Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Saz-19-2013.pdf
PDF · 96.92 KB
Case nature
Area
Subarea
5Saz/19/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľky: U. H. Z., nar. XX.XX.XXXX v meste Z., K., K.F. štátnej príslušnosti a národnosti, kmeňové etnikum K., podklan F., P. vyznania - K. vetvy, N., posledný pobyt v zahraničí v meste Z., naposledy umiestnená v S. R. X. H. N., toho času miesto pobytu neznáme, zastúpená opatrovníčkou Z.. B. E., N. K. Ú. X. K. E. P., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-215-16/PO-Ž-2013 zo dňa 05.08.2013, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 05.08.2013 ČAS: MU-215-16/PO-Ž-2013.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-215-16/PO-Ž-2013 zo dňa 05.08.2013 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle navrhovateľke neudelil azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) jej neposkytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“).
Navrhovateľka požiadala o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v Ú. S. T. S. L. (Ď. F. „.) N. K. z dôvodu obavy o svoj život v Somálsku s tým, že na Slovensku chce začať žiť lepší život.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odporca zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľky počas vstupného pohovoru. Počas pohovoru uviedla, že v krajine pôvodu v presne neidentifikovanom období bola štyrikrát znásilnená jedným mužom, ktorému sa nepáčilo, že sa vydala. K prvému znásilneniu došlo v roku 2001, kedy páchateľ usmrtil aj jej matku, následne však uviedla, že to bolo koncom roka 2010. K znásilneniam malo dochádzať v uličkách, kde na jej krik pribehli ďalší ľudia a tak sa jej nič nestalo, nedošlo ani k znásilneniu. Z obavy pred ďalšími útokmi sa v roku 2011 presťahovala k svojej tete do obce L. C., kde už problémy nemala a v marci 2012 vycestovala do B. B. N. G. a odtiaľ neznámou trasou až na územie SR, kde po umiestnení v Ú. K. požiadala o azyl. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa obávala o svoj život pred mužom, ktorý ju opakovane znásilňoval.
Výpoveď navrhovateľky odporca vyhodnotil ako výpoveď, ktorú nemožno považovať za ucelenú a konzistentnú, pretože v priebehu vstupného pohovoru boli ňou poskytnuté údaje nepresné a protirečivé. Odporca poukázal na rozpory vo výpovediach navrhovateľky ohľadom uzatvorenia manželstva, a to v roku 2002, 2004 a napokon v roku 2010. Taktiež ohľadom prvého znásilnenia uviedla, že k nemu
došlo v roku 2001, potom že to bolo v roku 2009, potom zotrvala na roku 2001 a nakoniec uviedla rok 2010, keď zomrela jej matka, ktorá sa ju snažila chrániť. V závere pohovoru však navrhovateľka uviedla, že v skutočnosti k jej znásilneniu nedošlo a útočník sa snažil ju iba uniesť. Odporca výpoveď navrhovateľky vyhodnotil ako nesúvislú, chaotickú a protirečivú, navrhovateľkou uvádzané dôvody považované za nehodnoverné a preto dospel k záveru, že osobu navrhovateľky nemožno považovať za dôveryhodnú. Napriek tomu odporca skúmal, či v prípade problémov navrhovateľky s útočníkom by šlo o prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. Okrem subjektívneho prvku jej strachu z domnelého prenasledovania - teda obavy pred možným únosom - chýba v jej prípade objektívny prvok odôvodnenosti strachu v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951. Ak by navrhovateľka v skutočnosti mala nejaké problémy s útočníkom, išlo o osobné, rodinné a lokálne problémy, prípadne o kriminálny trestný čin.
Odporca sa zaoberal aj nepriaznivou situáciou v Somálsku, kde militantná skupina Al Shabaab stratila všetky svoje pozície. Navrhovateľka otázku svojej bezpečnosti v Somálsku vyriešila presídlením k svojej tete, kde žila bez akýchkoľvek problémov, rovnako aj v B. B. N. G., kde taktiež žila bez akýchkoľvek problémov asi jeden rok. Svojim odchodom zo Somálska navrhovateľka neriešila otázku svojej ochrany, ale snažila sa dopraviť do európskej demokratickej krajiny s najvýhodnejšími sociálno-ekonomickými podmienkami.
