Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10To/27/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a JUDr. Evy Rešatkovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.11.2013, v trestnej veci proti obžalovanému V. N. pre spolupáchateľstvo zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 20.5.2013 takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovaného V. N. .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný V. N. uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- v N. dňa 1.2.2010 v čase okolo 19.30 hod. s doposiaľ nestotožneným páchateľom a ďalším páchateľom v parku pred Železničnou stanicou N. prepadli poškodeného W. M. tak, že jeden z nich k nemu pristúpil a päsťou ho udrel do oblasti tváre, na čo ho potom všetci traja začali kopať a päsťami udierať do celého tela, pričom jeden z nich do neho drgol, následkom čoho poškodený spadol na zem a tam sa schúlil do klbka, kde následne opäť všetci traja útočníci ho kopali do celého tela, pričom V. N. mu z vnútorného vrecka bundy odcudzil mobilný telefón Sony Ericsson 595S čierno modrej farby IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX a následne sa všetci traja dali na útek, čím týmto poškodenému W. M. odcudzením jeho mobilného telefónu spôsobili škodu vo výške 98,27 eur, pomliaždenie sánky tváre, čela, tržnú ranu dolnej pery s dobou liečenia 5 dní.

Za to mu bol podľa § 188 ods. 1, § 38 ods. 2, 4, § 37 písm. m), § 42 ods. 1 Tr. zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 56 mesiacov nepodmienečne, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Súčasne podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona bol zrušený výrok o treste uložený mu skorším rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 2.3.2011, ktorým bol odsúdený podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, odvolanie, ktoré neskôr prostredníctvom svojho obhajcu aj písomne odôvodnil. V ňom uviedol, že s napadnutým rozsudkom nie je spokojný, pretože sa necíti byť vinným zo skutku kladeného mu za vinu. Výsledkami dokazovania jeho vina nebola preukázaná. Pokiaľ okresný súd uznal vinu, tak vychádzal z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a tieto hodnotil jednostranne v jeho neprospech. Súd uznal jeho vinu predovšetkým na základe výpovedí poškodeného

