mala výdavky aj keby študovala na Slovensku, naviac značná časť týchto výdavkov je hradená z poskytnutého grantu.
Zročné výživné súd prvého stupňa vyčíslil ako rozdiel medzi výživným určeným v tomto rozhodnutí a výživným určeným v tomto rozhodnutí za obdobie od 13.4.2012 do 28.2.2013 (10 mesiacov + alikvótna časť za mesiaca apríl t.j. 18 dní = X.XXX,- eur ( 10xXXX,-eur =XXXX,- eur+ alikvótna časť XX,- eur). Voči dlžnému výživnému súd prvého stupňa započítal plnenia odporcu vo výške XXX euro a ustálil výšku zročného výživného na sumu XXX euro. Čiastku XXX euro uhradenú v januári nezapočítal, nakoľko ju navrhovateľka nedostala. Zročné výživné uložil odporcovi povinnosť zaplatiť do 30.6.2013 ( § 160 ods. 1, 2 O.s.p. ) berúc do úvahy príjem odporcu, jeho výdavky, pravidelné mesačné splátky úverov a ďalšie vyživovacie povinnosti.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p..
Proti zamietajúcemu výroku a výroku o zročnom výživnom podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka žiadajúc, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil a jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, alternatívne aby ho podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške výživného nebral do úvahy tvrdenia a skutočnosti ňou uvádzané v priebehu konania a vychádzal len z tvrdení odporcu. Uviedla, že odporca má vyššie príjmy ako deklaruje a voči svojej rodine sa správa nezodpovedne. Jej matka hypotéku na nehnuteľnosť nechcela a súhlasila s ňou až po dlhom nátlaku. Odporca nielen na jej výživu, ale i na výživu jej matky a troch detí od januára 2011 ničím neprispieval. O finančných otázkach nikdy jej rodičia nerozhodovali spoločne, odporca svoje príjmy vždy zatajoval a v týchto otázkach konal svojvoľne ( napr. spôsob vybratia finančných prostriedkov zo stavebného sporenia ). Navrhovateľka poukázala na to, že odporca má dostatok finančných prostriedkov, pravidelne chodieva na služobné cesty do Švajčiarska , kde dostáva cestovné náhrady, má možnosť si založiť účet v zahraničí a peniaze obdržané titulom cestovných náhrad naň ukladať. Ak odporca minul všetky cestovné náhrady na svoje účely mala za to, že jeho pomery sú nadpriemerné a na jeho životnej úrovni má právo sa podieľať i ona. Odporca má prostriedky na štúdium všetkých svojich detí , avšak jeho priority sú iné. Pokiaľ ide o v rozhodnutí súdu citované ust. § 43 ods.2 Zákona o rodine poukázala na správanie sa odporcu jednak k jej matke a i k ostatným súrodencom a uviedla, že zo strany otca nikdy nezažila žiadnu podporu, len neustále osočovanie, trestanie, psychické týranie a kontrolu. Z predloženej mailovej komunikácie s odporcom vyplýva, že odporca si ju neváži a nerešpektuje a v súvislosti s jej vzdelávaním v zahraničí si ju nebol ochotný ani vypočuť.
Pokiaľ ide o výšku určeného výživného túto považovala za nedostatočnú poukazujúc na to, že výživné od odporcu spolu s rodinnými prídavkami nedosahuje ani sumu životného minima pre dospelú osobu. Za nespravodlivé mala i prihliadanie na možný príjem z brigádnej činnosti, keďže sa jedná o neistý príjem, ktorý ani nemusí dosiahnuť. K druhému semestru jej nebol naviac priradený žiaden grant a všetky jej výdavky zabezpečuje matka. Pokiaľ ide o sumu XXX euro započítanú voči dlžnému výživnému, s týmto započítaním nikdy nesúhlasila. Jej matka z účtu odporcu v máji 2012 ( kedy jej odporca umožnil disponovať s týmto účtom ) použila len sumu X.XXX euro, a to výhradne na potreby detí.
Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na zvýšenie vyživovacej povinnosti odporcu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).
Podľa ust. § 62 ods.1,2,3,4,5 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení ( ďalej „ Zákon o rodine“) plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa ust. § 75 ods.1 cit. zákona pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Predmetom konania je návrh navrhovateľky na uloženie povinnosti odporcovi prispievať s účinnosťou od 13.4.2012 ( od podania návrhu ) na jej výživu sumou XXX euro mesačne. Predmetom odvolacieho konania je výrok, v ktorom bol nad určený prísudok ( výživné vo výške XXX euro mesačne ) zamietnutý návrh navrhovateľky na uloženie povinnosti odporcovi s účinnosťou od 13.4.2012 prispievať na výživu navrhovateľky výživným v sume XXX euro mesačne a výrok o výške a podmienkach splatnosti zročného výživného za obdobie od 13.4.2012 do 28.2.2013 v sume XXX eur.
V nadväznosti na citované zákonné ustanovenia odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu odkázaného na neho výživou, je zistenie ich skutočných príjmov ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa; rozsah ktorých je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy maloletého dieťaťa a vychádza zároveň aj z reálnych možností a schopností rodičov dieťaťa plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Rozsah odôvodnených potrieb osoby odkázanej na výživné, je súčasne závislý od reálnych schopností a možností osôb povinných poskytovať výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod..
