Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoPr/4/2013

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: L.. U. Č., Q. B. XX, Q., zastúpeného JUDr. Tiborom Halasom, advokátom so sídlom Batkova 7, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská J. pre K. D., P. P. M.. Ľ.. Š. X, Q. Q., zastúpenom AK STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom Vlčkova 18, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti medzitýmnemu rozsudku OkresnÉ. P. Q. I., S. R. XX.T. XXXX, Č..B.. XXCpr/ X/XXXX-XXX, jednohlasne takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil súd prvého stupňa, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX daná navrhovateľovi odporcom je neplatná. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu na pozícii referent pre právne služby II, miestom výkonu práce bola Q. Q. J. Q., dodatkom č. 2 zo dňa XX.XX.XXXX došlo k zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú, a to s účinnosťou od XX.XX.XXXX. Generálny riaditeľ odporcu prijal rozhodnutie o organizačnej zmene s účinnosťou od XX.XX.XXXX, pričom táto sa dotkla sekcie marketingu, sekcie financovania, sekcie štrukturálnych fondov EÚ, právneho odboru, odboru vnútornej kontroly a komunikačného odboru a na jej základe tak malo dôjsť k zrušeniu a vytvoreniu niektorých pracovných pozícii v súlade so schválenou novou organizačnou štruktúrou. Dňa XX.XX.XXXX doručil odporca navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru v zmysle ust. , ods. 1 písm. b) z dôvodu organizačnej zmeny u zamestnávateľa. Výpoveď v zastúpení podpísal L.. N. P., podpis pripojil k predtlačenému menu a priezvisku I.. U. Q., Y. D.. V konaní mal jednoznačne preukázané, že podpis na výpovedi je podpisom L.. N. P., ktorý bol vedúcim odboru stratégie a rozvoja, a bol na základe dodatku č. 4 k organizačnému poriadku poverený zastupovať riaditeľa odporcu v čase jeho neprítomnosti na pracovisku. Odporca konajúci prostredníctvom štatutárneho orgánu - generálneho riaditeľa I.. Q., v súlade s a , písomne poveril L.. N. P., aby ho zastupoval počas jeho neprítomnosti. Odporca zároveň preukázal, že túto skutočnosť oznámil svojim zamestnancom prostredníctvom dodatku č. 4 k organizačnému poriadku, ktorý zverejnil na intranete a zároveň uložil vedúcim zamestnancom informovať svojich podriadených o tejto skutočnosti. S poukazom na ust. , , ,, , , v konaní skúmal, splnenie troch základných podmienok skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktoré musia byť splnené súčasne, a to: či došlo k organizačnej zmene zo zákonného dôvodu, či sa zamestnanec stal nadbytočným a či existuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca a či si zamestnávateľ splnil svoju ponukovú povinnosť - ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, keďže nesplnenie čo i len jednej z uvedených podmienok, ako aj nesplnenie ponukovej povinnosti, má za následok neplatnosť výpovede. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca nesplnil všetky podmienky stanovené zákonom pre platnosť výpovede, a to z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti. Tento svoj právny

záver založil na zistení, že odporca v čase, keď bola navrhovateľovi doručená výpoveď, nemal pre voľné pracovné miesta, ani internými predpismi a ani inak určené žiadne kvalifikačné predpoklady, a preto mal za to, že zamestnanec, ktorý mohol vykonávať pre odporcu prácu na týchto pracovných miestach, nemusel spĺňať žiadne osobitné kvalifikačné predpoklady, na základe čoho dospel k záveru, že pracovné miesta, ktoré v čase doručenia výpovede navrhovateľovi nevyžadovali splnenie osobitných kvalifikačných predpokladov, treba považovať za voľné pracovné miesta, ktoré mu bol odporca povinný ponúknuť v rámci plnenia ponukovej povinnosti v zmysle ustanovenia , ods. 2 písm. a/ . V tejto súvislosti, v nadväznosti na , ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo verejnom záujme, konštatoval, že odporca nepreukázal, že by jednotlivé voľné pracovné pozície boli zaradené do katalógu pracovných činností, resp. že by prostredníctvom zriaďovateľa žiadal o ich zaradenie postupom v zmysle Nariadenia Vlády SR a v nadväznosti na a 3 o odmeňovaní niektorých zamestnancov vo verejnom záujme, konštatoval, že odporca nepreukázal, že by ním stanovené predpoklady zodpovedali niektorému druhu práce určenému v katalógu pracovných činností s prevahou duševnej práce. Napokon dodal, že pracovná pozícia asistentky na sekretariáte riaditeľa sekcie marketingu cestovného ruchu bola takouto pozíciou, ktorú bol odporca povinný navrhovateľovi ponúknuť, keďže zamestnankyňa pracujúca na tejto pozícii bola dlhodobo PN, túto prácu vykonávala študentka v rámci praxe a následne na toto miesto bola prijatá iná zamestnankyňa, hoci len na dobu určitú. Záverom skonštatoval, že odporca mal v čase výpovede k dispozícii voľné pracovné miesta, ktoré bol povinný ponúknuť navrhovateľovi, a keďže tak neurobil, nebol splnený jeden zo zákonných predpokladov platnosti výpovede a výpoveď zo dňa XX.XX.XXXX daná navrhovateľovi je preto neplatná.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal použitie zákona o odmeňovaní, ktorý upravuje odmeňovanie zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme z hľadiska ich zaradenia do jednotlivých platových tried, pre posúdenie splnenia si ponukovej povinnosti. Uviedol, že v zákone o odmeňovaní žiadnym spôsobom nie je upravená ponuková povinnosť zamestnávateľa a ani pojem voľného vhodného pracovného miesta, a preto podľa neho pri posúdení, či existovalo u neho vhodné voľné pracovné miesto, možno vychádzať jedine z a z ustálenej súdnej judikatúry. Dodal, že síce pri stanovovaní kvalifikačných predpokladov musí vychádzať zo zákona o odmeňovaní a nariadenia, avšak táto jeho povinnosť je relevantná iba vo vzťahu k zaradeniu jednotlivých pracovníkov do jednotlivých pracovných tried, a pokiaľ by aj neboli splnené ustanovenia zákona o odmeňovaní a nariadenia, tak za žiadnych okolností nemožno dospieť k záveru, že u neho neboli určené žiadne kvalifikačné kritériá na voľné pracovné pozície. Zdôraznil, že rozhodujúci je faktický stav (faktická potreba na výkon určitých činností) s čím je spojená aj faktická potreba zamestnávateľa, aby boli pracovné činnosti vykonávané osobou, ktorá je na jej výkon spôsobilá a disponuje súčasne dostatočnými schopnosťami na ich výkon, a teda nedodržaním formálneho postupu pri stanovovaní kvalifikačných kritérií nedochádza k zmene faktickej potreby, aby bola určitá činnosť vykonávaná osobou spĺňajúcou zamestnávateľom stanovené predpoklady. Podľa neho teda rozhodujúcim kritériom pre posúdenie ponukovej povinnosti vo vzťahu k stanoveniu určitých kvalifikačných predpokladov, nemôže byť dodržanie formálneho postupu na stanovenie kvalifikačných požiadaviek podľa zákona o odmeňovaní, ale faktická potreba zamestnávateľa na obsadenie pozície osobou, ktorá vzhľadom na svoje kvalifikačné predpoklady, dokáže reálne naplniť faktickú potrebu zamestnávateľa na obsadenie voľnej pracovnej pozície vhodným pracovníkom. Ďalej zdôraznil, že skutočnosti týkajúce sa nedodržania postupov upravených v zákone o odmeňovaní, ako aj v nariadení, nikdy neboli v konaní sporné a navrhovateľ v priebehu celého konania nenamietol, že by boli kvalifikačné predpoklady stanovené v rozpore s nimi. Vo vzťahu k jednotlivým voľným pracovným pozíciám podľa neho došlo k stanoveniu kvalifikačných predpokladov v súlade s postupom vyplývajúcim zo zákona o odmeňovaní a Nariadenia Vlády SR, na čo vo svojom odvolaní podrobne vo vzťahu ku každej jednotlivej voľnej pracovnej pozícii poukázal. Ďalej uviedol, že kvalifikačné predpoklady stanovené na základe zákona o odmeňovaní sú rozhodujúce iba pre potreby zaradenie zamestnancov do jednotlivých platových tried, pokiaľ však ide o ďalšie predpoklady, respektíve schopnosti vyžadujúce sa na obsadenie pracovného miesta, tieto vychádzajú z jeho potrieb, z obsahu činností, ktoré majú byť na pozícii vykonávané, zo snahy o zefektívnenie činnosti, zvýšenie kvalifikačnej a odbornej úrovni pracoviska, prípadne z iných pohnútok, pričom pri ich určovaní neporušil žiaden platný právny predpis.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že nedodržanie zákona o odmeňovaní skúmal bez toho, aby mal možnosť sa k tomuto vyjadriť a navrhnúť v tomto smere dôkazy, ktorým postupom mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom. Namietal hodnotenie svedeckých výpovedí J. Ž. J. L.. P., ako aj skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s rozpormi, ktoré vyplynuli z ich svedeckých výpovedí, a preto je podľa neho v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Namietal záver súdu prvého stupňa o nesplnení si ponukovej povinnosti vo vzťahu pracovnej pozícii asistentky na sekretariáte riaditeľa sekcie a marketingu cestovného ruku, keď táto pracovná pozícia bola obsadená U. Š., pred, aj po, organizačnej zmene a nešlo teda o voľnú pracovnú pozíciu, ktorú by bol povinný ponúknuť v rámci splnenia si ponukovej povinnosti navrhovateľovi. Namietal aj skutkový záver súdu prvého stupňa, že miestom výkonu práce navrhovateľa bola Q. Q..