W. M.. V tejto súvislosti však poukazuje na to, že vo výpovediach poškodeného sú rozpory v podstatných bodoch, teda v takých bodoch, ktoré majú význam pre uznanie jeho viny. Okresný súd tieto rozpory nechal bez povšimnutia a jednostranne vyhodnotil výpovede poškodeného ako hodnoverné. Pokiaľ ide o rozpory vo výpovediach poškodeného, tieto okresný súd vysvetľuje na strane 5 napadnutého rozsudku tak, že vypovedal hodnoverne z hľadiska obsahového a pokiaľ poškodený zmenil svoju prvotnú výpoveď z prípravného konania, bolo to len v okolnostiach týkajúcich sa iba miesta spáchania trestného činu. S takýmto záverom súdu prvého stupňa nesúhlasí. Poškodený W. M. vypovedal v prípravnom konaní dňa 3.2.2010, kde vo svojej výpovedi uviedol skutkové okolnosti a miesto, kde malo dôjsť k spáchaniu skutku rozporne v podstatných častiach a to nielen čo sa týka miesta spáchania skutku tak, ako to uzavrel okresný súd s výpoveďou, ktorú uviedol do zápisnice dňa 1.3.2010. Poukazuje na podstatné rozpory vo výpovediach poškodeného W. M., ktorý vo svojej výpovedi zo dňa 3.2.2010 uviedol, že ku skutku malo dôjsť pred bistrom Záhrada na chodníku, keď išiel po ulici N. a prichádzal na L. ulicu. Vo svojej výpovedi zo dňa 1.3.2010 poškodený uvádza miesto a popisuje skutkové okolnosti jeho napadnutia diametrálne odlišne od výpovede zo dňa 3.2.2010 s odôvodnením, že pri výpovedi dňa 3.2.2010 sa bál otca, ktorý bol pri výsluchu a preto označil iné miesto, lebo mu otec zakázal sa na týchto miestach zdržiavať, pričom uviedol, že všetko, čo vypovedal dňa 3.2.2010, je pravda, akurát sa mu to nestalo na mieste, ktoré uviedol. Napriek tomuto tvrdeniu však popísal skutkové okolnosti a nielen miesto úplne rozdielne a to v podstatných bodoch. Súd však nechal tieto podstatné rozpory bez povšimnutia a náležitého vyhodnotenia. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 4.7.2012 súd nevyhovel požiadavke obhajcu, aby poškodený vysvetlil rozpory vo svojich výpovediach a súd odmietol návrh obhajcu na prečítanie svedeckých výpovedí poškodeného W. M. z prípravného konania. Súd preto postupoval v rozpore s ustanovením a rozpory vo výpovediach neboli odstránené a vysvetlené. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.2.2013 bolo umožnené, aby prokurátor vypočul poškodeného W. M., poškodený však mlčal a uviedol, že si už na to dobre nepamätá a na konkrétnu otázku prokurátora, či má svedok z niečoho obavu, poškodený uviedol, že žiadnu obavu nemá. Súd prečítal výpovede poškodeného z prípravného konania, t. j. výpoveď zo dňa 3.2.2010 a 1.3.2010. Na otázku prokurátora, či sú tieto výpovede pravdivé, poškodený uviedol, že sú. Na základe takto vykonaných výsluchov poškodeného W. M. v priebehu trestného konania a na súde v odôvodnení rozsudku súd ustálil, že výpoveď svedka W. M. je hodnoverná. V tejto časti preto poukazuje na to, že rozpory vo výpovediach odstránené a vysvetlené poškodeným neboli a svedčia o tom, že svedok nehovorí pravdu a na základe jeho tvrdení nie je možné ustáliť skutkový stav. Ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v čase skutku nebol na území Slovenskej republiky, čo potvrdil vypočutý svedok G. G.. Okresný súd spochybňuje vierohodnosť výpovede tohto svedka na základe toho, že si nesplnil daňovú povinnosť. Opäť súd jednostranne výpoveď tohto svedka vyhodnotil v neprospech obžalovaného. Tento svedok jednoznačne potvrdil, že v čase od 17.1.2010 do 15.2.2010 on pracoval na území J. republiky na základe dohody o vykonaní práce, ktorá bola do spisu predložená svedkom G.. To, že svedok G. ako podnikateľ má nedostatky vyplývajúce z daňovej kontroly nemôže ovplyvniť skutočnosť, že obžalovaný sa zdržiaval v čase skutku na území J. republiky. Pokiaľ okresný súd vychádza pri uznaní jeho viny z vykonanej rekognície podľa fotografií a z konfrontácií medzi poškodeným a ním k tomuto uvádza, že poškodený na pojednávaní dňa 4.7.2012 uviedol, že pred konfrontáciou videl na polícii jeho a obžalovaného X.. Z výpovede vyšetrovateľa svedka Ing. Y. W. vyplýva, že boli vytypované osoby a teda aj on. I napriek tomu bola vykonaná rekognícia fotografiami, a nie rekognícia na osobách. Podľa ustálenej súdnej praxe takto vykonanú rekogníciu len z piatich fotografií považuje za nezákonnú a účelovú. Pokiaľ ide o konfrontáciu medzi ním a poškodeným v prípravnom konaní zo dňa 5.5.2010 uvádza, že poškodený na otázku vyšetrovateľa odpovedal, že ho nepozná. Až na ďalšiu otázku, podľa jeho názoru navádzaciu zo strany vyšetrovateľa, že dňa 1.3.2010 mal poškodený v zápisnici o rekognícii označiť jeho ako páchateľa, poškodený uviedol, že je to ten pán, ktorý ho prepadol v parku. Na hlavnom pojednávaní poškodený pri konfrontácii, ktorú vykonal súd, poškodený mlčal a neoznačil ho za páchateľa s odôvodnením, že má strach, aj keď predtým vo svojej výpovedi pred súdom na tom istom pojednávaní popísal a ukázal na neho, že on je páchateľ. Prvostupňový súd aj tieto skutočnosti náležite nevyhodnotil a bez odôvodnenia poukazuje na vykonané konfrontácie a rekogníciu. Na základe týchto skutočností navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho spod obžaloby oslobodil v zmysle , pretože sa skutku nedopustil.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.

Len s ohľadom na obsah odvolacích námietok a obsah dôkazov vykonaných v odvolacom konaní, považuje krajský súd za potrebné uviesť niekoľko ďalších skutočností.

Napriek tomu, že obžalovaný poprel spáchanie skutku, brániac sa najmä tým, že on bol od 17.1.2010 až do 15.2.2010 v J. republike, kde na základe dohody o vykonaní práce uzavretej s firmou G. G. pracoval na stavbe, pričom už od 17.1.2010 fyzicky nastúpil do práce, tak aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností odôvodňujú záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný v spolupáchateľstve s ďalšími dvoma páchateľmi.

