Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3S-2-2012.pdf
PDF · 105.45 KB
Case nature
Area
Subarea
3S/2/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Moniky Halkóciovej v právnej veci žalobcu: JUDr. O. E., PhD., sudkyňa E. súdu v S., trvale bytom Q. XX, S. proti žalovanému: Krajský súd v Prešove, Hlavná 22, 08001 Prešov, o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, vedeného pod spis. značkou 1SprO/824/2011 zo dňa 02.12.2011 na základe žaloby takto jednohlasne
rozhodol:
Konanie o náhradu škody vo výške 885,61 Eur vylučuje na samostatné konanie.
Zamieta žalobu v prevyšujúcej časti.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou zo dňa doručenia súdu 03.01.2012 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 02.12.2011 pod spis. značkou 1SprO/824/2011, alternatívne žiadala rozhodnúť o uplatnenej náhrade škody vo výške 885,61 eur k zaplateniu, ktorej žiadala zaviazať Okresný súd S. v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch žaloby namietala, že rozhodnutím Krajského súdu v S. spis. značka 1SprO/824/2011 zo dňa 02.12.2011 bolo zamietnuté jej odvolanie proti rozhodnutiu Okresného súdu S. vedenom pod spis. značkou 1SprO/428/2011 zo dňa 20.04.2011 a zároveň bolo toto rozhodnutie potvrdené Krajským súdom S. ako príslušným správnym orgánom podľa § 114 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov.
V žalobe žalobkyňa ďalej uvádzala, že predmetom uplatneného nároku je náhrada škody, ktorá vnikla z dôvodu nesprávneho postupu Okresného súdu S. pri vyplácaní prídavku na dieťa, v tom čase maloletého Z. E., nar. XX.XX.XXXX, z dôvodu zmeny právnej úpravy. Dňom 01.01.2004 žalobkyňa bola preložená na výkon sudcovskej funkcie na Krajský súd v S.. Do 31.12.2003 jej Okresný súd S. vyplácal prídavok na dieťa. Dňom 01.01.2004 nadobudol účinnosť zákon č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa, podľa ktorého spĺňala podmienky na vyplácanie prídavku na svojho syna Z. E., ktorý bol v tom čase v povinnej školskej dochádzke. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 2 citovaného zákona bol Osobný úrad Okresného súdu S. povinný preskúmať podmienky nároku oprávnenej osoby na prídavok na dieťa v zmysle nového zákona. Osobný úrad však podmienky nároku nepreskúmal, nepostúpil spisovú dokumentáciu ani Osobnému úradu Krajskému súdu v S. ani platiteľovi prídavku na dieťa príslušnému podľa miesta trvalého bydliska oprávnenej osoby, t.j. Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, čím porušil súčinnostnú povinnosť vyplývajúcu z § 17 v spojení s ustanovením § 18 ods. 3, 4 citovaného zákona. Osobný úrad Okresného súdu S. tým, že vyplácal prídavok na dieťa do 31.12.2003, bol povinný preskúmať podmienky nároku aj po 01.01.2004. Túto svoju povinnosť si nesplnil, čím spôsobil, že maloletý Z. E. nebol zaevidovaný v evidencii platiteľa prídavku na dieťa od 01.04.2004, t.j. Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny v Poprade. Prídavok na dieťa tak nebol vyplácaný v období od 01.01.2004 do 28.02.2008. Na základe žiadosti oprávnenej osoby prídavok na dieťa bol vyplácaný od 01.03.2008.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade rozhodnutím č. 01/2008/47596-1,K 2482 zo dňa 21.10.2008 rozhodol o zániku nároku na prídavok na dieťa za obdobie od 01.01.2004 do 28.02.2008 z dôvodu neodstúpenia spisovej dokumentácie oprávnenej osoby zamestnávateľom k 01.04.2004.
