Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-228-2013.pdf
PDF · 91.13 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/228/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa: Mgr. T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. W. XX, I., štátny občan SR, proti odporcovi: Capital development s. r. o., so sídlom Námestie Ľudovíta Fullu 25/8384, Žilina, IČO: 45 639 141, o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/378/2012-54 zo dňa 03.05.2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 04. 10. 2012 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku s a rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 04.10.2012 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 08.08.2012 do 03.10.2012 zamietol. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 600,- eur titulom náhrady zaplateného súdneho poplatku za podanie návrhu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ s odporcom uzavreli dňa 05.03.2012 rezervačnú zmluvu, ktorú súd posúdil ako tzv. inominátnu zmluvu podľa ust. § 51 Občianskeho zákonníka. Touto zmluvou sa navrhovateľ zaviazal zaplatiť odporcovi rezervačnú zálohu vo výške 10.000,- eur, ktorú povinnosť si aj splnil. Odporca sa zaviazal pre navrhovateľa zaobstarať kúpu pozemku, kat. územie G. o výmere 740 m2 podľa situačného plánu pozemku pod stavbu rodinného domu typu HIT, a to do začiatku výstavby rodinného domu najneskôr do 15.05.2012 podľa zmluvy o dielo, ktorú mali účastníci uzavrieť najneskôr v termíne do 01.04.2012 s ukončením výstavby do 15.05.2013. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by si odporca svoju povinnosť zabezpečiť navrhovateľovi kúpu pozemku pod stavbu rodinného domu v lehote do 15.05.2012 splnil. Navrhovateľ listom zo dňa 27.06.2012 odstúpil od zmluvy a toto odstúpenie doručil odporcovi dňa 08.08.2012. Účastníci následne dňa 07.09.2012 uzavreli dohodu o urovnaní podľa ust. § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dohoda
bola uzavretá dňa 07.09.2012, kedy sa dostal prejav vôle navrhovateľa o prijatí návrhu dohody o urovnaní zaslaný mu odporcom do dispozičnej sféry odporcu. Účinnosťou prijatia návrhu dohody o urovnaní navrhovateľom bola uzavretá medzi účastníkmi podľa ust. § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohoda o urovnaní. Na základe tejto dohody si účastníci vysporiadali medzi sebou pochybné (sporné) práva vyplývajúce z uzavretej rezervačnej zmluvy, a to tak, že sa odporca zaviazal vrátiť navrhovateľovi rezervačnú zálohu vo výške 10.000,- eur s tým, že týmto vyplatením dôjde k zániku všetkých prípadných ďalších nárokov a akéhokoľvek ich príslušenstva oboch zmluvných strán a ich vzťah vyplývajúci z dohody o urovnaní bude definitívne vysporiadaný. Dohodou o urovnaní došlo k vzniku nového záväzku odporcu vyplývajúceho z dohody o urovnaní vrátiť navrhovateľovi sumu 10.000,- eur (rezervačnú zálohu), a to po podpise dohody. Týmto si nanovo účastníci usporiadali svoje vzájomné práva a povinnosti a nahradili pôvodné záväzky vyplývajúce z uzavretej rezervačnej zmluvy, pričom tieto záväzky tak zanikli. Súd teda vychádzal z toho, že odporcovi vznikla povinnosť na základe dohody o urovnaní vyplatiť navrhovateľovi sumu 10.000,- eur.
Pokiaľ sa týka obrany odporcu v spore, tento sa bránil tým, že navrhovateľ nemá právo na zaplatenie celej žalovanej sumy, a to z dôvodu, že odporcovi vznikli v súvislosti s plnením jeho povinností podľa pôvodnej rezervačnej zmluvy výdavky. Tieto špecifikoval, čo do dôvodu a výšky, ako výdavky spojené so zabezpečením projektovej dokumentácie pre stavbu rodinného domu navrhovateľa vo výške 1.850,- eur. Súd poukazuje na obsah dohody o urovnaní, kde je jasne uvedené, že účastníci si touto dohodou upravili všetky práva vyplývajúce z rezervačnej zmluvy a vyplatením sumy 10.000,- eur zo strany odporcu navrhovateľovi budú považovať ich zmluvný vzťah vyplývajúci z rezervačnej zmluvy za definitívne vysporiadaný. V súvislosti s týmto súd dáva do pozornosti účastníkom znenie ust. § 585 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. Ak