Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/344/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobcu F. L., O.. XX.X.XXXX, V. Y., D. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., sídlom v Košiciach, Žižkova č. 39, proti žalovanému U.S. Steel Košice, s.r.o., Vstupný areál U.S. Steel, Košice, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. -147 zo dňa 24.8.2012 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o neplatnosti výpovede.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o vylúčení konania o náhradu mzdy a náhrade trov konania na samostatné konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi dňa XX.X.XXXX je neplatná a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa XX.X.XXXX naďalej trvá. Konanie o náhradu mzdy a o náhradu trov konania vylúčil na samostatné konanie.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca je zamestnancom žalovaného v pracovnej pozícii prevádzkový zámočník a to na základe pracovnej zmluvy s právnym predchodcom žalovaného zo dňa XX.X.XXXX v spojení s dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX. Žalobca pri výkone svojej pracovnej činnosti pre žalovaného utrpel dňa XX.X.XXXX pracovný úraz. K pracovnému úrazu došlo pri vykonávaní opravy a to tak, že susedný žeriav opravovaného žeriavu pri svojom pohybe pritisol žalobcu k pevnej konštrukcii, čím mu spôsobil ublíženie na zdraví. Žalobca sa bez príslušného a predpísaného zabezpečenia pohyboval po jazdnej dráhe pohybujúceho sa žeriavu a týmto svojim konaním porušil viacero bezpečnostných predpisov žalovaného a to konkrétne: Postup bezpečnej práce č. PBP/ED/0166

- „Zaisťovanie energií pri údržbe žeriavov" bod 7.2.3.1, Povinný bezpečnostný kontakt č. 2010-49 BK USSK - „Kľúčové body pre výstup a zostup z mostových žeriavov a práce na ŽD", Postup bezpečnej práce č. PBP/BN/1351 -„PBP pre umiestnenie zaisťovacieho setu na vzdialenosť menšiu ako 10 m od opravovaného žeriavu" bod 7.4, Postup bezpečnej práce č. PBP - AA 62 - 01/07- Pohyb po otvorenej žeriavovej dráhe" a Všeobecný bezpečnostný postup č. VPB/GNBH/05 - „Program zaistenia energie" bod 5.7 a bod 3.3.1.1. Škodová komisia žalovaného, ktorá predmetný pracovný úraz prešetrovala, skonštatovala, že k úrazu došlo aj zavinením zamestnávateľa - žalovaného a to konkrétne tak, že príslušný predák U.. Č. nedôsledne a nedostatočne koordinoval príslušné práce. Citovaná komisia zároveň rozhodla o 50% odškodnení žalobcu. Dňa XX.X.XXXX doručil žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa . Túto výpoveď žalovaný odôvodnil tak, že sa žalobca dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že dňa XX.X.XXXX sa pohyboval po žeriavovej dráhe bez zaistenia dráhy a začal s osadením zaisťovacieho setu na pravú stranu žeriavovej dráhy bez toho, aby žalobca pripevnil svoj osobný bezpečnostný zámok na skrinku zaistenia - Lock box ako aj bez toho, aby sa pri tejto činnosti presvedčil, že susedné žeriavy sú bez energie (vypnuté, zabrzdené, obsluha žeriavov mimo ovládacích prvkov) a udržiaval vizuálny kontakt s obsluhou dotknutých žeriavov, napriek tomu, že mal vedomosť o príslušných bezpečnostných