Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41CoKR-31-2023.pdf
PDF · 182.07 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoKR/31/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej veci žalobcov 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. F. – B. a 2/ G. B. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. F. - B., oboch právne zastúpených JUDr. Janou Ivánovou, advokátkou, so sídlom Sklenárová 10, 821 09 Bratislava, IČO: 37 906 313, proti žalovanému G. F. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom I. XXXX/XX, XXX XX I. – J., adresa na doručovanie A. XX, XXX XX K., právne zastúpenému Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 51 292 211, o zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Odi/9/2019-333 zo dňa 10. mája 2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Odi/9/2019-333 zo dňa 10. mája 2023 potvrdzuje.
II. Žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou zrušil oddlženie dlžníka G. F. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXXX/XX, XXX XX I. – Králik, ktorý bol oddlžený uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, spisová značka 5Odk/467/2019 zo dňa 02. 05. 2019, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 88/2019 dňa 09.05.2019 pre nepoctivý zámer a druhou výrokovou vetou žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 11. 06. 2019 domáhali zrušenia oddlženia dlžníka (žalovaného) pre nepoctivý zámer podľa § 166g ods. 1 a ods. 2 písm. e), f), g) a h) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), na tom skutkovom základe, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 5OdK/467/2019 zo dňa 02. 05. 2019, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 09.05.2019, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, konkurz uznal za hlavné insolvenčné konanie a oddlžil dlžníka tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Dňa 21. 05. 2019 si žalobcovia prihlásili do konkurzu na majetok dlžníka svoju pohľadávku voči dlžníkovi v celkovej výške 23.801,93 Eur. Predmetná pohľadávka vznikla v priebehu rokov 2014 a 2015, keď si žalovaný viackrát požičal od žalobcu 1/ a žalobcu 2/ finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť zhodnotené v dohodnutých lehotách splatnosti. Žalovaný pomáhal žalobcom vo finančných záležitostiach ako finančný poradca, teda mal osobné skúsenosti s investovaním financií, vybavením,
resp. refinancovaním úveru, poisťovníctvom, preto mu dôverovali a nepredpokladali, že by im peniaze nevrátil. Neskôr sa však dostal do omeškania s vrátením pôžičiek, a to v celkovej výške 25.000,- Eur. Nakoľko žalovaný svoj záväzok nesplnil riadne a včas na základe Notárskej zápisnice L. XXX/XXXX, L. XXXXX/XXXX, L. XXXXX/XXXX spísanej notárkou JUDr. Danielou Hlavnovou dňa 11.06.2018 uznal dlh voči veriteľom vo výške 25.037,50 Eur a zaviazal sa ho splácať v mesačných splátkach vo výške 2.000,- Eur vždy k 10. dňu v mesiaci počnúc dňom 10.07.2018, pričom posledná splátka mala byť vyplatená dňa 10.06.2019 v sume 3.037,50 Eur. Zároveň súhlasil, aby sa notárska zápisnica v prípade nesplnenia dlhu stala vykonateľným exekučným titulom. Napriek dohodnutému splátkovému kalendáru žalovaný nedodržal svoj záväzok, uhradil žalobcom len sumu 2.200,- Eur dňa 08.10.2018. Žalobcovia preto následne dňa 28.01.2019 na základe vykonateľného exekučného titulu - notárskej zápisnice podali návrh na výkon exekúcie proti dlžníkovi. Podľa tvrdenia žalobcov žalovaný v úmysle oddialiť výkon exekúcie, resp. vyhnúť sa tejto exekúcii, doposiaľ neprevzal upovedomenie súdneho exekútora JUDr. Petra Kohúta o začatí exekúcie č. k. 83EX 95/19. Na mzdu dlžníka bol vydaný príkaz na začatie exekúcie s tým, že pohľadávka veriteľov bola prvá v poradí (iná exekúcia voči nemu nebola vedená) a hneď, ako mu bola blokovaná mzda zo strany exekútora, za účelom nedobromyseľného zbavenia sa dlhov a ukrátenia svojich veriteľov podal dňa 24. 04. 2019 návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok v úmysle špekulatívneho oddlženia, čo viedlo k zastaveniu exekúcie. Podľa žalobcov dlžník pri svojom oddlžení nemal poctivý zámer. Žalovaný uznal svoj dlh dňa 11.06.2018 a zaviazal sa ho splácať v stanovených splátkach, ktoré sám navrhol, a to aj napriek tomu, že už v čase uzatvárania splátkového kalendára vedel, že tento dlh nezaplatí (uhradil len nepatrnú časť dlhu 2.200,- Eur). Účelovo sa zbavoval svojho majetku, keď už v decembri 2017, kedy mal splatný dlh voči veriteľom, predal svoj byt vrátane nebytového priestoru v kat. úz. M. I., obec Vinosady v okrese Pezinok, ale splatný dlh voči žalobcom neuspokojil ani len čiastočne (okrem uvedených 2.200,- Eur až v októbri 2018). V prílohe k návrhu na vyhlásenie konkurzu pritom tvrdil, že tieto nehnuteľnosti predal za 88.000,- Eur, kde jeho záväzok voči záložnému veriteľovi mal byť 73.000,- Eur, teda z kúpnej ceny prevyšujúcej jeho záväzok voči záložnému veriteľovi mohol čiastočne svoj dlh voči žalobcom uspokojiť, čo neurobil. Žalobcovia v žalobe uviedli, že žalovaný bol v čase podania návrhu na oddlženie a stále je zamestnaný na Ministerstve vnútra SR, kde je v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru SR s pravidelným mesačným príjmom. V čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nebol platobne neschopný (§ 166g ods. 2 písm. f/ ZKR), mal stabilný príjem, bol vlastníkom dvoch osobných motorových vozidiel zn. Mitsubishi PAJERO a Škoda Octavia. V prílohe k návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol, že nikdy nepodnikal, pritom z priloženého výpisu z registra finančných agentov a finančných poradcov vedeného Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“) vyplýva, že žalovaný bol v rokoch 2007 – 2011 zapísaný ako podriadený finančný agent, teda vo vyhlásení neuviedol pravdivú informáciu. Zároveň v životopise uviedol, že v priebehu rokov 2010 až 2015 mali s manželkou len jeden príjem, nakoľko manželka sa starala o syna, ktorý mal zdravotné problémy a z tohto obdobia mali vzniknúť práve jeho dlhy. Z predloženého výpisu z registra finančných agentov a finančných poradcov vedených NBS je ale zrejmé, že v priebehu rokov 2005 až 2013 bola jeho manželka N. H. zapísaná ako podriadený finančný agent, v podregistri poskytovania úverov, úverov na bývanie a spotrebiteľských úverov a v podregistri prijímania vkladov. Pokiaľ aj túto činnosť nevykonávala manželka žalovaného, tak podľa osobnej skúsenosti žalobcov túto podnikateľskú činnosť vykonával žalovaný na jej licenciu a príjem z tejto činnosti bol ďalším príjmom do rodiny. Žalobcovia tvrdili, že už v čase, keď dlžník uznával svoj dlh voči veriteľom a dohodol sa s nimi na splátkovom kalendári, spoliehal sa na to, že nebude musieť splniť svoj záväzok voči veriteľom a dlhy bude riešiť konkurzom, pretože sa už predtým zbavoval majetku významnejšej hodnoty a dohodnutím splátkového kalendára chcel len oddialiť vymožiteľnosť dlhu veriteľa. Následne dlžník už len čakal, kým veritelia podajú návrh na exekúciu, ako podmienku oddlženia a vzápätí, ako sa to dozvedel, podal návrh na oddlženie konkurzom. Žalobcovia mali za to, že zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom (§ 166g ods. 2 písm. g/ ZKR). Zároveň zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojich veriteľov alebo zvýhodniť niektorého veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h/ ZKR). Zdôraznili, že dlžník si finančné prostriedky od žalobcov požičiaval za účelom ich zhodnotenia prostredníctvom kúpy a predaja nehnuteľností, nešlo o pôžičky na preklenutie jeho ťažkej životnej, resp. rodinnej situácie.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobcovia disponujú aktívnou vecnou legitimáciou na podanie návrhu na zrušenie oddlženia žalovaného, ktorú žalobcovia preukázali Notárskou zápisnicou N 157/2018, NZ XXXXX/XXXX, L. XXXXX/XXXX spísanou notárkou JUDr. Danielou Hlavnovou dňa 11.06.2018, v ktorej žalovaný uznal dlh voči žalobcom vo výške 25.037,50 Eur a zaviazal sa ho splácať v mesačných splátkach vo výške 2.000,-Eur vždy k 10. dňu v
mesiaci počnúc dňom 10.07.2018, pričom posledná splátka mala byť vyplatená dňa 10.06.2019 v sume 3.037,50 Eur, ako aj tým že si pohľadávku prihlásili do konkurzu na žalovaného, v rámci ktorého neboli uspokojení, teda sú preukázateľne veriteľmi žalovaného, ktorí boli dotknutí oddlžením žalovaného. Zároveň konštatoval, že návrh smeruje voči dlžníkovi, ktorý je v konaní pasívne legitimovaný. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného č.k. 5OdK/467/2019 zo dňa 02. 05. 2019 bolo zverejnené Obchodnom vestníku č. 88/2019 dňa 09. 05. 2019. Šesťročná lehota na podanie žaloby na zrušenie oddlženia začala plynúť dňom 10. 05. 2019 a uplynie dňa 10. 05. 2025. Žalobcovia preto podali žalobu dňa 11.06.2019, teda v zákonnej lehote.