Poukázala na ustanovenie § 17 a § 18 ods. 2,3,4 zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa účinného od 01.01.2004, podľa ktorého zamestnávateľ, ktorý do 31.12.2003 vyplácal oprávnenej osobe prídavok, preskúma podmienky nároku oprávnenej osoby na prídavok a na jeho výplatu podľa citovaného zákona. Ak oprávnená osoba spĺňa podmienky nároku na prídavok a na jeho výplatu podľa citovaného zákona, zamestnávateľ naďalej vypláca prídavok podľa ustanovenia § 8 ods. 1 za obdobie od 01.01.2004 do 31.03.2004. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky nároku na prídavok podľa citovaného zákona, zamestnávateľ postúpi jej spisovú dokumentáciu platiteľovi príslušnému podľa miesta trvalého pobytu oprávnenej osoby alebo prechodného pobytu oprávnenej osoby.
Žalobkyňa tak tvrdila, že z titulu nesprávneho postupom Osobného úradu Okresného súdu S. jej vznikla škola celkom vo výške 885,61 eur, čo je škodou za obdobie január- august 2004 t.j. 8x po 500,- Sk, september- december 2004 4x po 540,- Sk (po zmene výšky prídavku), za rok 2005 12x po 540,- Sk, za rok 2006 12x po 540,- Sk, za rok 2007 12x po 540,- Sk a za január a február 2008 2x po 540,- Sk, t.j. celkom 885,61 eur (26.680,- Sk).
V žalobe žalobkyňa ďalej upriamila pozornosť na ustanovenie § 25 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich s tým, že vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu. Citovaný zákon upravuje náhradu škody v ustanovení § 106 ods. 1 pritom taxatívne vypočítava zodpovednosť za škodu v ustanoveniach § 108 až 113 s tým, že na konania o náhrade škody sa podľa ustanovenia § 114 ods. 3 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 citovaného zákona sa na právny vzťah sudcu a štátu Zákonník práce aplikuje len v prípade, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ak by postavenie sudcu a štátu vrátane konania o náhrade škody neupravoval osobitný právny predpis, nebola by daná právomoc predsedu príslušného súdu rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody.
Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku ako nároku, o ktorom by mal rozhodovať všeobecný súd v rámci právomoci vyplývajúcich z ustanovenia § 7 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Sudca nie je v pracovnoprávnom vzťahu s príslušným súdom, preto so zastavením konania z dôvodu nedostatku právomoci predsedu súdu, ako správneho orgánu vo veci konať vyslovila svoj nesúhlas. Zodpovednosť štátu v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce účinného od 01.04.2002, je objektívnou zodpovednosťou zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi, ktorého porušenie právnej povinnosti spočíva v porušení súčinnostnej povinnosti ako platiteľa prídavku na dieťa. Pred vznikom škody žalobkyňa funkciu sudcu vykonávala do 31.12.2003 na Okresnom súde S. a od 01.01.2004 na Krajskom súde v S.. Krajský súd v S. jej nevyplácal prídavok na dieťa hoci z listiny založenej v osobnom spise vyplýva, že vo februári 2004 mu bolo známe, že má maloleté dieťa, lebo jej začal vyplácať daňový bonus. Sudca ako ústavný činiteľ má postavenie upravené osobitným zákonom, z ktorého vyplýva aj osobitný režim o právach a povinnostiach sudcu, o platových pomeroch, disciplinárnej zodpovednosti, ako aj o náhrade škody a pod.
Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa názoru žalobkyne spočíva v nesprávnom výklade ustanovenia § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov, ktorý umožňuje na osobitný vzťah sudcu aplikovať aj ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak. Preto na uplatnenú náhradu škody je možné aplikovať aj ustanovenia ZP aj napriek tomu, že medzi žalobkyňou a Okresným súdom S. nejde o vzťah zamestnávateľa a zamestnanca.
Žalobkyňa zároveň poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 6C/19655/2010-53 zo dňa 02.12,2010, ktorým bola Okresnému súdu S. uložená povinnosť rozhodnúť o jej nároku na náhradu škody s poukazom na ustanovenia § 114 ods. 1 zákona č. 385/2005 Z.z. o sudcoch a prísediacich. Zdôraznila, že došlo aj k ďalšiemu porušeniu povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 600/2003 Z.z., podľa ktorej bolo povinnosťou zamestnávateľa postúpiť jej spisovú dokumentáciu
platiteľovi príslušnému podľa miesta trvalého bydliska oprávnenej osoby alebo prechodného pobytu oprávnenej osoby. Jej osobný spis týkajúci sa vyplácania prídavku na dieťa nebol postúpený ani na Krajský súd v S., ani na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade i napriek tomu, že spĺňala podmienky na vyplácanie prídavku na dieťa.
