Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Co-188-2013.pdf
PDF · 112.77 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/188/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1. V. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, 2. R. F., nar. X.X.XXXX, bytom tamtiež, obaja zastúpení spoločnosťou: JUDr. Radovan Repa, advokát, s.r.o., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 16514/60, proti odporcovi: U. L., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, zastúpenému advokátom: JUDr. Dušan Pálka, so sídlom Bratislava, Polianky 5, o odstránenie stavby, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 2.10.2012 č.k. 7C/78/2009-236 a proti uzneseniu zo dňa 7.11.2012 č.k. 7C/28/2009-269, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok i uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vyhovel žalobe navrhovateľov a odporcovi uložil povinnosť na vlastné náklady odstrániť stavbu - sklad náradia a to v rozsahu, v ktorom sa táto stavba v zmysle vytyčovacieho náčrtu č. 44169647-87/2008 vyhotoveného dňa 8.1.2009 spoločnosťou GEOPROJEKT
- SK, s.r.o., nachádza na pozemku evidovanom na LV č. XXXX Správy katastra Hlohovec ako parcela reg. C, číslo 333/2, obec G., k.ú. G., okres P., a to v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že uvedený vytyčovací náčrt je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 2.584,58 Eur a iné trovy konania v sume 499,- Eur k rukám ich právneho zástupcu a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd dôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, 4, § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako i § 8 ods. 1 písm. a), e), § 67c ods. 5, 6, § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. Vecne súd argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci dospel k právnemu záveru, že návrh bol podaný dôvodne. Bolo zistené, že navrhovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v kat. úz. a obci G. parc. č. 333/2 a odporca je výlučným vlastníkom susediacej nehnuteľnosti parc. č. 334/2. Odporca počas roku 2006 na svojej parcele postavil stavbu - sklad náradia, pričom navrhovatelia sú presvedčení, že stavba odporcu sčasti stojí na ich parcele, v dôsledku čoho sa domáhali jej odstránenia. Súd skonštatoval, že medzi účastníkmi existuje spor o priebehu hraníc pozemkov a preto treba za hodnoverné považovať hranice vyznačené v platnom katastrálnom operáte. Za účelom určenia priebehu hranice medzi danými parcelami súd vykonal znalecké dokazovanie. Zo znaleckého posudku mal potom preukázané, že v platnej katastrálnej mape sú vlastnícke hranice medzi spornými parcelami účastníkov zakreslené v zmysle polného náčrtu z roku 1962, pričom bolo zistené, že sporné parcely boli fakticky v držbe a užívaní právnych predchodcov účastníkov konania ako ich navrhovatelia aj odporca i kúpili, už od roku 1962. Z čestných prehlásení mal súd za preukázané, že v čase nadobudnutia parciel účastníkmi konania navrhovateľmi v roku 2000 a odporcom v roku 2004 bola parcela odporcu oplotená zo všetkých štyroch strán. To ale nič nemení na tom, že toto oplotenie nekorešpondovalo so stavom zaznamenaným v katastrálnej mape. Súd pritom ustálil, že železničné pražce boli zbytkom užívacej a nie vlastníckej
hranice. Keďže s poukazom na § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. sú záväzné údaje katastra potiaľ, pokiaľ sa nepreukáže opak, súd mal za to, že v danom prípade existuje u navrhovateľov dôvodnosť návrhu. Skonštatoval pritom, že geometrické plány, ktoré si dal vypracovať odporca nie sú vecne správne, lebo nevyhádzali z poľného náčrtu z roku 1962 a preto nesprávne vymedzili vlastnícku hranicu medzi dotknutými parcelami. Súd tiež uzavrel, že pokiaľ geodet Ľubomír Krajčovič videl na pozemku drevený kolík vytyčujúci hranice, museli ho vidieť i právni predchodcovia odporcu. Následne súd uzavrel, že u odporcu nie sú splnené podmienky vydržania danej časti pozemku, na ktorej stojí postavený sklad. Súd vychádzal zo zistenia, že už právni predchodcovia odporcu užívali danú parcelu ohraničenú tak, ako ju kúpil odporca, pričom v katastri nehnuteľností sa už od roku 1962 nachádza zavkladovaný poľný náčrt s vyznačením vlastníckej hranice, ktorá nekorešpondovala s touto užívacou hranicou. Súd má za to, že odporca, ani jeho právny predchodca preto nemohli byť dobromyseľní a mať časť spornej parcely v oprávnenej držbe, lebo na katastri sa nachádzal poľný náčrt z roku 1962 s presným vymedzením vlastníckej hranice. Skutočnosť, že na užívacej hranici sa nachádzali zvyšky plotu v podobe podvalov nezakladá pre odporcu, ani pre jeho predchodcov oprávnenú držbu, predchodcovia odporcu nemohli byť v dobrej viere už v roku 1962 a ani neskôr.