predpisoch a že bol zo strany predáka upozornený na to, že začať s umiestňovaním zaisťovacieho setu je možné až po presunutí susediaceho žeriavu č. 4/240t ku žeriavu č. 3/240t a zaistení troleje. Vo výpovedi sa okrem iného konštatuje, že žalobca si svojim vyššie uvedeným ignorujúcim konaním privodil vznik závažného pracovného úrazu s potenciálom vzniku smrteľného úrazu. Žalobca svojim listom zo dňa 23.5.2011 oznámil žalovanému, že považuje skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX.X.XXXX za neplatné, že pracovný pomer trvá aj naďalej a zároveň vyzval žalovaného na ďalšie prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vypočutím účastníkov, svedkov U. Č. (P. O. Ž.R.), L. P., L. G., C.. L. U.Á.Š. a listinnými dôkazmi vykonané dokazovanie následne vyhodnotil tak, že je nesporné, že žalobca porušil príslušné interné predpisy žalovaného zabezpečujúce ochranu zdravia zamestnancov (a teda aj žalobcu), pracovný poriadok ako aj zákonné ustanovenia ( a tým, že sa dňa XX.X.XXXX pri oprave žeriavu nepohyboval predpísane zabezpečený po žeriavovej dráhe. Na základe vykonaného dokazovania však súd prvého stupňa uzavrel, že tak ako žalobca v pozícii zamestnanca, tak aj žalovaný v pozícii zamestnávateľa mal na tomto porušení predpisov a na následnom vzniku pracovného úrazu svoju zodpovednosť. Spoluzodpovednosť žalovaného na porušení jeho interných predpisov, ako aj zákonných noriem spočívala v nedôslednej a nedostatočnej koordinácii prác vedúcim zamestnancom žalovaného U. Č.M., ktorý v zmysle vykonával pracovné úkony priamo za žalovaného, čím porušil ustanovenia , , a a tiež . K uvedenému záveru súd prvého stupňa dospel zo záverov jednania škodovej komisie žalovaného zo dňa XX.X.XXXX, pričom tento záver podporila aj svedecká výpoveď svedka L. P., ktorý potvrdil vyjadrenie žalobcu v tom smere, že vedúci Č. mal vedomosť o tom, že žalobca ide vykonať príslušné pracovné úkony (žalobca povedal, že ide dať tú zarážku, pričom sa povedalo, že dobre a na tom sa zhodli všetci aj náš vedúci p. Č.). Takéto zistenie súdu o nedôslednej a nedostatočnej koordinácii prác nepriamo podporila aj konfrontácia žalobcu so svedkom U. Č., ktorý na konci konfrontácie skonštatoval: „Tebe tak niečo povedať!", čo podľa názoru súdu svedčí o tom, že príslušný vedúci nedôsledne kontroloval a riadil prácu žalobcu, t.j. svojho podriadeného zamestnanca. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že z hľadiska intenzity porušenia konkrétnych povinností zamestnanca nemožno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny také konanie zamestnanca, pri ktorom sám zamestnávateľ priznal svoju mieru zavinenia na vzniknutom porušení pracovného poriadku a bezpečnostných predpisov. Preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z uvedeného dôvodu je predmetná výpoveď neplatná, hoci bola žalobcovi riadne a včas doručená a boli splnené aj jej ostatné formálne náležitosti. Z dôvodu neplatnosti predmetnej výpovede pracovný pomer žalobcu u žalovaného aj naďalej trvá ( v znení účinnom v rozhodnom období). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa aj ust. ,, , , , , , , , , a ods. 1 .

