Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-106-2013.pdf
PDF · 86.42 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/106/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom v Bratislave, na ulici Bajkalskej č. 30, proti žalovaným: 1. Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej vo I. J. Y., na N. O. E.. XXXX/XX a 2. L. H., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu vo I. J. Y., na N. O. E.. XXXX/ XX, o zaplatenie sumy 3.598,60 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 11.02.2013 č.k. 11C/328/2012-54 takto jednohlasne
rozhodol:
M e n í rozsudok vo výroku o úroku z omeškania tak, že žalobcovi sa priznáva 9,5 % úrok z omeškania zo sumy 3.049,03 Eur od 19.7.2011 do zaplatenia.
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povolení splátok, vo výroku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa sumy 92 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania.
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3.049,03 Eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania zo sumy 3.049,03 Eur od 19.07.2011 do zaplatenia a trovy konania vo výške 215,50 Eur v pravidelných mesačných splátkach po 30,- Eur mesačne. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 01.12.2006 uzatvorili zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Na základe tohto právneho úkonu sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovaným čiastku vo výške 3.319,39 Eur ( 100.000,- Sk). Napriek tomu, že zmluva predstavuje absolútny obchodno-záväzkový právny vzťah v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj s prihliadnutím na tzv. formulárový typ zmluvy, kedy spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasledujúcich OZ a ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje OZ v ustanovení § 52. Ide o zmluvy, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky , t.j. ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takýchto podmienok. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Aj v prípade spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim spotrebiteľských zmlúv do nášho právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu práva zabezpečiť právnu ochranu i v takýchto prípadoch. To znamená, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úpravy povahu tzv. neprijateľných respektíve neprimeraných podmienok, a ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 OZ v platnom znení ex lege neplatné, nemôžu používať právnu ochranu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam treba na zmluvu účastníkov pozerať ako na spotrebiteľskú zmluvu.
Žalobca na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a spotrebnom úvere vyplatil žalovaným finančné prostriedky v čiastke 3.319,39 Eur. Žalovaní sa zaviazali poskytnutý úver splácať mesačnými splátkami. Nakoľko žalovaní si neplnili platobné podmienky v zmysle zmluvy, žalobca od zmluvy odstúpil a vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy vyčíslenej ku dňu odstúpenia od zmluvy, teda ku dňu 18.07.2011, na sumu 3.141,03 Eur. Odstúpenie od zmluvy nadobudlo účinnosť dňa 18.07.2011 a od 19.07.2011 si žalobca voči žalovaným uplatnil nárok na úroky z omeškania vo výške 12,99 % ročne. Z výpisu z účtu žalovaných bolo zistené, že do sumy 3.141,03 Eur si žalobca započítal aj poplatok za prvú upomienku v sume 3,- Eur, poplatok za druhú upomienku v sume 18,- Eur, poplatok za predžalobnú upomienku v sume 25,- Eur, poplatok za prvú upomienku v sume 3,- Eur, poplatok za druhú upomienku v sume 18,- Eur a poplatok za predžalobnú upomienku v sume 25,- Eur. Do spisu však nepredložil žiaden listinný dôkaz o vyhotovení a doručení predmetných upomienok žalovaným. Vzhľadom na vedené nárok na zaplatenie týchto poplatkov v celkovej výške 92, -Eur preukázaný nebol. Po odrátaní tejto čiastky od sumy 3.141,03 Eur za nepochybný sa považoval nárok žalobcu na zaplatenie čiastky 3.049,03 Eur.
Pokiaľ ide o úrok z omeškania tento bol účastníkmi v zmluve dohodnutý vo výške 12,99% ročne. Žalobca si v súlade s týmto zmluvným dojednaním uplatnil priamo v žalovanej sume 3.598,60 Eur aj úrok z omeškania vyčíslený ku dňu 31.08.2012 na sumu 457,57 Eur. Išlo o úrok z omeškania vzniknutý za obdobie od 18.07.2011 do 31.08.2012. V zmluve dohodnutá výška úrokov z omeškania podľa ustanovenia § 269 Obchodného zákonníka je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 OZ. Takáto dohoda teda spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov a na ich škodu založila nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Preto za účelom ochrany žalovaných bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č.87/1995 Z.z. v súvislosti s výškou úrokov z omeškania. Výška základnej úrokovej sadzby k 1.dňu omeškania s plnením peňažného záväzku bola 1,5%. Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania iba vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy.
S prihliadnutím na vyššie uvedené boli žalovaní spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu 3.049,03 Eur spolu s 9,5% úrokom z omeškania od 19.07.2011 do zaplatenia. Vzhľadom na osobné a rodinné pomery žalovaných súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť dlžnú sumu s prísl. v pravidelných mesačných splátkach po 30,- Eur. Obaja žalovaní sú nezamestnaní a poberajú len dávky v hmotnej núdzi. Bývajú v byte nachádzajúcom sa v ich vlastníctve. Medzi ich mesačné výdavky patria poplatky za inkaso v sume 39,- Eur a za byt v sume 161,- Eur. Mesačne splácajú ešte iný úver v čiastke 75,- Eur.
