Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/282/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: TOSIMES, spol. s r. o., so sídlom Šaľa, Jesenského 68, IČO: 31 410 812, proti povinnému: INWEST KG, s. r. o., so sídlom Dunajská Streda, Obchodná 743/5, IČO: 34 101 870, pre vymoženie 4.406,14 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho, so sídlom Komárno, Župná 6, pod sp. zn. EX 61/99, o zastavení exekúcie, na odvolanie súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -23 zo dňa 11.januára 2011, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie potvrdzuje.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a o trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor navrhoval zastavenie exekúcie vzhľadom na nemajetnosť povinného. Prvostupňový súd však zistil, že oprávnený bol dňa 19.4.2005 vymazaný z obchodného registra, čím stratil vecnú legitimáciu, preto exekúcia nie je prípustná. Vzhľadom na to prvostupňový súd exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa tak, že súdnemu exekútorovi náhradu týchto trov nepriznal, pretože nie je osoba, ktorá by ich zaplatila, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. - 13 zo dňa 5.11.2008.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie podal odvolanie súdny exekútor a žiadal o zmenu uznesenia v napadnutej časti tak, že súdnemu exekútorovi bude priznaná náhrada trov exekúcie vo výške 59,25 eura a to voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, jeho rozhodnutím bola exekútorovi spôsobená škoda a porušené jeho práva v zmysle a SR v nadväznosti na čl. 1 a 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prvostupňový súd mal exekúciu zastaviť podľa Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a nie na základe zániku povinného a mal zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie podľa Exekučného poriadku. Súdny exekútor ako štátom určená osoba na vykonanie exekúcie má vždy nárok na náhradu účelne vynaložených trov exekúcie podľa Exekučného poriadku. V tomto prípade, keď povinný zanikol, táto povinnosť prechádza na oprávneného v zmysle Exekučného poriadku. V prípade, že nie je ani oprávnený, ktorý by hradil trovy exekúcie, táto povinnosť prechádza na štát, ako v prípade povinnej obhajoby obhajcom, alebo činnosti notára, i keď tento postup Exekučný poriadok osobitne neupravuje, ale platí analógia k notárskemu a advokátskemu poriadku. Exekútor poukázal na nálezy Ústavného súdu sp. zn. , sp. zn. - 28 a sp. zn. . Namietal, že trovy nie sú len odmena za vykonanú prácu ale aj náhrada hotových výdavkov, ktoré exekútor vynakladá zo svojho majetku na základe objednanej služby oprávneným. Exekútor si nevyberá, či exekúciu vykoná, alebo nie, zo zákona ju musí vykonať, keď mu oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie. Pretože štát splnomocnil súdneho exekútora na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí a nedáva mu možnosť

odmietnuť návrh na vykonanie exekúcie, potom v prípade, ak trovy exekútora nemôže uhradiť žiaden z účastníkov konania, má povinnosť uhradiť tieto trovy štát, inak by došlo k porušeniu základných práv a slobôd súdneho exekútora, jeho vyvlastneniu a uloženiu povinnosti vykonať prácu bez náhrady, t. j. nútenú prácu, ako aj k jeho diskriminácii vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci (notár, advokát) s obdobným postavením.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( - ďalej len ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (, 204 , Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Súdny exekútor napadol uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov exekúcie, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmaval predmetné uznesenie len v napadnutej časti.

Exekučný poriadok zakotvuje v ustanovení § 197 ods. 1 základnú zásadu, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný. Oprávnený iba výnimočne znáša trovy exekúcie, a to podľa princípu zavinenia (§ 203 ods. 1 EP) a tiež v prípade, ak k zastaveniu došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 2 EP). Pri posudzovaní správnosti rozhodnutia o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi preto bolo nutné posúdiť aj to, či bola exekúcia zastavená zo správneho dôvodu, resp. z akého dôvodu mala byť exekúcia správne zastavená.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

V predmetnej veci súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa v spojení s Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a to že oprávnený zanikol výmazom z obchodného registra. Prvostupňový súd exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože nezistil osobu, ktorú by bolo možné zaviazať na ich zaplatenie.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že oprávnený podal dňa 5.10.1999 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Dňa 14.10.1999 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie. Z výpisov z obchodného registra vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 12.10.1999, bol vyhlásený konkurz na majetok povinného, čím došlo podľa z. č. o konkurze a vyrovnaní, zo zákona k prerušeniu predmetného exekučného konania. V zmysle ustanovenia z. č. sa trovy prerušeného exekučného konania stali pohľadávkou proti podstate. Podľa oznámenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.9.2012, konkurzné konanie pod sp. zn. bolo právoplatne skončené v roku 2002, uznesenie o zrušení konkurzu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.6.2002. Podľa informatívneho výpisu z obchodného registra povinný po zrušení konkurzu nebol vymazaný z obchodného registra.