teda odporca namietal, že mu vzniklo voči navrhovateľovi právo na zaplatenie uvedených výdavkov, ktoré mu vznikli následne po uzavretí dohody o urovnaní, mohol by mať z tohto dôvodu voči navrhovateľovi právo avšak iba za tej podmienky, že na toto právo pri uzatváraní dohody o urovnaní nemohol pomýšľať. Pokiaľ tak odporca udával výdavky v podobe ceny za projektovú dokumentáciu, ktorú je povinný zaplatiť Ing. arch. Q. W. vo výške 1.850,- eur, súd poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania vyplývajú okolnosti, z ktorých možno vyvodiť bezpochybný záver, že odporca v čase uzatvárania dohody o urovnaní musel vedieť, že mu takéto výdavky vzniknú. Takouto okolnosťou je to, že odporcovi bola už v mesiaci apríl doručená projektová dokumentácia (minimálne v rozsahu, na aký odporca poukazoval v rámci odporu) vypracovaná Ing. arch. Q. W., teda odporca si v čase uzatvárania dohody o urovnaní musel byť vedomý, že má zmluvný záväzok voči Ing. arch. Q. W. zaplatiť mu (zrejme medzi nimi dohodnutú) cenu za tieto projektové práce. Okolnosť, že Ing. arch. Q. W. fakturoval cenu za tieto projektové práce až po tom, ako odporca zaslal navrhovateľovi návrh dohody o urovnaní, nemení nič na záver súdu, že odporca mohol v čase uzavretia dohody pomýšľať na to, že mu takéto výdavky vzniknú. Teda pokiaľ by aj mal právo voči navrhovateľovi na zaplatenie týchto výdavkov (čo súd bližšie neskúmal s poukazom na znenie ust. § 585 ods. 1 veta druhá v spojení s odsekom 3 Občianskeho zákonníka), dohodou o urovnaní mu takéto právo zaniklo, keďže naň mohol pri jej uzatváraní pomýšľať. Pokiaľ sa odporca odvolával v ďalšom na iné výdavky, súd poukazuje na to, že tieto odporca nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval a ani si právo na ich zaplatenie voči navrhovateľovi neuplatňoval. Súd tak nezistil dôvod, pre ktorý by navrhovateľovi nemohol priznať ním uplatňované právo na zaplatenie sumy 10.000,- eur vyplývajúce mu voči odporcovi z uzavretej dohody o urovnaní. Preto súd návrhu navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 10.000,- eur ako dôvodnému vyhovel.
Pokiaľ sa týka omeškania odporcu so zaplatením jeho peňažného záväzku podľa dohody o urovnaní, t. j. záväzku zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.000,- eur, súd vzhľadom k tomu, že splatnosť záväzku odporcu v dohode o urovnaní nebola určito medzi účastníkmi dojednaná (keďže v tejto sa udáva, že odporca sa zaviazal vrátiť navrhovateľovi sumu 10.000,- eur po podpise dohody) a ani nie je stanovená právnym predpisom, súd vychádzal zo znenia ust. § 563 Občianskeho zákonníka, teda z toho, že odporca bol povinný plniť navrhovateľovi deň nasledujúci, ako ho o plnenie navrhovateľ požiadal. Navrhovateľ preukázateľne požiadal odporcu o plnenie listom zo dňa 01.10.2012, ktorý prevzal odporca dňa 02.10.2012, a to v lehote do 03.10.2012. Vzhľadom k tomu, že odporca nesporne žalovanú sumu do dňa 03.10.2012 neuhradil, dostal sa počnúc dňom nasledujúcim, t. j. dňa 04.10.2012 do omeškania. Navrhovateľovi tak vzniklo podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo požadovať od odporcu úroky z omeškania zo žalovanej sumy počnúc prvým dňom omeškania odporcu s plnením, a to vo
výške určenej vykonávacím právnym predpisom - ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013, teda vo výške o osem percentuálnych bodov vyššej, ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania odporcu s plnením jeho peňažného dlhu, t. j. vo výške 8,75 % (základná úroková sadzba ECB bola ku dňu 04.10.2012 vo výške 0,75 %, o čom má súd vedomosť zo svojej činnosti, § 121 O. s. p.). Súd tak návrhu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania návrhu vyhovel v rozsahu o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 10.000,- eur od 04.10.2012 do zaplatenia a vo zvyšku návrh v tejto časti zamietol, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na to, že jeho neúspech vo veci bol len nepatrný. Trovy konania spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku za podanie návrhu.
Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie odporca, majúc zato, že konanie súdu má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí so závermi súdu. Je pravdou, že v zmysle ust. § 585 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka platí, že dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. Odporca má však zato, že aplikácia práve tohto ustanovenia na daný skutkový stav je nedôvodná. Citovanému zákonnému ustanoveniu totiž predchádza veta, v zmysle ktorej môžu účastníci dohodou o urovnaní upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Toto zákonné ustanovenie nepochybne rozlišuje medzi dvoma prípadmi urovnania, a to: a) urovnanie, predmetom ktorého sú určité konkrétne práva účastníkov, b) tzv. generálne urovnanie, t. j. urovnanie, ktorým majú byť urovnané všetky vzájomné práva a povinnosti účastníkov, dokonca aj tie, o ktorých nevedia. Z predmetnej dohody o urovnaní vyplýva, že táto bola uzatvorená medzi účastníkmi konania výlučne v nadväznosti na ich vzájomné práva a povinnosti, ktoré medzi nimi vznikli v súvislosti s plnením či neplnením rezervačnej zmluvy. Nepochybne teda ide o prípad urovnania uvedený pod písmenom a), a teda prípad predvídaný ust. § 585 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka. Súčasne platí, že na takýto prípad nemožno aplikovať ust. § 585 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Pohľadávka odporcu, o existencii ktorej sa odporca dozvedel až po podpise predmetnej dohody o urovnaní, nemohla byť predmetom dohody a ako taká ani nemohla zaniknúť ku dňu podpisu dohody o urovnaní. V konaní bolo nepochybne preukázané, že o výške nákladov spojených s plnením jeho povinností podľa rezervačnej zmluvy sa odporca dozvedel až po tom, ako bola podpísaná dohoda o urovnaní. Tieto náklady spolu vo výške 1.850,- eur si uplatňoval v rámci obrany proti žalobnému návrhu už v podanom odpore. Odporca má zato, že z obsahu jeho písomných vyjadrení nepochybne vyplýva, že si voči navrhovateľovi uplatnil na započítanie svoju pohľadávku vo výške 1.850,- eur. Bolo teda povinnosťou súdu prihliadať k tejto obrane odporcu a navrhovateľovi nepriznať ním uplatňovaný nárok v celej výške. Ako to však vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd odporcom uplatňovanú pohľadávku vôbec neskúmal, čím došlo k porušeniu procesných ustanovení s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci samej. Z uvedených dôvodov žiada napadnutý rozsudok zrušiť.
Navrhovateľ vo vyjadrení uvádza, že odporca nemá nárok vymáhať sumu 1.850,- eur za projektovú dokumentáciu, pretože v rezervačnej zmluve, podpísanej 05. 03. 2012 medzi ním a odporcom, sa uvádza, že zhotoviteľ zaobstará na vlastné náklady projektovú dokumentáciu. Súd v rozsudku tiež považoval za potrebné uviesť, že sa mu javí obrana odporcu v spore ako účelová, a to zrejme v snahe oddialiť uspokojenie práva navrhovateľa. Poukazuje na rozporné vyjadrenia odporcu. Poukazuje tiež na to, že s odporcom majú negatívnu skúsenosť viacerí bývalí zákazníci a spoločnosť nepostupuje so zásadami poctivého obchodného styku a svoje záväzky voči bývalým zákazníkom si neplní. Žiada napadnutý rozsudok potvrdiť.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.
Okresný súd svoje rozhodnutie rozsiahlo odôvodnil, pričom krajský súd sa v plnom rozsahu v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. stotožňuje s logickým a vecne správnym odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a na závery súdu prvého stupňa poukazuje.
Odvolacie námietky odporcu sú nedôvodné a v podstate sú totožné s obranou odporcu v prvostupňovom konaní, s ktorou sa okresný súd riadne vysporiadal.
Okresný súd správne posúdil prejav odporcu, keď si voči navrhovateľovi v konaní uplatňoval náklady súvisiace s vyhotovením projektovej dokumentácie vo výške 1.850,- eur, keď správne takýto prejav odporcu posúdil v zmysle ust. § 98 O. s. p. ako obranu odporcu proti návrhu. Okresný súd sa zaoberal dôvodnosťou pohľadávky odporcu, pričom došiel k záveru, že nárok odporcu voči navrhovateľovi na zaplatenie nákladov za projektovú dokumentáciu vo výške 1.850,- eur nie je daný.
Vychádzajúc z obsahu dohody o urovnaní, najmä jej článku II., možno jednoznačne dospieť k záveru, že zmluvné strany si dohodou o urovnaní upravili všetky nároky, ktoré by na základe pôvodne uzatvorenej zmluvy alebo v súvislosti s touto zmluvou mohli medzi nimi existovať, keď výslovne prehlásili, že poukázaním sumy 10.000,- eur na účet navrhovateľa (ktoré sa odporca zaviazal mu vyplatiť) dochádza k zániku všetkých prípadných ďalších nárokov a akéhokoľvek príslušenstva nárokov oboch zmluvných strán. Zároveň zmluvné strany prehlásili, že tým bude ich zmluvný vzťah vyplývajúci z rezervačnej zmluvy definitívne vysporiadaný.
Okresný súd potom vyvodil správny záver, že dohoda o urovnaní zahrnula všetky vzájomné práva a povinnosti účastníkov, na ktoré mohli pri urovnaní pomýšľať.
Vznik nákladov na projektovú dokumentáciu musel byť odporcovi známy už v čase uzatvorenia dohody o urovnaní, bez ohľadu na to, kedy boli tieto náklady vyfakturované (hoc aj odporcovi nebola známa v čase uzatvorenia dohody o urovnaní ich výška). Z textu dohody o urovnaní nepochybne vyplýva, že účastníci dohody chceli vylúčiť uplatňovanie si akýchkoľvek ďalších nárokov ktoroukoľvek zmluvnou stranou.
Rozsudok okresného súdu je vecne správny a krajský súd ho preto v napadnutej časti, ktorou bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.000,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 04.10.2012 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania potvrdil.
Vo zvyšku sa rozhodnutie krajského súdu rozsudku okresného súdu nedotýka.
Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný, trovy odvolacieho konania si však neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva, preto krajský súd navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.