Na základe vyššie uvedeného potom mal súd za preukázané, že odporca zasahuje svojou stavbou do susednej parcely vo vlastníctve navrhovateľov v rozlohe 5m2, preto sa navrhovatelia oprávnene domáhajú v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka odstránenia skladu náradia na náklady odporcu. Na zabezpečenie vykonateľnosti rozhodnutia súd poňal predmetný vytyčovací náčrt za neoddeliteľnú súčasť rozsudku.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 s použitím § 149 ods. 1 O.s.p. a plne úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov konania spočívajúcu jednak z trov právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v odôvodnení 2.584,58 Eur a z iných trov konania (súdny poplatok za návrh a odvolanie a preddavok na znalecké dokazovanie), spolu vo výške 499,- Eur.
Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie odporca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, žalobu navrhovateľov v celom rozsahu zamietol a navrhovateľov zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania. Argumentoval tým, že implementácia katastrálnej mapy do skutočnosti nie je a nemôže byť presná a počíta s tzv. krajnou odchýlkou, na čo upozornila aj znalkyňa Ing. R., podľa ktorej predstavuje krajná odchýlka 0,5 až 1,2m, v niektorých prípadoch až 2,7m. Z uvedeného dôvodu znalkyňa Ing. R. nevedela jednoznačne uviesť, či sa nehnuteľnosť nachádza za predpokladu variantu A znaleckého posudku, čo i len sčasti na pozemku navrhovateľov. Súd túto krajnú odchýlku v napadnutom rozhodnutí absolútne nerešpektoval a rozhodol o odstránení stavby. Vzhľadom na existenciu krajnej odchýlky je presah stavby odporcu na pozemok navrhovateľa 0,68 a 0,8m čisto hypotetický a aj pri variante A znaleckého posudku sa stavba nachádza výlučne na pozemku odporcu. V ďalšom odvolateľ namietal, že predmetný rozsudok je v rozpore s návrhom súdnej znalkyne Ing. R., aby súd rozhodol podľa variantu B. Okrem toho je rozsudok v rozpore aj s hranicou zameranou vymenovanými platnými vytyčovacími náčrtmi a geometrickými plánmi. Z alternatívy B znaleckého posudku pritom vyplýva, že vlastnícka hranica má priebeh podľa geometrického plánu č. 244-2540-0007-87, teda stavba sa nachádza výlučne na pozemku odporcu. Súd pritom tento záver znaleckého posudku alternatívu B nerešpektoval a rozhodol o odstránení stavby podľa alternatívy A, nerešpektujúc pritom prípustnú krajnú odchýlku a stanovisko znalkyne. Okrem toho podľa odvolateľa rozsudok je aj v rozpore s ustanoveniami Stavebného zákona, keďže súd rozhodol o odstránení stavby bez zistenia, či ide o stavbu v zmysle § 43 Stavebného zákona. Argumentoval tiež tým, že rozsudok vychádza zo znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný pred vznikom nového „užívacieho stavu“ v roku 2012, pričom poukázal na to, že v priebehu súdneho sporu navrhovatelia v apríli a v máji 2012 vybudovali na pozemku odporcu betónové oplotenie, ktoré aj napriek zákazu vydanému Obcou Dvorníky dokončili. Vybudovaním nového oplotenia je poľný náčrt z roku 1962 absolútne bezpredmetný, zavádzajúci a nesprávny. V ďalšom bode odvolania odporca poukázal na nesprávne skutkové zistenia obsiahnuté v rozsudku, jeho neobjektívnosť a