Podľa žalobkyne, ani preložením na súd vyššieho stupňa, nedošlo k zmene osobitného vzťahu sudkyne k štátu v zastúpení osobného úradu príslušného súdu. Aj keď Zákon o sudcoch a prísediacich v ustanovení § 150 ods. 1 odkazuje na Zákonníka práce, v danom prípade nie je možné poukazovať na jeho ustanovenie § 14, lebo postavenie sudcu vo vzťahu k osobnému úradu - Okresnému súdu S. nie je postavením zamestnávateľa a zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu. Sudca je ústavným činiteľom, preto z ustanovenia § 2 Zákonníka práce vyplýva, že tento je možné aplikovať v prípade ak osobitný predpis neustanovuje inak. Preto na konanie o náhradu škody v predmetnom prípade sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, a preto je nesporné, že sa jedná o vec správneho súdnictva a nie pracovnoprávnu vec, o ktorej by v prvom stupni mal rozhodovať všeobecný súd odporcu.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žaloba bola podaná v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote upravenej v ustanovení § 144 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda včas. Základnou a jedinou námietkou žalobkyne vo vzťahu k nezákonnosti rozhodnutia žalovaného je, že bolo vydané na základe nesprávneho právneho výkladu ustanovenia § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. s poukazom na ustanovenia § 106 ods. 1 a § 108 až § 113 citovaného zákona. Podľa neho v prípade náhrady škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho postupu a následne aj rozhodnutia prvostupňového správne orgánu poukázal na § 1 ods. 1, 2 zákona č. 600/2003 Z.z. v znení doplnkov, podľa ktorého prídavok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa. V zmysle § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, oprávnenú osobu zákon definuje tak, že oprávnená osoba na uplatnenie nároku na prídavok je rodič nezaopatreného dieťaťa. Vzniká preto otázka, či sudca aj pri štátnej sociálnej dávke má osobitný vzťah k štátu alebo ho nemá. Podľa žalovaného o takýto osobitný vzťah sudcu a štátu v prejednávanom prípade nejde. Prídavok na dieťa nie je súčasťou platu sudcu a naviac v Zákone o sudcoch a prísediacich sú taxatívne vypočítané prípady zodpovednosti za škodu, medzi ktoré nemožno subsumovať náhradu škody v predmetnej veci. Je nesporným, že pri prídavku na dieťa aj vo vzťahu k sudcovi sa aplikujú ustanovenia zákona č. 600/2003 Z.z. v znení zmien a doplnkov. Zákonodarca ani v tomto zákone osobitne neupravil štátnu sociálnu dávku vo vzťahu nie len k sudcom, ale ani k iným ústavným činiteľom, preto sudca pri uplatňovaní nároku na prídavok na dieťa má postavenie ako každá iná oprávnená osoba uplatňujúca si nárok na prídavok na dieťa ako na štátnu sociálnu dávku.
Podľa žalovaného na veci nemôže nič zmeniť ani poukázanie na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 6C/19655/2010-53 zo dňa 02.12.2010, ktorým bola prvostupňovému orgánu, teda Okresnému súdu S., uložená povinnosť rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu škody s poukazom na ustanovenie § 114 ods. 1 Zákona o sudcoch a prísediacich. Iný postup ani neprichádzal do úvahy. Žalobkyňa si totiž uplatnila nárok na náhradu škody, o ktorom v prvom stupni rozhoduje predseda súdu a ustanovenie § 114 ods. 3 statusového zákona mu ukladá rozhodnúť podľa predpisov o správnom konaní. Bolo teda povinnosťou o žiadosti rozhodnúť rozhodnutím. Ani táto argumentácia žalobkyne však v predmetnej veci nepotvrdzuje jej právny názor. Žalovaný preto trvá na tom, že uplatnenie náhrady škody žalobkyňou v predmetnej veci podľa zákona č. 385/2000 Z.z. do úvahy neprichádza, preto prvostupňový orgán rozhodol vo veci správne a zákonne a jeho rozhodnutie je náležité a presvedčivo odôvodnené v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Na základe uvedených skutočností navrhol preto žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Krajský súd podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení zák. č. 99/1963 Zb. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodu uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu prechádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy ( piata časť, prvá hlava, § 244 ods. 1 O.s.p. ).
