Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30C-196-2003.pdf
PDF · 103.27 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-30C/196/2003
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II samosudcom JUDr. Adriánom Pažúrom v právnej veci žalobkyne: S.. C. T., N.., D. XX, XXX XX J., proti žalovanej: Univerzitná nemocnica L. Pasteura, Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zast.: JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou, Kováčska 32, Košice, v konaní o náhradu mzdy
rozhodol:
Žalobu o náhradu mzdy zamieta.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov konania.
Štát nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou, podanou pôvodne 30.9.1993 na Obvodnom súde Košice 2, domáhala proti právnej predchodkyni žalovanej, aby súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom právnej predchodkyne žalovanej zo dňa 28.4.1993 je neplatná. V žalobe uviedla, že u právnej predchodkyne žalovanej pracuje v pracovnom pomere dojednanom na dobu neurčitú od 1.1.1987, listom zo dňa 28.4.1993, ktorý nebol doručený druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu jej právna predchodkyňa žalovanej oznámila rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce bez špecifikácie výpovedného dôvodu.
Právnej predchodkyni žalovanej bola žaloba doručená 29.10.1993.
Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 20C 1501/93-119 z 8.2.2001 v spojení a dopĺňacím rozsudkom č.k. 20C 1501/93-129 z 16.7.2001 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 16Co 432/01-160 z 4.10.2002, ktoré nadobudli právoplatnosť 14.2.2003, určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni listom žalovanej zo dňa 28.4.1993 je neplatná, že žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 500,- Sk a štátu trovy konania v sume 4.256,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V priebehu odvolacieho konania žalobkyňa navrhla, podaním z 15.4.2002, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Košiciach 19.4.2002, pripustiť zmenu žaloby o nárok na náhradu mzdy vo výške 4.220,- Sk mesačne od 1.5.1993 do 1.7.2000 a vo výške 8.960,- Sk mesačne od 1.7.2000 do opätovného zaradenia do práce, s úrokom z omeškania vo výške 3 % z dlžnej sumy od 15.6.1993 do 30.4.1995 a úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby z dlžnej sumy od 1.5.1995 do zaplatenia.
Odvolací súd na pojednávaní 4.10.2002 pripustil zmenu žaloby s tým, že súd prvého stupňa bude o tomto nároku žalobkyni konať v samostatnom konaní.
Uznesením č.k. 20C 1501/93-168 z 12.12.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2.3.2003, bolo konanie o náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru vylúčené na samostatné konanie, ktoré sa vedie pod touto spisovou značkou.
V priebehu konania žalobkyňa v podaniach doručených súdu 5.8.2000, 20.8.2000, 2.10.2003 a 20.10.2004 okrem iného uviedla, že presnú výšku nároku nevie špecifikovať, nakoľko žalovaná, napriek niekoľkým písomným žiadostiam doteraz neposkytla informáciu o výške jej priemernej mesačnej mzdy a bez súčinnosti zamestnávateľa nie je možné nárok vypočítať. Náhradu mzdy si preto uplatnila vo výške priemernej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve ročne podľa podkladov uverejnených Štatistickým úradom Slovenskej republiky s tým, že presnú náhradu za jednotlivé roky upraví po získaní podkladov od žalovanej o skutočnej priemernej mzde. Žalovanú žiadala, aby náhrada mzdy bola vyčíslená z pôvodnej funkcie a tarifnej triedy, ktorá bola zmluvne dohodnutá v jej prípade, pretože od 1. júla 1989 bola zaradená do funkcie špecialista, číslo funkcie 26, v tarifnej triede 14, kde jej bol priznaný základný plat vo výške 3.600,- Sk.
K vyjadreniam a nárokom uplatnených žalobkyňou sa vyjadrila žalovaná písomne podaním doručeným súdu 6.12.2004, v ktorom okrem iného uviedla, že na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sa vzťahuje všeobecná premlčacia doba, ktorá je tri roky. V tomto prípade žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy až 19.4.2002, preto žalovaná namietla premlčanie nároku žalobkyne. Zároveň žalovaná uviedla, že aj keby nedošlo k premlčaniu nároku, existuje dôvod na nepriznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súdom nad šesť mesiacov v súlade so Zákonníkom práce. Žalobkyňa bola v čase od 7.7.1992 do 20.2.2001 zapísaná v zozname komerčných právnikov vedených Komorou komerčných právnikov a od 27.3.2001 je doposiaľ zapísaná v zozname advokátov vedených Slovenskou advokátskou komorou, teda vykonáva zárobkovú činnosť za podmienok výhodnejších, než by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Zároveň, od 1.2.1992, mala uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú s Odborovým zväzom Stavba Slovenskej republiky.
