Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4Co-825-2013.pdf
PDF · 84.63 KB
Case nature
Subarea
4Co/825/2013
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky O. L., bytom X., Y. XXXX/X proti odporcovi J. L., bytom Y., P. XXX/XX, o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 01.júla 2013, č. k. 17C/26/2013-47 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že odporca je p o v i n n ý platiť navrhovateľke príspevok na výživu rozvedenej manželky vo výške 70 eur mesačne počnúc dňom 13.05.2013, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred.
Vo zvyšujúcej časti návrh z a m i e t a .
Zročný príspevok na výživu za obdobie od 13.05.2013 do 30.11.2013 u r č u j e vo výške 461,94 eur a p o v o ľ u j e ho odporcovi splácať v mesačných splátkach po 40 eur, počnúc mesiacom nasledujúcom po právoplatnosti tohto uznesenia spolu s bežným výživným s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Prievidza súdny poplatok vo výške 50 eur do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala proti odporcovi určenia výživného na rozvedenú manželku vo výške 400 eur. V odôvodnení uviedol, že manželstvo účastníkov uzavreté dňa 17.03.2007 bolo rozvedené dňom 07.12.2012, a to na návrh navrhovateľky zo dňa 08.10.2012, a to pre nezhody účastníkov konania v manželskom živote spôsobené tým, že odporca sa venoval viac práci ako manželskému životu, a to aj napriek tomu, že navrhovateľka sa po uzavretí manželstva presťahovala z V. do X., pričom v V. predala svoj byt, za čo kúpila dva byty v X., a okrem toho zanechala svoju prácu. Navrhovateľka je poberateľkou čiastočného invalidného dôchodku vo výške 240,30 eur mesačne, a to z dôvodu, že má protézu na pravej ruke, pričom jej pracovná schopnosť je znížená o 60 % aj pre iné ochorenia. Navrhovateľka po presťahovaní do X. podnikala v prevádzke predajne potravín. Toto podnikanie pre zhoršenie zdravotného stavu a nerentabilnosť zanechala. V súčasnosti je evidovaná ako nezamestnaná, snaží sa o to, aby si našla prácu v V.. Odporca podniká vo výrobe nábytku, pričom dlhodobo vykazuje v podnikaní na daňové účely stratu, a to napriek tomu, že v skutočnosti dosahuje z podnikania po odpočítaní nákladov príjem vo výške od 500 do 600 eur mesačne. Odporca nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, býva striedavo v byte svojich rodičov, ktorým prispieva na náklady spojené s užívaním bytu a v dome svojho syna, ktorému prispieva na splácanie
jeho hypotéky. Navrhovateľka a odporca dňa 05.10.2012, teda ešte pred podaním návrhu navrhovateľky na rozvod manželstva podpísala dohodu, podľa ktorej sa odporca zaviazal prispievať navrhovateľke čiastkou 400 eur mesačne. Z § 72 ods. 1 Zákona o rodine je zrejmé, že predpokladom vzniku nároku na príspevok rozvedeného manžela je existencia vzťahu medzi mužom a ženou, ktorých spájalo manželstvo a toto manželstvo zaniklo právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým bolo manželstvo rozvedené. Tento predpoklad vzniku nároku bol preukázaný. Ďalším predpokladom vzniku nároku na príspevok rozvedeného manžela je neschopnosť rozvedeného manžela živiť sa sám. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľka je v produktívnom veku a je schopná sa sama živiť. Skutočnosť, že nemá prácu, preto nie je spôsobená jej neschopnosťou živiť sa sama, ale skôr objektívnymi možnosťami pracovného trhu. Tieto skutočnosti však nemožno stotožňovať so schopnosťou samostatne sa živiť. Citované spojenie „nie je schopná sa sama živiť“, môže byť naplnené len takými skutočnosťami, ktoré sú dané osobnými vlastnosťami rozvedeného manžela alebo jeho najbližšieho okolia, napríklad nepriaznivým zdravotným stavom znemožňujúcim výkon práce, starostlivosťou o deti, ktoré vyžadujú sústavnú osobnú starostlivosť pri nemožnosti ich zverenia do starostlivosti inej osoby a podobne. Navrhovateľka je schopná sa sama živiť. Preto jej príspevok na výživu rozvedeného manžela nemožno priznať. Dôvodom na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela nemôže byť ani to, že navrhovateľka je čiastočne invalidná, keďže jej znížená pracovná schopnosť je odškodnená čiastočným invalidných dôchodkom. Priznanie nároku na príspevok rozvedeného manžela nezakladá ani dohoda uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom, podľa ktorej sa odporca ešte za trvania manželstva zaviazal prispievať navrhovateľke čiastkou 400,- eur mesačne, keďže z obsahu dohody účastníkov nie je zrejmé, že by išlo o dohodu o určení rozsahu príspevku na výživu