Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1To-35-2013.pdf
PDF · 118.46 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/35/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 27.11.2013 v trestnej veci proti obž. ml. O. I. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T 2/2013 zo dňa 22.04.2013 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obž. ml. O. I. z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného ml. O. I. vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 02.12.2011 v čase okolo 19.30 hod. pred vchodom obytného domu na ul. U. č. X v N., fyzicky napadol C. R., nar. XX.XX.XXXX tak, že ho viackrát udrel päsťami do oblasti tváre, následne ho viackrát pohrýzol do oblasti pravej ruky, čím poškodenému C. R. spôsobil mnohopočetné pomliaždenia tváre, zlomeninu nosových kostí, pomliaždenie oboch lakťov s hlbokou odreninou pravého zápästia a hryzné rany pravého predlaktia s dobou liečenia 3 týždne a s obmedzením na obvyklom spôsobe života spočívajúcom v bolestiach hlavy, oboch lakťov a pravého predlaktia nízkej intenzity s postupnou klesajúcou tendenciou po dobu 7 dní, bolestiach nosa, sťaženým dýchaním cez nos a dýchaním cez ústa a nemožnosti v noci spať po dobu približne 2 týždňov.
Za to mu podľa § 156 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 117 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. mu výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 119 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu na 15 mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť uhradiť poškodenému C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., U. XXXX/X škodu vo výške 1.153,50 eur a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., Mamateyova 17, Bratislava, IČO: 359 378 74 vo výške 45,36 eur.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný sám, aj prostredníctvom svojho obhajcu, odvolanie a to proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku. Podané odvolanie neskôr prostredníctvom obhajcu aj písomne odôvodnil. V dôvodoch odvolania uvádza, že má za to, že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., a teda ani podľa ods. 2 písm. a/ Tr. zák. V danom prípade ide o úmyselný prečin a vyžaduje spôsobenie ublíženia na zdraví inej osobe. Pojem ublíženia na zdraví trestný zákon vymedzuje v ust. § 123 ods. 2 a podľa tohto ustanovenia nie každá porucha zdravia je ublížením na zdraví, ale len také poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie a počas ktorého bol nie iba na
krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Doterajšia súdna prax ustálila uvedený pojem tak, že sťaženie obvyklého života a s tým spojená prípadná pracovná neschopnosť musí trvať najmenej 7 až 10 dní. Rovnako ustálila aj výklad pojmu obvyklý spôsob života. Musí ísť o takú poruchu zdravia, ktorá sťažuje obvyklý spôsob života poškodeného, výkon obvyklej činnosti, spôsob jeho denného života, alebo má iný nepriaznivý vplyv na obvyklý spôsob života poškodeného pri vykonávaní hygienických potrieb, alebo sa prejavuje intenzívnymi bolesťami. V danej trestnej veci nebolo preukázané, že by svojim konaním spôsobil poškodenému takú poruchu zdravia, ktorá by znaky ujmy na zdraví napĺňala. Z obsahu znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že jedinou ujmou na zdraví poškodeného boli bolesti s klesajúcou tendenciou po dobu 7 dní a teda jeho konanie nie je možné kvalifikovať ako trestný čin. Zo samotného znaleckého posudku je zrejmé, že zranenia, ktoré útokom vznikli, sú jednoznačne ľahké zranenia, ktoré si vyžiadali liečbu maximálne 7 dní. Zranenie nosa si síce vyžiadalo dlhšiu liečbu, až 3 týždne, avšak ani pri tomto zranení, ako aj ďalších, nepociťoval poškodený žiadne väčšie bolesti a tieto zranenia nijako neovplyvnili bežnú činnosť poškodeného, ani vykonávanie jeho základných životných potrieb, ani ho nijako neobmedzovali. Zranenia poškodeného teda neboli takými zraneniami, ktoré by oprávňovali kvalifikovať jeho konanie ako trestný čin. Nikde vo svojom posudku znalec neuvádzal to, čo konštatuje súd v rozsudku, že by u poškodeného bola nemožnosť spať do dobu 3 týždňov. Túto skutočnosť nekriticky prevzal z