V prvom rade je potrebné poukázať na svedeckú výpoveď poškodeného W. M., ktorý na hlavnom pojednávaní, v zhode s výpoveďou z prípravného konania z 1.3.2010, podrobne popísal priebeh skutku. Z jeho výpovede vyplýva, že v parku pri železničnej stanici jeden z troch páchateľov pristúpil k nemu, chytil ho za bundu, sotil ho na zem a začali ho biť, pričom ho udierali päsťou a kopali ho. Obžalovaný mu potom vybral telefón z vnútorného vrecka bundy. Aj na hlavnom pojednávaní potvrdil, že jedným z útočníkov bol tam prítomný obžalovaný, ktorý ho bil a vzal aj mobilný telefón.

Obžalovaný síce výpoveď svedka W. M. spochybňuje tým, že v prvej výpovedi v prípravnom konaní dňa 3.2.2010 vypovedal o niektorých skutočnostiach odlišne a že aj pri konfrontácii s ním dňa 5.5.2010 najprv uviedol, že obžalovaného nepozná a až potom uviedol, že obžalovaný ho prepadol v parku, ale že sa ho bojí a zľakol sa ho. S týmito rozpormi sa však prvostupňový súd náležite vysporiadal a starostlivo hodnotil obsah svedeckej výpovede poškodeného nielen jednotlivo, ale i v úhrne s ostatnými dôkazmi, pričom zisťoval príčiny rozporov a to aj znaleckým dokazovaním z odboru psychológia, či výsluchom vyšetrovateľa PZ Ing. Y. W. a otca poškodeného JUDr. B. M.. Zistil pritom, že dôvodom rozporov medzi výpoveďou poškodeného z 3.2.2010 a ostatnými jeho výpoveďami bol strach z autority otca, ktorý bol prítomný pri výpovedi 3.2.2010 a ktorý mu z bezpečnostných dôvodov zakázal zdržiavať sa pri železničnej stanici a kontaktovať sa s niektorými typmi ľudí. Tieto zákazy poškodený porušil a preto spočiatku (v prítomnosti otca) uviedol, že bol prepadnutý nie v parku pri železničnej stanici, ale na rohu ulíc N. a L. pred bistrom E., keď sa vracal z tréningu aikida. Rovnako aj rozpor pri konfrontácii s obžalovaným bol zapríčinený strachom poškodeného a to z obžalovaného.

Uvedené príčiny rozporov potvrdili aj závery znaleckého dokazovania z odboru psychológia PhDr. S. N.. Táto u svedka W. M. diagnostikovala nevýznamné, nízke Lži skóre a nezaznamenala u neho ani sklon ku konfabuláciám. Zaznamenané tendencie skresľovania skutočností situačným kontextom sú u poškodeného podmienené emóciami rešpektu autority a tiež následného strachu. Schopnosť reprodukcie prežitého u poškodeného W. M. je podľa znaleckého posudku dostatočná, výpovede poškodeného sú hodnoverné a použiteľné v trestnom konaní. Pamäť poškodeného je neporušená na báze patologických porúch, funkčná vo všetkých troch zložkách - recepcii, retencii a reprodukcii. Pamäťové schopnosti u poškodeného sú podpriemerné, ale funkčné. Dominujúcou jej pamäť na tváre a dobrá je pamäťová orientácia v priestore a čase. Ako veľmi dobrá je u poškodeného zdiagnostikovaná emocionálna pamäť.

Z výsledkov znaleckého dokazovania tiež vyplýva, že u poškodeného boli zaznamenané symptómy posttraumatickej stresovej poruchy a tiež prežitého nadprahového stresu. Tento asociuje len s osobami predmetnej trestnej veci, inú analogickú životnú skúsenosť tejto intenzity a charakteru neprežil. Z psychologického hľadiska je podľa znalkyne možné objektívne definovať a charakterizovať opakovane

deklarovaný - uvádzaný strach z páchateľov zo strany poškodeného, ako skutočne prežitý a prežívaný aj v čase znaleckého vyšetrenia. Záverom uviedla, že na základe uvedených skutočností nedoporučuje ďalšie konfrontácie ani osobný kontakt poškodeného W. M. s osobami obžalovaných. Jeho priamy kontakt s nimi poškodeného chaotizuje, vytvára u neho chaotický myšlienkový trysk výhradne podmienený strachom z nich a tým aj rozpory vo výpovediach, ktoré poškodený dokáže až v situácii bezpečia a kľudu racionálne vysvetliť a uvedomiť si. U poškodeného opakovaným vystavovaním jeho osoby týmto situáciám hrozí z psychologického hľadiska psychická dekompenzácia.

Okrem ostatných dôkazov, aj na základe týchto záverov znaleckého dokazovania ani odvolací súd nemá pochybnosti o hodnovernosti svedeckej výpovede poškodeného W. M..

