Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Co-545-2013.pdf
PDF · 102.48 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/545/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobkyne: Mgr. J. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. H. nad Y., F. č. XX/XX, zastúpená splnomocneným zástupcom KELLER & Partners, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Panská č. 33, IČO: 47 235 217, proti žalovanému: E. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. nad F. č. X, o zaplatenie sumy 10.754,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca zo dňa 28. marca 2012 č. k. 16C/3/2012-41, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu z r u š u j e a v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 28. 03. 2012 č. k. 16C/3/2012-41 žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 10.754,82 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.754,82 eur odo dňa 07. 05. 2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyňu zaviazal vrátiť žalobcovi (správne malo byť uvedené žalovanému) osobné motorové vozidlo ŠKODA OCTAVIA Combi, číslo podvozku: TMBKS41U148730776, pôvodné evidenčné číslo: KM259AN, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 1.600,38 eur a iných trov konania 645 eur (súdny poplatok), celkom 2.245,38 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne vedený v R. R., a. s., č. ú.: XXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobca (správne malo byť uvedené žalovaný) získal prijatím plnenia zo zrušenej kúpnej zmluvy. Listom zo dňa 20. 04. 2011 vyzvala žalovaného na vrátenie kúpnej ceny s tým, že bola pripravená vrátiť mu predmetné motorové vozidlo hneď potom, ako jej bude suma 10.754,82 eur uhradená. Vrátenie kúpnej ceny očakávala do 06. 05. 2011. Žalovaný žalobkyni doposiaľ nevrátil ani časť kúpnej ceny.
Súd nepovažoval za sporné, že došlo rozhodnutím okresného súdu zo dňa 27. 10. 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z dňa 19. 01. 2011 č.k. 6Co/352/2010-74 k vysloveniu neplatnosti kúpnej zmluvy o predaji motorového vozidla. V dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu o vyslovení neplatnosti tejto kúpnej zmluvy došlo k jej neplatnosti ex tunc. Za tohto stavu kúpna zmluva sa vyslovením jej neplatnosti zrušila od počiatku. Následkom vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy právne následky sú také, že dochádza k zrušeniu zmluvy od začiatku a účastníkom takejto zrušenej kúpnej zmluvy vzniká povinnosť vzájomne sa majetkovo vyporiadať, a to podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Za situácie kedy je kúpna zmluva neplatná alebo kedy je zmluva zrušená nastupuje režim § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý špeciálne upravuje dôsledky bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením z neplatného právneho úkonu alebo zo zrušenej zmluvy. Nárok účastníka zmluvy na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej kúpnej zmluvy je podmienený nárokom zo zákona a to povinnosťou vrátiť druhému účastníkovi to, čo sa získalo za kúpnu cenu. Pokiaľ sa niekto domáhal vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy je povinnosťou súdu vo výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy, a to vrátiť si navzájom prijaté plnenia.
Vrátením veci môže dôjsť k situácii, že predaná vec je kupujúcim vrátená v opotrebovanom stave (na ktorú skutočnosť v podanom odpore poukázal aj žalovaný). Touto problematikou sa zaoberalo vo svojom stanovisku občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu ČSR uverejnené pod č. 17/1976 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa záverov ktorého, ak vracia kupujúci po účinnom uplatnení práva na zrušenie zmluvy alebo práva na výmenu vecí, vec už používanú, nemá predávajúci právo na náhradu za znehodnotenie tejto veci vzniknutej jej užívaním a opotrebením do okamihu neplatnosti zmluvy. Citovaný právny názor vychádza z toho, že kupujúci užíval vec až do zrušenia zmluvy, prípadne vyslovenia neplatnosti tejto zmluvy v dobrej viere ako vlastník, takže voči nemu nemožno požadovať vydanie úžitkov za túto dobu, ktorých výška býva posudzovaná podľa miery vzniknutého opotrebenia veci. Vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy prestala byť žalobkyňa v dobrej viere ohľadom svojho vlastníckeho práva k tejto veci a oprávnenosti jej ďalšieho užívania. Ak by žalobkyňa užívala predmetné motorové vozidlo aj potom, ako bola kúpna zmluva právoplatne súdom vyhlásená za neplatnú, až vtedy by prichádzala do úvahy požiadavka žalovaného na vydanie takto vzniknutých úžitkov, výšku ktorých by bolo možné posúdiť najmä podľa miery opotrebenia motorového vozidla, ktoré vzniklo za dobu jej neoprávneného užívania, čiže za dobu od vtedy ako bola právoplatným rozsudkom kúpna zmluva vyhlásená za neplatnú do vydania vozidla žalovanému. Takže súd na námietku žalovaného, že žalobkyňa vozidlo odo dňa uzatvorenia kúpnej zmluvy do vyhlásenia neplatnosti zmluvy užívala a vozidlo opotrebovala, čím sa znížila jeho hodnota a teda je povinný jej vrátiť ňou poskytnuté plnenie krátené o sumu touto náhradou vzniknutou je neopodstatnené a súd naň neprihliadal. O tom, že by žalobkyňa užívala motorové vozidlo aj potom, ako bola právoplatne kúpna zmluva vyhlásená súdom za neplatnú, žalovaný súdu nepredložil žiaden dôkaz, preto na túto jeho námietku súd neprihliadal.