výpovede poškodeného, z jeho subjektívnych pocitov, ktoré neboli nijako objektívne verifikované. Poškodený nebol ani na následnej doporučenej kontrole u lekára. Ak by tak tomu bolo, určite by takúto kontrolu absolvoval. Zabudnúť netreba ani na to, že výpoveď poškodeného je vždy motivovaná negatívnym postojom k páchateľovi a tak ju treba aj hodnotiť. Poukazuje pritom na evidentný rozdiel medzi prvou výpoveďou po skutku, keď uviedol, že útočníci boli štyria, že ho všetci bili aj kopali, avšak v trestnom konaní už hovorí iba o dvoch, z ktorých iba jeden na neho útočil a už ho ani nekopal, takže vierohodnosť jeho výpovede je značne pochybná. Ďalej poukazuje na ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. a § 95 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorých nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu, jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia, pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná a u mladistvých malá. Aj keby formálne teda išlo o prečin, treba zhodnotiť stupeň závažnosti prečinu a v tejto súvislosti prihliadnuť na to, že samotný poškodený vyvolal útok na svoju osobu. Celý konflikt vyprovokoval, aj on sa aktívne zapájal, nebol v konflikte pasívnym, dokonca podľa výpovede svedka H. zaútočil aj na neho. Poškodený bol síce starší rozhodne oveľa väčší a minimálne 2 krát ťažší ako on. Sám spoluzavinil incident, zavinil vzniknutú situáciu, keď ho násilím nútil, aby opustil verejný priestor, čo je vlastne vydieraním proti mladistvej osobe. Za danej situácie bolo potom treba jeho konanie posúdiť ako nutnú obranu, alebo aspoň konanie, pri ktorom celkom nesplnil podmienky nutnej obrany, čo je v zmysle § 36 písm. i/ Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou. On, ktorý je mladistvým, viedol pred spáchaním skutku riadny život, nebol doposiaľ súdne trestaný, pričinil sa o odškodnenie škodlivých následkov svojho činu, priznal sa k spáchaniu skutku, aj keď nie k právnej kvalifikácii, jeho spáchanie úprimne oľutoval a pri objasňovaní svojej činnosti posudzovanej ako trestnej, napomáhal príslušným orgánom. Je tu teda viacero skutočností, ktoré možno posudzovať ako poľahčujúce, na základe ktorých nemožno skutok kvalifikovať ako predmetný prečin. Teda, aj keby po formálnej stránke naplnil všetky zákonné znaky prečinu, z ktorého je stíhaný, čo však namieta, skutočnosti, ktoré uvádza, ovplyvňujú závažnosť prečinu s tým, že o prečin s poukazom na ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. a § 95 Tr. zák. nejde. Ďalej poukazuje na zásadu ultima ratio, ktorú možno uplatniť najmä vtedy, ak skutok je trestným činom, teda ide o konanie protiprávne, ktoré formálne napĺňa všetky znaky uvedené v Trestnom zákone, avšak z dôvodu absencie jeho závažnosti nie je dôvod na jeho sankcionovanie prostriedkami trestného práva zo strany spoločnosti. Pri svojom rozhodovaní mal súd prihliadať aj na uvedenú zásahu. V čase dychovej skúšky, teda takmer hodinu po skutku, mal takmer 2 mg/l alkoholu v krvi, čiže v čase skutku ho mal ešte viac. Vzhľadom na jeho vek a nezvyk dlhšieho užívania je možné predpokladať, že jeho príčetnosť bola minimálne aj krátkodobo podstatne obmedzená, resp. mohol byť nepríčetným v zmysle § 23 Tr. zák. Príčetnosť je nevyhnutné, ak je o nej pochybnosť, dokazovať, vylučuje predsa trestnú zodpovednosť. Má za to, že pochybnosť o príčetnosti páchateľa mala byť odstránená znaleckým dokazovaním, čo by mohlo mať vplyv eventuálne aj na výšku trestu. V stave ťažkej opilosti nemohol ani posúdiť, koľko má poškodený rokov, nevyzerá na to, subjektívne nemohol o jeho veku, teda o tom, že ide o chránenú osobu, vedieť. Aj preto je kvalifikácia skutku podľa ods. 2 neodôvodnená, ani z dokazovania nijako nevyplýva. V prejednávanom prípade sa tak súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami a argumentami obhajoby, ako aj protichodným dôkazmi v naznačenom smere, ani neuviedol, z akých dôvodov ich považoval za nedôvodné, resp. právne irelevantné. Takýmto postupom súdu došlo k porušeniu základného práva obžalovaného na spravodlivý proces, spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1, čl. 47, čl. 48 