Jeho tvrdenia však potvrdzujú aj ďalšie vykonané dôkazy, vrátane lekárskych správ z 1.2.2010, ktorými bolo zistené, že poškodený utrpel pomliaždenie sánky, tváre, čela, tržnú ranu dolnej pery s dobou liečenia 5 dní. Už pri prvotnom ošetrení uviedol, že zranenia vznikli pri prepadnutí bitím rukami a kolenami, pričom podľa vyjadrenia lekára zranenia mohli byť takto spôsobené.

V zhode so svedeckou výpoveďou poškodeného z hlavného pojednávania vyznieva aj obsah zápisnice o rekognícii osoby z 1.3.2010, pri ktorej poškodený W. M. dvakrát jednoznačne ako jedného z páchateľov predmetného trestného činu opoznal obžalovaného V. N.. K námietkam obsiahnutým v odvolaní obžalovaného je potrebné zdôrazniť, že v čase vykonávania rekognície páchateľ trestného činu nebol známy, ale že boli len pracovníkmi kriminálnej polície na základe popisu poškodeného vytypované určité osoby, pričom až na základe jej výsledkov bolo možné vzniesť obvinenie voči určitej osobe. Vychádzajúc zo svedeckej výpovede Ing. Y. W. rekognícia podľa fotografií bola namiesto rekognície in natura vykonaná preto, lebo poškodený mal z týchto osôb strach, a tiež bol problém ich na takéto úkony zadovážiť. Preto krajský súd aj vykonanú rekogníciu považuje za dôkaz vykonaný v súlade so zákonom.

Ako správne poukázal prvostupňový súd obžalovaného zo spolupáchateľstva na žalovanom trestnom čine usvedčuje aj správa mobilného operátora O2 a dodatok k zmluve o pripojení, z ktorých je zistiteľné, že mobilný telefón odcudzený pri trestnom čine poškodenému používala Y. X., sestra V. X. ml., ktorý je kamarátom V. N. a pôvodne aj spoluobžalovaným v tejto trestnej veci, ale zároveň aj právoplatne odsúdeným spolupáchateľom v inej trestnej veci, v ktorej boli obaja rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 2.3.2011 odsúdení tiež za zločin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zákona.

Pochybnosti nevyvoláva ani obrana obžalovaného predostretá až na hlavnom pojednávaní, že sa v čase spáchania skutku zdržiaval v J. republike.

Túto svoju obranu obžalovaný opiera hlavne o výpoveď svedka G. G. a ním predloženej dohody o vykonaní práce a výdavkového pokladničného dokladu č. 2/2010. Tieto sa však v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní, ale aj na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom ukázali nepravdivými. Svedok G. G. na hlavnom pojednávaní tvrdil, že obžalovaný V. N. pracoval a osobne vykonával pracovné úlohy, ktoré mu boli zverené na území J. republiky v období od 17.1.2010 do 15.2.2010. Ďalej tvrdil, že počas celej tejto doby sa obžalovaný zdržiaval na území J. republiky a že vycestovať na územie Slovenskej republiky nemohol, pretože obžalovaného osobne autom doviezol a nemal tak možnosť dostať sa na územie Slovenska. Osobne obžalovaného kontroloval po celý čas, lebo celý čas bol v J. republike. Nepamätal si však a ani nevedel zistiť to, pre koho vykonával stavebné práce, adresu domu, kde boli vykonávané a ani ďalšie osoby, ktoré práce vykonávali.

Tvrdenia G. G. však boli vyvrátené výpisom z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra SR a rozkazom o uložení sankcie za priestupok Obvodného úradu Košice sp. zn. zo dňa 23.2.2010, podľa ktorých bol obžalovaný uznaný vinným za priestupok proti verejnému poriadku podľa o priestupkoch, ktorého sa dopustil pod vplyvom alkoholu v Košiciach dňa 17.1.2010 v čase okolo 12.45 hod.. Z odôvodnenia rozkazu ďalej vyplýva, že následne bol obžalovaný predvedený na OO PZ a tiež že vypovedal k veci na OO PZ Košice dňa 27.1.2010.

Teda v čase, keď mal obžalovaný vykonávať práce v J. republike, bol tento preukázateľne v Košiciach, kde dňa 17.1.2010 spáchal priestupok a bol predvedený na OO PZ a dňa 27.1.2010 k nemu vypovedal.

Túto obranu obžalovaného však vyvracajú aj dôkazy, na ktoré správne poukázal už prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Svedok G. vo svojej výpovedi nielenže nevedel uviesť základné údaje potrebné na overenie pobytu obžalovaného v J. republike, ale daňovou kontrolou bolo zistené, že výdavok na odmenu pre obžalovaného vo výške 70,- eur nemá ani zahrnutý v daňovom priznaní k dani z príjmov, nie je registrovaný na daň z príjmov zo závislej činnosti a nepodal ani hlásenie, ktoré je zamestnávateľ povinný podať.