Vzhľadom k tomu, že s poukazom na ust. § 457 Občianskeho zákonníka došlo k vysloveniu neplatnosti kúpnej zmluvy, medzi účastníkmi došlo k synalagmatickému záväzku a každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko to, čo podľa tejto zmluvy dostal, čiže žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi motorové vozidlo a žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobkyni ňou zaplatenú kúpnu cenu. V tomto prípade majú žalobkyňa aj žalovaný navzájom proti sebe postavenie veriteľa aj dlžníka. Vo vzťahu k žalobkyni je čo sa týka vrátenia kúpnej ceny za motorové vozidlo žalovaný dlžníkom a žalovaný vo vzťahu k žalobkyni o vrátenie motorového vozidla je v postavení veriteľa. Pokiaľ ide o povinnosť žalobkyne vrátiť žalovanému motorové vozidlo, táto prejavila snahu o vrátenie motorového vozidla žalovanému. Žalovaný si však motorové vozidlo od žalovanej neprevzal a ani sa s ňou na spôsobe prevzatia motorového vozidla nedohodol. Z tohto dôvodu s poukazom na ust. § 522 Občianskeho zákonníka je žalovaný v postavení veriteľa v omeškaní, nakoľko neprijal riadne ponúknuté plnenie zo strany žalobkyne, ani jej neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na plnenie jej záväzku. Podľa súdu žalobkyňa síce v podanom návrhu neuviedla, že žiada, aby bola zaviazaná vrátiť žalobcovi motorové vozidlo a ani žalovaný toto protinávrhom nepožadoval, ale z Občianskeho zákonníka, konkrétne z ust. § 457 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, čiže jedná sa o synalagmatický záväzok priamo určený zákonom.
Pokiaľ ide o postavenie žalovaného ako dlžníka vzhľadom k tomu, že svoj záväzok voči žalobkyni, a to vrátenie kúpnej ceny za motorové vozidlo, nesplnil riadne a včas s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, kedy má žalobkyňa ako veriteľ právo požadovať od žalovaného popri plnení úroky z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, kde podľa § 3 ods. 1 výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením dňa 07. 05. 2011 a základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k tomuto dňu činila 1,25 %. Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni odo dňa omeškania, t. j. od 07. 05. 2011 istinu 10.754,82 eur s 9,25 % úrokom ročne z tejto istiny, nakoľko úrok bol žalobkyňou uplatnený v súlade so zákonom.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.") a žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal. Súd priznal žalobkyni trovy konania z titulu právneho zastupovania advokátom: - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 15. 04. 2011 - 270,54 eur a režijný paušál 7,41 eur, - písomné podanie, a to návrh na vydanie platobného rozkazu dňa 16. 08. 2011 - 270,54 eur a režijný paušál 7,41 eur, - vyjadrenie žalobkyne k odporu dňa 01. 12. 2011 - 270,54 eur a režijný paušál 7,41 eur, - účasť na pojednávaní dňa 28. 03.
