Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-25-2013.pdf
PDF · 112.81 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/25/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ivety Jankovičovej a členiek senátu: JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci navrhovateliek: 1. I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. W., J. J. XXXX/XX, 2. A. W. nar. XX.XX.XXXX, bytom F. W. XXX/XX, P. W., navrhovateľky v 1. a 2. rade zastúpené advokátkou JUDr. Beátou Slovákovou, so sídlom Ádorská 41, Dunajská Streda, proti odporcom: 1. Ing. I. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. W., F. W. XXXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Sylviou Barciovou, AK so sídlom Alžbetínske nám. 328 , Dunajská Streda, 2. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. W. XXX/XX, P. W. - Q. O., 3. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. W., Q. O. XXX/XX, 4. X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. W. XXX/XX, P. W., 5. rade SR - Slovenský pozemkový fond Bratislava, Búdkova 36, Bratislava, 6. O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. W. XXX/XX, P. W. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie odporcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6C/209/2008-216 zo dňa 24.09.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .
Odporca v 1. rade j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľkám v 1. a 2. rade v sume 103,29 eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku, k rukám právnej zástupkyne navrhovateliek v 1. a 2. rade.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateliek (právnych nástupkýň pôvodne označenej navrhovateľky X. W., ktorá dňa XX.XX.XXXX, počas konania zomrela), po pripustení zmeny návrhu uznesením zo dňa 04.06.2012 č.k. 6C 209/2008-205 a opravným uznesením zo dňa 03.09.2012, č.k. 6C 209/2008-217 a určil, že B. B., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX v P. W. a X. B. rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, zomrela XX.XX.XXXX v P. W., boli ku dňu svojej smrti podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti každý v jednej polovici v pomere k celku, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX vedeného Správou katastra Dunajská Streda, pre k. ú. P. W. ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako par. č. 806/1, zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 608 m2, ktorá čiastočne zodpovedá nehnuteľnosti v k.ú. Q. O. zapísanej v pozemnoknižnej vložke 815 ako pozemnoknižná par. č. 31, zastavaná plocha o výmere 665 m2, LV č. XXXX vedeného Správou katastra Dunajská Streda, pre k. ú. P. W. ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape, ako parcela č. 805/39 záhrady vo výmere 57 m2, ktorá čiastočne zodpovedá nehnuteľnosti v katastrálnom území Q. O., zapísanej v pozemnoknižnej vložke 815, ako pozemnoknižná parcela č. 31 zastavaná plocha o výmere 665 m2, LV č. XXXX vedeného Správou katastra Dunajská Streda, pre k. ú. P. W. ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape ako par. č. 806/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 251 m2, ktorá čiastočne zodpovedá nehnuteľnosti v k. ú. Q. O. zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 418 ako pozemnoknižná parcela č. 35, zastavaná plocha o výmere 1043 m2, LV č. XXXX vedeného Správou katastra Dunajská Streda, pre k. ú. P. W., ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape ako par. č. 805/38, záhrady o výmere 1276 m2, ktorá čiastočne zodpovedá nehnuteľnosti v k. ú. Q. O. zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 418 ako pozemnoknižná parcela č. 32, orná pôda o výmere 507 m2, čiastočne nehnuteľnosti v k. ú. Q. O. zapísanej v pozemnoknižnej vložke 418 ako pozemnoknižná parcela č. 34, orná pôda o výmere 2219 m2 a čiastočne nehnuteľnosti v k. ú. Q. O. zapísanej v pozemnoknižnej vložke 418, ako pozemnoknižná parcela č. 35, zastavaná plocha o výmere 1043 m2, LV č. XXXX vedeného Správou katastra Dunajská Streda pre k. ú. P. W. ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, ako par. č. 805/41, záhrady o výmere 853 m2, ktorá čiastočne zodpovedá nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke 815 ako pozemnoknižná parcela č. 33, orná pôda o výmere 1870 m2, LV č. XXXX vedeného Správou katastra Dunajská Streda, pre k. ú. P. W. ako rodinný dom, súp. č. XXX na parcele 806/1 a parcele 806/2, ktorá zodpovedá nehnuteľnosti v k. ú. Q. O., zapísanej v pozemnoknižnej vložke 815 ako dom č. XX a dvor. Navrhovateľkám v 1. a 2. rade súd náhradu trov konania nepriznal. Súd po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 116 ods. 1, 2, § 145, zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovím mal preukázané, že držba nehnuteľností B. B. a jeho manželky X. bola oprávnená a to od roku 1948, kedy im boli nehnuteľnosti pridelené a 9. júna 1948 v celosti odovzdané, počas plynutia celej vydržacej doby, to až do smrti B. B., ktorý zomrel XX.XX.XXXX a do smrti X. B., ktorá zomrela XX.XX.XXXX. Oprávnenou držbou je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi vec, alebo toto právo patrí. U manželov B. sú splnené všetky požiadavky na to, aby bolo možné považovať ich držbu za oprávnenú. Pridelený dom celý obývali so svojou rodinou, investovali do jeho obnovy a rekonštrukcie a pridelené pozemky obhospodarovali. Predmetné nehnuteľnosti boli domovom pre starých rodičov navrhovateliek a ich deti, následne pre ich rodičov a v súčasnosti sú domovom pre jednu z navrhovateliek a jej otca. Za tieto nehnuteľnosti riadne platili dane a poplatky, treba mať za to, že starí rodičia navrhovateliek sporných nehnuteľností v celosti sa neujali svojvoľne, ich držba sa odvíjala od právneho titulu, od prídelu týchto nehnuteľností do vlastníctva. Bolo potrebné zobrať do úvahy celkovú politickú situáciu v uvedenom období ako aj to , že právni predchodcovia navrhovateliek, ich starí rodičia boli v skutočnosti jednoduchí roľníci bez vzdelania a dokumenty v súvislosti s pridelením majetku na území SR, boli vyhotovené v jazyku slovenskom, pričom mali aj nedostatočnú znalosť slovenského jazyka a tak v celom rozsahu uvedené dokumenty nemuseli ani pochopiť. Treba mať za to, že uvedené nehnuteľnosti boli právnymi predchodcami navrhovateliek užívané už od roku 1948 a v podstate do roku 2000 sa o vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nik nehlásil. Oprávnená držba je základnou podmienkou vydržania. Spočíva v existencii dobrej viery u držiteľa veci. Pojem dobrej viery je potrebné chápať nie subjektívne, teda z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa, ale so zreteľom ku všetkým objektívnym okolnostiam, z ktorých je možné na dôvodné presvedčenia držiteľa usudzovať. Typickým prípadom, od ktorého sa spravidla dobrá viera odvíja je existencia právneho titulu. V prejednávanej veci právnym titulom sú práve rozhodnutia doložené zo strany navrhovateľov, ako listinné dôkazy najmä výmer o prídele do vlastníctva, zápisnica o odovzdaní majetku, výkaz majetku tak, ako boli vyššie presne špecifikované. S poukazom na zákon č. 141/1950 Zb. ktorý nadobudol účinnosť 01.01.1951 a ustanovil na vydržanie vlastníckeho práva dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom platilo, že sa skončí uplynutím lehoty najneskôr 31.12.1960. S poukazom na tú skutočnosť, že bola splnená aj druhá podmienka na vydržanie predmetných nehnuteľností a to síce dobromyseľnosť a oprávnenosť držby počas trvania celej vydržacej doby, súd určil vlastnícke právo v prospech právnych predchodcov navrhovateliek, pretože dospel k tomu záveru, že dátum 31.12.1960 je možné považovať za okamih nadobudnutia vlastnícke práva k sporným nehnuteľnostiam zo zákona vydržaním. Všetky prednesy zo strany odporcu, ktorými namieta v ďalšom dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateliek, pretože od roku 1965 museli vedieť, že nehnuteľnosti v celosti netvorili vlastníctvo ich právnych predchodcov a túto skutočnosť neriešili, sú irelevantné, pretože už k 31.12.1960 B. B. a jeho manželka X. B. nadobudli vlastnícke právo zo zákona z titulu vydržania. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na § 150 ods. 1 O.s.p. Dôvody hodné osobitého zreteľa v tomto konkrétnom prípade súd videl predovšetkým v charaktere prejednávanej veci. Niektorí z odporcov čiastočne uznávali vlastnícke právo navrhovateliek resp. ich právnych predchodcov a jednalo sa o majetkový záujem navrhovateliek v 1. a 2. rade.
Proti tomuto rozsudku podal odporca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie, ktorým vytýkal súdu prvého stupňa, že si osvojil len tvrdenie navrhovateliek, že ich právni predchodcovia, menovite B. B. a manželka X. B. boli jednoduchí ľudia, bez vzdelania, ktorí nerozumeli dostatočne po slovensky a relevantné dokumenty nemuseli pochopiť. V tejto súvislosti treba uviesť, že je dosť nepravdepodobné a nelogické tvrdenie navrhovateliek, že by ich právni predchodcovia neovládali svoj materinský jazyk, navyše čítať, písať a počítať sa musel v tom čase každý. Pôvodná navrhovateľka sama vo svojom návrhu uviedla, že jej otec B. B. ešte za svojho života dotazoval KNV v Bratislave, Osídľovací úrad v Bratislave, Štátny ústredný archív v Bratislave ohľadne im pridelených nehnuteľností, teda komunikoval s uvedenými úradmi. Manželia B. na základe dohody uzavretej medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva č. 145/1946 Sb. sa v roku 1948 prisťahovali do Československa a ako osídlencom z Maďarska im boli na území Československej republiky pridelené do vlastníctva nehnuteľnosti, ktoré predtým vlastnícky patrili H. Q. a manželke F. Q.. Z vykonaných listinných dôkazov nevyplýva, že manželia B. by boli dostali nehnuteľnosti aj iných osôb okrem Q.. Z pozemkovo knižnej vložky 418 a č. 815 vyplýva, že H. Q. bol iba podielovým spoluvlastníkom v nich uvedených nehnuteľností a to v 33/384 -in, resp. v 99/1152-in (t.j. 33/384-in) v pomere k celku., pričom parc. č. 31 mala 665 m2 a parc. č. 1870 m2. Čo sa týka domovej nehnuteľnosti s príslušenstvom tú obýval iba H. Q. so svojou rodinou ako jeden z podielových spoluvlastníkov, pričom sa z nej museli vysťahovať na základe vyššie uvedenej dohody. Skutočnosť, že manželov B. v užívaní týchto nehnuteľností nikto z ostatných spoluvlastníkov nerušil, je dôsledkom historickej doby a nie uznaním ich vlastníckeho práva zo strany spoluvlastníkov. Zo zápisnice o odovzadaní majetku zo dňa 02.12.1948 vyplýva, že nehnuteľný majetok H. Q. po jeho spísaní bol dňom 09.06.1948 pridelený osídlencom manželom B. iba do dočasného užívania a teda nie do trvalého užívania poprípade do vlastníctva (išlo o tzv. zatímní užívání v zmysle § 6 vládneho nar. č. 30/1948 Sb.) Vo výmere 1/17-4994/1948 pri parc. č.31 a parc. č.33 je všade uvedený podiel bývalého vlastníka H. Q., pričom výška tohto podielu je 1/8-ina v pomere k celku. tak uvedená výška podielu (1/8) ako aj uvedené výmery pozemkov (441m2 a 250m2) parc. č. 31 a 33 sú v rozpore so skutočnosťami uvedenými v pozemkovoknižnej vložke č. 418 resp. č. 815. Súd sa pritom s uvedenými rozpormi vo svojom odôvodnení nevysporiadal. Výmer č. 15/17-23027/1950, ktorým bolo opätovne dané vlastnícke právo manželom B. síce obsahuje pri inkriminovaných nehnuteľnostiach podiel 1/1, avšak ten sa vzťahuje na menšie výmery ako to bolo v predchádzajúcom výmere uvedené, teda na 441 m2 a 250m2, pretože v tomto výmere podiel 1/1 sa týka výmer vypočítaných ako 1/8-ina z 3527 m2 a 1/8-ina iba z 2000 m2. Teda v tomto prípade sa jednalo o potvrdenie a nápravu vlastníckeho práva k celkovým nehnuteľnostiam. Výmery uvedené v predchádzajúcich listinách z hľadiska ich veľkosti pripadajúcich na manželov B. sú identické (pretože 1/8 z 3527 m2 + 1/8 z 2000 m2 = 1/1 z 441 m2 a 1/1 z 250 m2). Výmerom č. 15/17 - 23027/1950 bol síce dané výlučné vlastnícke právo, avšak toto sa týkalo menšej výmery, zodpovedajúcej podielu pôvodného vlastníka H. Q.. Čo sa týka vydržania treba poznamenať, že dňom 09.06.1948 boli manželom B. odovzdané nehnuteľnosti iba do dočasného užívania, pričom z im dostupných listín museli vedieť, že sa jedná o nehnuteľnosti v ktorých osídlenec H. Q. má len podiel vo výške 99/1152-ín v pomere k celku. Navyše manželia B. nadobudli vlastnícke právo k tomuto spoluvlastníckemu podielu až neskôr a to na základe výmeru č. 15/17-23027/1950 zo dňa 