Výrok o trovách odôvodnil ustanovením §142 ods. 3 O.s.p. a žalovaných, ktorí mali úspech len v nepatrnej časti zaviazal na náhradu trov konania žalobcovi pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 215,50 Eur.
Proti tomuto rozsudku a to konkrétne proti výrokom o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa sumy 92,- Eur s prísl., o úroku z omeškania a o povolení splátok podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalovaní boli zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3.141,03 s 9,5% úrokom z omeškania zo sumy 3.141,03 Eur od 19.07.2011 do zaplatenia ako aj trovy konania vo výške 215,50 Eur v pravidelných mesačných splátkach po 60,- Eur. Ako dôvod uviedol, že vo výrokovej časti rozsudku bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania iba vo výške 8,75 % hoci podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 9,5%. Žalobcovi ďalej nebola priznaná suma 92,- Eur predstavujúca poplatky za upomienky. Upomienky sú v zmysle
všeobecných zmluvných podmienok spoplatnené. Žalobca tieto upomienky nedokladoval ako listinné dôkazy a konajúci súd ho nevyzval na doloženie týchto listinných dokladov. Žalobca bol vyzvaný len na doloženie originálov listín predložených do spisu. V prípade žiadosti o predloženie ďalších dokladov by žalobca tieto listinné dôkazy predložil. Za nesprávne je potrebné považovať i rozhodnutie o splácaní žalovanej sumy v mesačných splátkach po 30,- Eur. Žalobca síce nemá námietky voči splácaniu dlhu formou splátok avšak výška splátok by nemala zohľadňovať iba finančné pomery žalovaných ale aj výšku žalovanej pohľadávky. Žalobcom navrhované splátky vo výške po 60,- Eur mesačne je preto potrebné považovať za primerané.
Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu je čiastočne opodstatnené.
Vo veci, s výnimkou výroku o úroku z omeškania, sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne je potrebné zdôrazniť, že takto priznaný úrok nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutia. Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 9,5%. Vo výrokovej časti rozsudku priznaný úrok z omeškania nie je v súlade s úpravou obsiahnutou v ustanovení § 517 ods. 2 OZ v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. účinnej v čase vzniku omeškania. Výška úrokov z omeškania vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. účinnej v čase vzniku omeškania bola o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1.dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ku dňu 19.07.2011 predstavovala 1,5 %. Žalobcovi tak vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 9,5%. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 220 O.s.p. rozsudok vo výroku o úroku z omeškania zmenil a žalobcovi priznal 9,5% úrok z omeškania zo sumy 3.049,03 Eur od 19.07.2011 do zaplatenia.
V súvislosti s námietkami spochybňujúcimi nepriznanie sumy 92,- Eur tvoriacej žalobcom požadované poplatky za upomienky je potrebné poukázať na ustanovenie § 120 ods. 1 veta 1. O.s.p. , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Cieľom dôkaznej povinnosti vyplývajúcej z tohto ustanovenia je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.
V prejednávanej veci bol to práve žalobca, ktorý sa domáhal zaplatenia poplatkov za upomienky v celkovej výške 92,- Eur. Bolo preto jeho povinnosťou označiť a predložiť dôkazy potvrdzujúce vyhotovenie a doručenie týchto upomienok žalovaným. Žiadne takéto dôkazy zo strany žalobcu v priebehu celého konania predložené neboli.
Uznesením zo dňa 19.11.2012 č.k. 11C/328/2012-24 boli účastníci a teda i žalobca v rámci prípravy pojednávania upozornení nato, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr súd
neprihliada ( § 114 ods. 2 O.s.p.). Toto uznesenie spolu s predvolaním na pojednávanie žalobca prevzal dňa 12.12.2012. Preto za situácie, ak žalobca žiadne dôkazy o vyhotovení a doručení upomienok žalovaným nepredložil, súd 1.stupňa náležitým spôsobom postupoval, ak v tejto časti žalobou uplatnený nárok žalobcovi nepriznal.
Správnym je tiež výrok o povolení splátok vo výške po 30,- Eur mesačne. Ustanovenie § 160 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Obaja žalovaní sú nezamestnaní a poberajú len dávky v hmotnej núdzi a to žalovaná v 1.rade vo výške 164,77 Eur mesačne a žalovaný v 2.rade vo výške 181,37 Eur mesačne. Po zohľadnení nevyhnutých nákladov spojených s platením inkasa, a výdavkov na bývanie v celkovej výške 200,- Eur mesačne nie je v schopnostiach a možnostiach žalovaných uhrádzať svoj dlh voči žalobcovi vo vyšších ako 30,- Eurových mesačných splátkach.
V dôsledku uvedeného bolo potrebné postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1,2 O.s.p. rozsudok vo výroku o povolení splátok, vo výroku zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa sumy 92,- Eur s prísl. a vo výroku o trovách konania potvrdiť ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní žalovaní, ktorí boli neúspešní len v nepatrnej časti náhradu trov nežiadali priznať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.