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Odvolaním napadol všetky výroky rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhol zmeniť rozsudok a návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. a , teda, že súd prvého stupňa neprihliadal na všetky skutočnosti, ktoré vyplývali z písomných resp. ústnych prednesov účastníkov, nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a vec nesprávne právne posúdil. Prvostupňový súd v rozsudku konštatoval, že je nesporné, že žalobca porušil príslušné interné predpisy žalovaného zabezpečujúceho ochranu zdravia zamestnancov, pracovný poriadok a tiež ust. a tým, že dňa XX.X.XXXX sa pri oprave žeriavu nepohyboval predpísaným zabezpečením po žeriavovej dráhe. Žalovaný v odvolaní akcentuje na to, že zo strany žalobcu došlo aj k porušeniu ďalších ustanovení , ako aj o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (BOZP) a to zamestnanec je povinný dodržiavať pracovnú disciplínu, pracovať zodpovedne a riadne, nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života a zdravia a BOZP „dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania sa na pracovisku a určené postupy, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený“ tým, že žalobca nedodržal všetky príslušnými internými predpismi stanovené kvóty potrebné k tomu, aby mohol bezpečne vstúpiť na žeriavovú dráhu. Napriek tomu, že žalobca pred samotnou realizáciou opravy žeriavu bol oboznámený s možnými nebezpečenstvami a ohrozeniami súvisiacimi s pridelenou pracovnou úlohou, informovaný o postupe prác, upozornený p. Č., že s umiestňovaním zaisťovacieho setu na pravú stranu žeriavovej dráhy, môže začať až po presunutí susediaceho žeriavu č. 4/240t ku žeriavu č. 3/240t a zistení troleje, mal vedomosť o tom, za akých podmienok môže vstúpiť na žeriavovú dráhu a miesto výkonu opravy, ako aj charakter zadanej práce, neboli ničím výnimočné, žalobca si počínal ľahkomyseľne a nezodpovedne, v dôsledku čoho si spôsobil vznik závažného pracovného razu s potenciálom vzniku úrazu smrteľného. V dôvodoch odvolania žalovaný citoval časti výpovedí svedka U. Č., L. P. R. L. G.. V dôvodoch odvolania zároveň namietal, že prvostupňový súd v rámci hodnotenia dôkazov nerozlišoval medzi mierou zavinenia žalovaného k vzniknutému pracovnému úrazu žalobcu (poškodeného) a rozsahom zodpovednosti žalovaného za tento pracovný úraz, čoho dôkazom je aj nesprávne konštatovanie prvostupňového súdu, že žalovaný v rámci zasadnutia príslušnej odškodňovacej komisie dňa XX.X.XXXX priznal, že porušenie povinnosti žalovaného zo strany žalobcu (poškodeného) bolo zapríčinené 50% spoluzavinením žalovaného. Žalovaný s prihliadnutím na obsah listinného dôkazu: Výpisu č. 1 zo Zápisu č. XX/XXXX zo zasadnutia odškodňovacej komisie zo dňa XX.X.XXXX, ktorým žalovaný rozhodol o 50% odškodnení žalobcu (poškodeného) nakoľko sa žalovaný zodpovednosti za pracovný úraz žalobcu (poškodeného) zbavil sčasti tým, že preukázal zavinenie žalobcu (poškodeného) za škodu pri pracovnom úraze vo forme zavineného porušenia interných predpisov žalovaného žalobcom (poškodeným), pričom miera zavinenia žalobcu (poškodeného) za škodu pri pracovnom úraze bola s poukazom na výšku odškodnenia žalobcu (poškodeného) bola stanovená na 50%. V rámci odškodnenia pracovného úrazu žalovaný rozhodoval len o určení rozsahu svojej zodpovednosti za škodu vzniknutú žalobcovi (poškodenému) pracovným úrazom v zmysle príslušných ustanovení ( a nasl.) a nie o miere zavinenia žalovaného na vzniknutom úraze. Žalovaný je toho názoru, že z jeho strany nedošlo k porušeniu ust. ako je to uvedené v rozsudku, nakoľko uvedené konštatovanie súdu nebolo podložené vykonaným dokazovaním. Podľa názoru žalovaného tento konaním svojho zamestnanca U. Č. spočívajúcom v nedôslednej a nedostatočnej koordinácii prác neporušil ani ust. a a tiež a to nie len s prihliadnutím k tomu, že žalobca bol pred samotnou realizáciou opravy žeriavu oboznámený s možnými nebezpečenstvami a ohrozeniami súvisiacimi s pridelenou pracovnou úlohou, informovaný o postupe prác, upozornený p. Č., že s umiestňovaním zaisťovacieho setu na pravú stranu žeriavovej dráhy môže začať až po presunutí susediaceho žeriavu č. 4/240t ku žeriavu č. 3/240t a zaistení troleje a mal vedomosť o tom, za akých podmienok môže vstúpiť na žeriavovú dráhu, ale hlavne s poukazom k prijatému záveru odškodňovacej komisie zo dňa 31.3.2011, ktorým žalovaný priznal svoje zavinenie vo vzťahu k vzniknutému pracovnému úrazu žalobcu, avšak toto zavinenie spočívalo len v nedôslednej a nedostatočnej koordinácii prác zo strany p. Č..