Limitom súdneho prieskumu je zákonnosť. Zákonnosťou rozhodnutia a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Konanie o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia a postupu podľa piatej časti O.s.p. je špecifickým konaním a nie je pokračovaním administratívneho konania. Preto správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Občiansky súdny poriadok rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov upravuje v druhej hlave piatej časti podľa § 247 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmavanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania boli uzneseniami č.k. 3S/2/2012-34 zo dňa 10.04.2012 a č.k. 3S/2/2012-39 zo dňa 30.05.2012 vyzvaní, aby sa v súdom ustanovenej lehote od doručenia uznesenia vyjadrili, či súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 2 O.s.p. s tým, že ak sa v lehote nevyjadria, súd bude predpokladať, že s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania súhlasia. Uvedené uznesenia boli doručené žalobkyni 01.06.2012 a žalovanému 27.06.2012, čo vyplýva z doručeniek pripojených v spise. Účastníci konania sa v súdom stanovenej lehote nevyjadrili k uvedenému, a preto bol ich súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania predpokladaný, preto vec bola rozhodnutá bez nariadenia pojednávania s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku bol oznámený na verejnej tabuli súdu dňa 21.112013.
V preskúmavanej veci žalovaný rozhodnutím zo dňa 02.12.2011 spis. značka 1SprO/824/2011 zamietol odvolanie žalobkyne podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že žiadateľka uplatnila nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla pri výkone sudcovskej funkcie z dôvodu nesprávneho úradného postupu Osobitného úradu Okresného súdu S. nevyplatením prídavku na dieťa. Prídavok na dieťa jej nebol vyplácaný od 01.01.2004 do 28.02.2008. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že nie je vecne príslušný na prejednanie veci. Zistil, že žiadateľka si neuplatnila náhradu škody s poukazom na ustanovenie § 108 až 113 zákona č. 385/2000 Z.z., kedy rozhoduje v prvom stupni predsedu súdu, na ktorom sudca pôsobí alebo pôsobil. Žiadateľka svoj nárok odôvodnila ustanovením § 150 Zákona o sudoch v spojení s ustanovením § 192 ods. 1 Zákonníka práce a § 106 Občianskeho zákonníka. Nie je možné prijať extenzívny výklad ustanovenia § 114 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého by mal v prvom stupni konať ako správny orgán predseda súdu. V zmysle § 14 Zákonníka práce pri riešení sporov z pracovnoprávnych vzťahov tento odkazuje na právomoc všeobecných súdov. Z uvedeného dôvodu konanie zastavil, nezaujal stanovisko k otázke posúdenie premlčania nároku podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani k otázke porušenia právnych povinností zamestnávateľom, ktoré mali mať za následok vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Uzavrel, že nie je daná právomoc predsedu súdu vec prejednať v správnom konaní, ani jeho právomoc postúpiť vec na prejednanie súdu a žiadateľke nič nebráni, aby si svoj nárok uplatnila v občianskoprávnom konaní.
