Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_3T-132-2013.pdf
PDF · 83.15 KB
Case nature
Area
Subarea
3T/132/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudkyňou JUDr. Noemou Turanovičovou v trestnej veci obžalovaného Ing. F. M. na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2013 takto
rozhodol:
Obžalovaný Ing. F. M., nar XX.X.XXXX v Bojniciach, okres Prievidza, adresa na doručovanie písomností E., X. XX/XX, okres Prievidza,
sa podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku
o s l o b o d z u j e
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza 2Pv 774/12, doručenej súdu 27.6.2013, pre skutok v obžalobe právne posúdený ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že
hoci mu zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť starať sa o výživu svojich detí A. W. M., nar. XX.XX.XXXX a W. M., nar. XX.XX.XXXX a rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. 10C/189/2006-27 zo dňa 27.2.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.5.2007, bol zaviazaný platiť matke detí Y. M. výživné 5.000,- Sk (165,97 eur) mesačne, a to do 20-teho dňa v mesiaci, túto povinnosť v E. úmyselne neplnil od septembra 2011 do 19.11.2013, hoci bol živnostník a hoci je od 11.2.2013 zamestnaný, pričom vlastnil osobné motorové vozidlo S. Y., ktorého vlastníctvo prepísal v presne nezistený deň v júli 2012 na O. F., hoci bol v podnikaní stratový, neskončil živnosť, resp. nepožiadal o pozastavenie živnosti a nezaevidoval sa na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a u jedného zamestnávateľa sám požiadal o rozviazanie pracovného pomeru, pretože chcel byť živnostník a od septembra 2012 k dnešnému dňu zaplatil Y. M. celkom 2.079,- eur a osobne dával maloletým deťom rôzne finančné sumy, resp. rôzne darčeky,
pretože skutok nie je trestným činom.
odôvodnenie:
Súd na hlavnom pojednávaní vypočul obžalovaného Ing. F. M. (ďalej len obžalovaný), vypočul svedkyňu
- poškodenú Y. M. (ďalej len poškodená), vypočul svedka Q. M., oboznámil sa s listinnými dôkazmi.
Obžalovaný nepoprel, že v rozhodnom období neplatil výživné na svoje maloleté deti tak ako mu to bolo určené rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10C/189/2006, on rozhodnutie o rozvode
manželstva, v ktorom bola určená i jeho povinnosť platiť na deti výživné, neuznáva z náboženských dôvodov. Na výživu detí prispieval podľa jeho aktuálnych možností v čase, keď bol zamestnaný resp. mal príjem z podnikania. Následne mu došli i akékoľvek úspory, a tak skutočne nemal z čoho výživné prípadne platiť, nebolo to z dôvodu, že by na výživu detí nechcel prispievať. On sa nemohol zaevidovať na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, pretože s Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Prievidza mal uzatvorenú zmluvu, na podklade ktorej i prevzal od tohto úradu príspevok - dotáciu, ktorú v prípade predčasného ukončenia svojej podnikateľskej činnosti - živnosti by bol nútený vrátiť. Obdržané prostriedky dotácie mohol použiť len na presne stanovený účel, použitie v rozpore by opäť bolo sankcionované povinnosťou prostriedky vrátiť. Podnikateľský zámer mu však nevyšiel, a preto skrachoval. Zamestnal sa až v roku 2013, po uplynutí daného obdobia. Má nevyplatené mzdy z predchádzajúceho obdobia, kedy mal dobré zárobky, a tak v tom období i uzatvoril leasingovú zmluvu na osobné motorové vozidlo, ktoré je uvádzané v obžalobe. Pretože prišiel o prácu, bol z nej prepustený, nemal príjem, aby neprišiel i o motorové vozidlo, pri ktorom boli už uhradené viaceré splátky, od brata si požičiaval na vyplatenie splátok, nakoniec i na vyplatenie kúpnej ceny po ukončení leasingu, požičiavala mu i matka priateľky, brat - svedok Q. M., keďže vyplatil kúpnu cenu leasingového vozidla, mal sa stať i jeho vlastníkom, no nie je vodičom, tak rozhodol, na koho má byť vozidlo prepísané. Myslí si, že podstatnú časť peňazí mu na splátky požičal brat a on potom má i právo na vozidlo alebo rozhodnúť, na koho má byť vozidlo vedené. Za rok 2012 mal nulové daňové priznanie. Aj jeho poznačila hospodárska kríza. On podával žiadosť na zníženie výživného na minimálnu výšku 46 eur na každé dieťa, chcel sa v tom smere i s poškodenou dohodnúť, nesúhlasila s tým. V spoločnosti X. bol zamestnaný na dohodu, realizoval jednu stavbu v W., viac ho už nepotrebovali. Na výživné dal poškodenej na jar 2012 sumu 450 eur, peniaze poslal na účet, v apríli jej poslal 150 eur, vo februári 2013 sumu 114 eur, marec 2013 - 154 eur, 10.4.2013 - 113 eur, 20.4.2013 - 158 eur, 17.5.2013 - 159 eur. Posielal peniaze na výživné i v mesiacoch júl, august, september, vždy podľa jeho možností. Deti ho navštevujú, keď má peniaze, tak im určite dáva peniaze, napr. 30 eur na kúpu topánok, kúpil dcére telefón za 360 eur, platil jej výlet za 100 eur, lyžiarsky zájazd za 150 eur, keď má peniaze, dáva deťom, dávajú aj jeho rodičia, brat, prípadne deťom kupuje veci. Jednoznačne, keď mal peniaze, tie dával na deti, keď nemal peniaze, nemal z čoho výživné platiť, platil v sumách, v akých bol schopný platiť. Je otcom ďalšieho dieťaťa (rodný list č.l. 209).