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že súd prvého stupňa správne vychádzal hlavne zo , ale podporne použil na svoje tvrdenia aj Nariadenie Vlády SR číslo a keďže sa o tomto nariadení v rámci dokazovania na súde prvého stupňa niekoľkokrát hovorilo, čo vyplýva zo zápisníc svedeckých výpovedí, nemohla byť odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom, navyše keď uvedené nariadenie je všeobecne známa skutočnosť, ktorú nie je potrebné dokazovať. Súd prvého stupňa tak nerozhodoval na základe nariadenia, ale na základe a dôkazov, ktoré boli predložené a z ktorých vyplynulo, že odporca nemal vytvorené žiadne kvalifikačné predpoklady na voľné miesta, čo znamená, že tieto mu bol povinný ponúknuť ako voľné pracovné miesta. Súd prvého stupňa podľa neho dospel k správnemu posúdeniu veci ohľadoch splnenia ponukovej povinnosti zo strany odporcu a v tomto smere sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neexistencii predpokladov a požiadaviek na pracovné pozície. Odporca podľa neho nepreukázal splnenie ponukovej povinnosti, keď zatajil voľné pracovné miesta, ktoré v tom čase boli vhodné, keď navyše na ne neboli viazané žiadne kvalifikačné požiadavky a predpoklady, ktoré by bolo potrebné spĺňať. Hodnotenie dôkazov podľa neho zodpovedalo zásade voľného hodnotenia dôkazov a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov aj k správnym skutkovým zisteniam. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný ( ), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že pre tzv. inú vadu konania pred súdom prvého stupňa nemožno považovať jeho rozhodnutie za vecne správne.

Podľa , , do 31.08.2011, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Pre uplatnenie tohto výpovedného dôvodu je potrebné preukázať, že došlo k organizačnej zmene prijatím rozhodnutia zamestnávateľa alebo jeho príslušného orgánu, že konkrétny zamestnanec sa stal nadbytočným a že je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatou organizačnou zmenou, teda, že zamestnanec sa práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia - jeho realizáciou stal nadbytočným. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom; v prípade pochybnosti sa súd môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ. Zamestnanec sa stane nadbytočným v tom prípade, ak sa znižuje celkový počet zamestnancov alebo sa mení ich štruktúra, teda keď zamestnávateľ už nepotrebuje určité práce vôbec alebo v plnom rozsahu. Zamestnávateľom zákon týmto umožňuje, aby regulovali počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávali len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktorý zodpovedá ich potrebám. O výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať.

Podľa , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak:

a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa je zákonným predpokladom platnosti výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti a jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok v podobe dohody o zmene druhu dojednanej práce; vzhľadom k tomu, že účinky výpovede nastávajú až jej doručením zamestnancovi, k tomuto okamihu je potrebné posudzovať aj splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Zamestnanca nemožno ďalej zamestnávať ak zamestnávateľ nemá pre neho žiadnu prácu, kedy ide o absolútnu nemožnosť. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek pracovné miesto v mieste výkonu práce, ktoré zodpovedá zdravotnej spôsobilosti zamestnanca a ktoré je pre neho vhodné vzhľadom na jeho schopnosti a kvalifikáciu ( ), a ktoré je k dispozícii v čase výpovede, a teda nielen miesto zodpovedajúce jeho pôvodnej pracovnej zmluve; rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec prijme je výlučne na ňom, a v prípade že ju odmietne, potom je dovŕšená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti. nepredpisuje pre ponuku vhodnej práce písomnú formu, avšak v prípade sporu jej splnenie musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca.