2012 - 270,54 eur a režijný paušál 7,63 eur, - náhrada za stratu času 10 polhodín po 12,71 eur, t. j. 127,10 eur, - cestovné výdavky 113,43 eur, - daň z pridanej hodnoty 270,51 eur. Taktiež jej priznal aj trovy konania z titulu zaplateného súdneho poplatku, t. j. 645 eur. Spolu je to suma 2.268,06 eur. Odmena za úkon označený ako písomné podanie - výzva na vrátenie kúpnej ceny, predžalobná výzva zo dňa 20. 04. 2011, režijný paušál a ani iné náhrady súdom priznané neboli, nakoľko z ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky č. 655/2004 Z. z.") nevyplýva, že by za tento úkon odmena prináležala.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidvaja účastníci konania.
Žalovaný v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedol:
„Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože vypočul iba stranu navrhovateľky, takže ja som sa vôbec nemohol brániť, ani poskytnúť súdu dôkazy týkajúce sa mojej strany.
Na pojednávaní som sa nemohol zúčastniť, ale som sa riadne a včas ospravedlnil a nesúhlasím, dokonca som proti tomu, že pojednávanie prebehlo bez mojej účasti. Preto považujem rozsudok za neplatný a žiadam o nové pojednávanie".
Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok okresného súdu do výroku o trovách konania, a to z titulu právneho zastúpenia advokátom priznaného v sume 1.600,38 eur.
V prvom rade poukázala na nesúlad výroku o náhrade trov právneho zastúpenia uvedeného vo výroku s výpočtom výšky trov uvedeným v odôvodnení rozsudku. Podľa výpočtov v odôvodnení totiž trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 1.623,06 eur, kým vo výroku sa uvádza výška trov 1.600,38 eur. Za nesprávne žalobkyňa považovala keď bola k trovám právneho zastúpenia pripočítaná aj daň z pridanej hodnoty k priznanej náhrade preukázaných cestovných výdavkov vo výške 22,68 eur. Podľa nej správna výška dane z pridanej hodnoty zodpovedajúcej 4 úkonom právnej služby priznaným v rozsudku by mala byť v sume 247,83 eur (namiesto sumy 270,51 eur). Túto zrejmú nesprávnosť navrhla opraviť.
Ďalej žalobkyňa vytýkala súdu, že nepriznal odmenu za úkon jej právneho zástupcu označený ako písomné podanie - výzva na vrátenie kúpnej ceny, predžalobná výzva zo dňa 20. 04. 2011, ani príslušný režijný paušál a daň z pridanej hodnoty. Nestotožnila sa s názorom súdu, ktorý odôvodnil nepriznanie odmeny za uvedený úkon poukazom na ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Súd mal aplikovať ust. § 14 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého advokátovi patrí odmena aj za iné úkony právnej služby ako sú uvedené v § 14 ods. 1 až 3 vyhlášky. Výška odmeny za takýto úkon právnej služby sa potom určuje podľa toho, k akému úkonu špecifikovanému v § 14 vyhlášky je predmetný úkon právnej služby svojou povahou a účelom najbližší. Z odôvodnenia rozsudku podľa žalobkyne nevyplýva, že by súd pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vzal tieto ustanovenia na zreteľ. Z hľadiska aplikácie ust. § 14 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je rozhodujúce, či písomné podanie protistrane je alebo nie je úkonom právnej služby. Podľa žalobkyne nemôže existovať žiadna pochybnosť o tom, že písomné podanie protistrane je úkonom právnej služby. Žalobkyňa bola názoru, že z hľadiska riadneho uplatňovania práv klienta je komunikácia s protistranou, a to najmä písomná, rovnako dôležitá ako komunikácia voči súdu. Rovnako ako pri príprave podaní na súd či iný orgán, advokát je aj pri príprave podaní protistrane povinný postupovať obozretne a klásť dôraz na to, aby nevhodným vyjadrením nepoškodil postavenie klienta v samotnom súdnom konaní. Považovala preto za dôležité osobitne upozorniť na to, že advokát nesie zodpovednosť za obsah podania protistrane tak, ako za obsah akéhokoľvek iného podania vo veci klienta. Nebolo preto žalobkyni zrejmé z akého zákonného dôvodu by advokátovi nemala prináležať odmena za činnosť, ktorú vykonal vo veci klienta a za ktorú nesie voči klientovi zodpovednosť. Podľa žalobkyne teda predžalobná výzva je úkonom právnej služby, ktorý nie je úkonom nadbytočným alebo nevhodným z hľadiska ochrany záujmov klienta. Je úkonom právnej služby, za ktorý advokátovi patrí odmena podľa ust. § 14 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Keďže z hľadiska ochrany práv a záujmov klienta je obsah písomného podania protistrane rovnako dôležitý ako podanie na súd alebo iný orgán, bola žalobkyňa názoru, že povahou a účelom najbližší je práve úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky.