V prejednávanej veci súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu na určenie výšky vyživovacej povinnosti odporcu a správne z výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že plnoletá navrhovateľka s prihliadnutím na absolvovanie vzdelávania je i naďalej osobou výživou odkázanou na oboch svojich rodičov ( § 62 ods.1 Zákona o rodine ).Pokiaľ ide o výšku súdom prvého stupňa určenej výšky výživného, ktorú napadla odvolaním navrhovateľka, aj podľa názoru odvolacieho súdu táto zodpovedá kritériám rozhodným pre určovanie výživného na dieťa uvedených v ust. § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 Zák. o rodine, t.j. je primeraná ako odôvodneným potrebám plnoletého dieťaťa súvisiacim s absolvovaním vzdelávania súvisiaceho s prípravou na budúce povolanie ( je študentkou Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave s tým, že od septembra 2012 začala v rámci vzdelávania študovať v Š. ), tak aj v konaní zisteným majetkovým pomerom na strane odporcu.
V nadväznosti na námietky navrhovateľky týkajúce sa súčasných finančných pomerov odporcu uvádzaných jednak v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a i v odvolaní je treba konštatovať, že medzi zákonné povinnosti rodiča nepochybne patrí i jeho povinnosť zabezpečovať výchovu dieťaťa v najširšom zmysle slova, t.j. zabezpečovať výživu dieťaťa, ale aj uspokojovať jeho ostatné hmotné potreby ( šaty, obuv) a kultúrne potreby ( prostriedky na rozširovanie a prehlbovanie vzdelania a na rozvoj záujmov a záľub dieťaťa). Je povinnosťou rodiča, aby vyvinul v maximálnej miere úsilie smerujúce k tomu, aby dokázal plniť vyživovaciu povinnosť k deťom, ktoré sú na neho odkázané výživou. V prejednávanom prípade, kedy je z vykonaného dokazovania
zrejmé, že odporca ako vysokoškolský pedagóg dosahuje príjem z pracovného pomeru vo výške X.XXX euro mesačne netto, z ktorého uhrádza splátky hypotekárneho úveru použitého na zaobstaranie a stavbu nehnuteľnosti i naďalej patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov ( s matkou navrhovateľky, s ktorou doposiaľ nie sú rozvedení ) a má ďalšie dve vyživovacie povinnosti k dcéram Monike a Kataríne, nie je schopný k rukám navrhovateľky titulom výživného uhrádzať výživné vo výške vyššej, než určenej súdom prvého stupňa v tomto rozhodnutí . Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa spoločného hospodárenia rodičov navrhovateľky, na tieto nie je možné prihliadať, keďže tieto nie sú podstatné pre posúdenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre posúdenie návrhu na určenie vyživovacej povinnosti odporcu . Nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľky o tom, že výška určeného výživného spoločne s dávkou rodinného prídavku nedosahuje ani výšku životného minima pre plnoletú osobu z dôvodu, že povinnosť spolupodieľať sa na uspokojovaní potrieb dieťaťa odkázaného výživou majú obaja rodičia čo znamená, že vyživovaciu povinnosť má voči navrhovateľke i jej matka.
Podstatnou právnou otázkou majúcou význam pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako i rozhodovanie odvolacieho súdu bolo posúdenie, či je z odporcovi zamestnávateľom vyplácaných cestovných náhrad ( prináležiacich mu podľa osobitného zákona pri absolvovaní pracovnej cesty ) možno vyvodzovať čistý príjem povinného rodiča za účelom určenia jeho vyživovacej povinnosti. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa o tom, že príjmy z cestovných náhrad nie je možné v čistom príjme odporcu zohľadňovať poukazujúc pritom na osobitný účel takto vyplácaných dávok zamestnávateľom ( určených na zabezpečenie potrieb zamestnanca vyslaného na pracovnú cestu ), ako i na to, že za mzdu nie je možné považovať peňažné plnenie ( alebo plnenie peňažnej hodnoty ) vrátane cestovných náhrad poskytovaných zamestnávateľom zamestnancovi podľa osobitného zákona ( § 118 ods.2 Zákonníka práce ).
Vo vzťahu k námietkam odvolateľky o tom, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal výlučne z tvrdení odporcu ( obsahovo posúdené ako námietky o nesprávnych skutkových záverov prvostupňového súdu ) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, na vec aplikoval správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil. Okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvého stupňa.
Za neodôvodnené mal i námietky navrhovateľky týkajúce sa odpočítania sumy XXX euro z výšky súdom prvého stupňa správne určeného zročného výživného za obdobie od 13.4.2012 do 28.2.2013 ( v celkovej výške X.XXX euro ) poukazujúc na to, že z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že uvedenú sumu odporca poukázal matke navrhovateľky za účelom pokrytia nákladov navrhovateľky v júni 2012 , ktorá ich následne poukázala na účet navrhovateľky ( výsluchy svedkyne V.. V. G. vykonané súdom prvého stupňa).
S poukazom na uvedené, stotožniac sa i s rozhodnutím súdu o trovách konania ( § 142 ods.2 O.s.p. ), odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1, § 224 ods.1 v spojení s ust. § 151 ods.1 O.s.p., keďže v odvolacom konaní si plne úspešný odporca právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a trovy odvolacieho konania mu z obsahu spisu ani nevyplývajú.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.