Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8To-14-2023.pdf
PDF · 125.53 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/14/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Lucie Bašistovej a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 01.06.2023, v trestnej veci obžalovaného A. B. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1T/60/2022 zo dňa 06.03.2023, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
Obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., okr. E. D., trvale bytom C. D. XXX, t.č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Prešov
u k l a d á :
Podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a nezistení priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 7 /sedem/ rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovaného zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., okr. E. D., trvale bytom C. D. XXX, okr. E. D., v súčasnosti vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Prešov, vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
- od presne nezisteného obdobia, najneskôr od roku 2010, až do 10. augusta 2022, v rodinnom dome E. F. XXX G. H. C. D., okres E. D., kde býva v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, poškodenou I. B., narodenou XX.X.XXXX, pod vplyvom alkoholických nápojov a tým zvýšenej agresivity, ako aj bez vplyvu alkoholických nápojov, sa sústavne a opakovane, počas dennej i nočnej doby, s občasnými výnimkami od takého správania trvajúcimi nanajvýš do troch týždňov, k svojej manželke, poškodenej I. B., správal urážlivo a pohŕdavo tak, že jej vulgárne nadával a ponižoval ju, pričom jej kričal, že je piča, kurva, že
ju vykopne alebo vyhodí von oknom; pri hádkach, keď mu protirečila alebo oponovala, chytal ju za krk a dusil, vykrikoval jej, že v dome nemá čo robiť, že on je tam pánom, vyháňal ju z domu, že tam nemá čo robiť, aby zmizla lebo ju vykopne, pritom sa jej vyhrážal aj zabitím, pričom uvedené jej vykrikoval opakovane aj do neskorých nočných hodín a následne skoro ráno k nej prichádzal k posteli a so slovami „vstávaj ty kurva, piča“ ju zhadzoval z postele, čím jej odopieral oddych a spánok a spôsoboval obavu o jej život; fyzicky ju napádal asi raz za mesiac tak, že ju chytal rukami za paže a držal ju s tým, že ho bude počúvať lebo ju zabije, pričom v dôsledku toho mala modriny, lomcoval ňou pritom, kde raz ju tak zhodil zo stoličky; v dôsledku celého takéhoto správania obžalovaného poškodená zo strachu opúšťala ich spoločné obydlie a zdržiavala sa mimo neho, a to naposledy dlhodobo od 4.12.2021 do júna 2022, kedy sa opätovne do spoločnej domácnosti vrátila, na čo však po krátkej dobe dvoch alebo troch týždňov sa uvedené správanie obžalovaného voči nej opakovalo, pričom jej obžalovaný opäť vulgárne nadával, že je piča, kurva, pobehlica, keď sa hádali snažil sa ju opäť dusiť, kričal jej, že tam nemá čo robiť, že tam nemá žiadne právo, aby zmizla, inak ju vykopne a vyhodí von oknom, že ju zabije, pričom sa zo strachu pred obžalovaným zamykala v prednej izbe domu, ktorú obývala, na čo obžalovaný pri uvedených verbálnych atakoch jej búchal do dverí, do ich spodnej časti, aby mu otvorila, že ich rozbije; zároveň jej počas celého vyššie uvedeného obdobia v dome opakovane, a to aj v sústavnom trvaní jedného týždňa, čomu tak bolo i v období po jej návrate v júni 2022 do spoločnej domácnosti, zamedzoval prístup do kuchyne, kúpeľne a na toaletu tak, že zamykal dvere do izby, cez ktorú z vnútra domu bolo možné do týchto priestorov prejsť, ako aj vonkajší vchod, cez ktorý do týchto priestorov bolo možné vojsť, v dôsledku čoho si musela poškodená variť vo svojej izbe, vykonávať hygienu a chodiť na toaletu mimo domu na dvor alebo ku potoku; naposledy dňa 10.8.2022 obžalovaný vo večerných hodinách obdobným konaním sa poškodenej slovne vyhrážal, vulgárne jej nadával, búchal a kopal jej na dvere izby, kde sa poškodená zamkla, pričom nezisteným spôsobom tieto dvere poškodil v ich spodnej časti, na čo bola poškodenou v čase 20:09 hod. privolaná hliadka polície prostredníctvom tiesňovej linky 158; v príčinnej súvislosti s celým popísaným konaním a správaním sa obžalovaného voči poškodenej I. B. došlo u poškodenej k vzniku duševnej poruchy - inej zmiešanej úzkostnej poruchy, ktorá patrí do okruhu neurotických porúch vyvolaných stresom a somatoformných porúch, došlo u poškodenej k rozvoju úzkostných porúch, k depresívnym rozladám, k rozvoju porúch spánku, spontánneho úniku moču, v minulosti k výskytom parciálnych epileptických záchvatov na psychogénnom podklade, pričom od decembra 2021 sa v dôsledku uvedeného konania poškodená podrobuje psychiatrickej ambulantnej liečbe s užívaním antidepresív s protiúzkostným účinkom.
Za to mu uložil podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a nezistení priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona, trest odňatia slobody na 8 /osem/ rokov nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, ktorý prostredníctvom svojho obhajcu v písomnom odôvodnení poukazoval na to, že zo všetkého vyplynulo, že on sa nesprával urážlivo a pohŕdavo, nikdy žene neublížil, zo stoličky ju nezhodil a rebrá nikdy nepolámala a dodal, že to si len vymyslela, žiaden záznam od doktora neexistuje, pričom on sa nikdy nedobíjal do izieb, slušne zaklopal, nepoškodzoval svoj majetok, dvere a nevšimol si, že jeho manželka bola niekedy nevyspatá, lebo vstávala vždycky neskoro, ako on. Pokračoval, že nevie, aké depresívne prejavy po ich spolužití mala a keď ju vyšetrovateľ vyšetroval, všimol si, že vyzerala na zázname z výsluchu o 20 rokov mladšia. Čo sa týka epileptických záchvatov, tak to mala v rodine, a to bolo pred 20, 30, 40 rokmi, epilepsiu má dedičnú, lebo u nich sa to vyskytovalo, u ich príbuzných v línii a dokonca aj jej mama to mala a jej mama mala brata, ktorý zomrel na epilepsiu a bol aj na hlavu šalený. Uvádzal, že toaletu užívali spoločne s manželkou a nemohla ísť, keď on vykonával potrebu a takisto to bolo aj opačne. Čo sa týka svedkov J., K. a A., podľa odvolateľa zabudli na Desatoro Božích prikázaní, predovšetkým cti otca svojho i matku svoju, čo im vštepoval odmalička, pričom on vidí, že navonok sa tvária ako katolíci, ale vymýšľajú, aby dali svojho otca do basy. Z úst svedkov, jeho detí, bolo povedané, že chce vyhodiť všetko do vzduchu a na to, že doniesol dva kanistre nafty, no on tú naftu používal do auta a nie na ničenie toho, čo kúpil a zrekonštruoval, kde bývali všetci. Čo sa týka alkoholu, nikdy nepil a keď, tak to bolo príležitostne, a to vtedy, keď vedel, že už nikde nepôjde. Stravu, akú mali už na dôchodku, každý sa stravuje samostatne, on mal stravu z Jarabiny, dovážal mu ju vedúci B. a žena si nosila sama zo ZŠ v Novej Ľubovni. Podľa odvolateľa, nech súd zváži, či človek v jeho veku má naďalej zostať v base, keď on nikomu neublížil, ublížili mu jeho deti, ktoré vychoval a
nikdy ich nepreklínal, nikdy ich neudrel za celý život. Ublížila mu jeho manželka, ktorej sľúbil vernosť až po hrob a zotrvanie v manželstve, uzavretom pred Bohom v dobrom i v zlom, v zdraví aj v chorobe. Preto chce, aby sa rozhodlo, že nie je vinný tak, ako to tvrdí obžaloba a aby bol prepustený na slobodu, aby nezomrel v base a nerozlúčil sa so svojimi príbuznými. Záverom uviedol, že podľa jeho názoru, súd prvého stupňa nerozhodol podľa vykonaných dôkazov spravodlivo, snažil sa vytvoriť príbeh, v ktorom obžalovaný úmyselne sa správa k poškodenej tak, ako to opísala obžaloba, uviedol len tie dôkazy, ktoré do tohto príbehu do seba zapadajú, ale vôbec sa nezaoberal dôkazom ako je konfrontácia, hoci ju obžalovaný navrhoval počas celého konania. Pokiaľ by aj odvolací súd nebol toho názoru, že mnohé dôkazy vyvracajú vinu, prinajmenšom ju výrazne spochybňujú, čo vzhľadom na zásadu „in dubio pro reo“ musí viesť k oslobodeniu spod obžaloby, no súd prvého stupňa túto zásadu vôbec neaplikoval. V ďalšom obžalovaný namietal spôsob, ako súd hodnotil jeho výpoveď, pričom dodal, že prípadné rozpory a diskrepancie vo výpovediach obžalovaného sú nevedomé, nezámerné a sú výsledkom prirodzeného úbytku kvality pamäťových stôp časom a vekom, ale aj výsledkom emočného prežívania psychického stavu ako u prvotrestaného. K právnej stránke prípadu, podľa názoru odvolateľa, dlhodobosť už tvorí obligatórnu náležitosť objektívnej stránky v základnej skutkovej podstate trestného činu týrania a nemôže byť duplicitne pričítaná páchateľovi vo forme kvalifikačného momentu spáchania trestného činu závažnejším spôsobom, pričom obhajoba je presvedčená, že trestná sadzba týrania v základnej skutkovej podstate v rozpätí 3 - 8 rokov trestu odňatia slobody umožňuje súdom riadne dosiahnuť účel trestu aj bez kvalifikácie skutku ako trestného činu páchaného závažnejším spôsobom konania vyššie popisovanou formou. Poukazoval aj na to, že podľa jeho názoru pojem týrania sa súčasne vyznačuje i určitou mierou trvalosti a dosahuje takej intenzity, aby bolo schopné vyvolať stav, kedy postihnutá osoba pociťuje ťažké príkorie, psychické a fyzické útrapy. Kvalifikačným hľadiskom a následkom trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej vo forme psychického a fyzického utrpenia je preto aj naďalej jeho hromadnosť, resp. trvalosť, teda to, že útoky sú opakované, či sústavné a práve táto opakovanosť spôsobuje psychické a fyzické utrpenie poškodenej osoby, ktorá je celkom krátkeho a prechodného charakteru. Obžalovaný je presvedčený, že sprostredkovaným svedectvom, t. j. nepriamymi dôkazmi, ktoré boli v tomto konaní využité, neuniesla tunajšia prokuratúra dôkazné bremeno tak, ako to tvrdí v obžalobnom návrhu, predovšetkým zamerajúc sa na vyššie spomínané faktory trvalosť, dlhodobosť, ako aj príkoria. Obžalovaný poukazuje, či na vyvodenie v súdenom prípade trestnoprávnej zodpovednosti za základnú skutkovú podstatu sa vyžaduje opakovanosť a dlhodobosť, ktoré pojmy v sebe zahŕňajú vyššie uvedené znaky ako trvalosť a sústavnosť konania páchateľa. V intenciách ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona však v prípade, ak je dlhodobosť pojmovým znakom týrania, v základnej skutkovej podstate nemožno dlhodobé týranie kvalifikovať ako závažnejší spôsob páchania trestného činu, teda okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa názoru obhajoby, hoci Trestný zákon v osobitnej časti používa na prehľadnosť kvalifikovaných skutkových podstát typizované osobitné kvalifikačné pojmy, to, že u niektorého trestného činu je v kvalifikovanej skutkovej podstate uvedená možnosť spáchania trestného činu závažnejším spôsobom konani,a neznamená automaticky aj to, že toto kvalifikačné kritérium bude vždy aplikovateľné v každej jeho forme a že ak je určitá konkrétna okolnosť zákonným znakom konkrétneho trestného činu, alebo, povedané inak, ak je určitá okolnosť znakom základnej skutkovej podstaty toho istého trestného činu, zákaz dvojitého pričítania sa uplatňuje len v rámci skutkovej podstaty toho istého trestného činu, čiže nie je možné považovať v zmysle § 38 ods. 1 aj za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, t. j. aj za kvalifikovanú skutkovú podstatu, pričom ide o kogentnú normu, ktorá stanovuje pravidlo, od ktorého sa nemožno odchýliť. V tejto súvislosti mal odvolateľ za to, že k spomínanému príkoriu u poškodenej sa znalkyňa L. I. E., L. v znaleckom posudku č.67/2022 vyjadrila, podľa neho, nejednoznačne, že ťažké príkorie u poškodenej zrejme dlhodobým konaním obžalovaného z psychologického vysoko pravdepodobne narušilo jej psychický stav, ako aj jej osobnosť, prognosticky skôr významne trvalo negatívne, čo vhodnou terapeutickou intervenciou môže byť už iba parciálne redukované u poškodenej vzhľadom na jej vek, za vhodných podmienok jej existenčnej, rodinnej situácie. Podľa obžalovaného vyvoláva pochybnosti, či jeho konanie narušilo poškodenej jej psychický stav, ako aj jej osobnosť. Podľa názoru obhajoby, takto založené trestanie je v rozpore so zásadou určitosti trestnoprávnych noriem, podľa ktorej musia byť vždy jasne a precízne stanovené podmienky, za ktorých sa konanie páchateľa stáva trestne postihnuteľným za ten ktorý trestný čin, pričom nejasnosť zákona a jeho výkladu totiž otvára brány svojvôli v rozhodovaní OČTK a súdov. V podstate vzhľadom na uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a spod obžaloby ho oslobodil alebo aby rozhodol o podmienečnom treste kratšieho trvania poukazujúc na ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona a súčasnú modernú koncepciu schválenú vládou SR pod názvom Restoratívna justícia a alternatívne tresty.
Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že podané odvolanie bolo dôvodné len sčasti, keď súdom prvého stupňa bol uložený trest, ktorý v rámci zásady primeranosti trestu bolo potrebné uložiť v nižšej výmere.
Bez potreby nevyhnutne opakovať znenie obsahu podstatných dôkazov, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvého stupňa a ktoré, vzhľadom na ich korektnosť v podstatných skutočnostiach, preberá aj odvolací súd, vo vzťahu k odvolacím námietkam považuje odvolací súd za potrebné uviesť svoje nasledujúce zistenia, ku ktorým dospel v rámci svojej prieskumnej povinnosti.
Z doposiaľ vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že obžalovaný poprel spáchanie skutku, no jeho obhajoba je nedôveryhodná nielen pre vnútornú nekonzistentnosť, na ktorú v podrobnostiach odkázal v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvého stupňa a s ktorými úvahami z tohto plynúcimi sa odvolací súd pre ich logickosť, ale aj pre súlad s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku stotožnil. Obhajoba neobstojí proti konkrétnym, stabilným, bez podstatných rozporov podaných výpovedí poškodenej manželky obžalovaného a jeho detí. Tu aj odvolací súd konštatuje, že obhajoba stojí proti spolu štyrom priamym usvedčujúcim svedectvám najbližších rodinných príslušníkov, o ktorých občianskej poctivosti a celkovej hodnovernosti odvolací súd nemal žiadne dôkazy, ktoré by hodnovernosť svedkov spochybňovali. Podrobne na obsah ich výpovedí poukázal už súd prvého stupňa a nakoľko sa jeho zistenia kryjú s obsahom predložených zákonne vykonaných dôkazov, a rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu tvoria jeden kompaktný celok, nie je potrebné tento obsah opakovať aj v tomto rozsudku. Nebol zistený nezákonný postup pri výsluchu obžalovaného, ten vypovedal slobodne pri zachovaní práva na obhajobu, pričom skutočnosti zistené pri znaleckom skúmaní jeho duševného stavu, či psychologického profilu neposkytli nič, čo by spochybnilo jeho spôsobilosť vypovedať. Okrem týchto početných usvedčujúcich dôkazov, obžalovaného nepriamo usvedčujú aj závery znaleckého dokazovania z psychologického a psychiatrického hľadiska. Tieto znalecké dôkazy navyše poukazujú na konkrétne skutočnosti, z ktorých jednoznačne hodnovernosťou dominuje výpoveď poškodenej oproti tomu, ako účelovo obžalovaný vypovedal a priebežne menil svoju výpoveď dopúšťajúc sa zásadných rozporov, na ktoré poukazoval súd prvého stupňa.
Zo znaleckého posudku podaného L. E. k jeho osobe pod č. 66/2022, odvolací súd považuje za prvoradé poukázať na to, že znalkyňa konštatovala u obžalovaného aj osobnosť s narušeným sebaovládaním, dominujúcou impulzivitou, s prítomnosťou ukazovateľov silných afektov, napätia, explozivity, s pretrvávajúcimi afektívnymi a náladovými stavmi, pričom afekty sa prejavia aj v situáciách, ktoré ich navodili, ale aj v im podobných, relatívne bežných; agresívne napätie je u obžalovaného v popredí a patrí k zvýrazneným osobnostným črtám i keď sama agresivita nie je jadrovou zložkou jeho osobnosti, osobnosť, ktoré má slabé humánne a sociálne nastavenie, povrchný záujem o iných, ďalej egocentrickosť až asociálnosť, s poukazom na nekompromisnosť a direktivitu aj časté konfliktové medziľudské vzťahy, ľahké urážanie sa, zvýraznenie hostility, enormne vzťahovačnosť, podozrievavosť najmä voči blízkemu okoliu, osobnosť, u ktorej najmä v napätých situáciách možno očakávať neadekvátne reakcie, hlavne okamžitú abreakciu agresivity smerom navonok, a to skôr v podobe práve heteroagresívneho konania, ako aj vysoko pravdepodobné zbrklé, impulzívne, skratové afektívne konanie. Zistila u neho úpadok v oblasti vyšších citov, hodnôt, morálky a vysokú pravdepodobnosť správať sa sociálne žiaduco, významne vysokú snahu pôsobiť lepším dojmom, pričom možno u neho očakávať skôr ako zámerné účelové fabulačné tendencie, pričom v čase vyšetrenia zistila výrazné disimulačné tendencie, nedostatočnú sebakritiku. Už všeobecná vierohodnosť obžalovaného je znalkyňou hodnotená ako podpriemerná s tým, že vo všeobecnosti vykazuje trvalo skôr vysokú snahu pôsobiť lepším dojmom alebo sociálne žiaduco, čo spolu so zistením nadpriemeru u lži skóre a vedomých tendencií ku skresľovaniu tak menej podstatných detailov, ako aj podstatných častí, spolu so sklonmi k vedomým fabuláciám a prítomnosti pravých konfabulácií spočívajúcich v nevedomom vypĺňaní pamäťových medzier novovytvoreným materiálom na organickom podklade zásadne, podľa názoru odvolacieho súdu, deklasuje jeho hodnovernosť vo vzťahu k absencii takýchto zistení u poškodenej. Rovnako potom nemožno priznať opodstatnenosť ani odvolaciemu dôvodu,
v ktorom obžalovaný poukazuje na akúsi mentálnu slabosť súvisiacu snáď s jeho vekom, keď znalkyňa konštatovala, že u neho nebola zistená významná abnormná patológia skresľovania výpovede, ktorá by nebola jeho osobnosťou plne uvedomovaná a nezámerná. Je pritom plne čitateľné vo svetle toľkých usvedčujúcich dôkazov reprezentovaných výpoveďami poškodenej a detí obžalovaného, že znalkyňa z psychologického hľadiska zistila, že charakter stíhaného skutku vysoko pozitívne koreluje s osobnosťou obžalovaného.
Je namieste si uvedomiť, že v trestnom konaní sa znalci, ktorý prinášajú odborné poznatky z iných, ako právneho odboru, vždy vyjadrujú určitým spôsobom a predstavujú, ako nakoniec každý dôkaz, zdroj poznatkov pre súdne hodnotenie vykonaných dôkazov. K odvolateľom namietanému, že znalkyňa vyslovila, že ťažké príkorie u poškodenej zrejme dlhodobým konaním obžalovaného z psychologického hľadiska vysoko pravdepodobne narušilo jej psychický stav, ako aj jej osobnosť, prognosticky skôr významne trvalo negatívne, čo vhodnou terapeutickou intervenciou môže byť už iba parciálne redukované u poškodenej vzhľadom na jej vek, za vhodných podmienok jej existenčnej, rodinnej situácie, podľa odvolacieho súdu vôbec nevyvoláva pochybnosti či predmetné konanie obžalovaného narušilo poškodenej jej psychický stav, ako aj jej osobnosť. Na podrobnosť vyjadrenia znalkyne k účinkom, ktoré malo správanie sa obžalovaného, poukázal už súd prvého stupňa, keď uviedol, že z diferenciálnodiagnostického psychologického hľadiska je u poškodenej potvrdený výskyt neurotických, psychosomatických ťažkostí s enormne silným sprievodným napätím; v klinickom obraze silné depresívne tendencie, fóbická a anxiózna symptomatológia, znaky posttraumatickej stresovej poruchy, ktorej symptómy a postihnutia spôsobujú stredne ťažký stupeň postihnutia sociálnej a pracovnej/ mentálnej výkonnosti; jej psychický stav hodnotila znalkyňa za významne narušený a vykazujúci celkovo znaky viktimizačného syndrómu – syndrómu týranej osoby, a to vysoko pravdepodobne ako dopad práve vyšetrovaného konania na jej psychický stav, ktoré konanie voči poškodenej trvalo dlhodobo, stupňovala sa intenzita, frekvencia, verbálne ataky, ponižovania a zastrašovanie a vyhrážanie prerástli do paralelných fyzických atakov a brachiálnej agresie, dehonestovania a enormného obmedzovania bazálnych ľudských potrieb a osobnej slobody, pričom tomu, že vysoko pravdepodobne jej bolo dlhodobo spôsobované fyzické a psychické príkorie, svedčí tiež jej pasívne a submisívne správanie ako obete, naučená bezmocnosť, nechutenstvo, nespavosť, ostatná fyzická izolácia a sociálne izolácia, prežívanie strachu, nepokoja, úzkosti, zhoršenie somatickej kondície a napokon s potrebou aktuálne psychiatrickej liečby ambulantnou formou, kde ide vysoko pravdepodobne o dopad stíhaného konania na poškodenú počas mnohoročného konfliktného súžitia determinovaného najmä osobnosťou a alkoholizmom, podľa znalkyne, obžalovaného. Znalkyňa teda poukazovala na dopad dlhší čas spôsobovanej ujmy na psychike poškodenej ako priameho, ničím nenarušovaného pôsobenia obžalovaného, ktoré vyústilo až do významne narušeného psychického stavu poškodenej, ktoré prerástli až do posttraumatickej stresovej poruchy a syndróm týranej osoby. To, že sa vyjadruje v slovníku vysokej pravdepodobnosti, to len potvrdzuje. Možno dodať, že subjektívny, ničím relevantným nepodložený názor obhajoby, oproti jednoznačnosti znaleckých záverov L. E., totiž nebol obhajobou ani inou stranou trestného konania predložený, ktorý by tieto závery spochybňoval a ani súd nemal žiadne dôvody v rámci svojej autonómie na procesných návrhoch v procese dokazovania pristúpiť k odstraňovaniu nejakých chýb znaleckého posudku tejto znalkyne.
Je právne irelevantná úvaha, ktorú obhajoba ponúkla v odôvodnení svojho odvolania, pokiaľ ide o otázku zohľadnenia dlhodobosti, ako okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby. Objektívna stránka trestného činu uvedeného v § 208 Trestného zákona spočíva v konaní páchateľa, ktorý týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie niektorou z foriem uvedenou v tomto ustanovení.
Týraním zverenej osoby v zmysle aktuálneho § 208 Trestného zákona, sa rozumie také zlé nakladanie so zverenou (alebo blízkou) osobou, ktoré sa vyznačuje hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti s určitým trvaním. Nevyžaduje sa, aby u blízkej alebo zverenej osoby vznikli následky na zdraví, ale musí ísť o také konanie, ktoré týraná osoba pre jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. /R 20/1984/ Je pravdou, že ak týraním sa rozumie zlé zaobchádzanie s blízkou osobou alebo osobou, ktorá je v starostlivosti alebo výchove, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti, tak vyznačuje sa určitou trvalosťou, prípadne aj sústavnosťou alebo opakovanými útokmi (k tomu porovnaj NR 1 Tz 9/1964), ktoré takáto osoba vzhľadom na jeho hrubú bezohľadnosť alebo bolestivosť považuje za ťažké príkorie, ponižovanie (k tomu porovnaj B 22/3/1983 R 3/1983, R 11/1984).
Zákonodarca ale sa rozhodol prísnejšie postihovať prípady, kedy toto trvanie dosiahne intenzitu páchania po dlhší čas, ako kvalifikačného znaku pre spáchanie trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby závažnejším spôsobom konania v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona. Obdobie páchania predmetného zločinu bolo od presne nezisteného obdobia, najneskôr od roku 2010 až do 10. augusta 2022, teda viac ako 11 a pol roka, čo je, aj podľa názoru odvolacieho súdu, pojmovo jednoznačne dlhším časom, časom ktorý výrazne presahuje minimálnu požiadavku na spáchanie daného trestného činu v zmysle podmienok uvedených v § 208 ods. 1 Trestného zákona.
Konanie obžalovaného u poškodenej viedlo k spôsobeniu závažnejších následkov na jej psychike, jeho úmyselné konanie obžalovaného objektívne svojou dlhodobosťou a agresivitou znamenalo spôsobovanie poškodenej, ako jemu blízkej osobe /manželke/, fyzické a psychické utrpenie ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu, násilným fyzickým správaním, bezdôvodným odopieraním oddychu, spánku, hygieny, bývania, neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktoré má právo užívať a činom spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – po dlhší čas. Išlo o spôsobovanie fyzického alebo psychického utrpenia blízkej osobe, ktoré sa vyznačovalo dlhodobosťou a intenzitou zlého zaobchádzania, ktorým páchateľ objektívne prejavoval hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti a ktoré poškodená, ako blízka osoba, pre jeho intenzitu, hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť dôvodne pociťovala ako ťažké príkorie. Takéto protiprávne správanie je evidentne správaním, ktoré je takto vnímateľné objektívne. Bolo tak dokázané, že obžalovaný spáchal zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. e), ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.
Podľa § 34 ods. 1, 3, 4 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal okresný súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadol najmä na ustanovenie § 34 ods. 4 Trestného zákona, s ohľadom na povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 34 ods. 6 vety druhej Trestného zákona a na nemožnosť v danom prípade použitia postupu podľa § 49 ods. 1, § 50 ods. 1 a § 51 ods. 1 Trestného zákona. Poukazoval na osobu obžalovaného, okolnosti, čas, miesto a spôsob spáchania činu, jeho následok, úmyselné zavinenie na strane obžalovaného, pričom za účelom riadneho a náležitého dosiahnutia, resp. aspoň vytvorenia podmienok na dosiahnutie, účelu trestu, ako je tento vyjadrený v § 34 ods. 1 Trestného zákona, považoval za potrebné obžalovanému uložiť trest odňatia slobody s tým, že mal za to, že už vzhľadom na výšku trestnej sadzby upravenú v § 208 ods. 3 Trestného zákona, nebolo možné výkon trestu podmienečne odložiť, pričom nevzhliadol danosť žiadnych podmienok na prípadný, obhajcom obžalovaného navrhovaný postup podľa § 39 Trestného zákona, neboli zistené žiadne také objektívne okolnosti prípadu alebo pomery na strane obžalovaného a neboli v tomto smere zistené dôvody a okolnosti, pre ktoré by prípadne podľa § 39 Trestného zákona mohol postupovať, keďže obžalovaný nepriznal spáchanie činu a tento ani len náznakom neoľutoval, neprejavil ani len zrnko sebakritiky a pokory, ale naopak, obviňoval poškodenú, obviňoval deti - svedkov, a v konečnom dôsledku svojimi prejavmi na hlavnom pojednávaní len zvýraznil, že je osobou tak egocentrickou a povýšeneckou, že za spáchaný skutok, podľa názoru súdu prvého stupňa, nebolo nijako možné ani len uvažovať, že by na jeho nápravu mohol postačovať trest pod dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby v danom prípade a už vôbec nie, že by mohlo takým postupom v tomto prípade ísť dokonca o uloženie trestu, ktorého výkon by bol podmienečne odložený, keď samotný vek obžalovaného na takýto postup, podľa názoru súdu prvého stupňa, absolútne a nijako nepostačuje. Pri výmere trestu súd prvého stupňa zohľadnil absenciu priťažujúcich okolností uvedených v ustanovení § 37 Trestného zákona a priznal poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 36 písm. j) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný nebol doposiaľ nikdy odsúdený za trestné činy a bol postihnutý za priestupok len v jednom prípade, a to za skutok z 18.03.2019 v blokovom konaní pokutou 10,- eur na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ktorého sa dopustil tým, že v danom čase pri sebe
nemal platné doklady predpísané zákonom. Napriek veku obžalovaného a skutočnosti, že doposiaľ na neho nijako nebolo pôsobené sankciami podľa Trestného zákona, však z pohľadu súdu prvého stupňa v danom prípade nie je možné za dostatočné považovať uloženie trestu odňatia obžalovanému na samotnej dolnej hranici upravenej v § 208 ods. 3 Trestného zákona, a to už len s ohľadom na to, že vyššie uvedeného konania sa obžalovaný dopúšťal voči svojej manželke, poškodenej, už od presne nezistenej doby ich spoločného spolužitia, kedy už aj ich jednotlivé deti v nízkom veku toto jeho závadné a nanajvýš úbohé protiprávne správanie už vlastnými zmyslami vnímali a v tomu zodpovedajúcej miere si ho pamätajú. Za primeraný, potrebný a nutný, za účelom čo najvyššieho dosiahnutia účelu trestu, uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, pričom vzhľadom na splnenie podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Odvolací súd nemohol celkom súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výmeru uloženého trestu odňatia slobody.
Trestanie je vo svojej podstate obmedzovanie základných práv a slobôd páchateľa. Z tohto dôvodu musí uložený trest prejsť testom proporcionality nato, aby neporušil zásadu primeranosti trestu, ktorá predstavuje mantinel pri trestaní. Ak týmto trestom neprejde, tak trest bude nielenže nezákonný, ale aj protiústavný. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že pri ukladaní trestu je sledovaním cieľom naplňovanie účelu trestu. V prípade trestania nie je potrebné riešiť otázky legality sledovaného cieľa a legality prostriedku, pretože pri trestaní sú aj prostriedky (tresty) aj sledovaný cieľ (účel trestu) legálne. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej citované ako „ESĽP“) rozhoduje vo vzťahu k primeranosti trestnej sankcie v tom zmysle, že na primeranosť, či neprimeranosť, používania trestnoprávnych prostriedkov je nevyhnutné nazerať v celistvosti, a preto považuje zameriavanie sa výlučne na prísnosť trestu (trestnej sankcie) za nedostatočné, pretože je potrebné taktiež skúmať, že či použitie konkrétneho trestnoprávneho prostriedku je primerané vzhľadom na povahu protiprávneho konania.
Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin, ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Neprimerane prísne (ale samozrejme i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom, či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. / Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. 106/2011/
Intenzite zásahu do osobnej slobody obžalovaného v pomere k záujmu štátu na potieraní trestných činov plne v tomto prípade zodpovedá trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, ako trest ukladaný obžalovanému ako prvotrestanej osobe, ktorá napriek vysokému veku nemala žiadnu trestnú minulosť a takmer žiadnu priestupkovú minulosť, ktorá napriek svojmu násilnému správaniu sa voči svojej manželke vytvorila hodnoty, ktoré umožnili jeho deťom realizovať sa na plnohodnotných členov spoločnosti. Je nepochybné, že obžalovaný zlyhal ako osoba práve v správaní sa voči svojej manželke, ktorá sa na dosiahnutí týchto hodnôt nepochybne výraznou mierou podieľala a výrazne jej sťažil úroveň života za okolnosti, že nebolo dokazovaním potvrdené, že by svojím správaním dávala obžalovanému nejaký už len teoretický dôvod k násilnostiam, ktorých sa proti nej dopúšťal. Úmysel obžalovaného, zjavná snaha vylúčiť poškodenú z užívania spoločného majetku, mu nepochybne priťažila. S prihliadnutím na jeho pokročilý vek a bezúhonnosť doloženú odpisom registra trestov a výpisom z evidencie priestupkov, ako aj správou obce, je v súlade s účelom trestu uložiť mu trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Takto
uložený trest je schopný dosiahnuť účel trestu a nie je nevyhnutné nad tento rámec postupovať. Oproti tomu neexistuje iný šetrnejší trest, či ich kombinácia, ktoré by dokázali rovnako účinne naplniť účel trestu, pretože ani odvolací súd nezistil žiadne mimoriadne okolnosti prípadu, či pomery páchateľa alebo iné dôvody uvedené v § 39 Trestného zákona, ktoré by súdu umožňovali ukladať trest pod zákonné obmedzenie uvedené v § 208 ods. 2 Trestného zákona, teda pod 7 rokov trestu odňatia slobody.
Podľa názoru odvolacieho súdu prevažuje záujem na dosiahnutí účelu trestu týmto trestom nad záujmom na ochrane obmedzovaného základného práva alebo slobody páchateľa, pretože tomu nasvedčujú všetky skutočnosti uvedené v § 34 Trestného zákona. Oproti tomu teda použitie niektorého z tzv. alternatívnych trestov v tomto prípade nezodpovedá závažnosti prípadu, ani jeho vyhroteným okolnostiam, dlhodobosti páchania predmetného zločinu, jeho následkom na osobe poškodenej manželky obžalovaného, ďalším okolnostiam, najmä tým, že predmetné agresívne správanie sa obžalovaného voči matke jeho detí museli častokrát bezprostredne vnímať tieto deti osobne, a to až do stupňa, kedy sa aktívne snažili svojím pôsobením zmeniť tento protiprávny prístup obžalovaného na správanie, ktorým by nezasahoval do osobnostnej sféry poškodenej. Aj ďalšie skutočnosti, rozhodné pre uloženie zákonného trestu, tomu nasvedčujú.
Majúc na zreteli vyššie uvedené zásady pre ukladanie trestu a vyššie rozvedené okolnosti, za ktorých bol žalovaný trestný čin spáchaný a ktoré charakterizujú pomery obžalovaného, jeho osobu a možnosti jeho nápravy, ako aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným spočívajúca v tom, že sa mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a okolnosť, aby uložený trest súčasne iných odradil od páchania trestných činov a zároveň vyjadroval morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, dospel krajský súd k záveru, že takto uložený trest odňatia slobody so zaradením obžalovaného pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia predstavuje trest na nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti primeraný a dostatočne individualizovaný.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.