Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_4T-1-2023.pdf
PDF · 162.09 KB
Case nature
Area
Subarea
4T/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Jurajom Fujerikom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 01.06.2023 v Prešove takto
rozhodol:
Obžalovaný
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., trv. bytom D., E. B. A. F. XXXX/XX, adr. na doručovanie C., E. G. F. XX,
u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e
v presne nezistenom čase v období od 22. 03. 2019 do 24. 04. 2019 v Prešove, na Ul. H., z bytu svojich starých rodičov D. a B. C., bez použitia násilia odcudzil zo skrine v obývacej izbe tam voľne položené peniaze vo výške 7.300,- Eur,
t e d a
- prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil väčšiu škodu a čin spáchal na chránenej osobe
- blízkej osobe,
č í m s p á c h a l
zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Z a t o s a o d s u d z u j e
Podľa § 212 ods. 3 Trestného zákona za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne o d k l a d á a zároveň u k l a d á probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému ustanovuje skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.
Podľa § 51 ods. 4 písm. e) Trestného zákona súd zároveň u k l a d á obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze zaplatiť v skúšobnej dobe poškodenému B. C., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom B., H. X škodu vo výške 5800,- €.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému B. C., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom B., H. X škodu vo výške 5800,- €.
odôvodnenie:
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov podala na Okresný súd Prešov dňa 09.01.2023 obžalobu pod sp. zn. 3 Pv 656/21/7707 – 59 na obžalovaného A. B. C., pre skutok, ktorého sa mal tento obžalovaný dopustiť tak, ako je tento skutok uvedený v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku a ktorý prokurátorka v podanej obžalobe právne kvalifikovala ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. f) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona.
Obžalovaný A. B. C. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.03.2023 po poučení o možnosti urobiť niektoré z vyhlásení uvedených v ustanovení § 257 ods. 1 Trestného poriadku vyhlásil, že je nevinný zo spáchania skutku, ktorý sa mu v obžalobe prokurátorky kladie za vinu /vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku/. Preto súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedka – poškodeného, svedkov, prečítaním zápisnice o výpovedi svedkyne
- poškodenej z prípravného konania, listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav:
Obžalovaný vo svojej výpovedi vyjadril ľútosť nad tým, kam táto vec dospela a v akej situácii sa nachádzajú jeho vzťahy so starými rodičmi. Uvedené obvinenie znáša veľmi zle, čo ho stojí zdravie a z tohto dôvodu sa aj psychicky zosypal a musel vyhľadať odbornú pomoc. V tejto veci je nevinný, pretože v čase, keď jeho babke zmizli peniaze, tak sa nachádzal v Schrobenhausene v Nemecku so svojimi rodičmi, kde trávili Veľkú noc. O tom, že babke zmizli peniaze sa dozvedel z telefonátu s babkou D. C., kedy v tom čase sedeli s matkou v aute pred OC Kaufland, kde mu babka v telefóne s plačom oznámila, že jej zmizli nejaké peniaze. Na jeho otázku, aké peniaze, neodpovedala konkrétne. On jej povedal, nech volá políciu, lebo jej nevie pomôcť, pretože je ďaleko. Ako zdôraznil, nemal by takýto prístup, ak by tie peniaze vzal on. O pár minút neskôr jeho mama telefonovala s babkou, kde jej babka oznámila, že je všetko v poriadku a peniaze sa našli. Ďalej túto vec nejako neriešili. Dokonca jeho babka ani dedo túto vec neoznámili ani jeho otcovi – ich synovi, on sa to dozvedel až po príchode z práce domov od neho a od jeho mamy. Babka v telefóne podľa obžalovaného uviedla, že sa rozprávala so I. I., ktorá je jej dcérou a že peniaze sa našli a je to všetko vyriešené. Za tie roky ho nikto nekonfrontoval s tým, že by on mal tým zlodejom. Ich vzťahy v rodine sa nezhoršili pre krádež peňazí ale z dôvodu, že jeho starý otec sa ho snažil tlačiť do rodinných sporov, ktoré mal riešiť. Zároveň ho babka s dedkom prosili o finančnú pomoc, kde obžalovaný uviedol, že babke požičal okolo 3.000,- Eur na kuchynskú linku a na bezpečnostné dvere, pričom boli aj na nákupoch v Poľsku, kde si jeho babka kupovala za jeho peniaze oblečenie, ktoré si kupoval aj jeho dedo. Robil to nezištne z toho dôvodu, že ho o to poprosil jeho otec lebo babka s dedkom stále hovorili, že im to nevychádza z dôchodku. Nemyslí si, že bol zlý vnuk, keďže pomohol babke v jej najťažších chvíľach, keď jej diagnostikovali rakovinu, vybavil jej opateru a lekárov, o čom ale nikto nehovorí, keď sa to už nehodí. Tie vzťahy sa zhoršovali postupne a on si potom povedal, že už stačilo a tie vzťahy ukončil, pričom sám má vážne zdravotné problémy a necítil podporu zo strany starého otca a preto sa od neho pokúsil odrezať. Preto si aj zablokoval telefónne číslo na starých rodičov. V období v roku 2019 nemal vedomosť o tom, že by sa v byte jeho starých rodičov mala nachádzať nejaká finančná hotovosť a so starými rodičmi sa o peniazoch rozprával len súvislosti s jeho finančnou pomocou starým rodičom. Presnú sumu, ktorá mala starej mame zmiznúť, sa obžalovaný dozvedel až z uznesenia o vznesení obvinenia alebo z výsluchu pred vyšetrovateľom, pričom stará mama túto sumu v telefonáte neuviedla. Starí rodičia ho nikdy neobvinili z toho, že by im ukradol peniaze a o niečom takom, že to myslia vážne, sa dozvedel od vyšetrovateľa. Chvíľu predtým mu oznámil otec, že dedo sa mu vyhrážal, že ho dá zavrieť cez pána J.. On vtedy otcovi na to povedal, že to pokladá za hlúposť. V čase, kedy sa so starými rodičmi ešte rozprával a asi to bolo vtedy, keď boli na nákupoch v Poľsku, sa so starými rodičmi bavil o tom, že nemá čas chodiť kedy sa jeho starým rodičom zacnie do Prešova, lebo bol naozaj pracovne vyťažený. Keďže nemali bankový účet, chcel im dať prístupové právo k svojmu bankovému účtu ale to sa nestalo, lebo bol dosť pracovne zaneprázdnený. Jeho dedo ho predbehol a prišiel za ním do Košíc na magistrát mesta, kde pracuje, s tým, že babka na deda kričí, bije ho a že mu má pomôcť ako sľúbil, pretože má stále nedostatok peňazí. Pri rozhovore s ním sa dozvedel, že peniaze, ktoré im dal na kuchynskú linku a bezpečnostné dvere dali svojej dcére I. I.. Vtedy spozornel a jednoducho povedal, že si musí naozaj dobre premyslieť, či takto ďalej budú pokračovať. V čase spáchania skutku pôsobil ako poradca primátora hlavného mesta do volieb, ale po zmene vedenia mesta po voľbách, rozviazal pracovný pomer a prijal pracovnú ponuku z Košického samosprávneho kraja, aby sa stal šéfom referátu