Súd prvého stupňa založil svoj právny záver o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru na skutkovom závere, že odporca v čase, keď bola doručená výpoveď navrhovateľovi, nemal pre voľné pracovné miesta, ani internými predpismi a ani inak určené žiadne kvalifikačné predpoklady, a preto mal za to, že zamestnanec, ktorý mohol vykonávať pre odporcu prácu na týchto pracovných miestach, nemusel spĺňať žiadne osobitné kvalifikačné predpoklady, na základe čoho dospel k záveru, že pracovné miesta, ktoré v čase doručenia výpovede navrhovateľovi nevyžadovali splnenie osobitných kvalifikačných predpokladov, treba považovať za také voľné pracovné miesta, ktoré bol povinný odporca ponúknuť navrhovateľovi v rámci plnenia ponukovej povinnosti v zmysle ustanovenia , ods. 2 písm. a/ . Súd prvého stupňa v tejto súvislosti, v nadväznosti na , konštatoval, že odporca nepreukázal, že by jednotlivé voľné pracovné pozície boli zaradené do katalógu pracovných činností, resp. že by prostredníctvom zriaďovateľa žiadal o ich zaradenie postupom v zmysle Nariadenia Vlády SR a v nadväznosti na a 3 o odmeňovaní niektorých zamestnancov vo verejnom záujme, vyvodil záver, že odporca nepreukázal, že by ním stanovené predpoklady zodpovedali niektorému druhu práce určenému v katalógu pracovných činností s prevahou duševnej práce.

Inou vadou konania v zmysle ust. je procesná vada, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná ( ).

Právna úprava postupu súdu vo vzťahu k nesporným a sporným právne významným skutočnostiam obsiahnutá v ust. bola prijatá z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a posilnenia práva na spravodlivý súdny proces, keď aj kontradiktórnosť konania si vyžaduje ochranu účastníkov tým, že sudca ich usmerní o rozsahu dokazovania, ktoré mieni vykonať, tak, aby sa minimalizovalo opomenutie návrhov na dokazovania zo strany účastníkov konania.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vyššie uvedené právne závery vyvodil bez toho, aby v intenciách ust. uviedol v konaní ako spornú tú skutočnosť, či boli jednotlivé voľné pracovné pozície odporcu zaradené do katalógu pracovných činností, resp. či odporca žiadal o ich zaradenie a či odporcom stanovené kvalifikačné predpoklady pre jednotlivé pracovné pozície zodpovedali niektorému druhu práce určenému v katalógu pracovných činností, keď v konaní sa táto skutočnosť nejavila ako sporná a nenamietal ju ani navrhovateľ.

Súd prvého stupňa teda považoval pre svoje rozhodnutie za rozhodujúcu takú skutočnosť, ktorú pokladal, na rozdiel od účastníkov konania, za spornú a túto vzal za základ pre svoje právne závery bez toho, aby si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z vo vzťahu k účastníkom konania. Pokiaľ teda súd prvého stupňa týmto svojím postupom neumožnil odporcovi k tejto skutočnosti sa vyjadriť a navrhnúť na jej preukázanie dôkazy, nemohol ju vyhodnotiť na jeho ťarchu v tom smere, že vo vzťahu k jej preukázaniu odporca neuniesol dôkazné bremeno.

Pokiaľ súd prvého v rozpore s ust. založil svoje rozhodnutie na závere o nepreukázaní odporcom tých relevantných skutočností, ktoré považoval v konaní za sporné, bez toho, aby ich ako sporné aj na pojednávaní označil, treba považovať takýto postup súdu prvého stupňa a tým aj celé konanie, ktoré predchádzalo vydaniu jeho rozhodnutia, za zmätočné, zakladajúce tak inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odporca preto dôvodne argumentuje tým, že týmto svojím postupom mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu znemožnil ako účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súdu bol vylúčený z ich realizácie v konaní (právo predniesť, či doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam a označiť dôkazné prostriedky na ich preukázanie), čím mu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve - právne a skutkovo argumentovať prejednávanú vec.

