Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-326-2013.pdf
PDF · 108.5 KB
Case nature
Subarea
24Co/326/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX, proti odporcom: 1. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, B. Y., 2. U. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, B. Y., obaja zastúpení advokátom: Mgr. Ľudovít Jendrál, so sídlom Vrbovská cesta 159, Piešťany, o zaplatenie 1.815,30 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcov 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 24.01.2013, č.k. 5C/177/2010-90, v zamietajúcej časti, v časti poplatku z omeškania a v časti náhrady trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odporcom 1 a 2 sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvým odsekom výroku uložil odporcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 218,15 Eur spolu s poplatkom z omeškania 2,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 215,76 Eur od 21.11.2008 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2,39 Eur od 23.04.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým odsekom výroku vo zvyšku súd návrh zamietol. Tretím odsekom výroku navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcom trovy právneho zastúpenia vo výške 593,04 Eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne citáciou ust. § 663, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 697, § 703 ods. 1, § 710 ods. 1 až 3, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 43b ods. 3 a 4 zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona, § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 3 ods. 1, § 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Súd záväzkový vzťah medzi účastníkmi posúdil ako nájom bytu, a to napriek námietke právneho zástupcu odporcov, že predmetom nájmu nebol byt. Samotný list vlastníctva však nevyvrátil tvrdenie navrhovateľa, že uvedená nehnuteľnosť zahŕňa viacero bytov, ktoré navrhovateľ opakovane prenajíma. Poukazujúc na ustanovenie § 43b ods. 3 stavebného zákona, skutočnosť, že nehnuteľnosť zapísaná na liste vlastníctva ako rodinný dom nevylučuje možnosť, aby priestory boli využívané ako byty. Nakoľko zo strany nebol predložený dôkaz, ktorý by vyvrátil tvrdenie navrhovateľa o tom, že predmetné priestory v rodinnom dome sú skolaudované ako byty, a takto aj prenajímané, posúdil súd záväzkový vzťah ako je vyššie uvedené. Navrhovateľ ako prenajímateľ uzatvoril s odporcami 1 a 2 ako nájomcami dňa 10.09.2007 nájomnú zmluvu, v zmysle ktorej prenechal navrhovateľ odporcom do spoločného nájmu samostatný 2-izbový byt nachádzajúci sa v rodinnom dome postavenom na parcele č. 5290 za účelom bývania, a to na dobu určitú - 2 roky od dátumu overenia podpisov na nájomnej zmluve, t.j. do 10.09.2009. V článku VI. nájomnej je upravené
skončenie nájmu s tým, že obe strany môžu nájomný pomer vypovedať v 3-mesačnej výpovednej lehote písomnou formou. V zmysle uvedeného ustanovenia vypovedal navrhovateľ dňa 20.08.2008 nájomný pomer s odporcami s tým, že navrhovateľ v danej výpovedi uviedol (tak v zmysle ustanovení zmluvy ako aj OZ), že 3-mesačná výpovedná lehota začína plynúť dňom 01.09.2008 a uplynie dňom 30.11.2008. Táto výpoveď bola doručená odporcovi 1 aj odporkyni 2 do vlastných rúk, čo potvrdili obaja svojim podpisom a výpoveď akceptovali. V zmysle danej výpovede odporcovia v stanovenej lehote prenajatú nehnuteľnosť vymaľovali, opustili a navrhovateľovi vrátili aj kľúče. Napriek dojednaniu v článku VI. o tom, že nájomný pomer končí až podpísaním o finančnom vyrovnaní, táto skutočnosť