marketingu a komunikácie. Následne prešiel výberovým konaním ale potom o nejaké tri alebo štyri mesiace pracovný pomer ukončil po krátkej dobe nejakých ďalších 2 mesiacoch nastúpil na pozíciu, kde pôsobí doteraz a to ako asistent riaditeľa Magistrátu mesta Košice. Obžalovaný zdôraznil, že za každú funkciu, ktorú skončil, mu bolo vyplatené odstupné, pričom nemá tabuľkový ale dohodnutý plat a za toto obdobie bol jeho príjem okolo 2.000,- Eur mesačne v čistom. O tom, že jeho starý rodičia podporovali I. I. sa dozvedel ešte ako žiak na škole a súviselo to s úmrtím jej manžela. Z telefonátu jeho babky vie len toľko, že peniaze sa našli za prítomnosti I. I., kedy poukázal na rozpor vo výpovedi jeho babky, kedy raz babka tvrdila, že v tom čase I. I. bola na Slovensku a raz tvrdila, že v tom čase na Slovensku nebola. V rozhodnom období alebo pred rozhodným obdobím nenavštevoval starých rodičov pravidelne ale len sporadicky. Naposledy u babky prespával počas vysokej školy, t. j. v školskom roku 2016/2017. Chodieval tam vtedy, keď ho babka poprosila, že potrebuje odviezť k lekárovi, vybaviť lekára a vtedy prišiel a posedel v kuchyni bytu tak, ako vždy všetci sedávajú v kuchyni a odišiel. Potvrdil, že kľúče od bytu mal, pričom to tvrdí od začiatku a vôbec to nezakrýva. Zdôraznil však, že nebol jediný, kto mal kľúče od bytu svojich starých rodičov a ani jediný, kto k nim chodieval. Kľúče mal aj jeho otec, ktorý bol však v Nemecku, tiež dcéra jeho starých rodičov I. I. a jej dcéra Ivana – ďalšia babkina vnučka, ktorá tam aj chodievala upratovať. Nie je si istý, ale kľúče mal aj ďalší syn jeho starých rodičov A. C. a tento určite tiež navštevoval svojich rodičov. Obžalovaný poprel, že by bol niekedy v byte svojich starých rodičov v ich neprítomnosti. Obžalovaný potvrdil, že výpis z účtu na čl. 172 až 204 vyšetrovacieho spisu je jeho a sumy, ktoré boli zvýraznené vyšetrovateľom označil za bežné transakcie, pričom takého sumy pri výberoch a vkladoch je možné nájsť na jeho účtoch aj dnes. Obžalovaný poprel, že by niekedy ukazoval starým rodičom výpis zo svojho účtu, na ktorom bolo 10.000,- Eur a 7.300,- Eur a výpis z jeho účtu potvrdzuje, že takéto sumy sa tam nenachádzajú. K motívu obvinenia zo strany jeho starých rodičov sa nevedel vyjadriť, nakoľko mu nie je zrejmý žiaden konkrétny motív. Domnieva sa, že jeho starý otec mal pri zhoršujúcich sa rodinných problémoch nejaký tlak zo strany rodiny a ako hrdý človek, ktorý chce mať všetko pod kontrolou jednoducho túto vec využil proti nemu a chcel alebo mal záujem zatlačiť ho do kúta týmto obvinením, aby obžalovaný zmenil svoj názor na to, že starých rodičov prestal finančne podporovať, že sa ich vzťahy tým napravia a že k starým rodičom začne chodiť častejšie. Obžalovaný poprel, že by splatil dňa 6.4.2021 sumu 300,- Eur a dňa 26.4.2021 sumu 200,- Eur, resp., že by uviedol svojim starým rodičom, že im bude tento dlh splácať a to preto, lebo starí rodičia ho nikdy nekonfrontovali s tým, že to bol on, kto im tieto peniaze vzal. Všetky pôžičky, ktoré dostal od babky počas štúdia na vysokej škole splatil. V tomto období, ktoré sa uvádza v obžalobe, od babky ani od deda nemal požičané žiadne peniaze, ktoré by im dlhoval.
Svedok – poškodený B. C., starý otec obžalovaného, na hlavnom pojednávaní vypovedal, že mu je ľúto, že vnuk okradol starých rodičov. Opísal, ako jedného dňa prišiel obžalovaný k nim a povedal im, že u nich bude častejšie nocovať a preto jeho manželka navrhla, aby obžalovanému dali kľúče od bytu, aby ich nebudil, keď príde neskoro večer domov. Obžalovaný skutočne k nim chodil prenocúvať a brali to normálne. Pred Veľkou nocou v roku 2018 jeho manželke zistili, že má rakovinu a potom mala vážne zdravotné problémy. Keď tie trochu ustúpili, tak boli v Poľsku na nákupy a keď sa vrátili, obžalovaný dal jeho manželke 500,- Eur a povedal, aby o tom nepovedala jeho mame, lebo by bolo zle. Obžalovaný stále rozprával, že žiadne peniaze nezobral ale potom im doniesol dve bankomatové karty, o ktorých povedal, že na každej z nich je suma po 4 tisíc Eur. Keďže nemali účet v banke a nevedeli s nimi manipulovať, poprosili susedu, aby im s nimi pomohla. Keď za jej pomoci dali kartu do bankomatu, ten im kartu späť nevydal a v banke im potom povedali, že karta bola neplatná, lebo nebola podpísaná. Keď k nim prišla dcéra Slávka, aj jej „zhltlo“ v bankomate druhú bankomatovú kartu z toho istého dôvodu. Preto išiel za obžalovaným do Košíc, kde obžalovaný prisľúbil, že peniaze donesie a že príde za babkou do Prešova, čo aj urobil. Tam sa stretli pred Hviezdou, kde obžalovaný prisľúbil, že im vráti peniaze ale zároveň povedal, že ako mu chcú dokázať, že im tie peniaze zobral. Jeho manželke potom mal obžalovaný poslať 1.500,- Eur poštou, ale napriek tomu, že opakovane chodil na poštu, tieto peniaze doručené neboli a už vtedy manželke tvrdil, že obžalovaný klame. Na Vianoce prišla nevesta so synom B. a s obžalovaným, poumývali okná a obžalovaný im znova dal 500,- Eur s tým, že nemá nikomu hovoriť, že ich dal lebo by ho mama zabila. Potom k nim obžalovaný prestal chodiť a prišla ďalšia Veľká noc, kedy opäť prišiel syn B. so svojou manželkou a s obžalovaným k nim domov a poškodený si pamätá, že sedel na pohovke za dverami a obžalovaný mu ukazoval na telefóne výpis z účtu, kde boli sumy 100.000,- Eur a 7.300 Eur, pričom o tých peniazoch povedal, že sú to jeho peniaze a obžalovaný ten výpis v telefóne ukázal aj jeho manželke. Tiež tam bol prevod 300,- Eur. O tom, čo sa stalo, syn a nevesta nevedeli a dozvedeli sa to, až keď išli do Nemecka. Jeho syn, nevesta a obžalovaný ako jeho vnuk si zablokovali telefóny, aby sa im nevedeli dovolať. Svedok zdôraznil, že peniaze boli v bielej obálke a tá bola ešte v modrej obálke,
kde bol zároveň lístok, kde boli uvedené sumy, koľko s manželkou požičali a koľko bolo vrátené. Preto je podľa poškodeného zaujímavé, že mu syn vyčítal požičiavanie peňazí hoci nemal odkiaľ vedieť túto informáciu a mohol sa to dozvedieť len tak, že obžalovaný tie peniaze zobral. Jeho manželka zomrela s myšlienkou, že jej peniaze neboli vrátené a zdôraznil, že on určite neklame. Keby obžalovaný povedal, že potrebuje požičať peniaze, boli by mu peniaze požičali a určite by im to postupne splatil. Manželka sa v okamihu smrti pýtala, či obžalovaný vrátil peniaze. Obálka s peniazmi bola uložená v skrinke pod prádlom. Vedel, že v nej bolo 7.300,- Eur ale tieto peniaze používala jeho manželka a keď niekomu požičiavala peniaze, tak povedala, komu ich požičala. O týchto peniazoch vedel len on a jeho manželka. Nikto iný o tom vedomosť nemal. Nikto iný od ich bytu kľúče nemal a to ani ich dcéra I. a ani ich syn A.. To, že zmizli peniaze, zistila jeho manželka ale už nevie, kedy mu to povedala. Keď to zistili, nikomu to nehlásili a obžalovanému zavolala iba jeho manželka. Vtedy obžalovaný poprel, že by peniaze vzal. Keď im obžalovaný dával tie peniaze, ktoré poškodený spomínal, ako dôvod uviedol, že spláca peniaze, ktoré vzal, pričom to povedal iba jeho manželke. On toto s obžalovaným neriešil lebo to mala na starosti jeho manželka. Keď boli s manželkou za obžalovaným a hovorili mu, že treba peniaze vrátiť, obžalovaný sľuboval, že všetko vyrieši. Jeho manželka požičala peniaze dcére Slávke v súvislosti s úmrtím dcérinho manžela a to na pohreb a na pomník. Jeho vtedy nezaujímala suma, ale tam bolo napísané, koľko mala dcéra splatiť. O tejto pôžičke okrem jeho, jeho manželky a dcéry Slávky nikto nevedel. Iné pôžičky nikomu neposkytli. V čase, keď zmizli peniaze, nikto iný k nim na návštevy nechodil. On peniaze v obálke nikdy nevidel a ani ich nikdy neprepočítaval a o sume, ktorá v obálke bola, vedel len od svojej manželky. Poprel, že by im obžalovaný požičiaval peniaze alebo že by im platil nákupy v Poľsku, ktoré podľa poškodeného hradila jeho manželka. Poškodený tiež poprel, že by jeho manželka volala neveste K. C. do Nemecka, že sa peniaze našli. Obžalovaný im nikdy neuviedol dôvod, prečo tie peniaze vzal. Sľúbil však, že im bude peniaze vracať v splátkach, koľko bude môcť, čo oni akceptovali. Raz im obžalovaný povedal, že ide do Nitry, kde má dobrého kamaráta, ktorý mu dlhuje 4 tisíc Eur a že ich donesie. Potom večer obžalovaný volal jeho manželke, že mu je zle a že do Nitry ísť nemôže, s čím manželka súhlasila. Potom už tie peniaze obžalovaný nevrátil a ani nezavolal. Obžalovaný doposiaľ splatil 1.500,- Eur, ktoré dával jeho manželke ale nevie, kedy ich dával ale bolo to vždy, keď ich nevesta prišla umývať okná a to na Veľkú noc, potom na Vianoce a nasledujúcu Veľkú noc, ale vždy obžalovaný zdôraznil, aby to jeho manželka nepovedala mame obžalovaného, lebo by mal z toho problém. Celkovo mu tak obžalovaný dlhuje 5.800,- Eur. Predtým, než prišli na to, že im zmizli peniaze, mali s obžalovaným ako ich vnukom vynikajúce vzťahy a brali ho ako vlastného syna. Potom, čo zistili, že im zmizli peniaze, obžalovaný k nim prestal chodiť ale ešte s jeho manželkou mali dobré vzťahy a aj boli umývať okná. S ním už však obžalovaný dobré vzťahy nemal.