rozvedeného manžela. Dôvodom pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela nie sú ani skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že presťahovaním navrhovateľky po uzavretí manželstva bolo spojené následné zníženie hodnoty jej nehnuteľného majetku oproti času, v ktorom navrhovateľka v súvislosti so svojím odsťahovaním predala svoj byt vo väčšom meste, a to ani pritom, že v menšom meste sa znížili možnosti navrhovateľky zamestnať sa. Príspevok na výživu rozvedeného manžela nemožno chápať ako odškodnenie za nesprávne rozhodnutie uzavrieť s niekým manželstvo alebo žiť s ním v určitom mieste. Preto súd návrh navrhovateľky zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka. Namietala, že sudcom nebola akceptovaná písomná dohoda, ktorá bola uzavretá dobrovoľne medzi ňou a odporcom. Odporca jej na základe tejto dohody aj poukázal v mesiaci november 2012 sumu 200 eur, v mesiaci december 2012 sumu 400 eur a v mesiacoch január a február 2013 sumu po 200 eur. Odporca sa zviazal prispievať a jej výživu aj po rozvode, i keď to v tejto dohode uvedené nie je. Odporca však prestal prispievať na jej výživu bez udania dôvodu. Namietala, že súd sa dostatočne neoboznámil s jej zdravotným stavom, nakoľko v rozsudku uviedol, že má protézu na pravej ruke, ale skutočnosť je taká, že má protézu na ľavej ruke. Nakoľko vzhľadom na jej zdravotný stav sú jej možnosti zamestnať sa vo veľkej miere obmedzené, o čom prikladá odborný posudok o jej invalidite. Neurológom jej bola doporučená ďalšie operácia pre zhoršenie zdravotného stavu a tiež doporučené obmedziť zaťažovanie pravej hornej končatiny, čo značne ovplyvňuje jej možnosť zamestnať sa. Postup súdu považovala za nesprávny aj v tom, že súd zistil podľa doložených dokladov od odporcu, že odporca podniká vo výrobe nábytku, a že dlhodobo vykazuje v podnikaní na daňové účely stratu, a to napriek tomu, že v skutočnosti dosahuje z podnikania po odpočítaní nákladov príjem vo výške cca 600 eur mesačne. Toto potvrdil odporca aj na pojednávaní. Postup sudcu považovala za necitlivý, keď poukazoval, že je čiastočne invalidná, a že je už štátom odškodnená čiastočným invalidným dôchodkom vo výške 240 eur a nevyvinul ani snahu o novom návrhu o možno inej výške sumy príspevku na výživu rozvedeného manžela, a tým nadobudla pocit zaujatosti voči jej osobne a neobjektívneho posúdenia jej návrhu. Žiadala odvolací súd znovu prehodnotiť jej návrh o príspevok na výživu rozvedenej manželky a výšku príspevku ponechala na rozhodnutie súdu.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka bola zdravotne telesne postihnutá pred manželstvom a pracovala aj s týmto zdravotným stavom. Preto nevidel dôvod, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zrušené.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné.
Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že u navrhovateľky nie sú splnené predpoklady v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 Zákona o rodine na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela, nakoľko navrhovateľka je v produktívnom veku a je schopná sa sama živiť. Skutočnosť, že nemá prácu, nie je spôsobená jej neschopnosťou živiť sa sama, ale skôr objektívnymi možnosťami pracovného trhu a dôvodom na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela nemôže byť ani to, že navrhovateľka je čiastočne invalidná, keďže jej znížená pracovná schopnosť je odškodnená čiastočným invalidných dôchodkom. Priznanie nároku na príspevok rozvedeného manžela nezakladá ani dohoda uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom, podľa ktorej sa odporca ešte za trvania manželstva zaviazal prispievať navrhovateľke čiastkou 400 eur mesačne, keďže z obsahu dohody účastníkov nie je zrejmé, že by išlo o dohodu o určení rozsahu príspevku na výživu rozvedeného manžela.
Odvolací súd sa s týmto právnym záverom súdu prvého stupňa nestotožňuje.
Podľa § 72 ods. 1, 2 Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Zo znenia § 72 Zákona o rodine treba vyvodiť hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela. Týmito podmienkami sú: manželstvo musí byť právoplatne rozvedené, jeden z rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť, schopnosti, možnosti a majetkové pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok priznať, bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní príspevku a musí byť súlad s dobrými mravmi.
Podľa názoru odvolacieho súdu všetky tieto hmotnoprávne podmienky sú v danej veci splnené.
