Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-178-2012.pdf
PDF · 79.11 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/178/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 7434/147, proti žalovanému: U. X., nar. XX. W. XXXX, bytom I. E. F. XX, o 451,47 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 28. augusta 2012 č. k. 5C 161/2011-41 (správne „-42") takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, týkajúcej sa úrokov z omeškania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy 419,84 eur vo výške 0,023% denne od 26. apríla 2007 do zaplatenia a to do 3 dní.
V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 23,21 eur do 3 dní.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 419,84 eur s úrokom z omeškania 7% ročne od 26. apríla 2007 do zaplatenia a „trovy konania titulom súdneho poplatku“ 27 eur, všetko do 3 dní (nadbytočne i „odo dňa právoplatnosti rozsudku“), vo zvyšku (v časti požiadavky na zmluvnú pokutu 31,63 eur) potom žalobu zamietol. Zamietajúce rozhodnutie vo veci samej odôvodnil (pokiaľ šlo o úroky z omeškania) právne ust. § 517 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 nariadenia SNR (?, správne „vlády“
- pozn. odvolacieho súdu) č. 87/1995 Zb. (?, správne „Z. z.“ - opäť pozn. odvolacieho súdu); vecne potom názorom o presahu žalobou požadovanej sadzby úrokov z omeškania nad sadzbu pripúšťanú na základe zákona (0,023% denne je totiž 8,63% ročne, kým dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska činil len 7%). Rozhodnutie o trovách konania bolo odôvodnené právne ust. § 142 ods. 1 (?) O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalobkyne a jej trovami na súdnom poplatku za žalobu (podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov v rozsahu 6% z ceny konania).
Proti tomuto rozsudku a to len proti tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby v časti úrokov z omeškania podala včas odvolanie len žalobkyňa, navrhujúca zmenu rozsudku v napadnutej časti priznaním jej úrokov z omeškania v celej požadovanej výške. Namietala vyvodením (súdom prvého stupňa) z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení, keď za základ rozhodovania bola použitá nesprávne určená diskontná sadzba (správne bola vyššia a to 4,25%-ná a jej dvojnásobok činil až
8,5%) a súd sa pomýlil aj pri výpočte požadovaného úroku z omeškania (ten pri sadzbe 0,023% denne predstavoval za rok len 8,395% a nie rozsudkom spomínaných 8,63%).
Žalovaný odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda len čo do zamietnutia žaloby o časť úrokov z omeškania a aj v časti trov konania, kde malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na čo aj len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že odvolanie treba považovať za dôvodné a v dôsledku „otvorenia“ ním aj rozhodnutia o trovách konania potrebné je korigovať aj nesprávnosť v tejto časti rozhodnutia.
Pokiaľ šlo o vec samu, tu sa totiž bolo treba stotožniť so žalobkyňou i so súdom prvého stupňa v tom, že k vzniku omeškania žalovaného došlo ešte v čase, v ktorom platila pôvodná podoba ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., odvodzujúca maximálnu výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (teda i vo vzťahoch spotrebiteľských, o aký šlo aj v tejto veci) od diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska.
Práve tým však stotožnenie sa aj so súdom prvého stupňa muselo skončiť, keďže žalobkyňa tomuto dôvodne vytkla chybný výpočet požadovaných úrokov z omeškania (0,023% denne je pri prepočte na počet dní bežného kalendárneho roka, teda koeficientom 365 skutočne len 8,395% ročne a aj pri prestupnom roku s 366 dňami je to iba 8,418%) aj nesprávnosť zistenia o výške diskontnej sadzby v rozhodnom čase (keď z údajov dostupných na webovom sídle Národnej banky Slovenska je zrejmé, že v období od 25. apríla 2007 do 28. októbra 2008 bola diskontná sadzba 4,25% a jej dvojnásobok 8,5%, čo je samozrejme viac ako 8,395 aj 8,418%).