Odporca na základe vyhodnotenia skutočností uvádzaných navrhovateľkou dospel k záveru, že navrhovateľka nesplnila zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej len „Ženevský dohovor“).
Výrok, ktorým odporca rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľke odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia, ako to podrobne rozviedol odporca vo svojom rozhodnutí a na jej dôvody krajský súd poukazuje ako na vecne správne. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka nesplnila podmienky ustanovené v § 8 alebo § 10 zákona o azyle, navrhovateľke nebol udelený azyl a zároveň podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej nebola poskytnutá ani doplnková ochrana.
Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na poštovú prepravu dňa 30.08.2013 opravný prostriedok a žiadala rozhodnutie Ministerstva vnútra SR Migračného úradu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutočný stav veci, na základe toho nesprávne posúdil vec po právnej stránke.
V opravnom prostriedku navrhovateľka poukázala na skutočnosti ňou uvádzané pri jej výsluchu pred odporcom. Namietala, že rozporuplnosť jej tvrdení bola spôsobená nepresným tlmočením tlmočníka zo somálskeho jazyka do jazyka slovenského, čo zistila z anglického prekladu, nakoľko sa zdokonalila v tomto jazyku počas života v Európe. Ďalej uviedla, že rozporuplnosť jej tvrdení mohla byť zapríčinená aj zlým psychickým a fyzickým stavom v dôsledku dlhej cesty zo Somálska, jej umiestnenia v Ú. N. K., pričom je silne podvyživená.
Navrhovateľka tiež namietala, že odporca sa nezaoberal zaobchádzaním s neúspešnými žiadateľmi o udelenie azylu po návrate do krajiny pôvodu. Hoci odporca situáciu v meste Z. označil za stabilizovanú, narúša ju rozsiahla kriminálna činnosť, východiskom je len odchod z krajiny. U svojej príbuznej nechcela zostať, nakoľko jej nechcela byť na príťaž a ani v Etiópii sa necítila bezpečne.
Z obsahu vyjadrenia odporcu zo dňa 27.09.2013, doručeného odvolaciemu súdu dňa 04.10.2013, vyplynulo, že odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť. K
odvolacím dôvodom navrhovateľky, že rozpory v jej výpovediach boli spôsobené tlmočníkom, odporca uviedol, že navrhovateľka nenamietala nespôsobilosť tlmočníka, ani jej zástupkyňa v azylovom konaní. K námietke, že správny orgán sa nezaoberal jej začlenením do reálneho života v Somálsku, odporca uviedol, že v krajine pôvodu zostala žiť jej rodina. Na ozrejmenie bezpečnosti návratu do krajiny pôvodu boli využité informácie z Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ č. p. MU- ODZS-2013/000039-12 z 18.03.20103 a č. p. MU-ODZS-2013/000039-35 z 18.07.2013. Nepriaznivé sociálno-ekonomické podmienky, ani stresy z dôvodu konfliktných situácií v krajine nie sú dôvodom na zneužívanie inštitútu azylu. Navyše navrhovateľka opustila azylové zariadenie pred skončením azylového konania.
Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko opatrovníčka navrhovateľky i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19.11.2013 o 09:15 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.
V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
V zmysle § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom presne vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na existenciu prenasledovania žiadateľa v krajine pôvodu, ako skutočnosti definovanej v ustanovení § 2 písm. f) citovaného zákona alebo na odôvodnené obavy z prenasledovania zo zákonom uznaných dôvodov, pričom za prenasledovanie v zmysle citovaného ustanovenia a § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody alebo porušovanie ľudských práv, ktoré je trpené, podporované, či prevádzané štátnou mocou, príp. aj neštátnymi subjektmi, ak možno preukázať, že štát nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase než
v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať (rozsudok NS SR 8Sža/16/2009 zo dňa 14.05.2009).