zaujatosť sudkyne s tým, že v odôvodnení rozsudku neuviedla podstatné časti výpovede znalkyne Ing. R., že neuviedla podstatnú časť výpovede svedka F., že správne neuviedla, že právny zástupca odporcu žiadal návrh zamietnuť jednak z dôvodu vydržania a jednak z dôvodu uvedených v znaleckom posudku, že sudkyňa nesprávne uvádza, že svedok V. O. bol vypočutý opätovne, čo nie je pravda, že v rozsudku nesprávne uvádza zhodné konštatovanie o začatí stavby bez stavebného povolenia, ktoré nebolo. Pokiaľ súd poukázal na to, že odporca, ani jeho právny predchodcovia nemohli byť dobromyseľní, nakoľko v katastri sa nachádzal poľný návrh,
potom súd očakáva od odporcu a jeho právnych predchodcov, ktorí sú laici vyššie odborné znalosti, než majú samotní geodeti, vrátane súdnej znalkyne. Poukázal pritom na odpovede znalkyne na jeho otázky, z ktorých vyplývalo, že z náčrtu nevie určiť, či je na ňom vyznačená vlastnícka alebo užívacia hranica, že nie je si istá, čo je na ňom užívacia a čo vlastnícka hranica, pričom súd neobjektívne tieto navádzacie otázky právneho zástupcu navrhovateľov ponechal bez povšimnutia. Zdôraznil, že v katastri od roku 1962 sa nenachádzal žiaden poľný náčrt s vyznačením vlastníckej hranice, keďže do poľného náčrtu vyznačila vlastnícku hranicu neznáma osoba, zrejme Ing. R. až v roku 2012, pričom súd ju mal k tomu vypočuť. Poukázal tiež na to, že budú žiadať sudkyňu osobitným podaním o opravu zápisnice z pojednávania dňa 2.10.2012. Záverom odvolateľ zhrnul, že prvostupňový súd neskúmal, či sú splnené podmienky konania z hľadiska platných ustanovení Stavebného zákona, že nerešpektoval závery znaleckého posudku a stanoviská znalkyne, aby stavba vo vlastníctve odporcu ostala stáť, že nerešpektoval platné právne predpisy a vyjadrenia geodetov o tzv. krajnej odchýlke, že nezohľadnil pri svojom rozhodovaní vznik novej užívacej hranice, ktorá vznikla vybudovaním nového oplotenia navrhovateľmi, že nerešpektoval platné ustanovenia zákona týkajúce sa vydržania, že nerešpektoval právo odporcu na spravodlivý súdny proces, čím boli porušené viaceré jeho práva.
Osobitným uznesením zo dňa 7.11.2012 č.k. 7C/28/2009-269 prvostupňový súd rozhodol o náhrade trov konania štátu tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume 628,14 Eur na účet Okresného súdu Piešťany v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením zo dňa 21.12.2010 č.k. 7C/28/2009-151 priznal ustanovenej znalkyni znalečné vo výške 870,42 Eur, ktoré učtáreň vyplatila z preddavku zloženého navrhovateľmi vo výške 300,- Eur a zvyšnú sumu 570,42 Eur z rozpočtových prostriedkov štátu, v dôsledku čoho štátu vznikli trovy konania v sume 570,42 Eur. Ďalším uznesením zo dňa 26.7.2012 č.k. 7C/28/2009-221 priznal ustanovenej znalkyni znalečné za účasť na súdnom pojednávaní vo výške 57,72 Eur, ktoré učtáreň uhradila zo štátnych prostriedkov. S poukazom na ust. § 148 ods. 1 a § 151 ods. 6 O.s.p. vzhľadom na to, že štátu vznikli trovy konania za vyplatené znalečné v celkovej výške 628,14 Eur, súd uložil odporcovi ako neúspešnému účastníkovi, povinnosť zaplatiť štátu tieto trovy konania s tým, že u odporcu nie sú dané predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.
I proti tomuto uzneseniu podal odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd uznesenie zrušil a zaviazal navrhovateľov zaplatiť štátu trovy konania vo výške 628,14 Eur a právnemu zástupcovi odporcu trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 36,98 Eur. Argumentoval tým, že podal odvolanie vo veci samej.
Navrhovatelia odvolací návrh nepodali. K doručeným odvolaniam odporcu predložili prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhli, odvolanie zamietnuť (?) a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, pričom si zároveň uplatnili i vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania. K tvrdeniam odvolateľa o možnej odchýlke pri zameraní hraníc v teréne uviedol, že znalecký posudok bol vypracovaný jednoznačne, možnosť odchýlky znalkyňa pripustila skôr na otázky právneho zástupcu odporcu, hovorila však o odchýlke v priemere 40 až 60 centimetrov. Z následného výsluchu znalkyne vyplýva, že vlastnícke hranice zameriavala tak, aby nepoškodila žiadneho z účastníkov a prípadnú nepresnosť rozložila rovnomerne k ťarche oboch pozemkov. Podkladom k znaleckému posudku boli aj prílohy 6 a 9, ďalšie vytyčovacie náčrty, ktoré zamerali hranice zhodne so znalkyňou. Ak by sme pripustili, že zameranie nie je postačujúce pre ustálenie hranice medzi pozemkami, nedal by sa rozhodnúť daný spor, keďže neexistuje žiadna metóda s 0% odchýlkou a neexistuje žiadne technicky lepšie riešenie. Pokiaľ odporca namieta, že súd nerešpektoval znalkyňu, navrhovatelia poukázali na to, že znalec rieši odborné otázky a neprejudikuje výsledok konania. K listinám, na ktoré sa odvoláva odporca poukázal na to, že sa jedná o zameranie len užívacej hranice medzi pozemkami, ktoré ignoruje platný stav katastra. Pokiaľ odvolateľ poukazuje, že rozsudok je v rozpore s ustanoveniami Stavebného zákona, navrhovatelia zdôraznili, že súd v občianskom súdnom konaní nepostupuje podľa tam uvádzaného predpisu. Okrem toho sa nejedná o prípustný odvolací dôvod, pretože odporca neaktuálnosť znaleckého posudku v konaní pred súdom prvého stupňa nenamietal. Uvedené skutočnosti sú naviac z hľadiska konania irelevantné. K procesným pochybeniam prvostupňového súdu namietaným odvolateľom navrhovatelia uviedli, že nezanedbateľná časť z nich, ak skutočne existovali, mohla byť odporcom namietaná počas konania na súde prvého stupňa, čo sa však nestalo. Navrhovatelia zotrvávajú na svojom predchádzajúcom tvrdení, že v danom prípade nemohlo dôjsť k vydržaniu, keďže od počiatku chýbal právny titul spôsobilý založiť oprávnenú držbu. Poukázali pritom na výpoveď svedka F., ktorý uviedol, že pri zameraní spornej hranice videl zvyšky oplotenia (kôl), ktorý
mu pripadal byť na hranici vlastníckej a nie užívacej a teda o oprávnenej držbe odporcu nemôže byť v tejto súvislosti reč.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiam, proti ktorým je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní proti rozsudku použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je sčasti dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok i závislé uznesenie s použitím § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovatelia sa podanou žalobou po jej zmene domáhajú uložiť odporcovi odstrániť na vlastné náklady jeho stavbu - sklad náradia v rozsahu, v ktorom sa stavba v zmysle vytyčovacieho náčrtu v spoločnosti GEOPROJEKT - SK, s.r.o. dňa 8.1.2009 nachádza na parc. č. 333/2 v bezpodielovom spoluvlastníctve navrhovateľov. Odporca žiada tento návrh zamietnuť s tvrdením, že predmetná stavba sa nachádza na parc. č. 334/2, ktorá