Žalobkyňa preto navrhla rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmeniť tak, že súd uloží žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy právneho zastúpenia v sume 1.933,92 eur a iných trov konania 645 eur (súdny poplatok), celkom 2.578,92 eur.
Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila. Žalovaný sa tiež nevyjadril k odvolaniu žalobkyne.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkmi konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to z nasledovných dôvodov:
V preskúmavanej veci mal odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že podanou žalobou došlou súdu dňa 19. 08. 2011 sa žalobkyňa na žalovanom domáhala zaplatenia sumy 10.754,82 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 10.754,82 eur od 07. 05. 2011 do zaplatenia.
Okresný súd rozsudkom zo dňa 28. 03. 2012 č. k. 16C/3/2012-41 žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 10.754,82 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.754,82 eur odo dňa 07. 05. 2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyňu zaviazal vrátiť žalobcovi (správne malo byť uvedené žalovanému) osobné motorové vozidlo ŠKODA OCTAVIA Combi, číslo podvozku: TMBKS41U148730776, pôvodné evidenčné číslo: KM259AN, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že sa pojednávania nemohol zúčastniť pričom sa riadne a včas ospravedlnil. Nesúhlasil s prejednaním veci bez jeho účasti dôsledkom čoho bol nesprávne zistený skutkový stav založený na výsluchu navrhovateľky bez možnosti predkladať dôkazy z jeho strany na svoju obranu.
Dôvody odvolania uvádzané žalovaným odvolací subsumoval pod dôvod uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý účastníkovi konania znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Účastník má právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Nie je však vylúčené, aby súd vec prejednal a rozhodol bez prítomnosti účastníka, je však povinný poskytnúť mu možnosť, aby na pojednávaní bol prítomný.
Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (§ 101 ods. 2 O. s. p.) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednania právnej veci pred súdom je nezadateľným právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá.
Z obsahu spisu mal krajský súd zistené, že okresný súd určil pojednávanie na deň 28. 03. 2012. Žalovaný prevzal predvolanie dňa 16. 03. 2012. Podaním došlým súdu dňa 27. 03. 2012, označeným ako „Ospravedlnenie" žalovaný uviedol: „...Ospravedlňte moju neúčasť z týchto dôvodov: 1. Do dnešného dňa som si nezadovážil žiadneho právneho zástupcu aj napriek mojej veľkej snahe, keďže CPP mi moju žiadosť zamietla a s mojimi financiami si iného nemôžem dovoliť. 2. 17. 03. som sa konečne zamestnal, no nemôžem si zobrať voľno, keďže pracujem necelé dva týždne a mám strach, že by ma môj zamestnávateľ mohol prepustiť v záručnej dobe, preto Vás chcem poprosiť o zmenu pojednávania".
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý prejednal vec v neprítomnosti žalovaného v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že tento sa na pojednávanie dňa 17. 02. 2012 neustanovil napriek tomu, že mu bolo predvolanie doručené dňa 06. 02. 2012 riadne a včas. Dňa 15. 02. 2012 súdu uviedol, že žiada ospravedlniť svoju neúčasť z toho dôvodu, že je nezamestnaný a že si hľadá právneho zástupcu a požiada právnika cez Centrum právnej pomoci. Súd z toho dôvodu, aby si žalovaný zabezpečil právneho zástupcu, pojednávanie odročil na deň 28. 03. 2012. Na toto pojednávanie sa žalovaný opätovne nedostavil. Predvolanie prevzal dňa 16. 03. 2012. Dňa 27. 03. 2012 doložil do spisu ospravedlnenie, že Centrum právnej pomoci jeho žiadosť o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu zamietlo. Od 17. 03. 2012 sa zamestnal a nemôže si zobrať voľno, nakoľko pracuje celé dva týždne a má strach, že zamestnávateľ by ho mohol počas skúšobnej doby prepustiť, preto opätovne žiadal o zmenu pojednávania. Vzhľadom k tomu, že sa žalovaný na pojednávanie súdu napriek riadnemu predvolaniu nedostavil a ani neuviedol dôležité dôvody, pre ktoré by malo byť pojednávanie odročené, okresný súd prejednal a vec rozhodol vec v jeho neprítomnosti.