nemala vplyv na skončenie nájmu uplynutím dohodnutej výpovednej lehoty, t.j. ku dňu 30.11.2008 (§ 710 ods. 3 OZ). Napriek uvedenému sa navrhovateľ sa vo svojich vyjadreniach odvolával na ustanovenie § 678 OZ, podľa ktorého ustanovenia o výpovednej dobe, vyprataní a odovzdaní platia iba vtedy, ak zmluva alebo osobitné predpisy neustanovujú inak. V zmysle tohto ustanovenia mal za to, že v zmluve dojednaná podmienka o tom, že nájomný vzťah sa napriek 3-mesačnej výpovednej lehote končí až vykonaním vyúčtovania za energie a spísaním zápisnice o finančnom vyrovnaní, má prednosť pred ustanovením § 710 ods. 3 OZ. Toto ustanovenie však má s prihliadnutím na špecifický charakter nájmu bytu kogentný charakter, a teda aj napriek dojednaniam uvedeným v nájomnej zmluve, je možné sa od neho odchýliť len v tom smere, že prenajímateľ môže písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Uvedené dojednanie v zmluve však pod túto výnimku nie je možné podradiť. Ak teda navrhovateľovi vznikli voči odporcom finančné nároky za neuhradené mesačné platby, môže si nárokovať len za obdobie trvania nájomného
- do konca novembra 2008. Zhodnými tvrdeniami účastníkov mal súd za preukázané, že zo strany odporcov nebolo uhradené dohodnuté nájomné len za mesiac november 2008 vo výške 215,76 Eur. Pokiaľ ide o zálohové platby žiaden z účastníkov nepreukázal, či tieto boli zaplatené, kým a v akej výške. Napriek tvrdeniu odporcov, že nájomné za mesiac november 2008 nezaplatili z dôvodu, že si vypočítali, že na energiách vzniknú preplatky, ktoré si navrhovateľ započíta na nájomné, uvedené nepreukázali. V časti neuhradeného nájomného dospel súd k záveru, že navrhovateľovi vznikol voči odporcom 1 a 2 nárok na zaplatenie nájomného za posledný mesiac trvania nájmu, ktorým bol november 2008, a to vo výške 215,76 Eur, ktoré bolo splatné dňa 15.11.2008. Nakoľko odporcovia nájomné za mesiac november 2008 neuhradili ani po uplynutí piatich dní od jeho splatnosti (do 20.11.2008), vznikol navrhovateľovi v zmysle § 697 OZ v spojení s § 4 nariadenia súčasne aj nárok na poplatok z omeškania vo výške 2,5‰ denne z dlžnej sumy odo dňa 21.11.2008. Navrhovateľ si súčasne v návrhu uplatnil aj nárok na zaplatenie fixných mesačných platieb vo výške 8,58 Eur (4,44 Eur poplatok za elektromer a 4,41 Eur poplatok za plynomer). Tieto však neboli v nájomnej zmluve dohodnuté a navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, na základe čoho si nárok na tieto platby uplatňuje. Na základe uvedeného súd v časti mesačných platieb vo výške 8,58 Eur spolu s úrokom z omeškania návrh navrhovateľa zamietol. Súčasne súd zamietol aj návrh v časti zaplatenia nákladov na uvedenie bytu do pôvodného stavu vo výške 18,19 Eur (elektrický vypínač 3,19 Eur, svietidlo 15,- Eur) spolu s úrokom z omeškania, ktoré si navrhovateľ uplatnil v rámci platieb za mesiac december 2008. Navrhovateľ síce súdu predložil fotokópiu pokladničných blokov za nákup uvedených vecí, avšak žiadnym spôsobom nepreukázal, že potreba výmeny predmetného svietidla a vypínač reálne vznikla v byte prenajatom odporcami v súvislosti s ich užívaním nehnuteľnosti ako aj skutočnosť, že tieto prvky reálne boli nainštalované do bytu v rámci opravy závad. Za preukázané mal súd len zakúpenie guľového ventilu na kotol v kúpeľni, nakoľko aj z tvrdenia odporkyne 2 vyplynulo, že počas ich užívania bytu daná závada existovala. V danej časti priznal súd navrhovateľovi nárok na zaplatenie sumy 2,39 Eur za zakúpenie guľového ventilu spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 22.04.2011 do zaplatenia.
Odporcovia vyčíslili trovy konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia vo výške 593,04 Eur vyčíslené v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej pomoci (ďalej len „vyhláška“). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby si vyčíslili z tarifnej hodnoty v sume 2.263,98 Eur v zmysle 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 91,29 Eur. Trovy právneho zastúpenia si v zmysle uvedeného odporcovia uplatnili za 6 úkonov právnych služieb po 91,29 Eur/ úkon (1./ prevzatie a príprava veci dňa 05.05.2011, 2./ vyjadrenie k návrhu 10.06.2011, 3./ účasť na pojednávaní dňa 12.09.2011, 4./ účasť na pojednávaní dňa 12.11.2012, 5./ účasť na pojednávaní dňa 03.12.2012, 6./ účasť na pojednávaní dňa 24.01.2013), a to celkovo v sume 547,74 Eur. Ďalej si odporcovia uplatnili hotové výdavky právneho zástupcu spočívajúce v režijnom paušále. Za každý úkon právnej služby si uplatnili náhradu režijného paušálu v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v celkovej výške 45,30 Eur, a to: za 3 úkony v roku 2011 po 7,41 Eur/úkon, za 2 úkony v roku 2012 po 7,63 Eur/úkon, za 1 úkon v
roku 2013 po 7,81 Eur/úkon. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a odporcom, ktorí mali vo veci čiastočný úspech, priznal plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti navrhovateľovi, nakoľko neúspech odporcov predstavoval len nepatrnú časť (9,64%). Pomer úspechu a neúspechu účastníkov vypočítal súd na základe pomeru pôvodne žalovanej sumy 2.263,98 Eur k priznanej sume 218,15 Eur, nakoľko späťvzatie v časti 448,68 Eur zo dňa 12.09.2011 posúdil súd ako neúspech navrhovateľa, ktorý v danej časti zavinil zastavenie konania svojim čiastočným späťvzatím návrhu.
Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, nezaoberal sa otázkou platnosti výpovede z nájmu, neuznal navrhovateľom uplatnené nároky, nevypočul svedkyňu Q. O.. Poukázal na to, že výpoveď z nájmu bytu zo dňa 20.08.2008 je absolútne neplatná, k ukončeniu nájmu nedošlo ani dohodou, keď navrhovateľ odporcov opakovane vyzýval na ukončenie nájmu, odporcovia nesplnili dohodnuté podmienky skončenia nájmu podľa nájomnej zmluvy, nájom odporcov neskončil dňom 30.11.2008. Po odsťahovaní odporcov zostal byt prázdny, nevykurovaný, odporcovia na výzvy nereagovali, preto si navrhovateľ pôvodne uplatňoval nájomné do uplynutia dohodnutej doby nájmu, neskôr však nájom ukončil k 01.07.2009, nakoľko do bytu zabezpečil nových nájomcov, preto aj prišlo k zníženiu požadovanej sumy. Vo výpovedi nájmu bytu musí byť v zmysle § 711 ods. 2 OZ dôvod skutkovo vymedzený, inak je absolútne neplatná, odsťahovanie žalovaných z bytu ich nezbavuje povinnosti plniť si záväzky vyplývajúce z nájomného pomeru. Súd prvého stupňa preto vec nesprávne právne posúdil, keď výpoveď z nájmu považoval za platnú. Navrhovateľ pritom poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR. Čo sa týka fixnej mesačnej platby 8,58 Eur za elektromer a plynomer, pri fakturácii sú tieto platby automaticky prirátané k náhrade za energie, ktoré mal povinnosť platiť nájomca, čo vyplýva z vyúčtovacích faktúr. Čo sa týka nákladov na uvedenie bytu do pôvodného stavu, navrhovateľ dokladmi preukázal zakúpenie vecí a navrhol vypočuť svedkyňu Máriu Boďovú, ktorá by dosvedčila, v akom stave bol byt odovzdaný, súd ju však nepredvolal.