je v jeho výlučnom vlastníctve. V priebehu konania tak navrhovatelia ako i odporca predložili vytyčovacie náčrty, resp. geometrický plán, ktoré osvedčujú ich tvrdenia. Za účelom zistenia hraníc medzi spornými pozemkami účastníkov prvostupňový súd pribral do konania znalkyňu Ing. R., ktorá vo veci vypracovala znalecký posudok č. 7/2010 a naviac následne bola i ešte dvakrát vypočutá na pojednávaní prvostupňového súdu. Zo záverov znalkyne v posudku podporených i jej ústnymi vyjadreniami vyplýva, že podľa stavu katastra - zákresu vlastníckych hraníc v katastrálnej mape je predmetná stavba - sklad postavená sčasti na parcele navrhovateľov č. 333/2 o výmere 5m2 o rozmeroch presahujúcich hranicu o 0,68m a 0,80m. Podľa zapísanej právnej listiny RI.2394/91 na LV č. XXX pod č. zmeny 29/93, kde podkladom bol geometrický plán č. 244-2540-0007-87 je predmetná stavba - sklad postavená výlučne na parcele odporcu č. 334/2. Pre vysvetlenie uviedla, že katastrálna mapa je vyhotovená z pôvodných pozemnoknižných máp, ktoré boli platné od roku 1903. Dotknuté nehnuteľnosti boli zamerané na podklade geometrických plánov (z rokov 1987, 1997 a 1986 tvoriacich prílohu posudku), ktoré mali stotožnené zamerané oplotené hranice s hranicami v katastrálnej mape. Tieto hranice ale stotožnené nemali byť a geometrické plány mali byť riešené iným spôsobom. Skutočnosť, že užívací stav nezodpovedá zákresu v katastrálnej mape je zakreslený v poľnom náčrte A-574-212-920-62 tvoriacom prílohu posudku. Vzhľadom na dané skutočnosti potom znalkyňa uviedla tri varianty ako možnosti určenia hranice. A) vlastnícku hranicu, ktorej priebeh zodpovedá zákresu v katastrálnej mape, B) vlastnícku hranicu, ktorá má priebeh podľa geometrického plánu č. 244-2540-0007-87 zapísaného na LV č. XXX, ktorý zodpovedal skutočnej užívacej hranici, C) vlastnícku hranicu, ktorá má priebeh podľa dohody účastníkov.
Z predmetného znaleckého posudku i vyjadrení znalkyne teda vyplýva, že skutočné právne hranice medzi danými parcelami č. 333/2 vo vlastníctve navrhovateľov a 334/2 vo vlastníctve odporcu nezodpovedajú hraniciam tak, ako boli predmetné nehnuteľnosti roky užívané a v čase nadobudnutia nehnuteľností navrhovateľmi v roku 2000 a odporcom v roku 2004 i oplotené, v dôsledku čoho sa časť stavby skladu vo vlastníctve odporcu v rozsahu 5m2 nachádza na parcele navrhovateľov. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že geometrické plány, ktoré dávali za pravdu odporcovi a ktorý sa na ne odvolával, nie sú vecne správne, pretože nevychádzali z poľného náčrtu z roku 1962 a preto nesprávne vymedzili vlastnícku hranicu medzi parcelami. Keďže potom podľa vyššie uvedeného daná stavba stojí sčasti na parcele, ktorá má patriť do vlastníctva navrhovateľov, bolo potrebným ako následnou otázkou sa zaoberať, či zo strany odporcu a jeho právnych predchodcov nedošlo k vydržaniu spornej časti parcely.
Podľa § 135a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka - v znení novely zák. č. 131/1982 Zb. použitého s poukazom na § 865 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe nehnuteľnú vec desať rokov. Ak ide o pozemok, ktorý má občan nepretržite v držbe desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku, alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku do výmery 800 m2 ak ide o pozemok na výstavbu rodinného domčeka (§ 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení).
V zmysle § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení pre vydržanie sa vyžadovalo, aby držiteľ s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí.