Žalovaný rovnako nesúhlasí s tvrdením súdu, že konfrontácia žalobcu so svedkom U. Č., ktorý na konci konfrontácie skonštatoval: „Tebe tak niečo povedať!“, čo podľa názoru svedčí o tom, že príslušný vedúci nedôsledne kontroloval a riadil prácu žalobcu, žalovaný s týmto tvrdením nesúhlasí a práve naopak sa domnieva, že takéto skonštatovanie svedka je prejavom jeho nedôsledného rešpektovania pokynov žalovaného, ako aj jeho nedôsledného dodržiavania platných interných predpisov žalovaného. Uvedené tvrdenie žalovaného podporuje aj výpoveď žalobcu, ktorý na otázku žalovaného, či umiestnil svoj osobný visací zámok na zaisťovaciu skrinku tak, ako sa to má robiť, uviedol: „Môj zámok tam nebol. V podstate, ak predák zaistí žeriav, tak vtedy sa už nemôže pohnúť.“ je dôkazom toho, že sám žalobca nepovažoval za potrebné umiestniť svoj osobný bezpečnostný zámok na skrinku zaistenia - Lock box v prípade, ak by aj došlo ku zaisteniu žeriavu. Prvostupňový súd ďalej v odôvodnení rozsudku podľa odvolateľa nesprávne uviedol, že „komisia žalovaného, ktorá predmetný pracovný úraz prešetrovala skonštatovala, že k úrazu došlo...“ a že „tieto skutočnosti súd zistil zo žalobného návrhu, vyjadrení účastníkov a tiež z Výpisu č. 1 zo Zápisu č. XX/XXXX zo zasadnutia odškodňovacej komisie žalovaného zo dňa XX.X.XXXX.“, nakoľko sa konajúci súd nezaoberal otázkou, či príslušná odškodňovacia komisia z hľadiska svojho personálneho obsadenia, ako aj účelu svojho zriadenia, bola zároveň tou komisiou, ktorá vyšetrovala závažný pracovný úraz alebo nie. Žalovaný uvádza, že predmetná odškodňovacia komisia nebola zároveň tou komisiou, ktorá úraz žalobcu (poškodeného) prešetrovala.

Podľa odvolateľa sa prvostupňový súd pri posúdení závažnosti intenzity porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu nedostatočne vysporiadal so svedeckou výpoveďou svedka C.. L. U., ktorý na otázku žalovaného, aby svedok uviedol dôvody, prečo navrhol danú záležitosť riešiť ukončením pracovného pomeru so žalobcom, uviedol: V podstate hlavným dôvodom riešenia danej záležitosti výpoveďou bola ochrana bezpečnosti a zdravia pracujúcich. V zásade by sa dalo povedať, že by to malo mať aj nejaký preventívny účinok, nakoľko my máme presne stanovené spôsoby ochrany zdravia pri výkone práce a to čo porušil žalobca, boli kardinálne porušenia stanovených pravidiel. Je to dosť závažné, nakoľko ide o prípady, kedy môže dôjsť k smrteľným úrazom. Z tohto dôvodu my dosť striktne trváme na dodržiavaní týchto zásad. Teda aj z tohto dôvodu sme sa rozhodli riešiť záležitosť daním výpovede žalobcovi“ a taktiež „Tieto porušenia bezpečnostných opatrení sú akýmsi spôsobom odstupňované a v tej škále je to, k čomu došlo zo strany žalobcu, jedným z najzávažnejších porušení bezpečnosti pri ochrane zdravia. Z tohto dôvodu sme to teda takto riešili.“ Tvrdenie svedka podporuje jednak ten fakt, že žalovaný si vo svojom pracovnom poriadku, po odsúhlasení zo strany zástupcu zamestnancov, vyšpecifikoval okruh kardinálnych pravidiel týkajúcich sa bezpečnosti a hygieny práce, ktorých porušenie v zmysle Prílohy č. 6 k pracovnému poriadku klasifikuje ako závažné porušenie pracovnej disciplíny ako aj listinný dôkaz: Záväzok zamestnanca zo dňa XX.XX.XXXX vo vzťahu k bezpečnosti, ktorým sa žalobca zaviazal, že „bezpečnosť a ochrana zdravia je jeho prioritou č. 1, že bude pracovať bezpečne a nebude obchádzať bezpečné pracovné postupy a praktizovať nebezpečné návyky, ktoré by ohrozovali bezpečnosť jeho a jeho kolegov.“. V súdnom konaní bolo podľa odvolateľa preukázané aj zavinenie žalovaného na vzniknutom pracovnom úraze žalobcu, avšak mieru tohto zavinenia súd nedostatočne preskúmal.

Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že východiskový rámec procesnej obrany žalovaného je postavený na citácií jednotlivých ustanovení o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (BOZP), v dôsledku údajného porušenia ktorých došlo zo strany žalobcu tiež k porušeniu interných predpisov žalovaného ako zamestnávateľa. Podľa právneho názoru žalovaného rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne z toho dôvodu, že neobsahuje vyčerpávajúci výpočet zákonných ustanovení, ktorých porušenia sa žalobca údajne dopustil. Žalobca nikdy absolútne nepopieral, že nedošlo k porušeniu predpisov (zákonných i interných) čiastočne i jeho zavinením. Táto otázka nikdy nebola v predmetom konaní spornou. Rozhodujúcou otázkou, ktorú bolo nutné v priebehu dotknutého sporového konania vyriešiť (a s ktorou sa prvostupňový súd aj náležitým spôsobom vysporiadal) bola skutočnosť, či porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov zamestnávateľa zo strany žalobcu mala takú povahu, že bolo dôvodom na skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Kardinálny význam v tomto smere zohráva kvalita porušenia povinností na strane žalobcu a nie kvantita výpočtu jednotlivých porušení, ktoré sú de facto iba predpisom tých istých porušení zamestnanca (teda žalobcu) z rôznych druhov právnych noriem, ktoré majú rovnakú právnu silu.

Žalovaný kladie v odvolaní osobitný dôraz na tzv. päťminútovku, v rámci ktorej sa má u žalovaného rozoberať konkrétny postup práce pri oprave pred jej samotných začatím (citovaná výpoveď p. Č. R. P.. P.). Vykonanie bezpečnostnej päťminútovky riadnym spôsobom nebolo v danom prípade jednoznačne preukázané, čomu nasvedčujú protichodné tvrdenia p. Č. R. P.. P. na strane jednej, žalobcu („Žalobca tiež uviedol, že ráno nemali žiadne školenie (tzv. päťminútovku), pretože na to nemali čas.“) a p. Ľ. M. („...nie všetko sa robilo tak, ako je to v denníku, nepreberalo sa všetko, čo je tam uvedené, ale iba podstatné veci pre opravu ...“) na strane druhej. Výpoveď svedka p. Ľ. M. potvrdzuje výpoveď samotného žalovaného, o tom, že v skutočnosti k vykonaniu bezpečnostnej previerky tzv. päťminútovky nedošlo v takej kvalite, ako malo. Túto skutočnosť treba pričítať na ťarchu zamestnávateľa (žalovaného). Žalobca sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že nielen žalobca v pozícii zamestnanca, ale aj žalovaný v pozícii zamestnávateľa mal na porušení všeobecne záväzných právnych predpisov a na následnom vzniku pracovného úrazu svoju časť zodpovednosti. Spoluzodpovednosť žalovaného na porušení jeho interných predpisov, ako aj zákonných noriem, spočívala v nedôslednej a nedostatočnej koordinácii prác vedúceho zamestnanca žalovaného U. Č., ktorý v zmysle vykonával pracovné úkony priamo za žalovaného, čím porušil ust. , a a tiež § 147 ods. 1 . Východiská prvostupňového súdu sa pritom správne opierajú o závery jednania škodovej komisie žalovaného zo dňa XX.X.XXXX. Žalobca nerozumie obrane žalovaného, keď v odvolaní namieta, že zodpovednosť žalovaného za vznik pracovného úrazu nie je v zmysle podmienený zavinením zamestnávateľa, keďže predmetom sporu je otázka neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nie zodpovednosť za pracovný úraz. Miera zodpovednosti zamestnanca a zamestnávateľa za pracovný úraz je dôležitá len do tej miery, či možno z nej vyvodzovať závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, tak ako to učinil zamestnávateľ. Tak k tomu pristupoval aj súd prvého