Súd na hlavnom pojednávaní ako svedka vypočul aj B. C., otca obžalovaného a syna poškodeného, ktorý vypovedal, že v apríli roku 2019, keď bola jeho manželka s obžalovaným u neho na návšteve v Nemecku, kde pracuje, tak mu manželka po príchode domov z práce povedala, že jej volala jeho mama, že jej zmizli peniaze. Jeho manželka jeho mame na to povedala, aby volala políciu ale asi po polhodine volala jeho mama naspäť jeho manželke a povedala, že všetko je v poriadku, že hovorili so I. I. a peniaze sa našli. Tým to brali za vyriešené. Po určitom čase asi dvoch rokov mu otec povedal, nech mu obžalovaný vráti peniaze lebo ich dá všetkých trestne stíhať. On na to reagoval, že malo byť všetko v poriadku a že je všetko vyriešené a obžalovaný teda nemá aké peniaze vracať. Jeho otec na to povedal, že pokiaľ to obžalovaný neurobí, dá ich stíhať jeho kamarátom J., ktorý zastáva nejakú funkciu na polícii. V čase, kedy bol obžalovaný a jeho manželka za ním v Nemecku, bola jeho sestra I. doma, pričom aj ona pracuje v Nemecku. Pokiaľ navštevoval svojich rodičov, v pošte dosť často boli listy adresované I. I. od nebankových inštitúcií a v jednej dobe jeho otec ponúkal jeho manželke na predaj svoj byt, pretože mal obavy, že mu ho zoberú exekútori z dôvodu, že I. I. má veľa pôžičiek v nebankových spoločnostiach a trvalý pobyt na adrese, kde bývali jeho rodičia. V čase, keď malo dôjsť k telefonátu medzi jeho matkou a jeho manželkou v Nemecku, boli podľa svedka vzťahy v rodine normálne. Jeho manželka chodila pomáhať do domácnosti poškodených a to či už upratovať, chodila za jeho mamou do nemocnice na onkologické oddelenie a podobne pomáhala. K zmene vzťahov došlo tým výhražným telefonátom zo strany jeho otca, kde sa im vyhrážal, že ich všetkých udá a tým pádom sa kontakty prerušili. Ten telefonát do Nemecka, že zmizli peniaze bol v apríli 2019 a vyhrážky zo strany poškodeného prišli až o 2 roky neskôr, v roku 2021. Dovtedy rodičov navštevoval vždy keď prišiel na Slovensko, kedy k nim prišiel na 15 – 20 minút, vypil si kávu a išiel preč. Samozrejme, že v tom čase, kedy boli vzťahy normálne, bol v byte svojich rodičov aj so svojim synom - obžalovaným. Má kľúče od bytu svojich rodičov ale tie má v Nemecku. Vedel, že jeho mama jeho sestre Slávke požičiavala peniaze a aj za ňu platila účty ale nevedel, o aké sumy sa jednalo. Tiež nevedel, či Slávka tieto pôžičky spláca alebo nie. Tiež nevedel,
koľko peňazí bolo v obálke, ktorá zmizla. Jednoznačne poprel, že by volal svojmu otcovi a hovoril mu výšky pôžičky pre I. I.. Keď vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uvádzal sumu 10 tisíc Sk, boli to sumy, ktoré dal I. I. na pohreb jej manžela. Nevie, či obžalovaný mal kľúče od bytu jeho rodičov a ani to, aby jeho rodičia požičiavali obžalovanému nejaké peniaze. Nevedel, aké boli príjmy obžalovaného, lebo obžalovaný sa mu nezdôveroval a ani ho to nezaujímalo ale myslí si, že boli úplne normálne.
Svedkyňa K. C., matka obžalovaného a nevesta poškodeného B. C. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že sa nevie vyjadriť, ako došlo k odcudzeniu finančných prostriedkov vzhľadom k tomu, že od 19.04.2019 do 27.04.2019 boli mimo územia SR v Nemecku. Bolo to Veľkonočné obdobie a každý rok chodia s obžalovaným za jej manželom B. C. na Veľkú noc do Nemecka, kde jej manžel žije a pracuje. Keď v utorok alebo v stredu po Veľkej noci išli na nákup do OC Kaufland, zazvonil obžalovanému telefón, kde v telefóne bolo počuť krik a plač a ona počula, že volá nebohá D. C., že jej zmizli peniaze. Ona jej na to povedala, že sú v Nemecku a nech volá políciu, že oni s tým nič nemajú. Asi o 30 minút neskôr už zazvonil mobilný telefón jej, kde opäť volala poškodená D. C., manželka poškodeného B. C. a povedala jej, že je všetko v poriadku, že peniaze sa našli a že volala svojej dcére I. I.. Potom sa nič nedialo a ona po príchode manžela domov z práce informoval o tom telefonáte. On jej povedal, že keď sa peniaze našli, čo s tým majú a že sa ich to netýka. Od roku 2019 bolo všetko v poriadku, navštevovali sa a nikto jej nič o peniazoch nespomínal a to ani D. C. a ani poškodený B. C.. Až v júli 2021, keď bola opäť v Nemecku pri manželovi, ktorý bol operovaný, zazvonil jej manželovi telefón, kde volal poškodený C. a kričal do telefónu tak, že to ona počula, lebo manžel dal telefón na hlasný odposluch, lebo nemohol rozprávať, kde poškodený kričal, aby im obžalovaný vrátil peniaze, ktoré im ukradol a povedal, že pôjde na políciu za svojim kamarátom J. a všetkých ich odstíha. Ona mu na to povedala, nech ide na políciu a zložila telefón. Zavolala nebohej svokre D. C. a opýtala sa jej, čo to má znamenať, že oni s ich peniazmi nemajú nič spoločné a nech neotravujú jej manžela, že bol operovaný, na čo jej ona povedala, že všetku chorobu jej syna B. si vymyslela a na to svedkyňa zložila telefón. Odvtedy sa s poškodenými nekontaktovala, nedvihla im telefón a nebola ani na pohrebe svokry. Teraz pre ňu už neznamenajú nič a sú to pre ňu cudzí ľudia. Vzťahy v rodine okolo roku 2019 hodnotila ako dobré. Keď jej svokra telefonovala, že jej treba ísť pomôcť, tak išla a aj potom jej pomáhala, keď svokra bola onkologickou pacientkou. Potvrdila, že bola v byte u svokrovcov aj v prítomnosti svojho syna ale nikdy nemala kľúče od bytu a nikdy neboli v byte svokrovcov za tie roky bez ich prítomnosti. Za tú dobu sa jej svokrovci správali k obžalovanému dobre a nič proti nemu nemali. K zhoršeniu ich vzťahu došlo po telefonáte s jej svokrou D. C. v júli 2021, ktorý opísala. Nevie povedať, prečo by sa svokrovci mali takýmto spôsobom správať. Majetkové pomery svojho syna v tomto období označila ako dobré, pracoval a zarábal peniaze, pričom poznal aj PIN kódy k ich účtom, ak by sa im niečo stalo. Potvrdila, že bola u svokrovcov upratovať aj po júli 2019. Nebola svedkom toho, že by obžalovaný dával nebohej D. C. peniaze počas jej návštevy, pretože keď umývala okná, obaja svokrovci stáli za ňou v tej izbe, kde umývala okná. Nikdy nevedela, kde mali jej svokrovci uložené peniaze lebo aj keď prišla na návštevu, sama si nikdy neotvorila skrinku a ani kuchynskú linku. Vedela, že jej svokrovci finančne podporovali I. I. a stále chodili listy z nebankových subjektov na meno I. I.. Nemá vedomosť, že by jej manžel v Nemecku disponoval nejakou zelenou obálkou s peniazmi s tým, že jej manžel prichádza domov z Nemecka dvakrát do roka.
I. I., dcéra poškodeného B. C. a nebohej D. C. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že pracuje v Nemecku a začiatkom februára 2019 prišla na Slovensko na dovolenku. V tom čase bolo všetko v poriadku. Pretože jej mama D. C. bola chorá a chodila na chemoterapiu, tak ju prišla pozrieť. Po dovolenke odišla späť do Nemecka. Asi 09.02.2019, teda asi o tri alebo štyri týždne neskôr jej zavolala mama s plačom, že jej zmizli peniaze, ktoré mala uložené a ktoré si šetrila. Tak sa jej opýtala, či ich náhodou nezaložila niekde inde, než je bežné, pričom nevedela, kde si jej mama odkladá peniaze. V tom plači jej mama povedala, že jej vnuk chodil k nim častejšie prespávať a či tie peniaze náhodou nevzal on. Ona mame na to povedala, že je to krivé obvinenie, nech si prejde celý byt, či to niekde nezaložila a keď si je úplne istá, že to bol obžalovaný, nech podá trestné oznámenie. Jej rodičia to nechceli urobiť z dôvodu, aby neurobili rozbroj v rodine a aby nebola na niekom spáchaná nejaká krivda. Tým ukončila telefonát a jej mama nenašla peniaze. Asi od 14.03.2019 do 16.03.2019 prišla na Slovensko s priateľom, kedy prehľadali celý byt jej rodičov a nič nenašli. Mama jej povedala, že je to plastová obálka, kde boli uložené peniaze, že boli v obývačke v skrini pod bielizňou a povedala jej, že tam mala uložených nejakých 7.300,- Eur. Keďže to nenašli, tak povedala rodičom, že ona pôjdem osobne na políciu a podá trestné oznámenie, ale otec ju zastavil a povedal, že v žiadnom prípade. Tak odišla späť do Nemecka a okolo apríla znova prišla. Vtedy jej mama povedala, že obžalovaný, teda jej vnuk, ktorý k nim chodieval, prišiel v jeden deň a že sa im s plačom priznal, že mal slabú chvíľku, že im tie peniaze zobral a že im
ako kompenzáciu dal bankomatové karty, aby si vyberali peniaze. Keď prišla v apríli domov, išla s otcom k bankomatu, pretože jej rodičia nie sú zdatní, čo sa týka práce s kartami. Jej otec mal PIN kód s kartou, kedy kartu vložila do bankomatu ale PIN kód bol falošný a kartu im bankomat „zhltol“. Potom začali jej rodičia volať obžalovanému a ten im povedal, že im bude mesačne splácať po 500,- Eur a im splatil nejakých 1.500,- Eur ale potom prestal splácať. To všetko vie iba od svojej mamy a nebola toho svedkom. Tak začala jej mama obžalovanému volať do práce a jej otec začal chodiť za obžalovaným do práce a obžalovaný už bol nahnevaný, že prečo ho toľko otravujú. Vie aj to, že v tej obálke, kde boli peniaze, mala jej mama odložený lístok, kde bolo napísané, komu koľko peňazí požičala. Bola tam napísaná aj ona, lebo keď jej zomrel manžel, tak jej mama požičala peniaze a o tých požičaných peniazoch vedela iba ona a jej mama. V byte svojich rodičov má trvalé bydlisko a doručovaciu adresu on narodenia ale žije v podnájme. Vo vzťahu k rozporom, kedy vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedla, že jej mama povedala, že jej zmizlo 7.000,- Eur svedkyňa uviedla, že po výpovedi v prípravnom konaní si spomenula na nejaké veci a otec jej potom povedal, že tam malo byť 7.300,- Eur. Uviedla, že nemala kľúče od bytu svojich rodičov a tieto kľúče nemala ani jej dcéra a keď chcela prísť na návštevu k svojim rodičom, tak im vždy zavolala, že príde. Jej rodičov navštevoval ešte jej brat A. ale ten nemal tiež kľúče od bytu rodičov. Vo vzťahu k rozporom vo svojej výpovedi v prípravnom konaní, kde uviedla, že kľúče od bytu svojich rodičov mala a to do tej krádeže, kedy jej otec vymenil na dverách zámok, uviedla, že kľúče jej dala jej mama po tom, čo zmizli peniaze ale pred výmenou zámku. Potvrdila, že mala dlhy od nebankových subjektov, ktoré splácala. Vzťahy v rodine v apríli 2019 svedkyňa označila za naštrbené a narušené a dôvodom bolo, že mama si naozaj myslela, že to zobral obžalovaný. Mala tiež naštrbený vzťah s bratom B., s ktorým sa prestala stretávať. Predtým však jej rodičia mali k obžalovanému a rodičom obžalovaného dobrý vzťah. Nebola svedkom toho, ako jej mama telefonovala v apríli 2019 do Nemecka obžalovanému. S obžalovaným sa stretávala málo, pretože od roku 2017 pracuje v Nemecku a na Slovensko chodí raz za mesiac. Celá rodina sa u jej rodičov stretávala na Vianoce. Od mamy počula, že v období od marca 2019 do apríla 2019 obžalovaný k nim často chodil, častejšie ako bolo u neho zvykom.
Pretože svedkyňa – poškodená D. C. v priebehu prípravného konania zomrela, čo vyplynulo z úmrtného listu, ktorý súd na hlavnom pojednávaní oboznámil, súd v zmysle § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku prečítal zápisnicu o jej výpovedi z prípravného konania zo dňa 18.01.2022. V tejto výpovedi uviedla, že asi pred šiestimi rokmi mala nejakú finančnú hotovosť, ktorú presunula do obálky a odložila ju do skrine v obývačke. K tejto sume každý mesiac dokladala nejaké peniaze a tiež z tejto obálky brala peniaze na nákup vecí do domácnosti. Vie, že v marci roku 2019 v tej obálke mala 7.300,- Eur a to preto, lebo vtedy kupovali lustre a z tejto obálky brala peniaze. Z tejto obálky požičiavala peniaze svojej dcére, obžalovanému a tiež mame obžalovaného. Obžalovaného v priebehu roka 2018 požičala rôzne sumy v celkovej hodnote 2.200,- Eur. Tieto peniaze jej však syn B. za obžalovaného vrátil na Vianoce roku 2018. To všetko mala poznačené na papieriku, ktorý bol v tej obálke. Ona obžalovanému nehovorila o tom, že peniaze za neho vrátil otec obžalovaného a nevie, či o tom vôbec obžalovaný vedel. Dňa 24.04.2019 v obedňajších hodinách zistila, že jej obálka s finančnou hotovosťou 7.300,- Eur chýba. Prehľadala aj skriňu, kde ju mala odloženú. Peniaze boli odložené v malej bielej obálke, kde boli aj lístky s jej poznámkami komu a koľko požičala a táto obálka bola uložená v priesvitnom plastovom obale. Naposledy túto obálku uložila na poličku do skrine medzi bielizeň 22.03.2019. Svedkyňa – poškodená tiež uviedla, že obžalovaný v tom čase k nim často chodieval a mal od ich bytu kľúče. Za obdobie od mesiaca marec 2019 do 24.04.2019 k nim nikto iní, okrem obžalovaného nechodil. Obžalovaný ju chodil navštevovať do nemocnice a potom aj k nim domov, kedy u nich aj prespal. Chodil k nim v čase, keď bola doma aj s manželom alebo iba jeden z nich. Nikdy nezistili, že by obžalovaný bol u nich doma v čase, keď tam nikto nebol s tým, že vždy predtým zvykol zavolať, či sú doma. Ak by bol u nich doma bez ich prítomnosti, určite by to zistili. Naposledy bol obžalovaný u nich v noci z 10.04.2019 do 11.04.2019, kedy u nich prespal, pretože bol s ňou na kontrolu na chirurgii. Potom obžalovaný odišiel za otcom do Nemecka a k nim prišiel až v máji 2019. Za obdobie od 11.04.2019 do 24.04.23019, kedy zistila, že peniaze chýbajú u nich nikto nebol. Hneď ako zistila, že chýbajú peniaze, volala neveste Ružene, čo sa stalo a že to bol obžalovaný. V máji 2019, keď k nim obžalovaný prišiel, rovno mu povedala, aby peniaze vrátil, ale on poprel, že by ich ukradol. Na mobile jej ukázal účet, na ktorom disponoval sumou 103.000,- Eur a sumou 7.300,- Eur, ku ktorej povedal, že sú to jeho peniaze a krádež poprel. Vtedy jej však obžalovaný dal 500,- Eur ako pôžičku, aby mala peniaze a potom pri jednej návšteve jej dal ďalších 500,- Eur, o ktorých povedal, že to posiela jeho otec ako vyrovnanie dlhu. Obžalovaný k nim chodil aj naďalej ale o peniazoch sa nerozprávali. Poškodená si myslela, že tie peniaze sám vráti. Preto to ani neoznamovali na polícii. V mesiaci jún k nim prišiel obžalovaný a priniesol im dve bankomatové karty a povedal, že na nich majú k dispozícii po 4.000,- Eur. Dal im ich s tým, že keďže nemajú peniaze,
tak im tieto peniaze požičiava. Karty však po zadaní PIN kódu boli stiahnuté do bankomatu. Potom v mesiaci september 2020 obžalovaný prišiel k nim domov a povedal, že im bude splácať po 1.500,- Eur a povedal slová v tom význame, že ho to mrzí, že tie peniaze vzal. Ona čakala, ale obžalovaný žiadne peniaze nesplácal. Keď mu na ďalší mesiac volala, obžalovaný povedal, že splátku poslal poštou, ale to nebola pravda. Dňa 05.12.2020 prišiel obžalovaný aj so svojou mamou, aby im upratali byt a vtedy jej obžalovaný dal 500,- Eur s tým, že je to splátka. Uviedol, aby to poškodená nepovedala jeho mame. Poškodená si splátku zapísala a povedala, že nemusí splácať v 1.500,- Eurových splátkach, ale môže jej dávať postupne, keď bude mať. Potom jej takto ešte dňa 06.04.2021 splatil sumu 300,- Eur a dňa 26.04.2021 sumu 200,- Eur. Vtedy mu uviedla, že má splatených 1.500,- Eur, do čoho zahrnula aj prvú 500,- Eurovú bankovku, ktorú jej obžalovaný dal ako pôžičku. Od tej doby jej už obžalovaný nič nesplácal. Následne k nim obžalovaný prišiel na návštevu v máji 2021 a pri rozhovore s nimi sa obžalovaný rozplakal a povedal, že jej a jej manželovi peniaze zobral a že ich do konca júna splatí. Ona s tým súhlasila a povedala mu, že to vedela, že peniaze zobral obžalovaný. Obžalovanému to bolo vtedy ľúto a povedal jej, že ho to mrzí, že kvôli tomu majú na neho ťažké srdce. Poškodená tiež vo výpovedi uviedla, že potom, čo jej zmizli peniaze aj s jej poznámkami, volal jej syn B. zo zahraničia a vyčítal jej, ako je možné, že dala svojej dcére Slávke peniaze. To, že ona požičala dcére Slávke peniaze, nikto iný z rodiny nevedel a jej syn B. sa to mohol dozvedieť len od obžalovaného z papieriku, ktorý bol v tej obálke s peniazmi. Potom ešte bola s obžalovaným v telefonickom kontakte niekoľkokrát, pričom raz jej obžalovaný povedal, že ide z Bratislavy a má pre ňu 4.000,- Eur ale k nej už neprišiel a po ďalších telefonátoch si ju zablokoval a to aj jej syn a nevesta. Obžalovaný im doposiaľ nevrátil sumu 5.800,- Eur. Vzhľadom na to, že obžalovaný sa priznal a prisľúbil, že peniaze vráti, neoznamovala to polícii. Všetko sa to rozhodla oznámiť až potom, keď s ňou obžalovaný prestal komunikovať. Iné poškodenie dverí alebo zámku na vchodových dverách nezistili.
Z výpisov z účtov v E. L., M. a z Tatrabanky, a.s. za obdobie od 31.12.2019 do 31.12.2021, resp. od 01.01.2019 do 31.12.2021 vyplývajú buď žiadne pohyby na účtoch a minimálne zostatky alebo ako v prípade Tatrabanky, a.s. nulové zostatky s tým, že v tejto banke bol zostatok sumy 7.731,- Eur vybratý v priebehu mesiaca august 2021 a potom už mal účet nulový zostatok.
Zo správy Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 16.09.2022 vyplýva, že obžalovaný mal viaceré úvery, ktoré boli refinancované, pričom posledný z nich bol vyplatený a úverový účet bol zrušený dňa 24.10.2017. Úver čerpaný v roku 2018 vo výške 12.000,- Eur nebol splácaný a následne bol bankou dňa 07.12.2021 vo výške 12.083,61 Eur postúpený inkasnej spoločnosti KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o. Banka tiež predložila výpis z účtu obžalovaného za obdobie od 01.01.2019 do 31.12.2021, z ktorého vyplývajú bežné transakcie v sumách rádovo v desiatkach alebo v stovkách Eur s výnimkou vkladu vo výške 1.000,- Eur dňa 14.04.2019, vkladu vo výške 3.500,- Eur dňa 17.04.2019 a vkladu vo výške 4.500,- Eur dňa 10.06.2019.
Zo správ o povesti obžalovaného z Mesta Michalovce a Mestského úradu Mestskej časti Košice – Západ nevyplývajú žiadne informácie o obžalovanom a o jeho správaní s tým, že voči nemu neviedli žiadne priestupkové konanie. Z výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra SR vyplýva viacero priestupkov na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 zákona o priestupkov rôzneho charakteru (rýchlosť, parkovanie, používanie mobilného telefónu počas vedenia motorového vozidla). Z odpisu Registra trestov SR generovaného elektronicky ku dňu 30.05.2023 a týkajúceho sa obžalovaného vyplýva, že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný.