V priebehu konania žalobkyňa podaním doručeným súdu 7.6.2006 navrhla, aby súd pripustil zmenu žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy, nakoľko u žalovanej vznikli od 1.5.1993 prekážky v práci na strane zamestnávateľa, pretože bol s ňou 28.4.1993 neplatne skončený pracovný pomer. Z dôvodu existencie prekážok v práci zo strany zamestnávateľa a neplatnosti skončenia pracovného pomeru žiadala žalovanú zaviazať zaplatiť žalobkyni sumu 4.220,- Sk od 1.5.1993 do 1.7.2000, celkom 362.920,- Sk a sumu 8.960,- Sk od júla 2000 do 14.2.2003, celkom 277.760,- Sk, spolu s príslušenstvom.
Uznesením č.k. 30C 196/03-124 z 26.6.2006 súd pripustil zmenu žaloby navrhnutú žalobkyňou.
Rozsudkom č.k. 30C 196/2003-336 z 3.12.2009 súd uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 677,75 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, účastníkom nepriznal náhradu trov konania a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 430,56 € na účet Okresného súdu Košice II do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok napadli včas podaním odvolaním žalobkyňa aj žalovaná.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 2Co 52/2010-374 z 30. júna 2011 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá, v ostatnej časti zrušil rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach v odôvodnení uviedol, že prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a rozsudok, ktorým žaloba bola čiastočne zamietnutá podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V ostatnej časti, t.j. vo výroku ktorým čiastočne bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania a trovách štátu podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu odvolania žalobkyne, i keď táto to výslovne neuvádza, vyplýva, že svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/ f/ O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná svoje odvolanie odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa za vadu uvedenú v § 221 ods. 1 O.s.p. považovala pochybenie súdu spočívajúce v tom, že jej odňal možnosť konať pred súdom. K zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy za čas prevyšujúci 6 mesiacov môže dôjsť iba na požiadanie zamestnávateľa. Takéto podanie podľa jej názoru platia všeobecné pravidlá určené Občianskym súdnym poriadkom, teda zo žiadosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určená, kto ju podáva, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť datovaná a podpísaná a pokiaľ takáto žiadosť bola zamestnávateľom podaná, tak mal súd jej dať možnosť vyjadriť sa k takejto žiadosti a uviesť skutočnosti, ktoré by mohli eventuálne viesť k nevyhoveniu, resp. korekcii rozhodnutia. Súd prvého stupňa tak neurobil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná v písomnom vyjadrení z 25.11.2004 (č.l. 40 až 42 spisu) vzniesla námietku premlčania žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy a zároveň poukazovala na existenciu dôvodu na nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP, poukazujúc na to, že žalobkyňa bola od 7.7.1992 do 20.2.2001 zapísaná v zozname komerčných právnikov a od 27.3.2001 až doposiaľ je zapísaná v zozname advokátov vedených Slovenskou advokátskou komorou, teda vykonávala zárobkovú činnosť za podmienok dokonca výhodnejších, než by ich mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy a v čase od 1.2.1992 mala uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú s Odborovým zväzom stavba SR Bratislava, Vajnorská 1. Zdôrazňovala, že podľa zákona o advokácii výkon advokátskej praxe vylučuje možnosť byť súčasne aj v pracovnom pomere. Uvedené vyjadrenie bolo oboznamované súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 26.8.2005, z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že na uvedenom pojednávaní bola prítomná žalobkyňa osobne a takisto aj jej právna zástupkyňa JUDr. Šteffeková. Je teda zrejmé, že tak žalobkyňa, ako i v tom čase jej právna zástupkyňa boli oboznámené s obsahom písomného podania, ktorým žalovaná okrem námietky premlčania žiadala o nepriznanie náhrady mzdy za dobu nad 6 mesiacov. Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkom znemožňuje realizáciu tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, príp. s ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súd prvého stupňa v konaní dodržal postup podľa § 118 ods. 1 O.s.p., oboznámil výsledky prípravy pojednávania, v rámci tejto prípravy oboznámil obsah podania žalovaného, ktorým žalovaný vzniesol námietku premlčania a žiadal nepriznať náhradu mzdy za dobu nad 6 mesiacov. Tým, že na pojednávaní, na ktorom bola prítomná tak žalobkyňa, ako aj jej právna zástupkyňa uvedené listinné podanie oboznámil, neznemožnil žalobkyni uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov, pretože na tomto pojednávaní mala možnosť vyjadriť sa k uvedenému písomnému podaniu. Toto právo zástupkyňa žalobkyne aj využila, o čom svedčí obsah zápisnice z pojednávania z 26.8.2005, z obsahu ktorého vyplýva, že sa vyjadrovala k námietke premlčania. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval. Ani z hľadiska tohto uplatneného dôvodu odvolanie žalobkyne nemožno považovať za dôvodne podané, pretože súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav, pri rozhodovaní použil správny právny predpis, správne ho aplikoval a správne ho aj vyložil v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy za obdobie nad 6 mesiacov, tak z dôvodu podľa § 61 ods. 2 ZP, ako aj § 130 ZP.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd ďalej uviedol, že v tejto časti sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v ktorej časti žalobu zamietol a v plnom rozsahu na ne poukazuje.
K odvolacím námietkam žalobkyne udáva: Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o uplatnenom nároku o náhradu mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP zistil všetky skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie, či sú splnené podmienky na zníženie náhrady mzdy, príp. nepriznanie náhrady mzdy, ak celkový čas za ktorý by sa mala pracovníkovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov. V tomto smere súd prvého stupňa vykonal dokazovanie účastníkmi navrhnuté a z tohto dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa bola medzitým zamestnaná, resp. vykonávala advokátsku činnosť, teda zárobkovú činnosť počas celého obdobia vykonávala druh práce právnik a dokonca bolo zistené, že jej príjem bol vyšší, ako bol príjem pokiaľ žalobkyňa pracovala u právneho predchodcu žalovanej. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že práca, ktorú žalobkyňa vykonávala nebola prácou, ktorá si vyžadovala zvýšené pracovné úsilie, v tomto smere súd prvého stupňa správne porovnal druh práce, ktorý žalobkyňa
vykonávala u právneho predchodcu žalovanej so zohľadnením podrobnejšej špecifikácie, ktorú uviedla samotná žalobkyňa zo svojej svedeckej výpovede s prácou, ktorú vykonávala v Odborovom zväze Stavba a zároveň aj s vykonávaním advokátskej praxe. Za takýchto okolností záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobkyni za obdobie nad 6 mesiacov v zmysle § 61 ods. 2 ZP neprináleží náhrada mzdy, odvolací súd považuje za vecne správny.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutie tiež uviedol, že považuje za správny záver súdu prvého stupňa o premlčaní žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy podľa § 130 ZP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa až písomným podaním z 2.6.2006, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa 7.6.2006 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne si uplatnila nárok na náhradu mzdy z dôvodu existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Týmto písomným podaním sa domáhala zmeny žalobného petitu, o tejto žiadosti súd prvého stupňa rozhodol uznesením č.k. 30C/196/03-124 z 20.6.2006. Z obsahu spisu nevyplýva, aby žalobkyňa do uvedeného dňa nejakým iným spôsobom si uplatnila nárok na náhradu mzdy z dôvodu existencie prekážok na strane zamestnávateľa - žalovaného. Za takýchto okolností odvolací súd nepochybuje o správnosti záveru súdu prvého stupňa, že nárok žalobkyne na náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa vzhľadom na ust. § 261 ods. 1 ZP a § 263 ods. 1 O.s.p. je premlčaný. Je totiž zrejmé, že nárok na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci žalobkyni vznikol prvým dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovanou (právnou predchodkyňou žalovanej) je neplatná, t.j. 15.2.2003. Žalobkyňa si však uvedený nárok uplatnila až 7.6.2006, teda po uplynutí zákonom stanovenej 3-ročnej lehoty.
Odvolací súd však považoval odvolanie žalovanej z hľadiska ňou uplatneného odvolacieho dôvodu za dôvodne podané, pretože súd prvého stupňa pri posudzovaní, či nárok žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP je premlčaný alebo nie je premlčaný, vec nesprávne právne posúdil tým, že správny právny predpis na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
Odvolací súd v odôvodnení poukázal na to, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 ZP je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemôže vzniknúť skôr, než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 61 ods. 1 ZP, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V zmysle § 262 ods. 1 ZP právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j., keď nastane čas jej plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť 3-ročná premlčacia doba v zmysle § 263 ods. 1 ZP na uplatnenie tohto nároku. Z § 119 ods. 1 ZP vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy, za ten - ktorý mesiac, za ktorý sa požaduje.