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku. K námietke, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné a odporca nesprávne posúdil vec po právnej stránke, krajský súd uvádza, že podľa jeho názoru námietky navrhovateľky nie sú dôvodné.
K výroku o neudelení azylu navrhovateľke krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe
- navrhovateľke. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľke žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu, respektíve doplnkovej ochrany. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľke v zmysle zákona o azyle.
V predmetnej veci neboli ani podľa krajského súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia tak, ako je to definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach odkazuje na správny záver odporcu, uvedený v jeho rozhodnutí. K námietke navrhovateľky, že Migračný úrad sa nezaoberal zaobchádzaním s neúspešnými žiadateľmi o udelenie azylu po návrate do krajiny pôvodu a reálnou možnosťou začlenenia do reálneho života, je potrebné uviesť, že v samotnom opravnom prostriedku navrhovateľka odcitovala z rozhodnutia odporcu, že situácia v meste Z. sa stabilizovala, no bezpečnostnú situáciu v K. narúša rozsiahla kriminálna činnosť. Uviedla tiež, že odporca sa zaoberal aj jej možnosťou zostať v Etiópii u príbuznej, ktorej nechcela byť na príťaž a necítila sa tu bezpečne. Uvedenú odvolaciu námietku považuje krajský súd za nedôvodnú. Odporca vo svojom rozhodnutí sa podrobne zaoberal hodnotením vážneho bezprávia v krajine pôvodu z hľadiska ustanovenia § 2 písm. f/ zákona o azyle, a to aj z pohľadu nedobrovoľného návratu do Somálska. Pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany sú pre odporcu do značnej miery určujúce samotné tvrdenia žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu (č.l. 45 administratívneho spisu odporcu) na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do Somálska, navrhovateľka uviedla, že sa obáva toho, že by pokračovalo toto znásilnenie a že by tento muž bol schopný ju zabiť, iný dôvod na obavu nemala. Z tejto zápisnice tiež vyplýva, že v meste Z. žije jej otec, tri sestry a dvaja bratia. Odporca vo svojom rozhodnutí však označil navrhovateľku za nedôveryhodnú práve vzhľadom na jej rozporné tvrdenia o jej znásilneniach, o ktorých napokon prehlásila, že ani k samotnému aktu znásilnenia nedošlo. Z týchto dôvodov krajský súd považuje aj túto odvolaciu námietku navrhovateľky za nedôvodnú.
V prejednávanej veci odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľky na základe náležite zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil, keďže navrhovateľka svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnila existenciou dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, t. j. za dôvody uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Navrhovateľkou udávané dôvody boli rozporuplné a odporca správne vyhodnotil osobu navrhovateľky ako nedôveryhodnú.
Krajskému súdu je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí odporca vychádzal, že celé konanie riadne vyhodnotil a že toto vyhodnotenie následne vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či v prípade navrhovateľky
existujú dôvody pre udelenie azylu, respektíve dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle alebo nie.
Nad rámec tohto odôvodnenia si dovoľuje súd poznamenať, že navrhovateľka pravdepodobne nemá skutočný záujem o udelenie azylu respektíve poskytnutia doplnkovej ochrany na území SR, pretože nevyčkala na skončenie konania o ňou podanom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu odporcu zo dňa 05.08.2013, svojvoľne opustila S. R.C. N. X. H. N. a dňa 17.09.2013 bola vyradená z evidencie a jej pobyt nie je známy. Takéto správanie navrhovateľky nesie zjavne známky iného, ako ňou prezentovaného dôvodu odchodu z krajiny jej pôvodu a de facto podporuje správnosť rozhodnutia odporcu o neudelení azylu z dôvodu účelnosti prezentovaného príbehu navrhovateľkou.
Z uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona o azyle ako vecne správne potvrdené. Podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a navrhovateľkou uvedené skutočnosti boli odporcom správne a logicky vyhodnotené a následne správne právne posúdené.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka nebola v konaní úspešná, preto nemá právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Proti zrušujúcemu výroku tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.).