4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri skúmaní skutočností ovplyvňujúcich poctivý zámer u dlžníka prihliadal na žalovaného prísnejšie v zmysle § 166g ods. 3 ZKR. Prísnejší postup bol podľa súdu prvej inštancie odôvodnený tým, že žalovaný je nepochybne vysokoškolsky vzdelaná osoba v oblasti elektrotechniky, a je od 01. 11. 2002, teda viac ako 20 rokov zamestnaný ako príslušník Policajného zboru na Ministerstve vnútra SR v pozícii spojára, v súčasnosti s hodnosťou podplukovníka. Z vykonaného dokazovania výsluchom žalovaného mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný ako sprostredkovateľ odovzdával (sprostredkoval) tretím osobám informácie týkajúce sa finančného poradenstva, čo podľa záverov súdu prvej inštancie vyplýva z jeho nasledovného tvrdenia: „...na základe informácie od manželky, lebo ona robila to finančné poradenstvo, ja som s ňou prebral, čo sme spísali analýzu, prebral som s ňou a vlastne ona čo navrhla, na základe toho to bolo, ja som iba sprostredkovateľ a iba som jej pomohol...“, ako aj z tvrdenia: „...aj pani B. a ešte bolo pár ľudí, ktorým som naozaj pomáhal. Manželka má od roku 2005 urobené aj skúšky, robila to finančníctvo, tým že do rodiny pomôžem, lebo ona mala popritom ešte zamestnanie a na toto mala iba takú vedľajšiu činnosť, takže som sa jej snažil aj takto pomôcť, ale tým pádom, že peniaze boli do spoločnej kasy do rodiny, tak som vykonával pomoc pre moju manželku, na svoje meno som nikdy nepodnikal tým, že vtedy jej šéf v tej dobe v OVB povedal, že nech sa zaregistrujem, že do budúcna by som mohol robiť, ale mňa to nikdy nechytilo, ani potom som aj zrušil. To bolo iba za to, aby som bol evidovaný ako pod ňu, aby mala nejakého človeka, ale ja som tú činnosť nevykonával, ani som nebol v NBS, aby som mohol vykonávať tú činnosť, lebo to popri mojej robote sa to nedá. A podnikateľskú činnosť nie, lebo u nás daňové priznanie podávajú, hneď by na to aj prišli, takže v robote stále podávam daňové priznanie a príjem je iba z príjmu, čo mám v robote...“ a napokon aj z odpovede na otázku, či sa na žalovaného obracali aj iní ľudia ohľadom finančného poradenstva, kde žalovaný odpovedal: „Áno, kamarát ma lanáril do jednej, lebo vedel, že moja manželka to robí, že som jej pomáhal a on ma chcel lanáriť do nejakej spoločnosti, ale ja vravím, že nie, u mňa je zamestnanie prvé a ja už vlastne to bola posledná zmluva, čo sme tu robili, čo som pomohol manželke urobiť pri Migátovej dcére, ale finančníctvo tomuto som sa už v živote nevenoval a ani nebudem.“ Súd prvej inštancie vyhodnotil, že takáto hoci pasívna forma účasti žalovaného na sprostredkovaní finančného poradenstva postačuje na vyvodenie objektívneho záveru, že žalovaný bol dostatočne zbehlý v oblasti financií na to, aby si uvedomoval povinnosti vyplývajúce zo zmluvných záväzkových vzťahov a vedel zvážiť riziká v prípade nedodržania zmluvných podmienok v prípade úverového zaťaženia. Subjektívne tvrdenie žalovaného o tom, že sa považuje za finančne negramotnú osobu je podľa názoru súdu prvej inštancie účelové, nakoľko žalovaný v rámci výsluchu uviedol: „Potom som náhle ja chcel urobiť takú investíciu, chcel som do nehnuteľnosti, ktorá potom padla a ja tým, že som robil na finančnom trhu cez akcie, mne poradili nejaký softvér na akcie na kúpu na trhu. Ja, ako neskúsený som do toho išiel a mne normálne za noc, ako som to tam nechal, tak vtedy, čo som tam vložil nejakých 15.000,- Eur, mi to zmizlo zo dňa na deň. Moja je to celá chyba, ja tu nemôžem obviniť nikoho, ja zase sa môžem.“ Súd prvej inštancie vyhodnotil, že na jednej strane sa žalovaný považuje za finančne negramotného, na strane druhej žalovaný osobne komunikoval a vystupoval ako sprostredkovateľ informácií ohľadom finančného poradenstva a vykonával riskantné peňažné operácie na finančnom trhu, najmä za životných okolností, keď mal žalovaný príjem okolo 1.000,- Eur, jeho manželka bola na materskej dovolenke a rodina bola zaťažená nedoplatkom voči Sociálnej poisťovni 9.000,- Eur a škodovou udalosťou spôsobenou autonehodou vo výške 4.500,- Eur, teda jeho finančná situácia a finančná situácia jeho rodiny nebola vôbec priaznivá. Súd prvej inštancie uviedol, že finančnú gramotnosť ako súbor znalostí, ktoré človeku umožňujú porozumieť financiám a správne s nimi zaobchádzať v rôznych životných situáciách síce súvisí so schopnosťou človeka vnímať citlivejšie riziko investovania, avšak finančná gramotnosť nemá stanovenú pevnú hranicu, podľa ktorej možno určiť, či je človek gramotný alebo nie, preto súd prvej inštancie vyhodnotil osobu žalovaného ako osobu, ktorá mala dostatočné znalosti z oblasti financií, no napriek tomu s nimi zaobchádzala nezodpovedne, s vysokým investičným rizikom a vidinou rýchleho zisku. Uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže človeka zbavovať zodpovednosti za nesprávne rozhodnutia, o to viac
v prípade žalovaného, ktorý je príslušníkom Policajného zboru, teda je uňho dôvodné predpokladať schopnosť niesť zodpovednosť za svoje konanie a byť si vedomý, že každé rozhodnutie má svoje následky. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nahliadal na osobu žalovaného ako na osobu dostatočne sa orientujúcu v oblasti riadenia financií, ktorá uskutočnila nesprávne rozhodnutia s vysokým investičným rizikom. Schopnosť žalovaného pohybovať sa v otázkach financií vyplynula aj zo spôsobu vyjadrovania žalovaného v priebehu jeho výsluchu používaním slovných spojení „finančný tok“, „aktíva“, „pasíva“, „spísali sme analýzu“ a pod. Súd prvej inštancie uzavrel, že u žalovaného je odôvodnený predpoklad, že problematiku oddlženia pochopí nepochybne lepšie ako iná skupina dlžníkov častokrát len so základným vzdelaním.
5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania ďalej zistil, že žalovaný sa ako dlžník návrhom na vyhlásenie konkurzu podľa štvrtej časti ZKR zo dňa 24.04.019 domáhal vyhlásenia konkurzu na svoj majetok formou oddlženia, kde podľa zoznam veriteľov, pripojeného k návrhu mal v tom čase 10 veriteľov – EOS KSI Slovensko, s.r.o., Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., O. J., A. B., Poštová banka, a.s., PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Silverside, a.s., Všeobecná úverová banka, a.s. a Zinc Euro, a.s.. Podľa zoznamu majetku dlžníka zo dňa 28. 03. 2019 bol žalovaný vlastníkom hnuteľných vecí v celkovej hodnote približne 4.700,- Eur, a to dvoch motorových vozidiel (Škoda Octavia a Mitsubishi Pajero) a štyroch strelných zbraní (guľovnica, broková kozlica, malokalibrovka a pištoľ), bol majiteľom 6 bankových účtov, z ktorých sporiaci účet vo M. P. K., Q. mal záporný zostatok – 30.065,67 Eur, bežný účet vo Všeobecnej úverovej banke, a.s. mal záporný zostatok – 32.868,93 Eur, osobný účet v R. K., Q. mal záporný zostatok – 29.936,96 Eur, vkladový účet v R. K., Q. mal záporný zostatok – 29.933,04 Eur, osobný účet v R. K., Q. mal záporný zostatok – 29.793,18 Eur a osobný účet v FIO banke, a.s. mal zostatok + 0,34 Eur, doplnkové dôchodkové sporenie v I. K., Q. malo hodnotu 15,56 Eur a DSS v Allianz malo hodnotu 0,- Eur. V zozname majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžník vlastnil v posledných troch rokoch zo dňa 28. 03. 2019 žalovaný ako dlžník uviedol byt č. 6 v hodnote 88.000,- Eur na S. D. M. T. M., vedený na liste vlastníctva XXX, k.ú. M. I., súp. č. 223/51, predaný dňa 21. 12. 2017, k zabezpečovacím právam uviedol záložné právo R. K., Q. na byt s výškou zabezpečenej sumy 73.000,- Eur. Podľa informácie z Centrálneho registra exekúcií proti žalovanému ako povinnému bola ku dňu 11.04.2019 vedená jedna exekúcia, v ktorej oprávnenými boli žalobcovia 1/ a 2/, pričom aktuálny stav istiny pohľadávky predstavoval sumu 22.837,50 Eur, úrok z omeškania 697,64 Eur, trovy exekúcie oprávneného 422,84 Eur a trovy exekúcie súdneho exekútora 5.822,40 Eur.
6. Súd prvej inštancie vykonal tiež dokazovanie v konaní predloženými zmluvami uzatvorenými medzi viacerými veriteľmi a žalovaným ako dlžníkom (uvedené v bodoch 50. až 60 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), na základe čoho mal preukázané, že žalovaný mal postavenie dlžníka vyplývajúce z viacerých zmluvných záväzkových vzťahov, pričom úver vo výške 20.000,- Eur poskytnutý v R. K., Q. žalovaný použil na splatenie predošlých úverov v nesplatenej výške približne 16.930,- Eur. Bolo preukázané, že žalovaný mal v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu zmluvné peňažné záväzky viac ako 60.000,- Eur voči iným veriteľom a 23.801,93 Eur voči žalobcom, pričom jeho čistý príjem preukázaný výplatnými páskami v období od septembra 2017 do apríla 2019 predstavoval celkovo sumu 28.011,98 Eur, čo je priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1.400,59 Eur a po zohľadnení zrážok príjem poukázaný na účet žalovaného predstavoval sumu 12.927,18 Eur, teda v prepočte bol priemerný mesačný príjem poukázaný účet na žalovaného za uvedené obdobie po vykonaní zrážok vo výške 646,35 Eur. Hnuteľný majetok žalovaného, ktorý ako dlžník v zozname majetku dlžníka vyčíslil na sumu približne 4.700,- Eur a ktorý bol v rámci konkurzného konania speňažený správcom konkurznej podstaty za sumu 1.950,- Eur, súd prvej inštancie považoval v porovnaní s peňažnými záväzkami žalovaného za takmer zanedbateľný. Zo zoznamu majetku žalovaného ako povinného v rámci exekučného konania vyplynulo, že na 10 bankových účtoch mal žalovaný v súhrnnom vyjadrení mínusový zostatok - 38.670,76 Eur, čo potvrdzuje výrazné úverové zaťaženie žalovaného. Zároveň súd prvej inštancie vzal na zreteľ aj skutočnosť, že žalovaný je povinný platiť výživné na maloleté dieťa na základe rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 4P/39/2018-107 zo dňa 09. 08. 2018 vo výške 150,- Eur mesačne k rukám matky, pričom z výsluchu žalovaného vyplynulo, že výživné na maloletého uhrádza. Vzhľadom na to, že v konaní iný príjem žalovaného nebol zistený ani preukázaný, mal súd prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že žalovaný bol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný, nakoľko jeho peňažné záväzky vysoko prevyšovali jeho príjmy a žalovaný nedisponoval takým finančným majetkom, t. j. množstvom finančných prostriedkov, hotovosti, peňazí na účte alebo iného finančného majetku v takej hodnote, aby bol spôsobilý na krytie splatných záväzkov. Fnančný majetok žalovaného teda nedosahoval hodnotu v takej výške, aby bol spôsobilý na úhradu pohľadávok
veriteľov v lehote 180 dní od splatnosti týchto záväzkov. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný spĺňal podmienku platobnej neschopnosti pre účel konania o vyhlásení konkurzu na jeho majetok a jeho oddlženie. Žalovaný v tomto smere uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu svojej platobnej neschopnosti v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie preto nevzhliadol dôvod zrušenia oddlženia žalovaného podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.
7. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie nezistil dôvod zrušenia oddlženia žalovaného podľa § 166g ods. 2 písm. e) a g) ZKR, pretože v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol vzhľadom na výšku finančného majetku a výšku peňažných záväzkov platobne neschopný, pričom žiadny z vykonaných dôkazov nenasvedčoval, že do tejto situácie sa dostal úmyselne (§ 166g ods. 2 písm. e/ ZKR). Tiež nebolo preukázané také správanie sa žalovaného ako dlžníka pred podaním návrhu, z ktorého by bolo možné usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom (§ 166g ods. 2 písm. g/ ZKR). Z dokazovania podľa záverov súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný konal v snahe oddialiť exekúciu voči nemu s úmyslom dostať previerku NBÚ a udržať si zamestnanie. Tejto motivácii potom podriaďoval svoje konanie voči veriteľom. Nepriaznivá finančná situácia žalovaného bola dlhodobá od roku 2010, a táto sa neustále zhoršovala v dôsledku rozhodnutí žalovaného, ktoré sa ukázali ako nesprávne.
8. Podľa súdu prvej inštancie však žalovaný nemal poctivý záver, nakoľko svojím konaním naplnil dikciu zákona v zmysle § 166g ods. 2 písm. h) ZKR. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný dňa 11. 06. 2018 v Notárskej zápisnici N 157/2018, NZ XXXXX/XXXX, L. XXXXX/XXXX spísanej notárkou JUDr. Danielou Hlavnovou uznal dlh voči žalobcom vo výške 25.037,50 Eur a zaviazal sa ho splácať v mesačných splátkach vo výške 2.000,- Eur vždy k 10. dňu v mesiaci počnúc dňom 10. 07. 2018, pričom posledná splátka mala byť vyplatená dňa 10.06.2019 v sume 3.037,50 Eur. Žalovaný zároveň súhlasil, aby sa uvedená notárska zápisnica v prípade nesplnenia dlhu stala vykonateľným exekučným titulom. Podľa čl. 1 notárskej zápisnice sa žalovaný ako dlžník s veriteľmi dohodol, že pokiaľ sa dostane do omeškania čo i len s jednou splátkou, stáva sa splatný celý dlh vo výške nesplatenej časti a zaväzuje sa zároveň uhradiť z nesplatenej časti zákonný úrok z omeškania. Prvú splátku vo výške 2.200,- Eur žalovaný uhradil až v októbri 2018. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalovaný uznal dlh prostredníctvom notárskej zápisnice s tým, že dobrovoľne súhlasil s jeho vykonateľnosťou, bol si teda vedomý hroziacej exekúcie v prípade, že svoj dlh nebude splácať, pričom z výsluchu žalovaného vyplynulo, že žalovaný podpísal zápisnicu s tým, že chcel vyhovieť žalobcom ako ústretový krok, len aby nepodali návrh na exekúciu. Žalovaný bez pochybností vedel o svojom záväzku voči žalobcom, a tiež o tom, že ho riadne nespláca a vo vlastnom záujme vyhnúť sa exekúcii podpísal notársku zápisnicu. Z dokazovania vyplynulo, že v období spísania notárskej zápisnice (jún 2018) bol čistý príjem žalovaného 1.310,01 Eur (za mesiac máj 2018) a po vykonaní zrážok 501,87 Eur, teda žalovaný v čase podpísania notárskej zápisnice musel vedieť, že nie je v jeho schopnostiach uhrádzať žalobcom mesačnú splátku vo výške 2.000,- Eur, popri iných peňažných záväzkoch, ktoré mu boli zrážané zo mzdy. Súd prvej inštancie dospel preto k záveru, že konanie žalovaného nemožno vyhodnotiť inak ako účelové, s cieľom uskutočniť zdanlivo „ústretový“ krok voči žalobcom v snahe oddialiť exekúciu voči nemu v záujme zachovania si pracovného miesta u zamestnávateľa, u ktorého musí spĺňať podmienky preverovania NBÚ. Takéto konanie žalovaného indikuje podľa názoru súdu prvej inštancie nepoctivý zámer, nakoľko konanie žalovaného nebolo motivované ústretovosťou voči žalobcom, ale vlastným záujmom oddialiť exekúciu voči nemu.
9. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že uvedený záver súd prvej inštancie vyvodil z celkového správania žalovaného voči všetkým veriteľom, nakoľko priebežne uspokojoval tých veriteľov – bankové a nebankové inštitúcie, ktorí by neváhali s podaním návrhu na vykonanie exekúcie voči žalovanému. Naproti tomu veriteľov, ktorých osobne poznal a mal s nimi viac či menej osobný vzťah (žalobcov, O. J.) ponechával v neistote spoliehajúc sa na to, že oni návrh na vykonanie exekúcie voči nemu nepodajú, resp. ho podajú neskôr. Uvedené podľa súdu prvej inštancie vyplynulo z výsluchu žalovaného, kde uviedol: „Ešte chcem povedať, že tam nastáva to, že tie exekúcie potom na mňa prídu skôr, ale ja som sa zasa snažil kvôli tej mojej robote aspoň tie exekúcie oddialiť. Mohol som mať tú exekúciu už z nebankových inštitúcií, od pani J. a mohol som to mať skôr a mohol som sa oddlžiť skôr, ale nechcel som to urobiť, lebo pre mňa robota je hlavná, aby som tu bol.“ Žalovaný si teda bol vedomý záväzku a bol si vedomý, že ho nespláca tak, ako má a práve prostredníctvom notárskej zápisnice prisľúbil, že záväzok, ktorý v tom čase tvorila istina pohľadávky a úroky len ku dňu vzniku notárskej
zápisnice, bude splácať formou splátkového kalendára, ktorým sa akoby lehota na splnenie záväzku predĺžila. Po podpísaní samotnej notárskej zápisnice žalovaný však svoj dlh v zmysle splátkového kalendára neplnil, bol pasívny voči žalobcom, absentovala akákoľvek komunikácia z jeho strany, ako aj vôľa dlh splatiť čo i len v minimálnych splátkach. Jedinú splátku, ktorú žalovaný uhradil žalobcom vo výške 2.200,- Eur bola opätovne pôžičkou, v dôsledku čoho došlo ku krytiu dlhu iným dlhom. Žalovaný sa žiadnym spôsobom nesnažil so žalobcami dohodnúť na zmenšení splátok, neprejavil svoj poctivý úmysel aspoň čiastočnou úhradou, naproti tomu si bol vedomý, že uprednostňuje iných veriteľov na úkor žalobcov.
10. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalovaného, z predložených úverových zmlúv, ako aj výplatných pások žalovaného vyplynulo, že žalovaný mal od roku 2010 viacerých veriteľov, ktorým postupne splácal svoje záväzky a v prípade neočakávateľného príjmu (predaj bytu v sume 88.000,- Eur) uprednostnil opätovne iných veriteľov než žalobcov, a to aj napriek tomu, že žalobcovia mali disponovať zmenkou na sumu 32.000,- Eur a notárskou zápisnicou ako vykonateľným exekučným titulom. Uvedené uprednostňovanie iných veriteľov vyplynulo z výsluchu žalovaného, keď žalovaný uviedol: „Z prostriedkov toho bytu, ako som už spomínal, bolo to tak, že vyplatili sa vlastne tie meškajúce splátky, čo boli v tej C. C., to boli tie nebankové inštitúcie som sa snažil, lebo to bolo najviac. Poviem tak, že rovno ľutujem, že som aspoň časť, mal som zanechať tie nebankové inštitúcie a bankové a mal som väčšiu časť dať Migátovcom, a toto moc ľutujem doteraz, že som dal iným veriteľom a mal som asi ich vyplatiť. A ešte chcem povedať, že tam nastáva to, že tie exekúcie potom na mňa prídu skôr, ale ja som sa zasa snažil kvôli tej mojej robote aspoň tie exekúcie oddialiť. Mohol som mať tú exekúciu už z nebankových inštitúcií, od pani J. a mohol som to mať skôr a mohol som sa oddlžiť skôr, ale nechcel som to urobiť, lebo ako som rozprával, pre mňa robota je hlavná, aby som tu bol.“ Podľa názoru súdu prvej inštancie takéto konanie žalovaného nemožno vyhodnotiť inak, ako konanie s nepoctivým zámerom podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR.
11. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že neobstojí argumentácia žalovaného, že nepoctivý zámer by mal žalovaný iba v prípade, ak by žalobcom nezaplatil nič. Bol toho názoru, že prvoradou povinnosťou dlžníka je uhradiť veriteľovi svoj dlh v plnej výške. Mal za to, že je v súlade so zásadou spravodlivosti, ak správanie dlžníka možno vyhodnotiť ako poctivé iba v prípade, že pohľadávku veriteľa uspokojí v plnej výške, prípadne preukáže objektívnu neschopnosť (nemožnosť) uspokojiť veriteľa v celom rozsahu bez toho, že by došlo k zvýhodneniu alebo uprednostneniu iného veriteľa. V prejednávanom prípade tomu tak nebolo, keď bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný uprednostňoval iných veriteľov na úkor žalobcov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný svoje tvrdenie, že „má v úmysle vyplatiť všetkých veriteľov, vrátane žalobcov, ale momentálne do skončenia konania sa bojí splácať, pretože si myslí, že žalobcovia splátky použijú proti nemu“, žiadnym spôsobom neodôvodnil, ani ho nespresnil žiadnym skutkovým tvrdením o tom, akým spôsobom by mohli žalobcovia použiť proti nemu skutočnosť, že im spláca dlh, ktorý existuje, hoci je proti nemu nevymáhateľný. Súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie žalovaného potom vo svetle okolností prejednávanej veci nepôsobí dôveryhodne, nakoľko jediným racionálnym vysvetlením splácania splátok žalobcom aj v priebehu konania by bol poctivý zámer žalovaného uspokojiť pohľadávku žalobcov, nakoľko prebiehajúce konanie žalovanému v splnení tejto povinnosti žiadnym spôsobom nebráni.
12. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia boli dotknutí oddlžením žalovaného a žalovaný nemal poctivý zámer, keď svojím konaním pred oddlžením konkurzom naplnil dikciu zákona v zmysle § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, preto logickou sankciou ustanovenou ZKR je zrušenie oddlženia, v dôsledku čoho potom rozhodol tak, že oddlženie žalovaného pre jeho nepoctivý zámer zrušil a o nároku na náhradu trov konania rozhodol aplikujúc zásadu úspechu žalobcov tak, že žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý napadol rozsudok v celom z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a uloží žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu.
14. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne zistenie skutkového stavu a vyhodnotenie dôkazov vo vzťahu k zisteniu nepoctivého zámeru žalovaného podľa
§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR, v zmysle ktorého dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť svojho veriteľa. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie súdu je založené prevažne na nepreukázaných skutočnostiach a domnienkach, nakoľko súd prvej inštancie sa stotožnil s jednostrannými vyjadreniami žalobcov, ktoré v konaní boli žalovaným popreté, pričom dôkazy predložené súdu prvej inštancie boli vyhodnotené v rozpore s ich samotným významom. Podľa žalovaného v predmetnom konaní bolo dôkazné bremeno na strane žalobcov, ktorí mali preukázať, že žalovaný v čase pred podaním návrhu mal snahu poškodiť alebo zvýhodniť svojho veriteľa. Toto v konaní preukázané nebolo, práve naopak, všetky vykonané dôkazy naznačovali, že žalovaný nebol schopný plniť svoje záväzky a žiadneho veriteľa nezvýhodnil. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nesprávny právny názor, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že: „žalovaný svoje tvrdenie, že má v úmysle vyplatiť všetkých veriteľov, vrátane žalobcov, ale momentálne do skončenia konania sa bojí splácať, pretože si myslí, že žalobcovia splátky použijú proti nemu, žiadnym spôsobom neodôvodnil, ani ho nespresnil žiadnym skutkovým tvrdením o tom, akým spôsobom by mohli žalobcovia použiť proti nemu skutočnosť, že im spláca dlh, ktorý existuje avšak je proti nemu nevymáhateľný.“ Podľa žalovaného súd prvej inštancie tu hodnotil správanie dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, hoci podľa dikcie § 166g ods. 2 písm. h) ZKR má dlžník nepoctivý zámer vtedy, ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa žalovaného nie je zrejmé, koho a akým spôsobom mal pred podaním návrhu poškodiť, resp. zvýhodniť, keď prakticky každému veriteľovi sa snažil uhradiť aspoň časť dlhu. Žalobcom z požičanej sumy 26.500,- Eur splatil celkovo 12.300,- Eur, pričom súd nezisťoval, akú časť dlhu mal žalovaný splatiť pri ostatných veriteľoch. Žalovaný uviedol, že svojich veriteľov uspokojoval podľa svojich možností a v závislosti od toho, kde mu hrozilo najväčšie riziko exekúcie, nakoľko v prípade exekučného konania by následne nemohol uspokojiť žiadneho iného veriteľa. Pokiaľ teda v nejakom období uhradil inému veriteľovi viac, oddialil daný problém, aby mohol uhrádzať pohľadávky aj svojim ostatným veriteľom. Takéto konanie podľa názoru žalovaného nemožno považovať za zvýhodňovanie veriteľov ani ich poškodzovanie, nakoľko v konečnom dôsledku pred vyhlásením konkurzu mal snahu uhradiť splátky všetkým veriteľom, čo bolo v konaní preukázané. Uviedol, že pohľadávky nebankových spoločností boli niekoľkonásobne nižšie, tieto chcel splatiť skôr tak, aby sa mu v týchto neprimerane nenavýšili úroky a aby ich splatením bol čo najskôr schopný splácať záväzok voči žalobcom. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil spísanie notárskej zápisnice ako snahu o oddialenie exekúcie voči nemu, pretože pokiaľ by on notársku zápisnicu nepodpísal, žalobcovia by museli najprv iniciovať súdne konanie, kde by dosiahli vydanie exekučného titulu až o niekoľko rokov. Je teda zrejmé, že podpisom notárskej zápisnice žalobcom uľahčil cestu k exekučnému titulu. Pokiaľ by mal žalovaný skutočne záujem kohokoľvek poškodiť alebo zvýhodniť, neexistoval by žiadny dôvod na to, aby uhradil žalobcom prvú splátku 2.200,- Eur, ktorá dokonca prevyšovala dohodnutú splátku. Súd prvej inštancie nepravdivo ustálil, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nesnažil so žalobcami dohodnúť na zmenšení splátok. Žalobcovia disponovali exekučným titulom a nemali vôľu sa dohodnúť, práve naopak okamžite vec postúpili exekútorovi. Žalovaný síce vedel, že zo svojho príjmu splátku v dohodnutej výške 2.000,- Eur mesačne nebude môcť uhradiť, avšak bola mu prisľúbená finančná pomoc, ktorú v konečnom dôsledku neobdržal. Opakovane žiadal žalobcov, aby s návrhom na vykonanie exekúcie počkali, kým sa čiastočne nezlepší jeho finančná situácia, pričom ako prejav vôle uhradil splátku vo výške 2.200,- Eur. Z celkovej výšky uhradenej pohľadávky žalobcov je pritom zrejmé, že vždy, keď získal finančné prostriedky, tieto použil na nepravidelnú splátku vo vzťahu k pohľadávke žalobcov. V súvislosti s predajom bytu zároveň uviedol, že k predaju došlo z dôvodu prebiehajúceho rozvodu jeho manželstva, kedy sa manželka z bytu odsťahovala už v roku 2017 a on sám nevládal splácať náklady spojené s užívaním bytu a splácať hypotéku.
15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s konkrétnymi argumentmi uvádzanými žalovaným, čím porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, lebo len dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v konečnom dôsledku naplnené právo na spravodlivý súdny proces ako celok. V tomto smere žalovaný poukázal na svoju argumentáciu ohľadom neunesenia dôkazného bremena žalobcov, najmä neobjasnenie skutočnosti, akým spôsobom súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že žalovaný pred vyhlásením konkurzu mal úmysel zvýhodniť alebo poškodiť iných veriteľov. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje dostatok dôvodov, ktoré jasne a presvedčivo predstavujú vysvetlenie súdom
prvej inštancie prijatého záveru o zvýhodnení alebo poškodení iných veriteľov, keď odkazuje najmä na obdobie po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu, s ktorým zákon pri nepoctivom zámere vo vzťahu k § 166g ods. 2 písm. h) ZKR nepočíta.
16. Žalobca 1/ a žalobca 2/ sa vyjadrili k odvolaniu žalovaného podaním doručeným okresnému súdu dňa 29. 09. 2023, v ktorom uviedli, že odvolanie považujú za nedôvodné, nakoľko napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade so zákonom. Rozsudok je riadne odôvodnený a súd sa veľmi podrobne vysporiadal so všetkými argumentmi, ako aj dôkazmi navrhovanými sporovými stranami v danom konaní, pričom nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Tvrdenia žalovaného v jeho odvolaní sú nepravdivé, tendenčné a zavádzajúce, pretože aj vo výpovedi samotného žalovaného v konaní boli preukázané skutočnosti, ktoré súd uvádza ako dôvody rozhodnutia vo veci samej a ktoré žalovaný naopak vo svojom odvolaní označuje ako nepreukázané. Žalobcovia poukázali na nepravdivosť tvrdenia žalovaného v odvolaní, že žalovaný mal ako prejav dobrej vôle uhradiť prvú splátku v sume 2.200,- Eur, ktorá dokonca prevyšovala dohodnutú výšku splátok, pretože v čase úhrady tejto splátky (október 2018) bol žalovaný v omeškaní s platbou už štyroch splatných splátok v celkovej sume 8.000,- Eur. Všetky tvrdenia uvádzané žalobcami boli preukázané predložením uvedenej notárskej zápisnice, ktorá bola vykonateľným exekučným titulom, ako aj dôkazmi z prebiehajúceho exekučného konania a vyplynuli aj z výpovede žalobcov a žalovaného. Žalovaný nepredložil jediný dôkaz, z ktorého by vyplývala jeho snaha alebo záujem svoj dlh voči žalobcom splniť, odvolávala sa stále len na splatenie časti dlhu voči žalobcom vo výške 12.300,- Eur, neuvádza však už ďalej, že táto časť dlhu bola splácaná dávno pred spísaním notárskej zápisnice a predtým, ako sa žalovaný zo značnou časťou dlhu dostal do omeškania voči žalobcom. Nie je tiež pravdivé tvrdenie žalovaného, že vždy, keď získal finančné prostriedky tieto použil na nepravidelnú splátku vo vzťahu k pohľadávke žalobcov. Uvedené tvrdenie vyvrátil vo svojej výpovedi samotný žalovaný, keď sám uviedol, že ľutuje, že z predaja bytu nevyplatil aspoň čiastočne žalobcov. Z dokladov predložených žalovaným v tomto konaní vyplynulo, že v roku 2018 si žalovaný „veľmi draho“ napožičiaval u nebankových subjektov (Zinc Euro, a.s., PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Silverside, a.s.) celkom sumu 14.000,- Eur, ale žalobcom z ich pohľadávok z rokov 2014 až 2015, ktoré uznal v júni 2018 do notárskej zápisnice a zaviazal sa splácať v pravidelných mesačných splátkach v sume 2.000,- Eur, vyplatil len v októbri 2018 sumu 2.200,- Eur. Žalovaný v odvolaní nepravdivo uvádza, že žalobcov opakovane žiadal, aby počkali s návrhom na výkon exekúcie, kým sa aspoň čiastočne nezlepší jeho finančná situácia. Žalovaný nepredložil jediný dôkaz o tejto skutočnosti. Naopak, boli to žalobcovia, ktorí vo svojej výpovedi uviedli, že žiadna komunikácia z jeho strany neprebehla, čo žalovaný pred súdom prvej inštancie nepoprel. Nie je tiež pravdivé tvrdenie žalovaného v odvolaní, že žalobcovia nemali vôľu sa dohodnúť a takmer okamžite vec postúpili exekútorovi. Zo splatnosti jednotlivých splátok dohodnutých v notárskej zápisnici je zrejmé, že žalovaný bol v omeškaní s platením splátok pol roka, so žalobcami vôbec nekomunikoval, žalobcovia podali návrh na vykonanie exekúcie až následne dňa 28.01.2019. Zároveň z výpovede žalovaného vyplynulo, že finančné prostriedky od nebankových inštitúcií použil aj na riskantné operácie na finančnom trhu. Žalovaný vo svojej výpovedi sám potvrdil, že uprednostňoval iných veriteľov, a to aj veriteľov, ktorých pohľadávky vznikli oveľa neskôr ako pohľadávka žalobcov voči žalovanému. To, že žalovaný mal požičané v nebankových spoločnostiach za veľmi vysoké úroky nižšiu sumu ako od žalobcov, ho neoprávňovalo uprednostňovať tieto záväzky pred inými skôr splatnými záväzkami. Z výplatných pások je zrejmé, že minimálne od septembra 2017, na základe dohody s inými veriteľmi žalovaného, boli zo mzdy žalovaného strhávané iné zrážky v sumách od 359,- Eur až po 791,- Eur mesačne, ktoré predstavovali úhradu záväzkov žalovaného voči iným veriteľom. V tomto období teda žalovaný pravidelne splácal záväzky voči iným veriteľom, ale na dlh voči žalobcom v tomto období, okrem jednej splátky 2.200,-Eur v októbri 2018, nič neuhradil, pritom iné exekúcie na jeho mzdu neboli vedené a žiaden z veriteľov nemal voči žalovanému exekučný titul. Podľa názoru žalobcov v konaní bolo nesporne preukázané, že pohľadávka žalobcov voči žalovanému existovala, resp. sa stala splatnou postupne v rokoch 2015 až 2016, žalovaný napriek vedomosti o existencii pohľadávky žalobcov previedol svoj nehnuteľný majetok začiatkom roku 2018 a z dlhu voči žalobcom neuhradil nič, naopak vo svojej výpovedi uviedol, že uhradil okrem zabezpečeného záväzku iné svoje záväzky, ktoré uprednostnil pred splatnými záväzkami voči žalobcom. Žalobcovia v závere svojho písomného vyjadrenia uviedli, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ako aj dôkazmi predloženými stranami, jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
17. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcov uviedol, že dôkazy a tvrdenia žalobcov sa odvolávajú len na útržky výpovede žalovaného, ktorú však treba hodnotiť ako celok, pričom z tejto jednoznačne vyplýva snaha žalovaného uhradiť dlh každému z veriteľov podľa jeho možností. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní tvrdiac, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebol vykonaný dôkaz, ktorý by jednoznačne preukázal, že došlo k zvýhodneniu veriteľov, prípadne v akom rozsahu, nakoľko súd prvej inštancie sa nezaoberal celkovou finančnou situáciou žalovaného, ani tým, koľko v konečno dôsledku veriteľom žalovaného uhradil v pomere k výške jednotlivých dlhov, čo žalovaný považuje za určujúce z hľadiska posúdenia, či k zvýhodneniu veriteľov došlo. Súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosť, že žalovaný uspokojoval svojich veriteľov podľa svojich možností v závislosti od toho, kde mu hrozilo najväčšie riziko exekúcie, nakoľko v prípade exekučného konania by následne nemohol uhradiť žiadneho iného veriteľa. Trval na tom, že pred vyhlásením konkurzu mal snahu uhradiť splátky všetkým veriteľom, čo bolo v konaní preukázané. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil výšku príjmu žalovaného a jeho možnosti splácať svoje dlhy. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho konkrétnymi argumentmi ohľadne neunesenia dôkazného bremena žalobcov, neprihliadol na celkovú splatenú sumu z pohľadávky, celkovú finančnú situáciu žalovaného a jeho schopnosť plniť si svoje záväzky a nezohľadnil, koľko bolo ktorému veriteľovi uhradené.
18. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia podaním zo dňa 08.12.2023, pričom uviedli, že nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že v konaní nebol vykonaný dôkaz, ktorý by jednoznačne preukázal, že došlo k zvýhodneniu veriteľov. Ako bolo uvedené aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalovaný uvedenú skutočnosť sám potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní vo veci samej, čiže uvedená skutočnosť nebola v konaní sporná. Žalovaný túto skutočnosť nijako nepoprel ani nerozporoval žiadnym z predložených dôkazov. Žalobcovia poukázali na odsek 110. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde sa podľa ich názoru súd prvej inštancie veľmi podrobne uvedeným zaoberal, keď konštatoval, že: „Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalovaného, z predložených úverových zmlúv, ako aj z výplatných pások žalovaného vyplynulo, že žalovaný mal od roku 2010 viacerých veriteľov, ktorým postupne splácal svoje záväzky a v prípade neočakávateľného príjmu (predaj bytu v sume 88.000,- Eur) uprednostnil opätovne iných veriteľov ako žalobcov, a to aj napriek tomu, že žalobcovia mali disponovať zmenkou na sumu 32.000,-EUR a notárskou zápisnicou ako vykonateľným exekučným titulom. Uvedené uprednostňovanie veriteľov vyplynulo z výsluchu žalovaného.“ Navyše žalovaný v rámci svojej výpovedi uviedol, že: „Z prostriedkov toho bytu ako som už spomínal bolo to tak, že vyplatili sa tie meškajúce splátky, čo bolo v tej stavebnej sporiteľni, to boli tie nebankové inštitúcie som sa snažil, lebo to bolo najviac, poviem tak, že rovno ľutujem, že som aspoň časť, mal som zanechať tie nebankové inštitúcie a bankové a mal som väčšiu časť dať Migátovcom a toto moc ľutujem doteraz, že som dal iných veriteľov.“ Žalobcovia poukázali na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že voči žalovanému mali exekučný titul len žalobcovia, teda najväčšie riziko exekúcie hrozilo žalovanému práve od žalobcov, žiadny iný veriteľ exekučným titulom voči žalovanému nedisponoval, žalovaný žiadny iný exekučný titul v konaní ani nepredložil. Napriek tomu žalovaný uhrádzal svoje dlhy voči ostatným veriteľom, čo sám vo svojej výpovedi potvrdil. Uviedli, že zo žiadneho dôkazu predloženého žalovaným nevyplynuli tvrdenia prezentované žalovaným ohľadom úhrady pomerne vysokej časti dlhu voči žalobcom. V konaní bolo preukázané, že z dlžnej sumy vo výške 25.037,50 Eur uznanej žalovaným v notárskej zápisnici dňa 11.06.2018, žalovaný uhradil len jednu splátku vo výške 2.200,- Eur, pričom minimálne jeden rok pred spísaním notárskej zápisnice, t.j. od júna 2017, žalovaný neuhrádzal svoj dlh voči žalobcom vôbec. Nemožno teda v žiadnom prípade hovoriť o úhrade pomerne vysokej časti dlhu voči žalobcom.
19. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 ods. 1 CSP prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
20. Podstatnou a pre rozhodnutie o podanom odvolaní právne významnou otázkou bolo, či žalovaný ako dlžník pri oddlžení poctivý zámer mal, resp. nemal a či napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie v právnom závere o dôvodnosti zrušenia oddlženia je vecne správne. Odvolací súd sa preto pri preskúmaní rozhodnutia v odvolacom konaní zameral na preskúmanie tejto otázky v rozsahu odvolateľom vymedzených dôvodov odvolania, pričom odvolací súd s poukazom na ustanovenia § 383 CSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie.
21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Podľa § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.
23. Podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.
24. Podľa § 166g ods. 2 písm. h) ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.
25. Podľa § 166g ods. 3 ZKR, súd prihliada prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo má iné osobitné životné skúsenosti.
26. Po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku zákona. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a považuje za nehospodárne ich opätovne uvádzať, preto sa odvolací súd obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, v podrobnostiach na tieto odkazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné.
27. Zámerom zákonodarcu úpravou oddlženia fyzických osôb konkurzom vo štvrtej časti ZKR bolo riešenie sociálno-ekonomického problému dlžníkov, ktorí majú málo majetku a aj nízke príjmy a hodnota ich záväzkov spravidla významne presahuje hodnotu ich majetku. Takéto osoby sú na účely oddlženia konkurzom považované za platobne neschopné. Účelom inštitútu oddlženia v žiadnom prípade však nie je, ani nemôže byť, nedôvodná ochrana dlžníka pred jeho veriteľmi. Zákonodarca dlžníkovi týmto inštitútom neposkytuje možnosť zbaviť sa dlhov na úkor veriteľov. Naopak, účelom oddlženia je dosiahnutie maximálnej možnej ochrany práv dlžníka na „slušný život“ a práva veriteľov na úhradu ich pohľadávok za situácie, keď dlžník pre mimoriadne nepriaznivú životnú a finančnú situáciu nie je schopný splácať svoje dlhy veriteľom, a táto situácia má priamy a negatívny dopad na jeho osobný život, prípadne život jeho rodiny, ako aj na zabezpečovanie základných životných potrieb pre seba a svoju rodinu (osoby odkázané na jeho výživu starostlivosť). Výlučne za týmto účelom zákon umožňuje dlžníkovi odpustenie zvyšku dlhov, ktoré nebude možné uspokojiť z jeho majetku. Dlžníkovi však zároveň v ustanovení § 166g ZKR od počiatku ukladá povinnosť ctiť si zásadu „pacta sunt servanda“ (dohody sa majú plniť), čo znamená povinnosť vynaložiť úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností.
28. Keďže platobnú neschopnosť konkurzný súd neskúma pri vyhlásení konkurzu a rozhodnutí o oddlžení fyzických osôb, ale zákonodarca dal všetkým veriteľom dlžníka, ktorí boli dotknutí oddlžením
dlžníka, možnosť domáhať sa v samostatnom sporovom konaní zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka, súd prvej inštancie správne zistil, že žalobcovia sú aktívne legitimované osoby a žaloba o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer smerujúca voči dlžníkovi (žalovanému) bola podaná včas, v zákonnej lehote do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu na príslušnom súde, ktorý rozhodol o oddlžení. Odvolací súd sa tiež stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie smerujúcou k tomu, že žalovaný je ako vysokoškolsky vzdelaná osoba, orientujúca sa aj v oblasti finančného poradenstva, posudzovaný pri skúmaní poctivosti jeho zámeru prísnejšie v zmysle § 166g ods. 3 ZKR.
29. K tvrdeniam žalovaného odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s jeho námietkami vznesenými v podanom odvolaní, kde žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nepoctivý zámer žalovaného hodnotil v rozpore s ustanovením § 166g ods. 2 písm. h) ZKR podľa správania sa dlžníka po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu a zároveň, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, koho a akým spôsobom mal pred podaním návrhu žalovaný poškodiť alebo zvýhodniť.
30. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie svojimi veľmi podrobnými úvahami prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne právne obhájiteľným a skutkovo podloženým spôsobom zdôvodnil, v čom vzhliadol nepoctivý zámer žalovaného pred podaním návrhu na oddlženie a v čom jeho konanie naplnilo znaky nepoctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 2 písm. h) ZKR odôvodňujúce zrušenie oddlženia, keď konštatoval, že žalovaný uznal dlh prostredníctvom notárskej zápisnice, kde dobrovoľne súhlasil s jeho vykonateľnosťou, pričom výsluchom samotného žalovaného mal za preukázané, že túto zápisnicu žalovaný podpísal s tým, že chcel vyhovieť žalobcom ako ústretový krok, len aby nepodali návrh na exekúciu. Súd prvej inštancie hodnotil celkové správanie sa žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý priebežne hoci čiastočne uspokojoval tých veriteľov (bankové a nebankové inštitúcie), ktorí by neváhali s podaním návrhu na vykonanie exekúcie voči žalovanému a naproti tomu veriteľov, ktorých osobne poznal a mal s nimi viac či menej osobný vzťah (žalobcov, O. J.) ponechával v neistote spoliehajúc sa na to, že oni návrh na vykonanie exekúcie voči nemu nepodajú, resp. ho podajú neskôr. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je pritom zrejmé, aké ďalšie záväzky, okrem záväzku voči žalobcom, mal žalovaný vo vzťahu k iným subjektom (EOS KSI Slovensko, s.r.o., Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., Poštová banka, a.s., PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Silverside, a.s., Všeobecná úverová banka, a.s. a Zinc Euro, a.s.), čo bolo preukázané zoznam veriteľov pripojeným k návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý podpísanie notárskej zápisnice vyhodnotil ako účelový zdanlivo „ústretový“ krok voči žalobcom v snahe oddialiť exekúciu voči nemu v záujme zachovania si pracovného miesta u zamestnávateľa, u ktorého musí spĺňať podmienky preverovania NBÚ. I táto skutočnosť bola preukázaná výsluchom žalovaného vykonaným súdom prvej inštancie. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedené konanie žalovaného nebolo motivované ústretovosťou voči žalobcom, ale vlastným záujmom oddialiť exekúciu voči nemu tak, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že pokiaľ konanie žalovaného bolo motivované vlastným záujmom oddialiť exekúciu voči nemu a z tohto dôvodu uprednostňoval iných veriteľov pri splácaní svojich dlhov, ako to aj sám žalovaný v priebehu konania tvrdil, takéto konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie s nepoctivým zámerom, pretože žalovaný iných veriteľov pred žalobcami zvýhodňoval. Tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že pohľadávky nebankových spoločností boli niekoľkonásobne nižšie, a tieto chcel splatiť skôr tak, aby sa v týchto neprimerane nenavýšili úroky a aby ich splatením bol čo najskôr schopný splácať záväzky voči žalobcom, neobstojí. I týmto žalovaný len potvrdzuje, že k plneniu záväzkov nepristupoval rovnomerne a žalobcov, oproti iným veriteľom, znevýhodňoval, keď sa prioritne zameral len na splácanie dlhov v nebankových inštitúciách, hoci pohľadávka žalobcov existovala už od roku 2014, resp. 2015, kde tento dlh žalovaný uznal do notárskej zápisnice v roku 2018.