Súd vykonal všetky dôkazy, ktorých vykonanie navrhli strany trestného konania a ktoré sám považoval za potrebné vykonať na to, aby mohol spoľahlivo ustáliť, aký skutok sa stal, či tento skutok napĺňa znaky niektorého z trestných činov v zmysle Trestného zákona, a ak áno, akého a či tento skutok majúci povahu trestného činu spáchal obžalovaný. Súd tiež vykonal všetky dôkazy potrebné na to, aby v prípade vyslovenia viny obžalovaného za spáchaný trestný čin mohol rozhodnúť o uložení primeraného a spravodlivého trestu a to tak z hľadiska jeho druhu ako aj výšky. Súd pritom vyhodnocoval všetky dôkazy a informácie z nich vyplývajúce samostatne, avšak zároveň v spoločnom kontexte, ktorý vytvárajú.
Výrok súdu o vine obžalovaného sa musí zakladať len na dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní /§ 2 ods. 19 a § 278 ods. 2 Trestného poriadku/ a tieto dôkazy musia tvoriť súhrnne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré
sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že o nich možno vyvodiť jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru o tom, že sa skutok stal a že tento skutok spáchal obžalovaný.
Obžalovaný konzistentne na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní svoju vinu popieral s tým, že on peniaze svojim starým rodičom - nebohej D. C. a B. C. nevzal, nevedel, kde sa peniaze v byte starých rodičov nachádzali a práve naopak, finančne starým rodičom pomáhal. Pripustil, že mal v tom čase kľúče od bytu starých rodičov a tých aj navštevoval ako ich vnuk a aj preto, aby pomohol svojej starej mame pri návštevách lekárov potom, čo ochorela na onkologické ochorenie. Obžalovaný však zdôraznil, že nikdy nebol v byte starých rodičov sám a so starými rodičmi mal v tom čase dobré vzťahy, ktoré sa zhoršili až neskôr. Poukázal na to, že kľúče od bytu mal aj jeho otec, ďalší syn poškodených A. a ich dcéra I. I., teda nebol jediný, kto týmito kľúčmi disponoval.
Oproti tejto výpovedi obžalovaného stojí výpoveď svedkyne – poškodenej D. C. z prípravného konania, ktorej obsah súd na hlavnom pojednávaní prečítal z dôvodu, že táto do skončenia prípravného konania zomrela a výpoveď svedka – poškodeného B. C. – starých rodičov obžalovaného, ktorí obaja zhodne vypovedajú odlišne od obžalovaného, hoci ani jeden z nich nebol priamym svedkom toho, aby obžalovaný peniaze vzal. Obaja potvrdili, aj keď podrobnejšie sa k tomu vyjadrovala D. C., že peniaze boli uložené v papierovej obálke spolu s papierom, na ktorom bolo napísané, komu a akú sumu obaja požičali a táto obálka bola v ďalšej plastovej obálke umiestenej v skrini pod bielizňou. Poškodená D. C. potvrdila, že v tejto obálke bolo presne 7.300,- Eur, pretože naposledy s ňou manipulovala pri kúpe lustrov dňa 22.03.2019. Odvtedy s ňou nemanipulovala až do 24.04.2019, kedy zistila, že obálka s peniazmi sa na svojom mieste a ani nikde inde v byte, ktorý prehľadali, nenachádza. Preto súd v súlade s podanou obžalobou v skutkovej vete vymedzil časový rámec skutku týmito dvoma dátumami, pretože tieto peniaze mohli byť odcudzené iba v tomto období. Obaja poškodení zhodne uviedli, že D. C. kontaktovala svoju nevestu telefonicky, kde uviedla, že peniaze mal vziať obžalovaný. Obžalovaný nepoprel telefonát svojej starej mamy do Nemecka ale už opísal iný obsah telefonátu, kde uviedol, že stará mama len hovorila, že zmizli peniaze, na čo on povedal, že s tým nič nemá a asi po 30 minútach volala stará mama D. C. jeho mame K. C., kde jej povedala, že hovorila so I. I. a že peniaze sa našli a je všetko v poriadku. O podozrení, že to bol obžalovaný, kto ukradol peniaze, poškodená D. C. povedala aj svojej dcére I. I., ktorá vypovedala, že jej mama hneď volala, že zmizli peniaze a tiež že mala už v tom čase podozrenie, že to bol obžalovaný, ktorý v tom čase bol jediný v ich byte a častejšie u nich prespával, teda svedkyňa I. vypovedala zhodne ako obaja poškodení o tom, čo sa dialo potom, keď zmizli peniaze, hoci jej výpoveď je iba sprostredkovaná. Je treba však uviesť, že časové údaje vo výpovedi svedkyne I. nie sú zhodné s údajmi uvedenými poškodenými a napokon ani ďalšími svedkami a samotným obžalovaným, čo ale samo o sebe vzhľadom na čas, ktorý uplynul od skutku neznamená, že svedkyňa I. vypovedala nepravdivo. O telefonáte D. C. do Nemecka zase zhodne tak, ako ho prezentoval obžalovaný, vypovedali aj jeho rodičia K. C. a B. C.. Všetci zúčastnení však zhodne vypovedali, že potom sa o peniazoch nič nehovorilo, čo poškodení zdôvodnili tým, že čakali, kým sa im obžalovaný prizná, že to bol on a peniaze vráti.
Súd poukazuje aj na to, že obžalovaný poškodeným zaslal dve bankomatové karty, na ktorých mali byť na každej z nich deponované peňažné prostriedky v sume po 4.000,- Eur, čo obžalovaný vôbec vo svojej výpovedi nevysvetlil s tým, že uviedol, že chcel len poskytnúť obom svojim starým rodičom dispozičné právo k svojmu účtu, aby k nim z dôvodu svojej časovej zaneprázdnenosti nemusel kvôli finančnej výpomoci cestovať do Prešova. Ale k tomu nedošlo, pretože ho starý otec predbehol a bol za ním v Košiciach, kde mu aj prezradil, že časť finančnej výpomoci od obžalovaného použili na finančnú pomoc svojej dcére I. I.. Preto, ako sa vyjadril obžalovaný, ho to viedlo k premysleniu si finančnej pomoci svojim starým rodičom a k jej faktickému ukončeniu. Teda obžalovaný vôbec nespomenul obe bankomatové karty tak, ako ich neúčinné použitie opísali obaja poškodení a svedkyňa I., ktorej jednu z kariet po zadaní PIN kódu stiahol bankomat. Ako uviedli obaja poškodení, oni dvaja poskytnutie týchto bankomatových kariet zo strany obžalovaného nebrali ako finančnú pomoc zo strany obžalovaného ale ako splátku peňazí, ktoré im obžalovaný ukradol. Aj z pohľadu súdu nie je logické, prečo by zrazu obžalovaný poskytol poškodeným sumu 8.000,- Eur aj keď len formou bankomatových kariet, keď predtým sám obžalovaný uvádzal, že svojim starým rodičom poskytoval pôžičky na zariadenie domácnosti alebo nákupy, ale nie v takých veľkých objemoch, ktorý aj niekoľko násobne presahoval jeho príjem. Navyše táto suma zodpovedá, aj keď nie úplne presne, odcudzenej sume. V vzťahu k týmto pôžičkám a finančnej výpomoci poškodeným súd dáva do pozornosti, že obaja poškodení ju popreli s tým, že z oznámenie Slovenskej sporiteľne, a.s. vyplýva, že obžalovaný mal v tom čase u nich úvery,
ktoré refinancoval a napokon splatil v roku 2017 ale už v roku 2018 mal poskytnutý ďalší úver vo výške 12.000,- Eur, ktorý nesplácal a ktorý bol z tohto dôvodu dňa 07.12.2021 postúpený inkasnej spoločnosti v plnej výške úveru. Je preto zvláštne, že za toho stavu a za stavu, kedy obžalovaný zjavne na účtoch nedisponoval takýmto majetkom, poskytol poškodeným formou dvoch bankomatových kariet sumu 8.000,- Eur len ako nejakú finančnú výpomoc, o ktorej ani sám obžalovaný nevypovedal a na ktorú v tom čase by nemal ani prostriedky. Teda je pravdivá výpoveď poškodených, že to bola splátka ukradnutých peňazí. Za tohto stavu je tiež z pohľadu súde nedôveryhodné tvrdenie obžalovaného, že mal starým rodičom finančne vypomáhať, hoci ako uviedla sama poškodená D. C., oni obžalovanému naopak sami vypomáhali pôžičkami, čo vzhľadom na vyššie popísanú finančnú situáciu obžalovaného považuje súd za dôveryhodné tvrdenie poškodených a naopak nedôveryhodné zo strany obžalovaného. Z výpisu z jeho účtu, kde sú bežné príjmy a výdavky v stovkách Eur sú práve v tomto období, kedy sa skutok stal, zaznamenané tri vklady vo výške 1.000,- Eur dňa 14.04.2019, vo výške 3.500,- Eur dňa 17.04.2019 a vo výške 4.500,- Eur dňa 10.06.2019, pričom v neskoršom období sa tieto vklady vo výpise z účtu neopakovali a teda neboli bežnou súčasťou nakladania s peňažnými prostriedkami obžalovaným ako sa to obžalovaný snažil vysvetliť. To len podľa názoru súdu potvrdzuje pravdivosť výpovede poškodených, že práve oni finančne vypomáhali obžalovanému, ktorý im tieto peniaze prostredníctvom svojho otca splatil a nie naopak. Zároveň táto skutočnosť spochybňuje tvrdenie obžalovaného o dobrej finančnej situácii človeka so stabilnými príjmami, ktorú prezentoval na hlavnom pojednávaní a naopak svedčí o motíve jeho konania, ktorým bola snaha vylepšiť si svoju finančnú situáciu.