Z vyššie citovaného ustanovení zákona vyplýva, že podľa Občianskeho zákonníka v znení do 1.1.1992 zákon pripúšťal vydržanie vlastníckeho práva len ku pozemkom v socialistickom spoločenskom vlastníctve a zároveň takým, ktoré boli podľa územného plánu, alebo územného rozhodnutia určené na výstavbu rodinného domu (cit. ust. § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Keďže užívanie predmetnej parcely pokračovalo i po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 po 1.1.1992, v ktorom je vydržanie upravené odlišne, bolo potrebné otázku vydržania tiež posúdiť podľa úpravy účinnej od 1.1.1992, s poukazom na ust. § 868 Občianskeho zákonníka
V zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 129 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno totiž prehliadnuť, že už držba na základe ust. § 132a ods. 1 z.č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zák. č. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1. januárom 1992 (rozsudok NS SR č. 3Cdo 80/01 z 30.10.2001).
Z vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy vyplýva, že v priebehu celého rozhodného obdobia, kedy bolo vydržanie prípustné, sa na získanie vlastníckeho práva vyžadovalo naplnenie zákonom stanovených podmienok ako na to správne poukázal prvostupňový súd: existencia dobromyseľnej držby veci, uplynutie zákonom stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe - pri nehnuteľnostiach desať rokov a spôsobilosť predmetu vydržania. Jedným z predpokladov vydržania je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp. vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec, resp. právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená okrem iných aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočností, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva, napriek
tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je. Pre naplnenie dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívneho presvedčenia, že mu vec alebo právo náleží. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí musí byť preto podložené konkrétnymi objektívnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo dôvodné. Zo zákona vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo nie treba preto vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia samotného držiteľa a vždy je treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere (rozhodnutie NS SR sp. zn. 22Cdo 1253/99). S poukazom na vyššie uvedené vydržanie časti parcely je v zásade možné. Je to praktické najmä v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku. Právnym titulom vydržania je v takom prípade nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku i keď ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000).
Podľa ustálenej súdnej judikatúry tiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci teda posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať mal alebo mohol mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom titule. Podmienkou teda je, aby držal sporný pozemok na základe ospravedlniteľného omylu. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa nehnuteľnosti je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (mutatis mutandis rozsudok NS ČR zo dňa 9.3.2000 sp. zn. 22Cdo 1848/98).
S poukazom na vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka a uvedené teoretické východiská je zrejmé, že prvostupňový súd sa otázkou naplnenia zákonných podmienok vydržania spornej časti parcely odporcom dôsledne nezaoberal. Predovšetkým na vec neaplikoval všetky dotknuté a podstatné zákonné ustanovenia, keď opomenul ust. § 129 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka riešiace pre vec základnú skutočnosť a to dobromyseľnosť a oprávnenosť držby. Zrejme v dôsledku nepoužitia týchto ustanovení potom súd ani dôsledne nebral zreteľ na všetky okolnosti daného prípadu (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Obmedzil sa v podstate iba na argumentáciu, že odporca, ani jeho právny predchodcovia nemohli byť dobromyseľnými a mať časť spornej parcely v oprávnenej držbe, lebo v katastri sa nachádzal poľný náčrt z roku 1962 s presným vymedzením vlastníckej hranice. Tento záver súdu by bol