Podľa oznámenia súdneho exekútora zo dňa 24.11.2010, tento vykonanou previerkou zistil, že povinný nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, nemá pracovníkov, nemá žiadne podnikateľské aktivity a je nemajetný.

Z obchodného registra odvolací súd ďalej zistil, že dňa 19.4.2005 bol oprávnený ex offo vymazaný z obchodného registra. Zanikol bez právneho nástupcu.

V danom prípade hoci povinný po zrušení konkurzu nebol vymazaný z obchodného registra, podľa oznámenia súdneho exekútora už nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť a je nemajetný. Exekútor preto navrhoval zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP. Súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (hoci výroku o zastavení exekúcie nepredchádza povinný výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ktorá skutočnosť však vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom podaného dovolania nie je predmetom osobitného prieskumu odvolacieho súdu), a to z dôvodu, že ďalšie vedenie exekúcie je neprípustné pre zánik oprávneného.

Odvolací súd má za to, že v danom prípade boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie z oboch dôvodov, tak podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, teda z dôvodu neprípustnosti ďalšieho vedenia exekúcie, pretože je tu iný dôvod pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (zánik oprávneného bez právneho nástupcu), ako aj zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP.

Pretože povinný je podľa oznámenia súdneho exekútora nemajetný v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 veta prvá EP by mal trovy exekúcie znášať oprávnený. Oprávnený však zanikol výmazom z Obchodného registra, preto prvostupňový súd správne uzavrel, že žiadneho z účastníkov nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku pritom nevyplýva, že by v týchto prípadoch mal trovy exekúcie znášať štát.

Trovy exekúcie zásadne znášajú účastníci konania a to spravidla ten, proti komu sa exekúcia vedie (povinný), výnimočne súd môže (v prípade, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného) a za určitých okolností musí (ak k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie) zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Iba v jedinom prípade, a to ak ide o vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky na výživnom, znáša trovy exekúcie súd (§ 203 ods. 2 druhá veta EP).

Exekučný poriadok obsahuje vlastnú, špeciálnu úpravu trov exekúcie a ich náhrady a akákoľvek analógia s náhradou trov povinnej obhajoby u advokátov, či s činnosťou notára neprichádza do úvahy. Preto ak žiadneho z účastníkov nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, nezostáva nič iné, ako súdnemu exekútorovi v tom prípade odmenu nepriznať. Nároky exekútora tak zostanú neuspokojené. Je to však riziko, ktoré exekútor nesie a ktoré súvisí s výkonom jeho profesie.

K tejto otázke sa Ústavný súd vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. , nepriznaním odmeny exekútorovi, nedošlo k porušeniu ústavných práv exekútora zaručených v a práva na zákaz vyžadovania nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko za majetok (v zmysle Dohovoru) je možné považovať len existujúci majetok, prípadne legitímnu nádej na jeho získanie, pričom nárok na odmenu exekútora v prípade zastavenia exekúcie vzniká až vtedy, ak mu je priznaná všeobecným súdom, ktorý je jediný povolaný o výške odmeny exekútora rozhodnúť. (Rovnako aj , ). Za nútenú prácu je možné považovať iba prácu vykonávanú osobou proti jej vôli. Exekútorská činnosť je pritom vykonávaná so súhlasom exekútora.

V uznesení sp. zn. zo dňa 5.11.2008 Ústavný súd uviedol, že z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce

je neodvratný. Navyše ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70, mutatis mutandis aj ), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa rozhodol správne, keď súdnemu exekútorovi v danom prípade náhradu trov exekúcie nepriznal. Samotná skutočnosť, že oprávnený, ktorý mal byť zaviazaný na náhradu trov exekúcie, stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemožno mu preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie tejto povinnosti štátu, pretože túto možnosť Exekučný poriadok neupravuje. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ustanovenia potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.