Za priamy dôkaz, okrem vyššie uvedených nepriamych dôkazov, považuje súd výpovede oboch svedkov – poškodených, ktorí zhodne uviedli, že obžalovaný sa im na návšteve u nich v septembri 2020 priznal, že peniaze vzal on, čím obom potvrdil ich predchádzajúce presvedčenie a tieto peniaze im aj začal splácať, kedy im po započítaní aj prvej poskytnutej sumy 500,- Eur zaplatil celkovo sumu 1.500,- Eur. Obaja poškodení zhodne opísali, ako im obžalovaný ukazoval peniaze na účte a tiež aj to, kedy a za akých okolností im peniaze dával, a teda že to bolo vždy v čase, kedy jeho mama chodila pomáhať poškodených s upratovaním ich bytu. Obžalovaný vždy zdôrazňoval, aby to nehovorili jeho rodičom, pretože by z toho mohol mať problém. Strach z reakcie rodičov na ukradnutie peňazí bol aj podľa názoru súdu dôvodom, prečo obžalovaný pre svoju potrebu nepoužil peniaze svojich rodičov na účtoch, ku ktorým mal, ako to tvrdila svedkyňa K. C., prístup. Obaja poškodení vypovedali zhodne a podrobne o tom, ako si obžalovaný sadol na gauč a ako sa rozplakal a sľúbil, že im tie peniaze vráti, pričom ich prosil, aby to nepovedali jeho mame. Súd považuje výpovede oboch poškodených za pravdivé nielen vzhľadom na to, že sú podrobné a logicky vnútorne konzistentné, kedy oba opisujú udalosti, ktoré sa stali, ale ich výpovede sú potvrdzované aj svedkyňou I.. Okrem toho je potrebné zdôrazniť aj absenciu motívu na to, aby poškodení mali záujem krivo obviniť ich vnuka z trestného činu (na rozdiel od existencie zištného motívu na strane obžalovaného), pričom aj podľa výpovede I. I., boli to práve obaja poškodení, ktorí nechceli vec riešiť cestou polície, aby neboli rozbroje v rodine, kde mali dovtedy dobré vzťahy a obžalovaného brali ako syna. Preto podali trestné oznámenie logicky až potom, kedy sa s nimi obžalovaný prestal kontaktovať a zistili, že im tie peniaze nesplatí. Naopak, obžalovaný v rozpore s výpoveďami svojich rodičov vôbec neuviedol, že za zhoršenými vzťahmi boli tieto peniaze a požiadavka poškodeného C. na ich vrátenie, ako o tom vypovedali svedkovia K. B. C., ale podľa obžalovaného to bola snaha zatiahnuť ho do zhoršujúcich sa rodinných vzťahov a týmto obvinením ho zatlačiť do kúta. Aj obžalovaný sám pripustil, že poškodení nemali žiaden motív na to, aby ho krivo obvinili. Navyše poškodená D. C. bola onkologickou pacientkou a ako taká potrebovala pomoc od svojej rodiny, ktorá jej túto pomoc aj poskytovala a to podľa názoru súdu vylučuje to, že by si celú krádež vymyslela a obvinila z nej obžalovaného, s ktorým mala navyše dovtedy dobré vzťahy, hoci jej muselo byť zrejmé, že to vzťahy v rodine zhorší, k čomu aj napokon došlo, čo bolo zrejmé aj z obsahu výpovedí svedkov na hlavnom pojednávaní a správania sa osôb na hlavnom pojednávaní, či už obžalovaného, poškodeného alebo svedkov. Naproti tomu sama K. C. vypovedala, že k svokrovcom (poškodeným) chodila pomáhať upratovať aj po apríli 2019, teda uvedené nemalo za následok zhoršenie vzťahov a to opäť potvrdzuje opis udalostí zo strany oboch poškodených o návštevách obžalovaného a jeho rodičov, kedy im obžalovaný prisľúbil vrátenie peňazí. Súd nemá za týchto okolností dôvod neveriť výpovedi poškodených, že jediným, kto v tomto rozhodnom období navštevoval ich domácnosť bol obžalovaný, čo vylučuje, aby peniaze vzala ich dcéra I. I., ktorá na to nemala dôvod, pretože jej rodičia peniaze požičali a tieto im podľa vlastných slov ako aj podľa vyjadrení poškodených splácala. Tiež súd nepovažuje za logické vysvetlenie obžalovaného, prečo prestal chodiť k starým rodičom a si ich zablokoval v telefóne (čo je dosť extrémna forma odcudzenia vzhľadom na ich príbuzenský pomer), ak ako tvrdil obžalovaný, krádež peňazí nikto neriešil a on mal so starými rodičmi dobré vzťahy. Oveľa logickejšou je výpoveď
poškodených, že obžalovaný im neposkytoval splátky peňazí, o ktoré ho urgovali, kedy ich viackrát zaviedol či už tým, že im dal dve nefunkčné bankomatové karty, tvrdil, že ide z Bratislavy a od kamaráta donesie 4.000,- Eur alebo že im peniaze poslal poštou, hoci žiaden peňažný poukaz na pošte podaný nebol.
