Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-57-2013.pdf
PDF · 107.07 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/57/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Údernícka 5 proti povinnému: Y. T., K.. XX.XX.XXXX, O. V. X, S., o vymoženie pohľadávky vo výške 363,17 Eur s prísl. a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II, č. k. 48Er/2115/2012-37 zo dňa 15.10.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 21.06.2012 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému pre vymoženia sumy vo výške 363,17 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2011-238 zo dňa 28.11.2011 s právoplatnosťou dňa 26.01.2012 a vykonateľnosťou dňa 29.01.2012.
V predmetnom exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 363,17 Eur s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 363,17 Eur odo dňa 15.11.2006 do zaplatenia, náhrady trov rozhodcovského konania vo výške 33,20 Eur a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 80,38 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Prvostupňový súd citoval ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a súčasne citoval ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd uviedol v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, že súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Súd prvého stupňa mal preukázané, že účastníci exekučného konania uzavreli Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej karty, ktorú posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia § 52 ods. 1 a ods. 2 , § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že predmetná zmluva spadá pod právny režim zmluvy o spotrebiteľských úveroch podľa zákona č. 258/2001 Z.z., pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie- oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania- povinným), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom s poukazom na ust. § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Predmetnú zmluvu súd prvého stupňa posúdil aj podľa noriem európskeho práva. Uviedol, že v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany dodávateľa, podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Ďalej súd poukázal na prílohu cit. smernice písm. q) bod 1, kde sa uvádza, že neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Milenium SL bod 38 a rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erszsébet Sustikné Gyorfi bod 43.
Súd prvého stupňa preskúmal Všeobecné obchodné podmienky a zistil, že v článku 4.9 bode 4.9.1 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave.
Súd prvého stupňa uviedol, že hoci sa neprijateľná podmienka- požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní- nachádza v Občianskom zákonníku až s účinnosťou od 01.01.2008, nemožno z tejto samotnej skutočnosti vyvodiť záver, že táto podmienka nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplifikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Prvostupňový súd považoval takto formulovanú rozhodcovskú doložku zakotvenú v predmetnej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uviedol, že spotrebiteľ si rozhodcovskú zmluvu osobitne nevyjednal a nemal ma výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Súd zastával názor, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovský rozsudok preto nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné exekúciu vykonať.
V dôsledku existencie neprijateľnej podmienky, ktorú obsahuje predmetná zmluva a nevykonateľného exekučného titulu prvostupňový súd v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol.
Uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázal na to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveruje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), taktiež vzhľadom na ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 zákona č. 99/1963 Zb Občianskeho súdneho poriadku, z ktorých vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.
Súčasne citoval § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a v v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, ktorý priložil k odvolaniu (č. listu 48).
Vyzdvihol tiež niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora, v ktorých sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práv a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudky z 30. septembra 2003 Kobler, C-224/01, Zb. s I-10239, bod 38, Kapferer, C-234/04 Zb. S. I-2585, bod 20 ako aj z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22).
Ďalej spomenul rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hutten- Czapska proti Poľsku, § 168 a rozhodnutie Ústavného súdu I. ÚS 5/02 a uviedol, že Ústava, resp. Dohovor chránia nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné, resp. práva, ktoré sú praktické a efektívne, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky.
V odvolaní ďalej poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorých má oprávnený právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Oprávnený zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného a porušovania princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu.
Ďalej uviedol, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8.časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods.1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 (§ 879 OZ). Zároveň poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods.4 písm.r/ OZ, v zmysle ktorej ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Oprávnený v odvolaní zdôraznil, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Na základe uvedených odvolacích dôvodov žiadal aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a zároveň si uplatňoval trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 25,10 Eur s DPH.
Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 „O.s.p.“), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 21.06.2012 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie., sp. zn. II/2011-238 zo dňa 28.11.2011 s právoplatnosťou dňa 26.01.2012 a vykonateľnosťou dňa 29.01.2012, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu 363,17 Eur s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 363,17 Eur odo dňa 15.11.2006 do zaplatenia, náhrady trov rozhodcovského konania vo výške 33,20 Eur a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 80,38 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Vo Všeobecných obchodných podmienkach (článok 4.9., bod 4.9.1.), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predloženej Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej karty zo dňa 09.01.2003, je uvedené: zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu.
Odvolací súd sa zhoduje s odôvodnením napadnutého uznesenia a preto sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie ich správnosti a na ich doplnenie považuje za potrebné dodať nasledovné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Pokiaľ ide o právo exekučného súdu preskúmavať právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu a posúdenie dohodnutej rozhodcovskej doložky, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s ich posúdením súdom prvého stupňa, s poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora (rozhodnutia C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98, C-244/98, C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodrigues Nogueira).
K odvolacím dôvodom odvolací súd na doplnenie uvádza, že materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje, ba ukladá, exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je teda exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. Uvedené právo a povinnosť exekučného súdu vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora, z ktorej vyplýva povinnosť súdu, aj v rámci výkonu rozhodnutia, chrániť práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany /napr. rozsudok zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL/ a posudzovať právny vzťah, na základe ktorého bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Ak súd prvého stupňa takto posudzoval podmienky pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, konal v medziach zákonnej úpravy, a preto preskúmaním rozhodcovského rozsudku nedošlo k porušeniu práv oprávneného.
Základnou podmienkou na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je platný exekučný titul, ktorý nezaväzuje na plnenie objektívne nemožné, právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, vydaný na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v prílohe zmluvy o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi konania. Preto základnou podmienkou na posúdenie, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje, je plnenie právom dovolené je posúdenie, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe platne dohodnutej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky.
Ako vyplýva z predmetnej zmluvy, rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných obchodných podmienkach uzavretej zmluvy, kde v spoločných ustanoveniach je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko sa ňou povinný, ako spotrebiteľ, reálne vopred vzdal práva na účinnú ochranu, a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné a čo má podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka za následok, že táto podmienka je od počiatku neplatnou.
Oprávnený, ako poskytovateľ úverového rámca, ktorý má svoju činnosť vykonávať s odbornou starostlivosťou, mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich použitia, a teda musí počítať s tým, že na vymoženie plnenia na základe nekalej podmienky, súd neudelí povolenie na jej výkon, resp. exekúciu zastaví.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ak je zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom tak exekučný súd exekučné konanie zastaví. Podstatné je to, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo a povinnosť preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené mal exekučný súd možnosť posúdiť až po predložení predmetnej zmluvy oprávneným.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať, či exekučný titul, na vykonanie ktorého súdny exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na základe návrhu oprávneného, nie je v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom, a tým preveriť splnenie podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a ak zistí, že uvedené podmienky neboli splnené, je povinný či už celkom alebo v určitej časti exekúciu zastaviť. V danom prípade odvolací súd má za zistené, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a teda plnenie ním uložené, nemožno považovať za plnenie právom dovolené a v súlade s dobrými mravmi. Právne posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky je v súlade aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie
Pokiaľ ide o právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, táto bola do OZ, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až účinnosťou od 1.4.2004, pričom až s účinnosťou od 1.1.2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Uvedené však, pokiaľ ide o definovanie spotrebiteľských zmlúv neznamená, že zmluva o poskytnutí rýchlej pôžičky, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nebola aj v tom čase spotrebiteľskou zmluvou. Keďže nie je sporné, že zmluva o poskytnutí rýchlej pôžičky uzavretá medzi účastníkmi konania bola spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že aj do 1.1.2008 sa na povinnú, ako spotrebiteľa a účastníka tejto zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Odvolací súd taktiež poukazuje aj na Smernicu č. 93/13/EHS, kde sa uvádza, že každá (akákoľvek) zmluva môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak obsahuje nekalú podmienku. Za nekalú podmienku možno považovať každú takú, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť právnu ochranu spotrebiteľovi. Súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri výklade obsahu spotrebiteľských zmlúv sa vychádza z výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ustanovenie § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka).
Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, nie je daná prekážka uplatnenia veci na všeobecnom súde.
Odvolací súd k námietke oprávneného týkajúcej sa skutočnosti, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti uvádza, že zásada rovnocennosti, zásada ochrany spotrebiteľa a právo spotrebiteľa na účinnú ochranu bola rozhodcovským rozsudkom, ako aj samotnou zmluvou o pôžičke obsahujúcou neplatnú rozhodcovskú doložku narušená.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa považuje za dôvodné a potvrdil ho ako vecne správne.
V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný a povinnému ani súdnemu exekútorovi trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednomyseľne (ustanovenie § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.