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj porušenie práva účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozsudok v tejto veci tak naviac možno považovať za arbitrárny a nepreskúmateľný. Súd napriek niekoľkým zásadným rozporom vo výpovedi samotného poškodeného, ktoré neboli odstránené, poškodenému bezpodmienečne verí a svedkom svedčiacim v jeho prospech bez podrobného logického zdôvodnenia neverí. Obhajoba nesúhlasí so súdnym hodnotením výpovedí svedkov H. a N., ktoré súd označil za tendenčné. Svedok H. vo svojej výpovedi akurát opomenul bitie do tváre a svedok N. iba doplnil tie skutočnosti, ktoré nie sú uvedené v pôvodnej zápisnici, pričom jeho výpoveď v tomto smere ani nie je smerodajná ohľadom skutku a jeho právnej kvalifikácie. Mimo uvedených nedostatkov vytýka súdu prvého stupňa aj skutočnosť, že podľa neho nie je odvolaním napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnené a nedáva dostatočné odpovede na podstatné námietky obhajoby. Súd je povinný riadne odôvodniť, ako sa vyrovnal s obhajobou a dôkazmi a najmä tými, ktoré si odporujú, čo však neurobil. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje dostatok dôvodov a nie je ani zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva správnosť rozhodnutia súdu po všetkých stránkach, hoci odôvodnenie je zároveň prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedovoľuje ani posúdiť, ako súd v predmetnej veci naložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. V súvislosti s touto povinnosťou súdu mimo iného poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva. Mimo uvádzanej skutočnosti namieta aj trest, ktorý mu bol uložený. Uvedený trest považuje vzhľadom na charakter skutku, jeho následky, okolnosti prípadu i jeho osobu za neprimerane prísny. Súd, ak neaplikoval ust. § 10 ods. 2 a § 95 Tr. zák., mohol použiť inštitút mimoriadneho zníženia trestu podľa ust. § 39 Tr. zák. Uložený trest nesplní účel, aký zákon predpokladá tak v zmysle ust. § 34 Tr. zák., ako aj zvlášť u mladistvých páchateľov v zmysle § 97 ods. 1, 3 Tr. zák. Pri prvom zaváhaní, resp. vybočení mladého páchateľa mal súd vec citlivo posúdiť zo všetkých strán a uvážiť, či naozaj ide o trestný čin a dať mu ešte šancu a „nepochovať“ ho hneď, ako to súd v danom prípade urobil, o to viac, že skutok mohol spáchať v stave zmenšenej príčetnosti. Aj v súvislosti s namietaným trestom poukazuje na okolnosti prípadu skutočnosť, že poškodený sám spoluzavinil incident, sám zavinil vzniknutú situáciu, keď ho nútil aj násilím, aby opustil verejný priestor, čo je vydieraním proti mladistvej osobe a nadával mu, čím sa tak vlastne dopustil minimálne formálne trestného činu vydierania voči mladistvému, teda takisto chránenej osobe. Opätovne zdôrazňuje, že ak za danej situácie nebolo jeho konanie posúdené ako nutná obrana, minimálne malo byť posúdené ako konanie, pri ktorom celkom nesplnil podmienky nutnej obrany, čo je v zmysle § 36 písm. i/ poľahčujúcou okolnosťou. Namieta, že túto skutočnosť ako poľahčujúcu okolnosť nevzal súd do úvahy a do úvahy nevzal ani poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l/, teda že sa priznal k spáchaniu skutku, ktorý mu kládla za vinu obžaloba a to, že mal výhrady k právnej kvalifikácii skutku predsa nemôže znamenať nepriznanie uvedenej poľahčujúcej okolnosti a že mu nepriznal ani poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. n/. Ak napriek všetkému súd skutok kvalifikoval ako prečin a nepoužil ani inštitút mimoriadneho zníženia trestu, mal v zmysle uvedeného uložiť oveľa miernejší trest. Čo sa týka náhrady škody, mal súd poškodených z dôvodu spoluzavinenia zranení si aj samotným poškodeným odkázať konanie vo veciach občiansko právnych, kde v zmysle regresných predpisov možno po vykonanom dokazovaní určiť vzhľadom na túto okolnosť primeranú výšku spoluúčasti. Navrhol preto, aby krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, prípadne ak dospeje k tomu, že skutkový stav je náležite objasnený, aby vo veci rozhodol sám s tým, že jeho konanie možno posúdiť najviac iba ako priestupok, a preto aby vec postúpil Obvodnému úradu v Poprade a poškodených odkázal na konanie vo veciach občiansko právnych.
Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je možné považovať za dôvodné.
V konaní pred súdom prvého stupňa boli v posudzovanej veci podľa názoru krajského súdu vykonané dôkazy v takom rozsahu, ako to pre zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie vyžaduje ust. § 2 ods. 10 Tr. por. Vykonané dôkazy okresný súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom a minimálne sčasti aj k záverom právnym.
Dôkazy, ktoré boli v predmetnej veci vykonané, okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, konkrétne rozpísal, ktoré skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali, z jeho rozhodnutia je podľa názoru krajského súdu na rozdiel od tvrdení uvádzaných v dôvodoch odvolania zrejme aj to, ako vykonané dôkazy hodnotil, prečo obrane obžalovaného neuveril a o ktoré konkrétne skutočnosti svoje skutkové závery oprel. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa podľa názoru krajského súdu spĺňa kritériá, ktoré zákon na odôvodnenie rozhodnutia kladie, a krajský súd v podrobnostiach na dôvody tohto rozhodnutia aj poukazuje.
Vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov bolo napriek obrane obžalovaného a napriek jeho odvolacím námietkam, aj podľa názoru krajského súdu nepochybne preukázané, že skutok tak, ako je vo výrokovej časti napadnutého rozsudku uvedený, sa stal a že tento skutok obžalovaný spáchal.
Nie je pravdou tvrdenie obhajoby, že obžalovaný spáchanie skutku vlastne priznal a namietal len právnu kvalifikáciu jeho konania. Z výpovede obžalovaného, obsah ktorej okresný súd v dôvodoch rozhodnutia podrobne uvádza, totiž plynie, že on popiera, že by bol poškodeného napadol, že by ho bol udieral, alebo že by ho bol kopol. Pripúšťa len to, že mu mohol spôsobiť zranenie, a to nechtiac, určite nie úmyselne, mohol ho hlavou udrieť, keď sa prevaľovali cez seba, po tom, čo ho poškodený, keď prišiel k nemu, chytil za obe nohy, ťahal po schodoch z horného schodu až po dolný schod, kde sa mu vytrhol, chytil ho za jeho lakte a tak sa navzájom preťahovali a zápasili a pritom spadli na zem. Priznal len to, že poškodeného pohryzol a to vtedy, keď ho poškodený pri strome držal rukami pod krkom a on ho vtedy pohryzol do predlaktia.
Obhajoba ďalej namieta, že prvostupňový súd nepostupoval správne pri hodnotení dôkazov, keď neuveril, resp. za účelové považoval výpovede svedkov, ktorí jeho tvrdenia podporovali, teda najmä výpovede svedka W. H. a svedka JUDr. O. N..
Na rozdiel od názoru obhajoby však podľa názoru krajského súdu nie je možné spôsobu ohodnotenia dôkazov zo strany prvostupňového súdu nič vytknúť, okresný súd uvedené dôkazy rozobral a aj uviedol, prečo tej - ktorej výpovedi, resp. časti výpovede, neveril.
Vo výpovediach týchto svedkov sú totiž výrazné rozpory a skutočnosti, ktoré korešpondujú obsahu výpovede obžalovaného, uvádzajú až vo svojich neskorších výpovediach.
Kým svedok W. H. vo svojej prvej výpovedi dňa 1.6.2012 uvádzal, že keď si prisadol k obžalovanému, ktorý bol pod vplyvom alkoholu a sedel na schodoch pred bytovým domom na U.. X, obžalovaný začal bezdôvodne kričať, bol hlučný a on sám ho viackrát upozorňoval, aby sa nerozkrikoval, vyšiel z vchodu nejaký starší muž, ktorý na nich začal kričať, aby odišli a nerobili hluk. Napriek tomu, že i on sám obžalovanému povedal, aby odišli, začal obžalovaný na toho muža kričať, nevie už presne, kto koho prvý fyzicky napadol, on len spozoroval, ako sa obaja udierajú rukami do tváre a následne obaja spadli na zem. Keď boli na zemi, starší muž ležal na chrbte, O. I. sedel na ňom, udieral ho rukami do tváre, on O. I. z muža odtiahol, vtedy obžalovaný zaútočil aj na neho, a pretože obžalovaný bol ako zmyslov zbavený, on radšej odchádzal preč. Na to obžalovaný šiel späť k mužovi a začal ho znova udierať do tváre, pričom obaja spadli zo schodov. Viac už nevidel, pretože odchádzal. V ďalšej svojej výpovedi dňa 25.10.2012 (tu sa žiada uviesť, že obžalovaný bol v prípravnom konaní vypočutý dňa 19.10.2012) v tom, že bol obžalovaný hlučný a že ho upozorňoval, aby sa nerozkrikoval, vypovedá rovnako. Svoju výpoveď mení vo vzťahu k správaniu sa poškodeného, keď uvádza, že ten na nich začal kričať, aby odišli a mal používať aj vulgarizmy. Obžalovanému mal povedať, že je drzý sopliak, vyjsť hore schodmi k nemu, stiahnuť ho za nohu dole schodmi, pričom obaja spadli na zem, začali sa navzájom udierať do brucha a tváre, boli na betóne pod schodmi a postupne sa prekotúľali na trávnatý povrch. V tejto časti je teda už výpoveď svedka zhodná s tvrdením obžalovaného v tom smere, že to bol práve poškodený, kto mal obžalovaného vlastne napadnúť ako prvý tým, že ho mal stiahnuť za nohy, resp. nohu dole schodmi. Nehovoriac už o tom, že ďalšie zmeny vo výpovedi tohto svedka sú na hlavnom pojednávaní, kde už
takisto nespomína okolnosť, že by bol mal poškodený ťahať obžalovaného dole schodmi, len že ho nejako chytil a potom obaja spadli na zem, váľali sa po zemi a tu dokonca tvrdí, že nevidel žiadne údery a nespomína ani to, že by bol mal obžalovaný napadnúť jeho. Tvrdeniam svedka o tom, že svoju prvú výpoveď si vymyslel, aj keď táto výpoveď v podstate korešponduje tvrdeniam poškodeného, je za takejto situácie ťažko uveriť o to viac, že už z výpovede samotného svedka vyplýva, že pred výpoveďou sa mal pýtať obžalovaného, čo má vypovedať, na čo mu tento mal odvetiť, že nech si vypovedá, čo chce.
Aj vo vzťahu k výpovedi svedka JUDr. O. N. je potrebné uviesť rovnaké námietky, ako vo vzťahu k výpovedi svedka H.. Svedok JUDr. O. N. bol vypočutý v prípravnom konaní dňa 19.10.2012, teda v rovnaký deň ako obžalovaný, a tam uvádzal len tú skutočnosť, že keď sa so svojou družkou (matkou obžalovaného) vracali z návštevy, videli, ako O. I. drží nejaký muž opretého o strom. Na hlavnom pojednávaní už svedok popisuje aj okolnosti, ktoré mali tomuto momentu predchádzať, keď uvádzal, že registroval, ako nejaký starší muž ťahal chlapca po schodoch, potom si všimol nejaké váľanie a až keď už bol bližšie, registroval hlasy, z ktorých mu bol jeden povedomý, preto k nim prišiel bližšie a všimol si, ako vysoký muž držal obžalovaného pod krkom. Tvrdeniu svedka, že si nevšimol, že tieto skutočnosti nie sú uvedené v zápisnici o jeho výsluchu v prípravnom konaní, aj keď ich spomínal, je tiež veľmi ťažké uveriť, nehovoriac o tom, že tento výsluch bol vykonávaný v prítomnosti obhajcu a naviac tak, ako to argumentuje aj okresný súd, je potrebné uviesť, že ani z výpovede svedkyne H. I. uvedené skutočnosti nevyplývajú, pretože táto svedkyňa zhodne v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, vypovedala, že keď spolu so svedkom JUDr. O. N. prichádzali k miestu, kde malo dôjsť k udalosti, registrovali akurát to, ako poškodený drží jej syna pod krkom, opretého o strom. Čiže ani ona, ktorá šla spolu so svedkom, neregistrovala tie udalosti, ktoré mali tejto situácii predchádzať a o ktorých vypovedal obžalovaný aj svedkovia, teda prípadné ťahanie syna poškodeným po schodoch, váľanie a pod.
Na druhej strane je tu výpoveď poškodeného, ktorý obžalovaného zo spáchania skutku usviedčal a vo svojej výpovedi, na obsahu ktorej prvostupňový súd svoje skutkové závery založil, popisuje udalosti, ktoré sa mali odohrať. Výpovedi poškodeného (aj keď je potrebné súhlasiť, že sú v nej isté rozpory vo vzťahu k počtu osôb zúčastnených na udalosti, ale nie rozpory vo vzťahu ku konaniu obžalovaného) niet dôvod neveriť vzhľadom na to, že je objektívne zistiteľné, že poškodený utrpel poranenia, s ktorými bol bezprostredne po konflikte na lekárskom ošetrení a mechanizmus vzniku uvedených poranení zodpovedá tvrdeniu poškodeného aj podľa záverov znaleckého posudku, a naviac s výpoveďou poškodeného korešponduje aj prvá výpoveď svedka W. H., kamaráta obžalovaného.
Nemožno sa stotožniť ani s námietkami obhajoby v tom smere, že zranenie, ktoré poškodený utrpel, nie je možné považovať za ublíženie na zdraví v zmysle ust. § 123 ods. 2 Tr. zák.
Podľa § 123 ods. 2 Tr. zák. ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.
Charakter zranení, ktoré poškodený utrpel a pre ktoré bol vzápätí po napadnutí aj ošetrený, vyplýva z lekárskych správ a znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia traumatológie MUDr. A. N.. Z nich je zrejmé, že poškodený utrpel mnohopočetné pomliaždenia tváre, zlomeninu nosových kostí, pomliaždenia oboch lakťov s hlbokou odreninou pravého zápästia, hryzné rany pravého predlaktia.
Znalec vo svojom posudku rozoberá aj mechanizmus vzniku poranení, ktoré, ako už bolo vyššie uvedené, mohli vzniknúť spôsobom, ako to poškodený vo svojej výpovedi uvádzal a súčasne hodnotí charakter týchto zranení z medicínskeho hľadiska s určením potrebnej doby liečenia a v prípade, ak by bol poškodený zamestnaný, aj práceneschopnosti. Dobu liečenia a práceneschopnosti určuje poranenie s najdlhšou dobou liečenia. Tou bola v danom prípade zlomenina nosových kostí, ktorá si vyžaduje dobu liečenia 3 týždne. Ostatné poranenia by si vyžadovali dobu liečenia a prípadnej práceneschopnosti do 7 dní.
To, že poškodený po prvotnom ošetrení už na ďalších lekárskych vyšetreniach nebol, ešte neznamená, že zranenia, ktoré mu obžalovaný spôsobil, ho v jeho bežnom spôsobe života nemohli obmedzovať. Pokiaľ si rozhodujúce zranenia, a to zlomenina nosových kostí, vyžaduje trojtýždňové liečenie a u zamestnanej osoby aj práceneschopnosť, už z toho je zrejmé, že obvyklý spôsob života poškodeného
nemôže byť obmedzený iba na krátky čas (za čo sa v súdnej praxi považuje doba kratšia ako 7 dní). Sám poškodený vo svojej výpovedí uvádzal, po akú dlhú dobu a akým spôsobom bol v bežnom spôsobe života obmedzovaný a niet dôvod mu v tom smere neveriť, pretože ani správanie sa poškodeného v tom smere, že by opakovane chodil na vyšetrenia, dobu liečenia naťahoval, nesvedčí o nejakom úmysle v tomto smere prípadne obžalovanému priťažiť.
Záver súdu prvého stupňa, že poškodený utrpel zranenia, ktoré je potrebné považovať za ublíženie na zdraví v zmysle § 123 ods. 2 Tr. zák. je teda správny, a keďže bolo preukázané, že toto zranenie utrpel poškodený v dôsledku úmyselného fyzického útoku zo strany obžalovaného, správne bolo konanie obžalovaného posúdené ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.
Vo vzťahu ku kvalifikovanej skutkovej podstate uvedeného prečinu, teda vo vzťahu k tomu, že skutok bol spáchaný na chránenej osobe, teda v danom prípade v zmysle ust. § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. osobe vyššieho veku, ktorou sa v zmysle ust. § 127 ods. 3 Tr. zák. rozumie osoba staršia ako 60 rokov, je potrebné uviesť, že poškodený mal v čase spáchania skutku viac, než 67 rokov. Pritom tak obžalovaný, ako aj všetci svedkovia, pokiaľ sa zmieňovali o osobe poškodeného, hovorili o staršom mužovi.
Spáchanie činu na chránenej osobe je danom prípade okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Aj na túto okolnosť, vzhľadom na to, že páchateľ môže zodpovedať len za zavinené konanie, sa musí zavinenie páchateľa vzťahovať. Na rozdiel od základnej skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví v ods. 1 § 156 Tr. zák., kde musí byť zavinenie úmyselné, na okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby postačuje zavinenie z nedbanlivosti.
To vyplýva z ust. § 18 Tr. zák., podľa ktorého na priťažujúcu okolnosť, alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby sa prihliadne, ak ide o a) ťažší následok aj vtedy, ak páchateľ zavinil z nedbanlivosti, ak tento zákon nevyžaduje aj v tomto prípade zavinenie úmyselne, alebo b) inú skutočnosť aj vtedy páchateľ nevedel, hoci o nej vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, ak tento zákon nevyžaduje, aby o nej vedel.
Spáchanie trestného činu na chránenej osobe je inou okolnosťou, vo vzťahu ku existencii ktorej teda postačuje zavinenie z nevedomej nedbanlivosti. Vek poškodeného aj jeho popis, že ide o staršiu osobu, na záver o existencii takéhoto zavinenia rozhodne stačí.
Okresný súd teda postupoval správne, ak konanie obžalovaného posúdil minimálne ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.
Táto právna kvalifikácia konania obžalovaného však nie je úplná. Konanie obžalovaného by malo napĺňať aj znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., avšak vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané len v prospech obžalovaného a z podnetu takéhoto odvolania nemôže byť rozsudok zmenený v jeho neprospech, krajský súd na túto skutočnosť len poukazuje.
Ani s námietkou obhajoby, že v konaní obžalovaného, aj keď po formálnej stránke, by malo naplniť pojmové znaky prečinu, pre ktorý bol obžalovaný uznaný vinný, nejde v danom prípade o trestný čin, pretože jeho závažnosť je malá, sa nie je možné stotožniť. Pri určovaní stupňa závažnosti prečinu je nutné vychádzať z kritérií, ktoré sú uvedené v § 10 ods. 2 Tr. zák., teda spôsobu vykonania činu a jeho následkov, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, miery zavinenia a pohnútky páchateľa. Všetky tieto okolnosti sú z hľadiska posúdenia stupňa závažnosti činu významné a treba posudzovať a hodnotiť všetky z nich, nestačí len niektoré. Pre posúdenie stupňa závažnosti činu mladistvého je nutné okrem týchto skutočností samozrejme prihliadať aj na osobu páchateľa. Už len vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, keď obžalovaný opakovane napadol poškodeného, spôsobil mu zranenia vrátane zlomeniny nosa len za to, že bol na svoje nevhodné správanie upozornený, nemožno urobiť záver o tom, že by závažnosť prečinu bola v danom prípade malá, nehovoriac už o osobe obžalovaného, u ktorého, ako to plynie z jeho hodnotení, nebolo toto správanie úplne výnimočným a ojedinelým vybočením z medzí ináč riadneho života.
Zo správy Strednej odbornej školy H. I., ktorú obžalovaný navštevoval do 30.6.2012 plynie, že jeho študijné výsledky neboli v poriadku, vymeškával vyučovanie, mal v prvom polroku 21 neospravedlnených hodín, za ktoré mu bol na polroka udelený tretí stupeň zo správania. V druhom polroku mal 50 neospravedlnených hodín, bol mu navrhnutý tretí stupeň s podmienečným vylúčením pre opätovne neospravedlnené hodiny a keďže od udelenia podmienečného vylúčenia znova porušil školský poriadok, bol zo štúdia ku 30.6.2012 vylúčený. Súkromná stredná odborná škola, žiakom ktorej je od 1.9.2012 vo svojom hodnotení zo dňa 23.10.2012 má takisto k dochádzke aj správaniu sa obžalovaného pripomienky. Uvádza, že dochádzku do školy má nepravidelnú, vymeškáva nulté a prvé hodiny, dvakrát bezdôvodne vyučovanie opustil, jeho správanie nie je v súlade so školským poriadkom. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad vo svojej správe uvádza vo vzťahu k školským výsledkom tie isté skutočností, ktoré vyplývajú aj z hodnotení, teda slabé školské výsledky, to, že jeho správanie nie je v súlade so školským poriadkom, ďalej uvádza, že nerešpektuje učiteľov, neuznáva autority, prejavujú sa u neho známky agresivity, vyvoláva konflikty, ktoré často končia bitkou, má výbušnú povahu, je tvrdohlavý. Zo správy je zrejmé, že rozhodnutím Okresného súdu Poprad zo dňa 27.4.2011 bolo nad obžalovaným nariadené výchovné opatrenie, pobyt v Diagnostickom centre U. D., ktorý bol ukončený 24.11.2011 (teda prakticky len týždeň pred spáchaním súdeného skutku). Naviac obžalovaný, aj keď doposiaľ súdený nebol, bol už postihnutý v priestupkovom konaní za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zák. 372/1990 Zb., ktorého sa dopustil vo februári 2011 a to dokonca tým, že fyzicky napadol svoju matku, tej sa metlou v ruke vyhrážal, že ju ňou udrie a že ju zabije.