Odporcovia 1 a 2 podali prostredníctvom advokáta odvolanie proti rozsudku v časti poplatku z omeškania, navrhli rozsudok v tejto časti zmeniť a zaviazať odporcov na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške zo sumy 215,76 Eur od 16.11.2008 do zaplatenia. Poukázali na to, že na liste vlastníctva je predmetná stavba zapísaná ako rodinný dom a nie bytový dom, predmetný byt nikdy nebol skolaudovaný ako byt. Byt zapísaný na LV v KN musí mať svoje číslo, súpisné číslo stavby, orientačné číslo, podlažie, vyčíslený spoluvlastnícky podiel k spoločným častiam a zariadeniam domu a k pozemku, zapísané záložné právo v prospech ostatných vlastníkov bytov podľa zákona č. 182/1993 Z.z., musí byť vyriešená správa bytu, v danom prípade nič z tohto splnené nebolo, nešlo teda o nájom bytu ale o nájom časti nehnuteľnosti, na ktorý sa nevzťahujú špeciálne ustanovenia o nájme bytu a teda ani poplatok z omeškania. Navrhovateľ má preto nárok iba na úrok z omeškania v zákonnej výške.
Navrhovateľ sa k doručenému odvolaniu odporcov písomne vyjadril, odvolacie dôvody odporcov považoval za zavádzajúce a irelevantné. Zákon č. 182/1993 Z.z. sa vzťahuje na bytové domy, pričom stavebný zákon č. 50/1976 Zb. definuje bytové budovy ako stavby, v ktorých je najmenej polovica podlahovej plochy určená na bývanie, medzi bytové budovy patria bytové domy (§ 43b ods. 2) a rodinné domy (§ 43b ods. 3). Podľa § 43b ods. 4 stavebného zákona byt je obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé bývanie. Ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z., na ktoré sa odporcovia odvolávajú, sa vzťahujú len na bytové domy. Predmetná stavba vo vlastníctve navrhovateľa je rodinným domom, riadne zakreslená v katastrálnej mape, nepodlieha režimu zákona č. 182/1993 Z.z., nie je potrebný správca a ani spoločenstvo. Vzhľadom na to, že stavba bola postavená pred r. 1976, kolaudačné rozhodnutie sa nevydávalo, prarodičia navrhovateľa rodinný dom kúpili v r. 1923, vtedy sa kolaudačné rozhodnutia nevydávali a žiadna legislatíva nevyžadovala dodatočnú kolaudáciu. Podľa § 119 vyhlášky Výboru pre výstavbu 234/57 Ú.v. stavby postavené pred 01.01.1956 sa považujú za povolené a skolaudované. K predmetnej nehnuteľnosti bolo vydané kolaudačné rozhodnutie dňa 10.07.2007 po nadstavbe rodinného domu.
Odporcovia 1 a 2 sa k doručenému odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa i odporcov 1 a 2 bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa a ani odvolanie odporcov 1 a 2 nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom.
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je dôvodný len v tej časti, v ktorej mu vyhovel súd prvého stupňa.
Z obsahu spisu bolo zistené, že účastníci konania uzavreli nájomnú zmluvu zo dňa 10.09.2007, z ktorej vyplýva, že navrhovateľ ako prenajímateľ uzavrel s odporcami 1 a 2 ako nájomcami nájomnú zmluvu v zmysle ustanovení § 663 OZ a nasl. Podľa tejto zmluvy prenechal navrhovateľ nájomcom do spoločného nájmu samostatný 2-izbový byt postavený na parcele č. 5290 na za účelom bývania, a to na dobu určitú
- 2 roky od dátumu overenia podpisov na nájomnej zmluve. Uvedená nehnuteľnosť sa nachádza na adrese Z. XX v V. a je zapísaná na LV č. XXXX. V článku IV. nájomnej zmluvy si účastníci nájomné vo výške 6.500,- Sk (215,76 Eur) mesačne so splatnosťou k 15. dňu v mesiaci s tým, že v cene nájmu nie je zahrnutá hodnota inkasa a spotrebovaných energií, ktoré platí nájomca podľa vlastnej spotreby.
Z výpovede z nájomného pomeru zo dňa 20.08.2008 vyplýva, že navrhovateľ vypovedal nájomnú zmluvu s odporcami z dôvodu neplnenia dohodnutých nájomných podmienok a dohôd vyplývajúcich z nájomnej zmluvy ako aj z dôvodu nedohody v otázke valorizácie nájmu, a to v 3-mesačnej výpovednej lehote, ktorá začala plynúť dňom 01.09.2008 a uplynula dňa 30.11.2008. V uvedenej výpovedi navrhovateľ oznámil odporcom, že je ich povinnosťou byt vymaľovať, vyčistiť, odstrániť závady a dať ho do pôvodného
stavu. V deň odovzdania kľúčov mal byť odpísaný stav plynomeru, elektromeru a vodomeru za účelom vyúčtovania spotreby. Odporcovia 1 a 2 ukončili nájom v požadovanej lehote.
Na základe zisteného skutkového stavu dospel súd prvého stupňa k správnemu záveru, keď záväzkový vzťah medzi účastníkmi posúdil ako nájom bytu, a to napriek námietke právneho zástupcu odporcov, že predmetom nájmu nebol byt. Poukazujúc na ustanovenie § 43b ods. 3 stavebného zákona č. 50/1976 Zb., skutočnosť, že nehnuteľnosť je zapísaná na liste vlastníctva ako rodinný dom nevylučuje možnosť, aby priestory boli využívané ako byty. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou navrhovateľa, ktorý správne poukázal na to, že zákon č. 182/1993 Z.z. sa vzťahuje na bytové domy, pričom stavebný zákon č. 50/1976 Zb. definuje bytové budovy ako stavby, v ktorých je najmenej polovica podlahovej plochy určená na bývanie, medzi bytové budovy patria bytové domy (§ 43b ods. 2) a rodinné domy (§ 43b ods. 3). Podľa § 43b ods. 4 stavebného zákona byt je obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé bývanie. Ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z., na ktoré sa odporcovia odvolávajú, sa vzťahujú len na bytové domy. Predmetná stavba vo vlastníctve navrhovateľa je rodinným domom, riadne zakreslená v katastrálnej mape, nepodlieha režimu zákona č. 182/1993 Z.z., nie je potrebný správca a ani spoločenstvo. Vzhľadom na to, že stavba bola postavená pred r. 1976, kolaudačné rozhodnutie sa nevydávalo, prarodičia navrhovateľa rodinný dom kúpili v r. 1923, vtedy sa kolaudačné rozhodnutia nevydávali a žiadna legislatíva nevyžadovala dodatočnú kolaudáciu. Podľa § 119 vyhlášky Výboru pre výstavbu 234/57 Ú.v. stavby postavené pred 01.01.1956 sa považujú za povolené a skolaudované. Odvolací súd preto považoval za jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že predmetom nájmu bol byt, tak ako to jasne vyplýva aj z nájomnej zmluvy, s právnym režimom osobitných ustanovení o nájme bytu podľa § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka, v rámci ktorých pri omeškaní s platením nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu nastupuje v zmysle § 697 Občianskeho zákonníka sankcia vo forme poplatku z omeškania, tak ako to správne ustálil súd prvého stupňa.
Súd prvého stupňa tiež správne ustálil, že v článku VI. nájomnej zmluvy bolo upravené skončenie nájmu s tým, že obe strany môžu nájomný pomer vypovedať v 3-mesačnej výpovednej lehote písomnou formou. V zmysle uvedeného ustanovenia vypovedal navrhovateľ dňa 20.08.2008 nájomný pomer s odporcami s tým, že navrhovateľ v danej výpovedi uviedol (tak v zmysle ustanovení zmluvy ako aj OZ), že 3-mesačná výpovedná lehota začína plynúť dňom 01.09.2008 a uplynie dňom 30.11.2008. Táto výpoveď bola doručená odporcovi 1 aj odporkyni 2 do vlastných rúk, čo potvrdili obaja svojim podpisom a výpoveď akceptovali. V zmysle danej výpovede odporcovia v stanovenej lehote prenajatú nehnuteľnosť vymaľovali, opustili a navrhovateľovi vrátili aj kľúče. Napriek dojednaniu v článku VI. o tom, že nájomný pomer končí až podpísaním o finančnom vyrovnaní, táto skutočnosť nemala vplyv na skončenie nájmu uplynutím dohodnutej výpovednej lehoty, t.j. ku dňu 30.11.2008 (§ 710 ods. 3 OZ). Ak teda navrhovateľovi vznikli voči odporcom finančné nároky za neuhradené mesačné platby, môže si nárokovať len za obdobie trvania nájomného - do konca novembra 2008. Zhodnými tvrdeniami účastníkov mal súd za preukázané, že zo strany odporcov nebolo uhradené dohodnuté nájomné len za mesiac november 2008 vo výške 215,76 Eur. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že predmetná výpoveď z nájmu je absolútne neplatná z dôvodu nedostatočného skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu a z dôvodu jej neurčitosti, odvolací súd sa s takouto argumentáciou nestotožnil. Predmetná výpoveď z nájmu bola dostatočne jasná a určitá, výpovedný dôvod bol dostatočne skutkovo vymedzený, a najmä, odporcovia 1 a 2 výpoveď z nájmu akceptovali a predmet nájmu vypratali ku dňu ukončenia 3-mesačnej výpovednej lehoty, preto nie je dôvodné, aby navrhovateľ žiadal nájomné aj za nasledujúce obdobie, keď už nájomný vzťah netrval a odporcovia 1 a 2 predmet nájmu neužívali, čo potvrdil aj sám navrhovateľ.
Navrhovateľ si súčasne v návrhu uplatnil aj nárok na zaplatenie fixných mesačných platieb vo výške 8,58 Eur (4,44 Eur poplatok za elektromer a 4,41 Eur poplatok za plynomer). Tieto však neboli v nájomnej zmluve dohodnuté a navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, na základe čoho si nárok na tieto platby uplatňuje. Na základe uvedeného súd prvého stupňa v časti mesačných platieb vo výške 8,58 Eur spolu s úrokom z omeškania návrh navrhovateľa správne zamietol. Súčasne súd prvého stupňa dôvodne zamietol aj návrh v časti zaplatenia nákladov na uvedenie bytu do pôvodného stavu vo výške 18,19 Eur (elektrický vypínač 3,19 Eur, svietidlo 15,- Eur) spolu s úrokom z omeškania, ktoré si navrhovateľ uplatnil v rámci platieb za mesiac december 2008. Navrhovateľ síce súdu predložil fotokópiu pokladničných blokov za nákup uvedených vecí, avšak žiadnym spôsobom nepreukázal, že potreba
výmeny predmetného svietidla a vypínača reálne vznikla v byte prenajatom odporcami v súvislosti s ich užívaním nehnuteľnosti ako aj skutočnosť, že tieto prvky reálne boli nainštalované do bytu v rámci opravy závad. Za preukázané mal súd len zakúpenie guľového ventilu na kotol v kúpeľni, nakoľko aj z tvrdenia odporkyne 2 vyplynulo, že počas ich užívania bytu daná závada existovala. V danej časti priznal súd prvého stupňa dôvodne navrhovateľovi nárok na zaplatenie sumy 2,39 Eur za zakúpenie guľového ventilu spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 22.04.2011 do zaplatenia.
Súdom prvého stupňa zistený skutkový stav poskytol dostatočný základ pre jednoznačný záver o nedôvodnosti žaloby podanej navrhovateľom, a to bez potreby vykonania ďalšieho dokazovania, ktorého sa domáhal navrhovateľ, preto ani táto odvolacia námietka neobstojí.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa vyhovel iba čiastočne a vo zvyšnej časti návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.
V odvolacom konaní prevažne úspešným odporcom 1 a 2 vzniklo podľa § 142 ods. 3 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi, odporcovia 1 a 2 si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, preto bolo dôvodné im náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.