Žalovaný tak odvolanie žiadateľky zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil poukazujúc na ustanovenie § 108 až § 113, §114 ods. 1,3 Zákona č.385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich. Podľa jeho názoru uvedený zákon taxatívne upravuje zodpovednosť za škodu ako zodpovednosť za škodu na odložených veciach, náhradu škody pri úrazoch a chorobách z povolanie, náhradu za stratu na plate, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, jednorázové mimoriadne odškodnenie, odškodnenie pozostalých a rodinných príslušníkov. Na náhrade škody podľa citovaného zákona rozhoduje v prvom stupni predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu alebo na ktorom pred svojou smrťou svoju funkciu vykonával, ak nie je ustanovené inak. K spôsobu a rozsahu náhrady škody sa vyjadrí sudcovská rada. Na konanie o náhrade škody sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa názoru odvolacieho správneho orgánu ak by úmyslom zákonodarcu bolo, aby aj o inej náhrade škody, ako vyslovene upravenej v zákona č. 385/2000 Z.z. sa rozhodovalo v správnom konaní, tak
by to v zákone upravil. Odvolací orgán sa preto nestotožnil s názorom odvolateľky, že aplikácia zákona č. 385/2000 Z.z. vyplýva z ustanovenia § 150 ods. 1, podľa ktorého na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak; pričom poznámka k tomuto ustanoveniu odkazuje na Zákonník práce. Opak je pravdou, pretože citovaný zákon neumožňuje rozhodnúť o náhrade škody uplatnenej odvolateľkou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Osobného úradu Okresného súdu S. nevyplácaním prídavku na syna. Aj keď medzi odvolateľkou a Okresným súdom S. je spor o sumu 885,61 eur, nejde o klasický vzťah zamestnávateľa a zamestnanca. Ak na predmetnú vec je primeraná aplikácia ustanovenia § 192 ods. 1,2 Zákonníka práce, potom je primeraná aj aplikácia jeho ustanovenia § 14. Neexistuje tu teda iný orgán, ktorý by v tomto spore mal rozhodovať, ako súd v občianskoprávnom konaní.
Odvolací správny orgán preto po preskúmaní veci dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa rozhodol v súlade s ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich. Napadnuté rozhodnutie považoval tieež za náležite a presvedčivo odôvodnené v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. a preto predseda Krajského súdu v S. odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis (§ 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Za škodu, ktorá vznikla sudcovi pri výkone funkcie alebo v súvislosti s ňou, zodpovedá štát. Štát zodpovedá aj za škodu, ktorá sudcovi a jeho rodinným príslušníkom vznikla pre výkon funkcie sudcu. Za štát koná príslušná správa súdu (§ 106 citovaného zákona).
V ustanoveniach § 108, §109 , § 110, § 111, § 112 a § 113 citovaný zákon upravuje jednotlivé druhy zodpovednosti za škodu a to na odložených veciach, pri úrazoch a chorobách z povolania, za stratu na plate, za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, jednorázové mimoriadne odškodnenie v dôsledku úrazu, odškodnenie pozostalých a rodinných príslušníkov.
O náhrade škody podľa tohto zákona rozhoduje v prvom stupni predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu alebo na ktorom pred svojou smrťou svoju funkciu vykonával, ak nie je ustanovené inak. K spôsobu a rozsahu náhrady škody sa vyjadrí sudcovská rada. O odvolaní proti rozhodnutiu predsedu Okresného súdu rozhoduje predseda príslušného krajského súdu, o odvolaní proti rozhodnutiu predsedu krajského súdu a predsedu Špecializovaného presného súdu rozhoduje ministerstvo. Proti rozhodnutiu predsedu najvyššieho súdu je možný rozklad. Na konanie o náhrade škody sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Proti rozhodnutiu o odvolaní (rozklade) má právo podať sudca žalobu o preskúmanie rozhodnutia do 30 dní odo dňa jeho doručenia (§ 114 ods. 1 až 4 citovaného zákona).
Na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 150 citovaného zákona) (uvedené ustanovenie odkazuje na Zákonník práce ).
Preskúmaním veci bolo zistené, že o návrhu žiadateľky v tomto konaní žalobkyne o náhradu škody v prvom stupni rozhodol Okresný súd S. rozhodnutím zo dňa 20.04.2011 pod spisovou značkou 1SprO/428/2011 tak, že konanie o jej žiadosti o zaplatenie 885,61 eur zastavil. Rozhodnutím Krajského súdu v S. zo dňa 02.12.2011 pod spisovou značkou 1SprO/824/2011 bolo odvolanie žiadateľky proti uvedenému rozhodnutiu Okresného súdu S. zamietnuté a toto rozhodnutie bolo potvrdené.