31. Námietke žalovaného uvedenej v priebehu konania pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní, že hoci mal snahu uhradiť pohľadávky všetkých veriteľov, uspokojoval svojich veriteľov v závislosti od toho, kde hrozilo najväčšie riziko exekúcie, nakoľko v prípade začatia exekučného konania by následne nemohol uhradiť pohľadávky žiadnych veriteľov, odvolací súd neuveril. Svoje tvrdenie o snahe splatiť postupne aj pohľadávku žalobcov ničím nepreukázal. Po podpísaní notárskej zápisnice dňa 11.06.2018, kde sa zaviazal uhrádzať dlh v splátkach po 2.000,- Eur mesačne (počnúc prvou splátkou splatnou dňa 10.07.2018), žalovaný uhradil žalobcom len jedinú splátku, aj to s oneskorením dňa 08.10.2018 vo výške 2.200,- Eur, a to napriek tomu, že v prípade nezaplatenia, čo i len jednej splátky sa stal splatným celý dlh voči žalobcom a notárska zápisnica sa stala vykonateľným exekučným
titulom. Bez náležitého vysvetlenia v tomto prípade teda žalovaný riskoval podanie návrhu na vykonanie exekúcie zo strany žalobcov, hoci iným veriteľom podľa jeho výpovede pohľadávky priebežne uhrádzal práve z obavy pred hroziacou exekúciou. Žalovaný v priebehu konania nepreukázal ani svoje tvrdenie, že sa o zníženie splátok z dôvodu zlej finančnej situácie dohodou so žalobcami akokoľvek pokúšal. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobcovia ihneď potom, ako disponovali exekučným titulom, už nemali vôľu sa dohodnúť a takmer okamžite vec postúpili exekútorovi. V konaní nebola totiž sporná skutočnosť, že žalobcovia k využitiu oprávnenia podať návrh na vykonanie exekúcie pristúpili až po pol roku, keďže návrh na vykonanie exekúcie proti žalovanému na základe vykonateľného exekučného titulu – notárskej zápisnice podali až dňa 28.01.2019, hoci tak mohli urobiť už po neuhradení prvej splátky, t. j. po 10.07.2018.
32. Odvolací súd, vychádzajúc z obsahu spisu ďalej uvádza, že v konaní nebolo sporné, že voči žalovanému bola vedená len jedna exekúcia iniciovaná práve žalobcami, po začatí ktorej žalovaný využil inštitút oddlženia podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu dňa 24.04.2019 a exekučné konanie bolo zastavené. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že možnosť oddlženia je pre fyzické osoby výnimočným inštitútom, ktorý je možné aplikovať iba v tých prípadoch, kedy fyzické osoby v dôsledku nepriaznivej životnej situácie nie sú schopné uhradiť svoje záväzky, ktoré majú voči viacerým veriteľom. Oddlženie však nemá predstavovať zľahčenie života dlžníka tým, že je zbavený svojich záväzkov voči veriteľom, pričom finančné prostriedky získané od veriteľov spotrebuje a nemusí ich vrátiť. V rámci konania o zrušenie oddlženia bol žalovaný preto povinný preukázať svoje skutkové tvrdenia, že jeho platobná neschopnosť nastala na základe objektívnych skutočností a svoju platobnú neschopnosť nevyužil v snahe znemožniť vymoženie pohľadávok jeho veriteľom, resp. poškodiť, či zvýhodniť niektorého veriteľa. Žalovaný však svojimi vyjadreniami odvolací súd v tomto smere nepresvedčil, pretože z jeho vyjadrení jednoznačne vyplýva, že po uznaní dlhu formou notárskej zápisnice uhradil len jedinú splátku, pričom sám uviedol, že pri splácaní dlhov iných veriteľov uprednostňoval a ďalšie finančné čiastky, čo aj v nižšej sume, žalobcom už neuhradil.
33. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že podľa výplatných pások žalovaného, predložených úverových zmlúv a výpovede žalovaného mal žalovaný viacerých veriteľov, ktorým postupne splácal svoje záväzky, a to aj zrážkami zo mzdy, avšak v prípade väčšieho príjmu získaného v roku 2017 z predaja bytu za kúpnu cenu v sume 88.000,- Eur, kde po splatení touto nehnuteľnosťou zabezpečenej pohľadávky záložnému veriteľovi vo výške 73.000,- Eur žalovanému zostala čiastka 15.000,- Eur, z tejto čiastky žalobcom opäť nič neuhradil. Uvedené skutočnosti žalovaný nepoprel, preto neobstojí obrana žalovaného, že k predaju bytu došlo len z dôvodu, že po odchode manželky z bytu sám nevládal splácať hypotéku a uhrádzať náklady spojené s užívaním, keďže nesporným faktom je, že nemalú finančnú čiastku získanú predajom nehnuteľnosti opäť len použil na iné účely, nie na zníženie dlhu, ktorý už v tom čase mal aj voči žalobcom.
34. Odvolací súd sa na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie stotožnil s jeho právnym záverom, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer a z jeho správania pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa, resp. niektorých z veriteľov zvýhodniť, preto konaniu dlžníka, ktorým preukázateľne zneužíva inštitút oddlženia, nie je možné poskytnúť právnu ochranu.
35. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia hodnotil správanie sa žalovaného po podaní návrhu (nie pred podaním návrhu) poukazujúc na vyjadrenie žalovaného, ktorý na pojednávaní uvádzal, že má v úmysle vyplatiť všetkých veriteľov, vrátane žalobcov, ale momentálne do skončenia konania sa bojí splácať, pretože si myslí, že žalobcovia splátky použijú proti nemu, odvolací súd v tejto súvislosti pre úplnosť podotýka, že toto hodnotenie nebolo základom pre rozhodnutie súdu vo veci samej a netvorilo podstatnú skutočnosť, na základe ktorej by súd prvej inštancie založil svoje právne závery o nepoctivom zámere žalovaného pri oddlžení.
36. Odvolací súd však zároveň považuje za potrebné doplniť, že pri posudzovaní poctivého zámeru dlžníka je s poukazom na ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR relevantné aj správanie dlžníka po podaní návrhu, kedy poctivý zámer má dlžník vtedy, ak z tohto správania (po podaní návrhu) možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností. Odvolací súd, vychádzajúc z obsahu spisu, pritom nezistil akúkoľvek snahu žalovaného nájsť si iné výhodnejšie zamestnanie alebo si zabezpečiť iný zdroj príjmov, preto i v tomto smere nemožno úprimnú snahu
pre riešenie svojich dlhov u žalovaného pozorovať. V tomto kontexte odvolací súd zároveň poukazuje aj na ďalšie pre účely tohto konania relevantné zistenia súdu prvej inštancie vyplývajúce z výsluchu žalovaného, že žalovaný vykonával riskantné operácie na finančnom trhu, s financiami zaobchádzal nezodpovedne s vidinou rýchleho zisku, čo zrejme podľa názoru odvolacieho súdu tiež prispelo k nepriaznivej finančnej situáciu žalovaného. V tomto prípade je pritom bez právneho významu, či tak konal žalovaný pred alebo po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Za neuvážené zaobchádzanie s financiami a vykonávanie finančných operácií spojených s vysokým investičným rizikom, obzvlášť ak je žalovaný v situácii, kedy má viac dlhov, musí niesť zodpovednosť. Aj vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal pravdivosť tvrdenia o objektívnych príčinách svojej platobnej neschopnosti.
37. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, nepriaznivá situácia nie je a nemôže byť dôvodom ospravedlňujúcim nepoctivý zámer. Skutočnosť, že dlžník je v nepriaznivej finančnej situácii sama o sebe nezakladá jeho právo na úspech v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, ktorý mal súd prvej inštancie v prejednávanej veci dostatočne preukázaný. V danom prípade zo správania žalovaného pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu zvýhodniť iného veriteľa na úkor žalobcov, čím sú naplnené podmienky § 166g ods. 2 písm. h) ZKR. Z uvedených okolností nemožno žalovanému a jeho konaniu priznať na úkor žalobcov súdnu ochranu, keďže takáto ochrana by nesledovala primárny účel oddlženia a záujmy stále neuspokojeného veriteľa.
38. Odvolací súd po preskúmaní veci uzavrel, že námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia poskytuje dostatočný podklad pre prijatie takéhoto rozhodnutia, ktoré je dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Súd prvej inštancie sa v ňom logickým spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami dôležitými pre správne posúdenie súdenej veci, a teda spĺňa základné kritéria odôvodnenia rozsudku obsiahnuté v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
39. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania, je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
40. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštnacie preto odvolací súd preskúmal iba v rozsahu podstatných dôvodov uvedených žalovanými v odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal.
41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení v § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa § 262 ods. 2 CSP.
42. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).