stupňa. Už len tá skutočnosť, že zamestnávateľ prostredníctvom svojich zamestnancov zavinil pracovný úraz, oslabuje možnosť vyslovenia závažného porušenia pracovnej disciplíny. Samozrejme to nespochybňuje právnu objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz, z ktorej sa môže liberovať z exaktne stanovených zákonných dôvodov. V danom prípade sa porušenie jednotlivých povinností posudzuje vo vzťahu k dôvodom skončenia pracovného pomeru teda, či dané porušenie povinností zamestnanca (žalobcu) napĺňa kritéria závažného porušenia povinností, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovaný vo Výpise č. 1 zo Zápisu č. XX/XXXX zo zasadnutia odškodňovacej komisie zo dňa XX.X.XXXX odôvodnil svoje rozhodnutie o 50% odškodnení tým, že k pochybeniam zo strany žalovaného došlo k v podobe „nedôslednej a nedostatočnej koordinácie prác predáka p. M. Č.“. Ak teda sám žalovaný v tomto Výpise č. 1 priznáva svoju mieru spoluzavinenia na pracovnom úraze (Rozhodnutie o odškodnení na 50%), žalovaný de facto priznal aj spoluzavinenie na dôvodoch jeho vzniku, tzn. porušení povinnosti obsiahnutých vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, ktorých následkom k vzniku pracovného úrazu nepochybne došlo. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní domnieva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vykazuje vady aj z toho dôvodu, že nerozlišuje medzi mierou zavinenia žalovaného k vzniknutému pracovnému úrazu žalobcu (poškodeného) a rozsahom zodpovednosti žalovaného za tento pracovný úraz, žalovaným vytýkaná absencia uvedených rozdielov je pre dotknuté sporové konanie absolútne irelevantná. Za rozhodujúcu považuje žalobca tú skutočnosť, že žalovaný výslovne priznal aj vlastné porušenia povinností. Je nesporné, že vedúci zamestnanec žalovaného p. Č. nesplnil svoje povinnosti, lebo nekoordinoval výkon opravárskych prác náležitým spôsobom. Žalobca svojmu nadriadenému p. Č.) výslovne povedal, že „ „idem na predmetný žeriav dať zarážku a on (p. Č.) mi povedal, že keď už tam idem, tak nech tam zoberiem aj výstražnú lampu a osadím ju .“. Vedúci zamestnanec žalovaného následne výslovne pochybil. Neučinil žiadne kroky smerujúce k upovedomeniu žalobcu o nemožnosti vstúpiť na žeriavovú dráhu a vykonať opravu žeriavu. Nedôslednú a nedostatočnú koordináciu prác predáka p. U.. Č. potvrdila aj svedecká výpoveď svedka L.. P., ktorý pri popise priebehu situácie na pracovisku v čase bezprostredne pred vznikom pracovného úrazu uviedol, že „...žalobca povedal, že ide dať tú zarážku, pričom sa povedalo, že dobre, a na tom sa zhodli všetci, aj náš vedúci p. Č....“. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na záverečné slová p. Č. adresované žalobcovi: „Tebe tak niečo povedať!“ a z týchto slov žalovaný odvodzuje nerešpektovanie pokynov žalovaného zo strany žalobcu, takéto tvrdenia sú podľa žalobcu účelové a za daných okolností ich v takýchto súvislostiach nie je možné vykladať. Ak by totiž konanie zamestnanca bolo v rozpore so všeobecne záväznými predpismi na ochranu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, je povinnosťou prítomného nadriadeného zamestnanca urobiť všetky opatrenia smerujúce k tomu, aby zamedzili ich porušeniu zo strany podriadeného zamestnanca. Najjednoduchšou formou takéhoto opatrenia je slovné upozornenie na mieste samom, teda zakázať zamestnancovi vstupovať k žeriavom. Vedúci zamestnanec tak neučinil. Slová „Tebe tak niečo povedať!“ preto rozhodne nemôžu nasvedčovať tomu, že žalobca sa dopúšťal porušení jednak všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov zamestnávateľov. Žalobcovi neboli zo strany žalovaného nikdy vytýkané žiadne porušenia pracovnej disciplíny. Napokon zodpovednosť zamestnávateľa prostredníctvom konania vedúceho zamestnanca žalovaného p. Č. je nesporná aj z iných vyššie uvedených dôkazov.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že odškodňovacia komisia nebola zároveň tou komisiou, ktorá úraz žalobcu (poškodeného) prešetrovala, a odvolaniu žalovaného žalobca udáva, že ak by aj existovala komisia žalovaného, ktorá prvotne pracovný úraz prešetrovala, prešetrovaním úrazu minimálne v rovnakom rozsahu sa nevyhnutne musela zaoberať aj druhá odškodňovacia komisia, na základe rozhodnutia ktorej bolo žalobcovi priznané odškodnenie v určitom rozsahu. Pokiaľ ide o závažnosť porušenia pracovnej disciplíny, poukázal žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu na to, že v , ani v ostatných pracovnoprávnych predpisoch pojmy závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny nie sú definované a vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom prípade na úvahe súdu. Súd môže prihliadnuť pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, k dobe a k situácii, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, ku spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, k tomu či zamestnanec svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. Zákon tu ponecháva širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti rozviazania pracovného pomeru zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho naďalej pokračoval. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny pritom nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo inom internom predpise) hodnotí určité konania zamestnanca. Žalobca mal za to, že z hľadiska dôsledkov porušenia pracovnej disciplíny nemožno vyhodnotiť predmetnú situáciu ako závažné porušenie predpisov zamestnávateľa. Žalobca svojím konaní nespôsobil zamestnávateľovi žiadnu škodu a neohrozil ani majetok, ani zdravie iných osôb nachádzajúcich sa na pracovisku. Jediným nepriaznivým dôsledkom tejto udalosti bolo to, že si žalobca spôsobil pracovný úraz, avšak táto skutočnosť nemôže sama odôvodňovať existenciu podmienok pre uplatnenie tak závažnej a výnimočnej formy skončenia pracovného pomeru akou je výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, zvlášť, keď pracovný úraz nezavinil len sám, ale zodpovednosť zaň nesie i zamestnávateľ. Žalobca nebol zo strany žalovaného v predchádzajúcom období upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, vykonával svoju prácu pre žalovaného poctivo a svedomite v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými predpismi zamestnávateľa. Žalobca zastáva názor, že ani zabezpečenie generálnej prevencie voči ostatným zamestnancom žalovaného, ako to vo svojej výpovedi prezentoval C.. U.M.G., nie je dostatočným dôvodom pre uplatnenie tak závažnej sankcie voči žalobcovi. Žiadna sankcia zamestnávateľa nesmie mať takú intenzitu, ktorá by zamestnanca postihla intenzívnejšie, ako si to konkrétne okolnosti prípadu nevyhnutne vyžadujú.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej lehote ( ) preskúmal rozsudok podľa až 3 , ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok v zmysle verejne vyhlásil po tom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil v súlade s ust. na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa podľa a .