Všetky tieto dôkazy, ktoré súd vykonal a vyššie uvedeným postupom vyhodnotil vedú iba k jedinému záveru, že ku krádeži peňazí došlo tak, ako je to uvedené v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku a obžalovaný je tou osobou, ktorá tento skutok spáchala, pretože z vykonaných dôkazov neexistuje žiadna iná možnosť záveru a naopak, všetky dôkazy a ich hodnotenie súdom vedú iba k tomuto jedinému záveru. Vo vzťahu k tomu, že usvedčujúcou výpoveďou je výpoveď svedkyne D. C. realizovaná v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia obžalovanému a teda obžalovaný nemohol buď sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu uplatniť právo účasti na tejto výpovedi a kladenia otázok a konfrontovaný s ňou, ako dôkazom bol až na hlavnom pojednávaní, súd poukazuje na stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté pod sp. zn. Tpj 63/2009 zo dňa 07.12.2009 na zjednotenie výkladu zákona k otázke, či môže byť obžaloba opretá o svedecké výpovede vykonané pred vznesením obvinenia, ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci", ako aj k otázke, či týmto postupom došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 4/2010. V tomto stanovisku najvyšší súd uviedol, že: „Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci" podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku. Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup). Ak obvinený po vznesení obvinenia sám (prostredníctvom obhajcu) žiada zopakovať výsluchy iných svedkov, je na úvahe orgánov činných v trestnom konaní, aby po posúdení dôkaznej situácie vo veci rozhodli o potrebe vykonať kontradiktórny výsluch svedka. Na spravodlivé súdne konanie a na kritickú previerku výpovede svedka postačuje, ak je výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu v konaní pred súdom.“ Nemožnosť obžalovaného, resp. jeho obhajcov aktívne sa zúčastniť výpovede svedka aspoň jeden krát v priebehu konania (článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru) nebráni čítaniu tejto výpovede na hlavnom pojednávaní, pretože v čase výsluchu tohto svedka nebolo možné predpokladať, že nastane stav, že bude nutné jeho výpoveď prečítať z dôvodu, že svedok zomrie. Upretie práv obhajoby, ktorému došlo uvedeným spôsobom vykonania dôkazu na hlavnom pojednávaní má za následok, že uznanie viny obžalovaného nemôže byť výlučne alebo v rozhodujúcej miere založené na tejto svedeckej výpovedi. „Čítanie výpovede svedka, ktorý nikdy nebol vypočutý kontradiktórne, samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl.6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak odsúdenie nie je výlučne a ani v rozhodujúcej miere založené na tejto výpovedi“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 140/04 z 20.04.2005). Súd zdôrazňuje, že uznanie viny obžalovaného nie je výlučne založené na výpovedi iba svedkyne D. C. ale táto výpoveď je potvrdzovaná v celom rozsahu výpoveďou svedka – poškodeného B. C., ktorá spĺňa všetky atribúty kontradiktórne vykonanej výpovede a tiež aj výpoveďou svedkyne I., ktorej obaja rodičia sprostredkovali to, o čom vypovedali potom ako poškodení v prípravnom konaní a jej otec B. C. aj na hlavnom pojednávaní a tiež aj listinnými dôkazmi, medzi ktoré patria výpisy z účtov ako aj správy z banky.
Obžalovaný si teda konaním opísaným v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku prisvojil cudziu vec, ktorou boli finančné prostriedky patriace jeho starým rodičom tým, že ich odňal s dispozície vlastníka bez súhlasu svojich starých rodičov s úmyslom nakladať s peniazmi ako s vlastnými a tieto použil pre vlastnú potrebu (§130 ods. 4 Trestného zákona) a vzhľadom na sumu odcudzených peňazí spôsobil poškodeným väčšiu škodu (§ 125 ods. 1 Trestného zákona). Obžalovaný tento čin spáchal na chránenej osobe – blízkej osobe tak, ako je tento pojem vymedzený v ustanovení § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, za ktoré nepochybne je potrebné považovať starých rodičov obžalovaného. Dôvodom uplatnenia tohto kvalifikačného pojmu bola skutočnosť, že obžalovaný tak konal práve z dôvodu svojho vzťahu k starým rodičom, ktorých poznal, ktorí mu dôverovali a zverili mu tak kľúče od bytu, čím vlastne nevedomky vytvorili podmienky na to, aby obžalovaný ako ich vnuk túto krádež spáchal, a teda jeho konanie súvisí práve s blízkym vzťahom k poškodeným. Na rozdiel od tohto kvalifikačného pojmu súd na rozdiel od obžaloby neakceptoval kvalifikačný pojem spočívajúci v tom, že obaja poškodení boli
osobami vyššieho veku /§ 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona/, hoci obaja poškodení formálne naplnili tento pojem v zmysle § 127 ods. 3 Trestného zákona z hľadiska svojho veku. Úmysel obžalovaného, motív jeho konania, pohnútka, cieľ alebo zámer spáchať trestný čin nesúviseli s vekom poškodených, ktorý v tomto prípade nie je možné chápať iba formalisticky a musí mať vzťah tak so subjektívnou stránkou konania obžalovaného alebo aj s fakultatívnymi znakmi subjektívnej stránky, čo v tomto prípade naplnené nebolo. Inak povedané, vek poškodených v konaní obžalovaného nehral žiadnu rolu a trestný čin ani nevyvolal, ani nesťažil a ani neuľahčil. Preto súd uznal obžalovaného za vinného za zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. f) Trestného zákona. Z hľadiska subjektívnej stránky súd konanie obžalovaného posúdil ako konanie v priamom úmysle, pretože obžalovaný konaním opísaným v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku chcel porušiť záujem chránený Trestným zákonom, ktorým je záujem na ochrane majetku iného /§ 15 písm. a) Trestného zákona/.
Aby trest mohol zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom, musí v sebe zahŕňať jednak prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v zmysle § 34 Trestného zákona. Zároveň trest musí vyjadrovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Súd zvážil všetky okolnosti rozhodné pre druh a výmeru trestu, podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliadol najmä na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
U obžalovaného súd nezistil ani jednu z poľahčujúcich a ani priťažujúcich okolností uvedených v ustanovení §§ 36 a 37 Trestného zákona. Množstvo a intenzita páchania priestupkov aj keď len na úseku cestnej premávky neumožňovali priznanie poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v riadnom vedení života obžalovaného /§ 36 písm. j) Trestného zákona/, pretože aj priestupky predstavujú porušenia zákonov štátu a v tomto prípade sa nejednalo iba o ojedinelé priestupkové postihnutie obžalovaného ale o dlhodobé a systematické porušovanie právnych predpisov na úseku cestnej premávky. Preto súd neuplatňujúc postup spočívajúci v úprave trestnej sadzby trestu odňatia slobody uvedený v ustanovení § 38 ods. 2 a nasl. odseky tohto § Trestného zákona, pri ukladaní trestu vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 212 ods. 3 Trestného zákona a tou je trestná sadzba od troch rokov až do desať rokov.
Súd u obžalovaného zohľadnil, že tento nebol doposiaľ súdne trestaný a neboli u neho okrem dopravných priestupkov zistené žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o páchaní nejakej závažnej protispoločenskej činnosti nielen pred spáchaním trestného činu ale ani po jeho spáchaní. Súd preto pri ukladaní trestu prijal za nosnú zásadu individuálnej prevencie a výchovného účelu trestu a uložil obžalovanému vzhľadom na jeho osobu trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, teda na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, pretože jeho osoba a doterajší život nevyvoláva potrebu uloženia vyššieho trestu, pričom súd zohľadnil aj výšku škody, ktorú obžalovaný čiastočne uhradil. Navyše súd vzhľadom na uvedené skutočnosti výkon tohto trestu odložil na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, nakoľko výkon tohto trestu v jeho nepodmienečnej forme nie je u obžalovaného ako mladého a pracujúceho človeka nevyhnutný a vzhľadom na ochranu spoločnosti v kontexte osoby obžalovaného postačuje na naplnenie účelu trestu iba hrozba výkonu trestu. Dĺžka skúšobnej doby zohľadňuje doterajšie správanie sa dožalovaného, u ktorého to bol ojedinelý exces v doterajšom spôsobe života, ktorý viedol a súd ukladá trest vo viere, že toto súdne konanie a tento trest, ktorý je jeho výsledkom, budú pre obžalovaného dostatočnou výstrahou, aby sa jeho konanie už v budúcnosti neopakovalo. U obžalovaného napokon neboli zistené ani žiadne také okolnosti na strane jeho osoby, že by tomu malo byť inak. Nakoľko súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody prevyšujúci dva roky, súd v súlade ustanovením § 51 ods. 1 Trestného zákona, výkon tohto trestu obžalovanému podmienečne odložil na skúšobnú dobu s probačným dohľadom, v rámci ktorej mu v súlade ustanovením § 51 ods. 4 písm. e) Trestného zákona uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze v priebehu skúšobnej doby nahradiť poškodenému B. C. škodu vo výške 5.800,- Eur, ktorá doposiaľ uhradená nebola a k náhrade ktorej súd v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného v prospech poškodeného B. C., ktorý si náhradu škody uplatnil riadne a včas, teda uvedením nároku z hľadiska jeho právneho dôvodu a výšky do skončenia prípravného konania.
Preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomu rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde Prešov. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať.