Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7Co-115-2013.pdf
PDF · 89.03 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/115/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ulici Karadžičovej č. 8, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom v Bratislave, na ulici Karadžičovej č. 8, proti žalovanej V. L., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v Y., na ulici E. č.XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, na Nám. Legionárov 5, právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, na ulici Sovietskych hrdinov č. 163/66, o zaplatenie sumy 203,44 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 8.2.2013, č.k. 1C/33/2012-58 takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 31.8.2005 uzatvoril so žalovanou zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby a o poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu. V dôsledku neplnenia si povinností zo strany žalovanej vzniklo na účte žalovanej nepovolené prečerpanie peňažných prostriedkov vo výške 218,44 eur, ktoré žalovaná nevyrovnala v lehote do 31.10.2006. Po postúpení spornej pohľadávky na žalobcu žalovaná svoj záväzok uhradila len sčasti a to vo výške 15 eur dňa 22.07.2010. Dňa 9.6.2010 účastníci uzatvorili dohodu o uznaní záväzku podľa ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Na vzniknutý právny vzťah bolo potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.04.2004 zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedenou novelou bola prebratá i Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Možnosť použitia týchto ustanovení vyplývala z ustanovenia § 23a zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. V dôsledku toho bolo potrebné ustanovenia Občianskeho zákonníka použiť nielen na právne posúdenie vzniknutého právneho vzťahu, ale aj na z toho vyplývajúce účinky premlčania nároku. Z ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
V priebehu konania vedľajší účastník namietal premlčanie nároku žalobcu v trojročnej premlčacej dobe počítanej odo dňa omeškania so zaplatením dlhu vzniknutého nepovoleným prečerpaním finančných prostriedkov na účte žalovanej. S námietkou premlčania sa stotožnila i žalovaná. Trojročná premlčacia lehota počítaná od 31.10.2006 uplynula dňa 2.11.2009, nakoľko deň 31.10.2009 pripadol na sobotu. K uznaniu dlhu žalovanou došlo v čase, keď už bol dlh premlčaný. Ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka umožňuje uznať aj premlčaný dlh avšak za predpokladu, ak ten kto dlh uznal o tomto premlčaní vedel. Vedomosť žalovanej o premlčaní dlhu nevyplýva ani z jej výpovede a ani z predloženej listiny o uznaní dlhu. Navyše k uznaniu dlhu došlo podľa ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý v prejednávanej veci nie je možné použiť. Keďže žaloba vo veci bola podaná až po uplynutí premlčacej doby dňa 29.12.2011 súd prvého stupňa v dôsledku vznesenia námietky premlčania žalobu zamietol.
Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Ako dôvod uviedol, že uzatvorená zmluva má charakter absolútneho obchodu a vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Výpočet spotrebiteľských zmlúv v ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 mal taxatívny charakter, pretože presne stanovoval skupinu zmlúv, ktoré bolo možné považovať za spotrebiteľské. Zmluva o bežnom účte s možnosťou čerpania peňažných prostriedkov formou povoleného prečerpania nepatrila do 1.1.2008 medzi spotrebiteľské zmluvy tak ako ich definoval v tom čase účinný Občiansky zákonník. Na tom nič nemení ani ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy ako akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom bez ohľadu na právnu formu bolo zavedené až novelou Občianskeho zákonníka uskutočnenou zákonom č. 568/207 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008. Táto novela ale nie je aplikovateľná na právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008. Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má ucelenú komplexnú povahu a z tohto dôvodu ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní sa na vzťahy upravené Obchodným zákonníkom nemôžu použiť. Premlčanie práva z dotknutého právneho vzťahu sa tak vzhľadom na charakter a povahu zmluvy posudzuje podľa predpisov Obchodného zákonníka. Navyše žiadna zo strán nie je vo výhodnejšom postavení oproti druhej strane, nakoľko premlčacia lehota je pre obe strany rovnaká. Uznaním dlhu navyše dochádza podľa ustanovenia § 110 ods. 1 veta 2. Občianskeho zákonníka k založeniu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby bez ohľadu na to či žalovaná, ktorá svoj dlh uznala v čase uznania vedela alebo nevedela o premlčaní pohľadávky žalobcu. Uznanie premlčaného dlhu má za následok len predpoklad trvania dlhu v čase jeho uznania. Dôkazné bremeno sa v takom prípade presúva na dlžníka. Nová 10-ročná premlčacia doba začína plynúť priamo zo zákona bez ohľadu či uznávací prejav vykonal spotrebiteľ alebo nie. Uznanie záväzku patrí medzi zabezpečovacie inštitúty, s ktorým je priamo zo zákona spojené založenie plynutia novej premlčacej doby. Nie je preto povinnosťou žalobcu pri zabezpečení svojej pohľadávky upozorňovať žalovanú na následky, ktoré nastávajú priamo zo zákona.
Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Tento právny predpis účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 23a ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárali vo viacerých
prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Uvedené ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o bežnom účte uzatvorená v súlade s ustanoveniami § 708 a nasl. Obchodného zákonníka.
Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva uzatvorená právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o bežnom učte boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.
Pokiaľ ide o argumentáciu spochybňujúcu možnosť použitia ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka na zmluvu uzatvorenú pred 1.1.2008 s touto sa stotožniť nedá. Novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 zakotvila do nášho súkromného práva právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Uvedenou novelou bola prebratá i Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je zrejmé z ustanovenia § 879g Občianskeho zákonníka. Aj keď Občiansky zákonník účinný od 1.4.2204 v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské označil len odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, táto okolnosť nevylučuje aplikáciu ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní neprijateľných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách napríklad v zmluvách o bežnom účte. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy úpravu neprijateľných podmienok spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy, ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník má postavenie predpisu špeciálneho. Ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka priamo ukladá riešiť otázky Obchodným zákonníkom neupravené podľa predpisov Občianskeho práva.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o bežnom účte je potrebné vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka upravujúcich analogický prípad. Inak by sa minula účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/HES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
V prejednávanej veci právnym titulom uplatneného nároku je dohoda o uznaní záväzku a dohoda o zaplatení záväzku uzatvorená so žalovanou dňa 9.6.2010. Z obsahového hľadiska termínu uznanie záväzku bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá termínu uznanie dlhu. Uznanie dlhu je právnym inštitútom upraveným v ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka a v ustanovení § 323 Obchodného zákonníka. Kým Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy účinky uznania premlčaného dlhu nepodmieňoval vedomosťou dlžníka o premlčaní, Občiansky zákonník pri premlčanom dlhu vychádzal z predpokladu vedomosti dlžníka o premlčaní. Právna úprava uznania dlhu obsiahnutá v Občianskom zákonníku bola v tomto smere pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zavedené až novelou uskutočnenou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01.01.1992. Do 31.12.1991 účinný Občiansky zákonník podmienky uznania premlčaného dlhu vôbec neupravoval a teda neprevzal právnu úpravu uznania premlčaného dlhu opierajúcu sa o ustanovenie § 297 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.
Ak uznanie premlčaného dlhu do 31.12.1991 nebolo viazané na vedomosť dlžníka o premlčaní, z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nijako nevyplývalo, aby nebolo možné uznať už premlčaný dlh (R 51/1968).
V dôsledku zmeny právnej úpravy uznania premlčaného dlhu po 01.01.1992, právne následky viažúce sa na možnosť počítania 10-ročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a výšky (§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka). Ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky.
Z výsluchu žalovanej na pojednávaní konanom dňa 31.10.2012 vyplynulo, že táto dohodu iba podpísala bez akejkoľvek vedomosti o premlčaní dlhu. Tomuto tvrdeniu, o pravdivosti ktorého nie je dôvod pochybovať, zodpovedá i fakt, že dohoda bola vopred pripravená žalobcom na jednotnom predtlačenom formulári. Z dohody nie je zrejmé, aby žalovanej boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie o tom, aké právne dôsledky sú spojené s podpisom takejto dohody. Ak žalobca ničím nepreukázal, aby takéto informácie žalovanej poskytol, uznanie dlhu, o premlčaní ktorého žalovaná vedomosť nemala, nemohlo vyvolať právne následky spočívajúce v začatí plynutia novej premlčacej doby. Pre premlčanie tak platila všeobecná trojročná premlčacia doba opierajúca sa o ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o princíp, podľa ktorého neznalosť zákona neospravedlňuje, rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov akými sú ustanovenia o premlčaní zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.
Keďže žaloba bola podaná až po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby súd prvého stupňa správne postupoval ak po vznesení námietky premlčania nárok uplatnený žalobcom zamietol podľa ustanovenia § 100 ods. 1 veta 3. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok v celom rozsahu potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 4 O.s.p.., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.