11.01.1951. Uvedený právny titul nadobudnutia je v pozemkovoknižnej vložke č. 815, resp. 418 so správnym podielom správne zachytený. vedomie manželov B. o vlastníctve len spoluvlastníckeho podielu patriaceho H. Q. a to od začiatku, ako aj následná komunikácia zomrelého B. B. s vyššie uvedenými úradmi v tejto veci vylučuje ich dobromyseľnosť v tom, že im tieto mohli patriť v celosti. Pôvodná navrhovateľka X. W. vo svojom návrhu uviedla, že jej právni predchodcovia B. B. a X. B. výmerom o prídele do vlastníctva dostali do vlastníctva nehnuteľnosti v k. ú. Q. O. parc. č. 31, dom s. č. XXXX a zastavanú plochu o výmere 665m2, parc. č. 33 roľu o výmere 1870 m2 v pkn. vl. č. 815. Vo výmere o prídele do vlastníctva sa uvádza skutočnosť, že jej rodičia sa stali vlastníkmi majetku patriaceho H. Q. a manželky F.. Navrhovateľka ďalej uviedla, že v roku 1948 im bol pridelený dom s pozemkom v celkovej výmere 2535 m2 a uvedenú nehnuteľnosť jej rodičia ako vlastnú užívali do svojej smrti. Je teda evidentné, že pôvodná navrhovateľka vždy uvádzala 2535 m2, pričom súd priznal terajším navrhovateľkám spolu 3045 m2. Vychádzajúc z uvedeného je odporca v 1. rade toho názoru, že v danom prípade prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zistenia, preto odporca v 1. rade navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na začatie konania zamietne a odporcovi prizná náhradu trov konania.
Navrhovateľky sa k odvolaniu vyjadrili prostredníctvom právnej zástupkyne, vo vyjadrení uviedli, že súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a z tohto vyvodil správne právne závery. Sú presvedčené o tom, že ich právni predchodcovia splnili všetky zákonné podmienky na to, aby nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním tak, ako to uviedol prvostupňový súd. Manželia B. nadobudli nehnuteľnosti na základe prídelu a od 9.6.1948 všetky nehnuteľnosti až do svojej smrti užívali. Pridelený dom obývali celý so svojou rodinou, investovali do jeho obnovy a rekonštrukcie a pridelené pozemky obhospodarovali. Nehnuteľnosti boli domovom starých rodičov, rodičov navrhovateliek a v súčasnosti nehnuteľnosti užíva navrhovateľka v 2. rade s otcom. Za nehnuteľnosti platili dane a poplatky, s nehnuteľnosťami nakladali ako s vlastnými. Splnili tak všetky predpoklady, aby ich vlastnícke právo nebolo spochybňované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu v danom prípade je určenie, že právni predchodcovia navrhovateliek, manželia B. a X. B., boli ku dňu smrti vlastníkmi nehnuteľností, špecifikovaných v petite rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhovateľky tvrdili, že právni predchodcovia navrhovateliek nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o prídele, resp. vydržaním. Odporca v 1. rade už počas konania pred súdom prvého stupňa ako aj v odvolaní namietal, že právni predchodcovia navrhovateliek nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v celosti a to ani rozhodnutím o prídele, ani vydržaním, pretože z listinných dôkazov (z výmeru o prídele do vlastníctva z 2.12.1948) a ďalších listín je zrejmé, že nadobúdajú nehnuteľnosti po manželoch H. a F. Q., ktorí však boli len jednými zo spoluvlastníkov nehnuteľností v podiele 1/8 (resp. v podiele 33/384) a pridelené nehnuteľnosti im nepatrili v celosti. Ďalej poukazoval na to, že nehnuteľný majetok im bol daný do dočasného užívania, čo vyplýva zo zápisnice o odovzdaní majetku zo dňa 02.12.1948. Právni predchodcovia navrhovateliek si museli byť od počiatku vedomí, že im nepatrila celá výmera nehnuteľností, pretože v prídelových listinách bola uvedená výmera nehnuteľností zodpovedajúca len veľkosti spoluvlastníckeho podielu H. Q. a jeho manželky. Z uvedených skutočností právni predchodcovia navrhovateliek od začiatku držby museli vedieť, že nehnuteľnosti im nepatria celé, pri nadobúdaní nehnuteľností vydržaním nemohli byť dobromyseľní.