S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že sa v tej dobe, prípadne ešte nerozhodlo o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktoré podanie v lehote vyplývajúcej z § 64 ZP je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je s istotou jasné, či skutočne ide o neplatné skončenie pracovného pomeru, teda, že uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený je neplatný. Tento záver vyplýva aj zo stanoviska NS SR uverejneného v ZSP 1/2010.
Z uvedených dôvodov odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP, resp. pri posudzovaní otázky dôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, a preto nezisťoval rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. Preto rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h/ ods. 2 zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa ustanovenia § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v intenciách citovaného právneho názoru opätovne posúdil otázku premlčania uplatneného nároku s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré boli odvolacím súdom uvedené, oboznámil vykonané dokazovanie a následne vo veci rozhodol.
Podľa ustanovenia § 61 ods. 1 ZP, ak organizácia dala pracovníkovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušila pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak pracovník oznámil organizácii, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a organizácia je povinná poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí pracovníkovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil organizácii, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu organizácia umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Podľa ustanovenia § 119 ods. 1 ZP, mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.
Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 ZP, nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v tomto prípade nemožno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.
Podľa ustanovenia 262 ods. 1 ZP, lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.
Podľa ustanovenia § 263 ods. 1 ZP, ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov tri roky.
Z citovaného zákonného ustanovenia § 61 ods. 1 ZP, § 262 ZP a § 119 ods. 1 ZP vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobia, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytujú. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, za ktorý sa požaduje.
S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ktoré nastávajú splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že sa v tej dobe ešte nerozhodlo o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktoré podanie v lehote vyplývajúcej z § 64 ZP je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik práva. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je s istotou jasné, či skutočne ide o neplatné skončenie pracovného pomeru teda, že uvedený nárok nemožno prisúdiť kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený, je neplatný.
Z uvedených dôvodov súd pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP a posudzovaní otázky dôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku má za to, že uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a uplatnenie náhrady mzdy sú dva samostatné nároky zamestnanca, ktoré podliehajú premlčaniu podľa § 261 ods. 1 ZP, keďže lehota na uplatnenie peňažných nárokov je tri roky.
V tomto prípade nárok žalobkyne na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, za ktorý sa požaduje, teda jej nárok na náhradu mzdy za jednotlivé mesiace od 30.10.1993 do 30.4.1994 sa premlčal prvýkrát 12.11.1996 (uplynutím troch rokov po najbližšom výplatnom termíne mzdy za mesiac október 1993),
potom 12.12.1996, 12.1.1997, 12.2.1997, 12.3.1997, 12.4.1997 a naposledy 12.5.1997 (uplynutím troch rokov po najbližšom výplatnom termíne poslednej mzdy za mesiac apríl 1994).
Vzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko písomné vyhotovenie žaloby, ktoré bolo právnej predchodkyni žalovanej doručené 29.10.1993 neobsahovalo aj uplatnenie nároku žalobkyne na náhradu mzdy, ktorý si žalobkyňa uplatnila až podaním z 15.4.2002 (Krajskému súdu v Košiciach bolo doručené 19.4.2002), súd zamietol žalobu žalobkyne na náhradu mzdy z dôvodu vznesenej námietky premlčania žalovaného (žalovaná v písomnom vyjadrení z 25.11.2004 doručenom súdu 6.12.2004 - čl. 40-42, vzniesla námietku premlčania žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy) keďže nárok žalobkyne je premlčaný (žalovaná, voči ktorej sa nárok uplatňuje, sa premlčania dovolala).
Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 prvá veta O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle citovaného ustanovenia zákona.
Súd má za to, že v tomto prípade sú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach veci, keďže predmetom konania je žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, kedy žalobkyňa je priamo zo zákona oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Priznanie náhrady trov konania žalovanej by bolo v rozpore s účelom konania o náhradu mzdy, pretože ide o konanie, ktoré sa vedie od r. 2003 a žalobkyňa bola úspešná v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, aj keď žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.
Podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p., štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.
V konaní súd nariadil znalecké dokazovanie, pričom znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo, personalistika Ing. Ladislavom Burkovským bol podaný znalecký posudok č. 22/2008 zo dňa 12.12.2008, pričom uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 30C 196/2003-274 z 23.1.2009 bolo znalcovi priznané znalečné vo výške 430,56 €.
Súd zároveň rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania, keďže žalobkyňa bola v konaní síce neúspešná, ale sú u nej predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. V konaní je v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch oslobodená od platenia súdnych poplatkov a jej majetkové pomery v súčasnosti zároveň neodôvodňujú platenie súdnych poplatkov.
Poučenie:
Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia na Okresný súd Košice II. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.