Odvolací súd sa oboznámil s podaním žalovaného, ktoré považoval za žiadosť o odročenie pojednávania. Dôvod ním uvádzaný, že sa zamestnal, je v skúšobnej dobe a z obavy pred prepustením zo zamestnania nemôže požiadať zamestnávateľa o uvoľnenie na rozdiel od okresného súdu však považoval za dôležitý, pre ktorý bolo opodstatnené pojednávanie odročiť. Odvolací súd uvádzanú situáciu spojenú so zamestnaním žalovaného počas skúšobnej doby, v ktorej sa tento nachádzal považoval za takú na ktorú bolo potrebné prihliadnuť. Z obsahu spisu (č.l. 69) aj skutočne vyplýva, že sa žalovaný 19. 03. 2012 zamestnal u Bramont Welding, s.r.o. so sídlom Moravská Ostrava, ul. Hlubinská č. 1378/36, IČO: 27 857 242ˇ, Česká republika na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace a bol ubytovaný na ubytovni v Ostrave. Aj keď by malo byť povinnosťou zamestnávateľa uvoľniť zamestnanca zo zamestnania z dôvodu účasti na súdnom pojednávaní zrejme v rámci voľna bez náhrady mzdy ale v súčasnej dobe nemožno nevylúčiť, že by požiadavka žalovaného zamestnanca mohla viesť zamestnávateľa aj k tomu, že by práve z tohto dôvodu skončil s ním pracovný pomer v skúšobnej dobe. Vzhľadom na uvedené obava žalovaného zo straty zamestnania bola namieste.
Z tohto dôvodu došlo podľa odvolacieho súdu postupom okresného súdu k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom.
Okrem toho odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa na žalovanom domáha zaplatenia peňažnej sumy, pričom okresný súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni peňažnú sumu oproti povinnosti žalobkyne vrátiť žalovanému označenú vec (osobné motorové vozidlo). Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobkyňa síce v podanom návrhu neuviedla, že žiada, aby bola zaviazaná vrátiť žalobcovi motorové vozidlo a ani žalovaný toto protinávrhom nepožadoval, ale z Občianskeho zákonníka, konkrétne ust. § 457 vyplýva, že ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, čiže jedná sa o synalagmatický záväzok priamo určeným zákonom.
Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Výnimku a to zo zásady viazanosti súdu petitom formuluje zákon v ust. § 153 ods. 2 O. s p. (ide o konania, ktoré sa mohli začať i bez návrhu uvedené v ust. § 81 O. s. p. alebo ak z správneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi).
S ohľadom na vyššie uvedené podľa odvolacieho súdu nebolo možné vo veci rozhodnúť nad rámec návrhu. Žalobkyňa v žalobe podmienenosť vzájomných plnení účastníkov daného právneho vzťahu nevyjadrila, žaloba nezodpovedala synalagmatickému záväzku, a žalovaný nepodal protinávrh a preto povinnosť uložená súdom prvého stupňa bola v rozpore s ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Súd teda bez žaloby nemohol prekročiť žalobu a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenie. Domáhať sa vrátenia plnenia bez toho, že by v žalobnom návrhu bola vyjadrená
podmienenosť nárokom druhej zmluvnej strany, by bolo na mieste, ak podľa zmluvy plnila len jedna strana alebo ak jedna z nich celé plnenie prijaté zo zmluvy vrátila už pred podaním návrhu, prípadne do doby vyhlásenia rozhodnutia (§ 154 ods. 1 O. s. p.) čo však v danom prípade z obsahu spisu doposiaľ nevyplývalo. Pri tomto názore odvolací súd vychádzal z rozsudku NS ČR zo dňa 15. 06. 2000 sp. zn. 25 Cdo 489/99.
Napokon pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu o trovách konania, ktorý výrok odvolaním napadla žalobkyňa, odvolací súd sa stotožnil s tým, že výška trov konania sa nezhoduje s výškou, ktorá bola uvedená v odôvodnení rozhodnutia.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách doterajšieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .