Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-301-2012.pdf
PDF · 109.08 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/301/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Eva Barcajová, v právnej veci navrhovateľa: Ing. J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. U., Q. A. X, zastúpený advokátom: JUDr. Viera Rubaninská, Horná 27, Banská Bystrica, proti odporcovi: CWS Slovensko, s.r.o., IČO: 31 411 045, so sídlom Bratislava, Bojnická 10, zastúpenému advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, Hlohovec, Pribinova 46, o zaplatenie 1.206,69 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 5. apríla 2012, č.k. 5C/105/2008-373 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 1.206,69 Eur zo 17,6% úrokom z omeškania od 01.05.1997 do zaplatenia. Žalovaná suma predstavuje pohľadávku z titulu nezaplatených prémií za obdobie mesiacov január až apríl 1997, tzn. za čas, keď navrhovateľ bol u odporcu zamestnaný.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 28 veta prvá Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 01.01.1997 (ďalej len Zákonník práce), § 29 ods. 1 a 2, § 35 ods. 1 a 2, § 36 ods. 1, § 111 ods. 1, 2, 3 a 4, § 120 ods. 3, § 240 ods. 1 a 3, § 242 ods. 1 tohto Zákonníka práce a vecne tým, že predmetom konania je zaplatenie nedoplatku na prémiách za obdobie mesiacov január až apríl 1997, ktorý mal vzniknúť tým, že odporca nepostupoval pri odmeňovaní navrhovateľa v zmysle uzavretej pracovnej zmluvy, ale postupoval podľa kritérií odmeňovania na navrhovateľa sa nevzťahujúcich, tzn. podľa Prémiového poriadku č. 1/97, keď podľa tvrdenia navrhovateľa k zmene mzdových podmienok nedošlo pre absenciu zákonom predpísaných náležitostí. Odporca totiž podľa názoru navrhovateľa nemohol jednostranným úkonom zmeniť dojednaný obsah pracovnej zmluvy, nakoľko v zmysle zákona, ak pracovná zmluva bola dojednaná písomne aj k zmene jej obsahu muselo dôjsť písomnou dohodou účastníkov, čo sa však nestalo.
Súd po vyhodnotení výsledkov dokazovania dospel k záveru, že dojednanie o mzde v danom prípade nebolo podľa zákona povinnou náležitosťou pracovnej zmluvy. Toto dojednanie pracovná zmluva uzavretá medzi účastníkmi 01.03.1996 neobsahovala, ale ohľadom mzdy sa jej účastníci iba v bode 5 pracovnej zmluvy dohodli, že pracovná zmluva sa uzatvára za mzdových podmienok stanovených osobitným platovým výmerom. Týmto výmerom je výmer zamestnávateľa zo dňa 04.03.1996, označený ako „Funkčné a platové zaradenie“, ktorým bol určený základný plat navrhovateľa 4.000,- Sk a prémia vo výške 10% z obchodného obratu pobočky Banská Bystrica. V danom prípade sa nejedná o dvojstrannú zmluvu, ale iba o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, adresovaný zamestnancovi.
Toto „Funkčné a platové zaradenie“ nebolo súčasťou pracovnej zmluvy a preto ak zamestnávateľ jednostranným úkonom určil nové pravidlá odmeňovania navrhovateľa formou vydania Prémiového poriadku č. 1/1997, platného pre všetkých jeho zamestnancov, tzn. vrátane navrhovateľa, nejednalo sa o zmenu písomne dojednaných podmienok v pracovnej zmluve. Neobstojí preto argument navrhovateľa, že k zmene mzdových podmienok, písomne dojednaných, mohlo dôjsť iba písomným dvojstranným úkonom oboch zmluvných strán. Mzdové podmienky medzi navrhovateľom a odporcom neboli medzi nimi písomne dojednané, ale boli určené odporcom a odporca mal právo ich meniť s tým, že bol povinný navrhovateľa ako zamestnanca o nich riadne oboznamovať. V tomto smere poukázal podporne aj na výsluch svedkyne Daniely Ondrejčíkovej, ktorá potvrdila, že Prémiový poriadok č. 1/1997 bol aplikovaný celoplošne na území SR bez ohľadu na región, pričom Prémiový poriadok bol oboznamovaný na pracovných poradách, kde sa k nemu všetci mohli vyjadriť a následne bol odsúhlasený. V prípade navrhovateľa, teda zamestnávateľ zmenil mzdové podmienky vydaním Prémiového poriadku č. 1/97 a tiež svojím rozhodnutím zo dňa 27.01.1997, ktorým určil základný plat navrhovateľa s účinnosťou od 01.02.1997 vo výške 5.000,- Sk oproti pôvodne určenému platu 4.000,- Sk a týmto upravil kritéria vyplácania prémií od 01.01.1997. V zmysle záverečných ustanovení tohto poriadku, nadobudnutím jeho účinnosti stratili platnosť všetky ustanovenia týkajúce sa poskytovania prémií v platových výmeroch príslušných pracovníkov. Nešlo teda o zmenu písomne dohodnutej pracovnej zmluvy, ale iba o zmenu rozhodnutia zamestnávateľa upravujúceho mzdové podmienky navrhovateľa. So zmenou funkčného platu s účinnosťou do 01.02.1997 bol navrhovateľ riadne oboznámený, čo vyplýva z jeho podpisu na tomto dokumente a rovnako bol oboznámený aj s Prémiovým poriadkom č. 1/97 a to na porade 13.01.1997, ktorá sa týkala prerokovania Prémiového poriadku, a na ktorej je účasť navrhovateľa potvrdená jeho podpisom na prezenčnej listine, čo ani navrhovateľ pred súdom nepoprel. Súd potom ustálil, že navrhovateľ mal byť v rozhodnom období odmeňovaný s účinnosťou od 01.01.1997 podľa Prémiového poriadku odporcu č. 1/97 pri súčasnom poberaní základného platu 4.000,- Sk a od 01.02.1997 pri poberaní základného platu 5.000,- Sk. Tento stav potom trval až do 28.04.1997, kedy pracovný pomer skončil.
Súd sa v ďalšom zaoberal skúmaním výšky prémií, ktoré boli navrhovateľovi v zmysle platných pravidiel odmeňovania odporcu v rozhodnom období vyplatené a ktoré mu v rozhodnom období prislúchali. Za účelom zodpovedania tejto otázky súd vo veci ustanovil znalca, ktorého poveril vyhotovením znaleckého posudku. Zo znaleckého posudku č. 19/2011 znalca Ing. Y. M. bolo zistené, že z realizovaných a zaplatených kúpno-predajných zmlúv navrhovateľ dosiahol u odporcu za obdobie od 01.01.1997 do 28.04.1997 obchodný obrat 364.369,- Sk, obchodný obrat za „náplne“ bol vo výške 60.519,- Sk. Znalec však poukázal na skutočnosť, že k vyčísleniu obchodného obratu nie je v spise žiadna korektná účtovná dokumentácia, keď odporca si neplnil povinnosti uložené mu zákonom a to povinnosť pri vytváraní analytickej evidencie pohľadávok, jej členenie podľa jednotlivých dlžníkov, a preto znalec nemohol úplne identifikovať zo záznamov účtovníctva žiadaný obchodný obrat a keďže účastníkom predložené kúpno-predajné zmluvy boli z dôvodu nečitateľnosti v znaleckom dokazovaní nepoužiteľné, znalec použil pomocnú dokumentáciu odporcu a to prémiové listy za mesiace január až apríl 1997. Ďalej znalec vyčíslil, že podľa Prémiového poriadku č. 1/97 by vzniklo navrhovateľovi právo na zaplatenie prémie v sledovanom období vo výške 21.862,- Sk ako základná prémia 6% obchodného obratu v plnej hodnote a vo výške 1.210,- Sk ako dodatková prémia 2% za následný spotrebný tovar (náplne). Napokon znalec zistil, že podľa mzdového listu navrhovateľ mu odporca v tomto období vyplatil prémie v celkovej výške 25.957,- Sk, pričom v dokumentácii nebola doložená a preukázaná výška prémií za minulé obdobie.
Súd potom ustálil, že z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov mal za preukázané, že v roku 1996 dochádzalo aj k uzatváraniu kúpno-predajných zmlúv nepodpísaných odberateľom, ktoré obchody odporca riadne odmeňoval. Podľa všeobecných a záverečných ustanovení Prémiového poriadku č. 1/97, však kúpno-predajné zmluvy neobsahujúce všetky náležitosti, nebudú brané do úvahy pre poskytnutie príslušnej prémie. Keďže tento prémiový poriadok sa vzťahuje aj na navrhovateľa s účinnosťou od 01.01.1997 mal navrhovateľ právo na prémie iba z kúpno-predajných zmlúv obsahujúcich všetky náležitosti a preto mu odporca dôvodne nevyplatil prémie z neúplných zmlúv. Súd potom vzal do úvahy neúplnosť poskytnutej dokumentácie zo strany odporcu, čiastočne spôsobenú aj značným časovým odstupom a preto výsledky znaleckého dokazovania nie sú celkom presné, avšak presnejšie výpočty by nebolo možné dosiahnuť ani ďalším dokazovaním vrátane vykonania kontrolného znaleckého dokazovania, nakoľko aj toto by muselo vychádzať z rovnakej účtovnej dokumentácie (pre účely tohto sporu neúplnej). Súd potom dospel k záveru, že výšku navrhovateľovho nároku je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami, resp. vôbec, vzhľadom na absenciu súboru všetkých kúpno-predajných zmlúv uzavretých v sledovanom období navrhovateľom. Preto postupoval podľa § 136 O.s.p., vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, vzal do úvahy odporcom predložené listinné dôkazy, kritériá odmeňovania podľa Prémiového poriadku a v neposlednom rade i výpočty znalca, ktoré vyhodnotil ako približné a dospel k záveru, že navrhovateľ bol odporcom odmenený v zmysle platných mzdových predpisov a nemá na prémiách žiadne nedoplatky. Odporca totiž vyplatil navrhovateľovi od januára do apríla 1997 prémie vo výške 25.957,- Sk, čo aj potvrdil, pričom podľa výpočtov znalca mu prislúchali prémie vo výške 23.072,- Sk. Súd berúc do úvahy eventualitu, že pri týchto výpočtoch nemuseli byť niektoré zmluvy obsahujúce všetky náležitosti započítané, uzavrel, že navrhovateľovi prislúchali prémie vo výške vyplatenej odporcom 25.957,- Sk a preto ďalšie nároky navrhovateľa sú nedôvodné a jeho návrh zamietol. Zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením s použitím § 151 ods. 1 a 3 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nevyplynuli jednoznačne z vykonaného dokazovania a taktiež i k názoru, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Prvostupňový súd pri posudzovaní jeho nároku na doplatenie mzdy postupoval podľa ustanovení Zákonníka práce platného v rozhodnom období. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ svoj nárok vyvodzuje z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 01.03.1996 a „Funkčného a platového zaradenia“ zo dňa 04.03.1996. Od roku 1992 po účinnosti zákona č. 1/1992 Zb. bolo odmeňovanie za prácu v pracovnom pomere upravené diferencovane pre podnikateľské zamestnávateľské subjekty a časť príspevkových organizácií a na strane druhej pre rozpočtové organizácie niektoré ďalšie orgány a časť príspevkových organizácií. Odmeňovanie v podnikateľskej oblasti upravoval zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku, ktorý v § 22 vylučoval použiteľnosť Zákonníka práce. Poukázal na ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona č. 1/1992 Zb., v zmysle ktorého zákon výslovne zakotvoval, ktoré plnenia nemožno považovať za mzdu. Boli nimi poskytované plnenia podľa osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrady mzdy, odstupné, cestovné náhrady, výnosy z kapitálových podielov a odmena za pracovnú pohotovosť. Keďže ide len o príkladmo uvedený výpočet, nie taxatívny, za mzdu nebolo možné považovať ani iné plnenia poskytované podľa osobitného predpisu. Na rozdiel od ust. § 111 Zákonníka práce, ustanovenie citovaného § 4 zákona č. 1/1992 Zb. vychádzalo zásadne zo zmluvného princípu dojednania mzdy, ktorá zmluvná voľnosť bola prelomená len povinnosťou zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi minimálnu mzdu. Účastníci pracovnoprávneho vzťahu boli oprávnení dohodnúť mzdu v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve alebo inej zmluve. V tomto prípade je prejavom zmluvne dohodnutej mzdy práve listina, nazvaná „Funkčné a platové zaradenie“ zo dňa 04.03.1996. Okolnosť, že gramatickým výkladom obsahu tejto listiny súd posúdil tento dôkaz ako jednostranné určenie mzdy, je podľa názoru navrhovateľa nesprávny postup. Uvedená listina bola len deklaratórne potvrdzujúca dohodu účastníkov, nakoľko nebyť obojstranného súhlasu zmluvných strán s určením mzdy by navrhovateľ nebol zotrval počas skúšobnej doby v pracovnom pomere. Podľa už citovaného § 4 ods. 2 zákona č. 1/1992 Zb. v znení platnom ku dňu uzatvorenia pracovného pomeru medzi účastníkmi, sa mzdou rozumejú peňažné plnenia, alebo plnenia peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Teda aj v danom prípade za mzdu sa považoval nielen základný plat, ale aj prémia dohodnutá v listinne „Funkčné a platové zaradenie“ zo dňa 04.03.1996 vo výške 10% z obchodného obratu pobočky Banská Bystrica. Okolnosť, že „Zmenou platového zaradenia“ zo dňa 27.01.1997 došlo k úprave výšky základného platu, nič nemení na tom, že dojednanie o prémii v rozsahu 10% z obchodného obratu pobočky Banská Bystrica zostalo touto zmenou nedotknuté. Ani prijatie Prémiového poriadku odporcom s účinnosťou od 01.01.1997 nemalo vplyv na dohodnutú výšku prémií navrhovateľa, ktoré boli v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 1/1992 Zb. súčasťou mzdy. Citované ustanovenie zákona č. 1/1992 Zb. bolo platné aj ku dňu 01.01.1997, tzn. ku dňu prijatia Prémiového poriadku a teda prémie aj naďalej tvorili súčasť mzdy, ktorej stanovenie aj naďalej vychádzalo zo zmluvného princípu. V rozpore s uvedeným zmluvným princípom pri dojednaní mzdy, vyplývajúci zo zákona č. 1/1992 Zb., súd jednostranné rozhodnutie odporcu o výške prémií vyhodnotil ako zmenu rozhodnutia zamestnávateľa, bez ohľadu na súhlas zamestnanca, hoci prémie sú v zmysle už citovaného zákona súčasťou mzdy a nie je možné o nich rozhodnúť jednostranne, prijatím Prémiového poriadku. Prvostupňový súd preto čo do právneho základu vec nesprávne právne posúdil, ktorá skutočnosť má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Ďalej namietol jej nekorektnosť výšky obratu, z ktorého znalec vychádzal pri stanovení výšky prémií navrhovateľa. Súd sa nevysporiadal s tvrdením, že napriek tomu, že od roku 1998 je vo veci vedené súdne konanie, odporca porušil ust. § 32 ods. 2 zákona č. 563/1991 Zb. v platnom znení, v zmysle ktorého účtovné doklady a iné účtovné písomnosti, ktoré sa týkajú daňového konania, správneho konania, trestného konania, občianskeho súdneho konania alebo iného konania, ktoré sa neskončilo, uschovávajú účtovné jednotky do konca roka nasledujúceho po roku, v ktorom sa uvedené konania skončili. Keďže v predmetnej veci sa súdne konanie začalo v roku 1998 a týkalo sa nárokov za rok 1997, mal odporca povinnosť v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o účtovníctve, ale svojím postojom znemožnil objektívne a korektne určiť výšku nároku navrhovateľa. Ani závery znaleckého posudku z tohto dôvodu nie sú jednoznačné, nakoľko sám znalec konštatuje, že odporca nepredložil všetky potrebné podklady a aj z tých, ktoré boli predložené, bola časť nečitateľná. Súd sa však s týmito tvrdeniami vysporiadal pri svojom rozhodovaní tak, že v podstate sa priklonil na stranu odporcu a nevzal do úvahy listiny a prepočty predložené navrhovateľom. Takýto postup súdu pri hodnotení dôkazov považuje navrhovateľ za nespravodlivý a v rozpore s dobrými mravmi. Navyše ako úlohu č. 3 mal znalec posúdiť, „v akej výške by vzniklo navrhovateľovi právo na vyplatenie prémií na základe pracovnej zmluvy v spojitosti s platovým dekrétom zo dňa 04.03.1996 za obdobie od 01.01.1997 do 28.04.1997“. Znalec len stručne konštatoval, že podľa doloženého obratu 364.369,- Sk s akceptáciou zadania výpočtu podľa úlohy č. 3 navrhovateľovi vznikol v období od 01.01.1997 do 28.04.1997 nárok na vyplatenie prémií vo výške 36.437,- Sk. Podľa vyššie uvedeného úloha znalca nebola naplnená v zmysle zadania, je rozdiel posudzovať nárok na prémie za obdobie a v období. Gramatickým a logickým výkladom týchto dvoch slovných spojení je viac ako zrejmé, že pokiaľ by znalec posudzoval nárok za obdobie, mal zohľadňovať len obrat realizovaný od 01.01.1997 do 28.04.1997. Znalec však úlohu poňal ako nárok na prémie v období od 01.01.1997 do 28.04.1997, t.j. v tomto období boli vyplatené aj prémie za obrat, získaný za rok 1996. Navyše znalec do výšky svojho obratu nezahrnul aj hotovostný obrat pobočky, ale len časť obratu zo zmlúv. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje konštatácia znalca, že súdny spis obsahuje fotokópie súboru kúpno-predajných zmlúv, ale do obchodného obratu pobočky sa okrem obratu z kúpnych zmlúv musí zahrnúť aj hotovostný obrat, realizovaný pobočkou odporcu v Banskej Bystrici. Znalecký posudok je teda pre rozhodnutie vo veci nepoužiteľný pre posúdenie výšky jeho nároku. Odporca ako aj znalec, vychádzajú len z čiastočného obchodného obratu a nie z celkového, teda aj hotovostného obratu pobočky v Banskej Bystrici. Poukázal na to, že výpočet výšky prémií, ktoré čisto matematickým spôsobom realizoval súd vo svojom rozsudku zo dňa 12.03.2009 bol správny, logický a spravodlivý. Tento postup zohľadňoval všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní a vychádzal aj podľa názoru navrhovateľa z najobjektívnejších údajov. Zdôraznil, že aj s prihliadnutím na svedeckú výpoveď D. K., v prípade navrhovateľa bola výška prémií ako súčasť mzdy, dohodnutá zmluve medzi účastníkmi pracovnej zmluvy listinou zo dňa 04.03.1996. Na rozdiel od navrhovateľa totiž vypočutá svedkyňa žiadny písomný dokument o výške prémií odmeny nemala. Navrhovateľ listinnými dôkazmi preukázal, resp. vyvrátil okolnosť, že prémie mali byť určené len Prémiovými poriadkami. Na zdôraznenie pochybnosti o existencii Prémiového poriadku u odporcu v roku 1996 svedčí aj tá skutočnosť, že sám konateľ odporcu vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že nevie, či existoval prémiový poriadok za rok 1996. Následne na ďalšom pojednávaní potvrdil, že v roku 1996 odporca nemal prémiový poriadok a tento bol prijatý až od 01.01.1997. Súd sa však dostatočne nevysporiadol so zistenými rozpormi a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmé ako vyhodnotil výsledky dokazovania. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok považuje za vecne aj formálne správny. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu určenom uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.10.2010. Listinnými dôkazmi ako aj znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ bol odmenený odporcom v zmysle platných mzdových predpisov a žiadny nedoplatok na prémiách mu nevznikol. Vo veci vyhotoveným znaleckým posudkom č. 19/21 zo dňa 15.12.2011 bolo preukázané, že navrhovateľ nárok na žiadne ďalšie prémie okrem tých, ktoré mu boli vyplatené už nemá. Všetky tvrdenia, ktoré navrhovateľ uvádza vo svojom odvolaní boli už ním prezentované na pojednávaní. Súd mal možnosť s týmito tvrdeniami sa oboznámiť a v rámci rozhodnutia vo veci samej sa súd vysporiadal so všetkými argumentmi navrhovateľa, ktoré však odporca považuje za účelové. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a aby navrhovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo veci vecne správne.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dostupné dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že u navrhovateľa po uzavretí pracovnej zmluvy s odporcom dňa 01.03.1996 došlo ohľadne jeho mzdových podmienok k vydaniu osobitného platobného dekrétu, ktorým je „Funkčné a pracovné zaradenie“ s účinnosťou od 01.03.1996. I keď nie je dôvod nedať za pravdu odvolateľovi v jeho tvrdení, že pracovnú zmluvu podpísal až po tom, čo mu bol doručený tento „platobný dekrét“, táto skutočnosť nič nemení na tom, že k jeho platovému zaradeniu došlo jednostranným právnym úkonom zo strany zamestnávateľa, s ktorý navrhovateľ súhlasil. Je to v súlade i s právnou úpravou, podľa ktorej jednanie, alebo rozhodnutie o mzde nemuselo byť nutne súčasťou pracovnej zmluvy. Pracovná zmluva totiž obligatórne musela obsahovať druh práce, miesto výkonu práce a deň nástupu do práce. Poskytovať mzdu za vykonanú prácu je synalagmatickou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá korešponduje so základnou povinnosťou zamestnanca vykonávať prácu. Preto ak navrhovateľ nastúpil u odporcu do pracovného pomeru, bolo povinnosťou zamestnávateľa mu priznať za vykonávanú prácu odmenu o čom svedčí predmetný dekrét, ktorý je ale právnym úkonom zamestnávateľa.
Podľa ustálenej súdnej praxe jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v jeho písomnej forme musí byť vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase vykonania úkonu. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. (anal. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 81/2011)
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že podľa vyššie citovaného „Funkčného a platového zaradenia“ navrhovateľa, akú prácu mal vykonávať a v akej výške mu prináležala mzda za prácu, rozpor medzi nimi bol v tom, či k tomuto zaradeniu navrhovateľa a rozhodnutiu o jeho odmeňovaní došlo jednostranným úkonom, alebo na základe ich dohody.
Podľa znenia „Funkčného a platového zaradenia“ navrhovateľa zo dňa 04.03.1996, toto bolo vydané odporcom a aj podľa jeho obsahu a použitia jednotlivých slovných spojení: „S účinnosťou od 01.03.1996 Vás zaraďujem..........., S ohľadom na Vaše vzdelanie a doterajšiu prax Vám určujem základný plat......., vyplýva záver, že išlo o jednostranný právny úkon (rozhodnutie) zamestnávateľa, ktorý je podpísaný zástupcom právneho predchodcu odporcu S.A.F.A, spol. s r.o. a navrhovateľ na písomnom vyhotovení tohto dokumentu svojim podpisom potvrdil jeho prevzatie. Týmto rozhodnutím odporca určil navrhovateľovi základný plat mesačne 4.000,- Sk a tiež výšku prémií, 10% z obchodného obratu pobočky Banská Bystrica. Funkčné a platové zaradenie navrhovateľa zo dňa 04.03.1996, teda ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa mohol byť potom zamestnávateľom i menený, k čomu aj došlo na základe zhodnotenia osobných vlastností a dosahovaných výsledkov navrhovateľa, zmenou základného platu navrhovateľa zo dňa 27.01.1997 na výšku 5.000,- Sk od 01.02.1997, ale i na obdobie od 01.01.1997 sa vzťahujúcim Prémiovým poriadkom č. 1/97.
Čo sa týka posúdenia výšky vyplatených odmien, na ktoré vznikol navrhovateľovi u odporcu nárok za uplatnené obdobie, v konaní bolo zistené a medzi účastníkmi nebolo ani sporné, že odporca vyplatil navrhovateľovi od januára do apríla 1997 prémie vo výške 25.957,- Sk, pričom podľa výpočtov znalca mu prislúchali prémie vo výške 23.072,- Sk. Nakoľko pre presnejšie posúdenie výšky nároku navrhovateľa v súdnom spore nie sú dostatočné podklady, súd prvého stupňa sa správne rozhodol k určeniu výšky nároku podľa svojej úvahy k čomu boli splnené zákonné predpoklady. Nárok navrhovateľa totiž je preukázaný a problémy sa týkajú skutkových zistení spojených s výškou uplatňovaného nároku. Keďže výšku nároku pre neexistenciu podkladov (ktoré odporca už nemá k dispozícii), nemožno zistiť vôbec, súd prvého stupňa svoje rozhodnutie s použitím vlastnej úvahy založil na dostatočnej argumentácii, ktorá vychádza zo zistenia aká suma bola už navrhovateľovi vyplatená, akú sumu a na základe čoho si uplatňuje a čiastočne aj na záver znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný na základe nie dostatočných podkladov, pre ich nedostupnosť (resp. neexistenciu). Určenie výšky nároku úvahou súdu v zmysle § 136 O.s.p. totiž prichádza do úvahy vtedy, ak je nárok preukázaný čo sa týka jeho právneho základu a ťažkosti spôsobuje úplná nemožnosť obstarania skutkových zistení, alebo možnosť ich obstarania len nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj v jeho tejto časti, považujúc ho za správne a primerané danej dôkaznej situácii účastníkov.
O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.), ktorý si rozhodnutie o trovách vymienil na samostatné rozhodnutie po rozhodnutí vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.