Poškodená vypovedala, že obžalovaný jej poslal na výživné sumy - 10.2.2012 jej poslal - 300 eur, 18.4.2012 -150 eur, 20.4.2013 -158 eur, 17.5.2013 - 159 eur, 17.7.2013 - 159 eur, 17.7.2013 opäť 158 eur, 18.8.2013 - 316 eur, 24.9.2013 - 158 eur, 31.10.2013 - 140 eur, pripustila, ak o tých sumách vypovedal obžalovaný, že od neho obdržala i vo februári 2013 - 114 eur, v marci 2013 - 154 eur a 10.4.2013 - 113 eur. Pripustila, že obžalovaný dal dcére mobilný telefón v hodnote 360 eur, zaplatil jej výlet v hodnote 100 eur, lyžiarsky zájazd za 150 eur. Deti, keď chodia na návštevu k obžalovanému, dostávajú od neho peniaze, darčeky i naposledy v októbri, kedy mala dcéra sviatok, dostala od obžalovaného darček. Pravidelne chodia i k starým rodičom a ona od dcéry nezisťuje, či jej otec alebo v jeho mene starí rodičia pri návšteve nedali peniaze, ani v prípade, že by išlo o vyššiu sumu to nezisťuje. Ona nechcela podať trestné oznámenie, chcela od obžalovaného potvrdenie, že je jej dlžný výživné.
Svedok Q. M. vypovedal, že obžalovaný mal uzatvorenú leasingovú zmluvu na osobné motorové vozidlo S. Y., on platil poslednú leasingovú splátku vo výške 4.621,93 eur. Obžalovanému, ako bratovi, poskytoval aj iné peniaze na výplatu splátok, no nevedel presne uviesť, akú sumu. Keďže dal tieto peniaze, vyjadril vôľu, že vozidlo nebude prepísané na neho, ale on rozhodol, že to bude napísané na priateľku obžalovaného. Pretože bola vyplatená posledná splátka, nenastalo to, že obžalovaný o vozidlo by prišiel, tak ako sa to uvádzalo v zmluve. Je pravdou, že i on dával deťom obžalovaného veci, peniaze, nevedel konkretizovať sumy, neevidoval to, pretože si to neevidoval.
Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi, rozsudkom Okresného súdu sp. zn. 10C/189/2006 - č.l. 50-52, z ktorého vyplýva stanovená vyživovacia povinnosť obžalovaného na maloleté deti, A. 3.000 Sk mesačne a maloletého W. 2.000, - Sk mesačne, vždy ku 20-temu dňu v mesiaci vopred, do rúk poškodenej, rodnými listami maloletých detí č.l. 52, potvrdeniami o návšteve škôl maloletými č.l 54 - 55, správami Sociálnej poisťovni č.l. 60 - 61, 116 - 120, z ktorých vyplynulo, že obžalovaný nebol v rozhodnom období poberateľom dávok v nezamestnanosti, v období od 1.6.2010 do 30.9.2010 bol vedený ako zamestnanec v spoločnosti X., správou č.l. 62, z ktorej vyplýva, že posledná evidencia obžalovaného ako
uchádzača o zamestnanie bola do 13.6.2011 a z evidencie bol vyradený z dôvodu začatia vykonávania samostatne zárobkovej činnosti, správou č.l. 63, že nebol poberateľom dávok v hmotnej núdzi, listinnými dôkazmi č.l. 65 - 67, týkajúcich sa vydaných živnostenských oprávnení pre obžalovaného resp. jeho živnosti, správou č.l. 80, z ktorej vyplýva, že obžalovaný nie je vlastníkom žiadneho vozidla, bol držiteľom vozidla S. Y., daňovými priznaniami č.l. 82 - 87, 199 - 208, z ktorých vyplynulo, že daňový subjekt s DIČ: XXXXXXXXXX mal v daňovom priznaní za rok 2011, 2012 daňovú povinnosť 0 eur, správou od spoločnosti X. č.l. 100 -103, 210, z ktorej vyplýva, že obžalovaný v ich spoločnosti pracoval do 30.9.2010, pracovný pomer bol rozviazaný bez udania dôvodu, obžalovaný pracoval pre ich spoločnosť i v roku 2012, bola mu uhradená faktúra v sume 1.140 eur dňa 17.7.2012, neuhradená mu bola faktúra v sume 432 eur, túto dlžnú sumu však uznávajú, listinnými dôkazmi č.l. 171 - 175, z ktorých vyplýva, že obžalovaným bolo požiadané o predčasné splatenie leasingovej zmluvy písomne dňa 30.3.2012, zmluva bola ukončená k 30.4.2013, kúpna cena bola uhradená 17.5.2012, kúpna zmluva č. XXXX/ XXXX, odborným vyjadrením č.l. 180 - ktorým bola stanovená hodnota osobného motorového vozidla S. Y.. Súd sa oboznámil s listinným dôkazom - vyjadrením č.l. 195, z ktorého