Uvedené okolnosti vo svojom súhrne nielen že nedovoľujú urobiť záver v tom smere, že závažnosť trestného činu je malá, ale samozrejme že majú význam aj pri posudzovaní otázky, aký druh trestu a v akej výmere je v danom prípade trestom, ktorý splní účel sledovaný u mladistvého zákonom, konkrétne ust. § 97 Tr. zák.
Trest, ktorý prvostupňový súd obžalovanému uložil, teda trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 15 mesiacov, rozhodne vzhľadom na všetky okolnosti prípadu i osobu obžalovaného nie je možné považovať za trest neprimerane prísny. Obžalovanému bolo možné v rámci trestnej sadzby upravenej v zmysle ust. § 117 ods. 1 Tr. zák. uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 6 mesiacov do 18 mesiacov. Žiadnu z okolností, ktoré sú priťažujúce v zmysle ust. § 37 Tr. zák. nebolo možné pri právnej kvalifikácii, ktorú okresný súd použil (teda pokiaľ konanie obžalovaného posúdil len ako jeden trestný čin) pričítať. Na druhej strane u obžalovaného neboli zistené ani žiadne poľahčujúce okolnosti. Nemožno sa totiž stotožniť s námietkami uvedenými v odvolaní v tom smere, že obžalovanému mala byť priznaná poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. i/ Tr. zák., teda že spáchal trestný čin odvracajúc útok, ale konal bez toho, aby boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, keďže rozhodne takáto okolnosť z dôkazov nevyplýva, pretože bolo preukázané, že obžalovaný bol tým, kto ako prvý poškodeného napadol. Do úvahy z dôvodov, ktoré už boli uvedené vyššie, neprichádza ani priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. l/ Tr. zák. (teda priznanie sa k spáchaniu skutku), keďže obžalovaný spáchanie skutku popiera, nie tak, ako to obhajoba tvrdí, že namieta len právnu kvalifikáciu svojho konania. V čom by za takejto okolnosti malo spočívať priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. n/ Tr. zák., teda že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, už vôbec zrejmé nie je. Vzhľadom na hodnotenie osoby obžalovaného, jeho doterajšie správanie, porušovanie školského poriadku aj priestupok spočívajúci takisto v úmyselnom fyzickom napadnutí, nedovoľujú urobiť záver ani o tom, že pred spáchaním činu viedol riadny život, čiže priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j/ Tr. zák.
Z konštatovania krajského súdu, že prvostupňovým súdom uložený trest možno považovať za primeraný, plynie, že v danom prípade ani krajský súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by dovoľovali aplikáciu ust. § 39 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého je možné páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanovenej týmto zákonom v prípade, ak by vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa mal súd za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.
V danom prípade neboli zistené ani také okolnosti prípadu ani také pomery páchateľa, ktoré by čo i len v náznaku dovoľovali zvažovať aplikáciu uvedeného ustanovenia.
Naopak podľa názoru krajského súdu hrozba výkonom trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov umožní, aby obžalovaný preukázal, že dokáže viesť riadny život a to minimálne počas skúšobnej doby, ktorá mu bola v nie príliš prísnej výmere v trvaní 15 mesiacov uložená.
Pochybenia nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní o náhrade škody. Okresný súd aj v tomto smere rozhodol správne a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil a krajský súd na dôvody rozhodnutia v plnej miere odkazuje. Nestotožňuje sa s tvrdením, že útok vyvolal poškodený, čím sa vlastne pričinil o vznik následku, takže by malo byť potrebné určovať akúsi mieru spoluúčasti a v dôsledku toho priznanú škodu nejakým spôsobom znižovať.
Vzhľadom na to, že krajský súd, ako už z vyššie uvedeného plynie, nezistil žiadnu okolnosť, na základe ktorej by bolo možné zmeniť napadnutý rozsudok v prospech obžalovaného, jeho odvolanie podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.