Takéto poznatky si ani odvolací súd nemusel získavať dopĺňaním dokazovania (vyžadujúcim si prejednanie veci na pojednávaní), pretože tu šlo o skutočnosť známu súdom všeobecne a teda i tunajšiemu krajskému súdu z jeho rozhodovacej činnosti (tzv. notorieta s nepotrebnosťou jej dokazovania podľa § 121 O. s. p.) a preto bolo nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (nesprávny pre zjavné pomýlenie sa súdu prvého stupňa) podľa § 220 O. s. p. zmeniť spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto rozsudku. Tu inak bola namieste zmena rozsudku a nie nariadenie jeho opravy pri jeho potvrdení (podľa § 222 ods. 3 O. s. p.), pretože súd prvého stupňa sa zanesením do tzv. vyhovujúceho výroku rozsudku ročnej sadzby úrokov z omeškania (namiesto v žalobe uvedenej dennej sadzby) privodil stav praktickej neopraviteľnosti jeho rozhodnutia (v ktorom by sa po oprave namiesto sadzby vyjadrenej celým percentom musela ocitnúť iná, vyjadrená s presnosťou na tri desatinné miesta), pričom takýmto rozsudkom bol navyše aj viazaný a úmysel rozhodnúť práve takto potvrdil aj v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd pritom z dôvodu prehľadnosti a zrozumiteľnosti jeho rozhodnutia zvolil cestu preformulovania celého rozhodnutia o úrokoch z omeškania (namiesto priznania žalobkyni len tej ich časti, ktorú súd prvého stupňa nepriznal), nakoľko aj takéto riešenie bolo možným a aj praktickým (navzdory nenapadnutiu prevažne vyhovujúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa nikým totiž preferovať bolo treba obrazné prirastenie úrokov z omeškania priznaných až odvolacím súdom k tým priznaným už súdom prvého stupňa a takto aj vymedzenie povinnosti na zaplatenie úrokov z omeškania len v rámci jedného rozhodnutia - tu rozumej rozhodnutia súdu druhého stupňa).
Rozhodnutie o trovách konania si potom vyžadovalo zmenu preto, že súd prvého stupňa neposúdil vec ani v tejto časti správne po právnej stránke a to preto, že v tomto prípade nešlo o plný úspech žalobkyne (podľa § 142 ods. 1 O. s. p.), ale o prípad prevahy úspechu takejto účastníčky nad jej neúspechom, ktorý ale nebol nepatrným a preto bolo namieste priznanie len pomernej náhrady trov účastníkovi s väčšinovým úspechom (podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a jeho odseku 3 a contrario). Pre posúdenie úspechu bol totiž rozhodujúcim výsledok konania vo vzťahu k obom čiastkovým požiadavkám, ktoré nemali len
charakter príslušenstva pohľadávky, teda tzv. istine a zmluvnej pokute (kde v prípade prvej žalobkyňa uspela a u druhej naopak nie).
Úspech žalobkyne predstavoval 92,99% (419,84 : 451,47 x 100) a jej neúspech rovnajúci sa úspechu žalovaného 7,01% (31,63 : 451,47 x 100), takže výsledkom konania bol prevažný čistý úspech žalobkyne vo výške rozdielu oboch percentuálnych vyjadrení zhora, teda 85,98%. Ak potom trovy vzniknuté žalobkyni predstavovali súdny poplatok z celej sumy 451,47 eur (6% zo súčtu tzv. istiny aj zmluvnej pokuty po príslušných zaokrúhleniach základu i poplatku podľa § 7 zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), žalobkyni šlo priznať náhradu len ostatným uvedeným percentom zo sumy 27 eur.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil aj v časti trov konania a to spôsobom podávajúcim sa z druhej vety výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu).
V takto skončenom odvolacom konaní zaznamenala úspech žalobkyňa (rozhodujúcim bol úspech požiadavky nastolenej odvolaním a nie súvisiace zníženie priznanej náhrady trov konania o necelé 4 eurá) a bola to tak ona, komu vzniklo i právo na náhradu trov odvolacieho konania (tu pre plný úspech podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd však tejto účastníčke žiadnu náhradu nepriznal, pretože napriek podaniu návrhu na priznanie náhrady (v odvolaní, tu por. i § 151 ods. 1 O. s. p.) požadované trovy v zákonom ustanovenej lehote 3 dní nevyčíslila a ani z obsahu spisu nevyplýva, žeby jej v tejto časti konania vznikli akékoľvek trovy.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.