vyplynulo, že obvinenému bol poskytnutý príspevok z ÚPSVaR v Prievidzi na podporované podnikanie s dotáciou na obdobie od 14.6.2011 do 13.6.2013 vo výške 2.575,05 eur, ak by obžalovaný porušil podmienky Dohody a zrušil by živnosť v čase, pre ktorý bol príspevok poskytnutý, bol by povinný vrátiť alikvotnú čiastku, prípadne celú čiastku dotácie, samotnou Dohodou č. XXX/§XX/XXXX č.l. 252 - 255a, z ktorej vyplynuli vyššie uvedené skutočnosti - č.l. II zmluvy - začatie vykonávania SZČ, jeho ukončenie, výška príspevku, ako účelové určenie a použitie sumy príspevku na podnikateľský zámer, ako i sankcia povinnosť vrátiť poskytnuté peniaze. Správou od spoločnosti Y., a.s., W., č.l. 212 - 215, z ktorých listinných dôkazov vyplýva, že obžalovaný pracuje v tejto spoločnosti od 11.2.2013 ako zamestnanec - technický dozor stavieb, bola mu vyplácaná mzda v špecifikovaných sumách.
Prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona sa mal obžalovaný dopustiť tak, že najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného. Je nesporné, že zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť obžalovanému prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí a rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10C/189/2006, právoplatným 11.5.2007, bola mu určená povinnosť platiť matke detí - poškodenej výživné na obe deti spolu 165,97 mesačne, a to do 20-teho dňa vopred. Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že obžalovaný si plnil svoju vyživovaciu povinnosť podľa jeho aktuálnych finančných možností v rozhodnom období, teda od septembra 2011 do dňa hlavného pojednávania odovzdal matke detí - poškodenej na výživné spolu 2.079 eur. Je pravdou, že došlo k prevodu vlastníctva vozidla, označeného v obžalobnom návrhu v rozhodnom čase na tretiu osobu, obžalovaným ako i vypočutým svedkom bolo vysvetlený dôvod. Súd je názoru, že i v prípade, že by k takémuto úkonu nedošlo, mal by obžalovaný iný záväzok - dlh voči svedkovi, pretože on bol osobou, ktorý poskytoval peniaze na vyplácanie splátok resp. vyplatenie celej kúpnej ceny. Súd je rovnako názoru, že nemôže byť na ťarchu obžalovaného, že tento v rozhodnom období sa evidenčne neevidoval na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a nezrušil si svoju živnosť, keď je nesporné, že jeho podnikateľské aktivity boli v roku 2011 resp. i 2012 na úrovni nulového daňového základu, pretože týmto postupom by opäť došlo k vzniku jeho povinnosti vracať poskytnutú štátnu dotáciu v zmysle uzatvorenej zmluvy. Evidovanie sa na úrade práce by bolo v tomto prípade len formálne, vyvolávajúce z pohľadu obžalovaného práve opačne negatívnejšie dôsledky, pretože sa zaviazal pri poskytovaní dotácie prevádzkovať živnosť do 13.6.2013. Obžalovaný bol živnostník v rozhodnom období, z podnikania nemal finančné prostriedky v roku 2011, 2012, z ktorých by mohol svoju vyživovaciu povinnosť platiť, sám obžalovaný sa zamestnal, po čom prispieval na výživu detí z dostatočných prostriedkov - mzdy. Je síce pravdou, že už v tomto období, hoci mal dostatok prostriedkov, zo mzdy neplatil celú sumu výživného tak, ako mu to bolo určené rozsudku súdu sp. zn. 10C/189/2006, podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že prispieval však na výživu svojich detí i inými prostriedkami, či už finančnými alebo materiálnymi, a preto je súd názoru, že pretože vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je závažnosť jeho činu nepatrná (§ 10 odsek 2 Trestného zákona), u obžalovaného nejde o trestný čin, nedošlo k naplneniu zákonných znakov prečinu podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, a preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozsudku, prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu Trenčín.