Podľa názoru odvolacieho súdu manželia B. a X. B. nadobudli do vlastníctva výmerom o prídele do vlastníctva tie nehnuteľnosti, ktoré sú špecifikované vo výmere č. 1/17-4994/1948 zo dňa 02.12.1948 vydanom Oblastnou osídľovacou úradovňou v Dunajskej Strede, dňom 02.12.1948, t.j. dňom rozhodnutia o prídele. V rozhodnom období, teda v roku 1948 sa podľa príslušných právnych predpisov nadobúdalo vlastníctvo k nehnuteľnostiam rozhodnutím o prídele, v tomto období neplatil intabulačný princíp (ktorý sa napokon pri prídeloch neuplatňoval), ak nestanovoval zákon inak, t.j. vyznačením zmien do verejných kníh nemalo na nadobudnutie vlastníckeho práva vplyv (porovnaj rozsudok NS ČR 22Cdo 89/2002, prístupný na stránke Najvyššieho súdu ČR). Keďže existovali pochybnosti o tom, či právni predchodcovia navrhovateliek nadobudli aj vlastnícke právo k užívaným nehnuteľnostiam, získaným výmerom o prídele do vlastníctva (súd prvého stupňa vychádzal z oprávnenej držby), správne sa prvostupňový súd zaoberal aj otázkou vydržania a správne dospel k záveru, že v prospech navrhovateliek svedčí nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam aj vydržaním ich právnymi predchodcami. V prípade nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, bolo potrebné posúdiť jednak dobú vieru, t.j. dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateliek a jednak dobu, počas ktorej právni predchodcovia navrhovateliek nehnuteľnosti užívali. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že presvedčenie držiteľa veci o tom, že mu vec patrí je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva, ktorý svedčí o poctivosti nadobudnutia práva, teda titul uchopenia sa držby. Nemusí ísť o platný titul, avšak držiteľ musí byť v dobrej viere, že je tu taký právny titul, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva. Takáto osoba bude spravidla konať v skutkovom omyle, výnimočne môže ísť aj o omyl právny. Preto judikatúra žiada, aby držiteľ bol objektívne v dobrej viere, že tu takýto titul je, aj keď v skutočnosti takýto titul neexistuje. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak je tu domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, je vždy treba hodnotiť objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a je vždy potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba tak spočíva na objektívne ospravedlniteľnom dôvode.
Podľa názoru odvolacieho súdu na právnych predchodcov navrhovateliek je možné hľadieť ako na dobromyseľných držiteľov nehnuteľností, ktoré nadobudli výmerom o prídele do vlastníctva. Z obsahu spisu vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov manželia B. sa uchopili držby sporných nehnuteľností na základe zápisnice o odovzdaní majetku zo dňa 09.06.1948 (č.l.19), pričom tento majetok bol špecifikovaný v prílohe č. 1 k zápisnici (č.l.16) a v zápisnici sú popísané okolnosti, za ktorých sa majetok odovzdáva. V zápisnici je uvedené, že majetok sa odovzdáva s platnosťou odo dňa presídlenia 09.06.1948, poťažne od vydania výmeru 02.12.1948. Zápisnica obsahuje prehlásenie právnych predchodcov navrhovateliek že zanechávajú majetok v Maďarsku v obci B. (nasleduje popis tohto majetku) a osídlenec osvedčil, že nadobudnutý majetok prevzal do dočasného užívania, bude ho spravovať. Zaviazal sa, že prevzatý majetok neopustí, nezaťaží, v žiadnom smere vlastnícke právo neobmedzí, nescudzí... Dňa 02.12.1948 Osídľovací úrad pre Slovensko v Bratislave, úradovňa v Dunajskej Strede vydala výmer o prídele do vlastníctva, obsahujúci popis nehnuteľností pridelených manželom B.. Je pravdou, že pri mene pôvodného vlastníka (H. Q.) pri jedinej z parciel č. 31 (z celkového počtu 14) uvedený spoluvlastnícky podiel 1/8, ale pri ostatných, trinástich parcelách je predchádzajúci vlastník uvedený ako výlučný vlastník, resp. pri jednej parcele je uvedený ako spoluvlastník so svojou manželkou. Následne Krajský národný výbor v Bratislave vydal výmer o prídele do vlastníctva č. 15/17-23027/1950, kde je už pri parcele 31 uvedené, že H. Q. bol výlučným vlastníkom tejto parcely. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu možno vyvodiť záver, že právni predchodcovia navrhovateliek disponovali titulom, ktorým bol výmer o prídele do vlastníctva, na základe ktorého sa oprávnene a v dobrej viere mohli domnievať, že nadobudli nehnuteľnosti v celku a nie len spoluvlastnícky podiel na jednej z nehnuteľnosti. Je potrebné prihliadnuť na okolnosť, že opustili majetok v Maďarsku, presťahovali sa do cudzieho prostredia s piatimi deťmi, v prvom rade museli pre seba a svoje deti zabezpečovať základné životné potreby v tomto novom, cudzom prostredí, od rôznych úradov dostávali listiny týkajúce sa nadobudnutého majetku. Podľa názoru odvolacieho súdu presídlený držiteľ nehnuteľností pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na hore uvedené okolnosti od neho požadovať nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosti patria. Od právnych predchodcov navrhovateliek nebolo možné spravodlivo požadovať, aby mali za uvedených okolností dôvodné pochybnosti o nadobudnutí nehnuteľností z toho dôvodu, že v zápisnici bolo uvedené, že sa im nehnuteľnosti dávajú do dočasného užívania. Je potrebné uviesť, že práve naopak, mohli byť v dobrej viere, pretože v zápisnici sa zároveň uvádza, že majetok neopustia, nezaťažia, vlastnícke právo neobmedzia, čo skôr svedčí o opaku, že im majetok nie je daný do dočasného, ale trvalého užívania. Keďže manželia B. výmerom o prídele do vlastníctva nadobudli nehnuteľnosti do vlastníctva, nemohli si byť vedomí, že by im boli dané nehnuteľnosti do dočasného užívania. Rovnako nemožno spochybňovať dobrú vieru držiteľov preto, že v prídelovej listine bol uvedený spoluvlastnícky podiel H. Q. vo veľkosti 1/8 a výmera pozemkov zodpovedajúca len veľkosti spoluvlastníckeho podielu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax. V danej veci je potrebné vychádzať z toho, že právni predchodcovia navrhovateľov manželia B. sa uchopili držby sporných nehnuteľností v roku 1948, kedy platil obecný občiansky zákonník z roku 1811, podľa ktorého sa za držiteľa takéhoto práva považoval ten, kto ho vykonáva, aj keď v knihách nebol zapísaný. Pripúšťalo sa i vydržanie práv k nehnuteľnostiam contra tabulus, teda v rozpore so zápisom do verejných kníh. Mohli oprávnene predpokladať, že nadobudnuté nehnuteľnosti sú náhradou za opustené nehnuteľnosti v Maďarsku. Právnu povinnosť overiť si rozlohu pridelených pozemkov, overiť si veľkosť spoluvlastníckeho podielu pridelených pozemkov, ktorý nebol v rozhodnutí o prídele uvedený, resp. bol uvedený nesprávne, nemožno z vtedy platného práva vyvodiť. Z toho je zrejmé, že pri posudzovaní otázky, či v danom prípade boli splnené podmienky držby vedúce k vydržaniu, nemožno vychádzať len zo skutočnosti, či stav vzniknutý v dôsledku uchopenia držby nebol v súlade s údajmi v pozemkovej knihe, poprípade v inej verejnej knihe, o ktorých sa držiteľ nepresvedčil. Tento záver platí aj pre obdobie platnosti občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb., konkrétne tento záver vyplýva z ust. § 145 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. (porovnaj rozsudok NS ČR 22Cdo 929/2001 z 22.10.2002, 22Cdo 837/98 z 17.11.1999 prístupný na stránke Najvyššieho súdu ČR). Podľa názoru odvolacieho súdu za všetkých hore uvedených okolností je možné dospieť k záveru, že nepovšimnutie si nesprávnej veľkosti spoluvlastníckeho podielu u predchádzajúceho vlastníka, uvedenú nesprávnu výmeru nadobudnutých pozemkov a časť zápisnice, kde je uvedené že sa nehnuteľnosti nadobúdajú do dočasného užívania je možné považovať za ospravedlniteľný dôvod pre záver o dobromyseľnosti právnych predchodcov pri držbe nehnuteľností získaných prídelom, aj s prihliadnutím ku skutočnosti, že všetky listiny obsahovali aj podstatné množstvo ďalších, správnych údajov (prídelové listiny popisovali 14 a neskôr viac parciel, zápisnica mala 3 strany). Právne relevantným bolo, akú výmeru pozemkov v skutočnosti mali právni predchodcovia navrhovateliek v držbe, t.j. ktoré pozemky im boli dané do užívania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právni predchodcovia a navrhovateľky užívajú tie isté nehnuteľnosti od roku 1948 (výpoveďou odporcu nebolo zistené nič iné) doposiaľ. Žiaden z odporcov netvrdil, že by navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia užívali niektoré z nehnuteľností na základe iného dôvodu (napríklad zväčšením parcely pri stavbe oplotenia, svojvoľné zväčšenie pozemkov na úkor susediacich pozemkov). Výmera nehnuteľností, ktorú navrhovateľky nadobudnú na základe tohto rozsudku zodpovedá výmere nehnuteľností nadobudnutých vydržaním, bez ohľadu na zápis údajov v evidencii nehnuteľností. Zápis údajov týkajúcich sa výmery nehnuteľností bol od počiatku nesprávny, na čo odporca poukazoval počas celého konania, avšak z dôvodov hore uvedených nemal vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa. V súvislosti s uvedeným súd poukazuje aj na súdnu prax, ktorá ustálila, že vydržaním možno nadobudnúť aj väčšiu výmeru pozemkov ako zodpovedá evidencii nehnuteľností (porovnaj rozsudok NS ČR 22Cdo 442/2004).
Ako už bolo hore uvedené, právni predchodcovia navrhovateľov nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva 02.12.1948 a od tejto doby je potrebné počítať lehotu po právnej stránke relevantnú pre vydržanie. V tom čase podľa obecného občianskeho zákonníka z roku 1811 platila vydržacia lehota pre veci nehnuteľné 32 rokov. Od 01.01.1952 nadobudol účinnosť Občiansky zákonník zák. č. 141/1950 Sb. stanovil 10 ročnú lehotu relevantnú pre vydržanie nehnuteľností a v § 566 stanovil, že lehota, ktorá začala plynúť pred účinnosťou tohto zákona sa skončí, ak zákon určuje kratšiu lehotu, najneskôr uplynutím tejto kratšej lehoty, ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala plynúť, najneskôr do 31.12.1960. Z uvedeného možno vyvodiť, že právni predchodcovia navrhovateľov nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam aj vydržaním dňom 02.12.1958 Je preto po právnej stránke irelevantné, v prospech ktorých osôb svedčí zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam po uvedenom dátume v evidencii nehnuteľnosti, či už v pozemkovo knižných vložkách, resp. príslušnom katastri nehnuteľností. Tento zápis je potrebné považovať za nesprávny, v rozpore s platným právom. Ako už bolo vyššie uvedené, do doby 02.12.1958 (až do nadobudnutia účinnosti občianskeho zákonníka v roku 1964) sa v pochybnostiach predpokladalo, že držba je oprávnená, teda na pochybnosti, ktoré mal v danom prípade odporca nebolo možné prihliadnuť.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešným navrhovateľkám v 1. a 2. rade priznal uplatnené právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa vyčíslenia právnou zástupkyňou navrhovateliek (č. l. 228) vo výške 103,29 eura, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za zastupovanie navrhovateľky v 1. rade, 1 úkon právnej služby á 58,69 eura, vyjadrenie k odvolaniu dňa 20.11.2012 (podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), + 1krát režijný paušál á 7,63 eur, za zastupovanie navrhovateľky v 2. rade, 1 úkon právnej služby á 29,34 eura (podľa § 14b ods. 3 citovanej vyhlášky), vyjadrenie k odvolaniu dňa 20.11.2012, + režijný paušál 1 krát 7,63 eur, pričom súčet uvedených položiek predstavuje sumu 103,29 eura.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.