Z obsahu spisu vyplýva, že manželstvo účastníkov bol právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 30.10.2012, č k. 4P/126/2012-8 dňom 07.12.2012. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že účastníci sa na pojednávaní, kde bol vyhlásený rozsudok odvolania vzdali, preto súd uviedol v odôvodnení iba predmet konania a ustanovenia zákona v zmysle § 157 ods. 3 O.s.p. Navrhovateľka je invalidná dôchodkyňa, poberá len invalidný dôchodok od 17.01.2012 vo výške 240,30 eur mesačne. Iný príjem nemá, je evidovaná ako nezamestnaná. Z odborného posudku o invalidite predloženého navrhovateľkou vyplýva, že navrhovateľka je od narodenia postihnutá popôrodnou amputáciou ľavého predlaktia a vzhľadom k nadmernému zaťažovaniu dominantnej pravej končatiny došlo k rozvoju karpálneho tunela, pre ktorý bola operovaná. Naďalej však pretrváva reziduum v zmysle užínového syndrómu II. stupňa a je posudzovaná za invalidnú s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 60% od 17.01.2012. Tieto obmedzené schopnosti jej umožňujú vykonávať prácu len v prostredí bez nutnosti dobrej úchopovej schopnosti hornej končatiny. Odporca podniká so spoločníkom v združení pri výrobe nábytku, a jeho čistý mesačný príjem predstavuje 500 - 600 eur mesačne. Napokon v danom prípade bolo preukázané aj to, že účastníci sa nevedia dohodnúť na platení tohto príspevku. Navrhovateľka odporcu požiadala o tento príspevok, tento však nesúhlasil, i keď jej aj po právoplatnosti rozvodu poslal v mesiaci január a február 2013 výživné po 200 eur mesačne podľa tvrdenia navrhovateľky.
Skutočnosť, že navrhovateľka poberá invalidný dôchodok, sama osebe nestačí, že je schopná sama sa živiť, ak z tohto dôchodku nie je schopná uhradiť si popri nevyhnutných nákladoch na stravovanie aj ďalšie nevyhnutné životné potreby. Preto nie je namieste ani taký výklad § 72 ods. 1, podľa ktorého by navrhovateľka nemala mať zabezpečenú primeranú výživu z prostriedkov odporcu, ktorý na to prostriedky má, ale že sa jej primeraná výživa má dopĺňať zo spoločenských prostriedkov. Takýto výklad by bol v rozpore s dobrými mravmi, ktoré sú základným kritériom pre posudzovanie všetkých
nákladov na výživné /okrem výživného na maloleté deti/. Vzhľadom na invaliditu odporkyne spojenú s obmedzenými pracovnými schopnosťami, a keď aj na trhu práce, odporkyňa nemá príležitosť si zaobstarať primerané zamestnanie, teba považovať návrh navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky za dôvodný.
Z ustanovenia § 72 ods. 1 Zákona o rodine ďalej vyplýva, že výška príspevku má zodpovedať primeranej výžive, t. j. má predstavovať nielen nevyhnutné náklady na stravovanie, ale aj náklady na uspokojovanie ďalších nevyhnutných životných potrieb odôvodnených ich vekom, zdravotným stavom, spôsobom života a pod.. Výška tohto príspevku sa však určuje v nižšej sumu oproti výške výživného manžela podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré sa určuje v takom rozsahu, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásad rovnaká.
Vzhľadom na zárobkové možnosti odporcu odvolací súd považuje za primeraný príspevok na výživu navrhovateľky vo výške 70 eur mesačne počnúc dňom podania návrhu na súd t. j. od 13.05.2013. Za obdobie od 13.05.2013 do 30.11.2013 vznikol tak odporcovi dlh voči navrhovateľke vo výške 461,94 eur /za mesiace jún - november 2013, t. j. 70 x 6 a za 18 dní mesiaca mája 2013 , t.j. 70:30=2,33x 18/.
Odvolací súd z týchto dôvodov zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Podľa § 211 ods. 3 a § 160 ods. 1 O.s.p. odvolací súd zároveň povolil odporcovi vzhľadom na jeho zárobkové pomery, zročný dlh vo výške 461,94 eur splácať v mesačných splátkach po 40 eur počnú právoplatnosťou tohto rozsudku spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov v konaní.
Napokon odvolací súd rozhodol aj o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok z návrhu podľa výsledku konania - § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, nakoľko navrhovateľa je od poplatku oslobodená podľa § 4 ods. 2 písm. e/ cit. zákona. Základom poplatku je podľa § 7 ods. 5 cit. zákona trojnásobok ceny ročného plnenia, t. j. 2520 eur /70 eur x 12 mesiacov x 3/ a výška poplatku je 2% z tejto sumy, t. j. 50 eur podľa položky 8 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e je prípustné.