Správny súd sa stotožnil s názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v S. spisová značka 1SprO/824/2011 zo dňa 02.12.2011, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu S., ktorým bolo konanie o žiadosti žiadateľky zastavené z dôvodu nedostatku právomoci na prejednanie predmetnej veci v správnom konaní. Dôvodom bolo to, že nie je možné prijať extenzívny výklad ustanovenia § 114 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého by aj iné nároky na náhradu škody, ktoré nie sú uvedené v statusovom zákone sudcov, ktoré si sudca uplatnil s odkazom na ustanovenia Zákonníka práce prípadne Občianskeho zákonníka, by mal v prvom stupni prejednať ako správny orgán predseda príslušného súdu. Takýto výklad vylučuje aj ustanovenie § 14 Zákonníka práce, ktorý odkazuje pri riešení pracovnoprávnych vzťahoch na právomoc všeobecných súdov.
Súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s názorom vysloveným tak prvostupňovým správnym orgánom ako aj druhostupňovým správnym orgánom, a to že o nároku žalobkyne na náhradu škody je možné rozhodnúť iba na základe žaloby uplatnenej pred všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.
Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že postup správnych orgánov pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na náhradu škody bol v súlade s ustanovením § 144 ods. 1 a § 150 zákona č. 385/2000 Z.z.
Súd považuje za potrebné ešte uviesť, že je povinný pri výklade jednotlivých zákonných ustanovení okrem doslovného ( jazykového ) výkladu brať do úvahy aj výklad logický a systematický. V procese interpretácie právnej normy sa preto musí vychádzať nielen z doslovného znenia použitej právnej normy, ale vziať do úvahy aj účel zákona a správnym použitím systematického výkladu, umožňujúceho vnímať vykladanú právnu normu v súvislostiach, dospieť k relevantným právnym záverom. Súčasne sa musí vylúčiť pri aplikácii práva ľubovôľa vo výklade právnej normy.
Vzhľadom na uvedené je preto potrebné ustáliť, že aj sudca, ako každý iný oprávnený subjekt vo vzťahu k nárokom plynúcim zo zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa si prípadnú náhradu škody môže uplatniť na všeobecnom súde. V tomto kontexte nie je rozhodujúce, či škoda vznikla sudcovi alebo inej oprávnenej osobe, ktorá sudcom nie je.
Neobstojí preto námietka žalobkyne, že o jej nároku na náhradu škody mal rozhodnúť osobný úrad, t. j. Okresný súd S.. Z ust. § 150 ods. 1 zákona č. 385/200 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov vyplýva, že na právny vzťah sudcu a štátu v zastúpení príslušnej správy súdu bolo potrebné aplikovať Zákonník práce, lebo citovaný osobitný zákon neupravuje žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody vzniknutej nevyplatením rodinných prídavkov. Nie je preto daná právomoc predsedu príslušného súdu rozhodovať o uplatnenom nároku na náhradu škody. Bolo preto správne, keď žalovaný odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol, lebo zistil, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.
Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona ( § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p. ).
Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci ( podmienky konania ) ( § 103 O. s. p. ).
Ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie ( § 112 ods. 2 O. s. p. ).
Vzhľadom na to, že v žalobe žalobkyňa spojila veci, ktoré sa na spojenie nehodia, lebo okrem toho, že žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného, žiadala rozhodnúť aj o uplatnenej náhrade škody vo výške 885,61 Eur k zaplateniu ktorej navrhla zaviazať Okresný súd S.. Takýto nárok na náhradu škody nemôže byť predmetom žaloby podanej v rámci správneho súdnictva, preto v zmysle citovanej právnej úpravy bol tento nárok žalobkyne vylúčený na samostatné konanie a následne bude po odstránení vád podania vec postúpená príslušnému súdu.
O trovách konania v predmetnej veci súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. Žalobkyni, ktorá nemala vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal a žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Bolo preto o trovách konania rozhodnuté tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch
vyhotoveniach, a to čo sa týka výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha a ako navrhuje, aby odvolací súd rozhodol.
Proti výroku o vylúčení nároku na náhradu škody vo výške 885,61 Eur na samostatné konanie odvolanie nie je prípustné.