Odvolaciemu súdu neprináležalo v odvolacom konaní posudzovať opodstatnenosť argumentácie odporcu uplatnenej až v podanom odvolaní, nakoľko by právnym posúdením a hodnotením týchto nových odporcom tvrdených skutočností, ktorým sa súd prvého stupňa nezaoberal, nahrádzal prvostupňové rozhodnutie, čím by došlo k porušeniu práva účastníkov konania na súdnu ochranu a spravodlivý proces; požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.

Nad rámec uvedeného, odvolací súd poukazuje na to, že stanovenie kvalifikačných predpokladov a požiadaviek na výkon práce zo strany zamestnávateľa nemôže byť svojvoľné tak, aby si ich mohol prispôsobovať svojim momentálnym potrebám a stavu, ako mu to práve vyhovuje, a preto vzhľadom na námietku navrhovateľa o účelovosti vyhotovovania analytických listov, nemožno vytknúť súdu prvého stupňa snahu o objektivizáciu stanovenia kvalifikačných predpokladov a požiadaviek odporcom na jednotlivé voľné pracovné pozície. Pokiaľ súd prvého stupňa bude považovať v tomto smere za potrebné pre posúdenie vhodnej práce z hľadiska zisťovať, či kvalifikačné predpoklady pre jednotlivé voľné pracovné miesta boli určené v súlade so , teda ich zaradením do katalógu pracovných činností a či stanovené predpoklady zodpovedali niektorému druhu práce určenému v tomto katalógu, bude potrebné náležite vyhodnotiť, či k stanoveniu kvalifikačných predpokladov došlo v súlade s postupom vyplývajúcim zo zákona o odmeňovaní, teda či kvalifikačný predpoklad (stupeň vzdelania) bol k určitej pracovnej pozícii priradený podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti vykonávanej v rámci danej pracovnej pozície, ktorej zodpovedá určitá pracovná činnosť uvedená v katalógu pracovných činností.

Odvolací súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ ide o zamestnávateľom stanovené kvalifikačné požiadavky na výkon práce vo verejnom záujme (zameranie alebo odbor vzdelania, absolvovanie odborného kurzu, ktorý súvisí s vykonávaním pracovnej činnosti, a pod.), tieto má zamestnávateľ určiť v pracovnom poriadku . Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ je aj stanovenie

kvalifikačných požiadaviek v plnej dispozícii zamestnávateľa, tieto musia mať oporu v jeho vnútornom predpise, čo nepochybne vyplýva aj z ust. , , ktorý umožňuje zamestnávateľovi dať zamestnancovi výpoveď len v prípade, ak nespĺňa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené ním vo vnútornom predpise.

Súd prvého stupňa založil svoje závery o nesplnení ponukovej povinnosti odporcu aj na skutkovom závere, že pracovná pozícia asistentky na sekretariáte riaditeľa sekcie marketingu cestovného ruchu bola takouto pozíciou, ktorú bol odporca povinný ponúknuť navrhovateľovi v rámci splnenia si ponukovej povinnosti, vychádzajúc zo zistenia, že v čase, kedy došlo k organizačnej zmene, bola zamestnankyňa odporcu pracujúca na tejto pozícii dlhodobo práceneschopnou, túto prácu vykonávala študentka v rámci praxe a následne na toto miesto bola prijatá iná zamestnankyňa, hoci len na dobu určitú.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že voľným pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred daním výpovede, nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napr. počas pracovného voľna poskytnutého inému pracovníkovi z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci. Uvedené závery vyplývajú z konštantnej súdnej judikatúry (D. M. P. P. S. XX. L. XXXX, P..S.. X K. XX/ XX). Odporca preto dôvodne argumentuje tým, že táto pracovná pozícia bola pred a aj po organizačnej zmene obsadená jeho zamestnankyňou a len skutočnosť, že táto bola dočasne práceneschopnou, nezakladá jeho ponukovú povinnosť, nakoľko nešlo o voľné pracovné miesto.

Z pohľadu uvedených nedostatkov, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa zaťažil týmto procesným pochybením konanie takými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa , v ktorom súd prvého stupňa odstráni vytknuté procesné nedostatky postupom podľa tak, aby odporca mohol v konaní plnohodnotne realizovať svoje procesné práva vo vzťahu k sporným právne významným skutočnostiam.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.