Ako nepriamy dôkaz svedčiaci proti obžalovanému je možné označiť aj spôsob spáchania žalovaného trestného činu, ktorý je podobný spôsobu spáchania zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zákona dňa 7.1.2010, za ktorého spáchanie boli obž. V. N. spolu s V. X. uznaní vinnými rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 2.3.2011, za čo bol obž. N. uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, so zaradením pre jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. V tejto súvislosti sa ešte žiada uviesť, že z hľadiska posúdenia tohto a žalovaného skutku ako pokračovacieho trestného činu ani odvolací súd nezistil ustanovením § 122 ods. 10 Tr. zákona vyžadovanú subjektívnu súvislosť. Jednotiaci zámer obžalovaného pokračovať v páchaní trestného činu, ktorý tu musí byť už pri prvom útoku a od začiatku trestnej činnosti totiž nevyplýva zo žiadnej skutočnosti. Správne je preto okresným súdom žalovaný skutok posúdený ako opakovanie trestnej činnosti.

Vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov preto ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že skutok tak, ako ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, sa stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal formou spolupáchateľstva aj obžalovaný.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj právna kvalifikácia. Je totiž nepochybné, že obžalovaný, v spolupáchateľstve s inými osobami, proti poškodenému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci. Okresný súd teda správne kvalifikoval konanie obžalovaného podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zákona, teda ako spolupáchateľstvo zločinu lúpeže. Aj keď slovné označenie „spolupáchateľstvo“ v právnej vete napadnutého rozsudku chýba, forma spolupáchateľstva je nepochybne a určitým spôsobom vyjadrená uvedením § 20 Tr. zákona. Podľa odvolacieho súdu preto tento nedostatok nie je natoľko závažnou chybou, ktorá by mohla byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného, nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd totiž v danom prípade ukladal súhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby upravenej podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona. Pri skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností totiž zistil len priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m) Tr. zákona, teda že obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený.

Z odpisu registra trestov a z oboznámených spisov vyplýva, že obžalovaný má 6 záznamov, z ktorých v prvých štyroch prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Takéto účinky však nenastali pri odsúdení vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 2.3.2011 podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a tiež pri odsúdení trestným rozkazom Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 8.3.2011 za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov. Ani na jedno z týchto odsúdení sa nevzťahuje rozhodnutie prezidenta SR z 2.1.2013 o amnestii, pretože v prípade rozsudku sp. zn. tomu bráni článok II rozhodnutia prezidenta SR a v prípade trestného rozkazu sp. zn. tomu bráni článok V písm. d) rozhodnutia prezidenta SR, podľa ktorého sa toto rozhodnutie nevzťahuje na tresty právoplatne uložené osobám, ktoré boli v posledných desiatich rokoch pred ich uložením právoplatne odsúdené za úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody, výkon ktorého nebol odložený.

Poľahčujúcu okolnosť prvostupňový súd nezistil žiadnu.

Z hľadiska hodnotenia osoby obžalovaného a možnosti jeho nápravy, okrem skutočnosti, že sa doposiaľ dopustil šiestich trestných činov, je treba vziať do úvahy aj ním spáchané priestupky. Podľa výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra SR bol uznaný vinným z piatich priestupkov proti verejnému poriadku.

Poukázať je však potrebné, aj keď pre nedostatok odvolania prokurátora ho nie je možné napraviť, na chybu pri rozhodovaní o treste, ktorej sa prvostupňový súd dopustil v prospech obžalovaného, keď nevykonal úpravu trestnej sadzby podľa § 38 ods. 5 a § 41 ods. 2 Tr. zákona. Obžalovanému totiž ukladal súhrnný trest odňatia slobody vo vzťahu k odsúdeniu rozsudkom sp. zn. za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona. Obžalovaný teda opätovne spáchal zločin. Podľa § 38 ods. 5 Tr. zákona pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu, pričom sa v takom prípade nepoužije ustanovenie odseku 4. Po takomto zvýšení mal byť obžalovanému správne uložený súhrnný trest odňatia slobody minimálne vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov.

Uvedenú chybu je však možné len konštatovať, ale nie je možné ju napraviť, pretože tomu bráni ust. zakotvujúce zásadu zákazu reformationis in peius a skutočnosť, že odvolanie bolo podané len v prospech obžalovaného.

Za rozhodnutie v súlade so zákonom je však potrebné považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa o spôsobe výkonu uloženého trestu.

Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.