postačujúci iba v tom prípade, ak by súd dospel k záveru, že odporca a jeho právni predchodcovia pri náležitej opatrnosti ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o tom, že sporná časť pozemku mu patrí. Z uvedenej argumentácie sa ponúka záver súdu, že každý subjekt práva pri nadobúdaní nehnuteľností pri zachovaní obvyklej náležitej opatrnosti by bol povinný oboznámiť sa s obsahom všetkých listín týkajúcich sa dotknutých nehnuteľností založených na katastri nehnuteľností s tým, že sa zároveň predpokladá, že im i porozumie a vyvodí z nich správne závery. Takáto konštrukcia by ale vzhľadom na bežné a obvyklé správanie sa nadobúdateľov nehnuteľností neobstála. Tento záver súdu je o to nepochopiteľnejší, že niekoľko geodetov majúcich odborné znalosti a profesijne sa danou otázkou dlhodobo zaoberajúcich, mali problémy, resp. mali rozdielne názory na stanovenie hraníc medzi pozemkami, hoci údaje z katastra im boli plne prístupné. Vzhľadom na to pre prijatie záveru, že u odporcu a jeho právnych predchodcov neboli splnené podmienky vydržania spornej časti nehnuteľnosti nepostačuje uvedený záver prvostupňového súdu o nedostatku ich dobromyseľnosti z dôvodu, že na katastri sa nachádzal poľný náčrt z roku 1962. S poukazom na znenie ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (prvostupňovým súdom neaplikovaného) je nevyhnutné, aby súd skúmal všetky okolnosti nadobudnutia a užívania spornej nehnuteľnosti tak odporcom, a keďže v priebehu jeho užívania až do straty jeho dobromyseľnosti neuplynula zákonná vydržacia lehota 10 rokov, tak
i jeho bezprostrednými právnymi predchodcami. Prvostupňový súd nerešpektujúc hypotézu danej právnej normy takto nepostupoval a potrebné dokazovanie v tomto smere nevykonal. Ani samotný výsluch odporcu nie je dôsledne zameraný na zistenie, či so zreteľom na všetky okolnosti bol v priebehu držby danej nehnuteľnosti dobromyseľný, prípadne po akú dobu. Dôkazné bremeno preukázať svoju dobromyseľnosť pritom spočíva na odporcovi, ktorý túto skutočnosť tvrdí, čo ale nezbavuje súd povinnosti výnimočne vykonať aj iné ako navrhnuté dôkazy, za splnenia zákonných podmienok (§ 120 ods. 1 veta tretia O.s.p.).
K odvolacím argumentom odporcu nesúvisiacim s otázkou vydržania sa žiada uviesť nasledovné:
Hranica medzi spornými pozemkami bola znalkyňou stanovená jednoznačne a to nad rámec zákonom prípustnej odchýlky (v zadnej časti pozemku medzi bodmi 34 a 35 v rozsahu 2,71 m od užívacej hranice). V súčasnosti pritom neexistuje žiadna odborná metóda s 0% odchýlkou a podľa znalkyne neexistuje ani technicky lepšie riešenie ako použila. Vzhľadom na to, že znalec je oprávnený riešiť iba odborné otázky a rozhodnutie vo veci samej zostáva výlučne na úvahu súdu, nie sú relevantnými ani záväznými jeho odporúčania súdu na rozhodnutie a preto ani rozsudok súdu nemôže byť v rozpore s návrhom znalca. Neprichádzalo do úvahy, aby súd rešpektoval variantu B znaleckého posudku, keďže skutočná vlastnícka hranica medzi pozemkami i podľa záverov znalkyne je podľa variantu A a variant B iba kopíruje skutočnú užívaciu hranicu. Súd v danom prípade nepostupoval podľa ustanovení Stavebného zákona, ale podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto nebolo jeho povinnosťou skúmať, či stavebný úrad postupoval v súlade so Stavebným zákonom. Otázka, či ide o stavbu v zmysle § 43 Stavebného zákona nebola v priebehu prvostupňového konania sporná. Výstavba nového oplotenia navrhovateľmi v priebehu súdneho konania nemala a nemá žiaden vplyv na rozhodnutie v danej veci. V ostatnom odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, včítane závislého uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania štátu, s použitím § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude vychádzajúc dôsledne z hypotéz vyššie citovaných hmotnoprávnych noriem, s poukazom na uvedené teoretické východiská, po doplnení potrebného dokazovania a vyhodnotení jeho výsledkov, zodpovedať otázku, či u odporcu a jeho právnych predchodcov boli splnené podmienky pre nadobudnutie spornej časti nehnuteľnosti vydržaním. V nadväznosti na tento záver súd opätovne rozhodne o žalobe navrhovateľa, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.