Odvolací dôvod podľa spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. až , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Podľa nesprávne posúdenie veci je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú dané. Súd prvého stupňa na prejednávanú vec aplikoval relevantné ustanovenia a zároveň sa zaoberal veľmi podrobne každou okolnosťou, podstatnou pre rozhodnutie v predmetnej veci. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je jasné, logické a presvedčivé. Jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaného dokazovania, tieto skutkové zistenia boli súdom prvého stupňa preskúmavané jednotlivo, ako aj vo vzťahu k tomu, či boli relevantné pre rozhodnutie o nároku žalobu na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, danej mu žalovaným.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd dodáva:

Rozhodujúcou otázkou, ktorú bolo potrebné v priebehu konania o neplatnosť výpovede vyriešiť je, či porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov zamestnávateľa zo strany žalobcu malo takú povahu, že bolo dôvodom na skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v predmetnej veci neboli splnené hmotnoprávne podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Medzi základné povinnosti zamestnanca patrí dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov vzťahujúcich sa na ním vykonávanú prácu, dbať pri práci o svoju bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka. Tieto povinnosti ukladá a , aj (BOZP). Ak si zamestnanec tieto základné povinnosti neplní, dôsledky takéhoto konania zamestnanca majú vplyv na posudzovanie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze. Dôsledky takéhoto konania zamestnanca umožňujú zamestnávateľovi skončiť pracovný pomer výpoveďou podľa , ak týmto porušením porušil zamestnanec pracovnú disciplínu závažne. Zabezpečenie generálnej prevencie voči ostatným zamestnancom žalovaného, ktoré malo byť dôvodom pre uplatnenie výpovede zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi (žalobcovi) by mohlo byť považované za primeraný postih, pokiaľ by niesol výlučné zavinenie na vzniklom pracovnom úraze žalobca, čo v danom prípade splnené nebolo.

Zamestnávateľ sa môže zbaviť zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze celkom alebo sčasti. Predpoklady zbavenia s a zodpovednosti sú taxatívne vymenované v .

Spoluzodpovednosť zamestnávateľa prostredníctvom konania vedúceho zamestnanca žalovaného p. Č. je nesporná a vyplýva aj zo záverov škodovej komisie, ktorá rozhodla o odškodnení žalobcu v rozsahu 50% žalovaným a za porušenia zo strany zamestnávateľa považovala „nedôslednú a nedostatočnú koordináciu prác predáka U.. Č..“ Pri vykonávaní pracovnej úlohy, pri ktorej došlo k pracovnému úrazu žalobcu, teda aj k porušeniu pracovnej disciplíny z jeho strany bol osobne prítomný jeho priamy nadriadený. Už len tá okolnosť, že dovolil žalobcovi pracovnú činnosť vykonať, teda nezakázal mu vstúpiť na žeriavovú dráhu a vykonať opravu žeriavu, nemôže byť dôvodom pre uplatnenie tak závažnej sankcie voči žalobcovi zo strany žalovaného, ako je výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa .

Námietky žalovaného v odvolaní, že súd prvého stupňa nerozlišoval v rámci hodnotenia dôkazov medzi „mierou zavinenia žalovaného k vzniknutému pracovnému úrazu žalovaného a rozsahom zodpovednosti žalovaného za tento pracovný úraz“ nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto v súlade s ust. rozsudok vo výroku, ktorým súd vyslovil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi dňa XX.X.XXXX ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku, ktorým nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie v súlade s ust. , pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Uznesením o vylúčení časti návrhu na samostatné konanie sa upravuje vedenie konania a proti takémuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Rovnako odmietol odvolací súd odvolanie žalovaného aj proti výroku, ktorým konanie o náhradu trov konania vylúčil na samostatné konanie, aj keď správne tento výrok mal znieť: „Konanie o náhradu mzdy vylučuje na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov konania“.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vo vylúčenom konaní o náhradu mzdy.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.